Po stopách Štúrovcov

Inak píše sa to vlastne s veľkým? Včera mi bolo nanič a dnes som vynašla liek na depku - turistika!!! Fakt. Vstala som zaránky (už o siedmej), aby som stihla umývanie vlasov, raňajky a decentný make-up (do lesa, aby sa ma veveričky nezľakli) a o deviatej som bola nastúpená na bratislavskom hrade. Zišli sme sa v biednom počte, lebo ostatní spolužiaci sú mrochty hnilé, bolo nás asi desať. Prvú fotku sme si dali pod Sväťom, aj s konským kokotom a vyrazili sme smerom na Devín. 

Keby všetci vedeli, aký to bude výstup, šli by sme asi len traja. Vedúci oddielu bol skaut, takže ten problémy nemal a nahodil vražedné tempo (celý čas sme riešili či aj Štúr dal takú brutálnu túru a či mal tenisky z Treksportu), takže my sme za ním len fučali. Ja našťastie tenisky z Treksportu mám, náhodou, ale prezieravo som ich dnes vyhrabala z pivnice a dobre som urobila. Keď sme prešli Slávičie údolie, okolo intrákov a Karlovku, už sme boli celkom upachtení (aspoň ženská časť) a našli sme tam ceduľku že Devín 3:15. (Vtip - 3:15 zomrieš, na Devíne.) Poviem vám, vypukla bezmála panika, že to je nejak ďaleko. A to sme prosím ešte stále kráčali po asfaltke. 

Pravá lahoda nastala v lese, kde sme sa trepali originál lesnými cestičkami (vtedy mi moje tenisky prišli veľmi vhod, lebo majú poriadny dezén a ne jak tie mestské s úzkou špičkou, aké mali moje spolužiačky, ktoré postupne začali mať vážne otlačené malíčky). Šli sme a šli a ešte stále nás neopúšťala dobrá nálada a dejepisné vtipy. Čo nás opúšťalo bola voda a sily a čoho pribúdalo, boli komáre, tie hnusné lietajúce kurvy. Nechápem kedy sa tak premnožili, keď bolo doteraz stále sucho. Človek by potreboval so sebou chameleóna, aby to požral a aj ten by sa za chvíľu prežral. Nepomáhal ani repelent (niektorí mysleli aj na to, ja ne) takže teraz sme všetci obhryzení na kosť.

Čím hlbšie v lese, tým viac sme pičovali, totiž ja som výnimočne nepičovala najviac, lebo za prvé som mala dobré boty a za druhé som zistila že moje (ne)pravidelné chodenie na Fredyho prinieslo výsledky a moja kondička neni taká katastrofálna ako som si myslela. Síce som stále tlstá jak prasnica, ale aspoň som prasnica s kondičkou a turistika je dobré kardio cvičenie, takže dnes som okrem chytania alergie uprostred lúky a pôsobenia ako potrava pre komáre robila niečo zdravé pre svoje srdco. Takže mňa ani nohy neboleli, aj som vládala, to je výborný pocit, hlavne keď ostatní odpadávajú a hlavne keď ste len nedávno aj vy boli takí zdochliaci. Som na seba hrdá a preto som si na večeru uvalila zvyšok torty a drevorubačský krajec chleba so smotanovým nátierkovým maslom. Yes.

Inak sme mali pocit, že ideme stále dokola a ten hrad už musí byť niekde poblíž, lebo tá cesta sa stále stáčala a raz sme šli hore strmým kopcom a potom hneď dole (nechápem čo za debila robí takú cestu že sa trepete hore a potom sa div že nezjebete po uvoľnených kameňoch, mohla to byť radšej rovinka), ale po prekonaní niekoľkých mét (nejaký vrch ktorého meno som zabudla a Devínska kobyla, kde sme stáli päť minút kvôli fotke a za ten čas sa na nás stihol vrhnúť roj komárov, takže sme ani neoddychovali, lebo by z nás ostali len kosti) sme sa ocitli na parkovisku pod hradom. Prosím pekne, presne o pol tretej. Takže to je od 9:00 ako dlho? Päť a pol hodiny, preboha! Viete si asi predstaviť jak sme vyzerali, jak sme smrdeli a jak sme sa cítili. 

Tam sme sa uložili do reštaurácie (cestoviny za 6 euro, nech sa páči, ale bola som tak hladná, že som výnimočne neprepočítavala) a ešte tam mali aj taký luxus že hajzel, to bola parádička. Časť sa rozhodla zvyšný kúsoček vzdať a s otlakmi veľkosti 50-centoviek odkrivkali na autobus domov. Zároveň sa k nám pripojila nová várka lenivých mrochiet, ktoré na pol tretiu dorazili busom, vyvoňaní a v žabkách. Tsss. Spoločne sme sa teda vybrali na hrad (zľavnené vstupné 1,50 len za to že chcete ísť do areálu, chápete to???) a tam sme si prezreli areál. Dôkladne. Najprv sme hučali do studne (školský výlet oproti nám šuviks) a potom, po slávnostnom prejave jedného spolužiaka (dementným hlasom a dementným prízvukom, ako keby čítal komunistický úvodník) pod pamätnou tabuľou Ľudovíta Š. prijali slovanské mená. Volajte ma Slavomila.

Keď nás prešli záchvaty smiechu, prešli sme si celý areál, kde ďalší spolužiak nahlas čítal informačné tabule a my sme mu tlieskali. Veľmi vydarený výlet, poviem vám. Vzdelali sme sa, niečo nové sme sa naučili (budeme môcť malým zmrdom deťom rozprávať z vlastnej skúsenosti, aké to bolo pre Ľuda vyšlapať ten kopec) a zároveň to bola výborná zdravotná prechádzka! Som nadšená a plánujem nejaký ďalší výlet, napríklad na Kačín. Lanovkou.

Domov som sa dovliekla o pol siedmej a teraz už lehním s vyloženými nohami a začína sa mi driemať. Strašne ma svrbí hlava, boha dúfam že som nechytila nejakú háveď, nechce sa mi zdechnúť na boreliózu.

Tu prikladám pre ilustráciu mapku: (šli sme po červenej, tej čo je tu vyznačená zelenou farbou)

Výlevka

Kto nemá chuť na duševné splašky, nech rovno odíde, lebo dnes mi je tak trochu clivo. Ne preto že Chantal sa vytrepala na mesiac z domu, teda to ešte len príde, keď sa začnem regulérne nudiť ale tak na mňa doľahli všetky tie veci. 

Chápete, život nezamestnaného. Totiž, neni to zlé, zatiaľ. Lebo dnes som mala prvý taký echt deň, kedy som sa neumytá iba povaľovala. Najprv pol trištvrte dňa pred facebookom a potom som piekla tortu a potom som si čítala. Akože, fajn. Ale už stačilo. Nechce sa mi nič nerobiť. Aj keď, asi to ešte chvíľu vydržím. A keď bude najhoršie, môžem umývať tie okná. No. A čítať, mám kopu kníh, ktoré chcem prečítať za leto, lebo potom už nebude čas a mám sklz. (No, hej, mám kvázi taký harmonogram ale samozrejme nestíham.) 

Skôr než sa začnem sťažovať, chcem vám povedať čo som dnes čítala. Breakfast at Tiffany´s. To je kráááááásna poviedka, je to hrozne zlaté. (Fakt, a vy viete že ja takéto prívlastky nepoužívam v každej vete, takže to myslím naozaj doslova.) Keď čítate Breakfast at Tiffany´s, váš vlastný život vám pripadá nudný a túžite sa stať Holly Golightly. Ale mne sa to stáva skoro pri každej knihe alebo filme, ja odjakživa snívam o tom, že som niekto iný. (Ako malá som chcela byť Číňanka...kvôli tým očiam.) Mala by som uvažovať, prečo sa neviem vyrovnať so svojou identitou a prečo sa mi zdá, že všetci ostatní to majú lepšie než ja. Našťastie poznám dosť nudných a konvenčných ľudí, takže viem, že nie som na tom až tak zle, lebo ešte stále nie som ako oni. Ale prosím, ak raz usporiadam narodeninovú oslavu v kultúrnom dome so svadbovým DJ-om, objednajte ma do ústavu Filipa Pinela na najbližší možný termín. No, ale každopádne, tá poviedka je trošku smutná, taká clivá. A vôbec sa nekončí ako ten film!!!! Vedeli ste to? Film som videla relatívne nedávno, asi pred rokom alebo tak a predtým som vôbec ten príbeh nepoznala a knihu som si kúpila minulé leto, pred tým než som išla na erasmus a až teraz som mala konečne čas to čítať. A v originále, samozrejme, to hovorím len preto aby som sa pochvastala, že rozumiem dobre po anglicky. Popojedem. Neviem či máte v pláne to čítať, ale akože, ten filmový koniec sa mi páčil viac, lebo to bolo také...americké. Smrk. A kniha bola realistická. Aká škoda. Ale aj tak som si na chvíľu želala byť Holly. Nevadí.

Okrem toho, čo ma dnes rozoclivelo? Ani neviem. A to nemám ani prekrámie. Ale v Aligátore hrali pesničku (akože v tom rádiu) o armáde a také texty ma tiež vždy make feel blue, neviem prečo. Ale veď uznajte že je to tragické. 

Okrem toho. V sobotu sme boli u babky a hypo-tety (hopochondrickej, víme) lebo došla babkina sestra - obed s pratetou, čo viac si môže človek želať. Nezaujímali sme ich (prateta and co.) ani natoľko, aby sa spýtali obligátne "a čo škola", čo ma neurazilo (oni ma tiež nezaujímali, ale slušnú konverzáciu udržiavali naši, takže som mohla ostentatívne zízať na stenu) (strašne som sa nudila a bola som dosť unavená) ale prekvapilo. Nevadí.

K hlavnému programu - dostala som dar za štátnice. Myslela som si, že dary sa odovzdávajú na promócii a že kvôli tomu sa celá tá ceremónia koná, aby vám mohla rodina niečo dať a tak a vy si za to odtrpíte nudný rodinný obed v slušných šatách (btw už som si jedny zohnala, malé čierne a stáli ma len 34 euro, yaaay, tomu hovorím nákup, plánujem ich využívať najbližších 10 rokov, teda ak neschudnem - v čo dúfam - lebo ja si také šaty oblieka raz za rok). Ale hypo-teta s babkou už asi nemohli vydržať s tým fantastickým darom. Dúfala som, že dostanem prachy. Nechápte ma zle, ja nie som taká nenásytná, ale čo si myslíte vy, že by ste mali dostať za promócie? Nedostala som prachy. Dostala som tradičný a konvenčný darček, akému by som sa iste potešila, keby som sa bola narodila pred rokom 1940. Zlatý presteň s perlou. A maličkým briliantom. 

Nemyslite si o mne že som nevďačná mrcha, ale vyzerám ja ako niekto kto potrebuje prsteň? Nenosím perly a ne preto že žiadne nemám, ale preto že nejsom kráľovná Alžbeta a nemám 100 rokov. Rovnako chápem, že babka určite chcela ulahodiť môjmu vkusu (aj keď si myslím, že vplyv na výber mala skôr moja teta), ale preboha!!! Ja a perly a zlato? Tak som musela trikrát povedať že sa mi fakt páči a pritom sa cítiť nehorázne trápne. Ne lenže je to prsteň (ja inak milujem prstene, ale jedine strieborné, alebo bižutériu, to len aby ste vedeli), ale ešte je aj škaredý. Totiž, to je vec vkusu, ale ak nemáte 50, asi by ste zdieľali môj názor. Budem si ho musieť dať na promóciu, aby videli že ho "nosím" ("vieš, veď také veci sa nenosia každý deň, iba na špeciálne príležitosti...") (koľká škoda že promócia je pre mňa tak nedôležitá udalosť) a potom ho zahrabem na dno skrine spolu s ostatným zlatom, ktoré nenosím a čaká tam na dedičov. Ak to takto pôjde ďalej, budem mať malé imanie. 

Nechápem, prečo si niekto myslí, že by som chcela zlato a perly a prstene, keď na mne vidí vždy len bižutériu. A reči o pamiatkach si nechajte. Ja by som radšej spomínala na nejakú dovolenku, ktorú som si kúpila za ich prachy, alebo by som si vybrala sama niečo čo chcem a môžem nejak upotrebiť - foťák, iPod, bársčo... A mama zdesene odmietla, keď som navrhla, že by som prsteň predala. ("To predsa nesmieš! To je pamiatka aj na babku, to nech ťa ani nenapadne!" a "A perly sa veľmi hodia na svadbu.") (Na svadbu sa hodí mať aj napríklad ženícha, ale nechajme to, ja sa ešte nechcem vydávať.) Cítila som sa ešte horšie. Pamiatka na babku asi ťažko, jednak to nebolo niečo čo jej patrilo a druhak si nespájam babku s podobnými vecami. Aké citové vydieranie. Teraz musím doživotne skladovať prsteň, ktorý nikdy nebudem nosiť. Viem, že pociťovať ako krivdu, že ste dostali drahý prsteň (akože tá perla je pravá! No uznajte.) je trochu na hlavu, ale chápete čo chcem povedať? Mám ho poslať deťom v Afrike? Pffff. A mojej mame sa páči. Hneď som jej ho ponúkla. Ale ona ho tiež nemôže nosiť, keď tam bude babka s tetou, tak neviem. Ale ja by som sa ho najradšej zbavila s nejakým osohom, teda viete...také dačo veru nechcem ani pre svoje deti, lebo to by sa mi pekne poďakovali, leda že by fetovali a vzali ho do záložne, ale to sa mi nezdá vhodné. Tak či tak, je to nahovno. 

A včera sa ma druhá babka už pýtala, aký prsteň by sa mi páčil. S patričným zdesením, ale veľmi jemne som jej vysvetlila, že v žiadnom prípade, žiadny prsteň, ani zlato, ani nijaké šperky. Bože, keby mi radšej dali padíka (a to ten prsteň stál určite oveľa viac), mohla som sa aspoň úprimne potešiť. Len si zoberte čo som všetko mohla mať za padíka. No dobre, prestávam so sebaľútosťou. A tí čo by chceli namietať, že mať moje problémy a prezidentský plat, nech sú radšej ticho. Neni nič horšie než dostať drahý dar ktorý ste nechceli a navyše sa vám ani nepáči. Totiž, jasné že sú aj horšie veci, ale po tom ako ste spravili štátnice a očakávate že sa stane niečo super... ale nechajme to. Neviem ani, prečo mám kvôli tomu také výčitky. A celkovo. Naša rodina je hrozne konzervatívna a konvenčná. Neviem odkiaľ sa vzali moje gény, lebo ja som schopná robiť cirkus už len keď sa musím navliecť do slušných šiat a šaškovať na blbej promócii. 

Btw, tá promócia je pre všetkých dôležitejšia než pre mňa. Keby to záležalo na mne, nič nebude, nikam nejdem a nebudem sa strápňovať. Okrem toho je to príšerná nuda. Včera sme boli na bratrancovej a trvalo to trištvrte hodinu. Za ten čas sme si vypočuli kecy a príhovory kadejakých excelencií, či čo oni sú, spektakulárne spektability, proste kokotiny o tom ako by budúci právnici mali ctiť svoju fakultu a v dobrom na ňu spomínať (žalúdok sa mi obracal pri predstave že aj nám to budú vyprávať) a že dúfajú, že aj naše deti budú promovať v aule UK (hohohóóó, to ja zas dúfam že ne, lebo ja si pre svoje deti predstavujem lepšiu budúcnosť a v nej rozhodne nefiguruje slovenské vzdelanie). A okrem toho púšťali hymnovú výberovku (najprv išla tá školská - taká trochu ako od Iron Maiden, dokonca aj hlava Komenského pri troche predstavivosti pripomína Eddieho, potom štátna a na konci ešte Gaudeamus, pri ktorom vždy myslím na našu stužkovú a na to, ako sme ho dojebali a musím sa strašne smiať). Tak som sa aj väčšinu času triasla od zadržiavaného smiechu, lebo smiať sa počas hymny dokonca aj mne pripadá nepatričné, ale zato o to smiešnejšie...a tak dokola. Veď viete. A inak tie spektability jak majú tie čapičky na hlavách nakrivo, vyzerá to hrozne smiešne a trocha prispato jak sa tam neprítomne usmievajú. Chacha. 

Čo ešte? No...

Tak pičung o daroch sme už mali...bože čo som to chcela ďalej? Inak aj vám občas napíše nejaký ten bývalý, že ahoj a vy zo slušnosti že ahoj a on že už sme si dlho nepísali a vy že hm (lebo čo sa má na to odpovedať?) a on dlho nič a nakoniec sa odhlási? Totiž konkrétne murín. Ale akože už ma ani nesere, už zostávam iba nechápavo čumieť. Najviac milujem také tie otázky, či už som naňho zabudla. Ako keby sa to dalo. A keď poviem že samozrejme ne (ešte budem mať len 25 a ne 95) tak je potešený. Nechápem prečo. Ja si pamätám kadečo a to ešte neznamená, že spomínam v dobrom. Ale veď nevadí.

Mala by som ísť spať, lebo zajra ráno vstávam. Dokonca aj my nezamestnaní máme nejaké aktivity, to sa čudujete, však? S dejepisármi máme naplánovanú takú záverečnú akciu, výlet na Devín. Ak myslíte na Štúrovcov, je to správne, budeme aj prijímať slovanské mená. Ja už mám svoje vybrané, chcem sa volať Slavomila. No dobre deti, dosť bolo rozkoše, dúfam že ste si počítali, čtenářové, upečte si malinovú tortu a čaute...pre vaše dobro dúfam, že ak ste práve zoštátnicovali, vaša rodina vás neoblaží niečím, čo ste z celej duše nechceli. Amen.

Susedia II.

Viete aká informácia sa mi dnes dostala? Ešte lepší sused než všetci dohromady. Takí jedni (skvelé označenie) s ktorými máme iba spoločný kus plotu (vzadu v záhrade) vraj voľakedy chovali norky. Podotýkam, že žijeme v hlavnom meste, kto kedy videl v meste chovať norky v záhrade čo má asi 10 metrov štvorcových? (No dobre, tak trochu viac, ale aj tak.) Už pomreli a dom je predaný, takže žiadna zver, ale foter povedal že norky smrdeli až za roh a že Stará G.-ička bárskedy zastavila policajta (stávala na chodníku, aby mala prehľad, pamätáme si?) a donútila ho ísť sa pozrieť dozadu na dvor a spísať zápisnicu o tom ako to smrdí. A vraj po rokoch sa zistilo, že sused podplácal hygienika, takže preto sa s tým tak dlho nedalo nič urobiť. Fúha. Ešte pár historiek a môžem napísať nejaké opulentné dielo...spoločenský román!!! (Minimálne tetralógiu, ale rozmýšľam nad šietimi dielmi, ako Kvety v podkroví.)

Susedia

Ak sa chcete trošku zabaviť, pozerajte klipy od Ärzte. Ako sa oni dokážu tváriť (jak jebnutí, hlavne keď niekoho parodujú, napr. Drei-Tage-Bart je na skapanie), to ani pravda neni. Ale o tom som nechcela. Chcela som krátku filozofickú úvahu o susedoch. Viete, teraz keď som nezamestnaná, spoznávam krásy ničnerobenia. Nesťažujem sa, zatiaľ.

Tak susedia. Máte nejakých? Alebo bývate na samotke a internet k vám chodí po lianach a poštár len raz za mesiac? Mne príde dosť humorné, ako susedov nazývame. Totiž, každý má buď nejakú prezývku, alebo proste nejaký prívlastok a nikdy im nepoviete inak, lebo to tak proste je, zaužívané slovné spojenie, takzvaný poloidiom. Veru. Napíšem vám, ako voláme my našich. Ale leider (žiaľ), bez priezvisk, treba sa chrániť. (Píšu to aj na kondómoch.)

My máme niekoľko susedov, ktorí tu bývajú už stáročia (rozumejte, ešte keď tu bývala moja babka, tak oni už vtedy boli starí a teraz keď tu bývame my, sú ešte starší, prekvapivo).

Na našej ulici býva Stará G.-ička (to akože z jej priezviska je taká tá bežná skomolenina, chápete). Ona všetko vie a všade vidí, aspoň teda zvykla, ale v poslednej dobe je už asi úplne senilná, alebo slepá (alebo oboje), lebo si mýli mňa a mamu. (Asi vyzerám ako zachovalá 50-nička, super.) Ale inak, ak ste chceli vedieť nejakú klebetu, tak ona vždy vedela všetko. Lenže problém bol v tom, že vo svojej večnej nude furt stála na ulici (v domácej zástere samozrejme) pred bránkou a sledovala okolie a keď ste šli okolo, zastavila vás na "pokec" minimálne na hodinu a nikto nevedel ako sa jej decentne a slušne zbaviť tak sme si vždy vypočuli dobré rady do života. (Napríklad raz stretla mamu s čerstvo nafarbenými vlasmi a vysvetlila jej, ako si najlepšie farbiť vlasy, asi metódami aké sa využívali ešte za Rakúsko-Uhorska.) Našťastie už zrejme nevládze postávať vonku, lebo ju vídam pomenej. (Inak som vždy musela predstierať že sa STRAŠNE ponáhľam. Ale ju to neodradilo, ona bárskedy kričí ešte aj teraz za mnou, keď ma vidí v minisukni, že "Dobré!" a raz ma videla v sieťovaných pančuchách a okomentovala to úplne najlepšie - "Patričné, patričné...")

Potom tu býva Pani Doktorka (paní doktorko, vy jste doktorka?), ktorú nikto nikdy inak nevolal, takže vlastne ani poriadne neviem jej meno. Nič to, ona je Pani Doktorka. Netuším čoho. 

Býva tu aj Sused F. (normálne regulérne priezvisko, žiadna skomolenina). Pred jeho menom sa vždy hovorí sused. Ako keby to bol titul. On je milý a vždy ho zdravím, lebo on sa aj vždy usmieva a celkovo je proste taký milý starý pán, ktorého radi zdravíte.

Naši najbližší susedia z jednej strany sú rodina, čo sa nasťahovala v tom čase keď my a nemajú nijaké zvláštne prezývky. Nuda.

Z druhej strany býva Teta Stázka (volá sa Anastázia, neni to cool? No hej, má asi 80 rokov...ale aj tak.) a Ujo Fero (prípadne Sused Fero). Btw, Ujo Fero je bývalý námorník. Fakticky. Ale neni sexy a nemá tetovanie kotvy na predlaktí. Nejaký fejk.

A na rohu býval Starý. Starého svorne všetci neznášali lebo mal na záhrade hrozný bordel celé roky a čakali že keď to zdedí Mladý, niečo s tým urobí. Neurobil. A myslím, že je tak trochu mafián. Ale o tom sa nehovorí. 

Povedzte mi aj vy o svojich susedoch!

Ja a počítače

Snažím sa už dve hodiny vytvoriť nejaký solídny header pre delicious wicked, ale keďže som nemožná, zmena dizajnu si vás ešte asi počká pekne dlho...proste mi to nejde, ale čo sa čudujem, keď viem pracovať len so skicárom. (Obrazne povedané. Zvládam aj Picasu napr.) Jebem ti riť, ja som magisterka, niekto by to mal urobiť za mňa. Btw, predám zvyšné tabletky Nootropilu na čiernom trhu. Chce niekto? Podľa toho aké vedľajšie účinky sa u vás objavia, tak to je celkom účinné.

I mastered my master

OMG. Mám to. Som pani magisterka. Nevyjebali ma a boli milí. A z obhajoby mám C. A inak dve B. (Iba kozy mám stále C, na všetkých skúškach.) Ja neviem čo teraz od dobroty. Aha. Úrad práce!!!

Ešte ešte ako kliešte, kus kus ako hus

Och, deväť ľudí si myslí že som chudiatko! Dojemné. No dobre, rada sa nechám poľutovať. Ale som hus. Ja viem že som hysterická (rodičia mi to stále hovoria a oni majú vždy pravdu) a melodramatická. Ale aj vy by ste boli. Inak, okrem tej diplomovky (o ktorej si fakt myslím že je nahovno a nečudujem sa že ju tak ohodnotil, šak nemám ilúzie, ale na tom sa podieľa veľa faktorov, no ale nebudem sa tu teraz vyhovárať) mám ešte aj okno. 

Jakože, veď som to už vedela, tak prečo mám pri opakovaní pocit že to vidím prvýkrát v živote? Čo je s tými dielami? A s tými spisovateľmi? Doboha. A to ešte zajtra idem opakovať lingvistiku, boh ma ochraňuj, jebne ma. Mimojazdom, mali by si uvedomiť, že moja pamäť je už plná. A ja mám starý procesor, z 80-tych rokov, ja nemám taký výkon, ani takú pamäť že 280GB ako môj notebook (a on je pomalý už len keď je 80 plných, no uznajte, nech ide do piče) a proste vedomosti mám na externom harddisku (jakože na papieroch), ale ten si nesmiem asi zobrať do jamy levovej (jakože do ich kanclu). Dobohaaaa. 

Och a viete čo? Asi to nechcete vedieť, ale ja vám to aj tak poviem, lebo mne to pomáha zbaviť sa stresu. Asi si budem musieť dať strhnúť nechet na palci, lebo už s tým otáľam (ppč slovo) 5 rokov a je to v štádiu kedy už zrejme bude len horšie. Zároveň vám radím, aby ste nečakali s podobným prúserom 5 rokov, lebo si budete akurát vyčítať že už ste to neurobili skôr. (A tiež vám radím, nekupujte si lacné topánky lebo to potom takto dopadne.) Lenže pri tej predstave mi zviera žalúdok rovnako ako pred štátnicami (t.j. STRAŠNE), lebo ja ako študent dejepisu a literatúry si spájam tento úkon leda s nacistami a ŠtB, ako stŕhali ľuďom nechty pri mučení. Ale môj doktor sa nevolá Mengele, tak sa hádam nemusím až tak báť, či? Povedzte niečo!!!

Ešte

Všetkým mojim drahým čitateľkom posielam pusu (takú akurát, nebojte, nebudete mať cucflek, ani nič) za vyjadrenie podpory a za 4 chudiatka (to ma dojalo, smrk).

Grcám

Mám svoj posudok, teda dva, mám otázky, teda mrte otázok. Opakujem si a mám pocit že to vidím prvý raz. Posudku od školiteľa nerozumiem, lebo to napísal presne tým svojím jebnutým štýlom. Prečo má niekto potrebu používať slová ako pertraktované pojmy (to sú aké???), aplikačné momenty a poddimenzované časti? Čo do piči??? Nevie to povedať normálne? Neznášam ho. Robil mi to celý čas, keď som ho poprosila aby mi niečo vysvetlil. Tak som s tým prestala. On mi nepomáhal a teraz sa pýta také veci, že netuším správnu odpoveď. Som v piči jak jarný sneh a je mi na vracanie (naozaj) a do plaču (asi ešte viac než na vracanie). Čo keď mi to tí kokoti nedajú? Bože, jak mám obhájiť prácu, ktorú som síce napísala ale nerozumiem ani polovici toho čo tam mám? Keby ma tak dovtedy zožral votrelec. Alebo jeho. Pomoc. Nechcem už našu jebnutú školu nikdy ani vidieť a nechcem vidieť ani toho trtka. A to ma bude okrem obhajoby ešte aj skúšať. To je môj koniec. Zrejme skončím s nedokončenou školou, tesne pred finishom ma vylejú kvôli nejakej spíčenej práci.

Es gibt besseres zu tun, als die Ärzte zu hör´n

Blbosť. Neni nič lepšie na svete. Die Ärzte nemôžu sklamať. Namiesto obrovskej super show (to tiež poteší, viete, ale to má dnes skoro každý) odohrali jeden naozaj poctivý koncert. Neviem ani ako inak by som to opísala, lebo boli jedným slovom neopísateľní.

Za prvé - sú vtipní. A to aj keď nerozumiete každému slovu, lebo je tam hluk a nemčina je predsa len jazyk na ktorý sa treba sústrediť. Aj keď pri tom čo oni všetko natrepú, musíte byť asi Muttersprachler, aby ste pochopili úplne všetko. Ale uviesť kapelu vo Viedni príšerným viedenským prízvukom, na začiatku určiť pravidlá (kapela má vždy pravdu alebo kapela je vždy vtipná, okrem toho, keď je vážna - prosím opakujte po mne) a potom nakázať všetkým sediacim aby sa postavili a tým, čo sú dole na ploche aby si sadli na zem, nech si to nachvíľu vymeníme, to nerobí každý. A nechať šesťkrát opakovať mexickú vlnu, aby sme si to vypilovali. A improvizovať v hudbe a hlavne v textoch. A vôbec, hrať čosi vyše troch hodín, lebo majú chuť! Kto ešte dnes robí niečo také? Vy viete, že ja už som videla všelijaké kapely, ale nikoho nemôžem, bohužiaľ porovnávať s Ärzte, lebo oni sú proste definícia spontánnosti. A podprdy lietali na pódium v jednom kuse. (Vždy rozmýšľam, aké sú to podprdy a či tým babám nebudú chýbať, lebo viete, moje podprsenky stoja minimálne 25 euro - ak ne 40, a to sa mi zdá veru dosť na to, aby som ju hodila kapele. Akože chápete, ja som chudobná. A kapela si ňou možno ozdobí skúšobňu, a ja si dám prsia do čoho, há?)

Mám tričko s nápisom "Hast du nichts besseres zu tun?" (Nemáš nič lepšie na práci?), čo sa veľmi hodí na každú príležitosť. A inak? Odchádzala som spotená na kosť (dá sa to?), s boľavými nohami a chrbtom (stáť 4 hodiny v kuse a popri tom ešte skákať je na moju kondičku priveľká požiadavka) a vycerená jak jačmenný pagáč. S plastovým pohárom za dve eurá. (Od piva za štyri eurá.) (Ten pohár má potlač s logom kapely.)

A aj inak bol môj krátky pobyt vo Viedni super, stretla som sa s Virginiou Otis (poskytla mi ubytko), boli sme žiť a dohodli sme sa, že v lete si urobíme ešte jedno poriadne stretko, keď sa nebudem musieť hneď vrátiť domov. Aj vo Viedni, aj v Bratislave. Juchú. Deti, ak máte len trošku radi punkrock a hovoríte po nemecky, Die Ärzte sú vašou vysnenou kapelou.

A tu máte pesničku od Belu B. Keby som si mala vybrať, koho z kapely chcem ošukať, je Bela na prvom mieste. A nevadí mi že má 50. (Aj keď voľakedy bol väčší jebač.) Ak sa vám nepáči, mlčte! Neviete o čom hovoríte, vy heretici!

Obkecy

Včera som si na oslavu svojho polovičného titulu pozrela Votrelca a popila víno a drahým otcom. Potom keď skončilo DVD, prepli sme na telku a išli Deti kukurice. Usúdila som, že to je len a len prirodzené, že niekto natočí horor a krvilačných deťoch. V ničom sa to nelíši od skutočnosti. Mama poznamenala, že to bol asi nejaký bývalý učiteľ (to pri scéne keď bežala horda detí s vidlami a lopatami a naháňali jedného chudáka).

Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí mi zablahoželali tu na blogu (beriem to tak, že dvakrát zábavná znamená niečo v zmysle gratulujem), Nymphadore, ktorá sa určite zúčastní mojej celebrácie (nevieme sa dočkať) a Michaele, ktorá mi poslala komentár trikrát (asi vinou blogera?) a keďže som samoľúba, tak som ho trikrát zverejnila. Heh. Zároveň sa mrknite na delicious wicked, kde vám ukážem, ako spraviť netradičnejšie jednohubky (plátok šunky, syra a kyslej uhorky už sú za zenitom).

Na polceste

Som polovičná magisterka. Mám Mg a to r. ešte dostanem nabudúci týždeň. Dobré, nie? A viete čo je na tom najlepšie? Tie známky som si fakt zaslúžila a som na ne hrdá. Navyše som mala u pani doktorky, ktorá naháňa hrôzu celému ročníku (a preto z jej okruhu, teda svetových dejín 20. storočia, sme šli štátnicovať iba piati) najlepšiu známku za celé štúdium - moje prvé A u nej. Aj posledné. Škoda že aj na slovenských sa mi nezadarilo, lebo moja výsledná známka je B, ale to je dobré. B ako brutálne dobré. Potom mi prišlo aj trochu ľúto, že už nikdy nepôjdem na žiadnu skúšku z dejepisu. Vidíte? Celá ja.

Dopiče

Tak ako som mala nedávno Vorfreude, tak mám teraz už prednasraté od strachu. Nechcem ísť na žiadne štátnice! Chcem to dostať len tak, znenazdajky, jak krámy (došli načas jak hodiny, takže to brucho som si fakticky len vyžrala) (aj tak lepšie než tehotenstvo s pošahaným nigérijským ortodoxným katolíkom) (už som hovorila aká som tolerantná? Všetky náboženstvá neznášam rovnakou mierou).

Takto vám poviem. Dnes som zúfalo zistila, že asi päť otázok nejakým záhadným spôsobom ušlo mojej pozornosti, tak sa ich narýchlo doúčam (úroveň -2 v podzemnom parkovisku) (hej, je to mínus a nie pomlčka).

Keby som sa mala oznámkovať a udeliť si titul, môžem tak učiniť podľa nasledovných kritérií:

• čas, ktorí som venovala príprave: A
• čistý čas, ktorý som venovala svedomitej a dôkladnej príprave: C (budem férová)
• vedomosti čo sa mi uložili v hlave: ehm...
• poctivosť s akou som prešla otázky: Fx (o tom svedčí, že som dnes zistila, že mi nejaké chýbajú)

Och bože-prebože, čo len so mnou bude?

Vorfreude

Nemci majú hneď niekoľko vynikajúcich slov vo svojom slovnom poklade (no, Wortschatz tomu hovoria, to je, čo?), ktoré mi neskutočne chýbajú keď sa chcem adekvátne vyjadriť. Napríklad Vorfreude. To je taká predradosť. (Nepísala som už o tom niekedy?) To je pozitívne slovo, nie ako predčasná ejakulácia (pred chvíľou som to vysvetľovala Chantal a pomýlila som sa a povedala som predčasná erekcia).

No a ja už mám takú Vorfreude, ale nie na štátnice, ale na tú oslavu po nich. A časť osláv si urobím tak trochu súkromne, vo Viedni, na koncerte Die Ärzte. Moja obľúbená nemecká kapela, o ktorej som dokonca robila školský projekt na strednej (no povedzte!) a uvidím ju KONEČNE prvýkrát vo svojom živote. Lístky mám už od októbra, či novembra, či kedy, skrátka, nevedela som, že to bude presne medzi štátnicami, ale aspoň je to piatok. Budúci piatok. Presne o...počkajte, počítam...presne o 6 dní uvidím kapelu o ktorej snívam už, ehm... mrte rokov. Asi tak 8. Bože tak dlho, ale vidíte, trpezlivosť koncerty prináša. A idem tam sama lebo nikto sa nechcel pridať, ale nevadí, lebo to si plním svoj osobný sen a navyše na takom koncerte sa možno s niekým zoznámim. Heh. To sa môže neskôr hodiť.

A okrem toho sa potom stretnem s nejakými španielskymi kamarátmi a pôjdeme žiť (domov sa vrátim vycucnutá až v sobotu a môžem sa ďalej učiť, to bude fakt posledné ťaženie). Tomu hovorím oslava štátnic. Naplánovaná skôr než som ich spravila, dúfam že to neprináša smolu! Smolu mi ale asi prinesie leda to moje (ne)učenie, totiž každé ráno vstanem s dobrým úmyslom a potom to ide celé do prdele... Ako aj dnes. Dnes som napríklad upratala aj miesta ktoré neupratujeme ani na Vianoce. Chápete to? Asi hej. Vypratala som všetky CD-čká (museli by ste vidieť, koľko sa ich u nás v izbe nachádza aby ste to správne pochopili) a utrela prach na poličkách pod nimi. To som tuším neurobila ešte nikdy. Alebo?

Viete prečo vám o tom hovorím? Lebo život študujúceho človeka je tak nudný, že najdobrodružnejším zážitkom dňa sa vám stane rýchla jazda na bycigli s úmyslom ujsť blížiacemu sa dažďu, tak je to. Ale ak všetko pôjde dobre, tak napriek mojej lahm príprave (preložte si to niekde, mne sa teraz nechce, slovenská štylistika mi moc nejde) štácky spravím a potom sa sundám na šalát (ale ne na taký ako minule) a potom si budem ešte váľať šune a dúfať že niekto bude chcieť využiť moje doučovateľské služby aby som aj zarobila.

Inak už som klesla na takú úroveň, že sa nanucujem našim na dovolenku. Strašne chcem ísť k moru (už som nebola 5 rokov!) a nemám na to, tak sa im snažím nanominovať do Talianska (totiž, snažím sa ich presvedčiť, aby tam cestovali v takom dátume ktorý vyhovuje mne...neviem či sa mi to podarí). Posúďte sami, na koľko je moje konanie poľutovaniahodné.

A ja si teraz na Vorfreude púšťam Ärzte a teším sa, teším!!! (To nesúvisí s Talianskom, ale všimli ste si tú tematickú elipsu?)

Typológia mužov podľa textov Horkýže Slíže

Neviem prečo, ale z nejakého dôvodu takmer každý druhý (možno tretí, čo ja viem, to podľa toho ako veľa ich vlastne je) muž, ktorý skríži cesty slepačiemu výboru, je hrdým nositeľom mena, ktoré vo svojich textoch použili Horkýže Slíže. Najmä tí moji a Vranini,Triss to nejako obchádza, ale my jej vždy nájdeme takého, ktorý sa ešte v realite nevyskytol (donedávna to bol Emanuel Bacigala) (z Popradu) a neustále ju povzbudzujeme že raz nastane aj jej hviezdna chvíľa s Horkýže.

Aby som to upresnila, lebo možno nie každý má taký prehľad v ich textoch (a už vôbec nie je možné mať prehľad v tých mužoch!), tak vám ponúkam zoznam. Aby zostala zachovaná aspoň aká taká anonymita, nebudem to moc rozmazávať a vystačíme si so základnými informáciami.

• (speaker) Adrián (už nad tým dumá a iste pravdu má)
• Pedro (vám otvorí v rozopätej košeli, bránu showbiznisu)
• (Vráť sa mi) Boris (nemal si odísť)  (najlepšia časť je aj tak "všetci zomreli sa, okrem Borisa")
• Emmanuel (Bacigala z Popradu) (nie, nebol z Popradu)
• (vyber si) Karolko (ktorú a za kolko)

Fúha, a ďalej si nespomínam. Každopádne, Triss, ešte ti zostáva (keby som) Samuel (píšem sa s dvoma L a nebolo by to na jedno kopyto)!!! Tešíš sa? Alebo aj Alojz Tubera, ale on má nohy do X a žlté zuby, tak sa rozhodni. (Možno má dobrý charakter.)

Zajebište V.

Mám vodojem že v minulom zajebišti som splietala niečo o tom, že by už hádam mohlo byť aj posledné. Ale - chyba lávky! (Dnes to bude také obrazné, učím sa frazeológiu. Teda, pokúšam sa učiť.)

Deti, som kurevsky neproduktívna, asi ako grécka ekonomika, ale ešte trošku menej (navyše tu nemám nijakých nacistov ktorí by tvrdou rukou vládli môjmu učeniu, tak ma nemá kto donútiť). 

Pôvodne (inak keby tam nebolo to ô - mimojazdom moje obľúbené písmeno, najmä v slove zôkol-vôkol - tak by to boli povodne, všimli ste si to niekedy? Nie, vy si vždy všimnete iba samé prasárny, napríklad čo sa tak ukrýva v slove sekunda a špička, lebo vy ste sick things, tak ako ja) som vám chcela napísať čo som dnes robila, lenže to by bol veľmi krátky článok, možno na jednu dvojčlennú vetu keby som zahrnula aj rannú toaletu, ale to by ste si iste nepriali čítať.

Tak vám napíšem čo som dnes chcela/mala urobiť a neurobila a možno tak nakopnem svoje svedomie (ono vždy zaryto mlčí, keď sa od neho vyžaduje nejaká zmysluplná činnosť - je presne ako ja).

Tak chcela som si ísť do servisu pre bycigel (počká), k očnej pre čočky (zelené, len aby ste vedeli a nezízali na mňa tak vševedúco ako každý, že na to teda došiel, že takú farbu od prírody nikto nemá, bohužiaľ). Inak keď nosíte farebné čočky, zistíte, koľko ľudí sa vám naozaj pozerá do očí - dosť veľa. Napríklad aj muži. Fakt. Takže týmto vyvraciam fámu, že chlapi vám zízajú len na kozy, oni občas ten pohľad od vašich kôz odtrhnú a pozrú sa vám do očí a vtedy zistia že ich máte čudné. Ak nemáte kozy, asi vám stále pozerajú len do očí (btw tak by ma zaujímalo, kam si pozerajú homosexuáli? A čumia si lesby navzájom na kozy? Akože prečo nám takéto v škole nikto nepovedal? Je jasné, že pýtať sa je trápne. Keby to niekto z vás vedel, tak mi povedzte, mňa to úprimne zaujíma! Rozhodne viac než nemecká frazeológia.) Ehm, kde sme boli? Pri kozách. Inak, tie kozy, to je vám taká vec, tým sa furt musíte zaoberať, či ste žena, či muž, lebo buď vás trápi že ich máte malé, alebo sa nemôžete sústrediť na prácu, lebo musíte sama sebe čumieť do výstrihu (no, mala by som si obliekať roláky keď sa idem učiť). Sa vlastne nečudujem tým chlapom keď mi čumia do výstrihu, keď aj ja si tam čumím. Chápeme sa. Navyše, na čo iné nosíme výstrih, dámy? Asi ne kvôli vetraniu, alebo štýlovému opáleniu hrudníka.

Ale o tom som nechcela. Takže čo ešte dnes bolo treba vybaviť? Aha, ísť do Polusu (bože tak ďaleko, asi 10 minút peši) kúpiť lístky do divadla na sobotu (donútila som mamu aby so mnou šla, lebo ostatní sa tvária že sa učia alebo nemajú čas) a ísť do plavárne (to bol iba návrh, ale vo vlastnom záujme by som veru mala...lenže dnes som si umyla vlasy tak už sa mi teraz nechce) (a umyla som si ich zbytočne lebo nakoniec som nikam nešla) (trapas a tragédia). A ísť do základnej školy kde som praxovala vrátiť dejepisárke jej učebnice (sľúbila som jej že ich bude mať do konca apríla, vidíte aká som). Nevydalo. 

Namiesto toho som sa ráno hodinu zasierala na internete. Ale aspoň sa mi podarilo vyjebať tie nudné blogy, len mi to trvalo hodinu, ale potom som došla na to, kde je pes zakopaný (frazeologizmus!) a poviem vám len - bloger je pojebaná doména, ale máme my vôbec na výber? Blogovať na sme.sk pod vlastným menom a fotkou takéto perly, to by som teda dopadla. Zachvíľu by ma niekto obvinil z rasizmu, xenofóbie, mizantropizmu a neznášania detí (to posledné je pravda) a ešte ktovie z čoho, napríklad z nezodpovedného životného štýlu a možno že by mi vyčítali vulgárnosť. Lebo tam sú samí takí - nic proti ničemu - ako sa hovorilo za komančov (za totáča, chacha...no dobre, som ticho, ja som dieťa 90-tych rokov a vyrastala som za mečiarovskej mafie, tak o totáči viem len to čo mi povedali v škole (ale je toho dosť)). 

No a to by bolo aj všetko. Inak sa môžte tešiť, lebo som našla super receptík na zeleninové crepes a na jarné rolky (dokonca tuším vegánske, títo vegáni, to sú vám vynaliezaví ľudia) (ale ak tam ide sója, dopredu vás varujem, že ju tam nedám, lebo jediná forma sóje ktorú uznávam a nezatracujem je tyčinka Margot) (raz som u kamošky na návšeteve musela zo slušnosti zjesť sójové mäso a celý čas som sa premáhala aby som sa nezgrcala a v polke som povedala že už nevládzem, ale aj tak to bol výkon hodný medaily...ja a sója nejsme kamošky).

Otázka na vás

Prečo dopiče ten pojebaný bloger musí byť taký skurvený? Akože chcem vymazať niektoré nudné blogy zo svojho listu (aha aha, už vidím jak ste stŕpli že kto z vás je taký nudný že ho idem vyjebať...no to vám takto rozhodne neprezradím, ešte by ste ma znenávideli) a nejde to! Normálne to nejde!!! Akože vyklikala som ich a oni zostali! Ja už fakt nerozumiem. Ježíš jak je ten boží svet skurvený.

O mužoch a ženách (skrátene o muženách)

Úvaha. Dnes sa spoločne zamyslíme na tému muži a ženy v službách a ich rozličná úloha v spoločnosti. Doobeda (pre mňa to bolo doobeda, lebo to bolo predtým než som jedla) mi volala teta zo Slovenskej Sporiteľne. (Píše sa to s veľkými vlastne? Akože SS. Haha. Ako tie slávne jednotky. Cha. To je moja sporiteľna, celkom jasne.) K veci. Že nedávno mi volal jej kolega (pomyslela som si - fááákt?) a že či som si to náhodou nerozmyslela. Netuším čo som si mala rozmyslieť, lebo také kokotince nedržím v hlave, ale pamätám si že som ho dosť rýchlo poslala do péčka. No a dnes som bola sama doma a učila som sa (nuda), tak som si povedala, že keď už teda volá, aspoň si pokecám trochu (na ich účet, to sa mi oplatilo). Tak som sa pýtala na nejaké možnosti a na môj účet a čo s ním a tak a inak a všelijak podobne, skrátka veci, kvôli ktorým som mala v pláne trepať sa tam osobne, ale keď už núkajú taký servis, že mi volajú, tak som to využila.

Teta bola velice milá a ochotná a nakoniec mi ešte aj zaželala veľa šťastia na štátniciach. Vidíte, aká starostlivá to banka. Zo mňa aj tak nič nemajú, ja mám na účte iba 128 euro a viac to už ani nebude, lebo som zistila, že je výhodnejšie sporiť si do obálky. Obálka mi nestŕha poplatok za vedenie samej seba a ten úrok že tri centy mesačne radostne oželiem. No ale nie o tom som chcela, ani o mojej finančnej situácii (neviem či sa smie nazývať finančnou, pri takej smiešnej sume, ale čo už), ale o muženách v službe.

Čo si myslíte, kde by mali pracovať viac muži a kde ženy? Respektíve, kde lepšie strpíte muža a kde ženu? Ja napríklad absolútne neznášam mužov v bankách a poisťovniach a podobných inštitúciách. Vždy sú nechutne ulízaní, vlásky nagelované, košieľočka, kravata, vyzerajú jak jebnutí a ten ich prijebaný úsmev ma akurát vie nasrať (v spojení s tými debilnými rečami, že čo by ako bolo najlepšie spraviť s mojím účtom napríklad...ako keby som to nevedela sama lepšie - presne, NIČ!) a potom sa prestávam ovládať. Lenže nemám gule na to, aby som ich poslala explicitne do piče (leda implicitne), lebo by ma možná dali vyviesť ochrankárovi. Takže ulíznutých kravatových jebov nemôžem ani vidieť. Ani cítiť, ani počuť, ani vôbec nič a najhorší zo všetkého sú poisťovací agenti a potom takí od mobilných operátorov, bože, z tých sa mi chce grcať. Za prvé, aby som vás uviedla do obrazu, za posledný mesiac a pol som minula na telefón presne 4 eurá, kupujem si kredit už odjakživa a nemienim prejsť na nijaký iný spôsob, lebo sa mi neoplatí a o tom ma nepresvedčí nijaký vyškolený kravatový jebo. Za druhé, raz ma jeden dosť neobratne pozval do kríkov, priamo na Poštovej. Kokot. Taká neprofesionalita by sa mala trestať. (Kastráciou? Porozmýšľam...)

Takže v tomto otravnom bankovo-poisťovacom-jebnutom sektore strpím viac ženy, neviem prečo. Aj keď nasratá úradníčka, erdeg-baba tiež neni nič moc, ale na také som zvyknutá zo študijného oddelenia a viem čo mám čakať (teda nič moc).

Druhá oblasť, kde som si neni moc istá, sú butiky so ženskými handrami. Tak napríklad, to záleží od konkrétnej osoby. Najlepší je v podstate predavač, ale musí byť teplý. Hetero predavač by si ma premeriaval tak chlapsky a o to nestojím a žena vás ocheckuje a ak je od vás krajšia, bude vás neskôr ohovárať s kolegyňami a ak je od vás škaredšia, bude vám závidieť. A potom vás aj tak ohovorí. (Ja viem o čom hovorím, pol roka som pracovala v butiku. Ohováranie zákazníčok bola naša namilšia kratochvíľa.) (Páči sa mi aká som dnes poetická.)

Ale teplý predavač mi raz poradil jedno tričko a bola som velice spokojná. Akurát že odvtedy som nijakého teplého predavača nestretla. Neviem či vymreli...pravda je, že oni sa asi ťažko rozmnožujú, však. (Bunkovým delením podľa mňa, tak ako mníšky.)

Ale napríklad v technických obchodoch a byciglových (naschvál) dielňach by mali byť muži, lebo vzbudzujú aspoň nejaký rešpekt. (Datart sa neráta, tam robí bárskto.) (Ale keď nad tým teraz rozmýšľam, keď som si kupovala notebook, tiež tam boli dvaja fešáci, ktorý nahodia ten svoj ajťácky úsmev, keď dojdete niečo reklamovať, typu "a zapojili ste to do elektriky?" No ne, som úplne jebnutá. Vždy mám chuť sa ich na oplátku spýtať či mi vedia povedať dačo o tridsaťročnej vojne, keď sú takí premúdrelí.)

A barmani? Jednoznačne chlapi. Aby bolo na koho žmurkať. Alebo ich znervózňovať. Hehe. A ešte nedávno som bola na plavárni a tam som zrazu zočila takého brutálneho jebača, že nebyť už vo vode, určite zvlhnem (haha, suterénny humor). Celého som si ho pozrela a dokonca mi ani nevadilo že má také mini plavky (obyčajne mi to príde dosť divné, ale na ňom to vyzeralo fakt božsky), a to telo!!! OMFG, som si tak pomyslela - od neho by som sa veru nechala jebať, do mŕtva. Nakoniec som si všimla že aj do tváre vyzerá dosť dobre (Vranin typ trochu) a má na krku stopky. takže tréner. Aha, to vysvetľuje mnohé. Tréneri by mali byť každopádne muži. Minimálne na plavárni, keď je tréning a súčasne aj vstup pre verejnosť.

Pokračovanie nabudúce, teraz mi začínajú hry o tróny.

Rómske hry v Carnuntum

Moja mama keď prekladala z nemčiny, tak každé jedno römisch mimovoľne preložila ako rómske. Neviem či náhodou, alebo je za tým nejaký humor. Nevadí, popojedem.

V rámci prípravy na štátnice som sa dnes vytrepala na tie rímske hry. Upozorňujem vás, že štátnicujem iba z 20. storočia, aby sme sa rozumeli...ale, viete, aby sme pochopili nové dejiny, treba poznať tie staré. Preto to bolo pekelne dôležité. 

Carnuntum je také malebné a fantasticky zorganizované, vstup pre študentov stojí 8 euro a hajzle sú zadarmo. (O čo, že na Slovensku by si vypýtali extra?) Okrem toho sú tam všelijaké super atrakcie, kde sa predvádzajú nejaké rímske haluze, najlepšia z toho je samozrejme rímska kuchyňa. Chápeme sa. Nejaké chudnutie pred štátnicami neprichádza do úvahy. Jebem vám hrob, aj s mojimi 200 kilami nadváhy (no dobre, tak 10) (keď to poviem nahlas, ľudia začnú protestovať a hovoriť nééé, čo si, maximálne 5, lenže to sú také tie baby čo nikdy nadváhu nemali a okrem toho úprimnosť sa nenosí) (úprimnosť sa nosí u nás doma, moja matka mi hovorí už od narodenia že som tlsťoška, alebo že budem, ak sa neprestanem napchávať)... ehm, o čom bola reč pre zátvorkou? Aha, tie rímske jedlá. Rozhodne ale nežerem ako Rimania. Tí mávali obžerské hody a žrali a žrali až kým im nebolo zle a potom sa šli vygrcať (na to mali vomitorium) a potom žrali ďalej. Korene bulímie? Dobrá téma na referát. (Ja to tiež tak robím, ale okrem tej grcacej časti. Inak nažrať sa do prasknutia až mi je zle a vládzem iba fučať a ležať hore pupkom, to zvládam bravúrne.)

V Carnuntum bolo niekoľko kuchýň, v každej narváno (najlepšie boli nejaké slovenské deti, zaujali pozície a číhali: "Rýchlo, posledný kúsok!!! No...a už ti to zobrala tá ženská...") a v ponuke boli placky s dipmi. Základom každého dipu je dobrý olivový olej a na výber boli rôzne príchute. Poviem vám, rozhodne sa mi neušlo toľko, koľko by som si priala, lebo nemám tú drzosť stáť tam polhoďku v kuse a vrhať sa na čerstvé placky. Oni vám dajú iba také miniatúrne kúsky.

Ale ja som tento zásadný problém vyriešila a vypýtala som si recept a poviem vám, bol to môj dnešný druhý najlepší nápad (prvý bol vyjebať sa na učenie, keď už naň jebem vlastne tri dni a ísť do Carnuntum). Večer som ich upiekla a urobila som tri rôzne dipy  moja rodina sa na to vrhla ako lačné vlky a z dipov mi ostalo na dne mištičiek toľko čo sa pod nechtík zmestí...tak je to. A ešte mi vytkli že to je moja vina, keď tak dobre varím a potom ich vyvolávam (záleží mi na tom, aby to jedli teplé, chápete!) a oni nemohli inak. Aspoň jeden talent mám teda. Tiež dobré. Ale radšej by som bola aj inak geniálna, ne len dobre variť, z toho sa akurát vyžerete, lebo mne sa nelení dobre variť aj sebe samej. Takto nikdy nebudem mať veľkosť 38. Kriste kristééé, bože bóóóžééé (to je kresťanská verzia hare krišna, spievajte si to prosím s rovnakou melódiou). Myslím skutočných 38, nie to čo sa teraz predáva ako 38, lebo povedzme si úprimne, mám väčšinu tričiek v tej veľkosti, ale zrkadlá (hoc aj zoštíhľovacie, alebo aké tam majú) v predajniach ma vždy presviedčajú, že je najvyšší čas na depresiu a diétu. Recept na placky si prečítajte tu. (Sú MRTE dobré.)

 

A inak? Moji spolužiaci už začínajú stresovať. Teda stresovať verejne - na fejsi. Ja ešte verejne nestresujem, zatiaľ iba vnútorne. Ide mi to už na nervy, nechce sa mi, nič nerobím a nič neviem (viem toho adekvátne k vynaloženému úsiliu, chacha) a už chcem mať titul a svatý pokoj a zaoberať sa úradom práce a poisťovňou a lakovaním nechtov. Neviete o nejakej práci na čierno? Jakože prevážanie ilegálnych imigrantov na západ? Nepotrebuje niekto pomoc? Odo mňa? (Napríklad tlmočiť....aj keď ja neviem po arabsky, iba salám-álékum, ale aj to niekedy pomôže, lebo slušnosť je základ.)

Závidím Chantal že ide do Thajska. No, vidíte, smrteľný hriech, táto závisť...to sa mi inokedy nestáva, lebo keď sa porovnávam s inými, zákonite z toho vyplýva že môj život je lepší, lebo nie som upjatá a oni áno, ale Chantal, odkedy je single, je mrte zábavná, napríklad ide do Ázie. Teším sa že nie je taká monogamná, predsa len je to moja krv. Chantal, go! A keď mi donesieš darček z Thajska, ja ti zas donesiem niečo z východného Nemecka. To je také adekvátne.

Keby boli ryby v riti, neboli by v rybníku

Viete čo iným fakt závidím? Že sú mladší. Lebo teraz keď mi do konca štúdia (dúfajme) zostávajú už len dva týždne, dostala som existenciálnu krízu. Uvedomila som si, že mladosť je nenávratne v piči, do dôchodku ďaleko, dokonca ešte aj na krízu stredného veku je priskoro a ja som sa zrazu ocitla vo vzduchoprázdne (skoro) a neviem čo... No. Akože, viem čo so životom, ale vlastne sa mi tie možnosti nepáčia. Kde sú tie roky keď som mohla všetko a robila som čo? Nič, presne. Neviem ani, ako som tú vysokú prejebala ale už tuším, že keď budem mať vlastné deti, utýram ich svojimi vlastnými nesplnenými snami a túžbami a oni ma budú za to nenávidieť. Lebo chápete...ešte stále mám 5 rokov života, lenže postupne, keď sa blížite k 30-ke, začínajú vám tikať biologické hodiny a už by ste mali viesť aspoň trošku vážny život, aspoň nejaké istoty (a nie také čo ponúka Fico), ale akože trvalý vzťah a all that shit. To ma desí. Keby som mala znova 20 a aspoň trochu vedela o čom je život (alebo o čom bude) a nebola by som zo všetkého taká posraná, zariadila by som kopu vecí inak. Predovšetkým by som neštudovala na Slovensku (vidíte, po piatich rokoch končím absolútne zbytočnú školu, so zbytočným titulom a ani mi toho veľa nedala) a viac by som cestovala. Hoci, keď sa pozerám na veci spätne, nikdy som nemala prachy na riadne cestovanie, takže kto vie. Ale zasa keď vidím ako naši fotri dotujú Chantal, len si hlavu trieskam, že som ich nikdy nežiadala o prachy (akože ne že nikdy, ale ne o veľké sumy) lebo možno by mi ich aj dali. Chápete, nebola som ani len na lyžiarskom zo strednej, lebo naša rodina nelyžuje, tudíž nemám ničovité nič (akože výzbroj...ale čo výzbroj, ja nemám ani len vhodnú bundu) (totiž, teraz už nemám vôbec žiadnu bundu, iba kabát) a tak som si nechcela pýtať, lebo je to drahé. Mala som z toho čo? Táždeň som musela chodiť do školy (s druhákmi, ktorých som nepoznala), kým ostatní lyžovali. Asi si za to môžem sama. No a keď teraz vidím, ako som stratila päť rokov, tak moje rozhodnutia začínajú byť oveľa ... ehm, no... rozhodnejšie. A preto som ochotná trochu zavádzať a zastierať v motivačných listoch, aby som sa dostala kam ja chcem. 

Keby tak moje sny boli aspoň trochu konvenčné, všetko by sa zjednodušilo, lebo nájsť si prácu a manžela a usadiť sa, to môžete bárskedy. Alebo aspoň tú prácu. Boha, keď už sme pri tom, nemám ani tú a na účte sto euro (mama na to - to je bohatstvo!) a za chvíľu sa budem poslušne hlásiť na úrade práce. Hodila by sa mi ešte nejaká práca na čierno, aby mi úrad platil tie blbé odvody, kým odtiaľto odídem. Na mne tento štát až tak veľa nestratí. Vlastne...stratí. Chacha. Na účet štátu som vyštudovala. Ale za také štúdium necítim povinnosť niečo mu vracať svojou prácou. Radšej budem dane platiť inde.

Dohovorila som, idem si porevať, alebo sa nažrať, existenciálna kríza v spojení s predkrámím môže mať katastrofálne následky.

Učitelia

Mám výborný nápad. Malé deti sú zmrdi (a dnes sa veľmi hodí o tom písať, keď je deň detí) a preto sa treba mať stále na pozore. Rozmýšľala som, že na obranu učiteľa by mali cvičiť psy, ktoré by reagovali na detský krik a hluk a bol by to taký obrovský hladný uslintaný rotvajler. Toho by si učiteľ bral so sebou na vyučovanie, na obranu. Inak napríklad ani uniformy v škole nie sú zlý nápad, ale nie pre zmrdov, ale pre učiteľov. V uniforme vzbudzujete väčší rešpekt (len si spomeňte na Igora Hnízda!) a v triebe by bola hneď kázeň. Ach...sweet dreams.