Jarná paranoja

Jedna z mojich najhorších závislostí je žranie. (Som v hlave pošahaná na spôsob Bridget Jones a som presvedčená, že ideálny denný príjem kalórií je nula.) Netýka sa to iba čokolády (v snahe nejesť keksíky som prešla na všetko s obsahom kakaa aspoň 40% a poviem vám, najviac mi chutia kadejaké fejkové sladkosti z Aldiho, poväčšine z čias DDR, čo mi prezrádzajú nie len moji nemeckí kamaráti, ale aj dizajn obalu). V poslednej dobe sa okrem toho neviem dojesť tých malých Baby Bel syrčekov, viete...takých akurát na tri hryzy do papuľky, prípadne zajesť olivami. (Sledujete? Som narušená.)

Nebudem tu ani rozpisovať, aká časť z mojich peňazí končí v kasičke kadejakých potravinových reťazcov. Je to smutné. 

A ešte stále niekde v podvedomí zvažujem perníkovú diétu (o ktorej večne básnime so Chantal), ale poviem vám to takto - je ťažké s ňou prestať (keby bolo tak ťažké prestať s delenou stravou, ojojoj!) keď už dosiahnete vysnívanú hmotnosť, ničí to sliznice (o intravenóznom podávaní nemôže byť v mojom prípade ani reči, neznášam ihly!) a okrem toho jeden gram stojí v Nemecku asi 90 euro. Ehm. A tak. (Predstavte si koľko čokolády zoženiete za 90 euro!)

Moja jarná paranoja spočíva v tom, že keď prídu tie vysnívané teplejšie dni, nezapnme svoj jarný kabátik a depresia ma stopro doženie do chladničky. To je zlé. A paranoja (ako mi minule pripomenula Vrana) je jeden z príznakov závislosti na marihuane, čo sme sa neučili na kurze o drogových závislostiach u tety U. (ktorá vyžadovala na konci kurzu dve krátke práce v presne určenom formáte písmom Tahoma 11, obsah ju zďaleka tak nezaujímal, aj keď sa dušovala, že neprevezme nijaký plagiát). Takto vám poviem, nemyslím si, že by som bola na marihuane závislá, ale to ešte neznamená, že už si nikdy nezapálim, chápete. (Je to podobne ako s chlastom - mohol by som prestať kedykoľvek, keby som chcel!)

No a ja som dnes dožrala posledné mini čokoládové vajíčka plnené nejakým pralinkovým krémom (na čo i len zbežnú kontrolu energetických hodnôt som zanevrela, načo sa k paranoji ešte aj stresovať, z toho sa robia akurát vyrážky) a začínam deň s novým starým predsavzatím, že už si nekúpim žiadne sladkosti, kým neschudnem toľko, aby som sa necítila vo svojich jeansoch ako safalátka. Safalátky má síce každý rád (no, okrem vegetariánov), ale kto by ich chcel šukať? (Ne že by mi Proper nejak naznačil že mám schudnúť...to ja si vždy chodím k nemu po radu o výžive, ktorú následne dodržiavam dva dni, kým neprejdem v supermarkete okolo regálu s veľkonočnými sladkosťami.) (Len čo zmizli vianoční mikuláši, nahradili ich zajace, nebol ani čas sa spamätať z tých marketingových ťahov. Povedzte, ako má človek v tomto svete schudnúť???)

50 slov

Chantal ma tagla v zaujímavom reťazáku (úprimne - v jednom z tých najzaujímavejších) a tak som sa pokúsila o literárny výplod. Snáď to nie je až tak zlé. Neviem však, koho by som mala tagnúť ďalej. Kto sa na to cíti, nech sa páči! Pointou je napísať krátky príbeh na 50 slov.

Don´t take drugs!

Hovorieval jej to pred každou akciou. Prípadne zapípala SMS-ka. Čítala ju nahlas, všetci sa smiali.

Už tú vetu dlho nepočula. Trochu jej chýba.

...

Čau!

Maj sa! A neber drogy!

Od koho asi? - Nevinný pohľad, ironický úsmev.

Hahaha, vtipné.

Jeho  neberie úplne vážne. Možno práve jeho  by mala.

Dresden is always a good idea

Ojojoj. Deti moje. Neviem kedy sa vyspím, ale v tomto živote to asi nebude. Už tristo päťsto rokov vám chcem napísať, čo porábam, ale neni čas. Tento víkend som bola v Drážďanoch. Ministretko zo semináru - to znamená ja, Charlotte z Francúzska a Tuku z Grónska. Som si ešte myslela že oni sú také slušnejšie baby (víme, že ja sa vždy prispôsobím, ale čím väčšie zvery, tým radšej sa prispôsobujem a podľa toho občas dopadnem), ale viete ako...

Ale nepredbiehajme, začneme štvrtkom. Štvrtok mi začal u Propera, kedy ja som sa musela vykotiť z postele hneď ráno (a zle som si nastavila budík, takže som sa zobudila o 8:45 a o 9 som mala byť v centre, tak expresne som sa vychystala, že to svet nevidel - za osem minút), lebo som mala jeden termín v meste a on povedal, že vstane a keď budem hotová, nech dojdem späť, že si dáme raňajky. Keď som došla aj s jeho obľúbeným koláčom (no neni som popiči?) (som), samozrejme ešte spal. Tak som sa hneď nasúkala k nemu pod perinu, že dospím svoj deficit. Takže pol štvrtku som sa tak nejak váľala v pelechu (v dôsledku mojej ohromnej lenivosti som napríklad ešte stále nestihla ísť na poštu vyzdvihnúť si balíček, snáď to nepošlú naspátek) a potom som prášila domov, aby som sa stihla zbaliť, lebo o šiestej mi šlo auto (haha, to znie dosť smiešne). 

Cestovala som s českým intelektuálom (ktorý tu je na rok, aby v nejakom inštitúte pracoval na svojej knihe o československých dejinách) a ešte jednou slovenskou študentkou a celý čas sme diskutovali o knihách (trochu som sa hanbila, lebo ten chlapík sa v slovenskej literatúre vyznal lepšie než ja...ale to máte tak s intelektuálmi). Vyhodil nás na diaľničnom výjazde v riti sveta Drážďan, odkiaľ som sa drbala autobusom do Neustadt, kde sme bývali. Byt nám poskytla naša teamerka z onoho semináru (a bolo to od nej fakt milé, keď uvážime, že nás vlastne nepozná až tak dobre, ale nechala nás v tom byte tri dni samé a ona bola niekde unterwegs). Ja som sa dotrepala ako prvá, takže v prvú noc sme šli k jednej jej kamoške na večeru. Tá je spisovateľka a chystá sa vydať svoju prvú zbierku básní, niektoré z nich nám prečítala. Bolo to cool, aj ten byt bol brutálne umelecký (t.j. všade bol bordel, ktorý by som skôr nazvala chaosom, skrátka všade sa nachádzali nejaké knihy. Na poličkách, na okne, na zemi, na gauči, celý byt bol zavalený knihami a takmer všetko to boli nejakí klasici. V takom byte sa človek musí cítiť dobre).

Na druhý deň ráno šla Maria k zubárovi a odvtedy sme sa nevideli, čo je škoda. A ja som sa vybrala na stanicu počkať baby. 

V piatok mrzlo jak sviňa, ale napriek tomu sme hrdinsky pochodili staré mesto (ja po tretíkrát a zasa musím priznať, že som poriadne nevnímala kde sme, lebo sme sa celý čas rozprávali). Večer sme si navarili a kecali do noci, von sa nám nakoniec ani nechcelo ísť, lebo bolo mínus milión stupňov. 

Sobotu sme prespali. Totiž, ja som bola hore už od desiatej a od smrti unudením sa ma zachránilo jedine to, že dokážem byť extrémne pomalá v kúpeľni, takže som si slimačím tempom spravila vlasy aj make-up a potom som ich nemilosrdne zobudila (ale to už bola jedna hodina poobede!!!).

Kým sme doraňajkovali, boli asi tri, skrátka time management akosi zlyhal. Snežilo jak na severnom póle (Tuku sa tešila, lenže vážení - dobre je tomu, kto má čižmy z tulenej kože, a ne jak ja - pekné, drahé ale vhodné akurát do madridskej zimy, ak chápete čo tým myslím), takže sme sa rozhodli ísť nakupovať. (Nebudem tu rozpisovať, aká depresia ma chytila, keď som sa videla v zrkadle, musím so sebou seriózne začať dačo robiť.)

Na večeru sme si upiekli plnené baklažány (bolo tu brutáááálne dobré) a dali dobré víno (hláška večera bola "We have Niveau"). Potom sme chlastali pivo (ja ako skúsený alkoholik som mala právo výberu - preto víno bolo kalifornské a pivo české) a asi o polnoci sme sa spamätali, že by bolo dobré sa začať chystať, ak sa ešte niekam chceme dostať. Asi o druhej sme vyliezli a brodili sa závejmi v snahe nájsť nejakú party. V prvom bare, čo sme stretli, sme kopli poldecáka a keďže to bol dosť čudný bar a všetci na nás čumeli, pratali sme sa ďalej. Niekde cestou sme sa nalepili na troch týpkov (ako je možné, že mne sa toto stane zakaždým, nech som kdekoľvek a s kýmkoľvek?), ktorí tvrdili, že niekde v Neustadt je dobrá elektro party. Trepali sme sa tam mega dlho a keď sme boli konečne pred tým klubom, zistili sme, že jeden z nich sa cestou stratil. (Nepýtajte sa.) Ostatní dvaja na to povedali, že jebáááť, okrem toho bolo zjavné že sú nadšení našou spoločnosťou a rozhodne sa nehodlajú zaoberať strateným kamarátom ("veď on si nejak poradí"). (Inak boli dosť škaredí a to bola len hmlistá spomienka, ale keď som dnes videla fotky, zistila som, že boli ešte škaredší než som si pamätala.)

Vošli sme teda dnu, chlapi zaplatili 5 euro vstupné a teta šatniarka povedala, že už majú plno, takže kabáty si musíme vziať so sebou. Keď bol rad na nás s platením, ako na povel sme všetky tri vytasili svoje preukazy dobrovoľníkov s otázkou "A nedostaneme zľavu?!"

Chvíľu na nás pozerala a potom nám proste dala štempel, že môžme ísť dnu zadarmo. Pravdu povediac, to som nečakala. A ešte aj tie kabáty nám dala do šatne - zadarmo. Yaay!

Tak sme sa porozhliadli. Bol to fakt cool klub. V jednej časti bol elektro DJ (boli sme tam asi 5 minút, lebo sme boli triezve a tak sme sa presunuli k baru, odkiaľ sme sa už potom tak nejak vôbec nepohli) a v druhej sa hral old rock (je mi záhadou, ako je možné, že dva tak rozdielne štýly sa hrajú v jednu noc, ale tým lepšie).

No a potom si už nepamätám presne, ale tých 150 rovnakých fotiek, kde sa chlapci striedali v tom, kto koho oblápa (prípadne bozkáva na líce - bleeeeh, ako sme to mohli dopustiť?) dokazuje, že alkohol tiekol potokom. (Ostatne to dokazuje aj pohľad do mojej smutnej prázdnej peňaženky.) Niekde sme vysomrovali aj cigarety (sú dôkazy...načo vlastne beriem do baru foťák?) (aha, to bola dovolenka).

Domov sme šli per pazuch všetky tri, v závejoch a ešte zrejme dosť podnapité, lebo vôbec neviem ako a kadiaľ, ale domov sme sa dostali bezpečne. Ja som musela vstať už o 11 a skoro ma jeblo, bola som tak unavená, že som sa iba vliekla aj s tým backpackom na chrbte, vyzerala som zrejme hrozne, ale to bolo posledné čo ma trápilo. Keď som sedela v aute, napadlo ma, že vlastne ani neviem, či mám ešte prachy (našťastie som mala, lebo to by bol teda dobrý trapas) (už sa mi raz stalo, že som na jednom výlete, ehm...psychologickej konferencii, prechlastala všetky prachy a kamošky mi museli požičať na raňajky).

Ale sú aj horšie veci!

We have come to make a mess

Lipský výlet sa nám skrátil na polovicu, lebo Aitana ochorela, ale po tej žúrke mi to ani nevadilo, že už ideme domov. V piatok ráno sme vyrazili - ja a Ana, that is - a viezla nás nejaká študentka biológie, ktorej sa celý čas huba nezavrela a ja som sa nemohla ubrániť podozreniu, že si ráno dala zo dve lajny speedu (lenže ja v poslednej dobe upodozrievam z podobných činností skoro každého, tak neviem). Ale aspoň bola sranda, aj keď jazdila tak trochu ako pirát silnic.

Naobed sme už boli v Lipsku, ubytovali sme sa v jednom cool hosteli (bola to škoda peňazí, lebo sme spali iba hodinu a pol, ale ja som sa dvakrát sprchovala, tak aspoň to) a vybrali sme sa na prehliadku mesta. No...Lipsko je malé, jeden deň stačí (určite by bolo pekné byť tam dlhšie, ale nie v takej kurevskej zime). Celý deň sa niesol v hľadaní opery, ktoú keď sme večer konečne našli (a zistili sme že sme kvázi stále chodili okolo nej), boli sme dosť sklamané, lebo bola tahá ohyzdná, že som ju ani neodfotila.

Ale inak sme nafotili celkom zaujímavé fotky s jednou výškovou budovou, kvôli čomu som si ako profesionál ľahla na múrik (viete, kvôli perspektíve) a vychytala som jediné miesto, kde bola voda (a ešte som ako trúbka rozmýšľala, prečo je ten múrik taký studený len na jednom mieste). Okrem toho sme rozhadzovali prachy a najedli sme sa v sushi bare (lenže to bolo running sushi a all you can eat!!!) (skoro nás jeblo, jak sme sa nažrali, ale museli sme, aby sa oplatil pomer cena-zožraté jedlo) (už som ani nevečerala, tak som sa napchala, jak americká morka na deň vďakyvzdania). Večer mi zavolal Proper, ktorý bol zhodou náhod tiež v Lipsku, stretli sme sa a šli sme spolu žiť. Ja som sa najebala jak činka, takže si večer pamätám len útržkovito, ale na ten klub, kde sme tancovali do rána do 8 nezabudnem nikdy v živote. Viete ako, už som videla kadejaké drogové dúpätá odkedy som začala chodiť na techno party (ale zjavne ne dostatok), ale aby sa celá rada na hajzle skladala len z feťákov, to už je sila. (Ani neviem, či niekto vôbec šiel do kabínky sám.) Je to fascinujúce a strašidelné zároveň. Okrem toho ste sa mohli pasívne zhúliť pomaly do bezvedomia (normálne cigarety tam nikto nefajčil). Jaj ale najhoršia vec - vstupné bolo 9 euro! (Zaplatila som bez pindania len preto že som bola ožratá ale veru poviem vám, zabolelo to moju kasičku.) (Okrem toho som si chvalabohu odpustila prejav na tému "V mojej krajine...", čo je taký môj zlozvyk, ktorého sa snažím ubaviť, lebo to nikoho nezaujíma, ale občas sa mi to stáva.)

DJ bola žena a bola fakt dobrá. A inak si z toho veľa nepamätám. Vraj sme niekam skákali a spadli sme na zem (??? vraj!), ráno som si v električke nekúpila lístok a na raňajky som zedla iba polku žemle (stáli 3,50, zasa len vyhodené prachy) lebo viac som nevládala. Pôvodný plán bol dnes nakupovať handry, ale nemala som silu ani chuť, takže sme hodinu a pol iba sedeli na stanici a snažili sa nezaspať.
No a teraz čaute, idem relaxovať. Ale aby ste nepovedali, tu máte nejaké fotky.

Súhrn

Súhrn všetkého, čo sa mi nakopilo v hlave za tie posledné dni. Samý hnoj, čo vám poviem. V hlave mávam blato, prevažne po víkendoch a kým sa dostanem do normálnej hladiny (alfa) tak to trvá približne do utorka. Dôležité veci, čo sa udiali tento týždeň: znova som sa zúčastnila prípravy rádio vysielania a budúcu stredu v nemeckom éteri (hm...čuchali ste už niekedy éter?) zakončím našu reláciu slovami "Fuck you very much" (nejsom origoš plný koš, lebo to mám odkukané od Lemmyho Kilmistera, ale to viem len ja a teraz vy, tak to nešírte ďalej). Kto ma chce počuť, nech si poprosí o link na stream vysielanie, ale upozorňujem vás, že je to inak celé po nemecky a ja tam až toľko nenahovorím, lebo ešte stále sa hanbím za svoj prízvuk, aj keď ma kolegovci vždy presviedčajú, že to nie je také zlé, ako si myslím. 

Včera som sa dotrepala na taliančinu a nikto tam nebol (nemôžem povedať že by to moju lenivú myseľ nepotešilo, ale viete, už je to tri týždne, čo som tam nepáchla), tak som šla domov, totiž k Properovi. Ak by vás to zaujímalo, počúvali sme Edith Piaf (zostala som prekvapená, lebo on má rád dubstep a techno a podobne), mali sme jointa napoli a perfektný sex. Ale možno vás to nezaujíma. Tak teda nič.

Dnes som vyrábala v práci koleso šťastia. Táto čestná úloha prischla mne, bolo mi to od začiatku jasné, rovnako, ako im nebolo jasné, že geometria nebola nikdy mojou silnou stránkou, ale napriek tomu má to koleso tvar kolesa, je relatívne stabilné (tak ako len môže byť koleso z papiera, ale keby ste videli ako som ho vytunningovala - takými drevenými paličkami, prúžkami kartónu a lepiacou páskou, boli by ste na mňa hrdí, dokonca aj chlapi by to ocenili podľa mňa, lebo viete, vždy myslím na to, čo by povedal môj drahý otec a teraz si naozaj myslím, že by ma pochválil, lebo som to neodflákla, čistý čas výroby bol asi 4,5 hodiny, začala som už včera) a skladá sa z viac-menej rovnakých dielov. Som na seba hrdá.

Keď som sa dotiahla domov, čakal ma bordel v kuchyni (podľa mňa ani v tanku neni taký bordel, lebo tank je menší než naša kuchyňa - síce len o trošku, ale aj tak). Už je tam niekoľko dní a len sa stupňuje a proste sa na to už nedalo pozerať, takže som sa do toho pustila, napriek tomu, že moja z toho nebola ani tretina. Predpokladám, že poriadok tam vydrží maximálne do rána, aj keď Baiba občas varí aj v noci a všetci dobre vieme, že jej vždy všetko  prihorí (napríklad sú tam dva hrnce prihoreté takým spôsobom, že som to nevedela vyčistiť ani drátenkou, tak som sa na to vysrala, lebo to neni po mne, ale dopiče, zas tak veľa hrncov nemáme!) 

Inak by ma zaujímalo, ako môže niekomu zakaždým  prihorieť ryža. Zakaždým. Ale sú veci medzi nebom a zemou, ktoré asi nepochopím nikdy. (Napríklad prečo pije turka a tie nechutné usadeniny zostávajú v mojich  šálkach, prečo necháva lyžičky od kávy jebnuté na stole alebo prečo tvrdí že si nepožičala moju plastovú krabičku na žrádlo a potom sa tam záhadne zjaví a ona mi nepovie ani slovo - pritom som sa nesťažovala, len som ju nevedela nájsť, tak som chcela vedieť, či ju náhodou nemala ona.)

Zajtra mám meeting kvôli jednému festivalu, čo organizujeme a tak trochu sa bojím, lebo som mala zavolať jednej tete ale som sa na to viac-menej (viac) vybodla a neviem či mi niekto nevypičuje. Lebo zrovna aktívne sa nezapájam. Aspoň od nového roka moja pracovná morálka klesla na samé bahnité dno (a už som sa začala občas pýtať z roboty skôr, keď sa tam nič nedeje a dnes si robili zo mňa srandu, že moja pracovná morálka klesá a ja že už nemá moc kam...no, hádam to neberú tak vážne ako to ja myslím) (ale aby ste si nemysleli, iba o 20 minút, ktoré by som tam inak presedela jak hnilá hruška) (mala by som radšej byť hruštička húževnatá).

A pozajtra mám dovolenku a idem do Lipska. Neviem sa dočkať. Party party!

Ich habe mich verändert

Na začiatku sme dostali pohľadnice s rôznymi nápismi a jedna z nich bola aj Zmenil som sa. Tú som si včera nalepila na dvere. (Spolu s takou, kde je nápis Chýba mi domov, ale ja som to prepísala na Nechýba, lebo mi nič nechýba a tobôž ne domov, ja som doma tu, hovorte si čo chcete, ale človek ktorý po 25 rokoch konečne vylezie z rodičovského, si neželá nič iné, len sa tam už nevrátiť.)

Ale teraz nemám chuť tu rozpisovať všetko, čo sa na mne zmenilo (viete, prevažne k horšiemu, lebo si môžem dovoliť nekontrolovaný život bohéma), len jednu maličkosť. Kľudne ma vysmejte, ale ak to spravíte, napľujem vám do tváre, ako to už raz spomínala Chantal.

Začala som počúvať dubstep. Sama. Doma. V súkromí. (Totiž - AJ v súkromí.) A chcem sa s vami podeliť o jednu vec, lebo to je po maďarsky a je to podľa mňa hrozne smiešne. Nech sa páči.

Jedna čiarka dobrá, dve čiarky zlé...

A tak ďalej. Už som ten metafor raz vytiahla. Viete čo je horšie než čakať na výsledky maturitného testu? Čakať na výsledok testu tehotenského. Vám poviem, že toľko adrenalínu vám nenabehne, ani keď vás naháňa rozzúrený nosorožec (nikdy ma síce nenaháňal nosorožec, ale testov som už pár ošťala) (ne maturitýnch, ale nikdy nie je neskoro začať aj s tým).

Včera u Propera:

On: Dnes nemám svoj deň, celý deň je mi nejak nahovno a mám zlú náladu. Teda hovorím ti to preto, aby si si nemyslela že som na teba zlý, keby som náhodou bol, to nie je kvôli tebe.

Ja: Ja sa vlastne tiež necítim moc dobre.

On: Prečo?

Ja: Neviem.

Ja: Vlastne viem. Meškajú mi krámy.

On: najprv ticho a potom polohysterický smiech.

Ja: Ale ja si nemyslím že by som bola...

On: Ty nechceš, ne že si nemyslíš.

Ja: No...

Ale upokojte sa, nejsom. Viete, keď hovorím že si nemyslím, tak mám na to svoje dôvody, ale tak on to nemôže vedieť, lebo nikdy nemal krámy. Veď. (Už som si predstavovala ako budem žiť v sociálnom byte, to moje sklony k melodráme.) Takže tu neuvidíte nijaké ružové ponožtičky a nezačne tu diskusia o škodlivosti sunaru. (Totiž môže tu začať, ale ja sa nezapojím.)

Ale treba povedať, že Proper je muž činu a hneď sa pojal problém riešiť. Svojským spôsobom.

On: Zaobstarám ti perník a budeš desať dní žúrovať.

Ja: Desať?? (Prvé čo ma napadlo bolo - toľko dovolenky naraz si nemôžem zobrať len tak nečakane a bez udania dôvodu!)

On: Horšie je, že ani to nemusí byť stopercentné riešenie.

Ja: Nestačil by chlast? Cez víkend idem na dva žúry...

On: To sa chceš naliať na 5 promile?

Momentálne som od šťastia zežrala jedno posledné cornetto (začínam chudnúť, ale idem na to postupne), ako oslavu krámov a tak ďalej a vlastne...otvorím si fľašu červeného? (Lenže radšej by som mala ísť spať, lebo sa ma ľudia čoraz častejšie pýtajú čo mi je.)

Chill out

Pamätáte si, ako som vám písala o tom porno-pocite, vždy keď otvorím dvere DHL doručovateľovi v spodnom prádle? Tak včera sme sa posunuli o kus ďalej (nie, on má stále na sebe tú uniformu a nie, nepozvala som ho domov, to by musel nabrať svaly, zhodiť ten čudesný fúzik a zmeniť okuliare). Včera som mu prosím pekne otvorila iba v uteráku, lebo zazvonil zrovna keď som vyliezla z vane. (Dneska nuda, som bola pre zmenu v pyžame.) Ale viete čo nechápem? Že si ešte stále nepamätá moje meno a vždy mu ho musím vyhláskovať!!! Beriem to tak trochu osobne.

Inak nič nové. Vlastne, ba! Máme v dome novú dobrovoľníčku z Maďarska a včera sme sa konečne všetci stretli a pokecali. Najprv sme si mysleli že neni moc party-girl, ale keď sme jej povedali že v piatok je Balsamic Party (to je po našom Balkan Beats, niekedy vám to možno vysvetlím) a v sobotu techno party v Besetztes Haus, tak jej svietili oči a nadšene prikyvovala, aj keď sme jej povedali že zostávame ztradične do konca, čiže do takej 8 hodiny rannej (ok, ja som na Balsamic party nikdy nebola do konca, lebo som vždy bola sťatá pod obraz, ale akože to berme tak, že keby som nebola na mol (h-mol, a-mol, hahaha) tak určite zostanem). Deti, už teraz mi zviera žalúdok pri pomyslení na budúci pondelok, lebo si nepamätám, kedy som sa naposledy riadne vyspala (no dnes teda výnimočne 11 hodín, ale to bol taký spánok že asi po týždni, takže nejak to neúčinkuje). Už to na mne začína byť vidno, mám hroznú pleť a nejaké tie kruhy pod očami (ako z reklamy na kruhy pod očami) a asi aj ostatným je rovnako, lebo v kuchyni riady nepribúdajú ani neubúdajú, proste sú tam tie isté aj tri-štyri dni (dnes som to umyla, lebo už sa na to nedalo dívať). Okrem toho mám budúci víkend Putzdienst a neviem ako to zvládnem v tom stave, ktorý očakávam. Ehm, ehm. Hranostaj rulz. Čo som to ešte chcela? Mala by som žiť trošku zdravšie, lenže od januára je stále ťažšie a ťažšie realizovať zdravý životný štýl. Už som si na sebe všimla, že aj v práci som iba tak napoli, duchom inde a žijem pre tie šialené víkendy. Hádam je aj dobre, že EVS trvá len rok, lebo potom sa treba začať venovať dačomu serióznemu a už nemôžete tak vyvádzať. Alebo žeby...?

Obyčajný víkend

Obyčajné víkendy striedajú tie, ktorým dávam prívlastok mega (odkedy sa pohybujem medzi mládežou, výrazne som zmenila slovník a už sa začínam chytať na Jugendsprache). Tento víkend je obyčajný. (A dnes k nám domov prišla Conny, naša koordinátorka, lebo dnes nám pribudne nová spolubývajúca, na miesto tej ktorá včera ubudla, ktorá začína svoje EVS. No a keď Conny prišla, načapala nás akurát pri vynášaní fliaš a generálnom upratovaní, čo je nesmierne pozitívne, nikto nešablil, nikto neumieral s opicou a nikto nebol zdrogovaný, skrátka nás zastihla v nezvyčajne triezvom a pohodovom rozpoložení. Vďakabohu že neprišla pred dvoma týždňami, lebo to by nás asi vyhádzala všetkých jak sme tu. Ha.)

No a čo obnáša obyčajný víkend? Normálka dva žúry (pre mňa jeden, ak ste dávali pozor, tak viete že v pátek som sa opíjala z radosti sama doma). Včera, t.j. v sobotu, sme robili u nás doma mexickú party. Veľa ľudí neprišlo, ale prišli tí dôležití, čiže som tam bola ja a španielska úderka. Rozšírená o homosexuálneho kamaráta Jona (to je dôležité vedieť kvôli neskorším udalostiam). (Inak aj vám sú sympatickejší gayovia než lesby? Ja si nemôžem pomôcť...ale ono to bude asi tým, že sú mi muži vo všeobecnosti sympatickejší než ženy.)

Najprv sme sa nažrali (ale strašne dobre sme si navarili a moje dva dipy si všetci pochvaľovali, lebo som kuchárka jak kurva) a potom sme chlastali margaritu. No a ja som sa nejak nevedela opiť, neviem či preto že som bola najedená, alebo preto, že som slovanského pôvodu, nepomohlo ani miešať rôzne druhy alkoholu. (Vo finále to bola tequilla, vodka, triple sec, pivo a whisky.)

O polnoci sme vyrazili do víru veľkomesta Jeny a skončili tradične vo Floweri, lebo tento víkend skapal pes. A dôkazom toho, že naozaj skapal, bolo to, že Flower bol fakt plný. Nezvyčajné. Každopádne, tancovali sme, pili a snažili sa s niekým zoznámiť. Jon s nami hodnotil prítomných chlapov a potom si povzdychol, že všetci ktorí za voľačo stoja buď zmizli alebo majú frajerku. 

No a potom som sa začala baviť s nejakým čudným Poliakom, lenže ja som nestihla sama dojsť na to, že je čudný, lebo nastúpilo komando Ana-Jon a zahlásili, že musím ísť s nimi k baru, lebo to je hrozne dôležité. Tak som šla a tam sa mi dostalo osvety, že ten chalan je fakt divný a že mám kašľať naňho (šak ja som ani nemala nič v pláne, lebo bol fakt ohyzdný), tak sme radšej šli chlastať. A potom dokvitol ten Poliak a nejak sa nacapil k nám a snažil sa so mnou konverzovať, lenže ja, vyzbrojená informáciami, som už nemala záujem. Zrazu sa pri mne ocitla Janny a spýtala sa - chceš, aby ťa Jon pobozkal, nech ti henten dá pokoj? Viete ako, bola som dosť triezva, vedela som že Jon je teplý a tá otázka ma tak zaskočila že som najprv iba klipkala očami a otvárala ústa ako zlatá rybka a potom som povedala, že reku nedbám. A tak ma Jon chytil a s výrazom plným vášne mi strčil jazyk do huby, ani som sa nestihla spamätať. To bolo po prvýkrát, čo som sa bozkávala s homosexuálom. (Je to lepšie ako predstierať s kamoškou že ste lesby, lebo na to chlapi letia a moc to nezaberá.) Neviem ako sa tváril Poliak, keď nás videl, ale ja som mala následne asi 5-minútový záchvat smiechu, lebo mi to celé prišlo ako scéna z absurdnej drámy. A Jonov sprisahanecký pohľad, ruka na bokoch a veta "veď vieš že som ti hovoril - keď potrebuješ pomoc, stačí mi len povedať" (okrem toho ma volal Luči, lebo to je asi španielska verzia môjho mena takže to bolo niečo ako "if Luči needs help, we will help her"). Veď hovorím, že absurdná dráma, proste do popuku.

K ránu sme už iba posedávali a ja som si nechala kolienko ošmatávať od nejakého čo mi kúpil pivo, ale to bolo tak všetko a našťastie tam sedeli aj ostatní, takže to bola veľmi transparentná situácia a nejak si nedovoľoval. Co dál? Okolo štvrtej-piatej mi písal Proper, ktorý bol na nejakej inej žúrke, či mám chuť dojsť k nemu lebo ide už domov. Tak som vyskočila že samozrejme (piču, najprv som mu povedala že tu mám nedopité pivo, tak nech chvíľu počká, ale skrátka som zasa raz nespala doma).

Stretli sme sa pred jeho dverami, on mal so sebou ešte nejakého kamoša, takže sme si najprv jednu zapálili v kuchyni a poviem vám, henten chlapec vôbec nešetril materiálom, smiala som sa ešte dve hodiny. O tom čo sa dialo, keď kamoš odišiel, si môžte urobiť vlastné predstavy, ale dopredu vám hovorím, že by som bola nerada keby ste šli do detailov. Ja si vás tiež nepredstavujem.

Domov som sa dotiahla dnes asi o pol piatej poobede, lebo trebalo upratať a trochu to tu usporiadať (hneď sa cítim lepšie keď to tu nevypadá jak brloh, v miske čerstvé ovocie, hotové zátišie).

Tak sa tešte na budúci víkend, totiž, ja sa teším na víkend a vy sa tešte na články.

Aha ozaj! Proper mi pochválil nový účes (napriek tomu že ja sa ešte neviem rozhodnúť, či som s ním spokojná, lebo vyzerám jak Rihanna) bez toho aby som sa na to pýtala, sám od seba, no uznajte!

Vo mne aj to zlé je dobré

Keď sa osamote nalievate decentne popíjate kvalitné červené víno, je dôležitý popud - totiž, že to nerobíte z depresie, ale z radosti nad životom. Lebo keď to nerobíte z depresie, nehrozí vám, že si v zúfalstve pôjdete zapáliť do kuchyne (nie je tam požiarny hlásič) (a prepočítavať cigarety prinesené z domu a v duchu kurvovať že ich je málo a v Nemecku sú tak drahé že si nechcete kupovať nový balíček) a roniť slzy nad nešťastným osudom. Keď sa opíjate z radosti, pustíte si tristokrát za sebou jednu pesničku, lebo sa jej neviete nabažiť (dnes Kokain od Rammsteinu a zvlášť rada mám ten začiatok, kde počujete ako si to naporcuje a vdýchne), zapíšete desať strán v denníku (skrátka všetko to, čo sa stalo posledné dva týždne ale nemôžete o tom blogovať, lebo napriek sedmičke vína v krvi ešte nestrácate súdnosť a nechcete vykvákať svetu že ste ... a ... a ...) (no nič) (dneska mi to zavádzanie extrémne ide a baví ma to, baví). (A aby ste vedeli, dnes som nemala kokaín, iba kofeín, lebo ten je legálny a v práci ho mám zadarmo dostatok.)

Ale k veci. Dnes večer sa mi nechcelo ísť von, že reku pozrem si nejaký film a tak, ale nakoniec som čo? Som otvorila fľašu Cabernetu Sauvignon, na ktorú sa už dívam dobré dva týždne. Nejsom sebec a lakomec (no dobre, som), ale o dobré víno sa nedelím. To si vypijem sama. Delím sa o vodku Jelzin (z ktorej som sa mimojazdom v utorok sťala na chudáka) (a z piva k tomu) a podobné záležitosti.

Okrem toho sa mi treba šetriť, lebo zajtra chystáme u nás doma mexickú party a každý vie, ako človek dopadne keď ide žiť so Španielmi (Španieli sú relatívne v pohode a ja šablím o stošesť.) 

Inak minulý víkend bol taký zábavný, keď som z party odchádzala ja, Ana a jej nabiják. Ranná prechádzka domov v trojici, aké romantické. Nuž...niečo som vám istotne chcela oznámiť, ale za toho anciáša si neviem spomenúť čo. Nič nové na svete, dáme si repete (a otvárajte kasíno, dostal som chuť na víno). 

Budúci víkend bude mega náročný, viete? Neviete, lebo som nemala čas vám povedať. V piatok je Balkan Beats party - a mojím cieľom je pamätať si aspoň zhruba čo sa tam dialo. (Prvýkrát som sa opila do únavy a zaspala som postojačky uprostred tancujúceho ľudu, druhýkrát som bola najebaná na padrť a nepamätám si ani kokot a zlé jazyky tvrdia že som sa s niekým bozkávala, zatiaľ čo ja si pamätám iba že som sa bránila útokom nejakého Petra jednoznačným "Nieeeee!" s pripitým úsmevom, tak možno to nebolo až tak presvedčivé, čiže tentokrát mám za úlohu zostať v stave kedy aspoň budem vedieť, čo som činila a s kým.) (Viete ako, vernosť je relatívny pojem a čo sa deje pod vplyvom, to sa neráta.) (Druhé sväté pravidlo je nepýtať sa. Viete ako. Potom všetko funguje jak hodinky. Nepriznávať sa a nepýtať sa, keby sa toho ľudia držali, bolo by určite menej rozvodov.)

V sobotu je znova electro party v Besetztes Haus (to je ten ppč barák, kde bola neoficiálna party pre zasvätených pred dvoma týždňami, ktorá trvala do ôsmej rána) (party kde zažijete že pred hajzlom čakajú dvaja chlapi ale ne preto, že chcú mať sex, ale preto, že si chcú dať lajnu a ešte sa vás bezostyšne spýtajú, či im požičiate kreditku, aby si to mohli naporcovať) (to sa nestalo mne, som počul).

Viete, víkend by mal mať tri dni, lebo naozaj neviem, ako po takých dvoch akciách budem vypadať a ešte sa tváriť normálne v práci, aby sa ma (znova!) nespýtali, či som ok a či môj súkromný život neovplyvňuje príliš aj môj život pracovný (šak veď práveže hej...).

A o dva týždne idem so španielskou úderkou do Leipzigu. Do Lipska sa to hovorí po našom, či? V Lipsku sa vraj mega dobre žúruje. (A okrem toho nakupuje, ak teda žijete v Jene, je pre vás Lipsko niečo ako Paríž. ) (Alebo Trenčín, mesto módy, chacha.) (Padesátykrát púšťam Kokain, žiaľ ne cez nosné dierky, ale cez repráky.) (Ak by vás to zaujímalo teda.)

Zasa som zabudla kde som bola. Red red wine, stay close to me, to sa stalo mojou životnou devízou. Viete čo, ja zajtra musím vstávať, lebo potrebujem ísť ku kaderníkovi (najlepšie keby bol teplý, lebo tí podľa majú pre také veci cit, ale človek nesmie byť vyberavý...hoci...za 26 euro hádam aj áno) lebo moje vlasy sú horšie než príšerné (Proper si to síce nemyslí, ale spoľahnite sa na názor chlapa! Zvlášť keď vám povie, že predsa si nemusíte umývať vlasy každý deň, veď nevyzerajú zle. Pritom každý človek aspoň trochu pri zmysloch na vašich vlasoch vidí, že ste zrovna boli prejebaní jak rešeto a že vás za tie vlasy niekto ťahal.) (Ok, končím s detailami, to je aj tak iba ten Cabernet, čo zo mňa vykrikuje pravdy.)

Inak vedeli ste, že keď pri fajčení dostanete mega záchvat kašľa, nepomáha napiť sa chlastu? (Ja som to vedela, ale aj tak to skúšam znova a znova.) (Pri fajčení cigariet myslím, vy hovadá skazené!)