Opité úvahy s preklepmi

Keby dačo, už som vás na tie preklepy upozornila. Mám v sebe jeden a pol piva a už cítim ako mi to stúpa do toho môjho ničím nenamáhaného mozgu. Ach.

Nesporné výhody toho že nežijete so svojimi rodičmi sú napríklad, že sa o pol 12 v noci zbalíte a vypadnete z domu, lebo proste niekam chcete ísť (šukať, nebudeme si tu klamať) a môže to byť bárs aj pondelok (hoci včera bol štvrtok) a nikto sa vás nič nepýta. Spolubývajúci vám povedia len čau. Prípadne uži si to. Chápete. Alebo nemusíte vysvetľovať prečo teraz neurobíte hento a inokedy tamto a prečo upratujete v nedeľu večer a nie v sobotu ráno. A prečo spíte do druhej poobede a prečo máte v izbe bordel. (Aj keď ja nemám nijaký bordel, lebo stále spím u Propera...šak krista, ani pyžamo si nemusím vymeniť tento týždeň, lebo som v ňom spala dvakrát. Akože a periny asi až v marci, ak to takto pôjde ďalej. Sú jako netknuté. Ak ma chápete.)

A teraz niečo úplne iné. Keď vlezem do nemeckej pekárničky, zažívam ten pocit ako feťáci v obchode farby-laky. Moje konto sa zmenšuje a môj obvod pása sa zvätšuje (píše sa to tak? Už som nejaká pripitá...), boha keby to tak bolo naopak.

A teraz čaute, idem dopiť to pivo, namaľovať si nakrivo očnú linku (chcela som si dať kurvovsky červený rúž, ale či sa trafím na pery v tomto stave...) a vypadnem do zimy v kratučkej sukni (bez poznámok drahej matky že "ty ideš nahá???"). Ale ešte pred tým skontrolujem tie preklepy. Tak sa netentočkujte.

Everybody must get stoned

Upokojila som sa, lebo som dnes zistila, že youtube downloader predsa len funguje (aj v D-lande, kde je všechno zakázaný), len si treba stiahnuť novšiu verziu. Napĺňa ma nekonečným šťastím, že môžem niekoho trošku okrádať cez internet o duševné vlastníctvo...ale predsa kvôli jednej klobáse nebudem chovať celú sviňu. (No dobre, kvôli dvom klobásam, dnes som si stiahla dve pesničky, ale viete kedy som to urobila naposledy? Pred vyše dvoma rokmi...čiže mám nárok. Inak horujem za originály, veď vy viete.)

A zasa som zabudla, čo veledôležité som vám chcela povedať. Zistila som, že je hovadsky ťažké blogovať, keď váš život prebieha podľa vašich predstáv. Viete ako, ja nie som ten šťastný-prešťastný typ, čo má neustále pozitívny emocionálny pretlak a potrebuje tie šťastné pocity niekam vypustiť, najlepšie na internete. Ja sa radšej štylizujem do polohy trpiteľa-tragéda, ktorý sa vypičuje na blogu a potom sa síce necíti lepšie, ale aspoň si usporiadal myšlienky (a popri tom zožral kilo čokolády, takže mu je aj zle). Lenže teraz normálne neni o čom písať! Keď som šťastná, ani sa mi až tak nechce. (Síce to tu tak nevyzerá, že.) 

Jena je provinčné mesto (vám to môžem povedať bez obáv), hoci nie je to Buranov. V Buranove som bola párkrát a tam by som mala značné problémy vydržať, Triss je hovadsky statočné dievča! (Ešte že som tak ďaleko od vás, lebo hneď ako niekto zistí, čo ten Buranov je, dostane chuť dať mi na piču.)

Čiže v provinčnom meste sa toho veľa nedeje a každý každého pozná (ten pocit som mala aj v Bratislave, lenže tam som žila 25 rokov, ale tu som tri mesiace a už tiež každého poznám a noví ľudia ktorých stretnem majú so mnou spoločných známych, wtf). 

Nezáväzný sex už nemám, o istých veciach sa nebloguje a ani už tak veľa nechlastám (no dobre, chlastám, ale mám blackouty, takže aj tak neviem čo sa dialo, možno je to niekedy aj lepšie, ale vždy sa nájde dobrá duša, ktorá vám s ironickým úškrnom všetko do detailov porozpráva) (ale je to zábavné počúvať, lebo tým že si to nepamätáte, je to ako historky niekoho iného a na tých sa môžete schuti zasmiať).

Inak máte aj vy také to oné, že keď vám váš chlap (alebo žena, lebo zjavne to tu číta aj nejaký ten muž) pustí pesničku a povie vám, že to je jeho obľúbená, tak hneď ako dorazíte domov, zapnete comp, vygooglite a počúvate ju do omrzenia? A môže byť že ani hudobný štýl nie je úplne ten váš, ale postupne sa vám to začne páčiť? Chápete kam tým mierim? Preto som si potrebovala upgradenúť ten downloader. Hm, inak, keďže to je vlastne ilegálna činnosť (ííííha), tiež by sa o tom malo mlčať, rovnako ako o drogách? (Každý ich berie ale nikto sa vám neprizná, ale so sťahovaním hudby sa ľudia chvastajú kade chodia...) 

A ééééh...už som zabudla. Aby som vo vás nezanechala ten pocit neukojeného revízora, tu máte, že čo práve počúvam. 

Divný debil

Pozor, chystám sa filozofovať a výsledok bude určite múdry jak Šalamúnove hovno. Rozmýšľate niekedy nad tým, čo je normálne? Akože čo je ešte  normálne alebo už  normálne? Považujete seba za normálnych (ale kto normálny by to tu vydržal čítať, že, týmto si sami hneď aj odpoviete). Len v podstate ide o to, že mávala som nejaké predstavy o tom, čo považujem za normálne, teda prijateľné a čo už ne. Ale rokmi sa vytrácajú. (A čo budem hovoriť, keď budem mať 30 a môj život sa začne chýliť k smutnému koncu?)

Poznám ľudí, ktorí venovali všetok svoj voľný čas učeniu. 

Poznám ľudí, ktorí venovali všetok svoj voľný čas drogám.

Poznám ľudí, čo chovajú doma hada (legálne).

Poznám aj ľudí, čo chovajú doma vranu (je to legálne?).

Poznám ženy, ktoré si neholia podpazušie (to by rozhodne malo byť nelegálne) a mužov, ktorí si holia nohy.

Poznám aj jedného (našťastie je len jeden), ktorý si holí hlavu, obočie a strihá mihalnice. ("Lebo vyzerám zaujímavejšie.")

Poznám ľudí, ktorí pijú nealkoholické pivo a bezkofeínovú kávu (WTF).

Poznám ľudí, ktorí si kávu solia.

Poznám ľudí, ktorí sú schopní vysvetľovať vám texty komerčných rádio hitov, akoby šlo o nejaké posolstvá a myslia to vážne.

Poznám aj ľudí, ktorí v každej pesničke Led Zeppelin vidia všeobecné pravdy a princípy fungovania sveta.

Poznám ľudí, ktorí nikdy nechcú odísť zo svojej krpatučkej rodnej dzedziny, napriek tomu, že zakaždým, keď sa zamilujú do niekoho z obce, musia sa najprv informovať u rodičov, či to nie je nejaký vzdialený príbuzný.

Poznám ľudí, ktorí sa narodili v najbohatšej krajine Európy a romanticky snívajú o revolúcii a túžia zničiť štátnu ekonomiku.

Poznám ľudí, ktorí sú prehnane ustarostení a precitlivelí, hypochondrickí a opatrní.

Poznám aj takých, čo naivne veria, že sa im nemôže nič stať.

Spoznali ste sa? (Samozrejme som sa snažila vynachať svoje divno-debilné ťahy, lebo by ste hneď vedeli, že zasa samožersky rozprávam len o sebe. Lenže tých je inak plný blog.)

Back in black

Je čudný pocit, cestovať z domu domov. Cítim sa hovadsky rozdvojená a to tu žijem len tri mesiace, ale aj tak už mám pocit, že som tu doma. Akože, čo to! 

Ale víkend doma  ubehol hrozne rýchlo!!! Ja vám všetko podrobne porozprávam, aby ste sa necítili ošidení, lebo cez víkend nebol čas vysedávať na nete.

Tak vo štvrtok zaránky (pre mňa bola ešte hlboká noc, lebo vážení, musela som stihnúť električku o pol 6 ráno, tak prosím!!!) som sa vytrepala z domu, napakovaná tristo poloprázdnymi taškami (nedalo sa inak) s vedomím, ako nádherne stíham tú etelinku, lebo presne viem ako dlho mi trvá cesta na zastávku. A potom som z diaľky videla, ako moja električka došla o 5 minút skôr (a to sa na nemecké linky vôbec nepodobá!) a ufujazdila mi pred nosom, hoci som nasadila vražedné tempo (také, ako môžete nasadiť, keď máte na chrbte backpack, v jednej ruke kabelku a v druhej tašku s notebookom a začne vás šialene bolieť noha na mieste, o ktorom ste doteraz ani nechyrovali).

Oblieval ma striedavo studený a horúci pot a v zúfalstve som zvažovala ďalšie možnosti, ako sa dostanem do Lobedy načas, aby som nezmeškala auto a následne autobus...je hovadské cestovať s tritisíc prestupmi, poviem vám. Rýchlosťou blesku som doletela do centra pešo (ale dobré ako silový tréning) a na centrálnej zastávke som sa pojala hľadať iný spoj. Našťastie je v centre taká tabuľa, čo vám ukazuje, kedy ide ďalší spoj a tá je vždy presná. No a na nej vidím, že moja  električka, teda tá ktorá mala ísť 6:25 (a nie 6:20!!!) príde za dve minúty. Z toho vyplýva nasledovné: tá, ktorú som videla odchádzať, bol predošlý spoj, ktorý zrejme meškal (aj keď to sa na nemecké linky tiež nepodobá), čiže nebol dôvod na paniku, lenže kto to mohol vedieť, že. A ešte z toho vyplýva, že som sa s nákladom na chrbte dostala do centra za rekordný čas, lebo normálnym tempom by som prišla neskôr ako ďalší spoj. Good for me, ešte že chodievam behať, aj keď sporadicky.

Tak som bola spotená jak prasa hneď zrána (čo viac si želať pred 10-hodinovým tralalákaním sa), ale upokojená, sedela som v etelinke a vnímala, ako sa mi začína vstrebávať vyplavený adrenalín.

Auto som stihla v porádečku, v Drážďanoch som bola o hodinu a pol skôr, než išiel môj bus (a to len preto, že Nemci sú piráti silnic a jazdia minimálne 160km/hod) a ešte som sa vynudzovala na stanici. Potom došiel bus do Prahy a neviem odkiaľ šiel, ale samozrejme boli všetky sedadlá plné - totiž, všetky dvojsedadlá a nikto sa netváril, že sa posunie s vecami, aby si mohli aj pristúpivší posadať. Došla som až dozadu a tam som sa bez pardónu jebla na jedno sedadlo a potom som zistila, že vzadu sedela jedna veľká grupa Španielov, ktorí sa všetci poznali, ale aj tak sedeli rozťahaní jak sople. A potom na seba vyhukovali cez ostatných. Toto na Španieloch neznášam, niekedy vedia byť nehorázne jebnutí (a už som to zažila viackrát). 

No nič. V Prahe som prestupovala, ale najprv som musela hodinu čakať na Florenci spolu s feťákmi, bezďákmi, zlodejmi a vekslákmi, či čo sa to tam o 12 naobed poflakuje. Kŕčovito som zvierala všetky svoje tašky a bola som pripravená vrieskať jak na lesy, keby ma niekto chcel okradnúť. Nikto sa nepokúsil.

Nakoniec som sa dočkala aj posledného autobusu, ktorý už našťastie šiel priamo (chacha) do Bratislavy. 

Viete, nikdy som to od seba nečakala, ale Bratislava mi fakt hrozne chýba. Keď sme šli po moste a videla som Aupark a domy a Dunaj a svetlá, nalepila som sa na sklo, ako deti na výklad s hračkami a dobre že som si neotlačila očné bulvy na okno. Tak som sa tešila, že som vo veľkom  meste! (Tak je to, keď si nevážite čo máte, treba ísť do horšieho, chacha.) Bože. A to mesto je fakt veľké, keď sa vrátite z Jeny. A všetko je stále otvorené, raj na zemi (v nedeľu sme namašírovali do Auparku, to vám bol pocit).

No, hneď vo štvrtok som sa prežrala, lebo sme šli na nejakú vernisáž. V pátek som sa stretla cez deň s Vranou a huby sa nám nezavreli asi 4 hodiny a to sme si ani nepovedali všetko. Potom sme boli žiť so slepačím výborom  a bolo to výborné (aké iné by to mohlo byť keď idete s výborom, že) (ono to bývavalo občas aj výbordelné, ale ja ako zadaná žena sa musím kontrolovať). Toľko podnikov na výber a ešte aj s dobrou hudbou, no chápete ma, ako som mohla ja niekedy pičovať že Bratislava je diera?

V sobotienku som musela vstať hrozne skoro, lebo som mala objednanú kaderníčku na ôsmu (moje jediné šťastie je, že to je naša známa a došla k nám domov, lebo taká rozbitá som bola, že až) a potom som samozrejme nemohla spať, lebo ako, keď máte spravené vlasy??

No a podvečer sa konala celá tá sláva, kvôli ktorej som precestovala stovky kilometrov, narodky mojej drahej matky s celou nastúpenou rodinou. Čo vám poviem, rodinná oslava...a keďže my nejsme Vranovci, nikto sa neožral, zato ja som sa solídne prežrala a potom mi bolo asi hodinu tak zle, že som reálne zvažovala ísť sa bulimicky vyšabliť rovno v tej reštike, ale nakoniec som to silou vôle zatlačila. 

V nedeľu sme nerobili nič. Okrem toho Auparku, ale to bolo len na chvíľu a veľmi účelové.

A včera zasa naspäť. Ešte stále som cítila vyčerpanie zo štvrtkovej cesty, ale človek si nevyberá a najneuveriteľnejšie príbehy píše sám život a čo ešte...?

Jediná spomenutiahodná vec z pondelkovej jazdy (okrem toho, že na Florenci k vekslákom, zlodejom, bezďákom a feťákom pribudli aj kurvy - lebo už bolo pol šiestej večer a tma ako v rohu) (je v rohu tma?) je, že na hranici s Nemeckom nás kontrolovali colníci. Nestalo sa mi to už dobrých pár rokov (chacha, teraz hovorím ako starý skúsený cestovateľ). Normálne vliezli dnu a každému checkovali pasy a ne len tak bajočko, ale naozajsky kontrolovali víza a potom sa niektorých vypytovali ako dlho chcú zostať. Nerozumiem, čo sa dialo, ale mne tiekli nervy. Ne že by som pašovala deti (hoci neviem ako to je s potravinami a ja som z domu šla nabalená domácim džemom, lebo viete ako to je...ale nie, ovsené vločky a šošovicu som si neodsypala), to ne. Ale mala som objednanú Mitfahrgelegenheit presne na ôsmu, kedy mal ten bus doraziť na stanicu a už som sa videla, že keď ma nepočká, ako najprv dve hodiny blúdim po Drážďanoch, kým nájdem výpadovku a potom zúfalo stopujem kamióny.

Našťastie sme meškali len 15 minút a tá baba na mňa počkala, ale poviem vám, za päť dní toľko adrenalínu, šak to nemôže byť zdravé.

No a potom už som sa len pekne viezla. A Jena je pekelne malá diera. Viete aká až malá? Tá baba čo ma viezla, je Properova spolužiačka a tiež je z Drážďan. Chacha. Svet neni malý. Svet je menší!

Doma ma čakal bordel ako v tanku, ale už ma serú, rozhodla som sa že ich obe pozvem na koberček (ešte tak mať koberček), lebo len čo vytiahnem päty z domu, prestáva sa upratovať (vlastne aj keď nevytiahnem). Je to tu nechutné. Každopádne, som doma!!!!

I can hear it callin´ me back home

Vy mrochty! Už zajtra cestujem na rodnú hrudu, o siedmej ma čaká auto vo štvrti looserov, Lobeda-Ost. Ech, to hovorí za všetko. Btw tá žena čo ma vezie sa volá Teufel. Vtipné, čo? Tak teda, Marína moja, už zajtra večer budem kvakotať vo svojej rodnej reči a vysvetľovať prečo som taká vypasená, keď som domov napísala že som schudla (a to som neklamala, ale odvtedy som zasa stlstla, v mojom živote sa všetko deje prirýchlo). Dúfam že doma bude koláč (vidíte? Asi preto som stlstla...) a niečo navarené a všetci ma budú nadšene čakať a mávať mi. Dopiče, vlastne musím niekomu napísať aby ma došli vyzvihnúť na stanicu!!! Inak ma privítajú leda bezďáci. Som zvedavá, či ma na Slovensku hneď niekto nasere, ešte vo dverách autobusu najlepšie, tou našou jebnutou slovenskou náturou. Chacha. Ešte že som sa nezabudla hnusne ksichtiť, aj keď tu to nemám zapotreby, lebo ak mi idú na nervy Nemci v etelinke, tak ňou proste nechodím a okrem toho stretávam iba ľudí na ulici a tí sa bárskedy aj usmievajú a želajú mi pekný deň. Tak teda. Zajtra sa vidíme!!!

Kluci pochopte to, když vona mně děsně chce...!

Boha, strašne som rozožraná posledné dni (ale aspoň už viem prečo, je to hormonálne podmienené, tak žiadne obavy) a práve sa tlačím kokosovými tyčinkami (Rittersportka už je zežraná.) Ak niekde uvidíte pomaly sa sunúť horu sádla, som to ja. S mojím behaním je to bieda. Ale teraz ne o tom, po tomto depresívnom úvode sa pripravte na chvastanie prvého stupňa. 

Mávam pocity neistoty, ako je to vlastne s Properom. Chce ma? Chce ma veľmi? Chce ma len na chvíľu? (Viete, čo ak je rovnaký hajzel, ako som bývala ja? Potom je možné naozaj všetko a Ooops I did it again je naša hymna.) (Len si to pozorne vypočujte a hneď prestanete tvrdiť že Britka Shitka mala povrchné texty. Veru nemala. Boli o živote.)

A keď mám také záchvaty, vypisujem Chantal alebo slepačiemu výboru, lebo neviem čo so sebou a slepačí výbor ma upozorní, že prosím ťa ukľudni sa, zober si chlp zakry sa. Lenže drahí moji. Celé tie pocity neistoty plynú z toho, že ja ho naozaj vážne chcem (a som doňho buchnutá). Keď niekoho nechcem, idú po mňe jak gestapo po Pučíkovi (alebo ako minule Chantal zadrela - "visí na ňom, ako Ježiš na kríži", nábožkári odpustia). Ale Chantal povedala, že je jasné, že ma musí chceť, lebo ešte aj kadejaký ex po mne pase jak pes po údenom.

Napríklad môj luxemburský bývalý mal žiarlivostnú polhodinku na skype, keď pindil, že aké nespravodlivé (viete, tak rádoby zo žartu, ale ja som neni tupá, aby som si nepovšimla to posolstvo medzi riadkami) (a on vždy žiarlil jak hovado...eh, ne že by nemal prečo, ale to je teraz jedno), a "so mnou si nikdy nechcela počúvať reggae a tvrdila si že tá hudba je hrozná" a podobné tirády. (Len aby bolo jasné, nikdy som nepovedala že reggae je hrozná hudba, lebo si to nemyslím, maximálne som mohla povedať že ho nepočúvam, čo je aj pravda. Vidíte ako časom ľudia prekrútia vaše výpovede? Pche. Okrem toho tamten nebol dostatočný chlap  na to, aby mi dačo proste pustil - ja napríklad sa držím hesla, že koho panstvo, toho muzika a keď som doma, púšťam čo chcem ja, na druhej strane, keď som uňho, má právo pustiť, čo chce on - vždy sa vypytoval, čo chcem počúvať a keď sa ma niekto pýta, tak mu samozrejme teda poviem, ale potom nemá právo mi pičovať. Ale načo vám to vysvetľujem, do psej matere, šak vy istotne chápete.)

A nakoniec zavalašil, že som bola to najlepšie, čo ho v živote stretlo. Podľa tohto vyhlásenia musel byť jeho život naozaj mizerná kopa sračiek, lebo ja som sa k nemu nezachovala zrovna korektne (ne že by som si neskôr nevyčítala, aká som bola hnusná, ale viete ako to je...).

Okrem tohto tragéda mi semo-tamo napíše aj murín, že ako sa mi vodí a ako on na mňa v poslednej dobe myslel. Aj by som si s ním dlhšie popísmenkovala, ale on si vždy vyberie nevhodnú dobu, kedy naozaj úprimne nemám čas (preto mu vždy napíšem v skratke že môj život je absolútne dokonalý, ani slovkom nenaznačím záujem oňho a potom sa rýchlo rozlúčim a odpojím).

Do tretice všeho dobré - jenskí muži. Neviem čo sa im porobilo, ale večne sa okolo mňa nejaký vochomejtá, nestíham sa pomaly ani otočiť, aby za mnou niekto nervózne neprešľapoval s nejakým pozvaním (to je metafor!) alebo vyznaním, alebo ja neviem.

Napríklad jeden taký jebnutý Talian, ktorý má hrozne rád sám seba, ale ten sa hnedky preorientoval inam, keď som neprejavila záujem. A minulý týždeň som bola po taliančine v krčme, kde sa koná každý uterek taliansky stammtisch, lebo reku treba dačo robiť, inak sa ten jazyk nikdy nenaučím. Keďže moje znalosti sú značne obmedzené, potom ako som sa predstavila a oznámila že moja taliančina je ozaj hrozná (to je veta, ktorú som sa naučila extra a slúži ako formulka na fishing for compliments), som asi dve hoďky kecala s jedným Nemcom. Ne, neni pekný, má pupek (ok, aj ja mám, ale práve preto chcem muža bez, jeden pupek do dvojice je akurát dosť), taký úplne obyč, výzorovo absolútne tuctový. No a vymenili sme si kontakt a včera som si konečne spomenula, že aha, šak som ho chcela nájsť na fejsi. Viete...proste som na to zabudla (hoci sme sa náhodou stretli v stredu znova v nákupnom centre - Jena je fakt malé mesto). No a dnes dojdem domenkov, pchám sa sladkosťami a myslím na to že by som radšej mala ísť behať a vidím, že mám v inboxe správu. Milý Nemec mi píše, že blablabla, chcel som ťa pozvať na kávu, ale nebudem tu až do 1. decembra, ale keď chceš, môžme sa dohodnúť na ten deň a niekam spolu zájsť. No, WTF? Som femme fatale, či čo? Akože jasné že som, ale doboha, veď nič netreba preháňať. Chantal hovorí, že drž si ho v zálohe na drinky zadarmiko. No. Rozhodne je dobré mať tu kontakty, však. Lebo občas sa mrte nudím. Nemám tu takú základňu aby som večne mala natrieskaný program a potom to vyzerá, že akurát čakám, kedy bude mať čas Proper (čo aj robím, ale nikdy by som sa s tým nepriznala, len vám), lebo on teda natrieskaný program má. A všetci dobre vieme, že princíp gumičky, a treba sa tváriť aký je môj život bohovský aj bez neho (ale ide to dosť ťažko, hovorím vám) a pičoviny kokotiny. Ešte že idem na pár dní domov, aspoň sa odreagujem.

Troska

Alkohol zo mňa spravil ľudskú trosku. Trasú sa mi ruky a cítim sa akoby na mňa padol klavír (viete, ako v kreslených filmoch), alebo čo. Asi alebo čo.

A polku noci si nepamätám. To už sa mi stáva tradíciou. Najprv sme začali u nás a ja som za približne hoďku kopla do seba 5 vodiek (ale s džúsom!) a ani som si nepripadala pripitá. A potom sme riešili, kam sa pôjde žiť, až nakoniec sme vyzistili, že niekde je nejaká WG party, kde je pozvaná jedna naša známa a tak sme sa pozvali tiež. Nikto z nás nepoznal ľudí z toho WG, aby bolo jasné. No viete čo, to bola party jak v amerických filmoch. Miliarda ľudí natrieskaná v byte, normálny DJ tam mal rozložené nádobíčko, hudba nahlas, že sa okná triasli a bordel všade. Neviem čo na to susedia, ale mne sa páčilo. A chlastu tam bolo požehnane. Takže som si dala ešte víno a ešte vodku (hnusná, brzdila som pivom) a potom si už moc toho nepamätám.

Bavila som sa s dvoma ... eh ... chlapcami (boha to znie blbo, ale ako to mám povedať?). Ne, Proper nebol prítomný, to je jasné, inak by som ani tak hanbato netancovala s oboma mojimi novými známymi. Ehm. S oboma naraz. Viete, moje staré ja, zvyk je železná košeľa. No a vraj som tancovala celú noc a nakoniec som (vraj!!!) zaspala postojačky s hlavou na hrudi jedného z nich. A moja spolubývajúca mi dnes povedala, že naňho pozrela a že on iba pokrčil ramenami. Och bože, trapas jak sviňa. Jak divá sviňa. Ešte že nemám na nikoho kontakt, nepamätám si ako vyzerali a hádam sa pri troche šťastia už nikdy nestretneme. Aj keď Jena je malá diera, takže všetko je možné.

Potom som šla domov, sama. Jak vždy. No a ledva som stála, prepletala som nohami ako zajac (ako záááájac) a tackala sa. Strašný pohľad. (Tuším som si dokonca aj pospevovala, lebo som si spomenula, že aj Chantal si naposledy nahlas nôtila a zdalo sa mi to mrte cool.) Celú cestu som prešla bez ujmy, až niekde poblíž domova som sa ukážkovo zjebala na chodník. Chvíľu som tam ležala (mne sa zdalo že chvíľu, ale ktovie ako dlho to bolo) a čumela do oblohy a hovorila som si "Fíha, ako sa teraz zdvihnem...?" Akože originál, bola som viac prekvapená než čokoľvek iné, proste som tam ležala a čudovala sa. Náhodou šiel okolo nejaká starostlivý pán (netuším, či starý, alebo mladý a ani netuším čo robil o takom čase vonku, slušní ľudia predsa dávno spali) a pomohol mi vstať. Asi si myslel že som chorá, lebo sa ustarostene pýtal či som v poriadku (aspoň si myslím, ja si totiž nepamätám čo hovoril). Ale potom keď počul môj opilecký bľabot a videl môj kalný pohľad, asi mu to doplo a šiel svojou cestou. Len tak pre vašu info, nemám ani modrinu, ani som si nič neroztrhla, ani ma nič nebolí, divné. Možno sa to ani nestalo.

Potom som sa asi nejak dotrepala domov. Ráno som sa zobudila v spodnom prádle (ale sexi) a nevládala som vstať. Nemala som opicu, bola som ešte stále ožratá!!! Takže som tam ležala až do pol druhej (môj tradičný čas, kedy cez víkendy vstávam) a trpela. Samozrejme som mala čočky v očiach, make-up, šaty po zemi a kabát v izbe na stoličke (nechápem, prečo som ho nezavesila už na chodbe, ale viete...asi som nebola v stave). Vankúš mám od rozmazaných šminiek ale nevládzem vymieňať periny, iba som ho otočila. Ech. Takto to začína, to troskovatenie. Som naozaj hrozná.

No a keď som vyliezla, čižmy hodené pred dverami, tenisky sa tam tiež povaľovali (asi som o ne v noci zakopla) a obraz na stene zmizol...lebo jak som sa dotackala, oprela som sa o stenu a obraz zjebala dole. Aitana povedala že sa ma došla spýtať či som ok a ja že som len zahučala neeeein. Tak vidíte. Takto ja žijem. A dnes nejsom schopná ničoho, ledva som sa vytafárila do Lidlu, ale mala som pocit, že ma tam jebne, to svetlo, tie zvuky, no proste všetko. Cítim sa jak keby ma smrť obchádzala, fakt. A trasú sa mi ruky!

Uvádzam básničku, ktorú mi dnes Chantal zložila, poézia všedného dňa.

Prasa si prasa,

ale v tom spočíva

života krása.

People are strange when you´re a stranger

Posledné dva dni si sadla na mesto hmla (čítať H-mla, teda najprv samotné H a potom mla  tak prevaliť na jazyku akoby vám to bolo úplne jedno, lebo presne taká je H-mla) (ešte jeden: "Plha se hlásí!" "Tak co...Mlho?") a schladilo sa na neúnosný mínus jeden stupeň. Mrzne mi riť, mrznú mi ruky a mrzne mi ksicht. Ešte stále nosím jesenný kabátik, asi je načase ho vymeniť za zimný (nie oveľa teplejší, ale aspoň pre pocit). Ale nechcela som o tom. Tá hmla vo mne vyvoláva spleen. 

Niekedy sa cítite ako cudzinec a nepomôže vám nič. (Teda pomôže, ale je to ilegálne.) Asi na každého emigranta občas doľahnú také pocity (už chápem, prečo ľudia nariekajú ako besní za chlebom a tatrankami, ne kvôli chlebu a tatrankám, ale kvôli pocit domova) (aspoň si to tak interpretujem, lebo prosím vás, chleba zoženiete takmer všade, je len otázkou, koľko chcete zaň zaplatiť a tatranky...no tých sa dokážem vzdať, sú ešte aj iné hriechy ako obžerstvo, ktoré občas zanedbávame) (napríklad závisť, no priznajte sa, kedy ste niekomu tak úprimne závideli, až ste zozelenali?).

Predvčerom som sa v práci rozčuľovala aká je Deutsche Bahn skurvená pojebaná a spíčená (samozrejme som nepoužila také výrazy, lebo nechcem riskovať že Nemci chovajú k svojim železniciam vrelé pocity a týmto by som ich do krvi urazila). No a keďže mám teraz tak trochu problém, ako sa dostať domov, tak som po polhodine hľadania všetkých možných spojov vyhlásila, že radšej budem stopovať a nechám sa znásilniť, než aby som sa nechala jebať do riti nemeckými dráhami. No a to ste mali vidieť, ako zostali všetci vyvalene čumieť. (To bolo v kancli, ne pred deťmi, zas nejsom prijebaná.)

No jak sůvy z nudlí a vyorané myši, hneď som to oľutovala. A vtedy ma napadlo, že v slovenskom kancli, kde ľudia svoje počítače oslovujú "Ty kokot" by to určite nikoho nepobúrilo. Alebo som len vyrastala v skazenom prostredí? (Rodinnom i pracovnom?) 

Proper mi neskôr povedal že Nemci na reči o znásilnení reagujú veľmi citlivo, lebo občas sa stane nejaká aféra, že niekoho znásilnia (kokos, no ako keby u nás ne...ale keď toto vám je taký politicky korektný národ, niekedy je to s nimi fakt ťažké) a že o tom sa nesranduje. A že navyše to bolo veľmi brutálne a drsné vyhlásenie a že to snáď nemyslím vážne (mne keď niekto povie že "to snáď nemyslíš vážne", mám tendenciu začať sa brániť a tvrdiť opak a podporovať to pubertálnymi argumentami typu "ja sa môžem na všetkých vyjebať" ... no...ehm, stará som, ale zrelá ešte asi ne). No povedzte, čo by ste vy spravili? Ja dúfam že vy by ste sa zasmiali, lebo mne to prišlo ako celkom dobrá hláška, ale trochu sa bojím, že život v Nemecku obrúsi môj neotesaný humor a budem už dávať iba vtipy o blondínkach a aj to so stíšeným hlasom. Mala by som sa zoznámiť s nejakými severanmi. Ich humoru niekedy ani ja nestačím. Ale povedzte mi, čo taký Švéd v Nemecku, šak ho musí jebnúť, ako aj mňa.

Keď už ohovárame moje spolubývajúce...

Ja tie baby mám fakt rada, ale život s nimi v jednej domácnosti ma občas vytáča do nepríčetnosti. A som ja hádam policajt, aby som nad nimi stála a hovorila im čo majú robiť??? Kokos, som? A hovorím ako môj foter. Hróza. To s tým policajtom je jeho  prirovnanie, ale čo mám robiť, za tie roky, čo to omielal on mne a Chantal, sa mi to vrylo do mozgu a už som si to privlastnila. 

Jedna upratuje pravidelne, ale štýlom "čo je mokré, to je čisté".

Druhá upratuje fakt poriadne, ale ne moc často. To znamená, že ju treba občas popchnúť a pripomenúť jej, že prosím ťa, môžeš umyť kuchyňu, tento týždeň si na rade. A ona - fakt? A teraz vynecháme fakt, že predošlé tri týždne slamku v byte nepreložila. Boha, vymyslela som hádam ja  tento upratovací plán? Ne, vymysleli ho hentie dve, lebo upratovať raz za tri týždne celý byt (o veľkosti poštovej známky, podotýkam) je priveľa, a preto chceli aby každá upratala každý týždeň niečo. A nakoniec sa deje čo? Že ja  po dvoch týždňoch umývam hajzel, lebo mi je už odporný a oni si ten rozdiel snáď ani nevšimnú. A to vôbec nehovorím o riadoch. Riady majú kopivú tendenciu. Škoda že nemajú samočistiacu tendenciu (ako mačky). Nehovorím, že ich musia umyť hneď po použití (aj keď o tom tajne snívam, lebo napríklad ja sa to tak snažím robiť - chápete predsa, možno za chvíľu niekto bude chcieť tiež použiť tie veci a prečo by ich mal po mne čistiť?) ale aspoň na druhý (!!!) deň by mohli. A nechať hrniec s prihoretým niečím  v dreze dva týždne??? Akože what the fuck?

A sypať do výlevky ryžu (Krista, o tom som už hovorila, ale pre Božie muky, ako môže niekto vykydať pol hrnca ryže do výlevky???? Ako?) (áno, už som ju na to upozornila, že to nie je drtič odpadkov a viete čo mi povedala? "Ja viem rozobrať odpadovú rúru, keby dačo, potom to vyčistím." WTF???) a nechávať svoje jedlo všade možne, len ne v chladničke (akože to mlieko je už dva dni vonku, nechápem prečo...).

A ešte nejaké lahôdky. Napríklad spraviť si kávu, pomiešať, lyžičku jebnúť na stôl, nechať to tam a odpažiť sa niekam do piče. Tie pojebané lyžičky ja upratujem každý deň, lebo sa na to nedokážem pri jedle pozerať. A keď sa mi niečo vysype a vyleje, utrem to? Ak som moje spolubývajúce, tak neutrem nič, ale počkám, kým dojde Wicked. Mikrovlnka je zajebaná tiež, ale keďže ju nepoužívam, jebem na to, nech tam majú špinu. (Inak, jedna z nich večne diétuje a snaží sa zdravo jesť - to tvrdí ona - a všetko robí v mikrovlnke. Odporné.)

Prejdeme do kúpeľne. Na vlasy všade (na dlážke, v umývadle a vo vani) som si zvykla. Na čo si zvyknúť neviem, je umývadlo zajebané jak prasa od kadečoho (koniec koncov, odteká doňho špina, tak je to jasné, ale to im nevadí, že je to úplný humus, ktorý tam zostal po nich???), na to si zvyknúť neviem. Na otvorený šampón hodený na poličke spôsobom, že vyteká z fľašky tiež ne. Na to, že batéria je zajebaná dva týždne od nejakého čistiaceho pleťového gelu, ktorý tam zaschol a normálnym prúdom vody už ani nejde zmyť, detto. Ale najnechutnejšie, dámy a páni, sú vložky hodené v koši, len tak. LEN KURVA TAK!!! Panebože, kde tie ženy vyrastali???

Po nás potopa

Tento týždeň je veľmi ereignisreich. Furt sa dačo deje a už si začínam myslieť, že to ani nie je pravda. Tak napríklad v piatok mi najdrzejšia ochechula z roboty (v skratke: má 12 rokov, fajčí - teda pardon, už prestala, machlí sa, nadáva jak dlaždič a má pocit, že celý svet je nespravodlivý, keď od nej niekto niečo chce) povedala, že ma má rada. Neviem ako som si to zaslúžila, lebo viete - ja ju vlastne moc rada nemám (pre vyššie uvedené dôvody). Okrem toho, odkedy som tu, viac-menej ma ignorovala, teda okrem pozdravu mi nevenovala pozornosť a ja som sa tiež extra nesnažila s ňou skamarátiť, lebo viete...pre vyššie uvedené dôvody. No a potom si to príde a chce s vami vyrábať lampy v kreatívnej dielni. Pri tej informácii, že ma má rada, som sa skoro zjebala zo stoličky a hneď nato prišla ďalšia vec - tú lampu čo vyrobila, darovala mne. Chápete? Tieto deti, človek sa nestačí čudovať. Stále rozmýšľam, čím som si ju získala a môj tajný tip je, že som jediná, kto jej za nič nepičuje. Lebo ostatní ju večne napomínajú (ne že by bezdôvodne), len ja sa zväčša nezmohnem na nejaké výchovné ponaučenia a tak len mlčím a žasnem. No tak, myslíte že by to mohol byť dôvod? Každopádne si myslím, že získať si také komplikované decko je veľký úspech, asi mám predsa len nejaké pedagogické nadanie (hoc aj keby spočívalo v tom, že som celý čas ticho) a teraz môžem vyskúšať, ako sa mi ju podarí motivovať na nejaké rozumné činnosti! 

No dobre, končím pedagogické okienko a prechádzam plynule do ďalšej témy, ako keby sa nechumelilo a tou je pokazené WG. Už sme raz mali pokazené WG, keď naši boli na dovolenke a slepačí výbor hosťoval v našom dome a v ten týždeň sa pokazilo všetko, čo sa mohlo (začalo to kuraťom a skončilo batériou vo vani). Strašne sme sa smiali, že keď fotri prídu, budeme sedieť na hromade suti s drinkom v ruke (drink musí byť, aj keby na chleba nebolo) a škeriť sa na svet.

No ale teraz žijem v naozajstnom WG a naozaj sa tu všetko kazí a nechápem, prečo vždy len u nás, ale počúvajte. Najprv, asi pred mesiacom a pol, nám pokazená lampa vyrazila poistky (totiž, už sa nedali nahodiť, až také zlé to bolo) a preto sme dva týždne nemali svetlo na chodbe a v kúpeľni (sprchovať sa pri sviečkach je romantika, ale ne deň čo deň) (a naše jediné šťastie bolo, že práčka má zvlášť prípojku, preto v tej jednej zástrčke elektrika bola a aspoň prať sme mohli). Dva týždne preto, že nikto nebol ochotný zavolať domovníkovi, až som to nakoniec spravila ja a on došiel ešte v ten deň. Ehm, také jednoduché to bolo.

Skrinka v kuchyni visí na vlásku a ja čakám, že už-už jebne dole a keďže je nad umývadlom, je pravdepodobné že cestou rozjebe nejaké riady a to by som veru upratovať nechcela. Neviem ako by sa to dalo opraviť (ja som staromódny človek a verím, že na také práce je v domácnosti muž, ale my tu v dome máme len jedného muža a to je 30-kilový ruský gotik, ktorého neodfúkne len vďaka tým mega topánkam a on rozhodne nevyzerá, že vie opraviť kuchynskú linku, ale možno sa mýlim) a tak sa na to len ustarostene dívam, vždy keď vojdem do kuchyne.

Naša chladnička poriadne nechladí, aspoň si myslím, lebo dole je večne voda a doteraz sa mi nepodarilo zistiť, odkiaľ sa tam berie, ale asi sa tam proste vyzráža a hádajte kto to čas od času vyutiera handrou a vyžmýka do drezu. 

Naša trúba nefunguje už odkedy som došla, ale odpoveďou mi bolo - "veď preto máte vo vašom byte mikrovlnku s pečiacou funkciou!". No diky čau. Mikrovlnka. FUJ. (Používam len na rozmrazovanie pečiva, ktoré mi potom aj tak nechutí.)

Ale teraz prichádza zlatý klinec do rakvy programu - včera sa pokazila práčka. Najprv vydávala dosť čudné zvuky (Proper sa smial, keď som došla s informáciou, že naša práčka robí zvuky a tvrdil že "práčka predsa musí vydávať zvuky keď je zapnutá" no haha, ale ja som vedela, že ne v štýle ako keď vŕtate do steny) a potom zastala. Potom sa nám ju podarilo znova zapnúť a keď som znova došla do kúpeľne, zistila som, že to neni Bad, ale Schwimmbad. Mali sme plávajúcu podlahu (kobereček na hladine) (naschvál hovorím koberEček, lebo sa mi to páči, ja len aby ste vedeli že to neni preklep) a práčka nejavila známky života. Iba špinavá voda vytekala von. Poviem vám, dosť nechutné. No a teraz tipujte, kto to nakoniec celé upratal. Správne. Moje spolubývajúce majú zázračnú vlastnosť vypariť sa a tváriť sa, že sa ich nič netýka. A jediný človek, ktorého sere, že v kúpeľni potrebujete nafukovačku, aby ste sa dostali od dverí k vani, som ja. Takže som nakoniec všetko poutierala a povedala som si, že takéto zážitky ma zoceľujú. Potom bolo treba zavolať Hausmeisterovi a to by som tiež od nich nečakala, ale keďže som mala včera doma Propera, strčila som mu mobil do ruky, aby to vybavil. Ale vybavil len to, že v pondelok máme zavolať znova, lebo cez víkend sa vám každý na vaše problémy vyjebe.

No a tak. Čiže pokazené WG. Čakám, kedy sa pokazí hajzel, alebo kúrenie, alebo dačo akútne, najlepšie v piatok večer, však. 

Tretia vec, s ktorou sa vám chcem zveriť je, že to decko ma ešte stále balí. Totiž ten 20 ročný chlapec. Na fejsbuku. A dneska máme extra nudnú tému (pre mňa) a to šport a on sa ma snaží presvedčiť, že behanie je málo a treba robiť aj kliky a brušáky. Chápete, nemá to štipku chochmesu. Kedy som ja bola športový typ? Správne, nikdy. Pfff. Ale každopádne je miestami zábavný, jak sa snaží. Chudák. O Properovi samozrejme nevie. Nooo, deti, idem ja, lebo dneska je ešte behanie na programe, lebo naposledy som bola asi pred štyrmi dňami a ten bachor...ehm.

Fragmenty

Odkiaľ si?

Zo Slovenska.

To je pri Švajčiarsku?

Nie.

Hovoríte po rusky?

Nie. 

Ale váš druhý jazyk je ruština, nie?

Nie, my máme len jeden jazyk.

Aký?

Slovenčinu.

Eh? Ale neučíte sa aj po rusky???

Z akej krajiny vlastne pochádzaš?

Zo Slovenska.

To je kde? Pri Turecku?

Pozvete nás zase niekedy na party?

Eh, ani ne.

Ale u vás bolo fakt super.

Hej, vždy je super robiť party v cudzom byte.

Ale vy predsa tiež niekedy robíte party, či?

Hej, ale my najprv pijeme a potom ideme von.

Aha aha, takže idete von opité?

My sme plnoleté.

A nebojíte sa, že keď idete opité do baru, tak že podvediete svojich frajerov?

(...)

Škoda že ste šli spať tak skoro. (T.j. o štvrtej ráno, pozn. prekl.)

Ale ja žúrujem takmer každý deň, tak je normálne že niekedy som aj unavená.

To je super, že v 25 ešte stále žúrujete a chodíte žiť!

Tak deti, to je v skratke a v niekoľkých citátoch môj posledný týždeň. Človek niekedy žasne, čo sa tie decká všetko pýtajú, ale tá posledná veta ma fakt dorazila. Hej, je fakt super, že ešte v 25 stále máme chuť na party, aj keď už by sme mali riešiť dôchodkové sporenie a farbu a veľkosť rakvy (btw, čierna zoštíhľuje).

It's a stupid thing we say, cursing tomorrow with sorrow

Objavujem novú hudbu, lebo všetko ma nudí. Keď máte chuť na niečo uletené, pustite si Gogol Bordello. Je to možno trochu ako Nick Cave a možno trochu ako The No Smoking Orchestra a je to vážne super. Ale dnes som nechcela robiť výchovný koncert, ale napísať litánie o vzťahoch. 

Ja vzťahom nerozumiem, lebo som doteraz nemala takmer nijaké (totiž, partnerské, inak áno, zasa si nemyslite že žijem sociálne otupená v nejakej jaskyni!). Mala som sex a potom som sa najradšej vyparila alebo som nedočkavo pozorovala hodiny, kedy sa už vyparí on. Keď mi nedajbože písali sms-ky, mala som husiu kožu, ale nie takú tú príjemnú, ale takú tú "doboha, ako sa ho teraz zbavím, nepomohlo, ani keď som mu pustila svoju hymnu Femme Fatale??". Mala som flirty a zvykla som si písať s bývalými, prechodnými a možnými budúcimi milencami na fejsi prasačiny (často aj s troma-štyrma naraz, čo bolo vtipné, lebo som si musela dávať pozor aby som si nepomýlila chatovacie okno). Takže viete, čo sa týka ONS a kadejakej inej zábavy pre dospelých, ktorí stratili morálne zábrany v mladom veku, viem vám dobre poradiť. Ale čo tie vzťahy? Niektorí majú skúsenosti už od 16 (hoci len na dva týždne, ale v 16 sa ráta aj to...napríklad včera som v práci bola svedkom drámy a rozchodu cez sms-ku a ten chlapec - inokedy cooler a frajer - vyzeral tak smutne že som mala chuť ho tak matersky pomojkať a poľutovať že móóóój, móóój) (eh...).

A ja musím myslieť na to, ako Chantal raz niekde písala, že spolu môžete mať sex, alebo lásku, ale vzťah máte kvôli spoločnosti, lebo to treba nejak pomenovať a každý sa vás pýta a vy musíte niečo povedať, lebo tváriť sa tajomne je náročné. Ja naozaj neviem. S Properom sme sa o takých veciach nebavili, ja sa neodvažujem kaziť atmosféru blbými rečami, ešte sa vyplaší (veríte že som napísala vyplší?) ako srnček...chápete, systém gumičky, ako sme sa naučili od Georgie.

Takže napríklad keď o ňom hovorím s inými ľuďmi, neviem či ho môžem nazvať môj frajer (hróóóza, lebo vlastne hovorím "mein Freund" a to znie tak...eh...debilne, spießig...niekto mi pomôžte s prekladom) alebo čo. Ale hovorím to tak, lebo viete, "jeden kamarát" znie rovnako jebnuto. Ach Kriste, Kristéééé, Bože, Bóóóže.

A čo teda máme? Vidíme sa často. Vlastne pomaly každý druhý deň spím uňho (kks, šak ja nebudem musieť ani periny prať, keď to takto pôjde ďalej, domov chodím jak do hotela). A mám uňho zubnú kefku (a to už voľačo znamená, či?) A niekedy som uňho a ani nemáme sex (a to tiež dačo znamená!) ale vždy sa mojkáme. A on sa na mňa tak  pozerá. A povedal že mi chce ukázať Drážďany. A chce so mnou variť. A povedal, že keď si kúpim starý bicykel, opraví mi ho a povedal to tak samozrejme ako keby...no chápete. A pozeráme spolu filmy. A hovorí mi, že sa rád vedľa mňa zobúdza a rád vedľa mňa zaspáva (a ja tiež, čo je u mňa neskonalý pokrok, lebo ja som to nikdy nemala moc rada, zaspať a zobudiť sa vedľa chlapa - no jasné, veď keď ich máte len na sex, tak načo to siliť?). A chce si odo mňa požičať knižku. A vôbec, ja som Miazga otec - vysvetlí mi niekto, čo to znamená?

Chudera

Moderná tachnika nám priniesla jednu nespornú výhodu - my ženy už nemusíme celé hodiny sedieť pri telefóne a čakať kedy on  zavolá (lebo predsa sľúbil, že zavolá, doboha!). Namiesto toho môžeme pochodovať po byte, po záhrade, po meste, alebo kde v piči a každú minútu freneticky kontrolovať displej, či sme náhodou neprepočuli zvonenie (nastavené na najvyššiu hlasitosť, takže to vždy počuje zreteľne celá električka). Veru, na nezaplatenie. A keď už sa začínam cítiť ako absolútna chudera, lebo ja toto predsa nemám zapotreby (!!!), tak sa ozve telefón a ja dobre že si nezlámem nohy ako chvátam cez celú izbu s nakrémovanými nohami (šmýka sa).

Prečo mám stále tie pochybnosti? Lebo ja ho chcem veľmi a netuším čo má on v hlave. Ach bože. Byť femme fatale je o toľko jednoduchšie. Vtedy stačí byť krutá a zlá, ale dobrá v posteli. A to ide ruka v ruke. Aké ľahké. A včera mi jedna spolubývajúca povedala, že "ty čo máš stále, šak všetci zaujímaví chlapi idú vždy najprv  za tebou! A potom keď vidia že nič, tak idú aj za inými. Za mnou prídu vždy len tí divní a nudní." No prosím pekne, už som počula všeličo, ale žeby sa na mňa lepilo toľko zaujímavých chlapov povedať nemôžem (žiaľ). Napríklad ten Talian-tandem. Možno tandem. Je strašne zamilovaný sám do seba a to ho poznám len dva dni, ale viem to na 100%. Viete, ešte som nikdy nezažila chlapa, ktorý by stál na diskotéke a neustále si prezeral vlastné paže (hej, má svaly) a pri tom mal taký ten výraz že "I´m sexy and I know it". Lenže on nie je sexi. Svaly mu neupieram, samozrejme, ale je tak namyslený, že to až neni pekné. Navyše má na fejsi fotku, kde sa do pol pása nahý sám odfotil v zrkadle mobilom. Panebože, panebože. A teraz čaute, idem za Properom.

Kinder Surprise

V momente, keď si človek myslí, že už zažil najbláznivejšie veci, stane sa niečo nečakané. A teraz prejdeme od úvodných klišé ku konkrétnym informáciám. Včera som bola žiť, aj keď samotné žitie neni to, čo ma tak dorazilo. Ale poporiadku. Stretla som sa s jednou kamoškou, čo tu študuje a spolu ešte s niekoľkými dobrovoľníkmi sme šli na mexický sviatok mŕtvych (taká party). Hrala tam aj mexická kapela, ale na môj vkus príliš pomalé pesničky a keď som už nevedela vydržať, zozbierala som skupinku, ktorá chcela ísť do Havany (miestna diskotéka, menší klub, neplatí sa vstupné, čo je asi jediná výhoda a je plná diskofilov...ako inak). Totiž ja, Kateryna (spolubývajúca z druhého poschodia), Alsu (tá moja kamoška) a Lorenzo (spolužiak Alsu, Talian a ešte včera som si myslela že by mohl byť môj tandem na učenie taliančiny ale teraz si nie som istá...).

V Havane bola nuda a nakoniec sme sa všetci brali preč. Domov som šla s Katerynou a nejakým jej ruským kamošom. (V Jene žije na mrte Rusov a samozrejme sa všetci medzi sebou poznajú a sú to nehorázne hovadá a keďže máme v dome troch russian-speaking ľudí, nejakým spôsobom sa tu začali vochomejtať.) Najfascinujúcejšie na týchto Rusoch je, že niektorí nevedia nijaké jazyky, napríklad tento mužik - len po rusky. Keď sme došli domov, skoro ma jeblo rovno vo dverách, lebo v našom byte sa konala kinder party. Baiba pozvala decká z jej práce (keď hovorím decká, myslím tým decká - mali od 16 do 20, poznajú ju z Jugendzentra kde ona pracuje), aj keď jej verzia je, že oni sa pozvali sami. (Ale doboha, snáď to nie sú oni  kto má posledné slovo o tom, či budú žúrovať v cudzom byte???)

Takže milí chlapci lietali jak diví po tých troch metroch štvorcových a ja som asi prvýkrát v živote videla, čo naozaj  znamená spúšť. (A to som si myslela že už som zažila onakvejšie žúrky, veď onehdy kamarát šťal na Silvestra z okna...no kto sa môže takým niečím pochváliť?)

V kuchyni je nalomený smetiak, obraz nakrivo (to bolo strašne smiešne, lebo to vyzeralo presne jak vo filmoch), prepálená mokrá utierka ležala zhúžvaná v dreze, na stole bordel jak v tanku, dlážka sa lepila a všade prázdne fľaše. Tak som smerovala do Baibinej izby, kde tá hromádka mládeže sedela a pripojila som sa k všeobecnému veseliu, napriek tomu, že boli tri hodiny ráno a chcela som ísť spať (ale to by bolo zhola nemožné). S prekvapením som zistila, že aj Aitana je doma a sedí tam s nimi (ako hovorím, priveľa hluku na spánok). No a prosím vás. Tie deti mi vykali!!! Akože keď som v triede ako učiteľka, nemám rešpektu ani čo by sa pod nechet vošlo, ale keď si sadnem s pivom medzi nich, pýtajú sa veci ako "Odkiaľ pochádzate?" "Študujete ešte?" a podobne. Slovensko im nič nehovorilo a asi desaťkrát som musela vysvetľovať, že neviem po rusky a ani náš druhý jazyk nie je ruština a ani nemáme s Rusmi spoločné hranice. (Na to že väčšina z nich sú nemeckí Rusi, mali naozaj biednu predstavu o Európe.) Ani so Švajčiarskom a ani so Srbskom. Ach jaj...zjavne cez geografiu desiatujú, alebo čo. Nakoniec jeden z tých mudrlantov vytiahol smartphone, aby teda zistil, kde tá tajomná krajina leží (medzičasom som im tvrdila, že na Mesiaci - viete, musela som to prehnať do extrému, lebo keby som povedala Afrika, tak mi uveria).

Za celý čas sa mi nepodarilo dosiahnuť, aby mi tykali, aj keď sa snažili, ale vždy im to Vy tak vykĺzlo a potom sa opravovali a pýtali ešte raz. (Cítila som sa ako Matuzalem.)

Okrem toho tam bol jeden ožratý na padrť (mal päť pív a tri vodky alebo tak nejak, ale na jeho vek a telesnú stavbu to bolo až-až) a potom mu samozrejme došlo zle, zbledol jak smrť a už iba lietal do kúpeľne aby sa oplachoval studenou vodou. Nakoniec negrcal, ale podarilo sa mi vysáčkovať ho preč, čo znamenalo že hneď odišiel ešte jeden - lebo tento potreboval pomoc. Dúfala som, že odtiahnu domov všetci, ale to som sa hovadsky mýlila - lebo viete - "povedal som mame, že budem spať tu". Ach jaj. Potom sme stáli chvíľu v kuchyni a sledovali toho Rusa (toho čo s nami šiel z Havany domov) ako pije Jelzin vodku. Viete, ja som už videla Rusov piť, ale asi nie tých správnych. Tento je každopádne starší a podľa toho má aj výdrž. Nalieval si približne 1dl do horčičáku, kopol to do seba na ex a ani ho nestriaslo. Pil to ako vodu a tvrdil že to je jeho šiesta fľaša vodky v ten deň (neviem...nemal by už byť po šiestej fľaši mŕtvy???). Ani nevyzeral opito. Vyzeral úplne normálne. Lenže opitý bol a potom začal vymýšľať, že bude spať v kúpeľni, lebo chce mať súkromie (WTF???).

Nakoniec to už vyzeralo že sa ide spať, tak som zaliezla, ale ešte asi dve hodiny hučali a fajčili v kuchyni (a brutálne prepálili stôl uhlíkom na asi 20 miestach, čo som našla dnes ráno). Keď som už konečne napoli zaspala, zrazu mi niekto vliezol do izby. Najprv som sa prebrala a nevedela som či sa mi sníva, ale potom som videla milého Rusa ako sa dopotácal ku mne a sadol si na moju posteľ. Pleštila som oči do tmy a hovorila som si že what the kurva fuck. 

"Tu nemôžeš zostať."

"Pšššššt."

"Tu nemôžeš zostať, tam sú dvere."

"Pššššt."

"Tam sú dvere."

"Pšššt."

"Tam sú dvere, prosím!"

"Pšššt."

"Prosím!"

"Pššššt. Ich bin gut!" A to sa na mňa začal sápať, teda pokúsil sa, ale vystrčila som ruky a držala si ho od tela.

Nakoniec konečne odpáchol a keď vyliezol, ostatní chalani mali z toho ródeo, že vychádza z mojej izby. A hneď aj jeden nakukol dnu ale to už som bola nasratá jak trpaslík a zarevala som "RAUS!!!!" Len tak nadskočil od strachu (taký malý černoško to bol inak, chudý jak trieska, asi som ho vyplašila), zdekoval sa  zavrel za sebou.

No a potom som ešte hodinu nemohla zaspať, lebo som ich počula ziapať v kuchyni. Nakoniec všetci zaliezli, ale ráno museli vstať, lebo dnes hrajú futbal a zas ma zobudilo, jak tu hubujú (ale keby hubovali len dvaja-traja, ale bolo ich tu asi tak 10), tak som vyliezla že dopiče slušní ľudia sa v nedeľu chcú vyspať. Odpoveďou mi bolo, že či sa nebojím spať v tričku Alice Cooper, že to naháňa strach. Ach, krista Boha Mária.

Potom odišli a bolo ticho. keď som o 11 vyliezla von, Baiba spala v kuchyni. Vysvitlo, že ten milý Rus spí v jej posteli a odmieta sa vypratať do piče. Ale nakoniec ho dostala von a dohodli sme sa, že to bol jeho poslednýkrát, čo sa nachádzal v tomto byte. No a Baiba sa nám tisíckrát ospravedlňovala za tú party.

Na komentár nemám silu...takže tu máte len súhrn udalostí.

Lietadlo

V čase (cholery) keď som sa chytala zlátať ďalší bezduchý článok (napríklad o tom, že som si myslela že chlap sa vráti už dnes ale on sa vráti až zajtra a ja asi zbesniem dovtedy a pýtam sa seba a vás, načo som sa holila...????), tak vidím, že drahá Chantal ma tagla v superskej hre. Ja milujem dotazníky a to akékoľvek. Som vďačný materiál pre študentov, ktorý píšu záverečné práce, vypĺňam všetko čo ľudia hodia na fejsbuk, bez ohľadu na to či som cieľová skupina (takže možno niekedy výsledky nie sú celkom relevantné, lebo klikám iba tak, keď nemám ani poňatia). No ale tieto otázky sú omnoho väčšia zábava, lebo - mám na seba prezradiť 11 pikantností (čo je zaťažkávajúca úloha, lebo vy už o mne aj tak viete priveľa) a potom ešte vymyslieť vlastné otázky na vás, cicúšikovia. Ideme na vec? No ja neviem čo z toho bude pre vás ešte novota, ale jebať to do huby, lebo 11 uhodeností, ako má Chantal, to asi nenazbieram (nikdy som nejedla krémy). Kto má pocit, že by sa mohol dozvedieť niečo, čo nikdy nechcel vedieť, tak ho môžem uistiť, že jeho pocity sú správne. (Ešte stále môžete odísť.)

Úloha číslo 1: Prezraď na seba 11 pikantností

1. Mala som styk Boha, poviem to ľudovo - trtkala som so všetkými rasami. Totiž s bielymi, čiernymi a žltými chlapmi. Miešancov som nemala. (Kto má záujem o bližšie info ohľadne kvality, obráťte sa na mňa v komentároch).

2. Začala som si svojich zahraničných milencov najprv zaznačovať do virtuálnej mapky v compe a potom mi moje kamarátky na Vianoce darovali naozajskú mapu aj s pripináčikmi, aby som to mala v reále. Som hovado.

3. Čo sa týka počtov, môžem zostaviť futbalový tím aj so záložnými hráčmi. (Ale netuším, či všetci vedia tak dobre hrať futbal...)

4. Nemčina na mňa pôsobí ako afrodiziakum. No nečumte tak hlúpo, naozaj!

5. Mám rada veľké kokoty. Občas je to ťažké, lebo človek nikdy nevidí, či stojí za to tie gate rozopínať a potom môže nastať sklamanie.

6. Už sa mi stalo niekoľkokrát, že som sa tak opila, že ma museli niesť domov a na druhý deň som mala absolútny  black-out.

7. Raz v Harleyi som mala menší making-out s chlapom, ktorý mal minimálne 55 (ak ne viac...ale vďakabohu tam bola tma) a nejakým spôsobom ma vytiahol von a tak sa stalo že som už držala v ruke starý kokot. Čudný pocit, poviem vám. Našťastie mi potom došlo zle a asi o 15 minút som sa vyšablila na Vranine baleríny.

8. Raz (ale len raz!) som predstierala orgazmus, lebo sa mi zdalo, že to je najrýchlejšia cesta k vyslobodeniu od tej príšernej akcie, ktorá sa práve odohrávala a bolo mi trápne proste povedať "Prestaň, prosím ťa." lebo som nechcela raniť jeho ego.

9. Na základke som nemala sebavedomie, vyzerala som ako strašidlo a bola som nehorázne trápna. S kamoškami sme sledovali chalanov v Poluse! Áno, bola to naša regulérna zábava na piatkové popoludnia. Doteraz sa za to hanbím jak sviňa.

10. Odjakživa ma fascinovali drogy a chcela som ich vyskúšať. Ešte som to neurobila (marihuana sa neráta!) lebo zároveň som si aj prečítala plno literatúry o drogovo závislých. 

11. Som vlastne docela submisívny typ. Mám rada, keď mi niekto povie čo treba robiť (teraz nehovorím o sexe), ale neznášam, keď musím organizovať ostatných. (Hm, no, to nebolo moc pikantné, ale ja už naozaj neviem...)

Úloha číslo 2: Odpovedz na otázky

1. Kto bola vaša najlepšia kamarátka, keď ste mali desať rokov?

No, to náhodou viem úplne presne. Bola to istá Z., s ktorou sa nám v neskorších rokoch nanešťastie pokrivili vzťahy, a teraz sme znova kamarátky, ale už to nebude ako predtým.

2. Ktorú pesničku ste naposledy s vervou počúvali stokrát dokola a dokola a ešte raz?

Takmer sa až hanbím priznať, ale je to Fun: We are young (Ale práve v tejto chvíli počúvam Milesa Davisa, som to ale intelektuálka!!!)

3. V akej polohe spíte?

To záleží na tom, či sama, alebo s niekým. S Properom napríklad, najradšej pricucnutá na neho, ako pijavica. Mám pocit, že keby medzi nami bol milimeter miesta, svet sa zrúti. Keď sama, tak na boku, alebo keď som ožratá, na chrbte, ruka mi visí z postele, mám sexi pootvorené ústa a sťažka dýcham (či chrápem mi nie je známe) (ale je dosť pravdepodobné, že mi tečie slina).

4. Zverujete niekomu svoje tajomstvá? Komu a prečo?

Neustále. Svoje vlastné tajomstvá si nedokážem nechať pre seba. Hovorím ich Chantal, Triss, alebo Vrane, alebo všetkým. Potom ich napíšem do denníčka a občas ešte aj sem. Ale to už asi ani nie sú tajomstvá, čo?

5. Za čo sa najviac hanbíte?

OMFG, to nemôžem ani povedať. No dobre...strašne sa hanbím za to, že ako 11-ročná som šikanovala svojho spolužiaka a doteraz som nemala na to, sa mu ospravedlniť. Ech.

6. Na čo ste najviac pyšní?

Chantal tu vytvára emocionálnu sínusoidu, kokos. Som pyšná, že som si celkom sama vybavila svoje EVS v Nemecku a som tu, čím som si splnila svoj životný sen.

7. S kým, kedy, aký, kde bol váš prvý bozk v živote?

No...to tiež neni dačo čím sa môžem zrovna chváliť. V Turecku, s tureckým čašníkom, v posledný deň dovolenky, na hajzli. (Nepýtajte sa, ale on tam za mnou došiel a začal!!!) Mala som 16 a prvé čo ma napadlo bolo "Bože, to je také mokré..."

8. Akú najnebezpečnejšiu vec ste v živote urobili?

Neviem. Záleží od uhla pohľadu. Ale napríklad som (spolu s Vranou) zbalila v Hamburgu chlapa a potom s ním nasadla do taxíka, že ideme k nemu. Poznali sme ho asi dve hodiny.

9. Bojíte sa niečoho? Čo to je?

Absolútnu hrôzu a paniku mám z toho, že si niekedy v živote prdnem pri orálnom sexe (príjem). Od hanby by som asi dostala infarkt.

10. Boli ste niekedy u veštice? Čo vám povedala?

Nebola. Nechávala som si veštiť od Chantal a povedala mi kopu vecí, ktoré boli asi pravda.

11. Máte nejakú pesničku / film / knižku, ktorá vás vystihuje? Akú a prečo?

Momentálne zažívam vnútorné zemetrasenie, takže neviem odpovedať, ale dlho som Femme Fatale od Velvet Underground považovala za svoju osobnú hymnu a všetkým chlapom, ktorí sa nádejali, som ju púšťala a so zlomyseľným úškrnom čakala, ako zareagujú.

12. zákerná bonusová otázka: Napísali ste niekedy báseň? Publikujte ju tu! (Ak nie, napíšte nejakú teraz. Šup šup.

Áno, jednu, keď som depkovala kvôli jednému chlapovi (zmrd vyjebaný, preplakala som kvôli nemu skoro celý prvý ročník na výške). Nemám ju tu a preto ju ani nemôžem publikovať, ale bola to prvá a posledná báseň, ktorú som (zatiaľ) napísala a aj som ju vtedy zverejnila, ale veru neviem či je dobrá. Ale bola zo srdca. A hovorilo sa v nej o slzách, marhuľovici, čokoláde, snoch a dačom podobnom. 

Úloha číslo 3: Nominuj ďalších súťažiacich a vymysli pre nich 11 otázok

1. Čo je najškaredšia časť vášho tela?

2. Keď sa s niekým hádate, dávate podpásovky?

3. Čo je vaším najväčším snom?

4. Túžili ste niekedy byť niekým iným?

5. Existuje vec, ktorú by ste chceli urobiť, ale myslíte si, že na to nikdy nenazbierate odvahu? Čo to je?

6. Do koho ste boli tajne buchnutí na základke a ako to dopadlo? (Chcem počuť príbehy a emócie!)

7. Klamali ste niekedy vo veľkom štýle? (Napríklad "Mami, idem s kamošmi na víkend na chatu" a pritom ste tajne leteli do Madridu s vaším obstarožným milencom...)

8. Písali ste si/píšete si denník? Hanbili by ste sa, keby ho niekto našiel a prečítal? (Alebo uhorský ročník, ako ja...už sa k nemu dostanem len málokedy, ale aj to sa ráta.)

9. Prečo máte potrebu písať si blog?

10. Túžite zmeniť svet k lepšiemu? A prečo?

11. Dokážete povedať ľuďom do očí, čo si o nich myslíte?

A vy sa teraz môžete potrápiť!

Wera

Potvůrka

Trsalka

 
 

Lelky

Chantal mi napísala že mám písať na blog, stále a neprestajne, trikrát denne. Lenže môj život nie je AŽ tak natrieskaný zaujímavými zážitkami, aby toho bolo na tri články denne, tak Chantal, čo by som ti mala napísať? Napríklad ten predošlý o seminári, viete, vy ste mi všetci písali, aký je super a mne pripadal slabý, o ničom, len taký odvar oproti tomu, čo sa v skutočnosti dialo a čo sme tam prežili (panebože, to znie pateticky) a ani sa mi moc nepáčil, preto ma o to viac potešili vaše komentáre. Včera sa nedialo nič, vôbec nič, iba som šla do obchodu a nakúpila žrádlo za 28 euro (čo mi prišlo poněkud veľa) a to asi nevystačí ani na týždeň, lebo je to samá zelenina, ktorú treba jesť rýchlo, aby nezhnila, lenže ja sa neviem rozhodnúť pre jeden druh a chcem všetku, lebo som tak zvyknutá z domu, samá zelenina, každý deň, to ma privedie na psí tridsiatok. A potom som došla domov a pozerala film s de Funesom, lebo môj drahý tatík mi poslal obálku plnú DVD-čiek. ♥ A vy nezačínajte s tým, že som si mala všetky filmy radšej stiahnuť, lebo ja to nerobievam. Jednak to neviem (ale to by bolo určite ľahko sa naučiť), druhak nechcem mať zajebaný počítač kadečím z internnetu a treťak si myslím, že keď niečo chcem, musím zaplatiť. A sťahovanie je krádež. Presne, presne, drahé deti. Vy tiež chcete, aby vás na brigáde zaplatili, aj keď iba posúvate papiere alebo hráte poker o kancelárske spinky (ehm...tie časy sú dávno preč...) takže prečo nechcete zaplatiť, veď peniaze sú pre vášho obľúbeného umelca. Tak je to. Koniec výchovného okienka.

A dnes? Večer je ukrajinsko-ruský večer, tak tam idem, inak celý deň musím iba chytať lelky.

Jazyky

Niektorí sa tu sťažovali, že nemčina je ťažká (ahoj, Dávka!) a že s ňou musia bojovať. A tak som sa rozhodla vás trošku povzbudiť a tu máte ukážku grónskeho jazyka (opajcnutý status, ktorý ani len facebook nevie preložiť, to už čo je), aby ste videli, že aké máte šťastie že grónčina nie je svetový jazyk. Nech sa páči! (Nie, neviem čo to znamená.)

Nuanneraluaannarpoq. Kisimiileqqilluni iluarlunilu aappaatigooqaq. Qaqqaqalaartunnguaq iluaraluaq.
Hey aam tallimanngormat apisupajuugatta nuanneqqeqang. Kammattaarpassuit nunanit assigiinngitsorpassuarninngaanniit. Naasuuteqarusukkaluarpunga aningaasanik naasulik, tamaasa tikeraarniassavakka.