D-land

Je tu niekto nový, oddnes. Priznajte sa!

Inak, už zajtra!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

Zúbková víla

Taká víla by sa mojej zubárky určite zľakla. Si myslím. Dneska pindila (ne víla, zubárka) že to je hrozne neseriózne odo mňa (nepovedala presne že čo, tak si myslím, že asi odhlásiť sa od nej po zákroku a nie pred ním) (podľa mňa to je logické, ale tak prikláňam sa k tomu výroku od Konfucia, či koho, že nesúhlasím s Vami, ale vypočujem si vás - akože diverzita názorov). Ale chápem že sa jej nepozdáva, že tie krásne šuštiace padíky už nebudú padať do jej kasy. No, mala byť milšia.

Zhon!!!

A je to tu. Začala som zvláčať. Veci, oblečenie, haraburdy a stres. Ja som neschopná, čo sa praktického života týka, lebo potrebujem veľa vecí. Teda nepotrebujem, ale keď už ich raz mám, musím ich so sebou rozvláčať kade tade. Chce ma niekto zbaliť? Nie, nie, nie, nestačí, keď mi kúpite tri vodky! Myslím seriózne balenie, pri ktorom ja vás budem komandovať a hovoriť čo, kam a ako (vhodné pre submisívnych mužov) a na konci budete vyčerpaní a zrejme budete mať chuť poslať ma do riti. Ale drahí moji, to je riziko povolania. (Ja budem medzitým na internete.)

Tak som dnes spravila mešiu revíziu handier a zistila som, že napriek tomu, že si nikdy nemám čo obliecť, mám nejak veľa vecí. Vyhrabala som zimné oblečenie (prehrabávať sa vo svetroch, keď je vonku treskúce leto feels weird) a teraz leží všetko nahádzané na kope a nechce sa to vytriediť. Lebo niektoré veci by som mohla nechať doma, nahovára mi podvedomie. Lenže moje podvedomie je nedôveryhodný zdroj, veď je neustále omamované kadejakými psychotropnými látkami! 

Ale buďme konkrétni, aby ste mi nevyčítali, že mystifikujem a vyjadrujem sa hmlisto a obšírne. No tak napríklad také rukavice. Mám jedny na jeseň a dvoje na zimu, ani jedných sa nehodlám vzdať, na druhej strane cítim, že preháňam. Našťastie svetre mám len dva. Ale mikiny tri. Och, keď ja neviem, rok je dlho! A to sú všetko nové veci, tak je malá pravdepodobnosť, že ich budem chcieť vyjebať. Inak vy mi moc nepomáhate, viete? Mali by ste písať konkrétne rady ("To fialové tričko z H&M je šmejd, nechaj ho doma" alebo "Samozrejme potrebuješ 400 párov topánok!!!") a ne sa tu chechtať že "ani ja by som nevedel" tralala...no, to môže povedať každý.

Aby sa mi lepšie balilo do krajiny večného...ehm, čo je v Nemecku večné? (Ja viem, ja viem, hanba za dve vojny! Ale to sa sem moc nehodí.) Tak aby sa mi skrátka lepšie balilo, púšťam si nemecký hip-hop. Chcem len upozorniť každého, že nepočúvam hip-hop. Nikdy, nijaký. A to CD mám z dávnych pubertálnych čias (dávno minulých a na akné už len spomínam a ďakujem bohu že foťáky v tej dobe neboli tak kvalitné), keď som sa na chvíľu preorientovala a doma mi príležitostne hučal okrem Massive Töne aj Názov stavby. (A je to vonku, uf.) Inak ten hip-hop deväťdesiatych rokov je svojím spôsobom strašne smiešny. A ešte aj - teraz, keď si to tu púšťam, rozumiem aj textom a sú presne tak stupídne, ako by sa dalo čakať. V 15-tich som iba počúvala tie nemecké pičungy a užívala si zvuk jazyka. Koniec lingvistického okienka, vráťme sa k problémom celosvetového významu (ako je napríklad aj koudel vo vlasoch Denní dávky ironie) - môjmu problému s balením. (Inak Massive Töne práve spievajú Junge scheiß drauf...znamenie???) 

Keby som mala zbaliť nejakého chlapa, už ho mám. Dopiči, iba raz v živote som bola na diskotéke odmietnutá, viete čo taký životný vývoj narobí s vaším sebavedomím? (Urobí to presne to, že vždy vplávate do podniku s namysleným úsmevom a po piatich minútach checkovania okolia si s kamoškami vymeníte chápavé pohľady so slovami "No...zasa sme tu najkrajšie.") Lenže baliť kufre neni mojou silnou stránkou. Zato o tom dokážem vypisovať na blog siahodlhé traktáty. Ako nejaký balivý filozof.

Čoho sa ešte nehodlám vzdať: kolieskové korčule (to že som tento rok ani raz nekorčuľovala teraz nerozpitvávajte, Jena je riť, samý les okolo a všelijaké cyklistické cestičky, tam začnem konečne viac športovať!) (Naozaj!) (Dúfam.), shisha (rok bez fajčenia??? Ste zbesneli??), cca 30 šatiek a šálikov (keď ja mám rada zmenu), 2 klobúky (ale každý je iný a ja klobúky milujem, tak mlčte), zatiaľ neurčitý počet búnd a kabátikov. 

Čo nechám doma a som nerozhodná: zimné korčule. Väčšinou sa totiž dajú požičať. Ale keď ja neviem.

A: knihy. Nejaké si beriem, čo som nestihla prečítať. Nehodlám žiť celý rok tak nekultúrne. To mi aj tak bude chýbať. A najvác mi bude chýbať hi-fi zostava. Hudba z notebooku znie ako z pivnice a je to utrpenie, ale repráky si nemôžem vziať.

Ježiši! Zabudla som tie kabelky! No, idem ja.

Paní doktorko, vy jste doktorka?

Mala som dnes chuť sa to spýtať mojej zubárky. Ona nie je len absolútne neschopná (a to nehovorím o tom, že ambulanciu aj s pacientami zdedila po svojej matke, takže pre svoju kariéru ani prstom hnúť nemusela a nehovorím ani o tom, že mám zo spoľahlivého zdroja overenú informáciu, že bola jedna z najhorších študentiek zubného lekárstva na fakulte) (amen tma, hrôza ma obchádza). Ona je ešte aj nehorázne drzá. Videli ste už drzého doktora? Väčšinou sú arogantní alebo otrávení, ale táto je vyslovene drzá a nevie sa chovať. Nebudem tu rozmazávať detaily, lebo sa mi nechce, ale vytočila ma jak roztoča a keď som povedala že sa chcem nechať vyradiť z evidencie (pohár trpezlivosti pretiekol už dávno, lebo taký pohár trpezlivosti nie je žiadna always vložka s krídielkami - tie, ako dobre vieme, nepretekajú), tak ma hneď chcela poslať do piče a neošetriť ma. Mám totiž ešte jeden kaz, ktorý mi dnes neopravila ("ona nestíha") a objednala ma na štvrtok. No chápete? Ne že by som jej málo platila, je to jedna z najdrahších zubárok (a to je ďalší dôvod prečo sa odtiaľ pracem do piče preč), ale ona sa k pacientom správa horšie než k chodiacim peňaženkám. A to dnes celá jej práca na jednom mojom zube trvala 5 minút (stálo ma to 10 euro a ďalších 60 si mám pripraviť), ale jej kecy asi tak 30 minút. Ani plombu mi nedala, lebo "ona nestíha". Tak dopiči neviem už koho potom ošetrila, lebo ja som bola objednaná od 23. marca. A za to na mňa tiež akurát naziapala, že to je dávno a prečo som tu nebola skôr, keď v sobotu odchádzam. (Ako jej len vysvetliť, že som chcela mať prehliadku tesne pred odchodom a že som sa s ňou osobne na tom tak dohodla?) 

Veď k nej ani s boľavým zubom nemôžte prísť, lebo ona nemá nikdy čas a treba sa objednať, najlepšie pol roka dopredu a to nevadí že ste v noci museli zežrať dva ibáče aby ste sa vyspali, lebo vás bolela polka hlavy (to bolo keď som došla z erazmu a vtedy mi zas pičovala že prečo som nedošla skôr) (neviem kedy skôr, ani keby som tu bola, lebo pokiaľ viem, preventívna prehliadka sa robí raz ročne a ja tam chodím častejšie než raz ročne lebo moje zuby sú prehnité rovnako ako moja morálka a nepomôže mi asi už nič, leda že by mi pichli vápnik cez infúzku).

Pffffffff. Doktori. Slovenskí doktori si zaslúžia po papuli a ne zvyšovať platy. Keď sa začnú chovať ako tí na západe, potom nech sa ozvú. Bodaj by sa ona raz dostala k takému dentistovi jak je ona sama.

Life is a cabaret

Musím trochu reagovať na veci, ktoré som si v poslednej dobe prečítala. Nechcem citovať (lebo som zbabelec a okrem toho ani nemám chuť sa s nikým hádať), ale viete čo? Ja už som sa o sebe dopočula, že príliš veľa píšem na net, aj také čo netreba, ale preboha, blogger je mi svedkom, že sú tu aj horší!!! A blogger toho musí zniesť naozaj veľa, lebo niektorí nielen že necítia rozpaky napísať úplne všetko (pre lepšiu predstavu by som to metaforicky nazvala "výstrihom, cez ktorý vidno až pičné chlpy"), ale ešte aj dosť odporným a vulgárnym spôsobom. Predtým, než začnete drndať, že sama si vulgárna, Wicked, aj tvoje deti budú, tak vedzte, že existujú dva druhy vulgárnosti. Jeden taký, povedzme ľahko rozoznateľný (nechcem povedať prvoplánový, lebo to ja rozhodne nejsom!!! Chacha.) za hojného používania tabuizovaných výrazov (ako príklady uvádzam kurva piča kokot jebať cecky). 

Druhý je oveľa rafinovanejší a (pre mňa osobne) nechutnejší. Niektorí ľudia proste dokážu byť vulgárni aj keď nič nehovoria, prípadne hovoria ale priamo nenadávajú. Viete čo myslím? Je to ťažké definovať. A niektorí sú nie len vulgárni celou svojou existenciou, ale ešte aj nudní. Och. (Natíska sa mi citát z môjho obľúbeného filmu - môžte hádať a možno vyhráte a budete mať zo seba dobrý pocit, akí ste vzdelaní - "Co s takovým kreténem? Takovýho vola můžeš jedině voddělat.") (No to by bolo moc radikálne, ale tak ja som o sebe nikdy nepovedala že som pacifista. Nie som, ak vás to zaujíma.)

Hm, hm, hm. No a inak: prečo to ja vlastne čítam, keď ma miestami striasa hnusom? (Ááááále... kľudne ma nazvite konzervou, asi naozaj som.) Niekedy zostanem taká konsternovaná, že sa neviem odtrhnúť od obrazovky. Okrem toho je to fascinujúce. A ešte stále lepšie ako kopa iných činností. Ale horšie než si čítať kvalitnú literatúru. Sama rozmýšľam, prečo toľko času zajebem tuto na bloggeri, keď mám tristo miliónov kníh, ktoré si chcem prečítať.

Horor stres

Čítať spolu dokopy - paos chanika horor stres (nasleduje ešte zhon, ale to si nechávam v zálohe). Jebať nejaké topánky, už som aj tak rozhodnutá, že si ich beriem priveľa - lenže, moji drahí, ja neznášam, keď musím nosiť tri dni za sebou rovnaké topánky. Ja neviem prečo, ja potrebujem zmenu, kvôli nohe teda, lebo keď nosím stále jedny, potom ma na nejakom mieste začnú haxne bolieť. Je to hlavne preto, že väčšina mojich topánok sú lacošské šmejdy, kožených čižiem za 130 (maminých) euro z Francúzska (hej, teraz je to čisté chvastanie) sa to netýka. Takže topánky potrebujem, proste potrebujem!!!

Ale druhá dilema sú kabelky. Panebože, kabelky! Kabeliek neni nikdy dosť. Mám ich tiež okolo miliardy (zaokrúhlené smerom dole) a všetky potrebujem (čo na tom že tri sú napríklad hnedé, ale to sú tri rôzne  odtiene hnedej!!!). Lebo každá má iný tvar a veľkosť (to máte skoro ako s penismi, akurát, že tých je všade dosť a majú majiteľov, takže ich nemusíte nikam baliť, leda do kondómu, no dobre, to sme zas niekde odbočili, kde sme nechceli...) a využitie. Malé, stredné a veľké a to ešte nehovorím o nejakej väčšej taške/ruksaku ktorá/ý by bol/a praktická/ý na nejaké cestovanie, prípadne keby som nedajbože išla cvičiť alebo čo. (Alebo do lesa! Ale do lesa je lepší ruksak.) Rozhodujem sa medzi taškou cez plece, ktorá je trochu nepohodlná (ale je na nej logo luxemburskej univerzity a to má pre ma čisto nostalgický význam) a storočným ruksakom (a.k.a. bývalou školskou taškou), ktorý je ale roztrhaný a svojpomocne zašitý a už by som to nepreháňala s hmotnosťou, lebo ktovie kedy sa rozhodne úplne rozdrbať (čo ak to bude práve uprostred lesa) (potom už si len sadnem na pníček, zjem koláčik a budem čakať na lesníka).

To je asi všetko ku kabelkám, keď si spomeniem na ďalšie nepostrádateľné veci, zase vám o tom napíšem. Viete čo? Ešteže kabát na zimu mám len jeden. No do riti, ale jesenných kabátikov/bundičiek/kadečoho mám asi päť. Doprčíc.

Paos chanika

Koľko vecí si má človek zabaliť, keď ide niekam na rok? Všetky? Všetky všetky? Alebo len pekné? A staré handry na doma? (No, keď bývate v byte s cudzími ľuďmi, asi sa nepremávate v roztrhaných tričkách, ale zasa v čom potom upratujete? Stačia už tie moje tragické vyťahané tepláky, ktoré ani nejsú tak staré, ale sú z H&M a tá kvalita je ohromujúca, keď ich mám na sebe, po dvoch hodinách sa na riti roztiahnu tak, že vyzerajú akoby ich predtým nosila priemerná Američanka zo stredozápadu. S BMI 40.) 

A koľko párov topánok? Mám ich asi tritisícpäťsto. A dobre viem, ako to bolo na erazme, že z tých tristo päťsto handier čo som si tam dovliekla, som nakoniec nosila asi len tristo. (Tých päťsto ležalo v skrini.) Ale teraz to je celý rok! Dvanásť (12!) mesiacov. To sa mi bude hodiť asi...ehm...všetko. A nakupovať tam nebudem, aspoň ne tak jak v Luxe (keď mi fotri prachy posielali). Tak ja neviem. Dnes som triedila topánky a aj keď si neberiem všetky, je ich nejak veľa. Ešteže ma naši vezú autom (kto ešte má taký luxus?) a tam môžem natrepať čo chcem. Inak, iba tenisiek mám asi štvoro. Chápete - indoorové, do mesta, ešte jedny do mesta ale pohodlnejšie, trekkingové. A to sú ešte len tenisky. Deti moje, ja mám ťažký život, naozaj. Triss, ako si sa preboha zbalila do Brna? Povedz, tvoje rady sú teraz fakticky needed. Ešteže som začala o týždeň skôr. Boha jeho. S tričkami nebude problém, tých mám strašne  málo (veď si nikdy  nemám čo obliecť, to je jasné). Uvádzam rozhovor so Chantal z dnešného rána (bolo asi 12, ale práve sme doraňajkovali):

Chantal: Čo si berieš do Nemecka?
Ja: Všetko.
Ch: Načo ti to bude? Dobre ti radím, neber si všetko.
Ja: Ale ja to potrebujem.
Ch: Nepotrebuješ, aj tak to nebudeš nosiť.
Ja: No tak nejaké úplne staré veci ne, ale nejaké asi áno, keby som napríklad šla do lesa...
Ch: Ty a do lesa? Nepôjdeš do lesa. (Ona ma naskutku diskriminuje a odsudzuje moje lesné sklony!) (Ja mám náhodou les naozaj rada...hlavne keď je v ňom aj asfaltka aby som mohla pohodlnejšie kráčať.)
Ja: Jasné že pôjdem, ja tam budem wandern, to Nemci radi robia, tak ja sa pridám.
Ch: Do lesa pôjdeš možno raz a to si môžeš obliecť aj niečo pekné, staré nepotrebuješ.
Ja: Načo pekné? Keby som náhodou stretla lesné zvieratká?
Ch: Alebo lesníka.
Ja: A horára. Horára a farára.

Bájka

Prečo, prečo, prečo som sa ešte nenaučila, že sa mám poučiť na vlastných chybách hneď na prvýkrát a nie až na stopäťdesiaty??? Lebo viete - múdry človek sa poučí na cudzích chybách, hlúpy na vlastných a ja som asi už úplne debilná, lebo ja ani na vlastných. V podstate ide o to, že nedávajte kontakt na seba kadejakým chujom z baru. Poučte sa na mojich chybách!!! Naposledy keď som bola v Barrocku, balil ma nejaký východný Nemec (už samotný ten fakt ma mal odradiť...no dobre, ja viem že sa drbem na rok do východného Nemecka, ale chápete, čo myslím). Bol čudný a divný a ešte aj trochu tlstý a pekný tiež nebol. Oslovila som ho sama, ale to len kvôli tomu, že som sa stratila (nesmejte sa, aj v krčme sa dá stratiť, hlavne v Barrocku, keď ste tam prvýkrát, je to obrovské - aspoň pre nadrbaného človeka) a keď som šla už piatykrát okolo neho, musela som sa spýtať na cestu. (Výborná zoznamovacia formulka v krčme inak - "ja som sa stratila a neviem kde sú moji kamaráti, pomôžeš mi?" Len si rozmyslite, komu to poviete.)

No a potom som s ním kecala a on furt volačo ondil a ja som taká blbá že som mu dala svoju mailovú adresu (našťastie ne taká blbá, aby som mu dala tú so svojím menom), lebo "veď ja idem do Jeny" "veď ja bývam tam blízko" "šak sa stretnime, to bude super". Asi tak nejak. (Btw upozorňujem, že som sa s ním nebozkávala, ani nič!!!)

No a potom som sa tam ešte nejak potulovala a potom som našla Chantal aj Luxemburčana a potom sme už aj nejak šli domov ale ešte medzitým sa Východný Nemec vybavoval so Chantal. A ona mi na druhý deň povedala, že od nej chcel moje číslo (ktoré som mu tuším tiež dala, bože blbá, blbá, blbá) a mail, lebo to vraj stratil. Ale ona mu neverila tak mu nedala nič a ja som potom dúfala že ju naozaj stratil, lebo bol fakt nudný a čudný a ani neviem prečo som sa s ním bavila tak dlho (ale keď ste ožratí, čas plynie inak) (zákon fyziky). 

No a teraz sa konečne dostávame k jadru veci - on to zjavne našiel, lebo práve pred chvíľkou som si našla mail. Taký...ehm...nudný. Ale viete čím sa najviac previnil? Povedal, že viem "celkom dobre" po nemecky. (Hej, to je ten čo som ho teraz riešila v komentároch.) Tak aby ste vedeli, ak ma chcete naozaj do krvi uraziť, povedzte krivé slovo o mojej nemčine. Tým ma stopercentne naserete. (Ani neviem, či sa dokážem naozaj, ale tak naozaj naozajsky kvôli niečomu do krvi uraziť, okrem tohto.) Možno vám to pripadá smiešne, ale ja som na svoje Deutschkenntnisse strašne háklivá a okrem toho také dačo si ešte nikto nedovolil a tobôž ne nejaký východný Nemec!!! Doteraz mi všetci Nemci nemčinu chválili a tak to má ostať. Šak on sám má komplex menejcennosti, lebo by chcel byť zo Západu, pffff. Eh, každopádne, po tej informácii som si povedala len "Kokot jeden zasraný." a potešila som sa že sa neozýva. No ale on sa ozval. Neodpíšem mu. Pcha, viete s čím sa vytasil? Že ma naučí Ostdeutsch!!! Preboha, a ja celý čas úpenlivo dúfam, že si tam nepokazím prízvuk! Ešte tak to by mi chýbalo. Och. A poučenie (sme ako v Ezopovej bájke): nedávajte svoj kontakt kadejakým kokotom a keď im ho dáte, dúfať, že ho stratili, vám nepomôže.

Live fast, die loud

And party hard. Včera som mala rozlúčkovú párty pred Nemeckom a rada by som povedala, že som si ju fakt užila, lenže si skoro nič nepamätám. V pätici sme stiahli dve vodky a šli sme do Harleya, kde som ja mala ešte 6 vodiek a takmer žiadnu brzdu. A potom som mala blackout. Dokonca ani striptíz som nestihla a to som sa naň chystala, ale tak nevadí, Sebastiána som už videla a dokonca som ho raz aj za riť chytila (bola som súčasťou rozvášneného davu), takže to obanujem. Ale to že som sa bozkávala s dvoma chlapmi, ktorých si nepamätám??? Ech...v Nemecku mám šancu začať nový usporiadaný život. (Kokotina.)

 Inak dostala som aj darček od mojich kamošiek, ktoré vedia presne, čo sa mi zíde - pekný obal na kondómy! (Taká kovová krabička do kabelky, popiči vec...totiž ne že by som ja pri sebe nosievala kondómy, ale teraz začnem. Okrem toho aj lubrikačný gel to go, vždy sa zíde mať v kabelke, človek nikdy nevie, však.)

Tento týždeň som vás zanedbávala, chudiatka moje, ale mala som návštevu z Luxemburska. Tak som sa jej venovala. Došiel za mnou môj ex, ten čo som s ním tak hnusne zamietla (ne ten neger, ale native Luxemburčan) (kľudne ma ukameňujte za ten politicky nekorektný výraz, že neger, mne je jedno), ale on je taký dobrý zlatý chlapec a stále ma má rád (aj sa mu čudujem, ale viete čo, asi mám čaro osobnosti, alebo sa karma rozhodla že ešte jednu šancu si zaslúžim). Tak sme boli na Kamzíku, na lanovke, na Devíne, v meste (v Barrocku - btw, oplatí sa tam ísť, nič to nestojí, lebo je to tam samý pičilap a tí platia) a tak, bolo to také milé. Akože normálne sme kamaráti, aby ste teraz nenabrali nejakú mylnú predstavu o druhom vstupe do tej istej rieky, viete. Ale inak ja už nič nebudem hovoriť, lebo ehm...akože u mňa dobrý kamarátsky vzťah obsahuje aj rôzne iné záležitosti, povedzme telesného charakteru. A to ešte pred dvoma týždňami som bola v pelechu s iným (otrasné, toto kurvenie, ale keď raz začnete, ťažko prestať), ktorý moje orálne snaženie ohodnotil slovami "To je moc hezký" (keby som nemala plné ústa, asi sa začnem hystericky smiať...presne pre toto ja mám radšej cudzincov, lebo slovenčina a čeština v posteli pre mňa znamená jazykovú bariéru). 

Tento týždeň som teda strávila s Luxemburčanom (ale sex nebol!) a zrovna v tom čase (aká to náhodička) mi napísal stratený milenec (Lover, aby ste boli v obraze, s ktorým som sa mala stretnť asi pred troma týždňami ale potom sa neozval tak som to neriešila, ale že sa ozval práve teraz, považujem za absolútnu životnú iróniu), či nemám čas. Tak ja že šak jasné, do piatku mám návštevu ale v piatok večer kľudne a tak aj bolo. Iba tak preskakujem z postele do postele a už som hovorila Chantal, že chvalabohu že sú všetci z rôznych krajín, lebo keby boli pokope, nestíhala by som ich obhospodarovať (Chantal to okomentovala veľmi humorne: "Ty si taký pilní domajší a polní hospodár"). Normálne trochu dúfam, že v D-lande aspoň prvý mesiac nebudem poriadne nikoho poznať a budem mať trošku pokoja a času pre seba. Eliza, len toľko teda k rovnakým riekam... u bývalých vždy vieš na čom si. A sex s Loverom sa zásadne neodmieta, veru nie.

Deti, ešte dva týždne budem na rodnej hrude a potom idem do preč...čudný pocit. A som ako dôchodkyňa (mi dnes povedala babka), lebo na každý deň mám naplánovaný nejaký výjazd - doktori a úrady. Neviem sa dočkať. No ja končím, už nemám viac čo povedať. Aj tak som sa zasa raz rozkecala viac než je treba, ale keď vy sa inak nudíte.

Orál tatranský

Nie nadarmo sa v kuloároch rieši, či Štúr nebol na chlapov. Ak chcete môj odborný názor historika, bol to latentný homosexuál (pre aký iný dôvod by zakazoval svojim kamošom romantikom trtkať ženy a hlásal, že treba celým srdcom milovať vlasť?) a potom si od zúfalstva prestrelil gule (no dobre, tak z nešikovnosti stehno) a zvyšok poznáte. Ale nechcela som ani o štúrovcoch, ani o homosexuáloch (to prvé je síce zábavná téma, ale iba ak pre mňa a to druhé nech porieši niekto kompetentnejší), ale o fajčení kokotov (a iných večierkových dobrôtkach). Hm, v poslednej dobe takéto háklivé témy zamestnávajú moju myseľ, no niekde to ventilovať musím.

Konkrétne som zistila, že niektorí muži sú (príjemne) prekvapení, keď zistia, že prehĺtam. Ja sa zas pýtam, čo by som s tým mala robiť??? Keď si predstavím, že vyletím do kúpeľne a ešte si potom vydezinfikujem hubu Listerinom, je to hrozne smiešne, navyše, necítil by sa ten chlap trochu hlúpo? (Ja by som sa určite hlúpo cítila.) Čo robia tie ženy, ktoré vehementne vyhlasujú že by to neprehltli, ani keby čo bolo? (Ja také teda nepoznám, ale myslím, že určite niekde na tomto svete existujú.) Tesne pre finišom skončia? Alebo mu to vypľujú do ksichtu? Alebo majú pripravený kýblik?

Inak vedeli ste, že existujú aj také ženy, čo odmietajú orál-príjem??? (Som čítala v časopise, či kde.) Hm, rozmýšľam, čo je v neporiadku s týmto svetom. Keď na to dojdem, dám vám vedieť.

Keď včera bola tma, tak dnes príde ráno

Chystám sa na takú menšiu (možno väčšiu) rozpravu o bežnom ženskom ráne. Ak patríte k ženám, ktoré sa vychystajú za 10 minút, tak vás sa to netýka, lebo to nie je normálne a mali by ste sa zamyslieť, či nevynechávate nejaký životne dôležitý úkon, alebo či každý úkon robíte dostatočne dlho. Takže, začneme.

V podstate ide o to, že keď ste niekde s chlapom, musí na vás čakať, aj keď sa veľmi ponáhľate a vlastne vedome urýchľujete celý ranný čistiaci proces. Ale chlap je aj tak vždy hotový skôr, jedine že by bol metrosexuál a nosil make-up, ale s takým som ja nikdy nikde nebola. Š. sa na mne celý festival zabával, keď ma ráno sledoval. No haha, veľmi vtipné - že jemu stačí si prehrabnúť vlasy, umyť zuby a prezliecť sa z pyžama. Ja vám vysvetlím, čo všetko musí jedna žena spraviť. Teda nemusí, ale ak máte takú, ktorej to dlho trvá, tak to asi robí. (To že ja a Chantal sa ráno pohybujeme rýchlosťou slimáka po obrne je ešte iná vec.) Ale veď dávajte pozor. Či som doma, alebo inde, robím v podstate to isté, ibaže keď som doma, som o trochu rýchlejšia. Neviem celkom prečo je to tak, lebo keď cestujem, neberiem si zo sebou celú kozmetickú výbavu, takže v podstate robím menej činností, ale zas doma je všetko na svojom mieste, nemusím to hľadať a tak je to celé nejak automatické.

Keď sa vykopnem z postele (náročné, ale nikdy sa mi nestalo, aby som zaklapla budík a zostala spať, predstava ranného čistenia mi to nedovolí), prvá zastávka je na hajzli. Veď viete - keď sa ráno nevysereš, celý deň je nahovno. Čo si to tu budeme romantizovať, vy dobre viete o čom hovorím a aj lekári to označujú za najdôležitejšiu chvíľku dňa. Celé sa to spomalí, keď máte v rodine otvorené vzťahy a zvyknete tráviť čas v kúpeľni pohromade (do našej sa komfortne zmestia traja - jeden na hajzli, jeden vo vani a jeden pri umývadle) a stále vám tam niekto lozí. Nuž predsa len nejaká ilúzia súkromia nie je odveci, hlavne ak máte plachý mechúr (a plaché črevo) (keby ste mali v našej rodine ešte aj mechúr plachý, tak to by ste ráno nemali šancu). Ale popojedem.

Nasleduje kompletná očista, ale občas musím niekoho vyháňať z vane, lebo u nás sa zásadne každý chce sprchovať v rovnakú dobu (moja mama je schopná vliezť mi do vane ešte skôr než z nej vyleziem a pritom pindá, že už som mala byť vonku, lebo ona nemá čas, no predstavte si tie ranné fofry). Vo vani ma zdržuje to, že používam minimálne štyri až päť rôznych kozmetických prípravkov (na rôzne časti tela). Tak najprv našampónovať vlasy, potom opláchnuť vlasy a natrieť balzám (fakultatívne, nie vždy). Medzitým namydliť telo, potom namydliť tvár (ale špeciálnym pleťovým gelom, chápete snáď že mydlo vysušuje!), potom osprchovať telo a nakoniec vlasy (balzám nechať pôsobiť čo najdlhšie). Aha jasné, zabudla som na Lactacyd (ženské "mydielko" na drahušu, zistila som že mnohí muži nie len že netušia o jeho existencii, ale ani o tom že drahuša sa nemá umývať klasickým mydlom, och bože, zdravotná osveta by sa mala robiť už na základnej škole a nie oddelene). No a tak. Inak všetky tieto veci stíham približne za 15-20 minút (ak si nedávam balzám na vlasy, tak 15), už som sa vytrénovala. Ale keď som neni doma, všetko trvá dlhšie, samozrejme. Aha...nedajbože aby do toho prišlo ešte aj holenie, keď ráno zistíte, že dofrasa. To sa môže kľudne pretiahnuť aj na 30 minút, podľa toho do akých detailov sa potrebujete oholiť. Ale nechajme to radšej.

(Už máte približnú predstavu, prečo som za 5 rokov neprišla takmer nikdy do školy načas, ani keď sme začínali až o 10.) Ehm, a nehovorím ani o expresnom pemzovaní piat (eh...akože množné číslo od päty, tuším nás to tak učili) a telovom peelingu. Ale všimnite si v lete v električke, aké majú ľudia chodidlá! Na grc. Ja také nemám.

Keď vylezem z vane, začnem všetky časti tela, čo som vydrhla aj krémikovať, sprejovať a pudrovať, podľa potreby. Najhoršie je krémovať si ráno chodidlá, lebo to potom musíte sedieť aspoň 10 minút na riti, hompáľať nohami a modliť sa nech už to vsiakne. 

Nasleduje obliekanie. Nebudem sa rozpisovať o tom, aké ťažké je vybrať si niečo z napratanej skrine, v ktorej to zíva prázdnotou.

Naspäť do kúpeľne. Do vlasov tužidlo (podľa dĺžky a konzistencie, boli časy keď som používala jedno penové a jedno v spreji, potom fénovala a nakoniec gelovala, ale krátky účes chce proste viac času), potom vytrhať obočie a potom už konečne raňajky, lebo medzičasom začínam byť dosť hladná. Ja si nikdy neodopieram raňajky. Jednak som naozaj ráno hladná a druhak je to zdravé a tretiak ja rada žerem (dnes o deviatej večer som spratala zavináča...mňam) (jasné že mám výčitky svedomia, jak sviňa!) takže ja sa riadim podľa hesla "Raňajkuj ako kráľ". Žiadny trápny jogurt. Varím si kaše, robím si hrianky, proste čokoľvek na čo mám chuť, ale niekedy to trvá príliš dlho (boli doby keď som raňajkovala 30 minút, čo je už dosť dlho, keď uvážime, že v škole bolo trebať byť o ôsmej). 

Skrátime to - po raňajkách umývanie zubov, samozrejme a teraz už nastáva panika, lebo väčšinou sa čas nehorázne posunul a je už načase vypadnúť do rannej premávky. (Prepočítavanie: ak pôjdem neskorším autobusom, kedy prídem?) Ale ešte nás čaká veľa roboty, lebo kultivácia je zložitý proces. Takže make-up (tým myslím ksicht, nie očné tiene - rátam do toho čokoľvek, aj korektor a puder a líčka, proste to čo si plácate na ksicht, hej? Tak sa netvárte, že "ja make-up nepoužívam" lebo také chudery hádam nejste a ak máte dokonalú pleť, nič o tom nechcem vedieť, iba čo by som vám závidela.) a čočky a potom už očná linka a maskara (a to som väčšinou vynechala lebo už som aj tak meškala, potom keď som sa dostala do fázy, že mi nevadí prísť aj o hodinu neskôr, veď prednáška trvá 4 hodiny, tak čo, už som linku nevynechávala). 

A nakoniec vlasy, ktoré medzičasom viac-menej preschli (v lete pohoda-jahoda, v zime sa obávam zápalu mozgových blán, ale fénujem ich iba ak je to úplne nevyhnutné, lebo neznášam vyfénované vlasy). Tak rozčesať, upraviť do požadovaného tvaru (gel, vosk, lak, čo ja viem) a už ste skoro hotové. Hovorím skoro, lebo ešte treba parfum, náušnice a nejakú bižitériu teda, nakrémovať ruky (ktoré som si medzičasom päťtisíckrát umyla a sú suché jak rašpla), zbaliť si kabelku, potom si cestou dole schodmi spomenúť že som si niečo zabudla a vrátiť sa do izby. No a potom doletím s pološialeným výrazom do kuchyne, narýchlo exujem pohár čaju a môj foter luxusne raňajkuje a komentuje moju spomalenosť (u nás taký rituál). A ja už sa obúvam a obliekam (hovorím, v lete je to oveľa jednoduchšie, menej vrstiev) a jednou rukou hľadám kľúče a druhou rozmotávam slúchatká. Zabuchnem za sebou dvere, zistím, že som si zabudla slnečné okuliare/dáždnik a keďže ja som pozér a imidž si pestujem dôkladne, vrátim sa pre ne. A potom už bežkám na zastávku. 

Ráno potrebujem cca hodinu a pol. Ak vynechám raňajky, stačí v podstate hodina. Ak som bola deň predtým chlastať, nestačí ani hodina a pol, lebo sa ledva hýbem. Podľa toho, ako je neskoro, modifikujem ranný proces a vynechávam niektoré veci, ale niektoré zasa nemôžem vynechať nikdy. A radšej budem meškať, ak dotrepať sa s neumytými vlasmi. Veru tak.

Now we play a very romantic song special for you. But please don´t kiss us because then we can´t sing.

Unavená som jak hovado, lebo neni čas na spánok, keď treba žiť. Veď to poznáte. Včera som po doučku rovno zostala v meste, stretla som sa so Chantal (väčšinou sme spolu v jednej izbe a na fejsi, ale sme sa rozhodli že pôjdeme sa trošku venčiť) a dali sme si opulentný obed. A potom ešte karamelové latte, lebo sme bezodné. Nakoniec sme polehávali v tej peknej chill-zóne vo dvore Národnej galérie (musíte sa tam ísť pozrieť, je to tam super!) v hojdacej sieti. 

Asi okolo trištvrte na desať mi zavolali moji noví španielski kamoši. Nehovorila som vám? Cestou domov z Hronova som vo vlaku stretla troch Španielov (v katalánskych kostýmoch, poviem vám len toľko, že boli zamatové, čierne a vyzerali že sú dosť hrubé, ale oni sa radšej potili a vyzerali cool), s ktorými som kecala a oni že idú do Bratislavy a tak slovo dalo slovo a vymenili sme si čísla. Šli sme spolu na Račko, vysvetlila som im tam cestu do centra a keď sa za nimi zavreli električkové dvere, uvedomila som si že som im povedala dobrú kokotinu, lebo sedeli v 5-ke a tá nestojí na Mariánskej, kde som im kázala vystúpiť. Hneď som im volala, že som sa pomýlila, ale smola, príjemný hlas mi oznámil, že volané číslo neexistuje. (Zabudli mi dať predvoľbu.) Tak som šla domov a dúfala som, že sa neodviezli až do piče do Dúbravky. A to ešte päť minút pred tým mi ďakovali so slovami "We would be lost without you." Ehm.

No a včera večer teda volali, či si ich pamätám a že sú v meste a či ideme von (inak typické, Španiel začína žiť najskôr o desiatej, keď my už sme sa pomaly zberali domov, veď ráno treba pracovať). A my že šak poďme. (Mimochodom, pýtala som sa ich a vraj sa naozaj odviezli až do Dúbravky, chudáci.)

Stretli sme sa na Hlavnom (spoznať ich bolo zďaleka podľa kostýmov a hudobných nástrojov) a oni nám oznámili že majú hrať v jednej krčme, lebo na ulici ich oslovil nejaký chlapík, že nech dojdu. A hádajte kde to bolo. U Dežmara! Haha. Tak sme tam došli, čašník nám došiel oznámiť že máme free drinks (a my tiež, lebo my sme boli s kapelou!) a hneď si ich chcel zajednať na budúci týždeň. Ale to oni už tu nebudú, tak bol sklamaný. Keď odišiel, jeden z nich mi hovorí: "Vieš, my nevieme moc hrať, my nie sme muzikanti, my sme študenti medicíny a hráme len tak na ulici. Ale to on nevie."

Ja hudobný sluch nemám, takže ak niečo neznie úplne napiču, aj tak to nerozoznám, navyše hrali samé španielske pesničky, poviem vám, podľa mňa to bolo super. Celá krčma šalela a všetci sa hrozne tešili a my so Chantal sme sa tešili najvác, lebo kapela tam bola s nami (!!!) a mne venovali špeci pesničku (za tú pomoc) a okrem toho stíhali s nami aj tancovať. Popiči to bolo. Nehrali až tak dlho a všetci chceli viac, oni na to (ale len tak potichu, pre nás), že oni ani viac pesničiek nevedia. 

Každopádne boli velice vtipní a milí a veľmi sa k nám mali (to hlavne) a chcete vedieť ako vyzerali? Neboli moc pekní - jeden krpatý, jeden ušatý a jeden tučný (vlastne ani nebol moc tučný, skôr zavalitý). Chcete vedieť, ako sme si ich rozdelili? Ja som mala krpatého a Chantal ušatého a toho tretieho nám bolo trochu ľúto, lebo zostal na ocot. 

Keď to v Dežmare vymrelo, šli sme do Infiniti (otrasný podnik, namôjdušu), lebo oni tam boli už v pondelok a vraj tam bola mrte žúrka a veľa ľudí. No tak v utorok nás tam bolo asi šesť, z toho piati sme boli my. Ale na olizovanie v tmavom kútiku to bolo jedno. (Ale no, trochu sme aj tancovali.)

Domov sme došli o štvrť na päť. (Viete si predstaviť aký výkon som dnes podala na doučku...)

Netreba chodiť ďaleko, aby ste stretli zaujímavých ľudí, niekedy je správne miesto práve preplnený vlak (úsek z Brna do Bratislavy) bez klímy.

Mimochodom, Španieli sú rodení namotávači-kalerábisti a fakt im to ide. (Mohli by občas poriadať medzinárodné konferencie, lebo niektorí sú v balení extrémne nemožní.)
Príklad:
"You both are like beautiful spring flowers..."
"No, no, they are more, they are like whole-year flowers!"
"Ok, so you are like beautiful whole-year flowers!"

Jiráskův Hronov

Keď sa chcete kvalitne najebať, musíte ísť na festival, bárs aj divadelný. V piatok som si zbalila švestky a vydala sa na strastiplnú cestu, ale to som ešte nevedela, AKO strastiplná bude. Vlak z Budapešti mal meškanie 70 minút a ja som kvasila na hnusnej bratislavskej stanici a nudila som sa. Zoznámila som sa s jednou českou hipisáčkou a nakoniec sme prekecali skoro celú cestu a vymenili si kontakt. 

V Brne vystúpila a pristúpil môj festivalový parťák Š., s ktorým som sa zoznámila na divadelnom kurze v Brne. Už som vám tu hovorila, že som sa obávala, ako to chlapec so mnou vydrží, lebo nie každý sa vie nastaviť na ten humor, ale Š. je asi moja česká verzia, lebo sme celý čas viedli jebnuté reči a rehotali sme sa jak sprostí, ako keby sme sa poznali už 10 rokov. Keďže ten pojebaný vlak (mmj Š. sa hrozne smial keď som nadávala, hlavne slovo jebať mu prišlo celkovo také smiešne) mal meškanie, nestihli sme naše naplánované spoje a cesta ktorá mala trvať asi 5 hodín, trvala 9 hodín. Hronov je totiž komunistický skanzen na severovýchode Čiech, kam sa z Pardubíc dostanete asi za hoďku ale s troma prestupmi. My sme nakoniec museli ísť busom, ktorý šiel viac-menej priamo (viac-menej znamená s jedným prestupom), ale trvalo mu to hrozne dlho a bolo tam teplo jak sviňa. Bolo už asi 10 hodín večer a celý autobus bol tichý, len my sme vzadu robili bordel (najprv kto bude kde sedieť a potom kto sa rozťahuje za svoju polku, ako v škôlke).

Kým sme sa ubytovali, bola noc hlboká. Totiž, ešte kým sme my vôbec našli tú ubytovňu (intrák to bol), tak sme blúdili po nočnom Hronove a poviem vám, to neni Londýn, takže stretnúť tam v piatok na ulici človeka je rarita. Pýtali sme sa takého páriku (Š. sa musel vždy pýtať, lebo ja som mu nakázala - som predsa v cudzine a nehovorím miestnym jazykom) a keď nám vysvetľovali, začala som hubovať do Š., že prečo si nevytlačil mapku a vtom dostali Češi mrte újeb (oni slovo tlačiť zjavne používajú iba v súvislosti so sraním) a ten chalan zahlásil že "Jo, Slováci jsou nejlepší". Nuž...

Von sme už potom nešli, lebo ja som bola hrozne unavená, ale chvíľu sme ešte hučali (ja ani neviem čo sme robili, ale vždy sme revali jak na lesy), ale asi v okolitých izbách nikto nebýval, lebo nám nedošli vypičovať. 

V sobotu sme pekne vstali (Š. ma dostal z postele hnusným klamstvom že už je 11 hodín, pritom bolo len deväť) a šli sme preskúmať Hronov. Neno tam nič, je to najväčšia piča na svete a keby sa tam nekonal ten festival, tak je to fakt zabité. Festival sa slávnostne otváral až poobede, takže dovtedy sme len tak lelkovali a Š. ma prinútil ísť do lesa (tí Češi by furt po tých lesoch lozili) ale ja som mala obuté žabky takže som rezolútne zamietla odbočiť do hustejšieho lesa (na lesnú cestu) a šli sme len po asfaltke. Potom sme pili pivo (nič iné sa tam robiť nedá), šli na obed (regulérny bod programu) a potom už konečne bol nejaká kultúra. 

Mali sme lístky na dve sobotné predstavenia. Najprv sme sa teda vrátili na intrák, vzali fľašu slivky a kúpili si brzdu (nájsť v sobotu v Hronove otvorený obchod je výzva) a šli do divadla. Bolo to detské predstavenie, ale celkom milé, hlavne sme sa potom odjebali niekam mimo ľudí, sadkali si na nejaké schody a stiahli pol slivky. Bola totiž hnusná a tak nám to šlo dosť pomaly, navyše bola teplá a zapíjali sme ju teplou kofolou. Takže...

Druhé predstavenie bolo velice vtipné a končilo až večer (neviem koľko bolo hodín, ale už bola tma). Zvyšok fľaše sme stiahli na hlavnom námestí (asi sa volalo Jiráskovo, ako všetko v tom meste dedine) a potom sme ešte dačo popili v provizórnom stánku čo tam mali postavený. Bol tam aj DJ, ktorý púšťal kadejaké hitovice a tam sme dali krátke tanečné predstavenie. Keď začala byť na námestí nuda, vydali sme sa hľadať bar. Predstavte si, v Hronove naozaj majú bar, dokonca so zrkadlami a ešte aj tyčou na tancovanie. Z baru si pamätám relatívne málo, v podstate sa tam nič nedialo, len sme sa ožrali a tancovali a nakoniec (kto by to bol povedal) sme sa začali bozkávať, tak sme sa rozhodli že môžme ísť odtiaľ do piče. A to som si ešte v sobotu poobede hovorila, že ako dobre mi to ide, že veď nemusím pri každej príležitosti šukať a že sa mi darí dodržiavať čo som si predsavzala - skrátka som sa tešila sama zo seba, že aká som zásadová. Ehm. (Naša predohra vyzerala asi tak že sme ležali vedľa seba, pozerali do stropu a ja som zahlásila "Asi sa pôjdem vygrcať". Ale nakoniec nebolo treba. Rovnako som nezistila, či naši susedia boli skutočne hluchí, alebo sme žiadnych nemali. 

Čo bolo v nedeľu? Aha, polku sme prespali (ja s miernou opicou) a potom ma Š. znova donútil ísť do lesa, ale zasa som mala žabky tak sme šli po asfaltke, lenže šmatlem a preto sa mi žaby roztrhli. Ako vždy, sú to šunty z New Yorkera, také tie slamené, viete, každý ich má a sú hrozne nekvalitné a už dvakrát som ich mala a rozdrbali sa mi, ale vždy v meste a vtedy som si mohla kúpiť nové, ale keď ste v lese, tak sa môžte akurát tak pojebať - vyzuť a ísť pešo. Bolelo to. Tak veru. Ale dalo sa to vydržať, len by ste po tých 5km nechceli vidieť ako vyzerali moje nohy. Keď sme šli cez mesto, ľudia na mňa čumeli, nechápem prečo, veď čo je na tom ísť bosý??? Pfff.

V nedeľu sme po divadle už nechlastali - ne že by sme nechceli, ale v Hronove zdochol pes, napriek tomu že bol plný návštevníkov festivalu. Hróza. 

A dnes ráno? No a tak.

Domov som sa dotrepala asi o pol piatej, smädná, hladná a spotená, lebo vo vlaku bolo 300 ľudí a nešla klíma. Teraz ma ospravedlňte, idem si zabodnúť vlajočku do Českej republiky.

Uvítacia cereália

Tak ja som vám sľúbila že vás špeciálne uvítam (ako ešte nikoho) a vy ste sa začali hneď hlásiť, srdce mi plesá, keď vidím tie komenty, lebo viete, ja to všetko robím len kvôli vám! Kvôli vám sa tu hrbím a upieram si pohybu na čerstvom vzduchu (napríklad teraz by som mohla pendlovať medzi pivnicou a zbernými kontajnermi na sklo a papier, ale to budem robiť až keď sa ochladí aspoň na 28 stupňov), lebo vždy keď si pomyslím, že by ste sa nudili lebo nemám nový článok, príde mi vás tak ľúto, že nejaký hneď napíšem. Aj keď nemám čo povedať (zriedka). Tak mám pre vás girlandy, ako som sľúbila, dva druhy, aby ste si mohli vybrať ktoré sa vám viac páčia. Vítam teda osobitne Prípadnú Penu, Mishellu a ešte aj Sezku, ktorá sa sťažovala že nemala privítanie. Och, neviem ako sa to mohlo stať. Ale niekedy to na mňa tak príde. Okrem toho vítam všetkých, ktorí ešte neboli uvítaní a keď veľmi chcete aby som vás tagla, tak sa mi ozvite. Napríklad som včera náhodne klikala na svojich obdivovateľov čitateľov (akože VÁS) a zistila som, že Míša ma raz tagla v súvislosti s chorou vranou v sáčku! No neni to popiči? Ha, byť s chorou vranou v jednej vete, to sa počíta. Mimochodom, bloggeru by som najradšej jednu prijebala, lebo robí zásadne všetko opačne než ako chcem ja a ponajnovšom mi začal miešať dva účty dokopy a robí zmätok. Nasrať. Ale nechcela som tento krásny pozitívny článok na záver pokaziť, tak pozrite, girlandy!!!!

Úvodník

Milí čitateľkovia, idem pracovať, ale keď sa vrátim, spravím vám náležité privítanie (lepšie než nejaká otváracia cereália na olympiáde). Spravím privítanie každému, kto ho nemal, dobre? (A komentujte, komentujte, já to mám ráááád!)

Ešte jeden na stredu

Inak streda, zajebať si treba a ja som sa akurát skoro zgrcala na tréningu. Dopiče aj s tým. Oné! Vás je už 31! Vy sa množíte? Bunkovým delením? Priznajte sa vy dvaja noví, nech vás jako móžem adekvátne privítať, s ováciami a girlandami a tak. Keď sa nepriznáte, nebude nič (nic nebudeee!), ani girlandy, ani oslavné chorály. Tak si to dobre rozmyslite. Inak teraz už mi je dobre, zas by som žrala. Boha, musím zistiť či mám predkrámie, lebo toto už neni normálne. Ozaj, a dikíčko za komenty, ja (ako dobre viete) som samožer a z každého sa osobitne teším! A rozplývam sa. Prípadne sa smejem/rehociem/usmievam popod fúz (obrazne, nemám fúz!!!) alebo sa zamyslím (ale to nie moc často).

Ehm

 

Nemôžem to dať na fejs, lebo nejsom trapoška. Ale je to toto: "Lenže Dubček ako druhoradý funkcionár nemohol zmeniť vládu a povedal i urobil v tomto smere iba málo."

Neviem o čom to svedčí.

Oslava

Mám 30 čitateľkov! Och. Lepšie než mať 30 rokov, každopádne. Ale aj tak dôvod na oslavu. Takže len čo sa vytrepem na študijné dať si opečátkovať jeden papierik (neznášam byrokraciu a teraz vidím že naozaj prekvitá a to som nezamestnaná...alebo práve preto? Stále odo mňa každý chce kadejaké lajstrá, a čo som ja, aby som večne niekam lietala???), vrátim sa domov, vyložím nohy a otvorím Staropramen. U nás napríklad niekedy neni chleba ani maslo, ale nejaký ten Staropramen sa v chladničke vždy nájde. Nuž...

Okrem toho som sa dnes aj obdarila (a to som ani nevedela že nájdem 30. čitateľa u seba v compe...inak neviem zistiť, ktorý to je, nechcete sa mi priznať?) lebo od jedu, že lekárka má dovolenku (šli sme so Chantal spolu, taký výjazd), som napochodovala do Polusu a v Tally Weijl (boha, to kto vymslel to meno) som si kúpila tri tričká a legíny, všetko po 2 eurá. Viete, ja si uvedomujem že sú to handry a práve preto mám ten pocit zadosťučinenia a výhodného nákupu, že som za ne teraz zaplatila približne trikrát toľko ako je ich výrobná cena, takže ja som spokojná a aj výrobca ešte stále zarobil a nemohlo by to tak byť stále? Napríklad jedna z tých handier stála pôvodne 13 euro. Och, no, ten pocit kúpiť si ju za 1,99 stál za to. Ale o tom som nechcela, toto neni fashion blog. Ešte to tak.

Okrem toho mám nový foťák (hej, teraz sa chválim), lebo naši sú takí štedrí a to mám ešte za štátnice. Je červený! (Len sa smejte, otec sa mi už včera vysmial, že parametre sem, parametre tam, hlavne že má peknú farbu, ale takto sa vás spýtam - na čom v živote skutočne záleží? Neviem čo sú megapixely, jesť sa nedajú, ale o červenej farbe mám celkom jasnú predstavu.) (Jasné že viem čo sú megapixely, ale chcela som vytvoriť napätie a kontrast!)

A to je všetko. Ešte celý mesiac (august mám celkom rada, je to taký zvláštny mesiac kedy sa prázdniny prehupujú do piče druhej polky a je žatva a tak, ehm) a idem do zasľúbenej zeme. Som zvedavá, ako sa mi tá práca bude páčiť, už nemyslím na nič iné. (No, ešte na sex, ale to sa neráta, lebo to je konštantné.) Ok, idem do tej horúčavy, lebo pečátka bohužiaľ nedójde sama, musím ísť pre ňu ja. Keď sa mi nebude páčiť práca, ešte stále je to krajina plná Nemcov! Čo si môže človek viac želať, než pozorovať Nemcov pri ich každodennom živote. (Ja vám to poviem, NIČ!)