Tell me where the hell I´m going

Po troch dňoch v domovine môžem konštatovať: chýbali mi moji priatelia. Nechýbali mi slovenskí ľudia, bratislavské bary a čudné existencie. A vôbec mi nechýbal Rockok, kam sme sa neviem prečo vybrali. Sedela som tam a cítila som sa rozpoltene. Trochu zúfalo. Jedna časť mala pocit, že veď odtiaľto pochádzam a druhá časť zúfalo myslela na to, čo sa asi práve deje v Jene. Neviem čo to má byť a ako sa s tým mám vysporiadať. Nemám vlastne vôbec chuť ísť tu ešte raz žiť. Mám chuť stretnúť ľudí a rozprávať sa s nimi, je to oslobodzujúce, keď môžete citovať a hláškovať v rodnom jazyku, na druhej strane mi občas ujde nejaká nemecká fráza alebo ma napadne niečo, čo neviem adekvátne preložiť do slovenčiny. A cítim sa hlúpo, neviem či si ľudia nemyslia, že sa len chcem predvádzať, viete, ako ľudia čo dlho žijú v cudzine a potom dojdu a hádžu zahraničné slovíčka. Naši majú jedného takého kamaráta čo žije v Kanade a mama sa o tom občas tak vyjadrila, že či si on myslí že je cool, keď občas povie niečo po anglicky a že predsa nezabudol svoju rodnú reč, tak nech sa nenaparuje. Vtedy som to nekomentovala, ale teraz viem, že nechce byť cool, ani nezabudol svoju rodnú reč, ale mozog pracuje inak keď denne rozprávate iným jazykom. Slová vás samé napadajú a neviete to ovplyvniť a niekedy sa to proste inak nedá. (Napríklad ja sa v obchode zakaždým nadýchnem, že poviem predavačke Hallo a potom sa zaseknem, lebo ma v tej sekunde napadne že to tak nefunguje a potom som taká vykoľajená, že sa nezmohnem pre istotu na nijaký pozdrav a keď odchádzam, hovorím čau, lebo to je aspoň internacionálne. A asi aj nezdvorilé...neviem.)

A party. Včera v meste som sa cítila tak cudzo a zároveň doma a bola som celkovo nejaká zmätená. Kultúrny šok funguje zjavne oboma smermi. Ja neviem čo chcem od života. Keď hovorím ľuďom, že tu nemôžem zostať, lebo by som tu nebola šťastná, väčšinou sa mňa len mlčky hľadia a ja celý čas zúfalo rozmýšľam, ako to berú. Či sa ich to osobne dotýka, akoby mali pocit že mi nie sú dosť dobrí. Lenže to s tým vôbec nesúvisí. Súvisí to s krajinou a s mestom a celkovým prostredím, z ktorého chcem uniknúť.

Prípadne, ak ide o moju rodinu, sa babka začne do toho angažovať v štýle "niečo si tu celý čas dostávala a teraz by bolo načase aj niečo vrátiť, nemyslíš?" Ehm. Nemyslím. Dostala som napríklad vzdelanie, ktoré mi je všade inde na holý kokot. Nemám teda pocit, že by som z vďaky mala odučiť päť rokov na nejakej škole. Ani sa nijak inak tomuto štátu revanšovať, napríklad platením daní. A keďže ja sa nemiešam do toho, čo si myslia ostatní (napríklad moji dedkovci volia Fica, čo spôsobuje permanentné hádky s celou ostatnou rodinou pri každej rodinnej oslave, ale ja si myslím, že nemáme šancu ich presvedčiť, že je to blbosť, rovnako ako oni nás nepresvedčia, že Fico tejto krajine pomôže. Panebože, sú to dedkovci...načo by som s nimi o tom hádala? Navyše každý má právo na svoj politický a akýkoľvek iný názor.), myslím si, že ani ostatní by mi nemali vysvetľovať, prečo sú moje rozhodnutia nesprávne. Pre mňa sú totiž správne.

A little speed is all I need

Páči sa mi ten dvojzmysel a v skutočnosti ide len o kofeín (včera hovorím tatovi: "Potrebujem kofeín, alebo kokaín, to je jedno." On: "No snow, no show?")

Som unavená jak hovado a nemôžem spať, lebo je teplo. Včera sme boli v Brne na Alicea Coopera a bolo to popiči, návrat k rockovým koreňom. A stretla som tam svojich spolužiakov z výšky, ktorých som naposledy videla minulý rok. No neni to popiči? Človek je na Slovensku asi 24 hodín, ide do Brna a stretne známych. Ale kde inde by sme sa v hentakej zostave zasa mohli stretnúť, ak ne na rockovom koncerte. Už sme dohodnutí na pár pív počas týždňa. Chalanom zjavne nevadí, že musia pracovať, dobre pre mňa.

Cestou domov som ponúkla fotrovi joint a on na to len povedal - ty si takto prevážaš trávu po Schengene? (Ako sa vlastne to píše? Šengen je to a hotovo.) (Heh, to znie trochu ako šógun...či ne? No, ani moc ne.)

Apropo - bylinky a šengen. Na českých hraniciach nás zastavili tí vyjebaní colnícki zmrdi (celý čas som sa v duchu pýtala na kerú Máriu sme teda všetci v únii a sú nám sľubované tie cestovateľské výhody, keď nás zakaždým kontrolujú akoby sme každý viezli dve kilá heráku) a držali nás tam hodinu. Už som pomaly čakala, že začnú rozoberať autobus a premietala som si scénu z filmu Občanský průkaz. Viete ako, lepilo mi. Logika mi síce navrávala, že predsa nebudú rozoberať všetku batožinu 45 pasažierov, či nenájdu nejaké pochutiny, ale tá paranoja, čo ma ovládla musela byť zjavná. Potom som sa snažila ukľudniť a nejak sa mi to podarilo. Inak nás nekontrolovali, len s vodičom tam cvičili...ale ako poznám našich polovodičov, určite nemal v poriadku papiere. (Raz sme šli na nejaký zájazd zo školy a náš vodič nemal diaľničnú známku, lebo "keď ju chcel kúpiť, tak nemali" a potom dostal pokutu. Čo mám na to povedať...)

Nakoniec sme sa dostali do Prahy o hodinu neskôr a ja som sa prvýkrát v živote tešila, že medzi tými dvoma spojmi je hodinový prestup, takže som vlastne nemeškala, len som nemala čas sa trochu natiahnuť a keď pridlho sedím v buse, začnú ma chytať mrle a som mega nervózna.

A čo sa týka couchsurfingu, bola to haluz. Taký milý chlapec, došiel pre mňa na stanicu na mopede. Naložil ma aj s kufrom, trochu som sa bála, keď som myslela na to, ako blízko sme cesty, ale pri štvrtej jazde som si to už úplne užívala. A to sme ešte šli na pivo s jeho dvoma kamošmi (jeden z nich bol sexi doktor, heh...a ten sa so mnou aj naviac bavil a všeličo sa ma vypytoval a chválil mi nemčinu) (ľudia čo mi chvália nemčinu majú u mňa body navyše, lebo ja som na svoju nemčinu hrozne háklivá a zároveň je to aj moje najzraniteľnejšie miesto, ak ma chcete uraziť) (hovorte si čo chcete, možno je to choré a prehnané, ale ja za to nemôžem).

No a to je všetko, ak ste čakali nejakú story, tak vás sklamem, ale veď ešte budem týždeň tu, ktovie čo sa stane...haha.

Bratislava neni ako víno neni ako káva

Veď toto. Totiž sorry že som názov vykradla z nejakej krutej hustej mega petržalskej hip-hopovej kapely (či čo oni sú), ale nedalo mi. Každopádne. Po dvoch hodinách chaosenia (no dobre, tak zajebávania sa na fejsi) som sa zmohla na to pozbierať všetky vtákoviny, ktoré si myslím, že budem potrebovať počas pobytu v domovine a nahádzať to do kufra. Vlastne je toho podozrivo málo, neviem kedy som sa stala minimalistom (možno odkedy počúvam minimal, chacha) (uznávam, trochu trápny vtip, ale dajte už pokoj). 

Dnes večer cestujem luxusne do Drážďan, kde pre zmenu nebudem celú noc tráviť štýlom "ruka hore - noha v torte" (asi) (hm...ale tak...možno...) (radšej ne) (ale kto vie). Mám zajednaný nocľah u nejakého milého Nemca cez couchsurfing, to je prvýkrát, čo u niekoho spím. Fotku som checkla, akože nič moc, ale tak fotky niekedy vôbec nevyjadrujú realitu. (Ne že by som tu teraz verejne implicitne zvažovala, či sa s ním vyspím, to teda ani náhodou!) (Ale veď vy viete dobre...) (Prej herečka, kurva je to...) (Nemôžem za to, ale vždy si na tú hlášku spomeniem.)

Zajtra nasadnem do klimatizovaného autobusu a za sedem hodín vystúpim na Nivách, kde ma určite hneď nadchne tá slovenská atmosféra. A Bratislava má ešte väčšie čaro, keď je 35 stupňov a všade sú upotení bezďáci. (Ale na pražskú stanicu to nemá, tam sa človek musí mať na pozore ešte pred kadečím iným, ne len pred bezďákmi.)

Som zvedavá, aké to bude. Po šiestich mesiacoch, kedy mi Bratislava ani raz poriadne nechýbala. Babka mi poslala rozhorčený mail, že prečo si myslím, že je lepšie robiť hajzelbabu v Nemecku, než učiteľku na Slovensku (neviem či lepšie, ale pripadá mi to skoro rovnaké) (ako jedna kamoška minule zahlásila - nepodceňuj to, vieš koľko peňazí mala minule jedna nemecká hajzelbaba v tej mištičke?) (a foter na to že - hajzelbaba aj všeličo vidí, lebo sa nesere s tým či je práve obsadené, keď je čas čistiť pisoáre, tak tam proste nabehne).

A všeobecne nemám z domu nijakú podporu, aspoň sa mi zdá. Myslím, že všetci by sa tešili, keby som sa vrátila naspäť. Ale musím vás deti sklamať, nevrátim. Nie nie. A navyše v posledných dňoch mám pocit, že všetko je presne tak ako má byť a všetky okolnosti smerujú k tomu, že moje šťastie ma čaká v Berlíne. Ešte treba Kaliňákovi oznámiť, že sa chystám emigrovať. Či už medzičasom ten zákon zrušili?

Fuckin´ shit

A woooow. Woooow bolo včera moje najpoužívanejšie slovo. Tá party bola...proste popiči. Mega. Najvác. Konec. Uf. Jednoducho woooow.

Hudba bola kurvesky dobrá, skoro celú noc som tancovala, dokonca za triezva! No a potom sme stretli nejakých ľudí a boli sme nakoniec všetci fucking high (lepšie než byť triezvy). Tancovali sme do ôsmej rána, nakoniec odhrnuli aj závesy a bolo v klube normálne že denné svetlo a ľudia ďalej tancovali a behal tam jeden týpek s takým rozprašovačom a striekal na ľudí vodu a ja som naňho vykrikovala "ostriekaj mi hruď". (Ja viem, absolútny suterén, ale čo čakáte o ôsmej ráno v nedeľu v takom stave...). O pol deviatej sme sa tralalákali s nejakými chalanmi po slnkom zaliatych uliciach k nám domov, že after party na záhrade. Cestou sme sa stavili na pumpe nakúpiť chlast a tabak a hralo tam rádio a ja som si tancovala, lebo som bola ešte stále krass unterwegs a ľudia na nás čudne pozerali. Bolo to mega zábavné. Sedeli sma na záhrade asi do 11, kedy som už bola tak unavená, že som vyhlásila oficiálnu záverečnú a šli sme spať. Chalani, ktorých sme videli prvýkrát v živote u nás spali (chcela som povedať že nocovali, ale viete ako...bolo to cez deň) asi do 6 večer, potom sme ešte sedeli v kuchyni, oni pili pivo a nakoniec šli domov. Bolo to celé...absolútne krass. Woooow.

But I will never forget that you are such an idiot

Sú dobré dni a sú zlé dni a posledné dni sú veľmi dobré. Nie že by som mala nejaké explicitné dôvody sa tešiť, ale viete ako to je. (Milujem túto vetu, vždy som mala nutkanie použiť to na skúške, hlavne keď som nemala ani tušenia, ako to je, ale keďže som přizdisráč, tak som sa nikdy neodvážila.)

Jena je fantastické mesto. Prešla som si celú tú krivku, ktorú mi ukazovali na predprípravnom seminári a o ktorej som si myslela že sa ma netýka (ja si často myslím, že sa ma veci netýkajú, ale potom mi život ukáže a tak si poviem že "aha, hm, no, fúha") a teraz som v predsmútočnej fáze oplakávania. Je leto a je tu krásne a stále sa niečo deje a je tu celá hromada hippies (v zime ich nebolo možné rozoznať, ha) a ľudia sú nejakí milší. Zdravím sa s bežcami, keď už konečne vykopnem svoju riť, že si idem zašportovať, náhodní cyklisti mi želajú pekný večer, keď idem niekam von a deti sa na mňa usmievajú (tomu nerozumiem, ale môžme sa tomu venovať nabudúce) (deti väčšinou vycítia, že ich moc nemusím a sú rovnako rezervované voči mne, ako ja voči nim).

Stretávam ľudí, ktorí mi vedia pomôcť s tým čo potrebujem a neverím že to je náhoda. Preto si začínam myslieť, že moje rozhodnutia sú správne, hoci sú na poslednú chvíľu a trochu ma to stresuje, ale u mňa to nikdy nebolo inak, lebo ja nedokážem plánovať, keďže neviem, ani čo chcem robiť o dva týždne, ne ešte o dva roky. A všetko je ako má byť. A zajtra je Kassa a hrá tam DJ, ktorého už som videla a vôbec, bude to popiči a keď stretnem Propera, oblejem ho pivom. (No dobre, neoblejem, ale tá predstava sa mi páči, ale jednak je pivo drahé, druhak je to troch utrápne a treťak na to nemám gule...aká škoda.) (Ten názov úzko súvisí s Properom, to vás možno už napadlo.)

The place to be

Mám kreatívnu náladu a tiež náladu na pekné slová, na nejaký článok v ktorom nebude každé druhé slovo vulgarizmus (chcela som uviesť najprv príklady, ale hneď v prvej vete by som to porušila, tak sledujte ako sa snažím) (nabudúce sa pokúsim napísať niečo kde vás nebudem takým lacným spôsobom prvoplánovo oslovovať, ale všetko naraz sa nedá) (a možno dá, ale nechce).

Tento víkend bol veľmi pekný. Pekný je presne to slovo, ktoré potrebujem. (Vedela by som ho aj inak opísať, ale tie vulgarizmy...)

Pila som už od stredy. Nedávno som si povedala, že budem chlastať iba dvakrát týždenne (v piatok a v sobotu) a odvtedy pijem takmer každý deň. Je to ťažšie než som si myslela, ale viete, už aj Led Zeppelin spievali "sippin´ booze is precedent as the evening starts to glow".

Vo štvrtok som sa opila na streche. V piatok bola nudná party v Rose, ale sobota bola skvelá. Doobeda som sa pechorila po dome a šla si niečo nakúpiť, potom som si upiekla pizzu (a to som nerobila už veľmi dlho, preto to rozhodne stojí za spomenutie, drahí moji) a podvečer sme sa vybrali do mesta. Tento víkend bol celkom ereignisvoll, v meste sa stále niečo dialo. V sobotu sa napríklad konal Paradies-Und-Das Fest. Je to spoločná akcia rôznych organizácií, čo sa angažujú v oblasti sociálnej práce, preto tam boli aj naše centrá a kadejaké iné Vereiny (nejak blbo to vyzerá, nemecké slovo so slovenskou koncovkou...hm).

Je to príjemné, keď niekam dojdete a poznáte polovicu ľudí, čo tam pracujú (dodáva to taký ten VIP pocit, chacha). Ja som nepracovala, došla som iba ako visitor, čo ma nesmierne tešilo, lebo som si mohla robiť čo som chcela. Hrali nejaké kapely a boli tam gauče a kreslá, kde sme sa mohli vyvaľovať a k tomu kreatívne workshopy. Tam sme sa hneď aj nasťahovali (dospelý človek má málokedy príležitosť len tak sa hrajkať...totiž ak nepracujete v Jugendzentre...ale aj tak) a vyrobili sme si odznaky a plátené tašky. Ja neviem pekne kresliť, takže vsádzam na slová. Mám dve tašky, jednu s nápisom "frei und willig" a jednu s "love is for lovers, sin is for singles". Všetci boli z toho nadšení a pokladali to za vtipné (ja som nič iné ani nečakala). V noci sme išli na Inselplatz a bolo to super, taká pokojnejšia party, velice chillig a tak. V záhrade hrali starý dobrý klasický rock a ja s Teresou sme si tancovali samé dve a spievali nahlas Beatles. Dole hrali reggae, dosť pomalé, nie veľmi do tanca, ale po všetkom, čo sme tam vyfajčili to bolo presne to, čo som potrebovala. Motala sa tam aj nejaká argentínska kapela, ktorá mala v ten večer v Jene koncert. Sú na svetovom turné a pred dvoma rokmi hrali aj na Hodokvase u nás. Viete, vôbec neviem ako sa volajú a nikdy som ich nepočula, ale ten moment bol neopísateľný - stojíte v Jene na poloilegálnej kvázi súkromnej hippie party a podávate si jointy s kapelou, čo hrala na festivale vo vašej krajine. K tomu na nich môžete vykrikovať random španielske slová a vety, ktoré si práve spomeniete (v mojom prípade len plejáda nadávok, ale smiali sa). Na nezaplatenie.

Inak som stretla aj Propera, ale nebavili sme sa, s úsmevom (asi krivým) som ho pozdravila a šla ďalej. Nie že by mi trhalo vnútornosti keď ho vidím, ale nemám to rada, navyše mám trochu nutkanie ísť za ním, ale čo by som mu asi tak povedala??? A keď ho vidím, nemám vôbec chuť sa naňho usmievať, ale zazerať ako boh vojny, lenže to mi príde tak trochu pubertálne, tak sa premáham.

A tento článok vlastne nemal byť o tom čo som robila cez víkend, ale o tom, prečo mám rada Jenu a prečo budem revať ako najatá, keď sa na konci augusta budem sťahovať do Berlína. Prečo vy všetci chcete ísť do Berlína? Jena je tiež cool. Tu ste ma mali navštíviť a ne hentam, kam môže ísť každý kedy chce a vždy je tam čo robiť...to je ľahké!

Dead line

Priveľa pijem a aj pričasto, ale teraz nemôžem prestať. Mám ešte šesť týždňov, chytá ma stres a depka, neznášam konce a rozlúčky. Nemám prachy, nemám byt a nemám ani prácu. (Mám len sto kíl nadváhy, ale stále sa nádejám, že v ťažkých začiatkoch nového života schudnem, lebo budem o hlade.) (Ono ani ne že by som veľa žrala, ale ten chlast, drahí moji, to sú dobré sračky.)

Navyše na mňa nič nemá tak silné účinky a všetkého si musím dať veľa, aby sa vôbec niečo začalo diať, čo je nezdravé a neekonomické a celkovo dosť choré. 

Včera sme začali na povale u susedov, majú to tam popiči, vianočné svetielka, červená lampa, koberce a šatky na stenách, také hašišové doupě (ale bez hašiša). Potom sme sa vytrepali do Rosenkelleru, z nejakého dôvodu peši a nie na bicykloch (inak som sa dopočula, že tu môžete mať 1,7 promile keď idete na bicykli, no nezdá sa vám to prehnané?)

Aj sme to oľutovali, lebo sme si odvykli používať nohy a sme leňochody, keď na cajgli všetko trvá kratšie a je to aj zábavnejšie, keď ste pripití. (No a cesta domov je teprv utrpenie.) (Mladého Werthera.) (Werther bol vlastne taký Kurt Cobain....) Rosenkeller stál štyri eurá a bola to nuda. Asi päť a pol človeka, balil ma nejaký turecký Nemec, navyše vojak. Panebože. V záchvate pomätenia zmyslov som mu dala na seba kontakt. (Prečo sa nikdy nepoučím???)

Stále som bola nechutne triezva, napriek miešaniu všetkého čo mi prišlo pod ruku. (Inak gratulujte mi, naučila som sa baliť cigarety, som mrte cool....síce mi to trvá sakra dlho a keď sa opijem, na cigarety sa to podobá len s veľkou dávkou predstavivosti a občas sa mi rozpadnú, alebo mi vypadne filter - tak ich dofajčím bez filtra - ale ešte trochu cviku a  bude zo mňa fajčiar.) (To je dosť smutné inak, ako som sa zasa spustila.) Posledné štyri dni za sebou chlastám, ale nevadí, lebo som dostala plnú tašku potravín zadarmo z práce, takže tie ušetrené prachy môžem vraziť do nezdravého životného štýlu.

Viete čo? Trochu sa bojím o svoj kurací život. Nájsť si bývanie je akosi ťažšie než som si myslela, ale to sa mi stáva často, lebo som naivná. Ale nádej, deti, nádej. Ja sa spolieham na svoje šťastie. A načo by mi potom boli všetky tie amulety, ktoré večne od niekoho dostávam? Čo?

Trochu ma bolí žalúdok, zežrala som mega veľa pizze. Uf. A pri predstave chlastu sa to nezlepšuje, ale čo má človek robiť, keď je sobota... Ešte dva týždne a dotrepem sa na rodnú hrudu. To bude zasa podpora slovenskej ekonomiky v podobe vymetania krčiem a otázky, otázky, samé otázky a ja vám neviem dať nijaké odpovede. Hm. Možno sa dovtedy niečo stane.

Inak som sa rozhodla že s Christianom 2 chcem byť len kamoška, lebo sa s ním dobre trávi čas a keby som sa s ním vychrápala, už by som asi nemala chuť ho znovu vidieť (občas sa mi to stáva). Tak sme sa vo štvrtok opili uňho na streche (je kurevsky ťažké zliezať zo strechy po rebríku, aký obyčajne vedie do kurníku, keď ste načatí). A aj tak to nemá cenu, keď za šesť týždňov zdvihnem kotvy a odteperím sa do Berlína. (Inak už teraz sa bojím, keď si predstavím tie žúry, lebo to čo vyvádzam v Jene nemá obdobu a Berlín je predsa len veľkomesto. Treba sa spoliehať len na to, že budem vážne na mizine...)

Príchody a odchody

Mám kopu roboty s posielaním tých pojebaných životopisov a preto čistím bicykel a lakujem si nechty na nohách na zeleno, aby sa mi ľahšie žilo. Táto bohapustá prokrastinácia ma v duchu prenáša do čias, kedy som podobné dôležitosti vykonávala namiesto poctivého štúdia na štácky. (Dokázala som si nechty pilníkovať aj hodinu a verte, že ja nie som ten typ...ale keď sa máte rozhodnúť medzi pilníkom a vznikom, vývojom a zánikom Sovietskeho bloku, tak verím, že aj vy najprv siahnete po pilníku, lebo s peknými nechtami sa tí Sovieti znášajú ľahšie.)

Nemám čas blogovať, lebo mám život, to je, čo? (Ty sou, co?) Inak naposledy mi niekto nechal komentár k nejakému dva mesiace starému článku, že my Slováci sme kokoti a riešime pičoviny, hlavne ja, lebo som piča. No asi som, lebo sa tu zas zajebávam a pritom je mi treba hľadať si prácu, aby som sa nemusela s hanbou vrátiť k mamičke, ale viete čo? Jebem mu riť. A napísal to po slovensky, tak neviem či to je kamufláž, alebo čo, ale odpovede sa určite nedočkám, lebo nikto zaiste nečíta blog, ktorý ho nebaví....však. 

No. Oné.

V piatok sa konali dve dôležité veci - Aitanina rozlúčka (posledná večera to bola) a príchod novej dobrovoľníčky. Nová je z Portugalska a je to jeden z tých ľudí, do ktorých sa okamžite platonicky zamilujete a dokážete sa s nimi rozprávať celé hodiny o intímnych záležitostiach (tým nemyslím zápal vaječníkov), hoci ich poznáte len tri dni. Fascinuje vás, inšpiruje a máte chuť sa prisvojiť niečo z jej životného štýlu, názorov, konania, ťažko sa to vysvetľuje, ale takých ľudí je na svete žiaľ málo a keď ich stretnete, máte proste šťastie. Je tak trochu hippie, tanečnica a neuveriteľne otvorený človek. Je to dobre, lebo keby tu mali byť dve také, ako je naša šialená Maďarka, asi by som už nevychádzala z izby.

Aitana odišla v sobotu poobede. Keď sme sa lúčili, revala som jak keby ma opúšťal frajer, ale nepomôžem si. Večer sme mali party a najprv som bola smutná, lebo vlastne doteraz sa žiadna party nekonala bez môjho španielskeho kútika a teraz už je celý kútik v keli a zostala som ja. Tak som sa rozhodla opiť a to sa mi aj podarilo. Inak to bola dosť dobrá party, žúrovali sme na povale (a tohle je u nás zakázaný...neviem prečo, ale každopádne to bolo na tajňáša) a bol tam naozajský DJ. Takže sme robili konkurenciu Mikro Clubu, ktorý je na našej ulici a dohrnuli sa tam aj nejakí ľudia, ktorí proste len počuli hudbu z ulice (tak ako to zvykneme robievať aj my). S jedným som sa bavila a vypadlo z neho, že na druhý deň ráno musí ísť do kostola. Vyvalila som oči jak vyoraná myš a hovorím: "To vážne?! Do kostola???" On: "Ale ja tam chodím rád." Ja: "Fakt? Hm, zaujímvavé...ale to sa ti chce vstávať tak skoro ráno?" On neviem čo a ja po asi piatich minútach cirkevnej diskusie som sa spýtala: "Chceš borovičku?" On: "Ja nepijem." Ja: "A chceš joint?" On: "Nie."

Cítila som sa trochu ako Satan pokušiteľ, ale ako vidíte, obstál. Inak boli komplet všetci na padrť, vrátane Ivana, ktorý sa ma spýtal, či ma môže pobozkať (to už je za posledný týždeň druhý homosexuál, ktorý mi robil návrhy, čo sa deje???)

No a v nedeľu...deti moje, tak zle mi bolo naposledy v januári. Ráno som šla na WC a v kúpeľni boli tri vedrá. Vrátila som sa do postele, ale nemohla som už spať, lebo mi bolo fakt hrozne zle. Tak som šla naspäť do kúpeľne, že si reku vezmem jedno z tých vedier. Bolo tam už len jedno. Zjavne aj Baiba zažívala ťažké chvíle. (Ale DVE vedrá??? Mój ty kokot...)

Takže sme svorne šablili vo svojich izbách a potom došiel Andrea (Krankenschwester Andrea sme ho nazvali) a smial sa nám, ale aspoň nám podal vodu. Pôvodne som mala o štvrtej byť nastúpená pomáhať pri jednej akcii, ale bolo mi tak zle, že som zavolala, že nemôžem prísť (mega trápne, viem...ale zasa, bola nedeľa!) a oni našťastie neprostestovali. (Aj tak by som sa nezmohla.) Okolo piatej som vstala z mŕtvych a presunula sa ležať na záhradu a k večeru som už mohla aj prijímať potravu. No tak vidíte... zasa jeden z víkendov, ktoré zaraďujem do kategórie "obdobie temna".

A inak tento týždeň mám konečne zaujímavú prácu, lebo robím v inom Jugendzentre divadelný workshop s jednou školou (11-ročné decká, nepýtajte sa...ale zvládame to). A poobede mám voľno ako normálni ľudia! (Totiž ani to ne, lebo mám voľno už o druhej, hahá.)

A head full of fears has no space for dreams

Zdá sa mi, že po dlhej odmlke (na moje pomery) by sa patrilo znova vás obšťastniť nejakými novinkami z môjho napínavého života. Neviem, o čom som tu blúznila naposledy, ale kým nebol čas na písanie, stíhala som nad vecami premýšľať. Na nič prevratné som síce neprišla a ešte stále som si neni istá, čo vlastne chcem od života (vygooglila som to, ale vyhodilo mi to iba nejaké maturitné slohy a úvahy) (pre tých čo nepochopili, uvediem príklad: "Ťažká otázka. Myslím, že by bolo ľahšie odpovedať najprv na jej druhú časť. Som mladý človek stojaci na prahu života a ešte presne neviem, čo mu v budúcnosti dám." alebo "Aj ja snívam o tom, že sa dostanem na vysokú školu, úspešne ju dokončím, nájdem si prácu, do ktorej nebudem chodiť znechutený a založím si rodinu."), ale snažím sa dostať aspoň o slepičí krok ďalej, aby som sa mohla rozhodnúť neskôr, keď budem veci vidieť z inej perspektívy (a možno aj nie). Myslím, že sa potrebujem presťahovať. Ale viete čo? Nemôžem byť predsa celý život taká nestála! To tak nemôže fungovať (či hej?), že keď ma život omrzí, tak sa proste presuniem inam a začnem odznovu a všetko nechám tak. Na druhej strane, tá predstava nie je márna, ale to by som nesmela byť taký syseľ a hromadiť haraburdy (za všetko uvediem príklad - na okne v izbe mám už mesiac prázdnu fľašu od vína, ktorá má umelecký obal a je mi ľúto ju vyhodiť) (a na okne v kuchyni mám prázdnu plechovku od piva AC/DC special edition z rovnakého dôvodu).

Hľadám si prácu v Berlíne. Vnútorne som sa zmierila s tým, že je to Berlín a nie Leipzig (čo som si vysnívala) a ak nejakú nájdem, možno sa na to mesto dokonca začnem aj tešiť. Uvidíme. Zatiaľ nemám nič, ale odkedy som zľavila z nárokov, nachádzam oveľa viac pracovných ponúk a viete čo? Všetko je lepšie než sociálne dávky a naťahovanie sa s nemeckými úradníkmi, ktorí sa vás nepríjemným tónom pýtajú "A vy chcete zostať v Nemecku navždy?" (takým tónom, že na pár sekúnd vidíte nad ich hornou perou tie povestné fúziky a stratíte reč, lebo úprimne - čo sa na to dá odpovedať?)

A ten mladík, s ktorým trávim čas? Viete ako, pri zaspávaní venujem svoje myšlienky tomu naničhodnému mizernému Properovi, hoci už dávno kvôli nemu nerevem do vankúša. Mladík je inak fajn, ale to je všetko. Feaver sa nedostavil a tak som ohromne zdržanlivá, ale ani sa nemusím premáhať (niekedy sa čudujem, ako málo vášne dokážem prejaviť) (lebo zvyčajne keď som s niekým, ku komu nechovám nijaké pocity, som opitá a vtedy to je úplne iné...zvláštne ako omamné látky menia stav vedomia, mala by som sa tým hlbšie zaoberať aj v teoretickej rovine, nie vždy iba v praktickej). Inak robíme také veci, ako zvyknú teenageri, čo nemajú ani prachy, ani kam zaliezť. Prechádzame sa po meste a po kadejakých parkoch (objavujem nové miesta), sedíme v noci na streche a dívame sa na hviezdy (bolo to bolestne romantické a ja som trpko ľutovala, že ho ani trošku nechcem), alebo ideme na Inselplaz a dáme si jointa s dobrými ľuďmi. Druhá vec je, že on sa pred dvoma mesiacmi rozišiel s nejakou dlhodobou priateľkou, takže tiež nechce nič vážne (nesmierne ma to upokojilo, neviem či si to uvedomil, lebo tie informácie z neho liezli jak z chlpatej deky a mala som pocit, že sa bojí, aby som nebola sklamaná). Lenže zrejme chce aj sex a ja ne. (Mám totiž podozrenie, že má chlpatú hruď.) (Totiž, ne že to by bolo také hrozné, ale viete...no, to je jedno.) (Nemyslite si že som povrchná alebo čo, bože uchovaj!) (To neni jediný dôvod prečo s ním nechcem spať, vlastne je to dosť podradný dôvod, ale - je tam!)

A krátke správy z domova: náš byt je ako smetisko, lebo ja sama nestíham upratovať po všetkých. Baiba je nechutnejšia než kedy predtým. Doma sa zdržuje málo, len narobí bordel a odíde. A potom tu plesnivejú rôzne potraviny, ktoré za sebou necháva na stole a lietajú tu mušky a ešte ktovie čo. Je to odporné. Síce tu zostane už iba do konca júla, ale musím si s ňou vážne pohovoriť, lebo čo je veľa to je moc. A teraz idem vypracovať plán vynášania odpadu, jakožto najzodpovednejší obyvateľ casa loca. Ach jaj...ja popri svojom rock´n´rollovom spôsobe života dokážem aj udržiavať dom v nejakom normálnom stave, čo sa nedá povedať o každom.