Od rána ránečka (teda od pol 11) sa učím literatúru a popri tom viac než zošit študujem svoje nohy, že kde mi rastú nejaké chlpy...lebo s depiláciou je kríž, vždy nejaký vynecháte. Márnosť šedivá.
A myslím nie na Goetheho, ale na to, že sa večer na chudáka rozbijem v bare a že si dnes oblečiem najkratšiu sukňu ever a podkolienky a na dôvažok (to sa nepíše spolu? Prečo mi to podčiarklo?) si obujem červené lesklé štekle, aby bol obraz dokonalý. Ja musím odpútavať pozornosť od brucha, lebo to má k dokonalosti ďaleko jak odtiaľto do Madridu (čo je letecky síce len tri hoďky, ale predstavte si tú trasu pešo...).
Našťastie nohy mám v porádečku, takže nimi vždy odpútam tú pozornosť, poprípade si dám taký výstrih, že žiadny heteráč sa už očami k bruchu nedostane. Je to overené.
Každopádne, najradšej by som to učenie hneď nechala tak a šla sa kúpať, depilovať, pleťové masky dávať a podobné záležitosti, ale bohužiaľ by som mala dnes niečo spraviť, pred tým, než tie bunky nadobro zlikvidujem nadmernou dávkou alkoholického nápoja.
Juchachá...Aligáč je dnes náš!!!
piatok 30. apríla 2010
štvrtok 29. apríla 2010
Petržalské sprisahanie
Ak niekto býva v tejto hnusnej štvrti, nech radšej hneď prestane čítať, lebo bude nasledovať nekonečný pičung, jedine, že sa chcete uraziť.
Dneska som strávila pol mladosti v tej vyjebanej štvrti za riekou. Presnejšie, asi tristo skurvených hodín (aby som skapal). Blúdila som tam jak kokot, vždy som nastúpila do blbého autobusu a potom som sa viezla jak vydrbaný malý chuj, čo sa vo vlastnom meste nevyzná (a to ešte nie je New York) niekam do prdele a zízala na smery behajúce v tej digitálnej pičusine jak čerstvo prefiknutá veverička. T.j. neveriacky. Zúrivo som zazerala na ostatných členov toho kmeňa spoza rieky (ak ste stretli dnes podvečer zazerajúcu slečnu vo fialovom kabátiku, tak to ja) a nakoniec som potichu pičovala a tresla som zošitom do stĺpiku na zastávke.
Ako len neznášam celú neprehľadnú Petržalku aj s tými zasranými spojmi, čo chodia nevyspytateľnými smermi a každých desať tisíc rokov. A okrem toho som polovicu toho času čakala na zasranom Osviští, ktoré považujem za jednu z najnechutnejších častí celej štvrte za riekou, ktoré som doteraz videla. Dúfam, že tam nikdy nebudem musieť bývať, lebo to asi nepredýcham.
Na hentom hnusnom Osviští mi už len nejaký feťák chýbal, aby bol ten obraz dokonalý. Fuj, grc.
Navyše, bolelo ma brucho, napriek tomu že žerem analgetiká jak lentilky a potom som už mala chuť aj zo zúrivosti plakať, lebo som polhodinovú cestu domov pretiahla na hodinu a pol, len kvôli drbnutým autobusom.
Hej hej, žena s krámami - boj sa, boj sa veľmi!!!
Okrem všetkých krívd, ktoré na mne spáchala Petržalka a Osvište (a nijaké svište som tam ani nevidela, ovso tobôž nie...) som musela zniesť ešte jednu. Keď už som konečne sedela v buse smerom domov a už sme boli aj na správnej strane rieky, sedela som si na dvojsedadle sama a rozťahovala som sa (mala som ruku položenú na vedľajšom sedadle -chacha, to znie ako keby som tú ruku nosila so sebou a nepatrila ani k môjmu telu) lebo som bola nasratá jak trpaslík. Jak sedem trpaslíkov aj so Snehulou aj s celou zlou kráľovnou s otráveným jebkom. A nastúpila nejaká babizňa a prisadla mi paprču. No videl toto svet??? Kks, skoro mi zlomila necht, ani sa neospravedlnila! A podotýkam, že tam bolo ešte sto voľných miest, ale ne, ona si musí sadnúť mne na ruku. Baba jedna.
Naši ma vysmiali, že sa mám pozerať akým smerom ten bus chodí...žiadna útecha. Navyše nemáme doma ani len tampóny. A vydrbaný fejs sa dosral a nemôžem si dať pičovací status, lebo mi už dvakrát zmizol, toto je chujovský svet.
Aaaaaaarrrrrrrrrrrrrgggggggggggggggggghhhhhhhhhhhhh, idem si dať asi dvojitú dávku jedu na líšky, aby som sa ukľudnila.
Za čo, ľudia, za čo???!!! (Za rebro, za rebro!)
Dneska som strávila pol mladosti v tej vyjebanej štvrti za riekou. Presnejšie, asi tristo skurvených hodín (aby som skapal). Blúdila som tam jak kokot, vždy som nastúpila do blbého autobusu a potom som sa viezla jak vydrbaný malý chuj, čo sa vo vlastnom meste nevyzná (a to ešte nie je New York) niekam do prdele a zízala na smery behajúce v tej digitálnej pičusine jak čerstvo prefiknutá veverička. T.j. neveriacky. Zúrivo som zazerala na ostatných členov toho kmeňa spoza rieky (ak ste stretli dnes podvečer zazerajúcu slečnu vo fialovom kabátiku, tak to ja) a nakoniec som potichu pičovala a tresla som zošitom do stĺpiku na zastávke.
Ako len neznášam celú neprehľadnú Petržalku aj s tými zasranými spojmi, čo chodia nevyspytateľnými smermi a každých desať tisíc rokov. A okrem toho som polovicu toho času čakala na zasranom Osviští, ktoré považujem za jednu z najnechutnejších častí celej štvrte za riekou, ktoré som doteraz videla. Dúfam, že tam nikdy nebudem musieť bývať, lebo to asi nepredýcham.
Na hentom hnusnom Osviští mi už len nejaký feťák chýbal, aby bol ten obraz dokonalý. Fuj, grc.
Navyše, bolelo ma brucho, napriek tomu že žerem analgetiká jak lentilky a potom som už mala chuť aj zo zúrivosti plakať, lebo som polhodinovú cestu domov pretiahla na hodinu a pol, len kvôli drbnutým autobusom.
Hej hej, žena s krámami - boj sa, boj sa veľmi!!!
Okrem všetkých krívd, ktoré na mne spáchala Petržalka a Osvište (a nijaké svište som tam ani nevidela, ovso tobôž nie...) som musela zniesť ešte jednu. Keď už som konečne sedela v buse smerom domov a už sme boli aj na správnej strane rieky, sedela som si na dvojsedadle sama a rozťahovala som sa (mala som ruku položenú na vedľajšom sedadle -chacha, to znie ako keby som tú ruku nosila so sebou a nepatrila ani k môjmu telu) lebo som bola nasratá jak trpaslík. Jak sedem trpaslíkov aj so Snehulou aj s celou zlou kráľovnou s otráveným jebkom. A nastúpila nejaká babizňa a prisadla mi paprču. No videl toto svet??? Kks, skoro mi zlomila necht, ani sa neospravedlnila! A podotýkam, že tam bolo ešte sto voľných miest, ale ne, ona si musí sadnúť mne na ruku. Baba jedna.
Naši ma vysmiali, že sa mám pozerať akým smerom ten bus chodí...žiadna útecha. Navyše nemáme doma ani len tampóny. A vydrbaný fejs sa dosral a nemôžem si dať pičovací status, lebo mi už dvakrát zmizol, toto je chujovský svet.
Aaaaaaarrrrrrrrrrrrrgggggggggggggggggghhhhhhhhhhhhh, idem si dať asi dvojitú dávku jedu na líšky, aby som sa ukľudnila.
Za čo, ľudia, za čo???!!! (Za rebro, za rebro!)
Krátky prehľad činností uplynulých dní
Patrilo by sa zase vás obšťastniť nejakou mojou úvahou živote. Lebo som si všimla, že posledné kecy tu pribudli v pondelok, to je pekelne dlhá doba. Ak chcete vedieť, čo som za ten čas spravila, tak nič. Možno by niekoho napadlo, že keď nepíšem, tak sa pilne učím, ale hovno hovno, zlatá rybka (strašne by ma zaujímalo, odkiaľ toto pochádza, ale nikto mi to nevie povedať).
Len sa tak potácam životom (joj) a snažím sa učiť, ale mne to moc nejde. Pre mňa je skôr ten študentský život. V pondelok som čítala lexu o dušu (haha, Lexa I., teda pardon, Ivan L.) ale potom to šlo do riti jak jarný sneh. V utorok som pretrkala deň (vlastne, metaforicky, aj doslova...chvalabohu, minule som uvažovala nad tým, aké premárnené sú dni, keď človek nesexuje, to je v mojom prípade už niekoľko premárnených rokov...ach, dokelu) a potom večer som ešte aj jednu členku slepačieho výboru odlákala od učenia a šli sme na čaj. Chacha, na Long Island samozrejme, ale usúdili sme, že to je len malý (chápete to? Ľudia normálne rozdeľujú chlast na normálny poldecák a dvojitý, ale my na normálny a polovičný...kks). Sedeli sme v Pička bare na Obchodnej a tam sú síce lacné drinky, ale oni ojebávajú, dajú vám mrte ľadu a málo chlastu. Čiže ten Long Island bol malý, keď tam dali menej chlastu, ako býva normálne. Za normálny považujem taký ten klubový drink (1,2l, ak by niekoho zaujímalo), čo majú v istom nemenovanom podniku menom Milenium.
A v tomto Pička bare bola ešte aj lenivá čašníčka, takže nedostala tringelt (pre mňa nie je problém nenechať ani cent, niektorí sú takí útlocitní a nechávajú vždy, aby si náhodou niekto niečo nepomyslel...ja si myslím, že tringelt sa má dať, keď som spokojná s obsluhou. Takže tak.)
Potom sme si dali jednu štvrťku pizze napoli (aspoň sme nepribrali, jasné) a šli sme na etelinku, akurvát, že mne už nijaké z Obchodnej nešli, tak som sa drbala k Tescu a cestou som stretla takú hrozne nadrbanú skupinku. Teda ako predvoj si to srali dvaja mládenci, jeden vykrikoval (teda nevykrikoval, len hovoril nahlas a neartikuloval už moc), že toto vyriešia už len zbrane a revolúcia (asi myslel našu politickú situáciu) a za nimi sa tiahli dve devy. Vlastne netiahli, stáli, lebo jedna už bola neschopná pohybu a držala sa zábradlí pri ceste na Mariánskej (myslím, že vyšli zrovna z Crystal Baru) a druhá ju presviedčala, aby s auž pohli. Ale očividne nemala ani silu presviedčať, ani silu udržať balanc na opätkoch. Bolo mi to smiešne, lebo bol len utorok, ale potom som si spomenula, koľkokrát som sa sundala na chudáka počas pracovných dní a koľko rohov som ogrcala v rámci očisty tela od alkoholu.
Nuž.
V stredu, t.j. včera, som nerobila vôbec nič, ani behať som nebola (akože, čakala som krámy a vtedy som taká ubolená, že zo zásady necvičím...krámy síce nedošli, ale pre istotu som sa nehýbala, chacha). Snažila som sa učiť, ale nejak to nevychádzalo. Jediná zmysluplná vec bola, keď som večer šla doučovať, dokonca som zase nadobudla pocit, že nie som úplne beznádejná učiteľka (teda minimálne nemčinárka, lebo ako všetci dobre vedia, ako slovenčinárka som zlyhala...najmä morálne, ale jazyková stránka tiež nebola bohviejaká. Teda, jazyková ako abstraktný pojem, hehe) lebo moji manželia všeličo vedeli, čo som ani nedúfala. (Inak, hocikto má chlapa, alebo ženu, manžela, či manželku, ale ja mám manželov, no kto sa tým môže chváliť? Chacha.)
Napríklad aj slovíčka spred sto rokov, čo som tak trošku skúšala, či niečo vydolujú z tých hláv. A vydolovali. No teda.
Aj keď manžel ešte stále odmieta pripustiť, že Nemci časujú slovesá a zanovito ich používa v neurčitku a keď sa naňho zahľadím, tvári sa, že nič. (Je to celkom vtipné, ale len niekedy, lebo postupne mi to už príde otravné, ale asi by som si mala zvyknúť.)
A dnes som sa vysrala na gramatiku a prešla som na literatúru. Tá je aspoň zaujímavejšia.
Né, že by som už niečo poriadne vedela. Ako to tak vidím, zasa prídem len tak polopripravená, ako to robievam už od strednej, s nádejou, že si minimálne polku otázok nevytiahnem.
Idem sa asi najesť. Lebo čipsy neboli práve najvýživnejší obed, ale tak....bože, krámy! Nemôžem za nič, zametajú so mnou hormóny, zbavujem sa týmto zodpovednosti.
Len sa tak potácam životom (joj) a snažím sa učiť, ale mne to moc nejde. Pre mňa je skôr ten študentský život. V pondelok som čítala lexu o dušu (haha, Lexa I., teda pardon, Ivan L.) ale potom to šlo do riti jak jarný sneh. V utorok som pretrkala deň (vlastne, metaforicky, aj doslova...chvalabohu, minule som uvažovala nad tým, aké premárnené sú dni, keď človek nesexuje, to je v mojom prípade už niekoľko premárnených rokov...ach, dokelu) a potom večer som ešte aj jednu členku slepačieho výboru odlákala od učenia a šli sme na čaj. Chacha, na Long Island samozrejme, ale usúdili sme, že to je len malý (chápete to? Ľudia normálne rozdeľujú chlast na normálny poldecák a dvojitý, ale my na normálny a polovičný...kks). Sedeli sme v Pička bare na Obchodnej a tam sú síce lacné drinky, ale oni ojebávajú, dajú vám mrte ľadu a málo chlastu. Čiže ten Long Island bol malý, keď tam dali menej chlastu, ako býva normálne. Za normálny považujem taký ten klubový drink (1,2l, ak by niekoho zaujímalo), čo majú v istom nemenovanom podniku menom Milenium.
A v tomto Pička bare bola ešte aj lenivá čašníčka, takže nedostala tringelt (pre mňa nie je problém nenechať ani cent, niektorí sú takí útlocitní a nechávajú vždy, aby si náhodou niekto niečo nepomyslel...ja si myslím, že tringelt sa má dať, keď som spokojná s obsluhou. Takže tak.)
Potom sme si dali jednu štvrťku pizze napoli (aspoň sme nepribrali, jasné) a šli sme na etelinku, akurvát, že mne už nijaké z Obchodnej nešli, tak som sa drbala k Tescu a cestou som stretla takú hrozne nadrbanú skupinku. Teda ako predvoj si to srali dvaja mládenci, jeden vykrikoval (teda nevykrikoval, len hovoril nahlas a neartikuloval už moc), že toto vyriešia už len zbrane a revolúcia (asi myslel našu politickú situáciu) a za nimi sa tiahli dve devy. Vlastne netiahli, stáli, lebo jedna už bola neschopná pohybu a držala sa zábradlí pri ceste na Mariánskej (myslím, že vyšli zrovna z Crystal Baru) a druhá ju presviedčala, aby s auž pohli. Ale očividne nemala ani silu presviedčať, ani silu udržať balanc na opätkoch. Bolo mi to smiešne, lebo bol len utorok, ale potom som si spomenula, koľkokrát som sa sundala na chudáka počas pracovných dní a koľko rohov som ogrcala v rámci očisty tela od alkoholu.
Nuž.
V stredu, t.j. včera, som nerobila vôbec nič, ani behať som nebola (akože, čakala som krámy a vtedy som taká ubolená, že zo zásady necvičím...krámy síce nedošli, ale pre istotu som sa nehýbala, chacha). Snažila som sa učiť, ale nejak to nevychádzalo. Jediná zmysluplná vec bola, keď som večer šla doučovať, dokonca som zase nadobudla pocit, že nie som úplne beznádejná učiteľka (teda minimálne nemčinárka, lebo ako všetci dobre vedia, ako slovenčinárka som zlyhala...najmä morálne, ale jazyková stránka tiež nebola bohviejaká. Teda, jazyková ako abstraktný pojem, hehe) lebo moji manželia všeličo vedeli, čo som ani nedúfala. (Inak, hocikto má chlapa, alebo ženu, manžela, či manželku, ale ja mám manželov, no kto sa tým môže chváliť? Chacha.)
Napríklad aj slovíčka spred sto rokov, čo som tak trošku skúšala, či niečo vydolujú z tých hláv. A vydolovali. No teda.
Aj keď manžel ešte stále odmieta pripustiť, že Nemci časujú slovesá a zanovito ich používa v neurčitku a keď sa naňho zahľadím, tvári sa, že nič. (Je to celkom vtipné, ale len niekedy, lebo postupne mi to už príde otravné, ale asi by som si mala zvyknúť.)
A dnes som sa vysrala na gramatiku a prešla som na literatúru. Tá je aspoň zaujímavejšia.
Né, že by som už niečo poriadne vedela. Ako to tak vidím, zasa prídem len tak polopripravená, ako to robievam už od strednej, s nádejou, že si minimálne polku otázok nevytiahnem.
Idem sa asi najesť. Lebo čipsy neboli práve najvýživnejší obed, ale tak....bože, krámy! Nemôžem za nič, zametajú so mnou hormóny, zbavujem sa týmto zodpovednosti.
pondelok 26. apríla 2010
Poézia
Jasné. Už je to tu. Hovorila som, že neznášam poéziu, ale musela som svoj vzťah k nej prehodnotiť. (Ešte toto napíšem a sľubujem že už sa bežkám učiť.)
Čítala som tie básne od Bukowského (veď viete, už som to tu spomínala, ak ste pozorne čítali, tak viete, ak nie, tak si zalistujte dozadu) a sú fakt super. Sú len o chlaste (alkoholik! Juj!), sexe (dosť explicitne popísané, kde všade sa špáral a komu), kurvách a sraní (o sraní je tam toho kopa, človek by neveril, že niekto normálne napíše do básničky "docela slušně jsem se pivně vysral").
A o tom jak si sám bol v tom svojom kamrlíku a bol si tam nechutný. A ešte jak si ho vyhonil niekde v aute a pozeral pri tom na nejaké školáčky čakajúce na zastávke, či čo a zakončil to slovami "jsem úchyl, ale aspoň s tím nechodím na veřejnost".
To už aj ja som ochotná uznať, že poézia nemusí byť nuda.
(Doteraz som ju akceptovala iba ako súčasť rockových pesničiek.)
Čítala som tie básne od Bukowského (veď viete, už som to tu spomínala, ak ste pozorne čítali, tak viete, ak nie, tak si zalistujte dozadu) a sú fakt super. Sú len o chlaste (alkoholik! Juj!), sexe (dosť explicitne popísané, kde všade sa špáral a komu), kurvách a sraní (o sraní je tam toho kopa, človek by neveril, že niekto normálne napíše do básničky "docela slušně jsem se pivně vysral").
A o tom jak si sám bol v tom svojom kamrlíku a bol si tam nechutný. A ešte jak si ho vyhonil niekde v aute a pozeral pri tom na nejaké školáčky čakajúce na zastávke, či čo a zakončil to slovami "jsem úchyl, ale aspoň s tím nechodím na veřejnost".
To už aj ja som ochotná uznať, že poézia nemusí byť nuda.
(Doteraz som ju akceptovala iba ako súčasť rockových pesničiek.)
Vážne veci
Hneď sa lepšie bloguje, keď mi ten blbý blogspot furt nepripomína, že sa mám ísť učiť. Dnes usilovne čítam (nudím sa pri tom jak sviňa) a mala by som sa pratať na študijné podať si prihlášku na štácky (chacha, ako hovorieva jedna teta docentka), ale nechce sa mi a deadline je v stredu, tak preco sa tam netlačiť s ostatnými? Inak, mám študijné asi 10 minút pešo od domu, keby vás to zaujímalo.
Počas obednej pauzy (fúha a naozaj trvala iba pol hodinu) som pozerala kúsok Zohana. Bože, to je taká strašná blbosť, že to ani opísať neviem. Už som videla veľa chujovín (lebo privítam každú príležitosť zajebať sa od práce, hoci aj pred telkou), ale toto som normálne vypla. Lebo napríklad cez víkend som pozerala King Konga (dosť sme sa zasmiali na vážnych scénkach...aj keď, čo ja viem, možno to aj malo byť vtipné) a ešte aj Cestu do stredu Zeme (chujovinaaaaaaaaaaaaaaa), s drahou sestrou. A s ňou najradšej kukám chujoviny, lebo my to šťavnato komentujeme (začneme obligátnym, "hen jaká je chudá tá puča" a pokračujeme "ešte máš to tielko biele, ale dlho nebude" a "ona sa dojebe do stredu Zeme, kde neni voda, ani jedlo a ona ani len krámy nedostane" a "šak tam neni kyslík, to čo je tam za flóru, navyše zelenú, veď to potrebuje slnečné žiarenie". Chantal to zakončila múdrym "jakožto maturant z fyziky môžem potvrdiť, že toto nie je možné").
A to sme robili namiesto učenia, my keď sa spolu učíme, to je skaza, lebo nikto nič neurobí, ale zato prídeme na kopu dôležitých vecí, čo ľudstvo opomenulo. Napríklad, že nezmar je chýbajúci článok medzi rastlinou a človekom (plus "neverím, že nezmar má len dva centimetre, musí mať minimálne sedem, ja neverím na dvojcentimetrové nezmary"), alebo že Michal Dávid poslal vierozvestcov na Veľkú Moravu.
A ešte aj že Matej Kurvín opieral Jána Vitéza a jemu sa to prestalo páčiť a potom ponúkol korunu nejakému Jagelovskému (asi), a ten povedal "dobre, diky".
Odporúčam sa.
(Mám chuť sa nahodiťna kurvu ehm, na úderku a ísť do baru robiť neplechu. A dala by som si jahodové daiquiri - také som sa naučila piť pri prachatých chlapoch, chacha.)
A rozmýšľam, v akej riti zajtra zaparkujem, lebo odmietam opakovať trapas z minulého týždňa, keď som potupne požiadala o parking chlapa. Nie, nie. Radšej si zájdem do nejakej uličky a prejdem sa kúsok.
Počas obednej pauzy (fúha a naozaj trvala iba pol hodinu) som pozerala kúsok Zohana. Bože, to je taká strašná blbosť, že to ani opísať neviem. Už som videla veľa chujovín (lebo privítam každú príležitosť zajebať sa od práce, hoci aj pred telkou), ale toto som normálne vypla. Lebo napríklad cez víkend som pozerala King Konga (dosť sme sa zasmiali na vážnych scénkach...aj keď, čo ja viem, možno to aj malo byť vtipné) a ešte aj Cestu do stredu Zeme (chujovinaaaaaaaaaaaaaaa), s drahou sestrou. A s ňou najradšej kukám chujoviny, lebo my to šťavnato komentujeme (začneme obligátnym, "hen jaká je chudá tá puča" a pokračujeme "ešte máš to tielko biele, ale dlho nebude" a "ona sa dojebe do stredu Zeme, kde neni voda, ani jedlo a ona ani len krámy nedostane" a "šak tam neni kyslík, to čo je tam za flóru, navyše zelenú, veď to potrebuje slnečné žiarenie". Chantal to zakončila múdrym "jakožto maturant z fyziky môžem potvrdiť, že toto nie je možné").
A to sme robili namiesto učenia, my keď sa spolu učíme, to je skaza, lebo nikto nič neurobí, ale zato prídeme na kopu dôležitých vecí, čo ľudstvo opomenulo. Napríklad, že nezmar je chýbajúci článok medzi rastlinou a človekom (plus "neverím, že nezmar má len dva centimetre, musí mať minimálne sedem, ja neverím na dvojcentimetrové nezmary"), alebo že Michal Dávid poslal vierozvestcov na Veľkú Moravu.
A ešte aj že Matej Kurvín opieral Jána Vitéza a jemu sa to prestalo páčiť a potom ponúkol korunu nejakému Jagelovskému (asi), a ten povedal "dobre, diky".
Odporúčam sa.
(Mám chuť sa nahodiť
A rozmýšľam, v akej riti zajtra zaparkujem, lebo odmietam opakovať trapas z minulého týždňa, keď som potupne požiadala o parking chlapa. Nie, nie. Radšej si zájdem do nejakej uličky a prejdem sa kúsok.
sobota 24. apríla 2010
Deutschland Deutschland über alles
Zachovajte paniku, nie som nijaký nácek. Len taký malý teutonofil. (tak ma nazvala Chantal, myslite si čo chcete).
Práve som si na jednom blogu prečítala, že autorka ide v lete do Berlína a premkla ma (samozrejme) závisť. Mám skúsenosti so všetkými smrteľnými hriechmi, len vždy prevláda nejaký iný. Ja sa zúfalo snažím zohnať si v tom zavšivenom meste prácu na leto (zas až tak zúfalo ne...už mám vlastne plán B, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou sa stane plánom A) a nič. Nikde ma nechcú, okrem toho pri predstave byrokracie sa mi chce vracať a viete akí sú úradníci ochotní. Tí nemeckí sú rovnakí (si myslím. Som Počula.) a jasné že od vás chcú kadejaké debilné potvrdenia.
Keď tam nepôjdem pracovať, chcela by som sa tam aspoň zajebávať, ale moje konto sa mi pri takej myšlienke vysmeje do očí.
Včera mi kamarátka hovorila, že sa chce prihlásiť do sprievodcovského kurzu, či nechcem tiež. Trvá to od októbra do apríla (bože tak dlho) a je to trikrát týždenne (bože tak veľa...a ešte aj v sobotu doobeda, vtedy predsa slušní ľudia vyspávajú opicu). A stojí to púhych 240 evri (nechutné slovo, však), ktoré síce mám, ale vedela by som ich využiť všelijako inak. (Na chlast, na prádlo, na financovanie môjho bufeťáckeho spôsobu života...)
Lebo, čo môže byť lepšie, než život kaviarenského povaľača? To je okrem iného rezultát včerajšieho zasadnutia Slepačieho výboru.
Ja síce som schopná pracovať, ale nikdy sa mi nechce, ale keď už pracovať, nech mi za to aspoň kurva zaplatia a ne že 5 korún na hodinu. No a chcela by som aj notebook, aby som mala vlastný. Nie ani tak kvôli štúdiu, ale aby som sa mohla na svojom PC zajebávať kedy ja chcem, lebo takto ma odtiaľto môže hocikto hocikedy vystrnadiť s tým, že potrebuje pracovať. No.
A tak neviem, čo s tým kurzom, lebo ešte aj na angličtinu som plánovala chodiť (zase...nekonečný kolobeh, skoro ako krámy), ale mať trikrát do týždňa kurz, raz AJ...no kedy budem chodiť chlastať, preboha?
Práve som si na jednom blogu prečítala, že autorka ide v lete do Berlína a premkla ma (samozrejme) závisť. Mám skúsenosti so všetkými smrteľnými hriechmi, len vždy prevláda nejaký iný. Ja sa zúfalo snažím zohnať si v tom zavšivenom meste prácu na leto (zas až tak zúfalo ne...už mám vlastne plán B, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou sa stane plánom A) a nič. Nikde ma nechcú, okrem toho pri predstave byrokracie sa mi chce vracať a viete akí sú úradníci ochotní. Tí nemeckí sú rovnakí (si myslím. Som Počula.) a jasné že od vás chcú kadejaké debilné potvrdenia.
Keď tam nepôjdem pracovať, chcela by som sa tam aspoň zajebávať, ale moje konto sa mi pri takej myšlienke vysmeje do očí.
Včera mi kamarátka hovorila, že sa chce prihlásiť do sprievodcovského kurzu, či nechcem tiež. Trvá to od októbra do apríla (bože tak dlho) a je to trikrát týždenne (bože tak veľa...a ešte aj v sobotu doobeda, vtedy predsa slušní ľudia vyspávajú opicu). A stojí to púhych 240 evri (nechutné slovo, však), ktoré síce mám, ale vedela by som ich využiť všelijako inak. (Na chlast, na prádlo, na financovanie môjho bufeťáckeho spôsobu života...)
Lebo, čo môže byť lepšie, než život kaviarenského povaľača? To je okrem iného rezultát včerajšieho zasadnutia Slepačieho výboru.
Ja síce som schopná pracovať, ale nikdy sa mi nechce, ale keď už pracovať, nech mi za to aspoň kurva zaplatia a ne že 5 korún na hodinu. No a chcela by som aj notebook, aby som mala vlastný. Nie ani tak kvôli štúdiu, ale aby som sa mohla na svojom PC zajebávať kedy ja chcem, lebo takto ma odtiaľto môže hocikto hocikedy vystrnadiť s tým, že potrebuje pracovať. No.
A tak neviem, čo s tým kurzom, lebo ešte aj na angličtinu som plánovala chodiť (zase...nekonečný kolobeh, skoro ako krámy), ale mať trikrát do týždňa kurz, raz AJ...no kedy budem chodiť chlastať, preboha?
piatok 23. apríla 2010
Posteľová latinčina a iné vtipnosti
Keď zasadá slepačí výbor, vždy o tom musí vedieť celý bar. Stavila by som krk (no, krk možno nie, alebo...nie vlastný), že sme boli dnes najhlučnejšie. Ale obsluha bola napriek tomu milá. Minule (neviem kedy, ale nebolo to dávno) sme oficiálne započali novú sezónu úderky -tzv. jarnú ofenzívu. Dnes sme započali leto, v podstate. V istom nemenovanom bare na SNP (btw, teraz je tam ešte aj stanový tábor, no je tento svet ok? Stanovať v apríli? Akože no way, aj keď mám nový spacák, ale ešte som ho nevidela, lebo sme si ho kúpili s bratrancom napoli...ne, žiadna súrodenecká láska, proste šetríme) sa dajú kúpiť klubové drinky a my tam chodíme veľmi radi. Štvrtá členka Slepačieho výboru sa dala tetovať (tetáreň - miesto, kde vás potetujú, alebo miesto kde sa zdržujú tety - čítať tvrdo, bratislavsky) a tak členky žiadali premenovať sa na Vlkodlačí výbor (chápete tie súvislosti? Skérovanej vlkodlak, ak ne, vypočujte si Lucie. My sme už všetky skérované. A napriek vrelým radám mojej mamy "daj si srdiečko na zadok" alebo "daj si na chrbát vytetovať meno tvojho chlapa, ale začni niekde hore, nech sa ti tam všetci zmestia" sú moje kérky origoš plný koš. Inak, moja drahá matka ani zďaleka nemá tušenia s kým sa kedy a kde ťahám/som sa ťahala, takže ani nevie ako blízko je pravde s tým "začni niekde hore".) ale mne sa Slepačí páči viac. Lebo predsa len, sme síce drsne potetované, ale keď sa stretneme, hihňáme sa jak sliepky, kvíkame a pištíme. (Môj drahý otec hovorieva niečo o tom, že dáma nehíka ako kôň, nepije ako námorník a nehreší ako dlaždič, ale to sa nás asi netýka...)
Tak sme tam sedkali, debatili o posteľovej latinčine (bigus dickus a ešte všeličo iné), ktorú treba, ak chcete baliť medikov (jedna z nás by rada a stále sa dožaduje rád, ako má toho-ktorého zbaliť, ale my nevieme). Medici majú fakultu hneď pri našej, vidím ich tam často postávať a pofajčievať (človek by povedal, že budúci doktori nebudú fajčiť, ale to je ako keby u nás pedagógovia nepoužívali ťaháky. Poviem k tomu len CHACHA.) a zadrbávať sa. A väčšinou sú to kadejakí Arabáši, iránski lekári, ako ich nazýva môj spolužiak. Počerné indivíduá, ktoré očumujú pekné pedagogičky v necudných podkolienkach k proklatě krátkej sukni.
My jej všelijako radíme a dosť sa na tých radách bavíme.
Samozrejme ona sa bráni. Ale načo sú tu kamoškovia, keď ne na to, aby si z vás robili srandu?
Mimojazdom, kamoškovia vyzerá byť naše nové oslovenie. Ešte sme sa bavili aj o kobylích pučiach (neviem prečo) a konských kokotoch (doslova, nie metaforicky, trochu mi to naháňa hrôzu), o brkách (ale myslené tým boli slamky, chacha, ale aj tak je vtipné "poletuje tu tvoje brko" a "hneď si dám to brko do úst a budem cucať") a o najlepších polohách ("ja som viac-menej na ňom, a viac-menej na boku, teda chrbtom viac na posteli a menej na ňom a panvou viac na ňom a menej na posteli" - úplne zrozumiteľné, však) a o tom kto potrebuje prejebať. A komu nestál a podobne. Detailistky. Neviem, či si muži hovoria detaily o svojom sexuálnom živote, ale myslím, že nezachádzajú až do takých sfér, ako preslávený slepačí výbor.
Plus ešte:
"Ja potrebujem sex!"
"Stále len ty."
"Ale ja ho potrebujem!"
"Aj ja!"
"Ako vidíte, ja tatkne, tak...tat...taktne mlčím."
"Hej, vážime si to."
"Ja tatkne mlčím."
"Baby, ide vám päťdesiatka."
Bežíme cez cestu, len aby sme ju stihli.
"Ale šak to neni padík, to je sedemdecka."
Presne. My sme premenovali číslovanie. 70-ka je odteraz sedemdecka.
My jej všelijako radíme a dosť sa na tých radách bavíme.
Samozrejme ona sa bráni. Ale načo sú tu kamoškovia, keď ne na to, aby si z vás robili srandu?
Mimojazdom, kamoškovia vyzerá byť naše nové oslovenie. Ešte sme sa bavili aj o kobylích pučiach (neviem prečo) a konských kokotoch (doslova, nie metaforicky, trochu mi to naháňa hrôzu), o brkách (ale myslené tým boli slamky, chacha, ale aj tak je vtipné "poletuje tu tvoje brko" a "hneď si dám to brko do úst a budem cucať") a o najlepších polohách ("ja som viac-menej na ňom, a viac-menej na boku, teda chrbtom viac na posteli a menej na ňom a panvou viac na ňom a menej na posteli" - úplne zrozumiteľné, však) a o tom kto potrebuje prejebať. A komu nestál a podobne. Detailistky. Neviem, či si muži hovoria detaily o svojom sexuálnom živote, ale myslím, že nezachádzajú až do takých sfér, ako preslávený slepačí výbor.
Plus ešte:
"Ja potrebujem sex!"
"Stále len ty."
"Ale ja ho potrebujem!"
"Aj ja!"
"Ako vidíte, ja tatkne, tak...tat...taktne mlčím."
"Hej, vážime si to."
"Ja tatkne mlčím."
"Baby, ide vám päťdesiatka."
Bežíme cez cestu, len aby sme ju stihli.
"Ale šak to neni padík, to je sedemdecka."
Presne. My sme premenovali číslovanie. 70-ka je odteraz sedemdecka.
Mein Kampf
Tak. Skúškové pôsobí...teraz som sa zasekla. Chcela som povedať blahodárne (to preto, lebo ráno chodievam behať, alebo plávať, lebo keď človek celý deň leží nad knihami, potrebuje pohyb). Ale na druhej strane, zožerem všetko čo nezožere mňa. Len chodím po dome a hľadám "niečo malé". Nakoniec do zeleninového jedla (vlastne len opečená zelenina na panvici s hríbami) pribudne klobáska (aby to nebolo plané) a nakoniec som nelenila a spravila si zo smotany dresing (keby som nedržala diétu, ani by ma nehlo, vyrábať si vlastný dresing, pch).
A tak. A včera ani predvčerom som sa nehýbala, nechcelo sa mi. Včera som ležala v posteli (dosť blbý nápad, učiť sa v posteli, navyše dnes musím už aj periny prezliecť, lebo plachta je zadrbaná od čokolády, hrozna a ešte by sa našli nejaké otrusinky (super slovo, ani ho nepodčiarkol a moje kamošky ma zaň celý život vysmievajú!!! No tsss.) z polystyrénových chlebov (v posledno mčase mi zachutili a pchám sa nimi celé dni (náhrada chleba).
Ešte že nedošli krysy. To by bolo. Ja nemám v posteli dosť miesta na také. Tak namiesto toho, aby som v posteli len spala (poprípade jebala, ale moja posteľ je dosť malá, navyše mám izbu so sestrou a okrem toho bývam, v podkroví a steny sa zošikmujú...chlapec by si dosť búchal hlavu o strop, takpovediac...to všetko sú dôvody, prečo je moja posteľ ešte stále panenská, chacha...ale len posteľ, neviem či našťastie alebo chvalabohu), tak sa tam učím. A to vyzerá tak, že sa obložím knihami a papiermi, vyzerá to tam ako nejaký lingvistický zákop (ježiši, práve pozerám, že už je skoro pol 11 a ja som ešte dnes nič neurobila...ale prd, bola som behať a vypila som zdravú ovocnú šťavu, to sa predsa musí rátať) a ja nad tým ležím a zízam na tie papiere a knihy a zlievajú sa mi písmenká a myslím na iné veci (na hocičo) a pozerám na hodinky či ešte nie je čas obeda (lebo to je oslobodenie, môžem vstať, variť, upratať kuchyňu a jesť a popri tom pozerať telku - šak prestávka, treba dať mozgu oddýchnuť). A potom pozerám filmy ako Šváby (no fakt...včera to išlo na HBO, raz som to už videla, keď som bola malá a strašne sa mi to páčilo, ale bolo to dosť nechutné a vlastne to bola dobrá chujáda, ale lepšie než nemecká syntax) a potom ešte That 70´s Show, kvôli ktorým som sa vlastne trepala dolu. A potom pozerám, aha, moja prestávočka sa natiahla na tri hoďky, no čo, veď sa vrátim do postele a idem si to ešte pozreť. Snaha márna. Keď celý deň polehujem, nemám nijakú energiu, je to len horšie. Preto som sa dnes vytrepala behať, aj keď mi ľadový vietor nemilosrdne šľahal do tváre a leniví roboši očumovali namiesto práce. Mali by radšej kosiť a né sa na mňa dívať, ako sa pachtím okolo Kuchajdy (navyše trápne zabehnem len jedno kolo, no proste nemám kondičku).
Tak a teraz sa vrátim k vetným členom.
Oha, niektorí tento obrázok uvidia už asi po stý krát, ale musím to sem dať.
A tak. A včera ani predvčerom som sa nehýbala, nechcelo sa mi. Včera som ležala v posteli (dosť blbý nápad, učiť sa v posteli, navyše dnes musím už aj periny prezliecť, lebo plachta je zadrbaná od čokolády, hrozna a ešte by sa našli nejaké otrusinky (super slovo, ani ho nepodčiarkol a moje kamošky ma zaň celý život vysmievajú!!! No tsss.) z polystyrénových chlebov (v posledno mčase mi zachutili a pchám sa nimi celé dni (náhrada chleba).
Ešte že nedošli krysy. To by bolo. Ja nemám v posteli dosť miesta na také. Tak namiesto toho, aby som v posteli len spala (poprípade jebala, ale moja posteľ je dosť malá, navyše mám izbu so sestrou a okrem toho bývam, v podkroví a steny sa zošikmujú...chlapec by si dosť búchal hlavu o strop, takpovediac...to všetko sú dôvody, prečo je moja posteľ ešte stále panenská, chacha...ale len posteľ, neviem či našťastie alebo chvalabohu), tak sa tam učím. A to vyzerá tak, že sa obložím knihami a papiermi, vyzerá to tam ako nejaký lingvistický zákop (ježiši, práve pozerám, že už je skoro pol 11 a ja som ešte dnes nič neurobila...ale prd, bola som behať a vypila som zdravú ovocnú šťavu, to sa predsa musí rátať) a ja nad tým ležím a zízam na tie papiere a knihy a zlievajú sa mi písmenká a myslím na iné veci (na hocičo) a pozerám na hodinky či ešte nie je čas obeda (lebo to je oslobodenie, môžem vstať, variť, upratať kuchyňu a jesť a popri tom pozerať telku - šak prestávka, treba dať mozgu oddýchnuť). A potom pozerám filmy ako Šváby (no fakt...včera to išlo na HBO, raz som to už videla, keď som bola malá a strašne sa mi to páčilo, ale bolo to dosť nechutné a vlastne to bola dobrá chujáda, ale lepšie než nemecká syntax) a potom ešte That 70´s Show, kvôli ktorým som sa vlastne trepala dolu. A potom pozerám, aha, moja prestávočka sa natiahla na tri hoďky, no čo, veď sa vrátim do postele a idem si to ešte pozreť. Snaha márna. Keď celý deň polehujem, nemám nijakú energiu, je to len horšie. Preto som sa dnes vytrepala behať, aj keď mi ľadový vietor nemilosrdne šľahal do tváre a leniví roboši očumovali namiesto práce. Mali by radšej kosiť a né sa na mňa dívať, ako sa pachtím okolo Kuchajdy (navyše trápne zabehnem len jedno kolo, no proste nemám kondičku).
Tak a teraz sa vrátim k vetným členom.
Oha, niektorí tento obrázok uvidia už asi po stý krát, ale musím to sem dať.
štvrtok 22. apríla 2010
Morfa
Kks. Práve som dostala také znamenie...a vôbec nie od Boha, ani z nebies, ale priamo od bloggera. Tomu by ste neverili. Ráno vstanem, zatrtkávama sa pekne, vylezem z vane, zapnem comp a čítam si blogy. No a píšem si tak jeden nevinný koment (pre dreamworld girl) a myslím na učenie raňajky a keď ho odosielam, vyhodí sa tam tá tabuľka s písmenkami. Viete, taký ten kód, a vždy je tam nejaké slovo, ktoré musíte napísať. A ja neverím vlastným očiam, že sa mi tam vyhodilo morfa. No fakt. Morfa. Čo už toto má byť? Asi že sa mám ísť učiť morfu. A zajtra tam bude čo? Syntax? A pozajtra lexa? A popozajtra dopiči už sa konečne uč a nezajebávaj sa tu?
streda 21. apríla 2010
Žena za volantom
Ale keby sme sa nad tým zamýšľali hlbšie (a teraz to príde) neviem, či niektoré ženy nie sú na tom horšie v aute, ako muži s varením. Teda, aby som bola konkrétna, ja.
Hej, moja maličkosť (vzhľadom na svoju váhu by som mohla povedať aj veľkosť, ale mám radšej eufemizmy ako hyperboly, wobei...to by asi nebola hyperbola, no dobre nechajme to. Ani v teórii literatúry sa moc nevyznám). Aha a prepáčte mi tie germanizmy, ja sa neviem ovládať...myslím na nemčinu a nepoznám sa.
Čo som to...jasné, že moja maličkosť má vodičák, spravený na druhýkrát, navyše. Ak si myslíte, že som sa medzitým niečo doučila, tak nie. Šoférujem podľa pocitu (a nie vždy mám pocit že mám dať prednosť autobusu - včera) a podľa odhadu (nepamätám si, či tam nijaká značka nebola, alebo som si ju len ja nevšimla a navyše neviem odhadovať vzdialenosti, v tom som žalostná).
Vždy tvrdím - no a čo, zato viem iné veci. (A viem všeličo).
Ale niekedy sa nevyhnem trápnej scénke. Keby sa to stalo niekomu inému, poviem si že jaaaj, veď to neni také hrozné, dokonca celkom zlaté. Raz som bola u kamošky v Augsburgu a išli sme do Mníchova autom, šoférovala jej iná kamarátka. A keď sme parkovali v Mníchove - bohovsky krpaté miesto, ale čo ja viem, vtedy som nemala vodičák, tak tá slečna sa snažila a cúvala a nič, furt sme trčali. Našťastie tam zrovna boli smetiari a jeden milý ujo smetiar jej pomohol nacúvať, keď jej hovoril ešte môžeš a už brzdi. Alebo niečo v tom zmysle. Jej sa to zdalo strašne trápne, ale mne to prišlo celkom vtipné, veď bol fakt milý.
No ale včera som pochopila, prečo sa jej to zdalo také trápne.
Ja viem šoférovať (dobre, teraz si odmyslime to, že som ani včera nedala prednosť autobusu, ale keď...no dobre), ale parkovať ani za boha. Viem len priečne, ak je to pozdĺžne, potrebujem miesto jak krava (kde by inak mohli zastať aj tri autá, mimochodom, keď sú vedľa seba dve priečne miesta, nastopro zaparkujem presne do stredu, takže zablokujem obe, inak to neviem...ako včera, bože včera som musela parkovať až trikrát, hrozné). Tak aby sme sa konečne dostali k jadru veci (ja som sa nejak rozpísala...), išla som včera k loverovi (drzo som si požičala fotrove auto, aj keď mám pocit, že on by bol najradšej keby som lovera nechala tak, ale to už je u nás premlčaná téma, asi) a on býva pri Milde...no viete jaké sú tam drbnuté malé uličky, jednosmerky, celé zle. A bolo to poobede o 5, všade plno áut a jedno voľné miesto. Potešila som sa, také slnkom zaliate (viete, ak ov rozprávkach, keď vás chcú upozorniť, že TU ty kokot!)...trepem, bolo v tieni.
Ale problém bol taký, že to miesto bolo na ľavej strane a ja mám už aj tak dosť problém zacúvať smerom doprava, ale doľava som ešte nikdy necúvala. Tak si hovorím, žiadna panika, veď mám čas. Asi tritisíckrát som cúvala a vyliezla von, okolo mňa prešlo sto miliónov vodičov, ktorí najprv čakali, či odchádzam (možno tie zúfalé pokusy tak vyzerali) alebo čakali, lebo sa nedalo okolo prejsť (už som hovorila...úzke uličky).
Potila som sa jak Göring a už som začínala chytať nervy a hovorila som si, čo tak zavolať loverovi, nech mi to zaparkuje, ale kým dojde dole, budem tam stáť zapichnutá uprostred cesty, no jak to bude vypadať...
Asi ma Boh vyslyšal, alebo čo, lebo vtedy som si všimla že lover vyšiel von z baráku, vyhodil smeti a pozerá na mňa. Tak som ponížene (veľmi potupná situácia) otvorila dvere (znížila hlasitosť rádia, lebo cez ten Kiss čo tam reval, som nepočula ani vlastného slova, chacha) a poprosila ho, či mi zaparkuje. On sa usmieval (viete, ako sa chlapi usmievajú...ale čo sa dá robiť), potom sa prestal usmievať, keď videl akú mám krátku sukňu (a mala som aj tie štetkovské podkolienky, o ktorých som minule hovorila, že som si kúpila na sestrine narodky, chacha) a hneď bola jeho pozornosť inde, než pri parkovaní. Ale zaparkoval to, v podstate som tam už bola, ale ďaleko od obrubníka a dostať sa bližšie k obrubníku je pre mňa nemožné, ale chlapi majú toto...viete, odhad vzdialeností lepší než ja. Zrejme.
No, to je koniec historky s parkovaním. Ale keď on už aj minule ma videl parkovať (a nazval ma majsterka v parkovaní, ale bože móóój! Ja hovorím, že iné veci mi idú lepšie! A preto nosím aj štetkovské podkolienky, hneď zabudne, že by si zo mňa chvíľu mohol robiť srandu.)
Každopádne, neznášam parkovanie a vôbec, som tu ja na to? Ja som stvorená pre svet, kde moju limuzínu šofér zaparkuje pred moju haciendu, ktorá bude hneď pri mojom bazéne. A také.
Ináč, poviem vám, oplatí sa investovať do štetkovských doplnkov (výsledky som získala empirickou štúdiou chacha), hlavne ak vám niečo nejde.
Povedal, že tie podkolienky sú fakt krass...po slovensky...hm, no asi že celkom sila. A že čo si to obliekam na doučko (doučovať som išla potom, jeden manželský pár, z ktorého jeden je neschopný a jedna včera chýbala, lebo bola dlhšie v práci a ten neschopný mal celkom nervy, ale odmietam pripustiť, že kvôli mojim podkolienkam, veď nohy som mala pod stolom).
pondelok 19. apríla 2010
We´re all allright
Dneska je nejaký neproduktívny deň (ako vždy hľadám, kam by som zvalila vinu za moju nečinnosť...takže, dnes je proste neproduktívny deň, nie ja lenivá).
Z bakalárky mám áčko (ale smiem sa z toho tešiť, keď trulko to vlastne nečítal? Uvidíme na obhajobe.)
A zvyšok doobedia a poobedia som venovala hľadaniu nejakej podradnej práci na západe (rozumej v Nemecku, kam inam by som sa ťahala, veď som známy teutonofil). Rozoslala som tritisíc životopisov a môžem si s kľudným svedomím povedať, na dnes stačilo rozkoše, aj tak neodpíšu ani len krátke "Verpiss dich du Ossi".
Morfológiu som dnes ani nevidela, štácky (ako s radosťou hovorieva jedna teta od nás z fakulty) sú za dverami (vlastne už takmer na schodišti a ja ešte stále v pyžame. Keď už sme v ríši metafor.) a ja nič neviem, ale uvažujem takto. Vzhľadom na úsilie, ktoré som vyvinula počas celého doterajšieho štúdia, by som mala tie štátnice spraviť, dokonca možno na prvý raz. Úsilie bolo minimálne, výsledky boli, ehm, uspokojivé, z toho vyplýva, že buď som geniálna (za krátky čas sa dokážem naučiť strašne veľa a čo nestihnem, to neviem, ale modlím sa - veľmi pokrytecké, kostol by som spoznala, iba keby na mňa padla vežička) alebo mám proste šťastie. T tvrdí moja drahá matka, že ja nič nerobím, len mám šťastie. No, akože nič...veď píšem na blog (usilovne) a som veľa na nete a hlavne na fejsi...no, nič???
Dnes idem ešte na nejakú (asi) písomku zo zbytočného predmetu (hovorí to aj prednášajúci, že je to nanič) a ledva som to včera prečítala (ale keď je to taká nuda a vôbec, ja som Miazga otec...to neni pre ľudí, ale pre kokotov) a potom idem trošku zarábať (= potrápiť jedného chudáka, ktorého doučujem NJ, snáď to nebude úplná tragédia).
Ale teším sa na zajtra, lebo si idem užívať k loverovi (chacha). Len myslím, že by som sa dovtedy mala niečo naučiť, lebo inak tie štácky budem opakovať v auguste (ja sa neviem učiť keď je tak teplo! Ani keď je zima. Ja sa neviem učiť, keď je vonku počasie.)
Viete čo? Idem zežrať ešte kúsok fotrovej čokolády (nemal ju nechávať na stole nestráženú), keď už tak bohovsky chudnem. Ale šak dnes sa ešte nalietam, idem za rieku a budem museť ísť aj naspäť, ak ma neunesú Petržalčania (no dobre dobre...už prestanem).
Z bakalárky mám áčko (ale smiem sa z toho tešiť, keď trulko to vlastne nečítal? Uvidíme na obhajobe.)
A zvyšok doobedia a poobedia som venovala hľadaniu nejakej podradnej práci na západe (rozumej v Nemecku, kam inam by som sa ťahala, veď som známy teutonofil). Rozoslala som tritisíc životopisov a môžem si s kľudným svedomím povedať, na dnes stačilo rozkoše, aj tak neodpíšu ani len krátke "Verpiss dich du Ossi".
Morfológiu som dnes ani nevidela, štácky (ako s radosťou hovorieva jedna teta od nás z fakulty) sú za dverami (vlastne už takmer na schodišti a ja ešte stále v pyžame. Keď už sme v ríši metafor.) a ja nič neviem, ale uvažujem takto. Vzhľadom na úsilie, ktoré som vyvinula počas celého doterajšieho štúdia, by som mala tie štátnice spraviť, dokonca možno na prvý raz. Úsilie bolo minimálne, výsledky boli, ehm, uspokojivé, z toho vyplýva, že buď som geniálna (za krátky čas sa dokážem naučiť strašne veľa a čo nestihnem, to neviem, ale modlím sa - veľmi pokrytecké, kostol by som spoznala, iba keby na mňa padla vežička) alebo mám proste šťastie. T tvrdí moja drahá matka, že ja nič nerobím, len mám šťastie. No, akože nič...veď píšem na blog (usilovne) a som veľa na nete a hlavne na fejsi...no, nič???
Dnes idem ešte na nejakú (asi) písomku zo zbytočného predmetu (hovorí to aj prednášajúci, že je to nanič) a ledva som to včera prečítala (ale keď je to taká nuda a vôbec, ja som Miazga otec...to neni pre ľudí, ale pre kokotov) a potom idem trošku zarábať (= potrápiť jedného chudáka, ktorého doučujem NJ, snáď to nebude úplná tragédia).
Ale teším sa na zajtra, lebo si idem užívať k loverovi (chacha). Len myslím, že by som sa dovtedy mala niečo naučiť, lebo inak tie štácky budem opakovať v auguste (ja sa neviem učiť keď je tak teplo! Ani keď je zima. Ja sa neviem učiť, keď je vonku počasie.)
Viete čo? Idem zežrať ešte kúsok fotrovej čokolády (nemal ju nechávať na stole nestráženú), keď už tak bohovsky chudnem. Ale šak dnes sa ešte nalietam, idem za rieku a budem museť ísť aj naspäť, ak ma neunesú Petržalčania (no dobre dobre...už prestanem).
nedeľa 18. apríla 2010
Nezateká vám?
Ak sa vám zdá, že ten nadpis má dva zmysly, ste tu správne. Kto nepochopí ten druhý zmysel, no neviem...ale každopádne má potom problém pochopiť môj humor.
Ale veď nebudem hneď zrána (je 12:19) oprsklá a pekne poporiadku.
Včera som spala u kamošky, lebo taký babský večer čas od času zlepšuje náladu. A my sme teda pekná trojka, nazývame sa aj Úderka, ale hlavne sme slepačí výbor, keď sa takto stretneme. Takže, zežrali sme nejaké koláčiky, zvyšok cestovinového šalátu a v duchu hesla (alebo skupiny na fejsi) "Zmeňme ožran party na žran party" sme si upiekli aj hrianky.
Potom sme vypili jedno víno a rozmýšľali, čo ďalej. Bola borka, ale nebol tonic, ani cola, ani sirup dokonca (ale áno, aj sirupovou vodou sme už raz borku brzdili). Ale bol aj koňak a ten sa dá naliať do čaju (vlastne len preto, že nebol rum...skrátka, alkoholizmus v počiatočnom štádiu).
Takže sme sa (a nie prvýkrát) pripili z čaju. Vyhulovali sme šišu a rečnili o živote. Teda o sexe. Lebo zákonite vždy skončíme pri sexe.
Keď sa o chlapoch hovorí, že sú nechutní, nie je to celkom tak. Chlapi sú síce nechutní, ale na prízemnej úrovni. Viete, majú k dispozícii sranie, prdy, grcanie a podobné večierkové dobrôtky, ale taká žena keď začne o krámoch, chlapi odpadávajú. A to im stačí úplne normálna poznámka, nehovorím o nechutných vtipoch. (Dámy, netvárte sa, ja viem že každý má rád nechutné vtipy, čím horšie, tým lepšie. Ak nie ste mníšky...mimochodom, o čom sa rozprávajú mníšky?)
Takže sme zase raz mali žúrku tiež klasifikovateľnú ako republika (res publica, chápete, vec verejná, proste sa hovorí o všetkom a otvorene) a poreferovali si o tom, kto prehĺta všetko a kto nevládze, čo asi robia vypľúvačky (bežia rýchlo do kúpeľne alebo si pripravia vedierko k posteli? Neviem si to predstaviť.), kto kričí a kto koho pojebe.
Rezultát: zazvonia nám pri dverách inštalatér ("Počul som, že tečiete"), požiarnik ("Počul som že horíte") a doktor. Ehm, doktor bude robiť striptíz z doktorského prostredia (Paní doktorko, vy jste doktorka?).
Alebo také hovnocucy. Ale keď téma s hovnocucom je taký hardcore, že to ani na blog nemôžem zverejniť, lebo...proste niektoré veci môžete povedať, ale nemôžete ich napísať.
Kamoškovia, hovorím vám, že originál by som to neustála! (Nesnažte sa to pochopiť, to je interný humor.)
Ó bože, jasné, vítam novú čitateľku, ktorá pri brodení sa internetovou kanalizáciou narazila na moju výlevku!
Ale veď nebudem hneď zrána (je 12:19) oprsklá a pekne poporiadku.
Včera som spala u kamošky, lebo taký babský večer čas od času zlepšuje náladu. A my sme teda pekná trojka, nazývame sa aj Úderka, ale hlavne sme slepačí výbor, keď sa takto stretneme. Takže, zežrali sme nejaké koláčiky, zvyšok cestovinového šalátu a v duchu hesla (alebo skupiny na fejsi) "Zmeňme ožran party na žran party" sme si upiekli aj hrianky.
Potom sme vypili jedno víno a rozmýšľali, čo ďalej. Bola borka, ale nebol tonic, ani cola, ani sirup dokonca (ale áno, aj sirupovou vodou sme už raz borku brzdili). Ale bol aj koňak a ten sa dá naliať do čaju (vlastne len preto, že nebol rum...skrátka, alkoholizmus v počiatočnom štádiu).
Takže sme sa (a nie prvýkrát) pripili z čaju. Vyhulovali sme šišu a rečnili o živote. Teda o sexe. Lebo zákonite vždy skončíme pri sexe.
Takže sme zase raz mali žúrku tiež klasifikovateľnú ako republika (res publica, chápete, vec verejná, proste sa hovorí o všetkom a otvorene) a poreferovali si o tom, kto prehĺta všetko a kto nevládze, čo asi robia vypľúvačky (bežia rýchlo do kúpeľne alebo si pripravia vedierko k posteli? Neviem si to predstaviť.), kto kričí a kto koho pojebe.
Rezultát: zazvonia nám pri dverách inštalatér ("Počul som, že tečiete"), požiarnik ("Počul som že horíte") a doktor. Ehm, doktor bude robiť striptíz z doktorského prostredia (Paní doktorko, vy jste doktorka?).
Alebo také hovnocucy. Ale keď téma s hovnocucom je taký hardcore, že to ani na blog nemôžem zverejniť, lebo...proste niektoré veci môžete povedať, ale nemôžete ich napísať.
Kamoškovia, hovorím vám, že originál by som to neustála! (Nesnažte sa to pochopiť, to je interný humor.)
Ó bože, jasné, vítam novú čitateľku, ktorá pri brodení sa internetovou kanalizáciou narazila na moju výlevku!
štvrtok 15. apríla 2010
A nezaprší a nezaprší
A už to síce hovorím tretíkrát (v skutočnosti asi miliónty), ale musím sa posťažovať aj tu.
Nechala som si zviazať prácu v dobrej nádeji, že dnes ju odovzdám. Žiadna panika, aj som ju odovzdala, akurvát s chybou v názve, lebo kokoti dojebali názov, hneď na obale je to zle, no nevyjebem sa na to? asi vstúpim do tej skupiny Móžem to jebať, lebo už ma z toho celého iba bolí hlava. (Myslím, že ma bolí hlavne preto, že som mala dlho v očiach čočky, ale to je scheißegal).
Proste, čo si nedodrbem sama, to mi dodrbú vo Fax Copy, aspoň na to sa dá spoľahnúť. Snáď sa v škole neposerú. A keď sa poserú...nič s tým neurobím. Dnes som sa dokonca dozvedela, že by sme mali spraviť chlebíčky pre skúšajúcich na štátniciach. Akože, prosíííím???!!! JA mám robiť hentej zberbe občerstvenie??? JA? Ja sa mám naučiť a odpovedať a né kokotom ešte chleby natierať, to kde sme, čo je toto vôbec sa pojebaný zvyk? Hovorte si čo chcete, ale je to choré. Ide o princíp. Okrem toho, prečo by som mala zo svojich peňazí niečo kupovať, keď u nás v škole ani len nečistia hajzle, proste...jasné že profáci nič s hajzlami nemajú, ale tak...ja nemám slov. Samozrejme, odo mňa sa ničoho nedočkajú, ja sa dokážem dosť dlho tváriť, že sa ma také veci netýkajú, a nakoniec sa nájde niekto kto to urobí. Lebo niektorí nemajú nervy a potom si len vypočujem "ježiš a to ti robí taký problém?!" Úprimne? Robí.
Obrázok som ukradla a vôbec sa za to nehanbím. Ani neuvediem zdroj, lebo je mi to jedno.
Nechala som si zviazať prácu v dobrej nádeji, že dnes ju odovzdám. Žiadna panika, aj som ju odovzdala, akurvát s chybou v názve, lebo kokoti dojebali názov, hneď na obale je to zle, no nevyjebem sa na to? asi vstúpim do tej skupiny Móžem to jebať, lebo už ma z toho celého iba bolí hlava. (Myslím, že ma bolí hlavne preto, že som mala dlho v očiach čočky, ale to je scheißegal).
Proste, čo si nedodrbem sama, to mi dodrbú vo Fax Copy, aspoň na to sa dá spoľahnúť. Snáď sa v škole neposerú. A keď sa poserú...nič s tým neurobím. Dnes som sa dokonca dozvedela, že by sme mali spraviť chlebíčky pre skúšajúcich na štátniciach. Akože, prosíííím???!!! JA mám robiť hentej zberbe občerstvenie??? JA? Ja sa mám naučiť a odpovedať a né kokotom ešte chleby natierať, to kde sme, čo je toto vôbec sa pojebaný zvyk? Hovorte si čo chcete, ale je to choré. Ide o princíp. Okrem toho, prečo by som mala zo svojich peňazí niečo kupovať, keď u nás v škole ani len nečistia hajzle, proste...jasné že profáci nič s hajzlami nemajú, ale tak...ja nemám slov. Samozrejme, odo mňa sa ničoho nedočkajú, ja sa dokážem dosť dlho tváriť, že sa ma také veci netýkajú, a nakoniec sa nájde niekto kto to urobí. Lebo niektorí nemajú nervy a potom si len vypočujem "ježiš a to ti robí taký problém?!" Úprimne? Robí.
I know honey that you want it too
Nemám teraz čas (preto som aj tu, chacha), lebo musím bežkať na študijné (ježiši, mňa tá diakritika zabíja), ale chcem vám len povedať, že je strašne milé, keď si ráno zapnete comp a nájdete 6 komentov (ktoré vám navyše nepísala vlastná sestra, ktorú ste k tomu viac-menej donútili...:D). Takže vďak hlboký.
Čo sa týka toho dipsticku, majú to tak chlapci v textoch, takže asi to tak má byť, okrem toho ja tu nie som expert na anglinu, skôr poznám jazyk nemecký (chacha, dvojzmysel).
A nezaprší a nezaprší. Ale už dosť, ak bude ešte zajtra liať, sťahujem sa na Floridu.
No a posledná vec, takto narýchlo...bývam pri Poluse (človek by povedal, že tu sa to takzvanými Piškótami, Polusienkami alebo inými zjavmi modernej doby len tak hemží. Ale nie je to tak. V tejto zasranej štvrti bývajú samé babky, ešte možno rodiny s deťmi. No, ja vlastne nemám nič proti tejto štvrti, bývam tu rada, je to všade celkom blízko. Chcem tým teda len povedať, že vysmievať sa z ľudí žijúcich za riekou (no dobre dobre...to už je poslednýkrát, hehe) patrí k mojej povinnosti, lebo koho by som iného mohla vysmievať? Samozrejme najviac ma poteší, keď môžem svoje uštipačné poznámky povedať svojim kamarátom priamo do xichtu a oni vehementne dávajú najavo svoj nesúhlas, lebo to je väčšia sranda.
Zase, napríklad obyvateľom Pentagonu by som sa do očí v živote nevysmiala (som poseroutka a mám príliš rada svoj kurací život). A motkať sa večer popri Pentagone znamená istú smrť. zatiaľ čo po Petržalke len nervy, že do piči netuším, kde sa nachádzam.
Ale napríklad minule sme cestovali busom do Záhorskej (myslím, že celý bus pochádzal zo Záhorskej) a ja som sa (dosť nahlas) smiala, že keby ma tam vysadili, sadnem si na chodník a budem plakať a už nikdy netrafím domov, lebo to je najväčšia diera. (Vlastne najväčšia diera je Prievidza, ale o tom inokedy...aj to som už raz v Prievidzi vykrikovala z okna, namyslená Bratislavčanka som.)
A nikto ma nezbil, našťastie. Ale prosím vás! Šak tam boli okolo samé polia, alebo kieho elementa! Tak vy by ste sa nebáli???
(Pche, a potom že nemám čas, jasné že som tu skysla...ale už sa trepem do školičky, v daždi skurvenom, kým tam dočvachtám, budem mať mokré nohy...)
Čo sa týka toho dipsticku, majú to tak chlapci v textoch, takže asi to tak má byť, okrem toho ja tu nie som expert na anglinu, skôr poznám jazyk nemecký (chacha, dvojzmysel).
A nezaprší a nezaprší. Ale už dosť, ak bude ešte zajtra liať, sťahujem sa na Floridu.
No a posledná vec, takto narýchlo...bývam pri Poluse (človek by povedal, že tu sa to takzvanými Piškótami, Polusienkami alebo inými zjavmi modernej doby len tak hemží. Ale nie je to tak. V tejto zasranej štvrti bývajú samé babky, ešte možno rodiny s deťmi. No, ja vlastne nemám nič proti tejto štvrti, bývam tu rada, je to všade celkom blízko. Chcem tým teda len povedať, že vysmievať sa z ľudí žijúcich za riekou (no dobre dobre...to už je poslednýkrát, hehe) patrí k mojej povinnosti, lebo koho by som iného mohla vysmievať? Samozrejme najviac ma poteší, keď môžem svoje uštipačné poznámky povedať svojim kamarátom priamo do xichtu a oni vehementne dávajú najavo svoj nesúhlas, lebo to je väčšia sranda.
Zase, napríklad obyvateľom Pentagonu by som sa do očí v živote nevysmiala (som poseroutka a mám príliš rada svoj kurací život). A motkať sa večer popri Pentagone znamená istú smrť. zatiaľ čo po Petržalke len nervy, že do piči netuším, kde sa nachádzam.
Ale napríklad minule sme cestovali busom do Záhorskej (myslím, že celý bus pochádzal zo Záhorskej) a ja som sa (dosť nahlas) smiala, že keby ma tam vysadili, sadnem si na chodník a budem plakať a už nikdy netrafím domov, lebo to je najväčšia diera. (Vlastne najväčšia diera je Prievidza, ale o tom inokedy...aj to som už raz v Prievidzi vykrikovala z okna, namyslená Bratislavčanka som.)
A nikto ma nezbil, našťastie. Ale prosím vás! Šak tam boli okolo samé polia, alebo kieho elementa! Tak vy by ste sa nebáli???
(Pche, a potom že nemám čas, jasné že som tu skysla...ale už sa trepem do školičky, v daždi skurvenom, kým tam dočvachtám, budem mať mokré nohy...)
streda 14. apríla 2010
Jeden deň lenivého študenta
Aby som nepôsobila hmlisto a obšírne (táto metóda, najmä jej pomenovanie sa mi nesmierne zapáčila, asi to použijem aj na štátniciach, len sa nesmiem dať prerušiť a musím sa tváriť, že viem o čom hovorím), skrátka jeden deň mňa.
Po ôsmich stranách morfológie už nemám chuť na nič (akože, nie na nič...ale nič, čo sa týka školy, hej?) a idem si uvariť niečo, čo sa podobá na obed. Diétu som prerušila, dočasne, lebo aj tak som žrala, len som sa tvárila, že ne. V pondelok začnem znovu, v pátek ideme do cukrárne so soc-teamom (bližšie vysvetlím, keď sa mi bude chcieť, alebo keď to niekoho bude zaujímať), v sobotu máme nejaký rodinný sabat (sesternica má prvé narodeniny, bože, to bude zase srandy kopec, keď sa zlezie celá rodina...a z tamtej strany ich vlastne ani nepoznám, teda videla som ich raz na svadbe) a to značí bezuzdné žranie. O čo lepší by bol bezuzdný sex. Panebože, samozrejme nie s rodinou. Fuj.
Kks, fakt som hladná sviňa (a verte, sníva sa mi o kukurici vkuse vkuse vkuse...).
Takto sa popri učení prihlásim na fejs, že čo je nové a vidím, že môj 13-ročný bratranec sa pred 34 minútami pridal do skupiny Ja to móžem jebať. Hm. A čo mám potom povedať ja? Mám takmer 23 (ešte nie, ale už sa to schyľuje a vôbec ma to neteší) a na krku nemám chlapa, ale štátnice. Dobre, mohli by ste povedať - aspoň nemáš decko. Pravda. Poznám aj také. V mojom veku už majú dvojročné deti. Neplánované a s otcom nejaviacim záujem.
A keď môže všetko jebať 13-ročný fagan, tak ja tiež. Keď tak nad tým rozmýšľam, moje statusy o whisky asi naňho nepôsobia zrovna výchovne, takže čo má chúďa dieťa robiť. Okrem toho ja som minimálne v 10-ich skupinách s podobnou tematikou a asi v 50-ich s podobným slovníkom.
Môj profil rozhodne nie je vzorový. Teda je. Vzorový alkoholik-flákač-mámvpičista.
Inak, raz sme rozdelili mámvpičistov na tri skupiny.
Po ôsmich stranách morfológie už nemám chuť na nič (akože, nie na nič...ale nič, čo sa týka školy, hej?) a idem si uvariť niečo, čo sa podobá na obed. Diétu som prerušila, dočasne, lebo aj tak som žrala, len som sa tvárila, že ne. V pondelok začnem znovu, v pátek ideme do cukrárne so soc-teamom (bližšie vysvetlím, keď sa mi bude chcieť, alebo keď to niekoho bude zaujímať), v sobotu máme nejaký rodinný sabat (sesternica má prvé narodeniny, bože, to bude zase srandy kopec, keď sa zlezie celá rodina...a z tamtej strany ich vlastne ani nepoznám, teda videla som ich raz na svadbe) a to značí bezuzdné žranie. O čo lepší by bol bezuzdný sex. Panebože, samozrejme nie s rodinou. Fuj.
Kks, fakt som hladná sviňa (a verte, sníva sa mi o kukurici vkuse vkuse vkuse...).
Takto sa popri učení prihlásim na fejs, že čo je nové a vidím, že môj 13-ročný bratranec sa pred 34 minútami pridal do skupiny Ja to móžem jebať. Hm. A čo mám potom povedať ja? Mám takmer 23 (ešte nie, ale už sa to schyľuje a vôbec ma to neteší) a na krku nemám chlapa, ale štátnice. Dobre, mohli by ste povedať - aspoň nemáš decko. Pravda. Poznám aj také. V mojom veku už majú dvojročné deti. Neplánované a s otcom nejaviacim záujem.
A keď môže všetko jebať 13-ročný fagan, tak ja tiež. Keď tak nad tým rozmýšľam, moje statusy o whisky asi naňho nepôsobia zrovna výchovne, takže čo má chúďa dieťa robiť. Okrem toho ja som minimálne v 10-ich skupinách s podobnou tematikou a asi v 50-ich s podobným slovníkom.
Môj profil rozhodne nie je vzorový. Teda je. Vzorový alkoholik-flákač-mámvpičista.
Inak, raz sme rozdelili mámvpičistov na tri skupiny.
- Prvá sú mámvpičisti. (Verili by ste, že tento editor toto slovo pozná a nepodčiarkuje? Ja žasnem nad jazykovou kultúrou.) To sú len takí pozéri, ktorí to o sebe tvrdia, ale keď ide do tuhého, sú nechutne poctiví a všetko robia načas a tak ako sa má.
- Druhá skupina sú mámfpičisti (povšimnite si ten jemný ortografický rozdiel...toto slovo už editor podčiarkol, debil). Tí majú dosť f piči, ale ešte to nie je najťažší kaliber. Ale osobne by som sa zaradila do tejto skupiny. Jebú na všetko, ale keď im prihára a ide o vážne veci, predsa len im cuká riťka a nakoniec veci urobia.
- Tretia skupina má asi najmenšie riziko infarktu. Títo ľudia majú piči. Vidíte? Nijaká predložka. Tí si nerobia problémy s ničím. Príklad. Dohodnem sa s jedným chalanom, čo má piči, aby mi niečo doniesol na stanicu , stretnúť sa máme o pol 4. Za 10 pol 4 mi volá (chvalabohu som ešte doma, lebo ja tradične nestíham), že on to nestíha a príde až na 4. Hovorím ok, budem tam. O pol 5 (stepujem na stanici a mám nervy) mu volám, kde trčí. (Chápete? On nezavolá sám...proste má piči.) On hovorí, budem tam za 5 minút, od Petržalky sú strašné zápchy. Hovorím si, keď je teraz v Petržalke, neni šanca aby sa dotrepal na Nivy za 5 minút, ani keby žiadna zápcha nebola. Nakoniec došiel. Fakt netuším kedy, ale trvalo mu to trištvrte hodinu, od dohovoreného času, po reálne stretnutie. Keby to bol môj frajer...on by nemohol byť môj frajer. Po 5 minútach by som ho zabila.
All your lipstick on my dipstick
Práve som sa kvalitne zasmiala. Že na čom? No, nebudem sebec a dostanete link, aby ste sa mohli zasmiať (bože dobrotivý, čo je to za slovosled...čo je to vôbec za piatacky štýl, dnes mi to písanie nejde).
Nedávno som prekutrala zákutia slovenskej blogovej komunity a našla som (až) dva zaujímavé blogy (ale ako hovoria Ramštajni, wer wartet mit Besonnenheit, der wird belohnt zur rechten Zeit).
Taký skromný tip pre ľudí, čo ešte nepoznajú Vodnárku - uverejním tu malý úryvok z jej posledného príspevku:
Na druhú stranu, slovenské obchody, čo sa výberu týka, stoja za holý chuj. Ak ste lesbička. Teda, chápeme sa. Keby som bola lesbička, tak holý chuj by mi bol na kokot.
Tak. Koho ani toto nepresvedčilo, že by si mal jej blog prečítať, jeho smola, veď vy ešte prídete na to, čo je pre vás dobré, vy nevďačníci!
Pre vašu informáciu, včera som ku knihe prišla, videla, otvorila a zavrela (hej, hej, nemá to taký spád, ako ten slávny citát, čo zapotil Cézar, ale aspoň je to pravda).
Potom som si musela pozreť nejaký maďarský film (na HBO), ktorý bol fakt strašne vtipný a ja som musela uznať, že my sme naozaj najneschopnejší národ v Európe (ak Boh dá, nie na svete, snáď sa nájdu ešte nejakí horší babráci v Afrike...), lebo ešte aj Maďari, ktorí sú v ekonomickej sračke až po uši, navyše majú rovnakú históriu ako my, takže nie je o čom (v podstate medzi nami okrem jazyka asi nie sú rozdiely), dokážu natočiť super film, a my...dokážeme natočiť Sokoliara Tomáša. Úchvatné.
A potom som si musela pozreť aj That 70´s Show (vtipné) a potom som si musela pustiť Rammstein (zase) a pozerať do stropu, lebo sa neviem sústrediť na učenie v stave, kedy by som najradšej škrabala steny. Až po strop.
Chacha, ale lover odpísal... a tak si spievam All my lipstick on your dipstick...mierne pozmenená verzia takej milej piesne.
Nedávno som prekutrala zákutia slovenskej blogovej komunity a našla som (až) dva zaujímavé blogy (ale ako hovoria Ramštajni, wer wartet mit Besonnenheit, der wird belohnt zur rechten Zeit).
Taký skromný tip pre ľudí, čo ešte nepoznajú Vodnárku - uverejním tu malý úryvok z jej posledného príspevku:
Na druhú stranu, slovenské obchody, čo sa výberu týka, stoja za holý chuj. Ak ste lesbička. Teda, chápeme sa. Keby som bola lesbička, tak holý chuj by mi bol na kokot.
Tak. Koho ani toto nepresvedčilo, že by si mal jej blog prečítať, jeho smola, veď vy ešte prídete na to, čo je pre vás dobré, vy nevďačníci!
Pre vašu informáciu, včera som ku knihe prišla, videla, otvorila a zavrela (hej, hej, nemá to taký spád, ako ten slávny citát, čo zapotil Cézar, ale aspoň je to pravda).
Potom som si musela pozreť nejaký maďarský film (na HBO), ktorý bol fakt strašne vtipný a ja som musela uznať, že my sme naozaj najneschopnejší národ v Európe (ak Boh dá, nie na svete, snáď sa nájdu ešte nejakí horší babráci v Afrike...), lebo ešte aj Maďari, ktorí sú v ekonomickej sračke až po uši, navyše majú rovnakú históriu ako my, takže nie je o čom (v podstate medzi nami okrem jazyka asi nie sú rozdiely), dokážu natočiť super film, a my...dokážeme natočiť Sokoliara Tomáša. Úchvatné.
A potom som si musela pozreť aj That 70´s Show (vtipné) a potom som si musela pustiť Rammstein (zase) a pozerať do stropu, lebo sa neviem sústrediť na učenie v stave, kedy by som najradšej škrabala steny. Až po strop.
Chacha, ale lover odpísal... a tak si spievam All my lipstick on your dipstick...mierne pozmenená verzia takej milej piesne.
utorok 13. apríla 2010
Stop. Odchádzam k zemskému jadru.
Hovorím to stále, ale teraz už definitívne. Zahrabem sa tam, je tam teplo...a počkám kým prehrmia štátnice. Dnes som si vytlačila tie otázky a skoro ma obarilo...tak veľa??? No dobre...čakala som to, ale aj tak.
A zjavne som emocionálne nevyrovnaná. Prší a mne je do revu. Lebo preto. Lebo nestíham a namiesto učenia si lakujem nechty (aj na nohách, keď je už vonku tak pekne...) a píšem debiliny na blog. A do denníčka drahého, lebo tam sa môžem beztrestne vyžalovať, ešte beztrestnejšie než tu. Niektorí ľudia si vedú blog a sami netušia, čo by tam mali napísať a potom majú tie príspevky aj takú úroveň...šumiaca tráva. Hovorím o jednom konkrétnom, ale nebudem to tu rozmazávať, chuderka je ešte mladá a blog si založila, lebo aj jej spolužiaci ho majú (podľa jej vlastných slov v jednom z dvoch príspevkov, ktoré na blogu uverejnila). Ja ich mám dva a stíham pičovať na oboch, navyše sa ani veľmi neopakujem a ešte aj denník zapĺňam drístami...kto by to bol povedal. (Každý.)
A chce sa mi plakať. Ale nie len kvôli štátniciam, ale tak všeobecne, som opustená ako starý hrob. A tečú mi slzy na klávesnicu. A sopel. (Nepáči sa mi sopeľ s ľ, je to blbosť.)
Lover neodpisuje. Okrem toho, v podstate sme sa kvázi rozišli, ale v takomto, ehm, "vzťahu" či čo to vlastne je (bolo), si nikto nie je ničím istý. Ja najmenej. Tak nech láskavo odpíše.
Lebo zaslzím klávesnicu a nebude fungovať a zas to bude na mňa.
Idem si opraviť nechty a už si fakt začnem čítať tú lexu. či radšej morfu? Čo z toho je horšie???
Je 13:13. No.
A zjavne som emocionálne nevyrovnaná. Prší a mne je do revu. Lebo preto. Lebo nestíham a namiesto učenia si lakujem nechty (aj na nohách, keď je už vonku tak pekne...) a píšem debiliny na blog. A do denníčka drahého, lebo tam sa môžem beztrestne vyžalovať, ešte beztrestnejšie než tu. Niektorí ľudia si vedú blog a sami netušia, čo by tam mali napísať a potom majú tie príspevky aj takú úroveň...šumiaca tráva. Hovorím o jednom konkrétnom, ale nebudem to tu rozmazávať, chuderka je ešte mladá a blog si založila, lebo aj jej spolužiaci ho majú (podľa jej vlastných slov v jednom z dvoch príspevkov, ktoré na blogu uverejnila). Ja ich mám dva a stíham pičovať na oboch, navyše sa ani veľmi neopakujem a ešte aj denník zapĺňam drístami...kto by to bol povedal. (Každý.)
A chce sa mi plakať. Ale nie len kvôli štátniciam, ale tak všeobecne, som opustená ako starý hrob. A tečú mi slzy na klávesnicu. A sopel. (Nepáči sa mi sopeľ s ľ, je to blbosť.)
Lover neodpisuje. Okrem toho, v podstate sme sa kvázi rozišli, ale v takomto, ehm, "vzťahu" či čo to vlastne je (bolo), si nikto nie je ničím istý. Ja najmenej. Tak nech láskavo odpíše.
Lebo zaslzím klávesnicu a nebude fungovať a zas to bude na mňa.
Idem si opraviť nechty a už si fakt začnem čítať tú lexu. či radšej morfu? Čo z toho je horšie???
Je 13:13. No.
I love the dead, before they´re cold
To je len taká metafora, drahúši, vôbec nemám rada mŕtvych...a už vôbec nie v takom zmysle ako je to tuto myslené, no fuj. Ale tak dnes som počúvala Alicea.
Oné. Ja som si hovorila, že veď tento blog, to bude len taký pokus, ani sem nebudem viac prispievať, keď napíšem pár článkov a vylejem zo seba tú koncentrovanú...čo vlastne? Zlosťou by som to nenazvala, ale chuť pičovať znie tak blbo.
Keď sa vás tu ale toľko nazbieralo, ó Bože, až štyri!...tak musím poctivo pindať (ozaj, Chantal, vôbec si nemala pravdu, pozri, dostala som komentáre aj napriek tomu že som ich dopredu označila za pičungy!), aby ste mali zábavu. Lebo je zábavné zabávať sa na cudzom nešťastí. (Nie je v tej vete priveľakrát "zábavné"?)
Dnes leje. Už som hovorila? Všimli ste si to? Je to na kokot, ani to ne, lebo ako som už hovorila, môžem tak škrabať steny, aj keď musím priznať, že možno sa mi tento týždeň dostane aj iného potešenia, než len žranie. (A ako raz zahlásila moja mama - možno keby si toľko nežrala, mala by si viac potešenia.)
Ale nič nesmiem unáhliť, lebo potom si môžem akurát, veď viete. A ako šťastná majiteľka dvoch sexuálnych hračiek môžem pokojne povedať, že ten nápis, ktorý hrdo nosím na odznaku (ktorý pôvodne patril mojej drahej matke, ale to je iný príbeh), že "No thanks, I have a vibrator and it works" nie je celkom šťastným vyhlásením.
Panebože, už zase mám nevhodné reči, na verejnom priestore, asi sa nikdy nepoučím.
A prší a prší a ja som mokla ako taká mokraď (a nikto nemá rád mokrade) a príliš veľa som cestovala dnes MHD a tam bolo príliš veľa dôchodcov, a tí smrdia ako mokré psy (som hnusná? To je len výchovou.) a keď prší, tie vyjebané autobusy ani nechodia načas, čo načas, ale vôbec (ale pre istotu prišlo na konečnú asi tridsať tisíc 50-tok, keď ja som, ako najsamväčšia chudera (mokrá) čakala na 98. A na čo sa človek môže v týchto pohnutých časoch spoliehať, keď ani len MHD nechodí presne? A namiesto Fica havarujú iní? Po facke, nemala by som nikomu želať smrť. (Ani mozgovú obrnu?)
Drbala som sa do Petržalky (hnus a hnus a hnus, neznášam to sídlisko, či čo to vlastne je), lebo som pani učiteľka (a musím aj zarábať, nie so svojimi žiakmi trtkať..., alebo inak, drať kožu z chrbta si mám podľa sestry prácou a nie tým, že budem jebať na stole) a čo si pomôžem, keď nemčiny-chtivý chlapík má svoje bydlisko práve v tej diere. Že vystúpim (do kaluže, ale to nevadí, lebo už aj tak mám mokré nohy) a tam bahno a lúka, ako na nejakom Woodstocku, alebo čo.
Milý chlapec to ale je, má len 25 a dokonca sám od seba sa chce učiť gramatiku (a nie na štýl "členy pre mňa nie sú podstatné, ani skloňovanie a časovanie až tak veľmi nie..." "Chcete rozprávať ako slovenskí Maďari?" "Ahaaa...to nie" "No tak sa musíte naučiť aj členy."). To hneď poteší učiteľské ♥.
Aj keď miestami som mala pocit že sa nesústredí celkom na to, čo mu hovorím, ale na mňa. (Čo mám robiť, keď som neodolateľná, femme fatale, ale niekedy je to na príťaž. Tak dúfam, že je to len môj pocit. Asi pramení z tej mojej nehoráznej namyslenosti.)
A cesta domov mi trvala namiesto pol hodiny (ako tvrdí cestovný poriadok) asi hodinu a pol. Mrzla som na zastávke ako idiot. Mokrá ako mokraď. Och.
Aspoň zavolal lover. Ale o tom už bola reč.
Inak, vlastne to som chcela pôvodne povedať, keď som začala o tej Bohom zabudnutej zemi za riekou (Petržalke), poneviera sa tam plno pochybných týpkov (ani ich neviem inak nazvať...sú to proste týpci). Týpka charakterizuje typická trblietavá šiltovka Ed Hardy, veľká bunda s kožušinkou, fejkový diamant v uchu a debilný prízvuk. A rozviazané tenisky. Ale hlavne ten bláááávááácky príííízvuk, kokot, chááápeš? Traja takí sedeli predo mnou v buse a bavili sa o niečom, čo som poriadne nepočula, tak uvádzam len najlepšie útržky. (čítať tvrdo!)
"...on dóóóójde za dva mesáááce..."
"...šak nemám peňáze..."
"...nemíňaj zapalovač, ešte budeme potrebovať..."
Myslím, že sa chystali húliť. Ale kde, v takom lejaku?? Hádam nie u niektorého z nich doma? No, to nie je moja vec, však.
(Chantal vyletela z kúpeľne zo slovami "tak ma napadlo...!" a spustila: "Metláci by mali mať radi len čierny humor, hlavne blackmetalisti, ale väčšina z nich je taká plačlivá a rozcitlivelá a nespoznali by čierny humor, ani keby pred nimi tancoval v čiernom habite.")
Ježišikriste, už je polnoc! No ťahám ja do postele, vážené dámy a zajtra nadobro začínam s učením na štátnice. (Bodaj by zajtrajšok nikdy nenastal...). Hm, dala by som si ešte Whisky...
Oné. Ja som si hovorila, že veď tento blog, to bude len taký pokus, ani sem nebudem viac prispievať, keď napíšem pár článkov a vylejem zo seba tú koncentrovanú...čo vlastne? Zlosťou by som to nenazvala, ale chuť pičovať znie tak blbo.
Keď sa vás tu ale toľko nazbieralo, ó Bože, až štyri!...tak musím poctivo pindať (ozaj, Chantal, vôbec si nemala pravdu, pozri, dostala som komentáre aj napriek tomu že som ich dopredu označila za pičungy!), aby ste mali zábavu. Lebo je zábavné zabávať sa na cudzom nešťastí. (Nie je v tej vete priveľakrát "zábavné"?)
Dnes leje. Už som hovorila? Všimli ste si to? Je to na kokot, ani to ne, lebo ako som už hovorila, môžem tak škrabať steny, aj keď musím priznať, že možno sa mi tento týždeň dostane aj iného potešenia, než len žranie. (A ako raz zahlásila moja mama - možno keby si toľko nežrala, mala by si viac potešenia.)
Ale nič nesmiem unáhliť, lebo potom si môžem akurát, veď viete. A ako šťastná majiteľka dvoch sexuálnych hračiek môžem pokojne povedať, že ten nápis, ktorý hrdo nosím na odznaku (ktorý pôvodne patril mojej drahej matke, ale to je iný príbeh), že "No thanks, I have a vibrator and it works" nie je celkom šťastným vyhlásením.
Panebože, už zase mám nevhodné reči, na verejnom priestore, asi sa nikdy nepoučím.
A prší a prší a ja som mokla ako taká mokraď (a nikto nemá rád mokrade) a príliš veľa som cestovala dnes MHD a tam bolo príliš veľa dôchodcov, a tí smrdia ako mokré psy (som hnusná? To je len výchovou.) a keď prší, tie vyjebané autobusy ani nechodia načas, čo načas, ale vôbec (ale pre istotu prišlo na konečnú asi tridsať tisíc 50-tok, keď ja som, ako najsamväčšia chudera (mokrá) čakala na 98. A na čo sa človek môže v týchto pohnutých časoch spoliehať, keď ani len MHD nechodí presne? A namiesto Fica havarujú iní? Po facke, nemala by som nikomu želať smrť. (Ani mozgovú obrnu?)
Drbala som sa do Petržalky (hnus a hnus a hnus, neznášam to sídlisko, či čo to vlastne je), lebo som pani učiteľka (a musím aj zarábať, nie so svojimi žiakmi trtkať..., alebo inak, drať kožu z chrbta si mám podľa sestry prácou a nie tým, že budem jebať na stole) a čo si pomôžem, keď nemčiny-chtivý chlapík má svoje bydlisko práve v tej diere. Že vystúpim (do kaluže, ale to nevadí, lebo už aj tak mám mokré nohy) a tam bahno a lúka, ako na nejakom Woodstocku, alebo čo.
Milý chlapec to ale je, má len 25 a dokonca sám od seba sa chce učiť gramatiku (a nie na štýl "členy pre mňa nie sú podstatné, ani skloňovanie a časovanie až tak veľmi nie..." "Chcete rozprávať ako slovenskí Maďari?" "Ahaaa...to nie" "No tak sa musíte naučiť aj členy."). To hneď poteší učiteľské ♥.
Aj keď miestami som mala pocit že sa nesústredí celkom na to, čo mu hovorím, ale na mňa. (Čo mám robiť, keď som neodolateľná, femme fatale, ale niekedy je to na príťaž. Tak dúfam, že je to len môj pocit. Asi pramení z tej mojej nehoráznej namyslenosti.)
A cesta domov mi trvala namiesto pol hodiny (ako tvrdí cestovný poriadok) asi hodinu a pol. Mrzla som na zastávke ako idiot. Mokrá ako mokraď. Och.
Aspoň zavolal lover. Ale o tom už bola reč.
Inak, vlastne to som chcela pôvodne povedať, keď som začala o tej Bohom zabudnutej zemi za riekou (Petržalke), poneviera sa tam plno pochybných týpkov (ani ich neviem inak nazvať...sú to proste týpci). Týpka charakterizuje typická trblietavá šiltovka Ed Hardy, veľká bunda s kožušinkou, fejkový diamant v uchu a debilný prízvuk. A rozviazané tenisky. Ale hlavne ten bláááávááácky príííízvuk, kokot, chááápeš? Traja takí sedeli predo mnou v buse a bavili sa o niečom, čo som poriadne nepočula, tak uvádzam len najlepšie útržky. (čítať tvrdo!)
"...on dóóóójde za dva mesáááce..."
"...šak nemám peňáze..."
"...nemíňaj zapalovač, ešte budeme potrebovať..."
Myslím, že sa chystali húliť. Ale kde, v takom lejaku?? Hádam nie u niektorého z nich doma? No, to nie je moja vec, však.
(Chantal vyletela z kúpeľne zo slovami "tak ma napadlo...!" a spustila: "Metláci by mali mať radi len čierny humor, hlavne blackmetalisti, ale väčšina z nich je taká plačlivá a rozcitlivelá a nespoznali by čierny humor, ani keby pred nimi tancoval v čiernom habite.")
Ježišikriste, už je polnoc! No ťahám ja do postele, vážené dámy a zajtra nadobro začínam s učením na štátnice. (Bodaj by zajtrajšok nikdy nenastal...). Hm, dala by som si ešte Whisky...
pondelok 12. apríla 2010
One more rainy day
Človek si ráno obuje pančuškové ponožky (volá sa to tak vôbec?), že si konečne obuje sprosté baleríny (keď už sa mu vyliečili otlaky) a čo robí? No prší. Akože, prš si, mne je to jedno. Hlavne že nefúka. To by som už mala nervy.
Strávila som doobedie behaním po meste (teda po katedrách, ale aspoň už viem presné termíny hlúpych štátnic) a po Poluse, kde som hľadala darček pre drahú sestru, ktorá dnes opúšťa svet teenagerov a začína svoj vek na trápnu dvojku, ako my všetci. Snáď ma s tými darčekmi nepošle do prdele, ale musím sa posťažovať - ja za to nemôžem, ale v Poluse nie sú nijaké normálne obchody. Tam sa ani neoplatí ísť, lebo tam nenájdete ani hovno... Nehorázne. Ale ja v tom daždi rozhodne nemienim čvachtať po Obchodnej.
Čo robím teraz? Sťažujem sa. Je to zlá vlastnosť, ale tým mám kopu.
No, čo by vás tak ešte zaujímalo? Napríklad, že pre seba som darček našla (aké priemerné, aké priehľadné, aké typické!). Také podkolienky, pôvodne som mala zálusk na iné (pre neslušnú francúzsku chyžnú), ale tie mali len v katalógu (načo vôbec tlačia katalóg, keď to potom nemajú? Človek len dostane chuť a papula mu klapne naprázdno). Tak som sa uspokojila (a obávam sa, že to je jediný druh uspokojenia, ktorého sa mi dnes dostane) s inými. Tie sú tiež neslušné, ale nie ako pre chyžnú, skôr pre takú kurtizánu. No, nič sa nedá robiť. Keď dostanem zase náladu obliecť sa jak kurva (a to sa stane, len čo zasvieti to trápne slnko, ktoré je teraz bohviekde), hneď ich ťahám zo skrine. Inak, tá skriňa už puká, a to si nemám čo obliecť, ale to je len detail.
Posledná vec, s ktorou sa vám tu zverím (a ktorú patrične opičujem, lebo taká už som) je trošku apartného charakteru. Nemáte pocit, že ovulácia človeka prepadne v najnevhodnejšom čase??? Totiž, keď šanca na nejaké blízke stretnutie tretieho druhu je minimálna? No, ja ten pocit mám. Na krámy sú aspoň tabletky, čokoláda a rodina, na ktorú môžete ziapať bez pocitu viny (veď to predsa hormóny...). Ale pri ovulácii môžte akurát tak škrabať steny, alebo sa po nich šplhať až na strop. Mimochodom, "až na strop" je už v slepačom výbore zaužívané slovné spojenie. Idem si asi pustiť Rammstein.
Strávila som doobedie behaním po meste (teda po katedrách, ale aspoň už viem presné termíny hlúpych štátnic) a po Poluse, kde som hľadala darček pre drahú sestru, ktorá dnes opúšťa svet teenagerov a začína svoj vek na trápnu dvojku, ako my všetci. Snáď ma s tými darčekmi nepošle do prdele, ale musím sa posťažovať - ja za to nemôžem, ale v Poluse nie sú nijaké normálne obchody. Tam sa ani neoplatí ísť, lebo tam nenájdete ani hovno... Nehorázne. Ale ja v tom daždi rozhodne nemienim čvachtať po Obchodnej.
Čo robím teraz? Sťažujem sa. Je to zlá vlastnosť, ale tým mám kopu.
No, čo by vás tak ešte zaujímalo? Napríklad, že pre seba som darček našla (aké priemerné, aké priehľadné, aké typické!). Také podkolienky, pôvodne som mala zálusk na iné (pre neslušnú francúzsku chyžnú), ale tie mali len v katalógu (načo vôbec tlačia katalóg, keď to potom nemajú? Človek len dostane chuť a papula mu klapne naprázdno). Tak som sa uspokojila (a obávam sa, že to je jediný druh uspokojenia, ktorého sa mi dnes dostane) s inými. Tie sú tiež neslušné, ale nie ako pre chyžnú, skôr pre takú kurtizánu. No, nič sa nedá robiť. Keď dostanem zase náladu obliecť sa jak kurva (a to sa stane, len čo zasvieti to trápne slnko, ktoré je teraz bohviekde), hneď ich ťahám zo skrine. Inak, tá skriňa už puká, a to si nemám čo obliecť, ale to je len detail.
Posledná vec, s ktorou sa vám tu zverím (a ktorú patrične opičujem, lebo taká už som) je trošku apartného charakteru. Nemáte pocit, že ovulácia človeka prepadne v najnevhodnejšom čase??? Totiž, keď šanca na nejaké blízke stretnutie tretieho druhu je minimálna? No, ja ten pocit mám. Na krámy sú aspoň tabletky, čokoláda a rodina, na ktorú môžete ziapať bez pocitu viny (veď to predsa hormóny...). Ale pri ovulácii môžte akurát tak škrabať steny, alebo sa po nich šplhať až na strop. Mimochodom, "až na strop" je už v slepačom výbore zaužívané slovné spojenie. Idem si asi pustiť Rammstein.
nedeľa 11. apríla 2010
Easy living
V prvom rade chcem privítať svojho prvého následníka, je to Nerváčka (nadmieru sympatické, cítim, že sme na spoločnej vlne).
No a ďalej, aby som sa neopakovala, (viete, písať dva blogy je dosť náročné, aj keď sú v rôznych jazykoch), môžem vám, drahúšikovia, porozprávať niečo o svojej bakalárskej práci. Keď sa ten lolo, čo sa honosne pýši názvom školiteľ po týždni unúval mi odpísať mail, že mu je jedno, čo budem mať v závere a úvode (ktoré mi mimochodom dal prerobiť a kázal poslať), mohla som to veľdielo dnes vytlačiť. A zajtra zviazať, tak tak. Stálo ma to trochu (mrte) nervov a už som mala slzy na krajíčku, lebo som psychicky labilná, ale nakoniec som zvládla číslovanie, aj titulné listy a už zostávajú len nervy s PDF verziou, ale tie nebudú moje, ale niekoho kto to vie. Lebo ja také neviem, že prerobiť text do PDF, bohatstvo, kto to kedy videl...zato viem rôzne iné veci (ale na to tu nie je priestor). A samozrejme nervy s licenčnými zmluvami, zadávacími listami, prihláškami na štátnu skúšku a podobnými kokotinami, ktoré sú hrozne podstatné. Ak chcete vedieť, ešte som sa nezačala učiť, ale veď času dosť, okrem toho mám lepru (ten spálený prst mám na mysli).
Keď som ráno svojmu drahému otcovi oznámila, že sa vrátim na lôžko utrpenia a budem tíško čakať na svoj skon, len sa zasmial. Vidíte, moji rodičia sú cynickí. A ja som to (našťastie) zdedila. V takýchto situáciách im vždy pripomínam, ako horko zaplačú na mojom hrobe, ale aj to im príde smiešne.
Ale neviem, no...lepra nie je veľmi reprezentatívna choroba. Úbohí malomocní boli nenávidení už za Ježiša, navyše, ten už tiež dávno nebehá po zemeguli a má iné veci na práci, než liečiť malomocných (a spálené prsty s kvapkajúcim hnisom). Taká tuberkulóza, to je dačo! (Tak hovorieva moja sestra - ktorá sa teraz mimochodom sťažuje, že "prečo ja mám toľko označení ako sex a závislosti??!!" a ja jej odpovedám, "buď rada, že si sa im vyrovnala a že tam neni viac sexu". A ešte sa ma pýta, ako sa píše klystýr. No čo ja viem? Našla blog o klystýre. Nebesá, čo je toto za svet???)
Späť k tubere. Ako správny hypochonder (ale nie, ak ja som hypochonder, čo je potom moja teta, ktorá bedáka nie len nad mojím tetovaním, ale ešte aj na prepichnutými ušami?) vždy tvrdím, že mám tuberu, keď len trošku zakašlem. Možno preto, že sa rada nechávam ľutovať a som melodramatická (no čo sa dá robiť...hej, mohla by som sa zmeniť, veď viete, môžem všetko, ale...niekedy sa mi nechce. Teda väčšinou sa mi nechce).
Tubera je taká elegantná, pár kvapiek krvi na snehobielej vreckovke a smutné pohľady príbuzných. A kde tu decentné zakašľanie a nenápadná poznámka: "Na jeseň nás zrejme opustí..."
No (je mi trochu zle, prežrala som sa tortilami s tvarohovým dipom...) a čo z toho celého vyplýva? Správne, vôbec nič. Ale oplatí sa mi študovať, keď mám lepru???
Okrem toho je viac než pravdepodobné, že som skutočne prekonala niekedy tuberu, lebo ako mi vysvetlil náš známy, doktorko (a okrem iného aj to, koľko promile by som mala v krvi, ak by som čisto teoreticky niekedy vypila 10 gin tonicov a ešte asi pol litra šampanského...), tubera je taká bežná, že väčšina ľudí ju vôbec nezaregistruje. A u mála sa vyvinie do tej formy.
A sestra sa ešte aj ohradila, že ona toho od Francúzov ani tak veľa nepochytila, koľko toho pochytala. Nuž, každému čo jeho je. A hladnej svini sa len o kukurici sníva. A ja čakám odpoveď na jednu celkom explicitnú SMS-ku. A tiež som hladná sviňa, keď už sme v ríši metafor.
No a ďalej, aby som sa neopakovala, (viete, písať dva blogy je dosť náročné, aj keď sú v rôznych jazykoch), môžem vám, drahúšikovia, porozprávať niečo o svojej bakalárskej práci. Keď sa ten lolo, čo sa honosne pýši názvom školiteľ po týždni unúval mi odpísať mail, že mu je jedno, čo budem mať v závere a úvode (ktoré mi mimochodom dal prerobiť a kázal poslať), mohla som to veľdielo dnes vytlačiť. A zajtra zviazať, tak tak. Stálo ma to trochu (mrte) nervov a už som mala slzy na krajíčku, lebo som psychicky labilná, ale nakoniec som zvládla číslovanie, aj titulné listy a už zostávajú len nervy s PDF verziou, ale tie nebudú moje, ale niekoho kto to vie. Lebo ja také neviem, že prerobiť text do PDF, bohatstvo, kto to kedy videl...zato viem rôzne iné veci (ale na to tu nie je priestor). A samozrejme nervy s licenčnými zmluvami, zadávacími listami, prihláškami na štátnu skúšku a podobnými kokotinami, ktoré sú hrozne podstatné. Ak chcete vedieť, ešte som sa nezačala učiť, ale veď času dosť, okrem toho mám lepru (ten spálený prst mám na mysli).
Keď som ráno svojmu drahému otcovi oznámila, že sa vrátim na lôžko utrpenia a budem tíško čakať na svoj skon, len sa zasmial. Vidíte, moji rodičia sú cynickí. A ja som to (našťastie) zdedila. V takýchto situáciách im vždy pripomínam, ako horko zaplačú na mojom hrobe, ale aj to im príde smiešne.
Ale neviem, no...lepra nie je veľmi reprezentatívna choroba. Úbohí malomocní boli nenávidení už za Ježiša, navyše, ten už tiež dávno nebehá po zemeguli a má iné veci na práci, než liečiť malomocných (a spálené prsty s kvapkajúcim hnisom). Taká tuberkulóza, to je dačo! (Tak hovorieva moja sestra - ktorá sa teraz mimochodom sťažuje, že "prečo ja mám toľko označení ako sex a závislosti??!!" a ja jej odpovedám, "buď rada, že si sa im vyrovnala a že tam neni viac sexu". A ešte sa ma pýta, ako sa píše klystýr. No čo ja viem? Našla blog o klystýre. Nebesá, čo je toto za svet???)
Späť k tubere. Ako správny hypochonder (ale nie, ak ja som hypochonder, čo je potom moja teta, ktorá bedáka nie len nad mojím tetovaním, ale ešte aj na prepichnutými ušami?) vždy tvrdím, že mám tuberu, keď len trošku zakašlem. Možno preto, že sa rada nechávam ľutovať a som melodramatická (no čo sa dá robiť...hej, mohla by som sa zmeniť, veď viete, môžem všetko, ale...niekedy sa mi nechce. Teda väčšinou sa mi nechce).
Tubera je taká elegantná, pár kvapiek krvi na snehobielej vreckovke a smutné pohľady príbuzných. A kde tu decentné zakašľanie a nenápadná poznámka: "Na jeseň nás zrejme opustí..."
No (je mi trochu zle, prežrala som sa tortilami s tvarohovým dipom...) a čo z toho celého vyplýva? Správne, vôbec nič. Ale oplatí sa mi študovať, keď mám lepru???
Okrem toho je viac než pravdepodobné, že som skutočne prekonala niekedy tuberu, lebo ako mi vysvetlil náš známy, doktorko (a okrem iného aj to, koľko promile by som mala v krvi, ak by som čisto teoreticky niekedy vypila 10 gin tonicov a ešte asi pol litra šampanského...), tubera je taká bežná, že väčšina ľudí ju vôbec nezaregistruje. A u mála sa vyvinie do tej formy.
A sestra sa ešte aj ohradila, že ona toho od Francúzov ani tak veľa nepochytila, koľko toho pochytala. Nuž, každému čo jeho je. A hladnej svini sa len o kukurici sníva. A ja čakám odpoveď na jednu celkom explicitnú SMS-ku. A tiež som hladná sviňa, keď už sme v ríši metafor.
sobota 10. apríla 2010
Liebe ist für alle da
Nemôžem sa toho zbaviť. Myslím napoli po nemecky, a to som v tej krajine nikdy nežila. Ale nedá sa to, lebo ja sa nemčinou, Nemcami a Nemeckom zaoberám neprestajne. Možno je to choré. Ale aspoň budem milovať svoju prácu. Budem totiž učka. Ale neviem ako sa vysporiadam s deckami. Uvidíme.
Zatiaľ doučujem súkromne a celkom to ide. Napriek tomu, že ľudia sú leniví ako vši a myslia si, že im vedomosti nalejem do hláv. Pcha, keby som to vedela, už dávno plynule speakujem po anglicky. A po taliansky, po švédsky, po poľsky a aj po španielsky. No.
Aj keď si budem navždy myslieť, že na svete nie je lepší a krajší jazyk ako nemčina, nech si tí nepriatelia D-landu hovoria čo chcú (väčšinou sa honosne nazývajú antifáci a podobne a tvrdia, že všetci Nemci sú nacisti, aj Rammstein). Ja som síce teutonofil, ale nie nacista. Tssss....
Ježíííííííš, moja lepra sa nejako zväčšuje, asi mi odpadne prst a zostane trčať v klávesnici, horšie je, že je to klávesnica maminho notebooku, ajáááj.
A btw, ešte som dnes aj piekla (bože, som asi dokonalá a môžem sa vydávať, len neni za koho).
Celý tento článok postráda pointu, lebo som zabudla, čo som chcela povedať, to sa mi stáva furt.
Je noc, nemám nič na práci (ohaha, klamem, klamem, klamem, Norika Mojsejová by na mňa teraz prstom ukazovala, všetky knihy sa váľajú bohvie kde, teda ja to viem určite a tomu miestu sa dôsledne vyhýbam) a myslím na lovera.
A na to, že sestra dnes zavalašila že: taký nemecký cudzí jazyk nie je zlý. Jasná narážka na moju osobu, ale...no a čo. Ona nemá čo vodu kázať, ani si robiť srandu, keď sama kde čo pochytila priamo od Frantíkov, vychytených milovníkov. Chacha.
A na to, že takmer všetky blogy, čo som dnes naklikla, boli tragické. Akože fakt...všade samá pseudopoézia, je to na nevydržanie (jasné, jasné, teraz urážam a zaisťujem si nenávisť medzi blogovou komunitou a Slovensku, ale ja som sarkastický cynik, takže si nepomôžem).
Jaj, sms-ka. Od lovera.
Čo som to...aha, proste kto má čítať tie básničky? Odhliadnuc od toho že neznášam akúkoľvek poéziu (hej, raz som aj ja napísala básňu...ale ja neviem). Ale sestra mi dala na stôl nejakú knihu od Bukowskeho, ktorý vraj píše len o kurvách, sexe, sraní a drogách. A drogy, to je presne to čo ma zaujíma. Samozrejme aj tie kurvy a sex. Možno prehodnotm svoj vzťah k poézii a ešte sa dodatočne prihlásim na Hviezdiho Kubín. On vlastne tiež písal niečo v zmysle "hlaď pĺžová a iných mastí krámy". Dosť humáč.
Zatiaľ doučujem súkromne a celkom to ide. Napriek tomu, že ľudia sú leniví ako vši a myslia si, že im vedomosti nalejem do hláv. Pcha, keby som to vedela, už dávno plynule speakujem po anglicky. A po taliansky, po švédsky, po poľsky a aj po španielsky. No.
Aj keď si budem navždy myslieť, že na svete nie je lepší a krajší jazyk ako nemčina, nech si tí nepriatelia D-landu hovoria čo chcú (väčšinou sa honosne nazývajú antifáci a podobne a tvrdia, že všetci Nemci sú nacisti, aj Rammstein). Ja som síce teutonofil, ale nie nacista. Tssss....
Ježíííííííš, moja lepra sa nejako zväčšuje, asi mi odpadne prst a zostane trčať v klávesnici, horšie je, že je to klávesnica maminho notebooku, ajáááj.
A btw, ešte som dnes aj piekla (bože, som asi dokonalá a môžem sa vydávať, len neni za koho).
Celý tento článok postráda pointu, lebo som zabudla, čo som chcela povedať, to sa mi stáva furt.
Je noc, nemám nič na práci (ohaha, klamem, klamem, klamem, Norika Mojsejová by na mňa teraz prstom ukazovala, všetky knihy sa váľajú bohvie kde, teda ja to viem určite a tomu miestu sa dôsledne vyhýbam) a myslím na lovera.
A na to, že sestra dnes zavalašila že: taký nemecký cudzí jazyk nie je zlý. Jasná narážka na moju osobu, ale...no a čo. Ona nemá čo vodu kázať, ani si robiť srandu, keď sama kde čo pochytila priamo od Frantíkov, vychytených milovníkov. Chacha.
A na to, že takmer všetky blogy, čo som dnes naklikla, boli tragické. Akože fakt...všade samá pseudopoézia, je to na nevydržanie (jasné, jasné, teraz urážam a zaisťujem si nenávisť medzi blogovou komunitou a Slovensku, ale ja som sarkastický cynik, takže si nepomôžem).
Jaj, sms-ka. Od lovera.
Čo som to...aha, proste kto má čítať tie básničky? Odhliadnuc od toho že neznášam akúkoľvek poéziu (hej, raz som aj ja napísala básňu...ale ja neviem). Ale sestra mi dala na stôl nejakú knihu od Bukowskeho, ktorý vraj píše len o kurvách, sexe, sraní a drogách. A drogy, to je presne to čo ma zaujíma. Samozrejme aj tie kurvy a sex. Možno prehodnotm svoj vzťah k poézii a ešte sa dodatočne prihlásim na Hviezdiho Kubín. On vlastne tiež písal niečo v zmysle "hlaď pĺžová a iných mastí krámy". Dosť humáč.
Love Train
Viete čo, zase jeden deň v piči. Už ma tá moja lenivosť prestáva baviť. Ako, je to fajn (inak, všimla som si, že pričasto začínam vetu slovom ako, je to nechutné, fujha a poprípade to abwechslujem s inak...to si pomôžem), ale nie je to môj obľúbený hriech. Veď viete, môj obľúbený je úplne iný, ktorý bohužiaľ nemôžem vykonávať tak často, ako lenivosť a obžerstvo. Mimochodom, mám pocit, že na obžerstvo sa dnes ešte dostane. A nie, nebudú v tomto článku nasledovať nijaké rozumné veci, len také kydy, lebo sa mi chce pindať a tu je to tak pohodlné.
Ja som hrozne márnivá (aj namyslená), lebo keď sa nudím, čítam si vlastný blog a ešte sa aj smejem (nehorázne), lebo si pripadám vtipná. Hľadám momentálne iné zaujímavé slovenské blogy, ale som sklamaná, nejak ich nie je toľko, ako by človek čakal. Človek s pokročilo rozvinutou závislosťou na internete. (Ja.)
Poviem vám, niektoré sú hrozne nudné. Kopa zbytočných viet, inkoherentne pôsobiacich, ako piatacky sloh. A z toho sme už dávno vyrástli. No ale čo už. Aspoň viem oceniť tie vtipné, všakže.
Zasa, aby som bola úprimná, u Nemcov tiež nepochodíte lepšie, lebo aj tam je kopa ľudkov, čo sa snažia dokázať si schopnosť napísať niekoľko slušne znejúcich viet. Márne. Navyše je tam kopec fešn-blogov, nechápem, či je to nová móda medzi blogermi, ale je to otravné a koho vôbec zaujíma, akú handru som si zasa kúpila v New Yorkeri, keď som bola nasratá/neuspokojená/nervózna/zúrivá kvôli škole. Správne, nikoho.
A že ja by som tých fešn-postov mohla robiť požehnane, lebo ja som chalibačná a večne nakupujem, napriek tomu že som sa už stokrát rozhodla šetriť. Ale čo má chuderka robiť, keď je závislá na nakupovaní a hneď jak vidí nejaký starožitný gýč, musí ho mať. Ponajnovšom. Tak mám prsteň, náušnice aj šatku, nakupujem outfity, ako radia časopisy. Ale ja si žiadne nekupujem, iba ak je nejaká príloha o sexuálnych polohách, napríklad "robte to nad zrkadlom". K tomu sa viaže jedna zábavná historka, teraz ma napadá. Nie, nie z praxe. So slepačím výborom sme boli vo Viedni a čítali sme si tú poučnú prílohu s radou "robte to nad zrkadlom" (predstavila som si naše obrovské zrkadlo z chodby a ako asi by som ho narvala pod seba, lebo podľa mňa by prasklo a ja by som mala akurvát tak dorezané kolená). No a prišli sme k tomu, že treba použiť také to kozmetické s dvoma časťami. Tú zväčšovaciu nastavíte tak, aby odrážala mužnú pýchu vášho cicúšika (chacha) a tú druhú na svoje brucho (na moje brucho by mohla byť namierená nejaká zmenšovacia časť...najlepšie). Hlavne nevymeniť!!!
Na, tu máte hudobnú lahôdku (akú si ani v soc-lahôdkach nekúpite).
Ja som hrozne márnivá (aj namyslená), lebo keď sa nudím, čítam si vlastný blog a ešte sa aj smejem (nehorázne), lebo si pripadám vtipná. Hľadám momentálne iné zaujímavé slovenské blogy, ale som sklamaná, nejak ich nie je toľko, ako by človek čakal. Človek s pokročilo rozvinutou závislosťou na internete. (Ja.)
Poviem vám, niektoré sú hrozne nudné. Kopa zbytočných viet, inkoherentne pôsobiacich, ako piatacky sloh. A z toho sme už dávno vyrástli. No ale čo už. Aspoň viem oceniť tie vtipné, všakže.
Zasa, aby som bola úprimná, u Nemcov tiež nepochodíte lepšie, lebo aj tam je kopa ľudkov, čo sa snažia dokázať si schopnosť napísať niekoľko slušne znejúcich viet. Márne. Navyše je tam kopec fešn-blogov, nechápem, či je to nová móda medzi blogermi, ale je to otravné a koho vôbec zaujíma, akú handru som si zasa kúpila v New Yorkeri, keď som bola nasratá/neuspokojená/nervózna/zúrivá kvôli škole. Správne, nikoho.
A že ja by som tých fešn-postov mohla robiť požehnane, lebo ja som chalibačná a večne nakupujem, napriek tomu že som sa už stokrát rozhodla šetriť. Ale čo má chuderka robiť, keď je závislá na nakupovaní a hneď jak vidí nejaký starožitný gýč, musí ho mať. Ponajnovšom. Tak mám prsteň, náušnice aj šatku, nakupujem outfity, ako radia časopisy. Ale ja si žiadne nekupujem, iba ak je nejaká príloha o sexuálnych polohách, napríklad "robte to nad zrkadlom". K tomu sa viaže jedna zábavná historka, teraz ma napadá. Nie, nie z praxe. So slepačím výborom sme boli vo Viedni a čítali sme si tú poučnú prílohu s radou "robte to nad zrkadlom" (predstavila som si naše obrovské zrkadlo z chodby a ako asi by som ho narvala pod seba, lebo podľa mňa by prasklo a ja by som mala akurvát tak dorezané kolená). No a prišli sme k tomu, že treba použiť také to kozmetické s dvoma časťami. Tú zväčšovaciu nastavíte tak, aby odrážala mužnú pýchu vášho cicúšika (chacha) a tú druhú na svoje brucho (na moje brucho by mohla byť namierená nejaká zmenšovacia časť...najlepšie). Hlavne nevymeniť!!!
Na, tu máte hudobnú lahôdku (akú si ani v soc-lahôdkach nekúpite).
You things are heavenly when you come worship me
Včera mi sestra povedala, že vraj komentáre som nemala nazvať pičungy (ale nakoniec, čo iného to je???), lebo že ľudia nemajú radi, keď ich slová su považované za pičovanie. Tak ja teda neviem. (Chacha, interný humor.)
Samozrejme, že to nezmením, lebo toto celé je jeden pičung, a vôbec, ja som Miazga otec...bude sa vôbec niekomu chcieť reagovať na toto??
Dneska som varila (no dobre, robila som jeden avokádový dip, ktorý som trošku vylepšila, lebo vzhľadom na to, že nám chýbala polovica ingrediencií, nič mi nezostávalo. Ak sa teraz pochechtávate, nie, avokádo nám nechýbalo.
Hej hej, viem aj variť, dokonca...
A predtým, než sa naozaj začnem venovať zmysluplnej činnosti, pozrem si That 70´s Show.
Samozrejme, že to nezmením, lebo toto celé je jeden pičung, a vôbec, ja som Miazga otec...bude sa vôbec niekomu chcieť reagovať na toto??
Dneska som varila (no dobre, robila som jeden avokádový dip, ktorý som trošku vylepšila, lebo vzhľadom na to, že nám chýbala polovica ingrediencií, nič mi nezostávalo. Ak sa teraz pochechtávate, nie, avokádo nám nechýbalo.
Hej hej, viem aj variť, dokonca...
A predtým, než sa naozaj začnem venovať zmysluplnej činnosti, pozrem si That 70´s Show.
English lessons with Jack Daniels, Jim Beam and Johnnie Walker
Ešte niečo mám na srdci. A nemusím mať pocit, že vás spamujem, lebo už je zajtra, aj dátum nad príspevkom bude nový...
Tak, chcela som doplniť krátke info o nás (prosím, to je kráľovské my). Dôverne sa poznám s chlapíkom menom Démon Alkohol (teda, prirodzene, nie tak dôverne ako Jack London, chacha.)
Okrem toho moja sestra hovorieva, že u mňa je problém aj démon súhlasu, a preto proste neviem povedať alkoholu nie. Rázne nie. NIE, nejdem chlastať, lebo budú čochvíľa (čo je to vôbec za slovo, toto čochvíľa??) štátnice a treba sa mi učiť a nie podaromnici vysedávať po krčmách a míňať výplatu (ale ja nijakú nedostávam, momentálne. Hovorí sa, že fejs môže ohroziť vašu kariéru a tak, keď si váš zamestnávateľ voľačo o vás prečíta a pozre si vaše najebané fotky. Mohol by o byť aj môj problém, ale nemám zamestnávateľa, takže sa tým nemusím zaoberať, chacha.)
(Práve sa zvíjam od smiechu, lebo sestra sa ma pýta, či by som chcela žiabre. Na chvíľu som uvažovala, aké by to asi bolo. Asi si cvrknem.)
A môj drahý otec (týmto sa okľukou dostávame k pôvodnej téme, je to tu celé také cyklické) hovorieva: dáma nehýka ako kôň, nehreší ako dlaždič a nepije ako námorník. Asi nie som dáma, ako to tak vidím.
Rozprávam horšie, než kdejaký stavebný robotník.
A s angličtinou toto tu nemá fakt nič spoločné. My english is fucking poor, welcome to the Singapure.
(Navyše si vôbec nie som istá, či sa Singapure píše Singapure.)
Tak, chcela som doplniť krátke info o nás (prosím, to je kráľovské my). Dôverne sa poznám s chlapíkom menom Démon Alkohol (teda, prirodzene, nie tak dôverne ako Jack London, chacha.)
Okrem toho moja sestra hovorieva, že u mňa je problém aj démon súhlasu, a preto proste neviem povedať alkoholu nie. Rázne nie. NIE, nejdem chlastať, lebo budú čochvíľa (čo je to vôbec za slovo, toto čochvíľa??) štátnice a treba sa mi učiť a nie podaromnici vysedávať po krčmách a míňať výplatu (ale ja nijakú nedostávam, momentálne. Hovorí sa, že fejs môže ohroziť vašu kariéru a tak, keď si váš zamestnávateľ voľačo o vás prečíta a pozre si vaše najebané fotky. Mohol by o byť aj môj problém, ale nemám zamestnávateľa, takže sa tým nemusím zaoberať, chacha.)
(Práve sa zvíjam od smiechu, lebo sestra sa ma pýta, či by som chcela žiabre. Na chvíľu som uvažovala, aké by to asi bolo. Asi si cvrknem.)
A môj drahý otec (týmto sa okľukou dostávame k pôvodnej téme, je to tu celé také cyklické) hovorieva: dáma nehýka ako kôň, nehreší ako dlaždič a nepije ako námorník. Asi nie som dáma, ako to tak vidím.
Rozprávam horšie, než kdejaký stavebný robotník.
A s angličtinou toto tu nemá fakt nič spoločné. My english is fucking poor, welcome to the Singapure.
(Navyše si vôbec nie som istá, či sa Singapure píše Singapure.)
I was only 17, I felt in love with a gypsy queen
Hm, ten chlapík z Uriah Heep, čo to spieva, zrejme nikdy nebol v Smižanoch, lebo keby hej, tak by určite také kokotiny nespieval. Keby videl tamojšie gypsy gueens. Chacha. Ale ta piesňa je skvelá, to sa nehádam.
Dnes sa ešte trošku rozpíšem, aby som to nerobila nadarmo, keď už mám takú hlúpu URL že sa mi samej bridí. Popálila som si dnes paprče na hrnci, lebo som si myslela že nie je horúci (no, fyzika mi každopádne veľa nedala...) a kurevsky to bolí. Fakt. Vyzerám ako keby som mala lepru, skoro. No dobre, je to taký mini pluzgierik na ukazováku, a až teraz viem aký potrebný je ukazovák, keď ho nemôžem poriadne používať. Sestra mi povedala, že "šak si to sprav druhou rukou" ale ja som nemyslela na onaniu (hoci nepopieram, že to je jedna z najdôležitejších vecí na svete. Chacha.) ale napríklad aj...no, teraz ma nič nenapadá. Začnite o masturbovaní a už nemáte v hlave jasno. Chápete. Okrem toho, som tu ja na tomto svete hádam na to, aby som si to robila sama??!! (V štýle "já jsem nóbl dáma, dělám si to sama").
No neviem.
Nechcela som ale hovoriť a sexuálnych témach, na to je priskoro, koniec koncov som len dnes začala písať, tak nechcem aby ste si hneď mysleli, že aké hovado je táto chudera, wicked lady. Aj keď wicked som.
Ešte sa poriadne nepoznáme, však.
Dnes ma balil asi 200-kilový chlap z tetovacieho štúdia (asi majiteľ??) a potom ešte aj samotný tetér ("A ty sa kedy prídeš dať tetovať?"). A čo som ja, obrázek abstraktní, aby som bola celá pokérovaná jak Hell´s Angels, či čo? Nie, nie som. Ani námorník nie som, takže nebudem mať ani kotvu na predlaktí (takú modrú, rozpitú, feťácku kérku). Ne, dííík.
No, čo narobím. A vraj že podľa neho vyzerám dobre. Nuž, veď ja sa nehádam, ja som len poznamenala že nemám postavu na to, aby som si dala spraviť tetovanie na boky, také ornamenty nad riť mám na mysli. Je to podľa mňa krajne nevkusné, keď má tlsťoška tetovanie na tlstej časti tela. Fuj. Ja si tetujem tie pekné. Chacha. Teda nie sama, prirodzene.
Mala by som pracovať na nejakej reklame, lebo takto to naozaj nebude čítať nikto okrem mňa. Možno nejaký úbohý zblúdilec náhodný. Neuznávam, keď sa niekto sťažuje, že jeho blog nikto nečíta a potom vyplakáva, boháča, ľudia, veď musíte preto niečo urobiť! Buď si robte nechutnú reklamu v podobe komentárov (ja to tak robievam a funguje to), alebo rozdajte adresu blogu svojim známym a vnúťte im ho cez fejs. Ale ja, v rámci zachovania anonymity, sa musím rozšíriť medzi blogovú komunitu nejak inak. Je ťažké rozdávať adresu svojho blogu, nie? Je to ako pozvánka do hlavy, tak, prečítajte si, na čo po večeroch myslievam, koho by som rád pretiahol, kto mi pije krv a najradšej by som ho zavesil za gule do prievanu, alebo za členky hlavou dolu v matikárkinom kabinete. Alebo čo som všetko požral, napriek tomu, že všade rozhlasujem, že držím diétu. (Môj prípad.)
Prihasil si to sem práve foter so slovami "choďte spať, aj zajtra je deň". Ale nie, ja nemám vlastný comp (chuderka som, nie je to náhodou v základných detských právach?) a nemôžem predsa začať deň za compom (havne nie sobotu, keď sa u nás upratuje...). Teda môžem...vlastne to tak robím posledný mesiac, ale to som akože písala bakalárku, takže sa to nerátalo. Jasné, aj tak som bola furt na fejsi a na blogu a kde všade v riti ešte. Kks, tento editor nepozná slovo fejs, ani blog (nepochopím, ako môže blogový editor nepoznať slovo blog), ale v riti pozná. Krásne.
Dnes sa ešte trošku rozpíšem, aby som to nerobila nadarmo, keď už mám takú hlúpu URL že sa mi samej bridí. Popálila som si dnes paprče na hrnci, lebo som si myslela že nie je horúci (no, fyzika mi každopádne veľa nedala...) a kurevsky to bolí. Fakt. Vyzerám ako keby som mala lepru, skoro. No dobre, je to taký mini pluzgierik na ukazováku, a až teraz viem aký potrebný je ukazovák, keď ho nemôžem poriadne používať. Sestra mi povedala, že "šak si to sprav druhou rukou" ale ja som nemyslela na onaniu (hoci nepopieram, že to je jedna z najdôležitejších vecí na svete. Chacha.) ale napríklad aj...no, teraz ma nič nenapadá. Začnite o masturbovaní a už nemáte v hlave jasno. Chápete. Okrem toho, som tu ja na tomto svete hádam na to, aby som si to robila sama??!! (V štýle "já jsem nóbl dáma, dělám si to sama").
No neviem.
Nechcela som ale hovoriť a sexuálnych témach, na to je priskoro, koniec koncov som len dnes začala písať, tak nechcem aby ste si hneď mysleli, že aké hovado je táto chudera, wicked lady. Aj keď wicked som.
Ešte sa poriadne nepoznáme, však.
Dnes ma balil asi 200-kilový chlap z tetovacieho štúdia (asi majiteľ??) a potom ešte aj samotný tetér ("A ty sa kedy prídeš dať tetovať?"). A čo som ja, obrázek abstraktní, aby som bola celá pokérovaná jak Hell´s Angels, či čo? Nie, nie som. Ani námorník nie som, takže nebudem mať ani kotvu na predlaktí (takú modrú, rozpitú, feťácku kérku). Ne, dííík.
No, čo narobím. A vraj že podľa neho vyzerám dobre. Nuž, veď ja sa nehádam, ja som len poznamenala že nemám postavu na to, aby som si dala spraviť tetovanie na boky, také ornamenty nad riť mám na mysli. Je to podľa mňa krajne nevkusné, keď má tlsťoška tetovanie na tlstej časti tela. Fuj. Ja si tetujem tie pekné. Chacha. Teda nie sama, prirodzene.
Mala by som pracovať na nejakej reklame, lebo takto to naozaj nebude čítať nikto okrem mňa. Možno nejaký úbohý zblúdilec náhodný. Neuznávam, keď sa niekto sťažuje, že jeho blog nikto nečíta a potom vyplakáva, boháča, ľudia, veď musíte preto niečo urobiť! Buď si robte nechutnú reklamu v podobe komentárov (ja to tak robievam a funguje to), alebo rozdajte adresu blogu svojim známym a vnúťte im ho cez fejs. Ale ja, v rámci zachovania anonymity, sa musím rozšíriť medzi blogovú komunitu nejak inak. Je ťažké rozdávať adresu svojho blogu, nie? Je to ako pozvánka do hlavy, tak, prečítajte si, na čo po večeroch myslievam, koho by som rád pretiahol, kto mi pije krv a najradšej by som ho zavesil za gule do prievanu, alebo za členky hlavou dolu v matikárkinom kabinete. Alebo čo som všetko požral, napriek tomu, že všade rozhlasujem, že držím diétu. (Môj prípad.)
Prihasil si to sem práve foter so slovami "choďte spať, aj zajtra je deň". Ale nie, ja nemám vlastný comp (chuderka som, nie je to náhodou v základných detských právach?) a nemôžem predsa začať deň za compom (havne nie sobotu, keď sa u nás upratuje...). Teda môžem...vlastne to tak robím posledný mesiac, ale to som akože písala bakalárku, takže sa to nerátalo. Jasné, aj tak som bola furt na fejsi a na blogu a kde všade v riti ešte. Kks, tento editor nepozná slovo fejs, ani blog (nepochopím, ako môže blogový editor nepoznať slovo blog), ale v riti pozná. Krásne.
piatok 9. apríla 2010
Slovo na úvod
Tak. To by sme mali. Debilná URL adresa, debilné konto, ale čo má človek robiť, keď všetky originálne nápady sú už obsadené, skrátka...uspokojila som sa s tým čo bolo. Celý tento systém ma nervuje, nejako čudne sa mi to tu celé zobrazuje, ak vás to zaujíma, ale asi nie, lebo nie je žiadny vy, chápete (môžem ja tu vôbec oslovovať čitateľov, keď nijakých nemám? No, zjavne môžem. Ja môžem všetko, len sa mi niekedy nechce.)
Druhá vec. Tento blog vznikol z čistého rozmaru, taká moja osobná výlevka (škoda, že to s tou výlevkou nie je môj nápad, ale ja sa netajím tým, že kradnem bezostyšne nápady (aj iné veci, ale o tom potom). (Boha, konečne sa mi tu objavil kurzor, už som myslela, že sa nevráti, hajzel malý.)
Takže, mám osobnú výlevku, navyše vo svojom rodnom jazyku (nechápte ma zle, doteraz som mala akési výhrady voči rodnej reči, nie som veľmi fan of Hviezdoslav...btw, zaslúžil by si svoju fan page na fejsbuku, mohla by som ju založiť sama, lebo to asi nikto nespraví...jedine nejaký zapálený náruživý študent slovenčiny. Nuž, čo som to chcela... (ja som ako zlatá ryba, za 5 sekúnd zabudnem čo som vlastne chcela napísať, je to dosť nepraktická vlastnosť, ale dá sa s tým žiť.) Okrem toho, písať v slovenčine môže byť fakt zábavné, lebo sa môžem obslúžiť takými slovami ako je ondiť (a to inde nemajú, no dobre, Maďari majú svoje izé, ale ja viem po maďarsky povedať akurát tak bazmeg - píše sa to tak???) a podobne. A proste celkový pičung v rodnom jazyku padne človeku dobre. Keby vás to zaujímalo (všimli ste si, že vám vôbec nevykám? Oslovujem vás v množnom čísle, nie je to neznalosť gramatiky, či pravopisu, či čoho.), môj druhý blog je po nemecky. Lebo ja viem kurevsky dobre šprechovať (no dobre, to tvrdím len ja, teda tvrdia to aj iní, ale ešte stále robím cudzinecké chyby, ajajaj). Hm, práve mi prišla SMS od (ex?)milenca...ten chlap ma občas strašne rozčuľuje. (Dnes to nie je ten prípad, to len tak na margo. Bože, dala by som si Margot tyčinku).
Už dlhšie som rozmýšľala, že by som začala jeden tajný blog (chacha), ktorý nikto nepozná a nikto nečíta (jasné, v duchu si predstavujem ako to číta celá krajina a všetci rozmýšľajú kto by sa mohol za takým hlúpym pseudonymom skrývať, ale ja nie som nijaký Matkin, takže to sa asi nestane).
Som tak strašne zvyknutá na nemeckú klávesnicu, že mám trošku problém s interpunkciou, trvá to nechutne dlho než napíšem niečo čitateľne...
Viete čo je zaujímavé? Voľakedy, za dávnych čias, sa ľudia vybavovali na internete o reálnom živote. Dneska sa v reálnom živote bavia všetci len o fejsbuku (a ja tiež) (chacha) (inak si myslím, že písať fejsbuk je strašne trápne a neznášam, keď to tak niekto píše). Povedala by som, že po novoveku nastalo nejaké hluché obdobie (síce študujem históriu, ale väčšinu času sa len zajebávam, takže sa necítim byť kompetentnou pomenovať to) a teraz máme dobu fejsbukovú. No. To sme krásne dopadli.
A tak aj ja. Dnes som kráčala po slnkom zaliatej ceste (trošku klišé nemôže uškodiť, veď sme nechodili na hodiny slohu nadarmo a nepísali tie náladové opisy len tak pre srandu učiteľského zboru...kam sa podeli všetky zurčiace potôčiky? Dnes všetci len mrzko pičujú na pojebaný svet...ach) a rozmýšľala som nad konceptom svojho nového blogu. Mať výlevku je fajn, ale akurvát tak pre mňa, lebo komu by sa to chcelo čítať (usudzujem tak podľa seba, keď nájdem blog ktorý je príliš neurčitý a len o pocitoch, nechce sa mi). No a ja, keďže chcem zostať v anonymite (nemám chuť, aby ma po nejakom čase, keď budem mať tak tisícku chtivých čitateľov - dávam tomu tak mesiac, chacha - niekto spoznal na ulici, alebo nedajbože v Poluse a ukazoval na mňa prstom. To je neslušné a ľudia radi robia neslušné veci, takže som si tým istá), nebudem používať reálne mená, názvy obmedzím na minimum (Bratislava ako kmeňové miesto snáď nemôže byť také nebezpečné, aj keď sa tu šíri paranoja ako mor) a vôbec, nijaké fotky, leda ak nakradnuté na internete.
Ježiši, zasa som zabudla čo som chcela povedať. Jááj, niečo o sebe, keď už sme teda anonymní. (Aj tak, keby toto čítali moji známi, hneď by vedeli, že to pičujem ja, lebo mám nezameniteľný štýl a proste keď niekoho počúvate toľko rokov, už sa vám neskryje. Ale či toto tu niekedy posuniem vedome pred oči mojich priateľov, zostáva otázkou.)
Tak, mohla by som povedať, že som, aká som a iná nebudem. Je aj taká skupina na fejsi, ale ja tam nepatrím, lebo je to trápne a ja patrím len do takých typu Ich revírom je kostol, ich spev je vražedný...BABKY!
A ja som navyše vždy chcela byť iná, než som (som večne nespokojná) a stále snívam o veciach čo nemám a potom ich už nechcem. Proste žena. (Chacha). (Ani to chacha som nevymyslela ja, bolo to v knihe od Hellera Niečo sa stalo, ktorú som nedočítala). Inak, neviem, či bodka má byť pred alebo za zátvorkou...
Som jebnutá (a tak sa mi to páči) a som aj sliepka (hlavne keď pochodujem po nákupnom centre s troma igelitkami rôznych nekvalitných handrární, ako New Yorker a nahlas sa smejem na chujovinách s troma kamoškami) a som aj intelektuálka (ale nie moc často, lebo to je nuda a arafatku nosím, lebo som pozér a nie preto, že by som bola nezávisláčka), ale myslím, že som aj dosť inteligentná, takže sčasti intelektuálka možno som. Každopádne rada čítam a pozerám nezávislé filmy (čím divnejšie, tým lepšie, ale hlavne žiadne umelecké, kde sa nerozpráva...to nedokážem, aha, ozaj pri Dolce Vita som zaspala, tak si utvorte vlastný obraz).
A milujem rock, ale o tom sa mi teraz nechce. A milujem aj iné veci, hlavne rôzne svetské radosti a kostol by som nespoznala ani keby ma kopol do zadku. Totiž, kostol ako inštitúciu, Na spovedi som nikdy nebola, ani sa nechystám. Ale som si istá, že by si také veci kadekto rád vypočul. Len neviem, či zrovna kňaz. Nechajme to.
Som vtipná (jak sviňa) a som aj depresívna (jak sviňa) a rada podlieham sebaľútosti. Potom sedím v posteli s mojou sestrou, žereme čokoládu a pijeme marhuľu z plastovej pollitrovky od coly. A všade okolo zasoplené vreckovky. Lebo život nie je romantický, ako vo filme, keď plačú, hlavná hrdinka si utiera slzičky snehobielou vreckovkou, ale nijaké sople! To kde sme??? Hádam Scarlett O´Hara nesoplila???
Ja už neviem, čo by som sem ešte mala vraziť, aj tak je to o ničom, takže môžem skončiť kdekoľvek. Píšem ako Hemingway (alebo to nebol on?), prvé čo ma napadne. Asi to nebol on. Ale ja si už fakt nepamätám, kto sa vylieval štýlom román rieka (James Joyce? Každopádne bolo to jeho dielko dosť od veci, chvalabohu že som nikdy nemala chuť to čítať).
Druhá vec. Tento blog vznikol z čistého rozmaru, taká moja osobná výlevka (škoda, že to s tou výlevkou nie je môj nápad, ale ja sa netajím tým, že kradnem bezostyšne nápady (aj iné veci, ale o tom potom). (Boha, konečne sa mi tu objavil kurzor, už som myslela, že sa nevráti, hajzel malý.)
Takže, mám osobnú výlevku, navyše vo svojom rodnom jazyku (nechápte ma zle, doteraz som mala akési výhrady voči rodnej reči, nie som veľmi fan of Hviezdoslav...btw, zaslúžil by si svoju fan page na fejsbuku, mohla by som ju založiť sama, lebo to asi nikto nespraví...jedine nejaký zapálený náruživý študent slovenčiny. Nuž, čo som to chcela... (ja som ako zlatá ryba, za 5 sekúnd zabudnem čo som vlastne chcela napísať, je to dosť nepraktická vlastnosť, ale dá sa s tým žiť.) Okrem toho, písať v slovenčine môže byť fakt zábavné, lebo sa môžem obslúžiť takými slovami ako je ondiť (a to inde nemajú, no dobre, Maďari majú svoje izé, ale ja viem po maďarsky povedať akurát tak bazmeg - píše sa to tak???) a podobne. A proste celkový pičung v rodnom jazyku padne človeku dobre. Keby vás to zaujímalo (všimli ste si, že vám vôbec nevykám? Oslovujem vás v množnom čísle, nie je to neznalosť gramatiky, či pravopisu, či čoho.), môj druhý blog je po nemecky. Lebo ja viem kurevsky dobre šprechovať (no dobre, to tvrdím len ja, teda tvrdia to aj iní, ale ešte stále robím cudzinecké chyby, ajajaj). Hm, práve mi prišla SMS od (ex?)milenca...ten chlap ma občas strašne rozčuľuje. (Dnes to nie je ten prípad, to len tak na margo. Bože, dala by som si Margot tyčinku).
Už dlhšie som rozmýšľala, že by som začala jeden tajný blog (chacha), ktorý nikto nepozná a nikto nečíta (jasné, v duchu si predstavujem ako to číta celá krajina a všetci rozmýšľajú kto by sa mohol za takým hlúpym pseudonymom skrývať, ale ja nie som nijaký Matkin, takže to sa asi nestane).
Som tak strašne zvyknutá na nemeckú klávesnicu, že mám trošku problém s interpunkciou, trvá to nechutne dlho než napíšem niečo čitateľne...
Viete čo je zaujímavé? Voľakedy, za dávnych čias, sa ľudia vybavovali na internete o reálnom živote. Dneska sa v reálnom živote bavia všetci len o fejsbuku (a ja tiež) (chacha) (inak si myslím, že písať fejsbuk je strašne trápne a neznášam, keď to tak niekto píše). Povedala by som, že po novoveku nastalo nejaké hluché obdobie (síce študujem históriu, ale väčšinu času sa len zajebávam, takže sa necítim byť kompetentnou pomenovať to) a teraz máme dobu fejsbukovú. No. To sme krásne dopadli.
A tak aj ja. Dnes som kráčala po slnkom zaliatej ceste (trošku klišé nemôže uškodiť, veď sme nechodili na hodiny slohu nadarmo a nepísali tie náladové opisy len tak pre srandu učiteľského zboru...kam sa podeli všetky zurčiace potôčiky? Dnes všetci len mrzko pičujú na pojebaný svet...ach) a rozmýšľala som nad konceptom svojho nového blogu. Mať výlevku je fajn, ale akurvát tak pre mňa, lebo komu by sa to chcelo čítať (usudzujem tak podľa seba, keď nájdem blog ktorý je príliš neurčitý a len o pocitoch, nechce sa mi). No a ja, keďže chcem zostať v anonymite (nemám chuť, aby ma po nejakom čase, keď budem mať tak tisícku chtivých čitateľov - dávam tomu tak mesiac, chacha - niekto spoznal na ulici, alebo nedajbože v Poluse a ukazoval na mňa prstom. To je neslušné a ľudia radi robia neslušné veci, takže som si tým istá), nebudem používať reálne mená, názvy obmedzím na minimum (Bratislava ako kmeňové miesto snáď nemôže byť také nebezpečné, aj keď sa tu šíri paranoja ako mor) a vôbec, nijaké fotky, leda ak nakradnuté na internete.
Ježiši, zasa som zabudla čo som chcela povedať. Jááj, niečo o sebe, keď už sme teda anonymní. (Aj tak, keby toto čítali moji známi, hneď by vedeli, že to pičujem ja, lebo mám nezameniteľný štýl a proste keď niekoho počúvate toľko rokov, už sa vám neskryje. Ale či toto tu niekedy posuniem vedome pred oči mojich priateľov, zostáva otázkou.)
Tak, mohla by som povedať, že som, aká som a iná nebudem. Je aj taká skupina na fejsi, ale ja tam nepatrím, lebo je to trápne a ja patrím len do takých typu Ich revírom je kostol, ich spev je vražedný...BABKY!
A ja som navyše vždy chcela byť iná, než som (som večne nespokojná) a stále snívam o veciach čo nemám a potom ich už nechcem. Proste žena. (Chacha). (Ani to chacha som nevymyslela ja, bolo to v knihe od Hellera Niečo sa stalo, ktorú som nedočítala). Inak, neviem, či bodka má byť pred alebo za zátvorkou...
Som jebnutá (a tak sa mi to páči) a som aj sliepka (hlavne keď pochodujem po nákupnom centre s troma igelitkami rôznych nekvalitných handrární, ako New Yorker a nahlas sa smejem na chujovinách s troma kamoškami) a som aj intelektuálka (ale nie moc často, lebo to je nuda a arafatku nosím, lebo som pozér a nie preto, že by som bola nezávisláčka), ale myslím, že som aj dosť inteligentná, takže sčasti intelektuálka možno som. Každopádne rada čítam a pozerám nezávislé filmy (čím divnejšie, tým lepšie, ale hlavne žiadne umelecké, kde sa nerozpráva...to nedokážem, aha, ozaj pri Dolce Vita som zaspala, tak si utvorte vlastný obraz).
A milujem rock, ale o tom sa mi teraz nechce. A milujem aj iné veci, hlavne rôzne svetské radosti a kostol by som nespoznala ani keby ma kopol do zadku. Totiž, kostol ako inštitúciu, Na spovedi som nikdy nebola, ani sa nechystám. Ale som si istá, že by si také veci kadekto rád vypočul. Len neviem, či zrovna kňaz. Nechajme to.
Som vtipná (jak sviňa) a som aj depresívna (jak sviňa) a rada podlieham sebaľútosti. Potom sedím v posteli s mojou sestrou, žereme čokoládu a pijeme marhuľu z plastovej pollitrovky od coly. A všade okolo zasoplené vreckovky. Lebo život nie je romantický, ako vo filme, keď plačú, hlavná hrdinka si utiera slzičky snehobielou vreckovkou, ale nijaké sople! To kde sme??? Hádam Scarlett O´Hara nesoplila???
Ja už neviem, čo by som sem ešte mala vraziť, aj tak je to o ničom, takže môžem skončiť kdekoľvek. Píšem ako Hemingway (alebo to nebol on?), prvé čo ma napadne. Asi to nebol on. Ale ja si už fakt nepamätám, kto sa vylieval štýlom román rieka (James Joyce? Každopádne bolo to jeho dielko dosť od veci, chvalabohu že som nikdy nemala chuť to čítať).
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)