Do redakcie nám napísal René

Niekedy mám chuť vám napísať niečo čo ste ešte nepočuli, lenže ja každý víkend robím to isté, takže asi to tak skoro nebude. V piatok som zo sebazáchovného reflexu usúdila, že bude lepšie, keď budem pracovať a zostala som do jednej v noci na koncerte. (Rozumie sa samo sebou že som nepila, lebo v práci nesmiem.) (Inak na to že to boli začiatočnícke kapely, hrali celkom obstojne.)

Keďže to bola práca, nič záživné sa tam nedialo, totiž nič také, čo by vás zdvihlo zo stoličky. Eh, okrem toho že ma balil René. René, veď viete, ten obstarožný Nemec v kožených gatiach s vokuhilou na hlave, ktorý sa občas ukáže u nás v centre. Z mne neznámych dôvodov. A vždy keď tam je, tak ma tak starecky balí. Volá ma "meine Perle" a vždy sa na mňa niekde nalepí a zíza a potom sa smeje že som nervózna (aj vy by ste boli, keby ste ho videli). Tentokrát tam mal kamoša (tiež tak okolo 150-ročného) a chodil mi vyprávať veci typu "aj jemu sa páčiš", na čo som ja odpovedala "ja viem". A on že "už ti to povedal?" a ja že "nemusel, ja sa páčim každému". No a tak podobne. Jediný osoh z tých dvoch staříkov bol, keď mi ponúkli cigu.

Po fajronte je u nás tradíciou, že si dáme jedno pivko, ale aj toho som sa nakoniec vzdala lebo ma nejak bolelo hrdlo a nechcela som studené do hrdielka (za to som sa nadžgala tým, čo zostalo z cateringu).

V sobotienku som sa vyspinušinkala, celý deň robila hovno a hodinu pred odchodom na party som si spomenula, že treba kúpiť hajzlovú kefu a v nedeľu sú obchody zavreté a ten záchod už nutne okefovať potrebuje. (A jakožto najzodpovednejší člen nášho brlohu som dobre vedela, že keď ju nekúpim ja, tak sa hajzel proste čistiť nebude aj mesiac.) Tak som prášila do supermarketu, kúpila okrem kefy ešte sixpack Radebergeru (aby som sa definitívne uistila že to pivo mi fakt nechutí, aj keď na Sternburg nemá nič, to je čistá šlichta) a zmrzlinu (lebo chudneme, tak sa treba najesť aby sme tú hladovku vydržali).

Potom som sa šla maľovať a zistila som, že to oko, čo ma celý deň tak čudne pobolieva, mi mrte hnisá. Hovorte si čo chcete, vidím vás jak sa znechutene krútite na stoličke jak červ na háčiku, ale je to tak - oko červené a podliate krvou, viečko napuchnuté a z oboch kútikov mi tiekol hnis. Paráda, pomyslela som si, nič lepšie sa vám v sobotu večer nemôže stať. Zodpovedne som sa rozhodla, že čočky pre tentokrát oželiem, ale make-up musel byť, uznajte. (Nič to že po dvoch hodinách som na tom oku už takmer žiadny nemala, lebo ten hnus čo mi z neho vytekal to nejak zmyl.)

Tak ale zistila som, že aj v okuliaroch a s hnisavým okom som jebačka, lebo ma balili chlapi (ale hlavne bola v bare tma).

Poporade. Najprv sme mali rozlúčkovú party s dvoma dobrovoľníčkami, čo už končia. Po polnoci sa naše španielske komando zdvihlo (sú tu tri skupinky - Rusi, Španieli, tam sa rátam aj ja a tretie poschodie) a že ideme to roztočiť ako roztoče. (Včera som nebola lasica, lebo som vypila len šesť pív, z ktorých mi nič nebolo, ehm a potom som už mala náladu na tancovanie ale nebola som nepríčetná a polobezvedomá.)

Chceli sme ísť checknúť Theatercafé, ale už nepúšťali dnu, lebo vraj mali plno (pffff), takže sme si to namierili do Kassablancy. To je taký klub blízko toho domu, kde sme žúrovali minulý víkend a ja som tam už dosť dlho chcela ísť, ale nikomu sa nechcelo, lebo je to ďaleko. Ale nastal deň a hodina, čas sa naplnil a Kassablanca nám otvorila brány. To je vám podnik!!! Taký podľa mňa u nás nemáme (ak hej, poučte ma). Je to zároveň dance club, kino aj neviem čo (kultúrny dom, chacha), ide sa tam po takých kovových schodoch (ako bývajú na domoch únikové požiarne schodištia), takže keď ste najebaní a na opätkoch, želám veľa zdaru. Celé to je zvonka posprejované a vyzerá to ako opustená pofidérna budova. Interiér má taký industriálny štýl, proste mega cool. V sobotu večer bola nejaká akcia s viacerými DJ-mi a podľa toho vyzerala cena vlezného. Že sedem euro. Keď nám to ten milý sekuriťák oznámil, začali sme vyjednávať.

"Aj pre študentov?"

"Áno."

"Aj pre dobrovoľníkov? Pre chudobných?"

"Áno."

"Aj pre cudzincov?" (To som sa spýtala ja.)

"Áno."

Mundžovali sme asi 10 minút a nevedeli sme sa dohodnúť, či sa nám chce alebo nechce platiť tak veľa, až nakoniec povedal že jedna z nás môže ísť dni na jeho členskú kartu (potom je cena 50 centov) a ostatné zaplatia. Vynikajúce, ne? My kamkoľvek dojdeme, neplatia pre nás normálne pravidlá. To sa nám pozdávalo, ale keďže to ešte stále bolo päť euro na osobu, dohodli sme sa, že zostaneme až kým nás nevykopnú, lebo to je veľa peňazí.

A aj sme zostali. Hudba bola super, šlo to smerom do reggae a tancovali sme až do siedmej rána, kedy za nami došiel chlapík, že nech si vyzdvihneme veci zo šatne, lebo už majú záverečnú (v tom čase boli v klube asi šiesti ľudia, z toho piati tam pracovali...).

A to všetko za triezva! Nemala som chuť chlastať, viem že neveríte, ale je to tak. A dnes? Dnes mám zahnisané aj druhé oko. Juchuchú! Vyzerám, jak keby som vyhúlila celé marihuanové pole, dokonca si myslím, že ani regulérni feťáci nemajú tak krvou podliate oči. (Preto som tu a nechám sa ožarovať monitorom, samozrejme.)

A viete čo chystáme? Víkend v Lipsku, lebo sa tam dobre žúruje.

V dome to vypadá jak v jazvečej nore, ale ako som už spomínala, netankuje ma to. Totiž, tie hrnce čo tam už sú päť dni a páchnu a muchy okolo nich lietajú, tie ma tankujú. Ale inak sa dá.