Prvé dojmy

Dnes len krátko. V noci som si prečítala tie podklady do práce, bolo to pár strán o komunikácii a mne osobne sa to čítalo super, lebo to bolo jak výcuc z mojej diplomovky (akurát k veci...ehm).

A bol tam aj kytát od Watzlawicka (ale samozrejme tam nebol uvedený autor, ale jáááá to vííím, lebo ten kytát som teda v mojej diplomovke predsa použila!) (Hrozne som sa tešila, aká som vzdelaná, podľa mňa ostatní nevedia od koho to je. Škoda že to tam nie je podstatné.)

A konečné riešenie lepeňákovej otázky: nie je to trápne, aj ostatní mali. Ale tak to je sockársky job, kde oni málo zarábajú, takže to je asi normálne a ja si aj tak radšej varím sama, než jem vonku. A teraz idem ven, je krásne babie leto a ja som nejaká baba, ne?

Citová výlevka

Rozhodla som sa tento víkend neprežúrovať (zrelé uvažovanie?) (doufám, že ne) a trochu sa vyvenčiť a objavovať čo sa dá v meste robiť zadarmo. Prechádzať napríklad a vďakabohu, že je to tu tak obrovské, lebo asi nikdy nezačnem mať ten pocit, ktorý Z. vyjadrila, keď sme mali asi 15 a pekelne sa nudili v centre že "v tomto meste nie je dlažobná kocka, na ktorú by som nestúpila" (to je asi tá povestná teenagerská nuda a vtedy sme si to ani tak neuvedomovali).

Takže som sa včera nachodila a zároveň si vypočula stoh klebiet z Luxemburska (veľmi poučné) a potom sme šli nakúpiť pár vecí do nákupného centra pre Assis a domov na kávu, lebo doma je to zadarmo - sami sme tak trochu Assis. On prachy nemá a ja ich musím šetriť, lebo kaucia a nájom a veľká posteľ (správne, nepotrebujem, CHCEM) a chlast a drogy a rock´n´roll (v mojej momentálne životnej fáze skôr techno, už som písala, že sa cítim, akoby som zrádzala rodinné tradície?), to všetko dačo stojí, preto radšej žerem najlacnejší salám z Aldiho (ale hovorím vám, že poslednýkrát, je fakt odporný a podľa mňa v ňom mäso vôbec neni, asi je to aj vegetariánske).

Potom som šla domov (ešte stále nemám ten svoj, ale tento týždeň sa budem sťahovať a tomu že ma naozaj niekto chcel k sebe do domčeka uverím, až keď jebnem na zem poslednú kufor a zavrem za sebou dvere) a celú noc som nespala, lebo tie dve kávy vo mne vyvolali taký pocit aký mávam po...aha to nemôžem povedať, ale každopádne som oko nezažmúrila a nemyslím to metaforicky, ja som bola FAKT celú skurvenú noc hore a rozmýšľala som, ako, kedy a kde do piče si mám vybaviť nejakú daňovú kartičku, predstavovala si seba ako budem maľovať (tragickomické) a umývať okná (to mi ide) a vykladať skriňu baliacim papierom (som freak, mlčte) a zariaďovať si a vyzdobovať a ako asi funguje plynová trúba (je nutné strčiť ruku s horiacou zápalkou dakam do útrob??? To NIKDY neurobím.) a kedy dostanem kartičku poistenca a či mi slovenská poisťovňa vráti prachy za tri dni, ktoré sa prekrývajú s obdobím, za ktoré som im poslala peňáz ako samoplatca (ešte som nevedela, že zmluvu podpíšem skôr než v pondelok) a ak mi to vrátia, koľko poldecákov si za to kúpim (moja spolužiačka onehdy všetko prepočítavala na rožky, ale to boli jednoduché časy na strednej, keď sme ešte platili devalvovanou korunou - haha, páči sa mi to spojenie, používala to naša angličtinárka - a rožok stál naozaj 1SK takže to bolo kurevsky jednoduché) a vyšlo mi že aspoň tri by to mali byť, nula dvojky samozrejme, lebo západniari nenalievajú poriadne, ako dostanete v Hornej Maríkovej (také, z ktorých vás skoro jebne, keď ich dáte na ex, lebo ste z mesta a odvykli ste si dedinsky chlastať), ale viete, to je zároveň jediná výhoda Hornej Maríkovej, takže radšej budem do seba kopať tie predražené štvrťdecáky v metropole a dúfať, že znova stretnem niekoho, kto mi zaplatí 15-eurové vlezné na homo-party. Ech, kde sme boli a kde je pointa?

Aha, takže som sa celú noc prevaľovala a snažila som sa počítať blbé ovce (pri stovke ma to prestalo baviť), myslieť iba na nádych a výdych, uvoľňovať svaly ako pri meditačných cvičeniach (lenže ja som knedla a nemám svaly) a nič z toho nezabralo, takže keď začalo svitať, tešila som sa, že už tá skurvená insomnia nebude dlho trvať. Spím najnovšie každú druhú noc a zároveň som absolútne neproduktívna, lebo keď sa snažíte zaspať, nemôžete robiť nič iné...a včera ani nešiel internet a ja nemám v compe nijaké filmy, iba Requiem for a Dream a to som nechcela pozerať.

Nadránom som asi na polhoďku zaspala, ale to je akurát kontraproduktívne. Potom som vyliezla a vygooglila si múzeum štátnej bezpečnosti, kam som sa chcela v rámci kultúrneho nedeľného popoludnia vybrať dnes, ale vonku bolo krásne počasie a kamaráti šli do Mauerparku na blší trh, tak som sa pridala (na múzeá bude času v zime). Tam som zežrala na obed predražený (ale kurva dobrý) turecký fast food a keď nám po sedení na tráve začalo byť zima, šli sme sa ešte prechádzať a našli sme Kastanienallee, kde sa vraj chodia presúšať nemecké celebrity (ale keďže ja by som nikoho nespoznala, mám piči na lehátku). Je tam plno krásnych štýlových kaviarní naprataných hipstermi a ja vždy myslím na svoj anti-hipsterský sprej a predstavujem si, ako by som ich v tých kaviarňach trochu postriekala a či by padali k zemi ako hnilé hrušky (ja si to v duchu predstavujem a je to hrozne smiešne) a odletovali by im tie šáliky a okuliarky a vyhrnuli by sa im tričká, takže by sme videli ešte viac ich spodného prádla, než doteraz.

V jednej takej kaviarni som si dala chai latte (a ne preto, že som hipster ale preto, že mi chutí a v pomere cena-chuť je to skoro tá najlepšia voľba) a sledovala som ulicu. Svietilo slnko a bolo také krásne jesenné počasie, aké je každú jeseň asi tri dni, kým nezačne tá hnusná pľušť, pre ktorú ja jeseň nenávidím (mám odpor takmer ku každému ročnému obdobiu, v ktorom nie je 30-40 stupňov) a ľudia sedeli aj vonku a možno okolo prešla aj nejaká nemecká moderátorka, ale keďže davy nešaleli, tak skôr asi ne. (Určite majú aj Nemci nejaký ekvivalent Martinky z Turca, o ktorej som si predvčerom prečítala niekoľko článkov a veru...no...veru. Ale tá by sa asi neproducírovala po Berlíne.)

Potom sme zaplatili a šli hľadať Märchenbrunnen, čo je fontána so sochami z ľudových rozprávok. Je brutálna! Bola som absolútne beeindruckt. A nachádza sa vo Friedrichshainskom parku a ten je tiež krásny a najkrajšie je to, že ho mám cez ulicu, takže keď sme sa rozhodli ísť domov, prešla som tri kroky a už som sedela v kuchyni, a zapodievala sa pičovinami, hoci mám v izbe hodené nejaké podklady do práce, ktoré by som si asi mala aspoň prelistovať, nech už robím robrý dojem, keď som študoVAná (čítať s východňárskym prízvukom). Ale nechce sa mi. Plus som si spomenula, že som na pohovore tvrdila, že viem robiť s Outlookom a pritom som ho asi tak videla len z diaľky otvorený na compe u kolegu. Ehm, ale to nie je také ťažké, či? (O tom, že tvrdím, že ovládam aj Excel, radšej pomlčím...ale pred 10 rokmi sme sa to na strednej učili a fakt mi to išlo!)

A pán Tyčka, na vás mám jednu otázku: Je trápne si v Nemecku vziať do práce na obed lepeňák?

Dazed and confused

Celý čas som sa pripravovala ako to sem napíšem a teraz už ani nemám chuť. Nasleduje tá nudná správa: mám kde bývať. (Nádych, výdych.)

Necítim nijakú eufóriu, nijakú radosť, dokonca som začala pochybovať. (Pre informáciu, je to tá izba v Kiffer-WG, čo už mi raz sľúbili, nakoniec to klaplo a teraz už mám aj zmluvu, takže by to malo byť v suchu.) Včera som to podpísala (zasa ma zhúlili a donútili dať si pivo) (niečo mi hovorí, že som tam správne) a potom som šla s Grékom na pivo do krčmy na rohu (to je ten čo odstupuje izbu) (ten Grék, ne ta krčma) (tá krčma je taká štamgastská, viete, kam si dojdu dať chlapi svoje Feierabendbierchen, čo bývajú na okolí). Mám silné podozrenie, že mňa vybral len preto, že sa mu páčim, ale veď nakoniec je to jedno, či? (Inak je to komunista, má taký ten typický grécky prístup, že som mala celý čas chuť mu povedať, že je úplne jasné, prečo sa ich krajina dostala do takej piče, keď všetci takto uvažujú...ale keďže som diplomat, zdržala som sa.)

No a potom som šla domov, bola som trošku pripitá a tak som hneď zaspala. A potom asi o hodinu som sa zobudila a už som bdela až do rána. Nepodarilo sa mi zaspať a celý čas som rozmýšľala, či vlastne tú izbu fakt chcem, keď je taká malá a drahá a vôbec, what the fuck am I doing here? Nač som sa sem jebala, keď budem pracovať v call centre (dnes sme mali welcome day a poviem len - som tam široko-ďaleko najvzdelanejšia, ale inak sú všetci milí a obdivujú mi nemčinu...ako ostatne takmer každý, koho stretnem a už ma to trochu unavuje) (nejsom nevďačná, ale je také divné ovládať perfektne cudzí jazyk???) a platiť 310 euro za poštovú známku (podľa mňa nemá 13m štvorcových, myslím, že to je ojeb, ale pomôžem si?) v starom dome kde vlastne určite netesnia okná. Ach neviem, som nejaká zmätená. Neviem čo chcem od života a neni tu nikto, čo by mi hovoril - nerob kokotiny alebo toto urob, to je dobrý nápad. To má byť samostatný život? Neviem, nepáči sa mi to. (Okrem toho som dnes oplieskala 80 euro na posteľné pičoviny, ale mám nádherné obliečky z Ikei a vždy som po takých túžila, hovorte si čo chcete, Ikea je popiči.) (Tá časť sa mi páči - teda akože zariaďovať si domček, ja som to odmalička milovala, najradšej som sa hrala s nábytočkami, mala som asi štyri sady.)

Deti, povedzte mi, čo so životom!!! To už takto bude navždy? Bože, ako sa poznám, z lenivosti skysnem v call centre dlhšie než sa patrí, lebo cez víkendy budem nivočiť svoje telo a myseľ na príliš hlučných a príliš divokých žúroch všetkými dostupnými prostriedkami a cez týždeň budem rada, že existujem. Neee, každopádne mám aj ja nejaké ciele...ale ja nie som príliš ambiciózna, chápete. Ja netúžim byť manažér, alebo tak. Ja chcem mať svoj klídek, taká som ja. Hm. Ale potom mám pocit, že nespĺňam predstavy iných a tak a že mám na viac (to viem, len keby som nebola tak pekelne lenivá) (radšej by som rozvíjala iné hriechy...síce...vlastne rozvíjam, no tak teda nič, zabudnite na to).

Tento blog sa zmení na zápisky smutného emigranta. A ani neviem čo mi vlastne chýba. Nechcem sa vrátiť, ani zostať, chýba mi Jena a študentské časy a celkovo mám absolútne hlbokú quarter-life crisis! Ako to riešite vy? Vodkou? Trávou? Meditáciou? Uf...všetkým dokopy?

Akcia B

Ešte vás neprestali baviť tie historky o bytoch, však? Som si aj myslela. No sadnite si, ešte toho bude - a čo dávam, dávam z úprimnosti duše! (A vy sa možno zasmejete, ale ono je to asi skôr do plaču.)

Chodím si tak po berlínskych obydliach a niekedy sa ozaj nestačím čudovať. No napríklad včera som videla jedno mrte pekné WG s dvoma učiteľmi (och bože, ako by sme sa k sebe hodili a navyše frajerka jedného z nich robí práve EVS v Berlíne a pozná sa s našou šialenou Maďarkou z Jeny!!!).

Ale bolo príliš pekné na to, aby som mala ja šťastie, takže sa snažím zabudnúť. Ehm. No a dnes, kokos!!! 

Tak za prvé celý deň leje a ja sa tralalákam sprostými S-Bahnmi (neznášam S-Bahn, proste mi vadí...všetky mi vadia okrem Ring-Bahn, ktorá chodí do kolečka) kade tade. No a jeden byt ehm brloh fakt stojí za spomenutie. Otvoril mi taký malý tlstý nesympatický chlapík. Ten byt bol katastrofálny!!! Všade bordel, naskladané veci na sebe, na zemi, v krabiciach a proste všade, neupratané a rozsypaný tabak na stole. On si tam trónil uprostred toho bordelu a trávil deň na fejsi (je na invalidnom dôchodku) a počúval zlé techno. (Ne že by som bola nejaký znalec techna, ale toto bolo fakt nehorázne zlé.)

No a tá izba čo ponúka...ten inzerát tam bol už mrte dlho a teraz chápem prečo. Zaprataná hnusným nábytkom, ktorý tam zostane, čiže nijaká možnosť vyjebať to preč. Hnusný starý všivavý koberec. Na skriniach veci (jeho veci, ktoré takisto zostanú) - totiž staré haraburdy. A pozor - steny natreté na tmavomodro!!! Veď už len prvý dojem bol fakt otrasný. A navyše to vyzeralo, akoby to boli namaľované tapety alebo čo, lebo niektoré kusy sa olupovali a ovísali dolu. Bolo to celé natreté tak amatérsky, že aj ja by som to lepšie zvládla, strop ostal biely ale nebol tam nejaký sokel alebo čo, proste jak tým štetcom jebli, tak to tam zostalo. Viete si to predstaviť? ODPORNÉ. A kúrenie dreveným uhlím. Ďakujem pekne. Za 5 minút som už aj bola vonku, nesmierne hrdá na seba, že som bez hanby okamžite odmietla. Myslím, že to zažíva denne. Veď tam sa môže nasťahovať len feťák (a ten si to nemôže dovoliť).

Potom som pelášila zasa niekam na koniec sveta (to som tiež odmietla, ale to nie je podstatné), keď mi zrazu došla SMS-ka. 

"Ahoj, ja som Mario, stretli sme sa v piatok v Köpi-Keller, dúfam že si ešte pamätáš."

Kurva, jaký Mario? Köpi-Keller si každopádne pamätám, aj to, že som mrte dlho rečnila s nejakým chlapom (snáď to bol teda Mario) ale žeby som mu dávala svoje číslo???

"Ahoj, jasné že si ťa pamätám!"

Takto vám poviem....keď sa dohodneme, že sa stretneme, veru neviem, ako ho rozpoznám. Nemám ani najmenšieho poňatia. Ale Berlín je každopádne veľmi pestré mesto. Uf uf... A ozaj, Proper mi zase písal. Milé od neho, že sa tak stará o moje zdravie a to len preto že ma párkrát na party zažil tak trochu...veselú. Nechávam ho v napätí a trochu preháňam, aj keď v skutočnosti až tak nevyvádzam ako by som chcela.

Partytier

Ja som to celý čas hovorila, že aj Orechová Potôň je pre mňa nebezpečná a mala som pravdu. Ojojoj. A už som stará, takže mi dlhšie trvá, kým sa zotavím. Každopádne idem podľa hesla "čo to dá" lebo každý deň treba žiť, akoby bol váš posledný (neviem či sa ten výrok pôvodne vzťahoval na bezuzdné žúrovanie, ale niečo mi hovorí, že to tak nebude). Aj piatok tak vyzeral.

O šiestej som mala jeden WG-termín (odpoveď negatívna...neviem načo mi pomôže vedieť že som bola v najužšom výbere...asi pre môj dobrý pocit). Nestihla som sa moc najesť a oni otvorili pivo (treba sa uchádzať o izby u chlapov, tam sa vám dostane onakvejšieho pohostenia, ako nejaký čaj, hehe), takže po hodinke u nich v kuchyni a dvoch pivách som odchádzala celkom obveselená. Na Alex (kks som nerozhodná, či skloňovať, alebo nie) som stretla kamošku (zoznámili sme sa minulý týždeň na inom WG kastingu, u toho burana). Ona je Američanka a je tu nová, tak sme hneď usúdili, že je dobré si vymeniť čísla. Ju pozvali v inom byte na ich WG party. Takže sme v meste vyzbierali Aitanu (bože, nepýtajte sa akou náhodou - celý čas lialo, mne sa vybil mobil a nevedeli sme presné miesto, iba ten Kiez, kde sme boli naposledy, lenže tam je barov jak naondiatych a ja som si samozrejme nepamätala v ktorých sme presne boli (len jeden, ale Aitana čakala v inom...ale nakoniec nás osud zviedol dohromady a stretli sme sa náhodou vonku) (nás dve začali baliť nejakí mládenci s fľašou whisky a Migrationshintergrund - toto úžasné nemecké slovo je nepreložiteľné a ak áno, znie to fakt blbo - a ešte sa tam nachomietol čierny dealer s otázkou "Want something, want something??")

Ech...každopádne po šťastlivom stretnutí sme vyrazili na cestu. Justina bola ohľadne tej party neistá, lebo jej nepovedali presný čas a ja som jej vysvetľovala, že to nie je vôbec podstatné, lebo nemecké party sú divoké a trvajú do rána (Španieli so mnou málokedy súhlasia, ale tak so Španielskom sa nedá porovnávať) a že keď sa dotrepeme okolo polnoci, bude to akurvát. Tak aj bolo. (Taká veta jak z rozprávky.) 

Chlast bol zadarmo (ešte nedorazili tie maniere z Jeny, oni tam chlast predávajú a samozrejme to je ilegálne takže často dojde polícia a potom všetci chvatne skrývajú zásoby), tak sme sa nalievali a ja s Aitanou sme sa zasa usídlili v kuchyni (bol tam mega slivkový koláč a nejaký úžasný zemiakový šalát...čo vám budem hovoriť, dve pažrošky). Bavila som sa s miliń ľuďmi o tom istom. Niekedy ma to už nebaví. (Spravidla pri treťom.) Ty si zo Slovenska? Wow, cool! (Ehm...mne sa nezdá, ale tak keď myslia.) A potom nasleduje to - čo tu robím, prečo a načo a čo chcem robiť potom a odkiaľ viem tak dobre po nemecky a celá tá séria otázok, že by som mohla rovno prednáškový cyklus urobiť. Príležitostne príde aj bonusová otázka, čo si myslím o rozdelení Československa. Uf. Ako na štátniciach.

Stretla som tam aj poľský párik a nejakého chalana z ostrova Maurícius. Tak to som si zasa ja nemohla odpustiť poznámku o tej poštovej známke (čo je aj zároveň moja jediná vedomosť o Mauríciu) a on na to - ja som vedel, že to povieš. (Nuž...tuším každý bojujeme s tým istým.) Tak som mu povedala, že on je pre mňa mega exotický a on že ne, pre mňa si exotická ty! (Haha...vtipné to je veru.)

Potom došla polícia a vypli hudbu. To už nebolo tak zábavné a Aitana zavolala nejakému Rumunovi, ktorého stretla minulý víkend (viaže sa k tomu nejaká historka v nočnom parku) a on nás pozval na techno party v meste. Cestou, v U-Bahn sme stretli nejakého chlapíka, čo sa k nám pripojil. Tá party bola super, ale skončila už o deviatej ráno. Medzičasom sme stratili Aitanu s Rumunom a tak sme sa rozhodli že ďalej tiahneme sami a šli sme inam. V jednom klube sa konala trojdňová gay party - začala v piatok a trvá do pondelka rána (čiže ešte stále). Vstup 15 euro. Ja som už v predstihu stihla vylíčiť svoju situáciu a kvetnato som popísala, že aká som chudobná. Môj nový kamoš všetko zatiahol. Všetko. Celý večer. Výborná známosť. A nič nechcel. (Teda možno chcel, ale ja so povedala, že nič nebude a on pochopil a tak sme len kecali.)

Ten bar bol mega. Vzhľadom na to, že sme tam strávili čas medzi deviatou ráno a jednou poobede, nebolo narvané (ale bolo tam dosť plno a dosť tma, aby ste mali pocit noci). Mali aj takú záhradku, kde sa dalo trochu chillen a pred hajzlami mali húpacieho koňa!!! Veľkého, pre dospelých. Hojdala som sa asi pol hodinu. (V tom stave mi to ani nepripadalo tak dlho ale mám z toho dreveného sedátka boľavú riť.)

Keďže kamoško musel v sobotu poobede pracovať, o jednej sme sa rozhodli vypadnúť (aby sa akurát stihol doma osprchovať a prezliecť). 

Je dosť nechutné, keď idete zo žúru, vyzeráte jak feťácka kurva a trasú sa vám nohy (po tých hodinách na parkete som ani nič iné nečakala) a je vám všelijak mdlo. A mesto je plné, lebo Berlín nikdy nie je prázdny. Dovliekla som sa domov a zaľahla. Dnes mi už je lepšie, ale viete čo, asi si to nebudem dávať každý víkend, lebo do Vianoc skapem.

Ja vaše chudiatko!

Viete čo, ja už som sa tým nechcela ani tu zaoberať, lebo to je zase o tom istom, ale schválne, nechám vás hádať - viete v čom spočíva sračka dňa? Nemám nijakú izbu. Chalan čo mi ju sľúbil, sa mal sťahovať ale systém padajúcho hovna spôsobil, že jemu izbu odriekli a teda sa sťahovať nemôže a teda ani ja nedostanem jeho izbu. Viete, aby nebola nuda. Jak na horskej dráhe. Keď mi volal, bolo mu na hlase počuť, že je mu to mega trápne a ponúkol mi, že ak nebudem mať kde spať, môžem aj u nich pár dní zostať. To je fakt milé. Ale ešte stále to nerieši moju situáciu. Tak hľadám, hľadám (mezi kousky popela) (víš že jsem to takhle vůbec nechtěla). 

Včera som videla jedno WG, kde sú dve baby a vyzeralo to tam popiči, strašne útulné, milé, čisté a pekné. (Asi nehúlia, ale to nie je kritérium a navyše človek nikdy nevie.) Hrdosť-nehrdosť, porozprávala som im svoj príbeh a dúfam, že sa zľutujú. Inak nič nové. Teraz môžete hromadne klikať na "Ty moje chudiatko!" aj keď možno som iba nemožná, keď si neviem nič nájsť. Začínam si myslieť, že som nesympatická.

Všeobecný obkec alebo čo som zabudla

Zabudla som vám porozprávať o návšteve hypo-tety (nie je hypotetická, je hypochondrická, zato jej choroby sú podľa mňa z väčšej časti len hypotézami) ešte keď som sa nachádzala na rodnej hrude. (Na rodnej hrudi, hehe.)

O tom, že ona je energetický upír (ale nevyzerá tak dobre ako upíri z True Blood) vedia všetci v mojom okolí. Je neskutočné, ako z vás za 5 minút vysaje všetko šťastie (fúha, ona je možno ešte aj dementor). Ale minule som si spomenula na starú dobrú vec, energeticky som sa uzavrela a tým pádom som si jedine vypočula jej sťažnoti, ale nezanechalo to na mne následky ako zvyčajne (zvyčajne sa odtiaľ odtiahnem ako po nejakom brutálnom tréningu, pričom som celý čas len sedela na gauči). 

Neviem, ako ste na tom s Vorwissen o mojej drahej tete, ale zhrniem vám to: má všetky choroby sveta a aj také, čo neexistujú (je tak trochu hipster), nikoho nemá rada (ona neni rasistka, ona neznáša rovnakým dielom všetkých, je v tomto nekonečne spravodlivá) a celý svet jej ublížil. Horekovala že prečo som sa rozišla s frajerom z Luxemburska a bolo to už pred dvoma rokmi a ona stále že "neľutuješ to?" tak som jej povedala, že bol chudobný a ona na to "tak čo nepovieš hneď". Cítila som sa v tej situácii trochu trápne. Ja si s nikým nezačínam kvôli peniazom. 

A byt je tak uprataný, že keď niečím pohnete, okamžite si to všimne. Tak napríklad naposledy si obrala vlas zo svetra a nehodila ho na zem, držala ho celý čas v ruke a až keď šla do kuchyne, hodila ho do koša. Keď som si sadala, uistila sa, že nemám na zadných vreckách jeansov kovové gombíky, lebo by tým utrpela jej kožená sedačka. (Ehm...seriously???)

A potom mala prejav o tom, ako naháňala pol dňa po byte muchu, lebo "tá si sadá na všetko a keď si predstavím, že si tu u nás na niečo sadne, no veď to je nechutné a všetky tie infekcie čo prenáša, no predstav si že ti chodí po kuchynskej linke..."

Skoro som odpadla...nechcela som hovoriť, že už som aj často zjedla veci, na ktorých sedela mucha, lebo možno už ani ja by som nesmela do jej bytu. Uf, keby tá videla, ako ja žijem, asi sa ma už nikdy nedotkne. Že si sadnem hocikde na múrik, chytám sa štangle v metre a pijem s cudzími ľuďmi z jednej fľaše (napríklad ešte v októbri minulého roku, keď som sa vracala z on-arrival semináru do Jeny, bol sviatok a nemala som si kde kúpiť vodu lebo všetko bolo zavreté. Pred supermarketom sedeli dvaja chalani a jeden z nich mi daroval svoju fľašu s vodou.) No fuj predsa!

Druhá téma je starý úchyl. Povedala som, že nebol až tak úchylný, iba vlezlý, že? Tak viete čo? JE to úchyl. Dnes mi došla SMS, že škoda, že to nevyšlo s naším WG, ale chceš električenku za 50 euro? Ja si neukladám ich telefónne čísla, tak som odpísala, že síce neviem kto si, ale to znie celkom dobre. A on že tie lístky sú pravé, pošle mi scann. A ja že ale ešte stále neviem kto si! A on že zjavne to pre teba nebolo dôležité. Vtedy mi to došlo, porovnala som si čísla so staršou SMS a vedela som, že to je ten divný starý ajťák, čo žije sám a chlastá Sternburg. Neodpísala som. Potom znova zamňaukal mobil: Dám ti typ - som číslo 17. (To už tak býva, že keď si hľadáte bývanie, nenapíšete len jednej osobe, hoci on očividne dúfal, že dostane do svojho hnusného brlohu zrovna mňa.)

Tak som mu odpísala, že som hľadala izbu a ne vzťah a hento nech skúša inde a mne nech dá pokoj. Už neodpísal a dúfam, že to tak aj zostane. Kokos ešte starého úchyla mať na krku, to mi tu fakt chýbalo.

Kto hľadá nájde

Chachacha. V uterek idem podpísať zmluvu do Kiffer-WG. Snažím sa príliš netešiť (aby sa to nedosralo, som extrémne poverčivá), ale moc sa mi to nedarí a musím to niekam napísať (najlepšie na net, že). Chalani z tej popiči izby mi dnes volali, že to mám (ale hovorím, až v utorok majú čas, tak zatiaľ to je len na 99%). Už sa im nechcelo pozývať ďalších ľudí. Vlastne to hovorili už v sobotu, že sa im moc nechce a že ja som taká sympatická, tak načo sa otravovať s ostatnými. Poviem vám, čo sa im najviac páčilo - že som čistotná, že mi nevadí, keď sa tam fajčia chechtavé cigarety, lebo si sama občas dám - to im viditeľne odľahlo a hneď začali baliť jointy a rovno sme sa zhúlili - s že rada pečiem (vtedy môj budúci spolubývajúci radostne zahlásil "Welcome home! We missed you!").

Takže v uterek vám tu napíšem, že ako sa veci majú. A inak som chcela zase dať nejaké postrehy o berlínskych ľuďoch. Jednak sú strašne namyslení, že sú z Berlína (ja neviem, či aj Bratislavčania tak pôsobia, dúfam že ja ne, lebo to je otrasná vlastnosť, keď ste presvedčení že vaše mesto je pupok sveta a dávate to vkuse najavo). A druhak, no pri hľadaní bytu vidíte všeličo. Hnusné, špinavé, pekné a veľké, lacné a drahé izby, ale najlepší sú tí ľudia. Najprv som mala šťastie, lebo všetci boli veľmi milí a sympatickí. Ale za posledné tri dni som stretla dosť ašpirantov na panoptikum do zlého cirkusu. Napríklad dnes večer som v rámci venčenia neodriekla (aj keď som mala chuť, hlavne po tom, čo mi volali huliči, že ma berú), ale vyteperila som sa ven. Byt ok, izba veľká a veľmi lacná (už som došla na ten ich cenový systém, ale nakoniec musíte mať iba šťastie) ale nepáčili sa mi spolubývajúci. (A polohu toho včerajšieho bytu by už aj tak prekonalo jedine WG, čo by bolo na ulici, kde sa nachádza firma, kde budem robiť.)

Boli dvaja, chalan a baba. teda tá baba bola milá, ale ten chalan bol taký...taký chujko. Ignorant (aj to o sebe sám povedal, ale celý čas sa tak aj choval) a navyše absolútne nezdvorilý. Viete ja si nepotrpím extra na nejaké móresy, ale základné veci je pekné dodržiavať. Nejakým spôsobom sa stalo, že sme tam boli štyria naraz (štyria záujemcovia teda) a tak sme sedeli aj s obyvateľmi v kuchyni a kecali. My štyria sme boli všetci cudzinci a henten týpek stále dával sprosté kecy. Napríklad Japoncovi povedal, že miso polievka je odporná (a ne raz, mal asi 10-minútový monológ o tom, že to chutí jak voda z akvárka), Američanke rozprával, že čo všetko sa mu v Amerike nepáčilo, keď tam bol a že v Nemecku sú veci lepšie a mne so Slovincom naznačil, že nás nerozlišuje, lebo my sme len "niečo na východe". Celé to bolo "akože vtipné" a "akože zo srandy" ale neviem teda ako sa cítili ostatní, ja by som s ním bývať nechcela. Proste mi bol vrcholne nesympatický, taký buran. Neurazila som sa, on bol taký ten typ, čo vás ani uraziť nemôže, len ho poľutujete, že keď pánbožko rozdával takt, že chudáčik asi zablúdil (možno pre to, že je ignorant a nepozeral na cedule).

Každopádne to nebolo márne, lebo tá Američanka bola strašne zlatá a my dve sme si vymenili kontakt, lebo ona doletela len dnes ráno a nikoho tu nepozná. A moje sociálne kontakty sú tiež len obmedzené, tak to sa hodí. A už zase to začína - budem poznať miliardu ľudí, ale žiadnych Nemcov. Haha. 

Ozaj, tá ošemetná eskapáda s Robertom - baby sa vôbec nehnevali, povedali, že si sem kľudne môžem doniesť kamarátov, lebo priatelia sú dôležití a nemám sa stresovať. Robert to celý čas tvrdil, že ľudia v Berlíne neriešia pičoviny, lenže viete - ja som z Bratislavy a som zvyknutá pičoviny riešiť a keď ne ja, tak niekto iný. Ale na Berlín si zvyknem rada. Neznášam riešenie pičovín. A slobodná myseľ je to čo potrebujeme všetci. Idem na tom pracovať.

Dickes B po druhé

Berlin - love it or leave it. Keď si to štrádujem nočnými ulicami smerom na Kiez (som sa včera naučila nové slovíčko - to je akože hot spot, miesto kde sú sústredené bary, ja som to nevedela, vy hej?) (asi preto, že v Bratislave nemáme hot spot, chachacha), Berlín priam milujem. Všade sú ľudia, bary, ľudia v baroch, ľudia pred barmi, Spätis a ľudia v Spätis a pred Spätis (v jednom sme si včera kúpili pivo a mali tam vyvesenú takú reklamu že "Koksen ist achtziger." Povzdychla som si, že veru - zlaté osemdesiate) a plný Kiez a na kluboch nálepky "no drugs". No haha, nenechajte sa vysmiať.

Včera sme išli do Kater Holzig, také mega miesto, ani neviem ako to nazvať, či je to krčma, klub alebo čo, ale je to obrovské (ako všetko v Berlíne). Hralo sa tam divadlo (také alternatívne spracovanie Alice v krajine zázrakov). Bola som sama s Aitanou, mali sme sa síce stretnúť s Robertom (pamätáte, Serjov kamoš), ale on nejak nedošiel, či meškal, či čo (Aitana mu do telefónu povedala, že sa jej to nepáči a že je čudný Nemec), takže sme sa stretli až po predstavení. Zobral nás autom na Revaler Str. (odteraz dôležitý pojem, tam je ten Kiez, viete) (inak vás ľutujem, lebo na vás hádžem tie nemecké reálie a pritom sama poriadne neviem kde to je) a tam sme vyliezli a prešmejdili všetko, čo bolo zadarmo. (Je to také miesto, že keď nevinne idete, okoloidúci vám ponúkajú drogy, teda mne nie, asi vyzerám slušne, ale iným.) (To som vždy chcela zažiť, juj!)

Neboli sme dlho, lebo každý mal v sobotu nejaký program a ja som povedala že do tretej sa vrátim (viete, kvôli kľúčom, mám ich ja a oni musia u seba doma zvoniť). Keď som sa rozhodla že je čas, Robert šiel so mnou (vlastne, ehm, sme sa už pred tým tak trochu chvíľu bozkávali...hodnú chvíľu) a ja som vlastne len chcela, aby mi ukázal smer na moju U-Bahn, ale on zavolal taxík (prostesty nepomáhali) a šli sme ku mne. Samozrejme som mu celý čas hovorila, že predsa nemôže spať u mňa, keď bývam u kamarátov a to je neslušné a dosť blbé, dotiahnuť tam ešte niekoho ďalšieho na noc. Nedal si povedať. Chvíľu sme sedeli na schodoch pred vchodom, kedy ja som sa ešte z posledných síl snažila mu vysvetliť že to nejde a potom som plynule prešla do svojho "kde ja len budem bývať, keď ma nikto nechce k sebe do domčeka" a on tam sedel, objímal ma a sľuboval, že zavolá nejakým ľuďom a že do týždňa mám byt. (Eh, čo všetko jeden chlap nespraví...)

Nakoniec som mu teda povedala, že nech ide hore, ale hlavne potichu (chci to, hlavně tiše a rychle). Potom sme boli spolu ešte aj v kúpeľni (v poslednej dobe sa mi čoraz častejšie stáva, že s ľuďmi, ktorých takmer nepoznám sa ocitnem v kúpeľni, pričom jeden z nás je na záchode a už mi to ani nepríde nejaké zvrátené) a hneď sme zaliezli. Všetky jeho pokusy som stopla hneď na začiatku a vlastne sme relatívne rýchlo zaspali.

Dúfala som, že sa stihne vypratať skôr, než na to niekto dojde, ale ráno jedno z dievčat došlo do izby, lebo tu majú skrine a potrebovala si dačo vziať. Tvárila som sa, že spím a v duchu som panikárila (mega trapas!).

Nakoniec ona odišla skôr než my. (Písala som jej SMS a ona že to je v poho, nič sa nedeje. Fakt cool.)

No a dnes som mala zase taký plodný deň čo sa týka WG.

Najprv byt u strého úchyla. V podstate ide o to, že ten typ je divný. 40-tnik čo žije sám (a ten byt tak aj vypadá, dosť odporne páchne od cigariet, je to v piči sveta a proste také typické atribúty staromládeneckého bytu) (t.j. všetko nechutné, asi jak chata na Spiši - pre tých čo si pamätajú a ešte sa im nepodarilo to vytesniť). Okrem toho pije najlacnejšie a najhnusnejšie pivo (Sternburg), čo pijú iba punkáči a bezďáci a socky a všade má plné bedničky s prázdnymi fľašami. A celkovo mi furt dačo punúkal - akože si môžem hocikedy požičať jeho auto a blablabla, proste také divné to bolo celé.

Keďže ja neviem povedať nie, povedala som mu, že sa ozvem do utorka. (Bože, musím sa to naučiť, lebo takto to ďalej nemôže fungovať!) Ani tej starej komunistke som nevedela povedať, že to nechcem a hotovo, tiež sa jej "ozvem do utorka". Uf.

Druhý byt bol mrte ďaleko, to som rovno odriekla. (Ale ten človek bol normálny, ja mám vlastne problém iba s takými čudnými ľuďmi, u ktorých mám pocit, že ma do niečoho tlačia, vtedy neviem rázne povedať NIE, len sa začnem vyhovárať.) Tretí bol celkom fajn, ale krpatý a ne moc pekný. Tí ľudia všetci berú peňáze, ale renovovať sa im nejak nechce.

No a štvrtý. Mój ty kokot. Tú izbu chcem. Menšia síce, ale: tri (!!!) zastávky metrom od práce (kto môže toto povedať v Berlíne?), mega v centre, ale tichá ulica, k metru asi tri minúty peškom a party štvrť hneď za rohom. Jeden spolubývajúci z Anglicka. Veľká kúpeľňa s oknom (ojój, miesta na moju kozmetiku) a popiči milá a útulná kuchyňa. Mauerpark kúsok odtiaľ peši. Starý dom. Tie sa mi páčia. Chalani mi pomôžu vymaľovať. A za tri kilá mesačne. Teraz držte palce aj prostredníčky aby mi to vyšlo, lebo niekedy to už musí prísť!

Dickes B

V jeden večer sa teperím tmavými ulicami a v slabom daždi do štvrte, ktorú obývajú prevažne prisťahovalci (na schodoch metra sa hádajú - ale možno iba priateľsky doberajú - traja kamaráti každý inej farby a mňa premkne zlý pocit, či je to tu naozaj tak bezpečné, ako všetci tvrdia) aby som si pozrela izbu, ktorú vlastne ani moc nechcem, lebo sa dá prenajať iba do konca februára. Izba je celkom pekná, obrovská, ale byt je kvázi stavenisko a chlapík viac-menej prenajíma, aby mal na renováciu. Za 10 minút už som na ceste späť, v strede štreky sa pokazí metro a keď po zdĺhavom hľadaní v plániku konečne vygenerujem vhodnú náhradnú trasu, čakám na S-Bahn 20 minút (nehorázne!)

Domov prídem unavená a ešte dve hodiny čumím do obrazovky a píšem e-maily. Aj tak v noci neviem zaspať, lebo mi treští hlava, od toho hektického dňa, akým je tu vlastne každý, od myšlienok a úvah, lebo sa mi už asi nezmestia do mozgu a tak tlačia na kôru a to bolí. Od pocitov zúfalstva a nádeje a zase zúfalstva a potom sa upokojujem, že už mám polku za sebou a to vlastne tú dôležitejšiu - a teda mám job, kde budem mať stabilný príjem. 

Ráno vstanem do krásneho rána (zobudím sa extrémne skoro, nato koľko obyčajne potrebujem spánku), svieti slnko, povieva iba slabučký vetrík a počasie sa tvári, že teda s októbrovou pľušťou ešte pozhovie (hmmm...aká írečitá veta, to sa mi páči). Zapípa mi mobil - Proper mi v noci poslal SMS-ku nech sa mi darí a či je všetko v poriadku, lebo má nejaký zlý pocit (cha...prišiel na psa mráz? Žeby nevedel kvôli mne zaspať? To je ale milé.) Na raňajky spasem štyri Knäckebroty (kým ich požujem, trvá to tak dlho, že mi celý proces raňajok začína liezť na nervy) a vydám sa na cestu k nejakému inému WG. A o tejto ceste by som vám rada napísala viac, lebo to bolo tak trochu ako putovanie s prsteňom k hore osudu. Akurát, že ja som putovala s nádejou do piče sveta ku komunistickej hore sádla (keď už mám byť exaktná hnusná).

Cesta tam mi z centra trvala čosi vyše hodiny. Konečná S-Bahnu, čo vám poviem. Úplná piča, proste z okna som sa dívala na polia, lány, lesy, lúky a myslela na to, že ak tu budem bývať, seriózne hrozí, že niekde zakopnem o seno a vytknem si členok. A ešte na to, že keby som chcela bývať v absolútnej piči, odsťahujem sa do Orechovej Potône a ne do Berlína. Ale dobre. Dorazili sme do štvrte, čo vyzerala ako niečo medzi dedinkou v údolí a ružinovským sídliskom (a aj tí ľudia tam tak vyzerali). Naveľa som našla aj správny smer a šlapala ešte dobrých 20 minút od stanice k tomu domu (teta tvrdila že to je 12...no hovno, a to ja mám relatívne rýchly krok). Presne, je to rodinný dom. Už zvonka vyzeral dosť zle, taký úplne runtergekommen, opadaná omietka, staré okná, že asi drží len silou vôle. Je to predvojnová stavba (ale zaujímalo by ma, pred KTOROU vojnou ho stavali) a od bombardovania Berlína sa na ňom zrejme nič nezmenilo. 

Privítala ma taká tetuška (to je tá spomenutá hora sádla) jak zo zelovocu v Hornej Maríkovej so zväzkom kľúčov na krku a húpavým krokom. Už keď sme vošli, začala som mať taký ten pocit že ne. Všetko staré a HNUSNÉ. Ukázala mi tri izby (zrejme vlastní celý dom, nevráža doňho ani cent, ale prenajímať by ho chcela za ťažké prachy, hovorím vám, už som videla krajšie, väčšie, čistejšie a lepšie izby v centre, ktoré stáli menej) a všetky boli HNUSNÉ. Proste...odporné. Hnusný komunistický nábytok (preglejka rulz), vstavané nábytkové steny (chcelo sa mi grcať) a dokonca tam neboli ani normálne postele, ale také tie vyklápacie, čo sa dajú sklopiť ako skriňa, viete čo myslím? Proste HNUSNÉ. A nechutné staré koberce, asi jak v dome odborov. 

Už len z toho pohľadu sa mi robila vyrážka a nehovorím o tom, že ja ako ťažký alergik by som tam do týždňa asi aj skapala. Kuchyne a kúpeľne boli tiež hnusné, aspoň zrenovované, ale vyzerali, akoby tam nikto poriadne nebýval, proste také...už chápem, prečo sa nikto z tých ľudí nehodlá zdržať tam dlhšie. Korunu tomu nasadila tetuškina "pracovňa", kde si ma ešte preklepla, že či mám prácu a akú a za koľko. Nechutná komunistická izba, na stola kvázi háčkovaná dečka (akurát že to nebolo háčkované, ale umelohmotné). A všade prach a z kútov som videla jak mi kývajú plesne. Teta je stará komunistka ("voľakedy vás síce niekam pridelili, ale aspoň ste mali prácu, všetko má aj klady aj zápory") a navyše tak ukecaná, že som tam zabila hodinu počúvaním jej žvástov. A ešte pindala, že ľudia nedodržiavajú upratovací plán a ona to tam musí chodiť kontrolovať. Keby som chcela aby mi na dvere klopali gestapáci, tak spácham zločin a nechám sa zatknúť. Blueeeh.

Vyhovárala som že, že je to pre mňa moc ďaleko a že jej dám do stredy vedieť, ale už teraz viem, že ma tam nikto nedostane ani za boha. Fuj, ešte teraz ma striasa, keď si to predstavím. Tak som odtiaľ prášila, že cesta mi fakticky trvala len asi 12 minút (hmm...tak ani neklamala, len zabudla dodať, že až cestou späť) a celú cestu som sa vnútorne otriasala a dúfala, že budem čím skôr v civilizovanom centre. Bleh. Grc. Tyčka. NIKDY.

To už radšej k starému úchylovi. Tam idem zajtra, hádam bude zase dobrá téma na článok. Aj keď vám poviem, že radšej by som vám oznámila celkom nudne "mám kde bývať".

Nový život - Vojtechovce

Do mesta snov (ale ne mojich, chacha) som sa dotrepala včera večer a viete čo? Majú tu zimu jak v piči! Alebo by som mala hovoriť máme  tu zimu jak v piči? No nič.

Som tu a lietam po úradoch. Na úrade práce boli napríklad hnusní jak ráno po opici a to od nich vlastne nič nechcem (no dobre, ale ne zas tak veľa), ale to ma neprekvapilo, oni to majú podľa mňa nariadené. Inak som vybavila aj jednu vec úplne náhodou, keď som blúdila a nevedela nájsť jeden úrad, našla som iný, na ktorý som medzičasom zabudla. Uf. Popiči, ne?

Inak stále ma občas chytajú také pocity typu "čo jááááá chuderka z dzedziny v tomto veľkomeste, šak tu je všetko tak ďalekóóóó, pomóóóóc, vybavte to niekto za mňa" (vidíte tú vychcanosť...?)

Btw nudista má už zase inzerát na webe, ale ja to jebem, nenapíšem mu druhýkrát, keď je taký kokot. A ešte aj starý úchyl sa mi zase ozval, ale o ňom som vám tuším ani nepísala, či?

(Mama si robila srandu, že úchyl ma prichýli. No veď toto...) Tak som mu povedala, že ok, pozrem si tú izbu, nech sa ukľudní. Ale bývať s ním nebudem, to si radšej zase dačo vymyslím. 

Som unavená. Prečo ma nikto nechce k sebe do domčeka???

Life is life, na-naaaa-na-na-na

Ten dospelácky život som si vždy predstavovala inak. Niečo v zmysle "všetko môžem, nič nemusím a všetci mi môžu". Ehm...prečo to tak neni??? 

Ne že loziť po celom meste a vybavovať úrady a papiere a dokumenty a o dušu spasenú vyprosovať a vybavovať a stresovať sa a vôbec, ja som Miazga otec...to akože odteraz bude už navždy tak? Som si vždy myslela že život končí po 30-ke, ale tuším končí začiatkom seriózneho pracovného pomeru. Aj tato mi povedal že "party is over", čo sa mi teda ani trochu nepozdáva. Jáááák, over?!

Ojojoj. Som rozčarovaná a znepokojená. Mám quarter-life crisis. (Už som ju mala minulý rok, ale tuším je zas tu.)

A viete niekto čo chcem od života? (Ak hej, napíšte mi do komentov.) 

Ale viete čo som zistila? Že v Berlíne je oveľa viac mojich známych, než som čakala, čiže ne len že mám kde prebývať celý zvyšok septembra (ak si nedajbože nič nenájdem), ale mám aj solídne vyhliadky na kvalitný spoločenský život! Nebudem tam sama ako prs! (Áno prs, to neni tlačová chyba.) Mám tam party ľudí, aj ľudí, s ktorými môžem ísť do divadla alebo do parku, alebo len na kávu, celkovo by som to ohodnotila, ako ťažko popiči.

Dnes som bola na svojej strednej a mala som prezentáciu o EVS. Muselo to byť po nemecky, čo podľa mňa nebol najšťastnejší nápad, lebo mi polku nerozumeli, navyše som mala len jednu vyučovaciu hodinu, čo je mrte málo, takže som nestihla všetko čo som chcela a keď zazvonilo, žiaci do troch sekúnd zmizli ako Gáfor Vlkolínsky. Hádam som medzi nimi aspoň jedného oslovila. Je ťažké presvedčiť Slovákov, aby dačo také robili, lebo naša mentalita je tak drbnutá a obmedzená, že by trebalo hever, aby som im natĺkla do hláv nejaký nový nápad. Neviem či sa ten spôsob myslenia niekedy u nás zmení, ale bolo by to fajn. Vždy si hovorím, že mňa to nemusí zaujímať, keďže som na najlepšej ceste sa zdekovať z tejto gubernie, ale viete ako...stále máte akýsi pocit, že tejto krajine treba pomôcť a tak. (Poznáte také to že aký máte názor na situáciu v tejto krajine? No celkovo je to v tejto krajine akože úplne napiču, no lebo aj tí kokoti čo nám vládnu, no to sú čistí kokoti... a smeruje to do riadnej piče. Alebo tak nejak.) No veď uvidíme. Vlastne nemám nič nové, len som sa chcela posťažovať - že ma stále nikto nechce k sebe do domčeka (nechápem prečo, veď som tak cool, omg wtf bbq!) a mám odporné krámy, takže vyžieram algifen a bonboniéru (takmer v rovnakých množstvách) a ľutujem, že som si svoj ibáč 600-ku nechala v Berlíne, lebo to je iný matroš, kto raz okúsi, už nemá chuť vrátiť sa k 400-ke a mne len zdravý rozum navráva že si na to nemám zvyknúť, lebo nakoniec mi už nič nepomôže, iba morfium do žily, keď budem takto pokračovať. (Bude o mne aj kniha určite, ako som so šialeným výrazom behala po meste s analgetikami v igelitke a snažila sa splašiť nové prachy na analgetiká...)

Ale dnes čakám návštevu, bude víno a chlebíčky a scrabble a celú noc rozhovory o živote a chlapoch a tak vôbec. Záviďte.

Neopúšťať sa!

Dnes som sa už síce začala, ale potom mi zazvonil telefón a podľa všetkého mám prácu v call centre! Ale skôr než mi začnete gratulovať, počkajte, či si to náhodou nerozmyslia, lebo som to hneď oznámila svetu a ako to v poslednej dobe stále bolo, vždy keď som sa s niečím vytasila, tak na druhý deň to padlo. Tak vám len hovorím, že hádam to výjde a teraz už nejsom tak zúfalá, doma ma čakala mamička s plnenou tekvicou a celkovo je všetko lepšie ako včera.

Stále sme v hovne, len hĺbka sa mení

Čo by som tak povedala na úvod. Praktikujem zrovna taký postoj, že "keď ste po krk v sračkách, nevešajte hlavu", ale za chvíľu ju možno zvesím, lebo začnem byť z toho celého príliš unavená. Sťažovala som sa niekedy, že môj život je nuda? Beriem naspäť!!! Preboha, len nech zavíta trocha nudy do môjho života, sľubujem, že už nikdy na to nebudem pičovať. 

Ten kokot (nemám už naňho iné pomenovanie) mi tú izbu odriekol (čiže žiadna obhliadka nemeckých pišulákov, drahí čitatelia). Viete ako - v sobotu SMS a mail, že izba je moja na 100%. V nedeľu nebolo možné sa mu dovolať a nakoniec mi v noci odpísal na mail, že mi tú izbu ponúknuť nemôže, lebo blablabla, jeho spolubývajúci tam ešte zostane. Tak na kerú Máriu mi to sľúbil??? Som rozhorčená a nasratá a frustrovaná jak trpaslík. (Tomu jebte, že trpaslíci majú všetky tri atribúty, aj vy by ste boli, keby ste boli trpajzel.)

Ostatné izby zasa neprichádzajú do úvahy, ešte čakám, čo mi povedia manželia (lebo som im medzitým napísala, že už niečo mám a teraz som sa ozvala, že keby ma teda zaradili do užšieho výberu, nebudem sa hnevať...trápne, viem, ale som v núdzi a friend with weed is a friend indeed...a ja nemám ani tú pojebanú weed a to som dnes uvažovala že sa zveziem na Cottbusser Tor - nová Bahnhof ZOO - a tam si zoženiem dačo onakvejšie, môj život bude stále na piču, ale aspoň si to nebudem tak uvedomovať).

Čo sa týka mojich slávnych pohovorov, myslím, že prebehli celkom dobre, ale som v takom strese, že som nezvládala robiť uvoľnený dojem. Prvý bol do call centra a bol k veci a mala som aj dobrý pocit. Druhý bol (!!!) do obchodu so športovým oblečením. Viete, taký nahovno job, akože sorry, ale nech si to nazvú jak chcú, furt je to len predavačka. Pohovor trval hodinu a vyskytlo sa všetko, vrátane takých chuťoviek ako "kde sa vidíte o také dva až päť rokov", "aké životné hodnoty sú pre vás dôležité", "ako riešite pracovné konflikty s kolegami", "vymenujte svoje tri silné a tri slabé stránky" alebo "aký výrobok v športovom obchode by ste vedeli najlepšie predať". Akože WTF. Na hentakú robotu pohovor, jak keby som sa uchádzala o pozíciu generálneho riaditeľa Sparkasse (to teda nechcem vedieť, čo sa pýtajú jeho...ale možno hentaké miesta sa dostávajú po známosti). Šla som odtiaľ vyflusnutá jak po skúške a chcelo sa mi revať, aj keď si nemyslím, že by som to nejak extra posrala. Snažila som sa, vyprávala som, vymýšľala som svoje silné stránky (najhoršie sú tie slabé, predsa im nezavesím na nos, že som nedochvíľna a keď sa mi nechce vyzliekať figurínu, tvrdím zákazníkom, že to nie je ich číslo) a myslela na očný kontakt a nebabrať sa s rukami a sedieť vystreto a tak. Nakoniec mi povedal, že pôsobím hanblivo. No viete...je to tak, ale to sú tie roky strávené na výške, tam platí že s prístupom "úctivý služobníček" zájdete ďalej, než s nejakou americkou asertivitou. Aspoň u nás na fakulte. 

Ja o sebe netvrdím, že viem veci lepšie než viem, možno by som mala...napríklad som musela chvíľu hovoriť aj po anglicky (prvú vetu som zo seba nevedela dostať, neviem prečo, asi od nervov) a chlapík bol akože impressed, že vraj mám lepšiu úroveň než B2, čo si uvádzam v životopise. Eh...ja netuším, akú mám úroveň, nemám nijaký diplom, posledný ročník jazykovky končil B2 úrovňou a odvtedy konverzujem každý deň, tak možno sa to zlepšilo...ale tak lepšie tak, než keby si myslel, že to je na prd. 

Celé to bol inak iba rozhovor s chlapíkom z agentúry, stále neviem ani len meno tej pojebanej firmy. Zmrdi sú to. Nakoniec mi povedal, že ma bude odporúčať ďalej a jakožto dve slabé stránky mi vymenoval že: nejsom Nemka (popiči, to nemôžem zmeniť, ale na to že to je poľská firma, tak si kladú nejaké extra nároky, že chcú native speakerov...kokos šak v Berlíne keď sa pýtam na cestu, zatiaľ som nestretla jediného Nemca, fakticky) a že nemám skúsenosť s predajom športového oblečenia. No nemám, robila som len v Orsay...chápete, niečo absolútne odlišné, ako sa vôbec môžem uchádzať o miesto predavačky športových  handier??? Veď ktovie či by som to zvládla. Asi si musím spraviť na to Ausbildung. A kks, pýtal sa že s akou kasou som pracovala a ja že šak s normálnou, lebo som nechápala, čo to chce vedieť a on že - ale mala scann? A tak mu hovorím, že u nás majú všetky kasy scann, iné som videla asi len v zelovoci na sídlisku (som to teda nepovedala tak explicitne, ale chápete ma). A on že - aha, no hej, ale musím sa spýtať, ale veď jasné, u vás bolo všetko vybudované po revolúcii...

Ako mala som z neho trochu taký fúzikovský pocit miestami. A okrem toho dal aj voľačo o tom, že ženy hento tamto, len už som zabudla čoho sa to týkalo. Nebolo to vyslovene útočné, ale také latentné a začínalo ma to srať, lebo Nemci narobia okolo korektnosti taký bordel a potom vám niekto bude špliechať kokotiny do ksichtu pri pohovore. Pfff. Nech sa idú pojebať všetci. A dnes je tak skurvený deň, že ešte aj prší a fúka a je to tu jak na severnom póle a mne chýba Jena. Ešte že to metro je také rýchle, lebo dnes som bola asi úplne všade a už sa pomaly začínam vyznať v niektorých smeroch. Ale když se to vezme kolem a kolem, najradšej by som šla k mame a vyrevala si oči a nechala sa poľutovať a tak. (Dnes som akurát zežrala celú karamelovú Milku...a nepomohlo to.)

Aha a henten sa ešte aj vypytoval asi 10 minút, prečo chcem žiť v Nemecku a prečo ne na Slovensku a prečo zrovna v Berlíne a ne v Mníchove (som si kusla do jazyka, aby som nepovedala, že do Bavorska by ma nedostali ani za nič a Mníchov ma absolútne neláka). A vôbec - neni to moja vec? Ako keby ľudia nemali právo migrovať, šak na kerého fasa sme v únii. (A tiež sa pýtal, či mám pracovné povolenie...) Uf. Hotová som z toho. Idem spať, zajtra vstávam na vlak domov, aspoň dačo. Raz ma v Berlíne jebne. Som v meste kam som nikdy netúžila ísť, bez práce a bez bytu a bez poistenia a ani prihlásená nejsom ale zato mám zúfalstva na rozdávanie.