Neviem presne kde by som začala, tak sa chopím ajťákov, nakoniec o nich dokážem rozprávať aj dve hodiny vkuse. Áno...bohužiaľ, a ani sa neopakujem, až tak veľa ich poznám.
Dieťa je možno v mladosti normálne, ale potom sa niekde stane chyba a je z neho ajťák, bože uchovaj, aby sa to stalo aj mojim, ja mám k počítačom a technike všeobecne negatívny vzťah a záleží mi vlastne iba na dizajne, lebo ja tie ostatné veci vôbec nevyužívam.
Napríklad Martina má teraz nový mobil (ak boh dá, už aj ja dnes svoj dostanem - ružový, to je všetko čo o ňom potrebujete vedieť, lebo ani ja viac neviem) a hovorila, že sa tam dá nastaviť obrázok ku kontaktu. To sa dá inak aj na mojom starom...viem to náhodou, lebo keď bol ešte nový, tak som sa chvíľu zaoberala aj týmto (v ten prvý večer keď som ho dostala) a potom už ma to prestalo baviť. No a vždy ma to privedie k rozmýšľaniu nad tým, prečo ľudí vlastne nadchýnajú takéto veci? Neni dôležitejšie ako mobil vyzerá zvonka? (Keby ma teraz počul ajťák, tak sa bude smiať, že ani dizajn, ani obrázky ku kontaktom...ja viem, lenže my sme ženy a sme normálne, lebo nejsme ajťáčky. Vždy viac uznávam obrázky ku kontaktom, ako technické parametre. Čo sú vlastne tie parametre? Dajú sa jesť???)
Ale nechcela som ani o Martininom a mojom novom mobile, ale o ajťákoch, že. Ja totiž pár z nich doučujem a je to fakt na porazenie. Jeden je absolútne neschopný sa niečo naučiť (ten čo si myslí, že Guns ešte hrajú) a druhý...no, má 25 (či 26? To je jedno) a je to workoholik (neznášam to, je to ako alkoholizmus a oberá to rodiny o matky...). Navyše som presvedčená, že miluje ajťáctvo, a to je tiež podozrivé.
Viete on je taký...on proste myslí tým ich spôsobom, na niektoré témy sa s ním nedá baviť, lebo keď odpovedá, tak tam vidíte tú jeho schému.
Napríklad čítame článok a on sa pýta na slovíčko. Dajme tomu že...hmmm...bloß.
On: Čo to znamená?
Ja: Iba, len.
On: Ale čo potom znamená nur?
Ja: To isté...iba, len.
On: Načo sú im dve slová na to isté? (Načo nám je aj iba aj len???)
Ja: (stále pokojne, lebo toto sa opakuje každú božiu hodinu len s rôznymi slovami) Veď aj my máme synonymá. Vieš čo sú synonymá? (Kontrolná otázka, len pre istotu, viete...som zvyknutá na všeličo.)
On: Hej, hej, viem...ale aj tak, nestačí im jedno slovo?
Človek sa pýta, ako ho môže vôbec niečo také napadnúť...ty kks, predstavte si že na každý výraz je len jeden ekvivalent, to by som chcela potom vidieť Shakespearovu tvorbu. Aj keď možno na angličtinu to nevzťahuje, lebo tú má rád. (Z nepochopiteľného dôvodu ajťáci milujú angličtinu...)
A toto mám na programe stále. Okrem toho keď niečo prekladáme, musíme to robiť od slova do slova, presne, exaktne, proste uňho neprejdem s tým, že opíšem ten výraz po nemecky, aby ho pochopil. Naňho sa jednoducho nedajú moderné metódy uplatniť (čudné nie? Veď ajťáci milujú moderné technológie...len v normálnom živote sa správajú jak jedinci s Aspergerom.), najlepšie je prečítať, preložiť a slovíčka si samozrejme nepíše, lebo to sa mu nechce. Niekedy je s ním sranda (keď sa zajebávame a neučíme), ale často ma hrozne vytáčajú jeho spôsoby.
Plus. Zruší mi každú druhú hodinu. Musí ich všetky zaplatiť, ale chápete...on platí a platí a vôbec mu tých prachov neni ľúto? Ajťáci si nevážia peniaze. To je ďalšia vec. A nevážia si ani čas ostatných, lebo oni majú zrovna pohotovosť. Pohotovosť pre ajťákov??? Kde sme??? Čo je toto za svet pre Kristove rany? Pohotovosť majú predsa lekári. A keď má teda pohotovosť, prečo sa vôbec niečo doučuje? Prečo má vôbec sociálne kontakty s inými? Veď najdôležitejšia je na konci aj tak len jeho prijebaná ajťácka pohotovosť.
Okrem toho, včera som počula prípad, že chlapca ajťáka lákajú do práce na sladkosti, aby došiel načas. Nie, nemá 14. Chcete ešte nejaké iné dôkazy o tom, že sú načisto prijebaní?
A tí právnici? K nim nemám veľa, oni len zastupujú tú väčšinu asertívnych, komunikatívnych, priebojných, dravých, mladých (a ako hovorieva Triss hlavne asap) ľudí, ktorí dnes študujú pre titul a potom pohŕdajú inými povolaniami, hlavne tými, kde nezarobíte na dovolenku na Maledivách, na BMW a na časté večere v El Gaucho.
Je mi už z toho nanič, ako neustále musím zo všetkých strán počúvať, aká som chudera, lebo študujem na pedagogickej. Prosím??? Chudera??? Moji zlatí, aby ste neboli prekvapení, lebo po prvé budem učiť vaše deti a po druhé, keď celý tento svet dospeje do záhuby (kam aj smeruje, ale o tom inokedy...ako študentka histórie sa nepozerám na budúcnosť pozitívne), tak učiteľov bude treba vždy. Ale chcela by som vidieť, čo budú robiť bledí hráči počítačových hier, keď náhodou v dôsledku nejakej katastrofy prestane fungovať všetko, nijaká elektrina a nijaké počítače. Uplatnia svoje skúsenosti z Lara Croft?
(Ne, nepozerám priveľa katastrofických filmov, ja ich nemusím, ani netvrdím že to bude zajtra, ale prosím vás, pozrite sa na tento svet. Niektorí by bez počítača nezarobili ani cent! A je smutné, že ich je tak veľa.)
Končím tvoj Fero. Je mi z toho niekedy zle.
štvrtok 30. júna 2011
utorok 28. júna 2011
1987
Je aj tak najlepší rok.
Dnešný dátum zažívam presne 24-tý raz. Nuž...
A btw, ten Rammstein mi asi nevyjde a to ma ako jediná vec na tomto svete sklamalo momentálne. (To je ešte celkom dobrá bilancia...)
Dnešný dátum zažívam presne 24-tý raz. Nuž...
A btw, ten Rammstein mi asi nevyjde a to ma ako jediná vec na tomto svete sklamalo momentálne. (To je ešte celkom dobrá bilancia...)
pondelok 27. júna 2011
Rammstein ist für alle da, auch für mich
Ako iste viete, 6. novembra hrá Rammstein v Bratislave. A ja som v tom čase v Luxemburgu. Po záchvate nešťastia som si povedala že teda dobre, musím to oželieť. V sobotu som sa ožrala a keď hralo Du hast mich, prisahala som že dójdem aj keby som nemala žrať. (Teta anglinárka zo strednej hovorievala že aj keby na chleba nebolo...)
A už som sa rozhodla definitívne, lebo som zistila ceny vlakovej dopravy medzi Bruselom a Luxemburgom. Single ticket stojí 33 euro, return ticket 41 euro, z toho vyplýva, že keď budem mať letenku približne v rovnakej cene, plus lístok na vlak, plus lístok na koncert, celé ma to výjde...ehm príliš veľa, ale je 100 euro priveľa za kapelu ktorú milujete najviac na svete??? Hovorím, hudba je pre mňa jedna z najdôležitejších vecí, treba tomu voľačo obetovať a prachy vlastne vždy nejaké sú. Budem si na to šetriť zvlášť, do nejakej obálky. Idem si hneď nejakú založiť. (Keby som tak vyhrala v Športke...)
A už som sa rozhodla definitívne, lebo som zistila ceny vlakovej dopravy medzi Bruselom a Luxemburgom. Single ticket stojí 33 euro, return ticket 41 euro, z toho vyplýva, že keď budem mať letenku približne v rovnakej cene, plus lístok na vlak, plus lístok na koncert, celé ma to výjde...ehm príliš veľa, ale je 100 euro priveľa za kapelu ktorú milujete najviac na svete??? Hovorím, hudba je pre mňa jedna z najdôležitejších vecí, treba tomu voľačo obetovať a prachy vlastne vždy nejaké sú. Budem si na to šetriť zvlášť, do nejakej obálky. Idem si hneď nejakú založiť. (Keby som tak vyhrala v Športke...)
nedeľa 26. júna 2011
Naj čítanie
Ja som známy milovník dotazníkov akéhokoľvek druhu a preto tak rada vypĺňam aj tie, ktoré zverejňuje Triss. Navyše tie sú o knihách, a knihy sú super a tí čo si to nemyslia sú nevzdelanci a burani (ak mi teraz klesne počet čitateľov, budem vedieť, kto z vás sa urazil, chacha, lebo je nevzdelanec a buran).
Toto sa volá naj čítanie roku 2011 lenže ja musím s poľutovaním priznať, že som asi ani 19 kníh v tomto roku neprečítala...ach jaj, takže to vezmem ako naj čítanie ever. Ale ja veľa pijem a preto si málo pamätám a na niektoré knihy asi zabudnem a keď potom napíšem že ktorá je najlepšia možno to ani neni tak, len som zabudla na nejakú inú. Lebo ja som už prečítala veľa fantastických kníh...no tak preto.
Viete čo, dnes mi to nejde, veď viete prečo, celý deň som nevládne ležala v posteli a tak radšej pome na vec.
1. Najlepšia kniha za rok 2011(doteraz)
Neviem veru, či som čítala nejakú knihu, čo vyšla v tomto roku, ale najlepšia kniha ktorú som v tomto roku čítala bola...bože nič ma nenapadá. Asi takto: Friedrich Dürrenmatt - Fyzici. Fakticky som sem nechcela ťahať svoje povinné čítanie, ale neviem si spomenúť na nič, čo by som čítala tento rok a bolo to lepšie.
2. Najkrajší príbeh
Nóóó...žeby Mandolína kapitána Corelliho? To by mohlo byť to, čo by som označila slovom krásny, každopádne som prerevala posledných 30 strán, seriózne.
Ale ako hovorím, je ťažké vybrať si len jednu.
3. Cena pre knihu, v ktorej by ste sa chceli ocitnúť
Veru neviem, lebo je plno super kníh, napríklad aj Hlava XXII. ale chcela by som sa ocitnúť v príbehu o druhej vojne? Preboha, ne. V podstate by som sa najradšej ocitla v biografickej knihe nejakej kapely (najradšej Die Ärzte), ako súčasť ich histórie. To by znamenalo že by som žila v západnom Berlíne v 80-tych rokoch. Yes.
4. Najviac podceňovaná a dobre ukrývaná kniha
To je jasné. Povinná literatúra, napríklad rôzne diela z nemeckej romantiky. Myslím to vážne. Tie knihy boli skvelé. Škoda že aj tie z 20. storočia neboli také.
5. Cena pre knihu, od ktorej ste vôbec nečakali, že sa vám tak bude páčiť
Bukowského básne. Lebo ja neobľubujem básne a keď mi to Chantal núkala tak som bola značne skeptická. Ale tak som si začala od neho kupovať aj iné veci.
6. Najdramatickejšia a najnapínavejšia kniha
Napríklad aj Traja pátrači a záhada zajakavého papagája, čítala som to asi v tretej triede a dočista som si ohrýzla nechty. A ešte aj Die schwarze Spinne od Jeremiasa Gotthelfa. (V preklade to asi nevyšlo, ale je to Čierny pavúk.) Dosť nechutné dielo z 18. storočia, ktoré som čítala do školy a tú knihu som so sebou trepala všade až kým som to nedočítala a skoro ma jeblo od strachu. Pamätám si že som to mala so sebou aj v Poluse, keď som šla s mamou volačo kúpiť a tam som sedela na lavičke a nevnímala okolie.
7. Kniha, z ktorej by bol najlepší film(Vypĺňam to a vždy sa pýtam Chantal a ona na všetko hovorí Fyzici.) Nemám rada sfilmované knihy, lebo väčšinou to úplne pokazí moje dojmy a neviem sa rozhodnúť, ktorú knihu by som obetovala na sfilmovanie...
Možno knihy od Nicka Hornbyho, vyberám High Fidelity. Nasmiala som sa pri tom jak hovado.
8. Kniha, ktorú si už konečne musím prečítať
To je ľahké. Posledný kabriolet. Mám to rozčítané už od Vianoc a furt som nemala čas. Ale za tento júl to dám!
9. Muž, do ktorého som sa zamilovala (nová láska :)
OMFJ čo ja viem, tých bolo. Jesse zo série Mediátor, ale to je teenagerská literatúra. Rhett Butler, ale to už bolo dávno. Kapitán Corelli (v knihe to bol jebač, ne jak vo filme). Goldmund z knihy Narziß und Goldmund od Hesseho, lebo ten bol jebač jak sviňa. Lenže mne sa páčil aj Yossarian z Hlavy XXII.
11. Najhoršie a najkrajšie meno knižnej postavy
Už sa v duchu preklínam, že som s týmto vôbec začala, lebo to píšem dlhšie než hodinu a tie otázky sú čoraz zákernejšie.
Super meno je Yossarian (jeden z dôvodov prečo sa mi páčil, chacha).
A hrozné meno? Jozef Mak, ale ten je celý hrozný, tak hrozný že som ho nedočítala.
12. Najlepšia prvá kapitola
Skôr sa stáva že prvá kapitola je nejaká čudná a potom sa to rozbehne a už je to super. No...hm, napríklad Am kürzeren Ende der Sonnenallee od Brussiga (Na kratšom konci Slnečnej aleje). To začalo vtipne a pokračovalo ešte vtipnejšie.
13. Najlepší koniec
Nikdykde. Presne taký, ako by som si želala.
14. Najlepšia bozkávacia scéna
Neviem. Knihy, ktoré ja väčšinou čítam neobsahujú až tak veľa bozkávacích scén.
15. Najvtipnejšia scéna
High Fidelity. Smiala som sa síce od začiatku do konca ale najlepšia scéna bola, keď sa hlavný hrdina odul a ušiel z nejakej oslavy a jeho bývalá ho išla hľadať a on keď videl jej auto ako zabáča do ulice smerom k nemu, hodil sa za nejaký múrik aby ho nevidela. Predtým pršalo, tak si viete asi predstaviť jak bol zajebaný od blata a lístia a on tam ležal asi 20 minút a keď už dúfal, že ona je preč a vyliezol, videl, že auto parkuje na ceste a ona ho tam čaká.
16. Najnapínavejšia scéna
Fakt asi tí Traja pátrači...
17. Najkrajší názov knihy
Naked Lunch. Feťácke dielo, ktoré som dočítala do konca a som na seba hrdá, lebo tie experimentálne techniky písania sú celkom náročné na čítanie.
18. Najkrajší cover knihy
Fúúúú to je ťažké, ale mne sa páčia všetky tie anglické paperbacky, hlavne dievčenské romány, ale to si nekupujem.
19. Nemôžem uveriť, že mi trvalo tak dlho kým som to prečítala!
Chcela som napísať Niečo sa stalo, ale to som nedočítala a chcela by som, ale niekoľkoročná pauza v čítaní vás dosť brzdí. Už sa mi nechce znova začínať.
Toto sa volá naj čítanie roku 2011 lenže ja musím s poľutovaním priznať, že som asi ani 19 kníh v tomto roku neprečítala...ach jaj, takže to vezmem ako naj čítanie ever. Ale ja veľa pijem a preto si málo pamätám a na niektoré knihy asi zabudnem a keď potom napíšem že ktorá je najlepšia možno to ani neni tak, len som zabudla na nejakú inú. Lebo ja som už prečítala veľa fantastických kníh...no tak preto.
Viete čo, dnes mi to nejde, veď viete prečo, celý deň som nevládne ležala v posteli a tak radšej pome na vec.
1. Najlepšia kniha za rok 2011(doteraz)
Neviem veru, či som čítala nejakú knihu, čo vyšla v tomto roku, ale najlepšia kniha ktorú som v tomto roku čítala bola...bože nič ma nenapadá. Asi takto: Friedrich Dürrenmatt - Fyzici. Fakticky som sem nechcela ťahať svoje povinné čítanie, ale neviem si spomenúť na nič, čo by som čítala tento rok a bolo to lepšie.
2. Najkrajší príbeh
Nóóó...žeby Mandolína kapitána Corelliho? To by mohlo byť to, čo by som označila slovom krásny, každopádne som prerevala posledných 30 strán, seriózne.
Ale ako hovorím, je ťažké vybrať si len jednu.
3. Cena pre knihu, v ktorej by ste sa chceli ocitnúť
Veru neviem, lebo je plno super kníh, napríklad aj Hlava XXII. ale chcela by som sa ocitnúť v príbehu o druhej vojne? Preboha, ne. V podstate by som sa najradšej ocitla v biografickej knihe nejakej kapely (najradšej Die Ärzte), ako súčasť ich histórie. To by znamenalo že by som žila v západnom Berlíne v 80-tych rokoch. Yes.
4. Najviac podceňovaná a dobre ukrývaná kniha
To je jasné. Povinná literatúra, napríklad rôzne diela z nemeckej romantiky. Myslím to vážne. Tie knihy boli skvelé. Škoda že aj tie z 20. storočia neboli také.
5. Cena pre knihu, od ktorej ste vôbec nečakali, že sa vám tak bude páčiť
Bukowského básne. Lebo ja neobľubujem básne a keď mi to Chantal núkala tak som bola značne skeptická. Ale tak som si začala od neho kupovať aj iné veci.
6. Najdramatickejšia a najnapínavejšia kniha
Napríklad aj Traja pátrači a záhada zajakavého papagája, čítala som to asi v tretej triede a dočista som si ohrýzla nechty. A ešte aj Die schwarze Spinne od Jeremiasa Gotthelfa. (V preklade to asi nevyšlo, ale je to Čierny pavúk.) Dosť nechutné dielo z 18. storočia, ktoré som čítala do školy a tú knihu som so sebou trepala všade až kým som to nedočítala a skoro ma jeblo od strachu. Pamätám si že som to mala so sebou aj v Poluse, keď som šla s mamou volačo kúpiť a tam som sedela na lavičke a nevnímala okolie.
7. Kniha, z ktorej by bol najlepší film(Vypĺňam to a vždy sa pýtam Chantal a ona na všetko hovorí Fyzici.) Nemám rada sfilmované knihy, lebo väčšinou to úplne pokazí moje dojmy a neviem sa rozhodnúť, ktorú knihu by som obetovala na sfilmovanie...
Možno knihy od Nicka Hornbyho, vyberám High Fidelity. Nasmiala som sa pri tom jak hovado.
8. Kniha, ktorú si už konečne musím prečítať
To je ľahké. Posledný kabriolet. Mám to rozčítané už od Vianoc a furt som nemala čas. Ale za tento júl to dám!
9. Muž, do ktorého som sa zamilovala (nová láska :)
OMFJ čo ja viem, tých bolo. Jesse zo série Mediátor, ale to je teenagerská literatúra. Rhett Butler, ale to už bolo dávno. Kapitán Corelli (v knihe to bol jebač, ne jak vo filme). Goldmund z knihy Narziß und Goldmund od Hesseho, lebo ten bol jebač jak sviňa. Lenže mne sa páčil aj Yossarian z Hlavy XXII.
10. Najväčší charakterový zvrat (koho ste mali radi a potom znenávideli a naopak)
To fakt neviem, lebo keď nejakú postavu neznášam, neviem to zmeniť, napríklad škriatok Doby, z toho ma šlo poraziť.
Už sa v duchu preklínam, že som s týmto vôbec začala, lebo to píšem dlhšie než hodinu a tie otázky sú čoraz zákernejšie.
Super meno je Yossarian (jeden z dôvodov prečo sa mi páčil, chacha).
A hrozné meno? Jozef Mak, ale ten je celý hrozný, tak hrozný že som ho nedočítala.
12. Najlepšia prvá kapitola
Skôr sa stáva že prvá kapitola je nejaká čudná a potom sa to rozbehne a už je to super. No...hm, napríklad Am kürzeren Ende der Sonnenallee od Brussiga (Na kratšom konci Slnečnej aleje). To začalo vtipne a pokračovalo ešte vtipnejšie.
13. Najlepší koniec
Nikdykde. Presne taký, ako by som si želala.
14. Najlepšia bozkávacia scéna
Neviem. Knihy, ktoré ja väčšinou čítam neobsahujú až tak veľa bozkávacích scén.
15. Najvtipnejšia scéna
High Fidelity. Smiala som sa síce od začiatku do konca ale najlepšia scéna bola, keď sa hlavný hrdina odul a ušiel z nejakej oslavy a jeho bývalá ho išla hľadať a on keď videl jej auto ako zabáča do ulice smerom k nemu, hodil sa za nejaký múrik aby ho nevidela. Predtým pršalo, tak si viete asi predstaviť jak bol zajebaný od blata a lístia a on tam ležal asi 20 minút a keď už dúfal, že ona je preč a vyliezol, videl, že auto parkuje na ceste a ona ho tam čaká.
16. Najnapínavejšia scéna
Fakt asi tí Traja pátrači...
17. Najkrajší názov knihy
Naked Lunch. Feťácke dielo, ktoré som dočítala do konca a som na seba hrdá, lebo tie experimentálne techniky písania sú celkom náročné na čítanie.
18. Najkrajší cover knihy
Fúúúú to je ťažké, ale mne sa páčia všetky tie anglické paperbacky, hlavne dievčenské romány, ale to si nekupujem.
19. Nemôžem uveriť, že mi trvalo tak dlho kým som to prečítala!
Chcela som napísať Niečo sa stalo, ale to som nedočítala a chcela by som, ale niekoľkoročná pauza v čítaní vás dosť brzdí. Už sa mi nechce znova začínať.
Opojenie
"Milá sestra...ešte že nechodíš na spoveď. Farár by ťa hnal z kostola."
Tak mi povedala Chantal dnes ráno (teda vy už ste mali asi poobedie, ale ja mám ešte aj teraz ráno, lebo zatial som len zvládla zliezť dole, vysrať sa - presne jak Bukowski - osprchovať sa - to bolo náročné - a dať si ibáč), keď som jej porozprávala, čo sa včera dialo.
Poviem vám, som rozbitá jak cigánska hračka, bolí ma telo, zastavte Zem, chcem vystúpiť. Mohla by som slúžiť ako príklad na hodine etiky, že alkohol je zlý zlý zlý a deti by na mňa ukazovali prstom a prisahali že nikdy nebudú piť.
Ladies night ako sa patrí. (Nepíše sa to ladie´s? To je egál...)
Ja, Triss a Martina. Martina došla neskôr a my sme stihli medzitým vypiť ... mrte chlastu. Viete čo? Rátala som to a včera som vyslopala asi o niečo viac než pol litra tvrdého. A iné. To je práve to, že aj iné. Presne ako Bukowski, vžívam sa do jeho role, aby som lepšie pochopila jeho diela.
V Kozli to bolo osem (osem!!!) gin tonicov a z toho sme boli iba pripité. (Vlastne boli štyri, lenže dvojité.) Mierne opitá som bola, ale tak, že by som pekne ešte mohla dojsť domenkov a tváriť sa že som ok. Pred fotrami, chápete.
Dorazili sme do Harleya a ja som s poľutovaním zistila, že mám iba asi 10 euro (bieda...dvacku som nechala v Kozli a to neveští nič dobré, lebo ja málo zarábam) a že treba vymysleť plán B.
Plán B zahŕňal pivo, lebo stáť v bare nasucho je nuda. A hral Bohuš a hral aligátorie sety, ťažká popičovka, dokonca Rammstein a ja som prisahala že dójdem na ten ich koncert v Bratislave bárs aj z Luxemburgu (lístky na koncert v Luxemburgu sú už vypredané) a teraz nad tým silno rozmýšľam a myslím, že zrejme naozaj dojdem, nech to stojí čo to stojí, ja ich milujem najviac na svete. Neni to mrhanie, keď precestujete pol Európy aby ste videli svoju najobľúbenejšiu kapelu, či je?
No ale o inom som chcela.
Bolo jedno pivo, potom druhé a potom sme sa tam trošku natriasali a v istom bode sme sa zoznámili s obstarožnými Francúzmi. Tak tak.
Tancovali sme s nimi a oni nám platili chlast. Luďááááááááááá! Oni mali obrovské poháre, čo poháre...nádoby (podľa mňa mohli mať dobré tri litre) plné mojita a naberali to takou žufankou do pohárov. Popičovka.
Neviem koľko mojita som ešte vypila, ale asi veľa, lebo som zbalila jedného z nich. Mal 50. (MLČTE!) A vypadal ako mafián, ale viete, taký zo starého filmu, taký elegantný, mal košeľu (to je taký čudný západniarsky zvyk, trepať sa na diskotéku v košeli, keď vidíte chlapov v košeliach, zaručene sú zo západu) a sako (??? No...bol starý) a celkovo keď už som bola naliata...viete ako to je. Navyše bol sympatický a vedel aj po anglicky (povedala som mu po francúzsky že nepracujem v továrni - naša slávna veta). A baby na mňa ziapali "Daj hoooooooooooooooo!!!" Nuž...tak som si povedala že trošku bozkávania bárs aj s dedim ešte nikoho nezabilo (Martina dosvedčí...aj keď teraz som už vážne prekročila všetky doteraz pokorené vekové hranice, aj tie Martinine) a tak som sa naňho nalepila. Šli sme von (jeho nápad...neviem čo všetci títo chlapi čakajú) a on chcel vác, lenže haha, ja mám krámy (ale vďakabohu, lebo ja sa poznám) a odmietla som aj iné formy zábavy (a to by bola zábava len preňho a mne sa nechcelo špiniť si ruky a ani nič iné...). A došlo mi príšerne zle. Ale úlne najvác zle a tak som sa s jeho pomocou dotackala na ten harleyovský dvorček, baby ma tam čakali, neviem ako a kedy došli na to že tam budem, z tejto časti večera mám len útržkovité spomienky.
Šli sme na parkovisko, tam som sa hrozne zgrcala (inak mojito má dobrú chuť dokonca aj keď ho grcáte...no fakt), zrejme to schytali aj moje baleríny, ešte som nemala síl ich skontrolovať, ale hodila som na ne krátky pohľad a vyzerajú čudne, osobne dúfam že sú len pošlapané) a baby mi zavolali taxík. Cestu si nepamätám, stálo ma to mojich úplne posledných osem éčiek (nevím veru čo by robil keby to bolo viac, lebo už som viac nemala) a doma som sa nejak ocitla v posteli. Vždy zvládnem vybrať si čočky...ale odmaľovať už ne a tak som mala ďalšie ráno, kedy vyzerám a cítim sa ako Alice Cooper v jeho najlepších alkoholických obdobiach. Či najhorších?
Myslím, že môj žalúdok je už pripravený prijať poživeň...odporúčam sa.
Tak mi povedala Chantal dnes ráno (teda vy už ste mali asi poobedie, ale ja mám ešte aj teraz ráno, lebo zatial som len zvládla zliezť dole, vysrať sa - presne jak Bukowski - osprchovať sa - to bolo náročné - a dať si ibáč), keď som jej porozprávala, čo sa včera dialo.
Poviem vám, som rozbitá jak cigánska hračka, bolí ma telo, zastavte Zem, chcem vystúpiť. Mohla by som slúžiť ako príklad na hodine etiky, že alkohol je zlý zlý zlý a deti by na mňa ukazovali prstom a prisahali že nikdy nebudú piť.
Ladies night ako sa patrí. (Nepíše sa to ladie´s? To je egál...)
Ja, Triss a Martina. Martina došla neskôr a my sme stihli medzitým vypiť ... mrte chlastu. Viete čo? Rátala som to a včera som vyslopala asi o niečo viac než pol litra tvrdého. A iné. To je práve to, že aj iné. Presne ako Bukowski, vžívam sa do jeho role, aby som lepšie pochopila jeho diela.
V Kozli to bolo osem (osem!!!) gin tonicov a z toho sme boli iba pripité. (Vlastne boli štyri, lenže dvojité.) Mierne opitá som bola, ale tak, že by som pekne ešte mohla dojsť domenkov a tváriť sa že som ok. Pred fotrami, chápete.
Dorazili sme do Harleya a ja som s poľutovaním zistila, že mám iba asi 10 euro (bieda...dvacku som nechala v Kozli a to neveští nič dobré, lebo ja málo zarábam) a že treba vymysleť plán B.
Plán B zahŕňal pivo, lebo stáť v bare nasucho je nuda. A hral Bohuš a hral aligátorie sety, ťažká popičovka, dokonca Rammstein a ja som prisahala že dójdem na ten ich koncert v Bratislave bárs aj z Luxemburgu (lístky na koncert v Luxemburgu sú už vypredané) a teraz nad tým silno rozmýšľam a myslím, že zrejme naozaj dojdem, nech to stojí čo to stojí, ja ich milujem najviac na svete. Neni to mrhanie, keď precestujete pol Európy aby ste videli svoju najobľúbenejšiu kapelu, či je?
No ale o inom som chcela.
Bolo jedno pivo, potom druhé a potom sme sa tam trošku natriasali a v istom bode sme sa zoznámili s obstarožnými Francúzmi. Tak tak.
Tancovali sme s nimi a oni nám platili chlast. Luďááááááááááá! Oni mali obrovské poháre, čo poháre...nádoby (podľa mňa mohli mať dobré tri litre) plné mojita a naberali to takou žufankou do pohárov. Popičovka.
Neviem koľko mojita som ešte vypila, ale asi veľa, lebo som zbalila jedného z nich. Mal 50. (MLČTE!) A vypadal ako mafián, ale viete, taký zo starého filmu, taký elegantný, mal košeľu (to je taký čudný západniarsky zvyk, trepať sa na diskotéku v košeli, keď vidíte chlapov v košeliach, zaručene sú zo západu) a sako (??? No...bol starý) a celkovo keď už som bola naliata...viete ako to je. Navyše bol sympatický a vedel aj po anglicky (povedala som mu po francúzsky že nepracujem v továrni - naša slávna veta). A baby na mňa ziapali "Daj hoooooooooooooooo!!!" Nuž...tak som si povedala že trošku bozkávania bárs aj s dedim ešte nikoho nezabilo (Martina dosvedčí...aj keď teraz som už vážne prekročila všetky doteraz pokorené vekové hranice, aj tie Martinine) a tak som sa naňho nalepila. Šli sme von (jeho nápad...neviem čo všetci títo chlapi čakajú) a on chcel vác, lenže haha, ja mám krámy (ale vďakabohu, lebo ja sa poznám) a odmietla som aj iné formy zábavy (a to by bola zábava len preňho a mne sa nechcelo špiniť si ruky a ani nič iné...). A došlo mi príšerne zle. Ale úlne najvác zle a tak som sa s jeho pomocou dotackala na ten harleyovský dvorček, baby ma tam čakali, neviem ako a kedy došli na to že tam budem, z tejto časti večera mám len útržkovité spomienky.
Šli sme na parkovisko, tam som sa hrozne zgrcala (inak mojito má dobrú chuť dokonca aj keď ho grcáte...no fakt), zrejme to schytali aj moje baleríny, ešte som nemala síl ich skontrolovať, ale hodila som na ne krátky pohľad a vyzerajú čudne, osobne dúfam že sú len pošlapané) a baby mi zavolali taxík. Cestu si nepamätám, stálo ma to mojich úplne posledných osem éčiek (nevím veru čo by robil keby to bolo viac, lebo už som viac nemala) a doma som sa nejak ocitla v posteli. Vždy zvládnem vybrať si čočky...ale odmaľovať už ne a tak som mala ďalšie ráno, kedy vyzerám a cítim sa ako Alice Cooper v jeho najlepších alkoholických obdobiach. Či najhorších?
Myslím, že môj žalúdok je už pripravený prijať poživeň...odporúčam sa.
piatok 24. júna 2011
Rock´n´roll all nite and party every day
Dzeci drahé, radujte sa, veseľte sa, lebo ja som urobila poslednú skúšku na A. (Mama tvrdí že som bifla, ale bolo to tak, že som sedela vzadu, s nosom na stole a s ľavačkou v lavici (skoro jak úchyl, lenže ten má asi ľavačku v gatiach) a prehrabávala som sa v poznámkach, aby som to všetko následne opísala a odpovedala na A. Keby ste ma ale videli, ako majstrovsky som si počínala, dali by ste mi aj na fejsi lajk, keby som mala fan page, ale nemám.
Najprv som totiž musela vybrať poznámky z obalu, potom nájsť správnu stranu, kde bol román v DDR a potom to odpísať a keďže k tej téme som nevedela NIČ, tak to nebolo také, že pozrem do poznámok, vidím niečo a hneď ma napadne k tomu aj voľačo so som sa naučila, nené, to bola kompletka, od slova do slova a ešte som to mala aj obojstranne vytlačené, tak si predstavte ako ťažko sa otáča papier v lavici, aby nešuchotal a tak. Ale nevšimla som si, aj keď v istom bode vstala a ja som na 5 sekúnd zamrela, že ma videla a ide sa mi pozreť do lavice, viete aký je to pocit, studený pot a kŕč...ale našťastie len išla vykuknúť von z dverí (nepýtajte sa prosím). A ona sa strašne ponáhľala a jedno s druhým, mala tak málo času že každý odpovedal asi 5 minút a už jej stačilo vymenovať pár diel a von, ani nerýpala. A hádam už dáme koniec zátvorky a budeme sa venovať iným témam.)
Inak, dosť blbě sa mi tu píše, som na fotrovom compe, lebo mne nejde internet prosím pekne, dneska asi trikrát padol, kurvovala som jak chorá vrana a presunula som sa sem. Ale tu mi je lepšie, lebo sedím za stolom a nehrbím sa jak starena, predtým som bola na posteli a to je kurevsky nepohodlné. Okrem toho tu aspoň neni tak teplo jak u nás v izbe.
No a keď som šla zo skúšky, dostala som SMS od Miška (kámky, pamätáme?) že večer sa pije a že tam bude aj Morrison (on si teraz neodpustí ani jedinú príležitosť, kedy mi ho môže nejak pripomenúť a robiť si zo mňa srandu) a nech dojdem. Tak som odpísala že rada a že kde Morrison býva. Mišo mi zavolal naspäť a hneď sa mi začal smiať že šak to nebude priamo u nich na izbe (teda u Morrisona, ne u Miša, ten býva v Pétržke, ale to je pre vás aj tak nepodstatná infoška) a že nech sa netvárim že neviem kde býva a hahaha. Jasné. Sme še pobavili a tak som povedala, že keď skončím doučko u chlapca, dotrepem sa do Solečka (taký oný na Mlynoch, keby ešte niekto nevedel).
Bola som potom velice pochválená, lebo lialo jak z krhly a tak intrákovci ocenili že som došla v daždi. (Ale som im povedala že som kvôli nim teraz vlhká, aby si to teda sakra vážili...)
Keď som došla, chlapci ma hneď usadili medzi seba (a nakoniec bola jedna strana stola úplne prázdna a tam kde som bola ja sa tlačili všetci - to lebo so mnou je zábava) a vyšlo to tak že som sedela vedľa Morrisona (Michal samozrejme dal - aha, osud! A tváril sa pri tom strašne nevinne.)
Tak sme pili (medzitým sa s nami zoznámil nejaký černoch, ktorý sa došiel spýtať či s môže k nám prisadnúť - nechápem, lebo mal tam aj svojich kamošov - a my že teda dobre, ale nikto z toho nebol odviazaný a fakt to nechápem, prečo sa nejaký chlap nasere do veľkej skupiny, navyše prevažne mužskej...to majú tí Afričania nejak v krvi, aj keď henten bol vraj z Jamajky ale my vieme že Afriku z krvi nedostanete a z kože už vóbec ne, haha, rasistický vtip. A volal sa Rafiki a Soňa hneď naňho zahučala Rafiki? Ty rád fiki, že?! Ale našťastie sa dlho nezdržal...)
No a čo by som k tejto časti ešte...už sme všetci nostalgickí, že už nám zostáva len jeden rok a plánujeme chaty, stanovačky a rozlúčky a bársčo a mňa presviedčali že jeb na Luxembursko (ale nevedia čo som kvôli tomu vytrpela :D) a zostaň tu s nami, to je také milé, keď vám ľudia hovoria že nechcú aby ste odišli...aj keď im asi nebudem až tak chýbať, ale aj tak je to milé.
No a bol tam s nami aj náš erazmák, Čech, inak za celý rok sme ho nikto porádne ani nevideli, ani ho nikto nepoznal, neviem kade chodil, ale bol na exkurzii, tak je už s nami kamoš. Ja som sa bavila hlavne s ním, Morrisonom a Mišom (lebo tak sa mi to páči, byť jedinou v mužskej spoločnosti) a Soňa sa tam tiež furt premiestňovala hore dole. Potom oznámila, že musíme ísť k nej na izbu, lebo jej spolubývajúce v ten deň spravili magistra a oslavujú a že ona tam musí ísť. Tak sme dopili a šli a pilo sa ďalej a spievalo so (Ine Kafe Ráno - klasika a samozrejme ešte aj Otvárajte kasíno a MC Erik a Barbara, vďakabohu za youtube. Inak čo vlastne znamená to MC pred jeho menom? Nejaký titul?)
Poliali ma pivom (skoro jak na fesťáku), lebo sme sa furt objímali alebo opilecky tancovali s pohármi (aj keď ja som pila z fľaše, ale bolo to pivo, tak to je v poho) a...vlastne neviem. Chápete, neni až toľko čo k tomu povedať, lebo normálna najebaná žúrka, ja som furt sedela medzi chalanmi, potom niekedy Morrisonovi na kolenách (neviem prečo) a okrem toho sme mali furt nejaké narážky (teraz všeobecne sa spolu viac bavíme než predtým, aj keď on so mnou aj inokedy flirtoval, ale tak teraz už je to také iné, haha, však a on má presne taký názor na vzťah jak ja - teda že je dobrý, ale pre iných a nám je lepšie single a to sa vám potom užíva, keď sú obaja rovnako eingestellt).
Myšlienka večera (moja, tuším) bola, že sa ide hrať fľaša (didaktická hra, konečne som sa jej dočkala, ja som celú exkurziu lobovala za fľašu a furt sa nehrala). (Iná myšlienka, hneď po fľaši, bola že "musíme si užívať kým sme mladí".)
Ludia (naschvál tam neni ten mäkčeň, lebo ja vždy hovorím ludia s tvrdým L) ale jaká fľaša!!! Normálna, klasická, bozkávacia, takú som hrala prvýkrát v živote! Juj.
Prvý točil Morrison a hneď to aj ukázalo na mňa (asi osud, haha) a ja som vlastne čakala že sa bude hrať na otázky, tak som sa naňho otočila že čo povie a on ma proste chytil a vrazil mi jazyk do huby. Hovorím si, že dobre, takú fľašu som vždy chcela hrať.
Takto sme hrali asi 10 minút (alebo ani toľko ne), kým sa bozkával každý s každým, ale ne všetci hrali, takže vlastne to znamená že ja som sa bozkávala s Morrisonom, Michalom a tým Čechom a ešte jednou babou, ktorú vôbec nepoznám a ani si nepamätám ako sa volala. :D
A to bolo tiež také smiešne, lebo keď to na nás vyšlo, tak som nevedela že čo ona urobí, lebo viete, ja s tým nemám problém, ale som si hovorila, či jej to nebude nejak vadiť. Ale vóbec nebola upjatá, bola to seriózna minimálne 5-sekundová bozkávačka a chalani nám uznanlivo zatlieskali.
Lenže potom sme si povedali že to je nuda, keď nás hrá len 5 a čo sa budeme furt dokola olizovať? Tak sme začali hrať na otázky a viete čo sa ma Soňa spýtala? Či by som sa vyspala s Morrisonom. Najprv som chcela inú alternatívu namiesto odpovede ale oni všetci hučali že ich nezaujíma alternatíva a chcú odpoveď tak hovorím že áno a na Miša som sa radšej ani nekukala lebo aj periférne som zachytila jak sa ujebáva. Ale publikum prijalo moju odpoveď s nadšením, lenže vlastne tam sa tak hučalo vkuse, že to bolo jedno.
V noci niekto dokonca aj opiekol špekačky na dvojplatničke, tesne vedľa nejakého notebooku z ktorého revala voláka klasika (teda, nechcela by som).
A potom sa to nejako roztrúsilo a šli sme domov... Morrison mi ešte ponúkol nocľah (a niekoľkokrát...zrejme to myslel vážne a nebola to prvá kokotina čo ho práve napadla...?) a vraj jeho spolubývajúci tam nejsú a poviem vám, aj by som šla, ale. ALE. Po prvé som nemala nič oholené (a nohy už dva týždne...viete si predstaviť tú húšť, welcome to the jungle) a po druhé, po takej noci vyzerám ráno HROZNE. Nemala som tam ani obal na čočky (to som použila ako argument prečo nemóžem) a ani nič na odlíčenie a fakt by som bola nerada keby ma videl v takom stave, no né, radšej nech si ma pamätá peknú. Dokonca to má aj skrytú výhodu že teraz to vypadá že nejdem vždy s každým, teda chápete čo chcem povedať...) HAHA.
Ale strááášne bol milý, normálne ma odprevadil až k taxíku a ešte aj pusu na rozlúčku som dostala (akože na líčko, ale aj tak), normálny romantik, tento chlapec.
A tak sa skončil môj letný semester prvého ročníka magisterského štúdia.
Najprv som totiž musela vybrať poznámky z obalu, potom nájsť správnu stranu, kde bol román v DDR a potom to odpísať a keďže k tej téme som nevedela NIČ, tak to nebolo také, že pozrem do poznámok, vidím niečo a hneď ma napadne k tomu aj voľačo so som sa naučila, nené, to bola kompletka, od slova do slova a ešte som to mala aj obojstranne vytlačené, tak si predstavte ako ťažko sa otáča papier v lavici, aby nešuchotal a tak. Ale nevšimla som si, aj keď v istom bode vstala a ja som na 5 sekúnd zamrela, že ma videla a ide sa mi pozreť do lavice, viete aký je to pocit, studený pot a kŕč...ale našťastie len išla vykuknúť von z dverí (nepýtajte sa prosím). A ona sa strašne ponáhľala a jedno s druhým, mala tak málo času že každý odpovedal asi 5 minút a už jej stačilo vymenovať pár diel a von, ani nerýpala. A hádam už dáme koniec zátvorky a budeme sa venovať iným témam.)
Inak, dosť blbě sa mi tu píše, som na fotrovom compe, lebo mne nejde internet prosím pekne, dneska asi trikrát padol, kurvovala som jak chorá vrana a presunula som sa sem. Ale tu mi je lepšie, lebo sedím za stolom a nehrbím sa jak starena, predtým som bola na posteli a to je kurevsky nepohodlné. Okrem toho tu aspoň neni tak teplo jak u nás v izbe.
No a keď som šla zo skúšky, dostala som SMS od Miška (kámky, pamätáme?) že večer sa pije a že tam bude aj Morrison (on si teraz neodpustí ani jedinú príležitosť, kedy mi ho môže nejak pripomenúť a robiť si zo mňa srandu) a nech dojdem. Tak som odpísala že rada a že kde Morrison býva. Mišo mi zavolal naspäť a hneď sa mi začal smiať že šak to nebude priamo u nich na izbe (teda u Morrisona, ne u Miša, ten býva v Pétržke, ale to je pre vás aj tak nepodstatná infoška) a že nech sa netvárim že neviem kde býva a hahaha. Jasné. Sme še pobavili a tak som povedala, že keď skončím doučko u chlapca, dotrepem sa do Solečka (taký oný na Mlynoch, keby ešte niekto nevedel).
Bola som potom velice pochválená, lebo lialo jak z krhly a tak intrákovci ocenili že som došla v daždi. (Ale som im povedala že som kvôli nim teraz vlhká, aby si to teda sakra vážili...)
Keď som došla, chlapci ma hneď usadili medzi seba (a nakoniec bola jedna strana stola úplne prázdna a tam kde som bola ja sa tlačili všetci - to lebo so mnou je zábava) a vyšlo to tak že som sedela vedľa Morrisona (Michal samozrejme dal - aha, osud! A tváril sa pri tom strašne nevinne.)
Tak sme pili (medzitým sa s nami zoznámil nejaký černoch, ktorý sa došiel spýtať či s môže k nám prisadnúť - nechápem, lebo mal tam aj svojich kamošov - a my že teda dobre, ale nikto z toho nebol odviazaný a fakt to nechápem, prečo sa nejaký chlap nasere do veľkej skupiny, navyše prevažne mužskej...to majú tí Afričania nejak v krvi, aj keď henten bol vraj z Jamajky ale my vieme že Afriku z krvi nedostanete a z kože už vóbec ne, haha, rasistický vtip. A volal sa Rafiki a Soňa hneď naňho zahučala Rafiki? Ty rád fiki, že?! Ale našťastie sa dlho nezdržal...)
No a čo by som k tejto časti ešte...už sme všetci nostalgickí, že už nám zostáva len jeden rok a plánujeme chaty, stanovačky a rozlúčky a bársčo a mňa presviedčali že jeb na Luxembursko (ale nevedia čo som kvôli tomu vytrpela :D) a zostaň tu s nami, to je také milé, keď vám ľudia hovoria že nechcú aby ste odišli...aj keď im asi nebudem až tak chýbať, ale aj tak je to milé.
No a bol tam s nami aj náš erazmák, Čech, inak za celý rok sme ho nikto porádne ani nevideli, ani ho nikto nepoznal, neviem kade chodil, ale bol na exkurzii, tak je už s nami kamoš. Ja som sa bavila hlavne s ním, Morrisonom a Mišom (lebo tak sa mi to páči, byť jedinou v mužskej spoločnosti) a Soňa sa tam tiež furt premiestňovala hore dole. Potom oznámila, že musíme ísť k nej na izbu, lebo jej spolubývajúce v ten deň spravili magistra a oslavujú a že ona tam musí ísť. Tak sme dopili a šli a pilo sa ďalej a spievalo so (Ine Kafe Ráno - klasika a samozrejme ešte aj Otvárajte kasíno a MC Erik a Barbara, vďakabohu za youtube. Inak čo vlastne znamená to MC pred jeho menom? Nejaký titul?)
Poliali ma pivom (skoro jak na fesťáku), lebo sme sa furt objímali alebo opilecky tancovali s pohármi (aj keď ja som pila z fľaše, ale bolo to pivo, tak to je v poho) a...vlastne neviem. Chápete, neni až toľko čo k tomu povedať, lebo normálna najebaná žúrka, ja som furt sedela medzi chalanmi, potom niekedy Morrisonovi na kolenách (neviem prečo) a okrem toho sme mali furt nejaké narážky (teraz všeobecne sa spolu viac bavíme než predtým, aj keď on so mnou aj inokedy flirtoval, ale tak teraz už je to také iné, haha, však a on má presne taký názor na vzťah jak ja - teda že je dobrý, ale pre iných a nám je lepšie single a to sa vám potom užíva, keď sú obaja rovnako eingestellt).
Myšlienka večera (moja, tuším) bola, že sa ide hrať fľaša (didaktická hra, konečne som sa jej dočkala, ja som celú exkurziu lobovala za fľašu a furt sa nehrala). (Iná myšlienka, hneď po fľaši, bola že "musíme si užívať kým sme mladí".)
Ludia (naschvál tam neni ten mäkčeň, lebo ja vždy hovorím ludia s tvrdým L) ale jaká fľaša!!! Normálna, klasická, bozkávacia, takú som hrala prvýkrát v živote! Juj.
Prvý točil Morrison a hneď to aj ukázalo na mňa (asi osud, haha) a ja som vlastne čakala že sa bude hrať na otázky, tak som sa naňho otočila že čo povie a on ma proste chytil a vrazil mi jazyk do huby. Hovorím si, že dobre, takú fľašu som vždy chcela hrať.
Takto sme hrali asi 10 minút (alebo ani toľko ne), kým sa bozkával každý s každým, ale ne všetci hrali, takže vlastne to znamená že ja som sa bozkávala s Morrisonom, Michalom a tým Čechom a ešte jednou babou, ktorú vôbec nepoznám a ani si nepamätám ako sa volala. :D
A to bolo tiež také smiešne, lebo keď to na nás vyšlo, tak som nevedela že čo ona urobí, lebo viete, ja s tým nemám problém, ale som si hovorila, či jej to nebude nejak vadiť. Ale vóbec nebola upjatá, bola to seriózna minimálne 5-sekundová bozkávačka a chalani nám uznanlivo zatlieskali.
Lenže potom sme si povedali že to je nuda, keď nás hrá len 5 a čo sa budeme furt dokola olizovať? Tak sme začali hrať na otázky a viete čo sa ma Soňa spýtala? Či by som sa vyspala s Morrisonom. Najprv som chcela inú alternatívu namiesto odpovede ale oni všetci hučali že ich nezaujíma alternatíva a chcú odpoveď tak hovorím že áno a na Miša som sa radšej ani nekukala lebo aj periférne som zachytila jak sa ujebáva. Ale publikum prijalo moju odpoveď s nadšením, lenže vlastne tam sa tak hučalo vkuse, že to bolo jedno.
V noci niekto dokonca aj opiekol špekačky na dvojplatničke, tesne vedľa nejakého notebooku z ktorého revala voláka klasika (teda, nechcela by som).
A potom sa to nejako roztrúsilo a šli sme domov... Morrison mi ešte ponúkol nocľah (a niekoľkokrát...zrejme to myslel vážne a nebola to prvá kokotina čo ho práve napadla...?) a vraj jeho spolubývajúci tam nejsú a poviem vám, aj by som šla, ale. ALE. Po prvé som nemala nič oholené (a nohy už dva týždne...viete si predstaviť tú húšť, welcome to the jungle) a po druhé, po takej noci vyzerám ráno HROZNE. Nemala som tam ani obal na čočky (to som použila ako argument prečo nemóžem) a ani nič na odlíčenie a fakt by som bola nerada keby ma videl v takom stave, no né, radšej nech si ma pamätá peknú. Dokonca to má aj skrytú výhodu že teraz to vypadá že nejdem vždy s každým, teda chápete čo chcem povedať...) HAHA.
Ale strááášne bol milý, normálne ma odprevadil až k taxíku a ešte aj pusu na rozlúčku som dostala (akože na líčko, ale aj tak), normálny romantik, tento chlapec.
A tak sa skončil môj letný semester prvého ročníka magisterského štúdia.
nedeľa 19. júna 2011
Klub sráčov a iné večierkové dobrôtky
Dnešný deň trávim v nečinnosti, len ne v takej uvoľnenej, lebo ešte mám vo štvrtok poslednú skúšku, tú najhoršiu, s náladovou tetou. Vóbec, ale vóbec sa mi nechce. STRAŠNE sa mi nechce. Je to literatúra 20. storočia a to ma nebaví, ani jednu knihu som neprečítala (ja viem, to ma zrovna nectí, ale nebol čas a mňa hentie spoločenské romány vytáčajú, lebo všetci hrdinovia sú idioti alebo nejakým spôsobom jebnutí...už si len vezmime toho trtka z Plechového bubienku (od Grassa), čo sa ako trojročný rozhodol že nikdy nezostárne (so mnou nikdy nezostááárneš, so mnou nikdy nezostááááárneš, so mno-o-ou nezostáááááááááááááááááááárneš, úúúúa...tak nejak) a zaobstaral si na to plechový bubienok (???) a potom sa po rokoch rozhodol že predsalen zostarne, tak zostarol...prosím vás...to mám čítať? Ne diky, stačí mi toto základné info.
Grass napísal ešte aj nejakú knihu (Katz und Maus), v ktorej hlavný hrdina bol nedobrovoľný outsider (lebo ten plechový kokot bol dobrovoľný, všimnite si ten rozdiel), lebo bol fyzicky abnormálny - mal priveľký ohryzok. Ešte raz - ????? To myslel smrteľne vážne???
Plus sa to tam hemží všelijakými ospravedlňujúcimi sa dielami, chápete Nemci a židia... (keď si píšem poznámky, nikdy neviem, s akým Ž mám písať Židia/židia...lebo Nemci chceli vyhubiť asi oboje, či? Hm, no to je jedno. Aj keď asi s veľkým. Och, v nemčine je to oveľa jednoduchšie, tam sa proste všetky podstatné mená píšu s veľkým písmenom a je po probléme.)
A to ma tiež nebaví, lebo koho by to aj bavilo, furt dookola...skôr ma zaujíma tá história, ale príbehy? Ne diky. Okrem toho je to nuda a okrem toho sa mi zdá nudná celá židovská kultúra (tak a teraz ma ukameňujte). Bola som raz v takom ich múzeu (svinsky drahé, ale niekto nám to zaplatil, lebo to bolo zo školy) v Berlíne a skoro som tam skapala. Od nudy teda.
A kde som to...?
Jáj, akože sa mi nechce, svinsky nechce. A tá skúška je až vo štvrtok, to znamená, že sa musím učiť až do štvrtka. Plus mám predkrámie a viete čo to znamená? Žerem jak nezřízená, všetko čo mi príde pod ruku a furt mám chuť na sladké a potom zas na slané, človek by povedal že som asi tehotná (to brucho tomu už čochvíľa bude nasvedčovať), ale nie nie....v poslednej dobe sa veru nič také neudialo, čo by spôsobilo tehotenstvo (ehm...aha, vlastne hej...no, ale to už bolo hovadsky dávno, pred asi dvoma týždňami a okrem toho keď ste na mol, tak sa to neráta, lebo si to neužijete) (ale mohla som ja na to takto zabudnúť?) (prisámpiču si začnem robiť taký súkromný zoznam aj s menami, lebo už strácam prehľad) (hanba mi, viem).
Moja hnusná alergia nezmizla a strašne to svrbí a zajtra musím ísť voľky-nevoľky k dokyne...mój ty kokot, na to nemám čas, musím sa učiť (zajtra sa musím, keď som teraz tu, chápete).
A inak, práve som zapla fejs a vidím že môj krpatý bratranec (malý, šak bol ešte doteraz furt malé decko!!!), čo bude mať za mesiac 15 sa pridal do skupín Mama je len jedna a preto ju nadovšetko milujem a Skupina pro nadržené teenagery.
Nuž, neviem ako to vhodne okomentovať, ale napadá ma k tomu jedna hláška z toho sprostého filmu Klub sráčov, ktorý sme boli nútení sledovať v Poľsku v buse (veď viete, polovodičova pomsta). Neviem či ste to videli, ale tam sú dvaja strašne drbnutí puberťáci, ktorí sa hrajú na DJ-ov a ich pesnička (či ako sa tomu hovorí...ten mix) znie: "Ja bych šukal, až bych pukal!" A toto furt dokola a ten druhý do toho rytmicky vykrikuje "Kozy! Kozy!"
Jeeej, našla som to na youtube, tak si to môžte pozreť. Nebojte, má to len 51 sekúnd...aj to je asi moc, ale podstatná časť je hneď na začiatku.
Grass napísal ešte aj nejakú knihu (Katz und Maus), v ktorej hlavný hrdina bol nedobrovoľný outsider (lebo ten plechový kokot bol dobrovoľný, všimnite si ten rozdiel), lebo bol fyzicky abnormálny - mal priveľký ohryzok. Ešte raz - ????? To myslel smrteľne vážne???
Plus sa to tam hemží všelijakými ospravedlňujúcimi sa dielami, chápete Nemci a židia... (keď si píšem poznámky, nikdy neviem, s akým Ž mám písať Židia/židia...lebo Nemci chceli vyhubiť asi oboje, či? Hm, no to je jedno. Aj keď asi s veľkým. Och, v nemčine je to oveľa jednoduchšie, tam sa proste všetky podstatné mená píšu s veľkým písmenom a je po probléme.)
A to ma tiež nebaví, lebo koho by to aj bavilo, furt dookola...skôr ma zaujíma tá história, ale príbehy? Ne diky. Okrem toho je to nuda a okrem toho sa mi zdá nudná celá židovská kultúra (tak a teraz ma ukameňujte). Bola som raz v takom ich múzeu (svinsky drahé, ale niekto nám to zaplatil, lebo to bolo zo školy) v Berlíne a skoro som tam skapala. Od nudy teda.
A kde som to...?
Jáj, akože sa mi nechce, svinsky nechce. A tá skúška je až vo štvrtok, to znamená, že sa musím učiť až do štvrtka. Plus mám predkrámie a viete čo to znamená? Žerem jak nezřízená, všetko čo mi príde pod ruku a furt mám chuť na sladké a potom zas na slané, človek by povedal že som asi tehotná (to brucho tomu už čochvíľa bude nasvedčovať), ale nie nie....v poslednej dobe sa veru nič také neudialo, čo by spôsobilo tehotenstvo (ehm...aha, vlastne hej...no, ale to už bolo hovadsky dávno, pred asi dvoma týždňami a okrem toho keď ste na mol, tak sa to neráta, lebo si to neužijete) (ale mohla som ja na to takto zabudnúť?) (prisámpiču si začnem robiť taký súkromný zoznam aj s menami, lebo už strácam prehľad) (hanba mi, viem).
Moja hnusná alergia nezmizla a strašne to svrbí a zajtra musím ísť voľky-nevoľky k dokyne...mój ty kokot, na to nemám čas, musím sa učiť (zajtra sa musím, keď som teraz tu, chápete).
A inak, práve som zapla fejs a vidím že môj krpatý bratranec (malý, šak bol ešte doteraz furt malé decko!!!), čo bude mať za mesiac 15 sa pridal do skupín Mama je len jedna a preto ju nadovšetko milujem a Skupina pro nadržené teenagery.
Nuž, neviem ako to vhodne okomentovať, ale napadá ma k tomu jedna hláška z toho sprostého filmu Klub sráčov, ktorý sme boli nútení sledovať v Poľsku v buse (veď viete, polovodičova pomsta). Neviem či ste to videli, ale tam sú dvaja strašne drbnutí puberťáci, ktorí sa hrajú na DJ-ov a ich pesnička (či ako sa tomu hovorí...ten mix) znie: "Ja bych šukal, až bych pukal!" A toto furt dokola a ten druhý do toho rytmicky vykrikuje "Kozy! Kozy!"
Jeeej, našla som to na youtube, tak si to môžte pozreť. Nebojte, má to len 51 sekúnd...aj to je asi moc, ale podstatná časť je hneď na začiatku.
sobota 18. júna 2011
Rozlúčka
Som chudiatko! Vyhodila sa mi nejaká hnusná alergia a mám ju už tri dni a nechce zmiznúť! Možno zomriem. Tak len aby ste vedeli, skôr než sa poberiem do večných lovíšť, ešte postnem jeden koláč, aby ste netvrdili že som svoje poslanie bloggerky-neorettigovej nebrala vážne. Ja to myslím úprimne vážne! (Dostáva ceny doma i v zahraničí? Na celom svete!)
A mala som vás rada, vás 17, aj keď upodozrievam isté osoby, že majú viac kont a preto je vás vlastne asi menej, ale to už bude jedno, keď budem po drnom, však... ach.
Idem naposledy skontrolovať face.
A mala som vás rada, vás 17, aj keď upodozrievam isté osoby, že majú viac kont a preto je vás vlastne asi menej, ale to už bude jedno, keď budem po drnom, však... ach.
Idem naposledy skontrolovať face.
štvrtok 16. júna 2011
Permanent vacation
Bože bože bože ja viem že by som sa ešte mala učiť, ale ja už nemám v mozgu miesto, a pamäť sa ne a ne vymazať. Teda, nebudem tu ani srandovať o tom, lebo sa ešte vymaže aj to čo si pamätám a potom môžem ísť rovno do péčka.
Ja som len chcela tak trošku popindovať. Napr. včera som bola učiť jedného chlapíka (už ho učím dva roky a stále je vymletý, myslím, že beznádejný prípad, ani predstaviť sa nevie a odmietam si pripustiť že som neschoný pedagóg). No ale dnes nechcem o jeho tragickej nemčine, dnes chcem o tom, že on je celkovo úplný mimoň. Taký podpapučník za prvé a za druhé je to ajťák a to už je diagnóza, ale on je jeden z tých horších prípadov. Rozprávala som mu trošku o Novarocku (vôbec netušil čo to je ale to sa odpúšťa, nemusí sa každý vyznať) a on zaperlil nasledovným spôsobom. Pýtal sa, aké kapely hrali, tak som začala vymenovávať a kým som tak rozmýšľala, tak on dával príklady. Ale ľudia!!!
Napr. či tam hrali Def Leppard (ok...), Black Sabbath, či Guns´n´Roses. No nehovorím že je mimo??? Ten chlap má 40, takže hento JE jeho kategória...a keď netusím, že sa kapela rozpadla už pred sto rokmi, tak aspoň nehádam. Och. Bola som z toho normálne paf, ani som nevedela čo na to povedať. Chudák, ani netuší že ho tu tak hnusne ohováram, ale ja za to fakt nemôžem, on je mimo v strašne veľa veciach.
A príbeh o Rakušanoch?
Tak tí boli traja, jeden sa volal Peter, druhý nechcel prezradiť (volajme ho Markus, je to taký náš dohad) a tretí bol Dieter ale jeho kamoši ho volali Dita von Teese. (Prípadne Arschloch alebo Penis. No fakt.)
Dita sa s nami skoro vôbec nebavil, len furt telefonoval s frajerkou (oni sa mu za to strašne posmievali), Peter bol taký velice komunikatívny (a všetko mu ruky podávalo, keď raz sedel pred naším stanom, tak sa nakrémoval mojím krémom, učesal mojou kefou a ešte ho Markus aj prepudroval mojím pudrom) a Markus hral cool frajera a odpovedal len jednoslovne, ak vôbec. Najradšej len takým záhadným úsmevom. Usúdili sme, že je to kokot, ale aj tak bol jebač (ale to si myslíme len my s Martinou a priznali sme sa navzájom až na druhý deň, lebo...no viete ako to je).
Zoznámili sme sa s nimi v prvú noc v areáli po koncerte Linkin Park (to bol jediný ktorý videli, sčasti). My tri sme sedeli v prachu a čakali na poslednú štvrtinu našej grupy a ja som fotila baby. Peter sa k nám nachomietol či nás má odfotiť (nenápadné) tak ja že hej a potom s nami chvíľu kecal a bol taký hrozne priateľský a šecko, len sme mu zle rozumeli, lebo mlel viedenským dialektom (príšerné).
Na druhý deň ráno sme zistili, že vlastne bývajú vedľa nás (ale oni to zrejme vedeli už tú noc predtým), tak sme sa s nimi bavili a trochu sme pili. (Ale ponúkli nám len nejaký hnusný energetický nápoj, teda ani nebol až tak hnusný, ale ja nenávidím všetky energetické sračky, lebo v tom cítim kofeín a vôbec ja som Miazga otec...a žiadne pívo. To sme si boli kúpiť sami.)
Mali chladničku tak sme sa s nimi dohodli, že si k nim hodíme vodku (mňamky, Nicolauska chacha) a večer spolu budeme chlastať.
Už sme sa aj tešili a s Martinou sme sa vadili, koho bude Markus (nikto sa nechcel vzdať).
Keď sme po poslednom koncerte došli k stanom, oni tam neboli. Nechodili a nechodili, Triss a Vita si teda ľahli a zaspali a my sme chceli zúfalo žiť. Postávali sme v tme pri našich stanoch a okolo nás kde tu niekto prešiel. Tak sme sa zoznámili s jedným Tirolákom, ktorý nevedel kde býva, chvíľu pri nás fajčil a potom niekam zmizol. Za chvíľu došiel nejaký chlapec, strašne sa triasol a bol najebaný jak riť. Stále opakoval "Mne je tak strašne zima..."
Tiež si prisadol a ja som mu dala svoju košeľu, lebo sa naňho nedalo pozerať. Ani on nevdel kde býva.
Ďalší sa k nám pripojil Nemec z Mníchova. Tiež zablúdil a povedali sme mu nech zostane pri nás. Jemu sme rozumeli o poznanie lepšie. Vysvetlili sme mu náš problém s vodkou a on bol také hovado drzé, vyhlásil že on kľudne pôjde do rakúskeho stanu to nájsť, aby to nebolo na nás (nám to totiž bolo blbé).
Tak my že dobre. On rozopol stan a ja som mu stála za chrbtom a vidím - Rakušania sú tam a spia. Hovorím to Mati a nastáva údrb. Mníchovčan sa nenechal rušiť a pokojne im prehrabával chladničku (ešte že bola na kraji, kks), nevedel tú fľašu nájsť tak sme nahlas kecali o tom ako vypadá a keď ju ešte furt nenašiel, drzo si zasvietil. Viete si asi predstaviť jak sme sa s Maťou kosili. Nakoniec našiel našu vodku a ujebal im ešte aj jedno pivo (Ja: "Ale to nám nepatrí, to si neber." On: "Im to predsa nebude chýbať, majú tam ešte dosť.") a aj stoličku, ktorú si postavil k nám.
Maťa vytiahla poháre (a museli sme ju presviedčať, inak by sme pili nekultúrne jak zvery!) a tak sme si pripili - my dve, ten uzimený opitý a náš nový kamoš z Mníchova.
On potom zavelil, že sa presunieme k nemu, tak sme sedeli tam, mal aj stoličky (oni boli nejaká veľká skupina) a pili sme až do rána. Uzimený tam zaspal na supermana s pohárom v ruke. My sme kecali a Nemec bol ppč vtipný a mal taký ironický humor aký u Nemca zriedka vidíte, zasmiali sme sa kvalitne. Spať sme šli na svitaní. Uzimený tam ešte stále spal.
Keď sme na druhý deň šli okolo, sedel tam s nimi a pil pivo (myslím, že sa akurát tak ráno vyšťal na plot, jak všetci chlapi a vrátil sa...taký špinavý jak bol tam sedel celý deň, ešte aj poobede sme tade šli a furt bol tam. Nemci ho nazvali Gonzáles, mal také polodlhé čierne vlasy.)
Našim Rakušanom som sa ráno snažila vyhnúť, lebo mi bolo blbé že sme im vnoci vliezli do stanu ale oni to nijak nespomenuli a nakoniec sme sa aj tak nanominovali k nim, lebo mali tieň a v pondelok bolo asi sto stupňov.
Naposledy sme ich stretli v pondelok v noci, keď my sme došli z koncertu a oni tam sedeli, ožratí a vyrehotaní (dokonca aj Markus bol veľmi zhovorčivý a nazval ma zlatko, čo už na jeho pomery značilo asi tak 8 promile...) a pýtali sa aký bol System. Peter totiž chcel vidieť System, dušoval sa že na nich určite pôjdu, ale ako sme sa dozvedeli, neboli nikde, len pili. Boli sme svedkami hádky po viedensky - Peter pičoval do Markusa a naopak, bolo to strašne smiešne, lebo sme im nerozumeli ani holý kkt.
Ja som sa uložila spať (akože zodpovedný šofér, aby som naspala aspoň tri-štyri hoďky) a baby tam chvíľu kecali. Počúvala som ich a aj to, jak Dita došiel za nimi, či môžu napísať SMS-ku jeho frajerke.
Čistý skaping. Maťa volačo napísala...tak detaily sa pýtajte jej. :D
Ja som len chcela tak trošku popindovať. Napr. včera som bola učiť jedného chlapíka (už ho učím dva roky a stále je vymletý, myslím, že beznádejný prípad, ani predstaviť sa nevie a odmietam si pripustiť že som neschoný pedagóg). No ale dnes nechcem o jeho tragickej nemčine, dnes chcem o tom, že on je celkovo úplný mimoň. Taký podpapučník za prvé a za druhé je to ajťák a to už je diagnóza, ale on je jeden z tých horších prípadov. Rozprávala som mu trošku o Novarocku (vôbec netušil čo to je ale to sa odpúšťa, nemusí sa každý vyznať) a on zaperlil nasledovným spôsobom. Pýtal sa, aké kapely hrali, tak som začala vymenovávať a kým som tak rozmýšľala, tak on dával príklady. Ale ľudia!!!
Napr. či tam hrali Def Leppard (ok...), Black Sabbath, či Guns´n´Roses. No nehovorím že je mimo??? Ten chlap má 40, takže hento JE jeho kategória...a keď netusím, že sa kapela rozpadla už pred sto rokmi, tak aspoň nehádam. Och. Bola som z toho normálne paf, ani som nevedela čo na to povedať. Chudák, ani netuší že ho tu tak hnusne ohováram, ale ja za to fakt nemôžem, on je mimo v strašne veľa veciach.
A príbeh o Rakušanoch?
Tak tí boli traja, jeden sa volal Peter, druhý nechcel prezradiť (volajme ho Markus, je to taký náš dohad) a tretí bol Dieter ale jeho kamoši ho volali Dita von Teese. (Prípadne Arschloch alebo Penis. No fakt.)
Dita sa s nami skoro vôbec nebavil, len furt telefonoval s frajerkou (oni sa mu za to strašne posmievali), Peter bol taký velice komunikatívny (a všetko mu ruky podávalo, keď raz sedel pred naším stanom, tak sa nakrémoval mojím krémom, učesal mojou kefou a ešte ho Markus aj prepudroval mojím pudrom) a Markus hral cool frajera a odpovedal len jednoslovne, ak vôbec. Najradšej len takým záhadným úsmevom. Usúdili sme, že je to kokot, ale aj tak bol jebač (ale to si myslíme len my s Martinou a priznali sme sa navzájom až na druhý deň, lebo...no viete ako to je).
Zoznámili sme sa s nimi v prvú noc v areáli po koncerte Linkin Park (to bol jediný ktorý videli, sčasti). My tri sme sedeli v prachu a čakali na poslednú štvrtinu našej grupy a ja som fotila baby. Peter sa k nám nachomietol či nás má odfotiť (nenápadné) tak ja že hej a potom s nami chvíľu kecal a bol taký hrozne priateľský a šecko, len sme mu zle rozumeli, lebo mlel viedenským dialektom (príšerné).
Na druhý deň ráno sme zistili, že vlastne bývajú vedľa nás (ale oni to zrejme vedeli už tú noc predtým), tak sme sa s nimi bavili a trochu sme pili. (Ale ponúkli nám len nejaký hnusný energetický nápoj, teda ani nebol až tak hnusný, ale ja nenávidím všetky energetické sračky, lebo v tom cítim kofeín a vôbec ja som Miazga otec...a žiadne pívo. To sme si boli kúpiť sami.)
Mali chladničku tak sme sa s nimi dohodli, že si k nim hodíme vodku (mňamky, Nicolauska chacha) a večer spolu budeme chlastať.
Už sme sa aj tešili a s Martinou sme sa vadili, koho bude Markus (nikto sa nechcel vzdať).
Keď sme po poslednom koncerte došli k stanom, oni tam neboli. Nechodili a nechodili, Triss a Vita si teda ľahli a zaspali a my sme chceli zúfalo žiť. Postávali sme v tme pri našich stanoch a okolo nás kde tu niekto prešiel. Tak sme sa zoznámili s jedným Tirolákom, ktorý nevedel kde býva, chvíľu pri nás fajčil a potom niekam zmizol. Za chvíľu došiel nejaký chlapec, strašne sa triasol a bol najebaný jak riť. Stále opakoval "Mne je tak strašne zima..."
Tiež si prisadol a ja som mu dala svoju košeľu, lebo sa naňho nedalo pozerať. Ani on nevdel kde býva.
Ďalší sa k nám pripojil Nemec z Mníchova. Tiež zablúdil a povedali sme mu nech zostane pri nás. Jemu sme rozumeli o poznanie lepšie. Vysvetlili sme mu náš problém s vodkou a on bol také hovado drzé, vyhlásil že on kľudne pôjde do rakúskeho stanu to nájsť, aby to nebolo na nás (nám to totiž bolo blbé).
Tak my že dobre. On rozopol stan a ja som mu stála za chrbtom a vidím - Rakušania sú tam a spia. Hovorím to Mati a nastáva údrb. Mníchovčan sa nenechal rušiť a pokojne im prehrabával chladničku (ešte že bola na kraji, kks), nevedel tú fľašu nájsť tak sme nahlas kecali o tom ako vypadá a keď ju ešte furt nenašiel, drzo si zasvietil. Viete si asi predstaviť jak sme sa s Maťou kosili. Nakoniec našiel našu vodku a ujebal im ešte aj jedno pivo (Ja: "Ale to nám nepatrí, to si neber." On: "Im to predsa nebude chýbať, majú tam ešte dosť.") a aj stoličku, ktorú si postavil k nám.
Maťa vytiahla poháre (a museli sme ju presviedčať, inak by sme pili nekultúrne jak zvery!) a tak sme si pripili - my dve, ten uzimený opitý a náš nový kamoš z Mníchova.
On potom zavelil, že sa presunieme k nemu, tak sme sedeli tam, mal aj stoličky (oni boli nejaká veľká skupina) a pili sme až do rána. Uzimený tam zaspal na supermana s pohárom v ruke. My sme kecali a Nemec bol ppč vtipný a mal taký ironický humor aký u Nemca zriedka vidíte, zasmiali sme sa kvalitne. Spať sme šli na svitaní. Uzimený tam ešte stále spal.
Keď sme na druhý deň šli okolo, sedel tam s nimi a pil pivo (myslím, že sa akurát tak ráno vyšťal na plot, jak všetci chlapi a vrátil sa...taký špinavý jak bol tam sedel celý deň, ešte aj poobede sme tade šli a furt bol tam. Nemci ho nazvali Gonzáles, mal také polodlhé čierne vlasy.)
Našim Rakušanom som sa ráno snažila vyhnúť, lebo mi bolo blbé že sme im vnoci vliezli do stanu ale oni to nijak nespomenuli a nakoniec sme sa aj tak nanominovali k nim, lebo mali tieň a v pondelok bolo asi sto stupňov.
Naposledy sme ich stretli v pondelok v noci, keď my sme došli z koncertu a oni tam sedeli, ožratí a vyrehotaní (dokonca aj Markus bol veľmi zhovorčivý a nazval ma zlatko, čo už na jeho pomery značilo asi tak 8 promile...) a pýtali sa aký bol System. Peter totiž chcel vidieť System, dušoval sa že na nich určite pôjdu, ale ako sme sa dozvedeli, neboli nikde, len pili. Boli sme svedkami hádky po viedensky - Peter pičoval do Markusa a naopak, bolo to strašne smiešne, lebo sme im nerozumeli ani holý kkt.
Ja som sa uložila spať (akože zodpovedný šofér, aby som naspala aspoň tri-štyri hoďky) a baby tam chvíľu kecali. Počúvala som ich a aj to, jak Dita došiel za nimi, či môžu napísať SMS-ku jeho frajerke.
Čistý skaping. Maťa volačo napísala...tak detaily sa pýtajte jej. :D
utorok 14. júna 2011
Hi, I´m Jared and I´ll show you how to suck a cock
Novarock je príliš komplexný pojem než aby som to len tak zhrnula.
Novarock treba zažiť. Dva ročníky festivalu Masters of Rock vás nepripravia na realitu, lebo MOR je krpatý a útulný a čistý.
Novarock sú tri dni v špine, jemný prach v očiach, na veciach a proste všade, horúce slnko a spálené kozy (lebo sme prvýrát v živote na slniečku, však a nevieme načo sme si trepali opaľovací krém, však) a Ottarocker za euro, prípadne čapované hocičo v areáli za pětku.
Novarock sú špinaví Nemci, ktorí hádžu odpadky pod seba a potom sa v nich aj vyváľajú (asi cítia tlak, lebo u seba doma majú vždy čisto) a Novarock sú aj opíjajúci sa Rakušania ktorí chodia na festival každý rok kvôli atmosfére, ale nevideli ani jediný koncert, iba pivný stan.
Novarock sú aj čisté sprchy a záchody. (Neviem ako to robili, ale tiekla teplá voda a bol toaletný papier. Naozaj mám pocit, že mojich 137 euro bolo dobre investovaných.)
Novarock bol tento rok aj bohatý na slávne mená a preto sme za tri dni videli System Of A Down (posledná kapela, nevládala som mať ani otvorené oči, bohužiaľ), Korn (sklamanie, lebo sú nejakí uhučaní), Iron Maiden (zostáva prirodzene bez komentára), Black Stone Cherry, Wolfmother (milujem speváka aj keď je škaredý, snáď si naňho nejak zvyknem), Guano Apes, Motörhead (Lemmy: "Fuck you very much!"), Linkin Park, 30 Seconds To Mars ("Hi, I´m Jared...", Jared The Cocksucker, vlastne Koksaker, totiž Hulibrk.), Flogging Molly (ÍRI!) a iní, ktorých sme z najrôznejších dôvodov nevideli.
Novarock sú Free Hugs, polonahí chlapi s vtipnými nápismi na bruchu (Selbstbedienung - znamená samoobsluha - a šípka dole, alebo Dort Mund a šípka dole - Dortmund je nemecké mesto, to vieme všetci že. A rozdelené to značí "tam ústa"), skupinka s rádiom kde reve "Jesus, Jesus, du bist voll ok" a na jej čele sa ťahá týpek v bedernej rúške (nastajlovaný na Ježiša samozrejme) s krížom z plechoviek od piva, je to aj female rating, kde v kempe sedia štyria chalani pri ceste a každej žene ktorá prejde okolo ukazujú známky od jedna do desať, ako na olympiáde (dostala som sedem a osem - ale možno to bolo aj nekonečno, haha) a sú to aj ľudia (teda zväčša chlapi) s plagátmi "Coitus ergo sum" alebo "Sex tonight?".
Novarock sú kokoty kam sa pozreš, lebo všade niekto ští a muži, ako je známo, sa nesnažia niekedy ani otočiť.
A na Novarock sa pôjde aj budúci ro(c)k.
A na záver už len: Hi, I´m Lucy and I want you to lick my pussy.
Novarock treba zažiť. Dva ročníky festivalu Masters of Rock vás nepripravia na realitu, lebo MOR je krpatý a útulný a čistý.
Novarock sú tri dni v špine, jemný prach v očiach, na veciach a proste všade, horúce slnko a spálené kozy (lebo sme prvýrát v živote na slniečku, však a nevieme načo sme si trepali opaľovací krém, však) a Ottarocker za euro, prípadne čapované hocičo v areáli za pětku.
Novarock sú špinaví Nemci, ktorí hádžu odpadky pod seba a potom sa v nich aj vyváľajú (asi cítia tlak, lebo u seba doma majú vždy čisto) a Novarock sú aj opíjajúci sa Rakušania ktorí chodia na festival každý rok kvôli atmosfére, ale nevideli ani jediný koncert, iba pivný stan.
Novarock sú aj čisté sprchy a záchody. (Neviem ako to robili, ale tiekla teplá voda a bol toaletný papier. Naozaj mám pocit, že mojich 137 euro bolo dobre investovaných.)
Novarock bol tento rok aj bohatý na slávne mená a preto sme za tri dni videli System Of A Down (posledná kapela, nevládala som mať ani otvorené oči, bohužiaľ), Korn (sklamanie, lebo sú nejakí uhučaní), Iron Maiden (zostáva prirodzene bez komentára), Black Stone Cherry, Wolfmother (milujem speváka aj keď je škaredý, snáď si naňho nejak zvyknem), Guano Apes, Motörhead (Lemmy: "Fuck you very much!"), Linkin Park, 30 Seconds To Mars ("Hi, I´m Jared...", Jared The Cocksucker, vlastne Koksaker, totiž Hulibrk.), Flogging Molly (ÍRI!) a iní, ktorých sme z najrôznejších dôvodov nevideli.
Novarock sú Free Hugs, polonahí chlapi s vtipnými nápismi na bruchu (Selbstbedienung - znamená samoobsluha - a šípka dole, alebo Dort Mund a šípka dole - Dortmund je nemecké mesto, to vieme všetci že. A rozdelené to značí "tam ústa"), skupinka s rádiom kde reve "Jesus, Jesus, du bist voll ok" a na jej čele sa ťahá týpek v bedernej rúške (nastajlovaný na Ježiša samozrejme) s krížom z plechoviek od piva, je to aj female rating, kde v kempe sedia štyria chalani pri ceste a každej žene ktorá prejde okolo ukazujú známky od jedna do desať, ako na olympiáde (dostala som sedem a osem - ale možno to bolo aj nekonečno, haha) a sú to aj ľudia (teda zväčša chlapi) s plagátmi "Coitus ergo sum" alebo "Sex tonight?".
Novarock sú kokoty kam sa pozreš, lebo všade niekto ští a muži, ako je známo, sa nesnažia niekedy ani otočiť.
A na Novarock sa pôjde aj budúci ro(c)k.
A na záver už len: Hi, I´m Lucy and I want you to lick my pussy.
piatok 10. júna 2011
Zavrem oči, dupnem na plyn
Viete čo? Ja už som to asi spomínala, ale fakt...toto skúškové ide tak krásne, ubieha a ja skoro nič nerobím, iba ak otváram a zaspávam nad poznámkami a zatiaľ mám všetko, už len dve skúšky mi zostávajú. Teda tie najťažšie, ale aj tak...dve. DVE!
A všetko je nejaké super a ružové a krásne a svet sa usmieva a ja tiež, aj keď včera bola apokalypsa, ale dnes už nie je a ja dúfam že nám na Novarocku nebude pršať. A včera som oznámila tatovi že ideme autom (z praktických dôvodov som to našim dlho nechcela povedať, lebo si myslím že neveria mojim schopnostiam, totiž ja jediná viem šoférovať) a on že to je dobré, aspoň nemusíte ísť busom, pozri si trasu na google maps. No neni to popiči? No je.
A včera som bola v divadle, po sto rokoch sa treba trochu kultúre venovať a to bolo tiež super, Čudné popoludnie Zvonka Burkeho.
A na fejsi sú stále nové a nové fotky z Poľska, a tie si do omrzenia môžem pozerať, aj keď sú skoro všetky také isté, ale aj tak vždy nové, veď to poznáte. A zrazu sa tam zjavilo toľko fotiek mňa a Whiskeyho, vôbec si nepamätám, kto nás kedy fotil. Pod nimi sa len hromadia komenty, lebo všetci si zo mňa teraz robia srandu, ale to je len čistá závisť, priatelia, lebo ja som si dobre vybrala a chudák Pawel tam mal okolo seba furt roj báb a z toho jasne vyplýva, že ak by nechcel hárem, tak 99% z nich zostane odmietnutých. Pawel btw samozrejme nelenil, lebo s niekým tam niečo vraj riešil, ale povedzte mi, kto na tejto exkurzii nič neriešil?
Ach jaj. To sa mi páči, keď je život takýto. Keď sa neni na čo sťažovať, leda na počasie a povedzte, keď je váš najväčší problém počasie, v podstate je vám sveta žiť. (Bože, čo je vlastne toto za čudné spojenie, že sveta žiť? Kto žije sveta? Svet? Keď je vám blbě, tak je vám nesveta žiť?)
A Whisky mi napísal mail, že mu chýbam, hihihiiiiiii...vidíte, ja som femme fatale. Heh. Vlastne najvác heh, ako hovorí Dreamgirl.
A všetko je nejaké super a ružové a krásne a svet sa usmieva a ja tiež, aj keď včera bola apokalypsa, ale dnes už nie je a ja dúfam že nám na Novarocku nebude pršať. A včera som oznámila tatovi že ideme autom (z praktických dôvodov som to našim dlho nechcela povedať, lebo si myslím že neveria mojim schopnostiam, totiž ja jediná viem šoférovať) a on že to je dobré, aspoň nemusíte ísť busom, pozri si trasu na google maps. No neni to popiči? No je.
A včera som bola v divadle, po sto rokoch sa treba trochu kultúre venovať a to bolo tiež super, Čudné popoludnie Zvonka Burkeho.
A na fejsi sú stále nové a nové fotky z Poľska, a tie si do omrzenia môžem pozerať, aj keď sú skoro všetky také isté, ale aj tak vždy nové, veď to poznáte. A zrazu sa tam zjavilo toľko fotiek mňa a Whiskeyho, vôbec si nepamätám, kto nás kedy fotil. Pod nimi sa len hromadia komenty, lebo všetci si zo mňa teraz robia srandu, ale to je len čistá závisť, priatelia, lebo ja som si dobre vybrala a chudák Pawel tam mal okolo seba furt roj báb a z toho jasne vyplýva, že ak by nechcel hárem, tak 99% z nich zostane odmietnutých. Pawel btw samozrejme nelenil, lebo s niekým tam niečo vraj riešil, ale povedzte mi, kto na tejto exkurzii nič neriešil?
Ach jaj. To sa mi páči, keď je život takýto. Keď sa neni na čo sťažovať, leda na počasie a povedzte, keď je váš najväčší problém počasie, v podstate je vám sveta žiť. (Bože, čo je vlastne toto za čudné spojenie, že sveta žiť? Kto žije sveta? Svet? Keď je vám blbě, tak je vám nesveta žiť?)
A Whisky mi napísal mail, že mu chýbam, hihihiiiiiii...vidíte, ja som femme fatale. Heh. Vlastne najvác heh, ako hovorí Dreamgirl.
streda 8. júna 2011
Som abstinent aj keď nemusím
Jedna z hymien exkurzie a bohapusté klamstvo. Učím sa štylistiku...teda učila som sa doteraz, ale potom som si otvorila pívo (absťák z Poľska, málokedy mám takú akútnu chuť zrovna na pivo) a teraz som mierne pripitá a neche sa mi nič, iba hybernovať. Viete čo? Dnešná skúška bola eňo-ňuňo. (Píše sa to tak?) (Jebáááááť.)
Pali dal taký test že dovidenia, bol strašne ľahký. Teda, keby ste si to aspoň dvakrát prečítali, máte s prehľadom áčko, ale ja len raz a preto som to akurát tak asi len prešla. A bolo 15 otázok a on zahlásil, že minimálne šesť treba mať na éčko. No neni tento Pali popiči? Šak taká stupnica už ani na základke neni...asi ho milujem. Ale len tak platonicky-univerzitne, chápete. (Bože, to robí to pivo, inak by som to ani v päte nemala, takéto písať.)
Sedel tam a keď sme si radili, tak len tak zazrel, aby sme prestali, ale inak pohoda jahoda. Nezabudol veru na tie prechlastané noci. (Už som sa aj chystala mu ísť povedať, že prečo taká atraktívna žena ako ja nedostane áčko...)
Potom som šla domov, pre zmenu som nezmokla jak zmok (včera...cez ten najväčší lejak, aj gaťky som mala mokré a veru od vzrušenia to nebolo).
A teraz predstieram učenie, ale hovorím, že po tom pive už ani predstierať neviem... Ejha.
Dnes sme sa na skúške zišli ako rodinka, aspoň väčšia časť z nás bola v Poľsku a len sme riešili a kecali a všeobecne to bolo také iné, ako predtým a strašne milé. Všetci sme teraz veľkí kamaráti. Lajkujem!
Bol tam aj Supermário, ale on na exkurzii nebol. Nebol, lebo je príliš fajnový na osemhodinovú cestu autobusom a celodenné šlapanie po meste, on je proste pozér a musí furt vypadať super a po ôsmych hodinách na slnku proste super nevypadáte, to je jasné.
No a on tam volačo ondil, lebo my sme sa bavili, ako sa nedalo učiť, keď sme si museli fotky na FB kukať a tak a on zatrepal že - celkovo nechápem ten element fotenia (no fakt, fakt povedal že element...pozér jeden, musí byť vkuse kurevsky erudovaný), keď sú všetci oblečení...
(DEBIL!)
Sedel za mnou a hneď sa ma začal vypytovať - Lucinka, ty ako sa máš vlastne? (Akože kedy my sme pokročili do štádia, že on ma volá Lucinka?? Chachachaaaa...skoro som zemrela.)
Ja hovorím že úplne najlepšie. Lebo je to pravda.
Potom sa ešte chvíľu riešilo, že čo ja a Whiskey, samozrejme Mário sa tváril že nič a potom povedal - Inak ty ideš na Novarock? (Btw, my už sme s ao tom bavili asi stokrát, takže to vie.)
A ja že jasné. A on že, no lebo ja mám jeden voľný pas do bekstejdža (odkiaľ to vlastne má???) a neviem koho by som vzal...
Chápete???!!!
Hovorím - samozrejme mňa, dúfam že nepochybuješ.
On - ale šak ty sa tam aj tak dostaneš...
(Och bodajby.)
A potom sa mi zadíval do očí a hovorí - ty máš takú zvláštnu farbu očí, to som si nikdy predtým nevšimol...
Ja: No to asi preto, že sa mi nikdy nepozeráš do očí.
On: No...musím priznať, že to je pravda...
Chacha. Mám farebné čočky, víme? Aj som mu to povedala potom, ale stále bol fascinovaný. A viete čo? Pri jeho hlbokom pohľade do očí som už nič nepociťovala. Skvelé, či?
Och ozaj...na fejsi si ma pridal ten poľský profesor. Ten, ktorý keď sa na mňa pozrel, povzdychol si, aké krásne devy sú Slovenky. OMFJ, práve mi píše na FB chate! Skaping!!!
A ja zobacit veleme raz vase krasne sylvetky., Jakby ubylo 15 lat:)
Buia-tvar, po anglicine face, super perfektni nohy...nebo tez dobre duse:)
Pali dal taký test že dovidenia, bol strašne ľahký. Teda, keby ste si to aspoň dvakrát prečítali, máte s prehľadom áčko, ale ja len raz a preto som to akurát tak asi len prešla. A bolo 15 otázok a on zahlásil, že minimálne šesť treba mať na éčko. No neni tento Pali popiči? Šak taká stupnica už ani na základke neni...asi ho milujem. Ale len tak platonicky-univerzitne, chápete. (Bože, to robí to pivo, inak by som to ani v päte nemala, takéto písať.)
Sedel tam a keď sme si radili, tak len tak zazrel, aby sme prestali, ale inak pohoda jahoda. Nezabudol veru na tie prechlastané noci. (Už som sa aj chystala mu ísť povedať, že prečo taká atraktívna žena ako ja nedostane áčko...)
Potom som šla domov, pre zmenu som nezmokla jak zmok (včera...cez ten najväčší lejak, aj gaťky som mala mokré a veru od vzrušenia to nebolo).
A teraz predstieram učenie, ale hovorím, že po tom pive už ani predstierať neviem... Ejha.
Dnes sme sa na skúške zišli ako rodinka, aspoň väčšia časť z nás bola v Poľsku a len sme riešili a kecali a všeobecne to bolo také iné, ako predtým a strašne milé. Všetci sme teraz veľkí kamaráti. Lajkujem!
Bol tam aj Supermário, ale on na exkurzii nebol. Nebol, lebo je príliš fajnový na osemhodinovú cestu autobusom a celodenné šlapanie po meste, on je proste pozér a musí furt vypadať super a po ôsmych hodinách na slnku proste super nevypadáte, to je jasné.
No a on tam volačo ondil, lebo my sme sa bavili, ako sa nedalo učiť, keď sme si museli fotky na FB kukať a tak a on zatrepal že - celkovo nechápem ten element fotenia (no fakt, fakt povedal že element...pozér jeden, musí byť vkuse kurevsky erudovaný), keď sú všetci oblečení...
(DEBIL!)
Sedel za mnou a hneď sa ma začal vypytovať - Lucinka, ty ako sa máš vlastne? (Akože kedy my sme pokročili do štádia, že on ma volá Lucinka?? Chachachaaaa...skoro som zemrela.)
Ja hovorím že úplne najlepšie. Lebo je to pravda.
Potom sa ešte chvíľu riešilo, že čo ja a Whiskey, samozrejme Mário sa tváril že nič a potom povedal - Inak ty ideš na Novarock? (Btw, my už sme s ao tom bavili asi stokrát, takže to vie.)
A ja že jasné. A on že, no lebo ja mám jeden voľný pas do bekstejdža (odkiaľ to vlastne má???) a neviem koho by som vzal...
Chápete???!!!
Hovorím - samozrejme mňa, dúfam že nepochybuješ.
On - ale šak ty sa tam aj tak dostaneš...
(Och bodajby.)
A potom sa mi zadíval do očí a hovorí - ty máš takú zvláštnu farbu očí, to som si nikdy predtým nevšimol...
Ja: No to asi preto, že sa mi nikdy nepozeráš do očí.
On: No...musím priznať, že to je pravda...
Chacha. Mám farebné čočky, víme? Aj som mu to povedala potom, ale stále bol fascinovaný. A viete čo? Pri jeho hlbokom pohľade do očí som už nič nepociťovala. Skvelé, či?
Och ozaj...na fejsi si ma pridal ten poľský profesor. Ten, ktorý keď sa na mňa pozrel, povzdychol si, aké krásne devy sú Slovenky. OMFJ, práve mi píše na FB chate! Skaping!!!
Edit
Nesere sa s tým:A ja zobacit veleme raz vase krasne sylvetky., Jakby ubylo 15 lat:)
Buia-tvar, po anglicine face, super perfektni nohy...nebo tez dobre duse:)
pondelok 6. júna 2011
Línie dotykov - časť štvrtá
Štvrtý deň - cesta domov a Český Tešín/Polski Czesin
Po výdatnom dvojdinovom spánku (dokonca som si ešte príčetne
O nejakej normálnejšej hodine sa museli čítať referáty, ktoré sa nestihli v sobotu (v sobotu sa všeobecne nejak nečítali, už sme dúfali, že sa na to zabudlo).
Nikto nepočúval, len sme sa furt kosili na pičovinách. A všetci sa ma chodili vypytovať, čo bolo s Whiskeym. A ja že niiič, šak len tak počestne, veď on bol mladší, tak som ho nechcela kaziť, veď som pedagogička. Soňa tvrdila, že som ho mala proste prejebať a hotovo a Morrison sa len spýtal "Ty si ešte nemala mladšieho?" (On je totiž o pol roka mladší odo mňa.) Som sa zamyslela a potom ma to napadlo, tak hovorím, že veď vlastne hej a vlastne to ani nebolo tak dávno a on že no tak vidíš. A taký ten jeho úsmev.
Btw, celú nedeľu sme sa bavili spolu, samé narážky (aj keď najviac narážok mal kámka Miško a furt len na mňa žmurkal a pýtal sa či sa nechcem s ním vymeniť a sedieť vedľa Morrisona a neviem čo), sranda veliká.
Keď sa zrovna nečítali referáty, spievali sme Iné kafe, prípadne ľudovky a sprostonárodné (Ide herpes dokola, okolo stola-la-la...) a hviezdila samozrejme Soňa s hitom "Ten kto piču líže, nebolia ho kríže". Ona do každej pesničky, kde už sme nevedeli pokračovať (čo boli všetky okrem Rána od Kafe) dala ešte la-la-la (ale také bez melódie, len zahučala) a zatlieskala. My sme dali újeb. Ako inak.
V Tešíne sme boli okolo obeda a našťastie povinná prechádzka trvala veľmi krátko (teda veľmi ne ale oproti ostatným dňom...ako blesk) a potom sme šli obedovať. Štyri baby (ja, spolubývajúca Mari, Soňa a jej kamoška - tá čo spolu so Soňou chcela nonšalantne prejebať Pawela zo všetkých strán) sme si sadli do takého fastfoodu a riešili sme sex (BT-čko...ja som sa nepriznávala k prvej noci, lebo to už by som mala furt na tanieri) a sranie. Nakoniec hlavne to sranie, lebo z fastfoodu nás všetky prehnalo na záchod a kým my ostatné sme čakali, tak sme dávali detaily, v akej fáze sa nachádzame a kto už nevydrží. Poviem vám, velice vtipné. Človek sa cíti tak slobodne potom.
Kráľovné nám nakázali pozreť ešte nejaký zámok v Tešíne, ale my sme celý čas presrali v tej reštike (chacha), takže sme potom išli kúpiť krowky (a ja som si kúpila aj dve malé minerálky, lebo ma v tej únave ani nenapadlo že jedna väčšia fľaša sa nosí praktickejšie) a k busu.
Nasledovala už iba cesta domov, asi štyri hodiny. Boli sme totálne mimo, ale ešte sme sa držali, Iné Kafe fičalo a ja s kámkou sme spievali najhlasnejšie. Okrem toho sme my dvaja spievali ešte aj Offspring. Teda spievali neni dobrý výraz, lebo my sme dávali len začiatok pesničky Self esteem (stačí keď si pustíte prvých 10 sekúnd asi). Hučali sme to v intervaloch asi piatich minút. A zakaždým hrozný údrb. Bola to zároveň aj odpoveď na všetko.
Morrison mal nejaké pivo, ktoré si nechal v autobuse, kým sme boli v Tešíne. Viete si predstaviť, akú malo asi teplotu. On neváhal a pil ho a potom mi ho začal dávať ako liek (len už neviem že proti čomu, lebo som sa sťažovala že mi volačo je). Ja že nééé, veď ja nepijem v buse. A vždy som si odpila. Chalani sa na mne strašne kosili a mali furt nejaké poznámky, ktorým som väčšinou nerozumela, lebo bol hluk a ešte aj moja vnímavosť bola otupená úplne najviac ale vždy som sa smiala s nimi, lebo...lebo stavy. Za každou poznámkou sme s kámkou museli dať high five.
Potom chalani začali skandovať že Wicked referát! a ja som ich vždy posielala do piče a kámka na to že to ne mne hovor, to tomu vedľa mňa. Morrison asi 10-krát ondil že on chce vidieť môj referát a nech mu ho ukážem a potom sa to nejako zvrhlo celé a už vlastne ani neviem čo kto si predstavoval pod slovom referát...ale asi ne to čo pani doktorky-kráľovné (stále som navrhovala, aby sme sa ich spýtali "paní doktorko, vy jste doktorka?").
Nakoniec ten môj referát aj tak prespal, lebo som ho čítala ako predposledná a to už všetci spali alebo sa bavili. Takže ma aj tak nikto nepočúval, ale to nevadí, lebo ja som ani poriadne nevnímala čo čítam.
Morrison spal rozvalený na dvoch sedadlách a tak si kámka sadol ku mne a spolu sme ohovárali a to bola šupa, ešte som totiž nezažila aby chlap hentak začal ohovárať, prisámpiču, jak baby. Nasmiali sme sa jak hovado.
Hnusný autobusár polovodič nám pustil Klub sráčov (celkom fail po Účastníkoch zájazdu a Kurvahošigutntag) a to bolo taaaaak nechutné (už som to raz videla, ale to som bola v puberte takže mi to prišlo ešte aspoň trochu smiešne), že sme revali nech to vypne. Dusil nás tým presne 37 minút, kým to naozaj vypol. S kámkou sme ale usúdili, že to je asi o nás, aspoň to si myslí ten polovodič. Kričali sme naňho že sme univerzitní študenti a hento nemá našu úroveň a že chceme náročný film (to ja) a kámka vždy za tým dal "Jack Frost!".
Zhodnotenie výletu
Bolo ťažko popiči. Mega. Najvác. Mocne. Ach jaj, chýba nám Poľsko...
Napriek tomu že som sa nedočkala nijakých didaktických hier (napríklad Fľaša a Kamenná tvár - aj keď chalani vždy súhlasili, že chcú so mnou hrať, nikdy k tomu nedošlo). A tú fľašu mi sľubovali hneď v prvý deň vo Wroclavi, keď som si prisadla k pár ľuďom a Jari hovorí: "...že, Wicked." Ja: "Čo, že?" "Nevadí, stačí keď povieš áno." A ja: "Šak vy viete že aj tak poviem áno, ak je to prasačina, tak mi povedzte..."
Jasné že mysleli že večer sa bude fľaša hrať. Ale vidíte...zabavili sme sa aj bez toho.
Kráľovné raz dali niečo v zmysle že "Keď prídete s indexom na skúšku..." a my že čoooo, jaká skúška pre krista z exkurzie...potom sme sa rehotali, že keď nespravíme exkurziu, opravná bude v Čáčove. Čáčov sa celkovo rozmohol, čo je dosť vtipné, lebo historky o Čáčove sú z úplne inej krúžkovice s inými ľuďmi (z nemčiny), kde som bola len ja a Braňo...ale keďže ja furt o tom vyprávam a hustím do Braniho, že kedy ma vezme do Čáčova, tak to začali používať všetci a potom sa len chodili pýtať, že čo je vlastne ten Čáčov (Braniho odpoveď: "Volakedy tam šli kolaje, ale Cigáni ich ujebali a dali do zberu."). Pri ohni vznikla aj myšlienka napísať bedeker o Čáčove a volili sme aj prezidenta Čáčova, ale už som zabudla kto to mal byť. (Pawel bol tiež navrhovaný, jeho tam všeobecne potom už každý uznával a kričalo sa "Pawel na hrad!" vždy keď pre nás volačo vybavil. Ešte sa pri ohni kričalo aj "My sme tu doma", ale len chvíľu a potom sa kričalo "Vy ste tu doma". Pre istotu.)
Neviem, čo by som vám ešte povedala. Hovadsky podrobný report a to som asi zabudla a vynechala milión vecí. Ale najpodstatnejšie je tu, tak komentujte! =)
Bylo bardzo dobrze.
Línie dotykov - časť tretia
Deň tretí - Kalisz
Tretí deň sme mali stráviť v Kaliszi, teda v meste, kde sme bývali. Ráno o deviatej bol zraz pred intrákom, aby sme stihli linkáč a nemuseli šlapať pešo. Cieľ bola univerzita, s ktorou máme nejakú družbu či čeho a na pláne bolo kolokvium s poľskými študentami o spôsobe vyučovania na ich uni. Kráľovné nám nakázali pipraviť si nejaké inteligentné otázočky a Zoli tak aj urobil. Zoli je inak veliký bavič a on keď volačo zavalaší, tak to už sa dá tesať.
Všetci boli o deviatej nastúpení poslušne pred naším hotelom (začali sme to volať hotel, nejak), a hádajte kto chýbal, lebo sa tak sťal, že nevládal ráno vstať. Haha, presne, náš milý pedagogický dozor, pán doktor. Keď vyliezol jeho kamoš, oznámil nám že p. doky už ide a Soňa zakričala tak aby šecia počuli "Ešte kaká, ale už tu bude za chvíľku!"
Keď vyliezol aj doktor, všetci mu zatlieskali a zakričali (ako na koncerte) a on nám oznámil že bohužiaľ sme zmeškali bus a ten ide len raz za hodinu, tak musíme ísť pešo. Podľa mňa je to dosť smiešne.
Tak sme teda šli a pri univerzite nás už čakali netrpezlivo kráľovné (spomínala som už, že nebývali s nami, ale na intrákoch v tej uni? Našťastieeee, heh.)
Tam sme si posadali do jednej triedy, všetci do kruhu a poľský profesor (taký asi padesátnik, velice zlatý a vtipný chlapík - furt chodil okolo nás a s úsmevom nám vyprával jaké sličné dievky my sme) a nejakí poľskí študenti prišli, aby sme mali to slávne kolokvium. Zoli čítal otázky (boli jak odpísané z poznámok k didaktike, všetci sme sa potichu kosili, lebo to bolo presne to, čo kráľovné chceli počuť), Poliaci odpovedali a doktor musel prekladať (musel vždy, aj keď sme rozumeli, lebo kráľovná č. 1 na tom trvala).
My sme tam sedeli a fotili sa navzájom a tie znudené xichty teda stáli za to. Naša strana bola dosť ďaleko od dozoru, tak sme sa kŕmili kyslými žížalami - keď to zbadal Jari, čo sedel cez celú miestnosť oproti nám, bez váhania vstal a nasurovku si prišiel po cukríky. Potom zase oni mali na druhej strane kolu, tak jedna z nás šla po fľašu, všetci na našej strane si odpili a ona ju zasa šla vrátiť. Keď Zoli skončil s otázkami, dozor sa spýtal, či majú aj poľskí študenti nejaké a ten pekný povedal - "Dnes ideme piť večer?"
Potlesk a súhlasné hučanie.
Po kolokviu nám dovolili sa vycikať, potom nasledovala spoločná fotka a potom sme dokonca smeli ísť do bufetu. To bolo asi 12 hodín a ja som ešte nebola hladná (skôr mi bolo blbo, lebo som spala si tri hodiny, alebo aj menej a pila...a ráno som mala jednu fit tyčinku, no chápete, cítila som sa dosť najedená). Ale nejaká prozreteľnosť mi našepkala, že predsa len by bola jedna žemlička fajn. Inak my sme im ten bufet vykúpili. Tie žemličky boli super. A až do pol deviatej večer posledné jedlo. Veď hovorím, že program bol nabitý, obed sa vynechával...
V Kalizsi zrejme neni nič hodné videnia, lebo sme mali na programe dva cintoríny (pravoslávny a židovský...ale viete, veľké rozdiely tam aj tak nejsú, proste ľudia v zemi a pomníky...no bóže) a jedno archeologické oné. Areál, alebo čeho.
Pravoslávny cinotrín bol ešte celkom v poho, posedávali sme na hroboch (bohužel...ale nevládali sme), fotili sme chujoviny (asi by veriaci boli aj pohoršení) a občas sme sa započúvali do výkladu Drákulu (to bol taký iný poľský profák a vypadal úplne ako Drákula).
Boli tam s nami aj tí poľskí študenti (asi päť ich bolo). Jeden z nich bol taký pekný (všetkým sa páčil, len chalani furt pičovali, ale to bola čistá žiarlivosť) a stal sa obeťou Soni a jej kamošky ("Nonšalatne by som ho prejebala zo všetkých strán."), ktoré naňho furt vykrikovali nech ide k nim, sadnúť na kolienko, zrobiť deti (to už sa na nás chytala poľština a všetci rozprávali dvojjazyčne) a také. Samozrejme hrozne ziapali, takže to všetci počuli a ani to nikto nekomentoval, len sme sa rehotali (kámka Soni povedal, že keď sa jej pozre do očí, vidí tam dva kokoty...:D) a Soňa povedala že šak sranda musí byť a je síce zadaná ale keď Poliak je taký jebač (dokonca mu povedali "Ty si taký múdry a pekný!").
Na pravoslávnom cintoríne sme si pozreli aj kryptu (ja som najprv nechcela ísť dnu, lebo tam bol taký úzky vchod a úplná tma a hlavne pavučiny) ale nakoniec ma kráľovná č. 1 presvedčila že veď je to zaujímavé a tak keď Drákula vyliezol, že či už boli všetci a všetci povedali hlasné áááááno tak ja som pípla, že chcem ešte aj ja ísť. Tak som bola v krypte sama s Drákulom (zasa sa mi všetci smiali...mne sa všeobecne furt niekto smial).
Potom sme sa presunuli na židovský cintorín (znudene sme posedávali na schodoch, lebo nám nechceli dovoliť návštevu supermarketu (bol oproti cintorínu a vypadal lákavejšie). Nakoniec niektorí zdrhli z cmitera a šli si kúpiť vodu. My ostatní sme sa trošku pofotili.
Pokračujeme.
Po kostole nás nechali ísť konečne domenkov, aby sme sa trošku najedli a dali dokopy a potom sa šlo opekať. Profáci sa šli najesť do mesta a určili za dozor Morrisona a Miša (kámku). To bol teda fakt gól, lebo oni dvaja sú stelesnená nezodpovednosť. O všetkom svedčí fakt, že nás zabudli. Nikto nevedel kedy presne sa odchádza (aby sme trafili na miesto opekačky, čo síce nebolo ďaleko, ale celkom v riti, takže sme mali ísť s Poliakmi) a my sme sa neponáhľali a zrazu nám zaklope na dvere spolužiačka že baby, kde sú všetci? A my že nevieme, už tu nejsú? (A to Mari sa ešte sprchovala...)
Nakoniec sme museli vytelefonovať aby nás Pawel (pekný Poliak) došiel zobrať autom. Hehe. To nám zasa baby ostatné závideli.
Na opekačku došli ešte aj nejakí iní Poliaci a všetci sme tam chlastali (aj s poľským profákom...ten tam behal s denaturákom a tvrdil že to oni pijú, lebo to stojí len jedno euro :D) a opekali a ja som sa začala baviť s Whiskeym. Whiskey je druhý Poliak (ne ten pekný, ale stál za hriech) a hral na gitaru a mal skvelý kovbojský klobúk. Ten som mu zobrala a celý večer som ho mala na hlave. Spolužiačky sa ma pýtali, či som si ho už rezervovala, hovorím že samozrejme, lebo nebudem sa tlačiť na Pawela, keď jeho tam balia všetky.
Tak som sa bavila hlavne s Whiskeym a zrazu dokvitol Morrison (ktorý ma tie dva dni tak trošku obchádzal...ne že úplne ignoroval, ale viete...ako keby sa bál, že od neho volačo budem chceť) a objal ma okolo pliec (a potom už aj za riť ma chytal) a velice bol prítulný a vraj kde večer spím a podobne (smiešneeeeeeeeeeeeeeeeeeee) a ja že šak kámka ma už včera posielal k nemu a že teda dójdem a ešte ten posledný kondóm minieme. Pičoviny kokotiny... haha.
Ale nakoniec to bolo tak, že som sa nejako (!!!) začala bozkávať s Whiskeym a potom sme sa vyparili trošku ďalej od ohňa, na lúčke sme sedeli a bozkávali sa (také milené to bolo, nevinné).
Späť k ohníku sme sa vrátili až veľmi neskoro, keď už väčšina bola preč. Sedeli tam ešte nejaké Poľky, ich profák (teda ten zaspával, nadrbaný), Pawel a moja spolubývajúca s inými Poliakmi (my sme si vo veľa veciach sadli...haha). Whiskey hral na gitaru, ja som mu opekala špekáčku (hrozná romantika) a potom to jedol chcel mi dať odhryznúť. Poľský profák sedel vedľa nás, pozeral a hovorí mu - "Vieš, ona už asi videla aj väčšie..."
Veď hovorím, že taký haluzák. Keď sme sa s ním lúčili, všetky nás vybozkával a buchol po riti. Nuž...
Línie dotykov - časť druhá
Deň druhý - Poznaň
Odchádzalo sa už o ôsmej (neľudské) a v buse všetci pospávali (a niektorí aj čítali referáty, chacha).
Z Poznane si pamätám univerzitné wécka a taký pekný park s fontánkou.
Najprv nás prehnali po všetkom možnom a ani pauzu na obed sme nemali, lebo nejaký Poliak si myslel že by nás zaujímalo ešte voľačo o nejakých budovách. Totiž bolo tam také malé múzeum, kam sme šli po častiach a my čo sme chceli ísť ako druhí, sme plánovali využiť tú polhodinku na jedlo a vodu. Lenže ujo Poliak sa šiel pretrhnúť, tak sme nesmeli a ja som potom v múzeu skoro odpadla, lebo som mala okrem iného aj úpal a bola som dehydrovaná. Inak škoda, lebo to bolo zaujímavé múzeum, o povstaní v roku 1956. Ale keď zemíráte, tak vládzete akurát sedieť, alebo sa opierať o chalanov. :D (Ja som sa tam inak vlastne furt na niekoho vešala...veď sa to aj volalo Línie dotykov...teda aj oficiálne, to som si ja nevymyslela.)
Potom nás konečne pustili, tak sme sa šli najesť a potom bola ešte prehliadka mesta (ale to sa mi páčilo, lebo už som nebola hladná na smrť a mala som vodu a mesto bolo fakt pekné). Pozreli sme si aj taký pekný barokový kostol a Brani mi došiel povedať, že sa čuduje že som nezhorela rovno pri vchode, alebo že celý kostol nepadol, keď som taký neznaboh. Pche. :D A to ani nevie, čo bolo s Morrisonom. Vlastne to nikto nevie, okrem tých čo končili ten žúr vo štvrtok (nuž a medzi nich patrí aj pán doktor...ale o tom potom). Tak ne že to budete všade roztrubovať!!!
Po kostole bol rozchod, to znamenalo že sme sa vrátili do toho milého parku s fontánkou a tam sme hybernovali asi dve hodiny a niektorí pili pivo (ale niektorých som tam bez plechovky v ruke ani nevidela za celý čas...).
Soňa v parku spovedala Morrisona, že koľko mal žien ale nechcel jej nič povedať. Potom sa spýtala, či tu má kondómy a on že hej (ale piču, to boli vlastne moje, len u neho zostali) a ona že a koho si si myslel že tu bohapusto vytrtkáš? (BéTéčko, teda BT je bohapustá trtkačka...taký pojem z exkurzie.) Ja som sa len nenápadne dívala do diaľky a tvárila zamyslene.
Toto je ten poznaňský parčík:
Potom nás ten hnusný autobusár (kámka ho nazval polovodič) odviezol naspátek do Kalisza. Smiali sme sa, že sme ešte mohli dať pár múzeí, lebo ich nebolo dosť.
Piatok večer sa zase pilo (ja som vždy došla a povedala - dnes už by sme sa konečne mohli opiť). Keď sme sa rozchádzali do izieb sprchovať, pán doktor na mňa a Mari zavolal "Baby, potom sa chlastá u nás, dobre?".
No neni to pedagogický prístup? No je.
Ale chlastalo sa zase najprv u Zoliho, tentokrát tam bolo ešte viac ľudí (skor všetci). Morrison namotával nejakú inú spolužiačku a potom sa nejak všetci vytratili a ja som nakoniec šla spať. Neviem kde bola Mari, ale izba bola odomknutá a prázdna. Aj tak som spala jak zabitá.
Inak ešte niekedy medzitým (len teraz vlastne ani neviem kedy) sme chlastali aj u doktora a tam sa stalo tak, že ja som sedela na posteli medzi ním a jeho kamošom (ten nás nepočúval). A ja som sa snažila dokyho presvedčiť, že tá skúška nech je len taká formalitka ale nenechal sa (a to som ho porád skoro za kolienko chytila, ale včas som sa spamätala). Bol na sračky a ja tiež a preto dúfam, že si z nasledovného rozhovoru pamätá ešte menej než ja. Najprv mi ponúkal svojho kamoška (ale pochopil že ne-eee) a potom sa ma vypytoval, že ako to, že taká pekná a príťažlivá žena ako ja, nemá priateľa. A jak bol najebaný tak sa to spýtal asi trikrát ("No, ale vráťme sa ešte k tomu, že prečo taká príťažlivá slečna ako Vy..." alebo "Veď Vy dobre vyzeráte..."). A ja že nevieeeem, nechceeeem (najebaným hlasom) a takto mi je lepšieeee (viete si predstaviť ten najebaný hlas, že?).
Potom sa začal pýtať, že čo ja a Morrison a ja že šak nič, sme poriešili a on že hej? A bolo niečo? A ja že jasné že bolo. (OMG, chápete, prečo dúfam, že si to nepamätá?) A on že a nebudete s ním chodiť? A ja že čo ja viem, ne, asi ne, prečo vlastne? On - veď vy by ste sa k sebe tak hodili, ja som si to všimol že on vás tu balil (chacha...no to je tiež také diskutabilné, že kto koho vlastne balil). A ja že aleeee, nehodiliiiiii, pome pííííííť.
Tak asi tak nejak. A ešte som kecala aj s kámkou, že kde budem spať v piatok a ja že šak to uvidíme podľa situácie a on že "No ja si to tak predstavujem že ty pôjdeš k nám a ja budem zase u vás..."
Ale nevyšlo...Morrison sa najebal skôr a šiel spať a ja som sa najebala neskôr a tiež som šla spať.
Línie dotykov - časť prvá
Nočná cesta autobusom
Dnes som ešte nespravila ani kokot, ledva som vstala a šla učiť krpcov a som tak rozjebaná, že som im dovolila počúvať hudbu z mobilu (dokonca aj z môjho...totálny regres, takto sa školstvo nikdy nevzchopí...čo už).
A teraz som na fejsi, pridávam si priateľov a fotky a pozerám plno iných, podobných albumov z Poľska a mám nostalgickú náladu, lebo tam bolo táááááák dobre.
A teraz k veci. Cesta busom v noci bola ako...cesta busom v noci. Vzadu sa niektorí ožierali a ja som spala, lebo čo môžete robiť keď sa vám nechce baviť s nudnou slečnou o škole a ani stáť pri tých opíjajúcich sa. Okrem toho mám takú zásadu, že v buse nepijem (no, mala som aspoň).
Ráno sme mali hoďku na pumpe aby sme sa trošku poľudštili, lenže na pumpe si akurát tak zuby umyjete a to je všetko, takže moc čerstvo som sa necítila. Okrem toho - a to je podľa mňa veľký problém - vybavte si na pumpe ranné sranie!! Keďže my sme boli takí na jednej vlne, riešili sme všetko a furt a preto viem, kto sa na pumpe vysral a kto nie. No ale to sem písať nejdem...
Deň prvý - Wroclaw (to mi pripomína Dva dni v Chujove, lenže my sme neboli dva ale štyri dni ane v Chujove...tak nič)
O siedmej (či kedy), keď sme už zase sedeli v buse, začal oficoš program. Oficoš program znamenalo okrem preháňania sa po všetkýcm múzeách aj referátiky. Každý účastník zájazdu si musel pripraviť referát na nejakú vopred danú tému (vopred znamená že sme ich dostali asi štyri dni pred odchodom, takže to bol taký prierez wikipédiou a najviac sme sa smiali keď Sonička - už v posledný deň, teda včera - zapotila že "Dočítala som sa v literatúre...") a potom ho odprednášať svojim spolužiakom. (A všetci nadšene počúvali.)
Takže vyvolení, ktorí smeli ísť prví, sa pekne posadili dopredu a do mikrofónu nám rozprávali zaujímavosti.
Do mesta Wroclaw sme dorazili niekedy ráno a náš autobusár (podľa mňa bývalí kolotočár - prvý raz sedel v buse a hneď aj šoféroval) dlho hľadal miesto na parking až sa nakoniec nasurovku otočil cez plnú v strede mesta, aby sa dostal kam sme potrebovali. (Btw, on nemal ani diaľničnú známku, čo vám poviem.)
Vystúpili sme a hneď pred autobusom niektorých nešťastníkov osral holub (kks, ja som stála ďalej, chvalabohu). Vo Wroclavi bola pičná zima a fúkalo. Vydali sme sa na cestu po meste, do zmenárne, referáty čítať a sto múzeí pozreť. Dokonca nám niekedy dovolili aj na päť minút na nejaké wecko odbehnúť. Milé od kráľovien, že. Heh.
Keď sme boli asi v 51. inštitúcii (radnica), už ani nikto nepredstieral že si tam niečo pozerá, proste sme sa zvalili na studené múriky a hybernovali. Bol tam príjemný chládok, lebo medzitým sa oteplilo asi na 30 stupňov (a toto počasie nás neopustilo až do konca pobytu, tak som sa aj trochu opálila) a viete si predstaviť akí sme boli už zmorení. Mali sme aj obednú prestávku ale, nesmim im krivdiť...
Po radnici už bol rozchod, tak sme sa zvalili rovno pred ňou na námestie. Mali tam také lehátka žlté, jak my na T-com pláži, kde sme ležkali jedli zmrzku a pili pívo (boli tam stánky a všade mali chlast).
Soňa začala svoj eštebácky výsluch a vysoko rúbala, lebo začala hneď s pánom doktorom (u ktorého mám inak v stredu skúšku). Že reku čo jeho frajerka (už sa rozišli), ako, prečo, kedy atď...proste šecko, ale to ste ešte mali počuť ten tón a slovník! (Sonička je z Myjavy a zrovna servítku pred ústa si nedáva. Ona je jedna z tých ...ehm, niektorí by povedali vulgárnych uziapaných. Ale ja ju mám rada, lebo je s ňou sranda a okrem toho keď spustí tak sa nedá nesmiať, aj keby ste ju neznášali.) My ostatní sme počúvali a rehotali sa. A pán doktor odpovedal. Haha.
Podvečer sme zase nasadli do železného tátoša a cestovali sme do Kalisza, kde sme
Navrhovali sme, že netreba vôbec ísť do Kalisza na intráky, lebo na druhý deň aj tak cestujeme do Poznane, tak nech rovno zostaneme v buse, aj umývať sme sa už odvykli za ten čas. Nakoniec sme ale predsa len dorazili. Dozvedeli sme sa, že izby sú dvojky a ja som vduchu tŕpla, ako sa vyhnem ubytku s Nudnou, keď všetci tak nejak automaticky plánovali bývať so svojimi susedmi z autobusu.
Keď sme konečne vyliezli a intrákový správca nám rozdával kľúče, jedny som schmatla a zamiešala sa do davu a ešte som rozmýšľala, koho chňapnem za spolubývajúcu. Vtom šla okolo jedna baba, ktorú síce poznám z prednášok, ale nie moc a nikdy som sa s ňou nejak nebavila (ona neštudovala u nás bakalára tak preto...) a hovorí - Ja nemám s kým bývať. Hneď som sa chytila šance a povedala som že ani ja, tak sme bývali spolu a veru vám poviem, že sa nemohlo lepšie prihodiť. Tak sme si sadli, jak riť na šerbel a ešte aj ona bola partymejkerka, takže keď zo žúru odchádzalo posledných päť ľudí spať, boli sme my dve medzi nimi.
Btw, poľské intráky sú brutálne (a aj ich škola - jak na západe, ne jak u nás). Mali sme svoju sprchu, takže sa nikto nezdržoval...skvelé.
Rýchlo sme sa umyli a hneď sa šlo piť (aj keď niektorí plánovali počas dňa že sa pôjde spinkať, veď keď ťaháte 24-ku, tak to pociťujete...ale nakoniec sa osprchujete a poviete si že žijeme len raz...a tak dále.
Chlastalo sa najprv v kuchynke na chodbe (tam som si dala jedného Jacka, to doniesli absolventi...tí už robia a majú prachy. My ostatní sme mali všetci Nicolausku, heh.), ale potom nám došiel správca hrozne vypičovať (nerozumeli sme mu, lebo pičoval rýchlo a nahlas, po poľsky), tak sme sa stiahli k Zolimu na izbu. Býval sám (neviem prečo) a mal najväčšiu izbu, tak sa tam vždy pilo. Tam som pokračovala Nicolauskou (ne mojou...nakoniec som nič nekupovala, len som sa priživovala) a hrali sme sa hru sochy. Jednému sa zaviažu oči, druhý má urobiť nejakú pózu a ten so zaviazanými očami ho musí ohmatať, aby zistil aká to je póza a potom tak isto namodelovať niekoho tretieho. Najvtipnejšie na tom je, že neviete koho máte pred sebou a ostatní na vás čumia a kosia sa. Tak som ja dostala ako sochu pána doktora a keď som skončila a rozviazala som si oči, tak ma skoro prekotilo. (Inak on je hrozne nudný patrón na prednáškach, ale tuto bol úplne v poho...stále s nami pil. :D)
Potom si chalani zo mňa robili srandu, že už mám áčko isté, (No, snáď...)
Postupne všetci poodpadávali a Zoli nás vyrazil, že ide spať. Zostalo nás päť (slávna päťka), ale mne sa zdá že možno aj šesť. Len neviem prečo sme sa nazvali slávna päťka. Teda ja, Mari (moja spolubývajúca), pán doktor, jeho kamoš (s našou fakultou nemá nič spoločné, len chcel ísť do Poľska), Morrison a moja kámka (teda Miško - viete, Morrisonov kamoš). Presunuli sme sa k doktorovi na izbu a pili sme ďalej. A teraz nastáva okno, a poradie už presne neviem, ale skrátka - nejak, niekedy som ja a Morrison odišla hore a nejak som sa ocitla tak trošku v jeho posteli. (Kto by to bol volakedy povedal...teda ja by som to rozhodne nepredvídala, vtedy keď som ho tak strašne chcela.)
Boli sme tak najebaní že sme sa nakoniec rozhodli vrátiť chlastať. :D
Ešte chvíľu sme sedeli u doktora (pedagogický dozor jak sviňa) a potom šli už všetci spať. Zase neviem ako, ale všetci štyria sme sa ocitli pred izbou chalanov (teda oni dvaja a my dve) a Miško-kámka sa ma pýta - "No, kde budeš spať teraz?" Ja sa otočím na Morrisona, potom naspať a vidím že moja spolubývajúca a Miško sú vo vášnivom objatí. Zrazu. Takže to bolo vyriešené, zavrela som dvere (zvnútra) a šli sme spať. Ráno som len zaškrabkala na naše dvere a vymenila sa s Mišom ešte kým všetci spali, aby neboli reči.
nedeľa 5. júna 2011
Línie dotykov
Keby sa dalo, nikdy by sme sa nevrátili a zostali by sme exkurziovať navždy. Za posledné štyri dni som naspala asi 9 hodín a prešla asi 500km peši, lebo naše královné nás hnali jak zduté kozy, každý deň 5-6 múzeí a nejaké cmitery a podobne. V programe neboli započítané nejaké prestávky na obed, takže som ani prachy nemíňala, a asi som aj schudla. No chápete toto?? Jaj.
Kde začať.
Odchádzali sme v stredu v noci. Okrem nás - spolužiakov išli aj nejakí bývalí absolventi, ktorí milujú exkurzie (najprv sme nechápali prečo má niekto chuť na toto...ale oni s nami nemuseli absolvovať vražedný program bez cikania, pitia a jedenia, iba tú srandu).
Došla som predposledná, lebo bývam najbližšie (ale načas) a zistila som, že miesta vzadu sú obsadené a musím byť vpredu jak socka. A ešte k tomu som sedela vedľa najnudnejšej spolužiačky, ktorú máme. Každopádne, bolo to iba tú cestu tam a ešte som vtedy nevedela, že najväčšia sranda nebude vzadu ale v celom buse.
Cez uličku vedľa mňa sedel Morrison (pamätáme? Moja nie až tak dávna platonická láska, tuším už som ho spomínala...no tak teraz si pamätajte, to je podstatná infoška.) a Michal, moja budúca najlepšia kámka (akože kamoška, chápeme sa?)
A ešte Soňa, najväčšie hovado katedry, hlučná a vtipná a šecko. A teraz si idem skajpovať, takže zvyšek bude neskôr.
Kde začať.
Odchádzali sme v stredu v noci. Okrem nás - spolužiakov išli aj nejakí bývalí absolventi, ktorí milujú exkurzie (najprv sme nechápali prečo má niekto chuť na toto...ale oni s nami nemuseli absolvovať vražedný program bez cikania, pitia a jedenia, iba tú srandu).
Došla som predposledná, lebo bývam najbližšie (ale načas) a zistila som, že miesta vzadu sú obsadené a musím byť vpredu jak socka. A ešte k tomu som sedela vedľa najnudnejšej spolužiačky, ktorú máme. Každopádne, bolo to iba tú cestu tam a ešte som vtedy nevedela, že najväčšia sranda nebude vzadu ale v celom buse.
Cez uličku vedľa mňa sedel Morrison (pamätáme? Moja nie až tak dávna platonická láska, tuším už som ho spomínala...no tak teraz si pamätajte, to je podstatná infoška.) a Michal, moja budúca najlepšia kámka (akože kamoška, chápeme sa?)
A ešte Soňa, najväčšie hovado katedry, hlučná a vtipná a šecko. A teraz si idem skajpovať, takže zvyšek bude neskôr.
streda 1. júna 2011
Look at that stupid girl
Neznášam balenie. Kufrov, ne mužov, prirodzene. Prosím vás...ako sa ja zbalím do Luxemburgu, keď sa nedokážem ani rozhodnúť, čo si vezmem na trojdňovú exkurziu do Poľska? Nehovorte že ľahko, lebo si budem brať všetko...do toho pidikufru, ktorý mi naša domácnosť poskytuje budem musieť prísne vyselektovať len určité veci a už teraz sa toho hrozím.
Viete, keď som si po hodine rozhodovania vybrala 5 tričiek (je to veľa na tri dni?) (lenže v podstate je to viac, lebo cestujeme dnes v noci a teda sú to štyri dni, a jedna noc navyše), pozrela som si aké tam vlastne má byť počasie a teraz som na pochybách. 40%-ná šanca že bude pršať v sobotu, ale má byť asi 30°C. Tak čo teraz? Preboha, čo teraz??? Nebude mi v čiernom tričku teplo?
Ale keď skoro všetky moje veci sú čierne a keď nejsú čierne, buď sú prastaré, alebo v nich vyzerám hrozne, alebo majú nejakú inú závadu. Treba mi ísť nakupovať, ale viete, aj naposledy som si kúpila čierne tričko...ale čo mám robiť, keď som tučná, to už je mi predestinované, kupovať si čierne veci. Och ako rada by som si obliekla biele tielko. Ale viete ako, nesvedčí mi a preto nebudem v ňom behať po svete v klamnej predstave že to tak je, ako tie devy s riťou veľkosti parížskeho letiska čo sa promenádujú po Eurovei v legínach. Fuj.
Veríte že už trávim balením asi hodinu a pol a zatiaľ mám ledva vybraté a teraz to musím zase zmeniť, aby som sa neuvarila...to je nad moje sily. Myslím, že sa najprv pôjdem naobedovať. Plus si potrebujem odlakovať nechty a zase nalakovať, umyť hlavu a ... no, pripraviť ten referát, ktorý má každý na exkurzii predniesť (ale to mi bude trvať asi 5 minút, nie ako vyberanie vhodných tričiek) (btw ja sa neviem rozhodnúť, ani ktoré ponožky...). Aha a zavolať na technickú podporu (ale to ne kvôli Poľsku), lebo môj notebook píska, tak čudne, už odkedy ho mám a nefunguje mi tá hnusná malá myš, aj keď modrý zub sa tvári byť v porádečku.
Tak čo teraz? Ach, keby ma tak niekto zbalil, lebo toto je utrpenie. A za týždeň zasa, to na Novarock. Jaaaj, ale aj tak...keď ja by som si vzala všetko, ale kto to má potom nosiť na chrbte???
Viete, keď som si po hodine rozhodovania vybrala 5 tričiek (je to veľa na tri dni?) (lenže v podstate je to viac, lebo cestujeme dnes v noci a teda sú to štyri dni, a jedna noc navyše), pozrela som si aké tam vlastne má byť počasie a teraz som na pochybách. 40%-ná šanca že bude pršať v sobotu, ale má byť asi 30°C. Tak čo teraz? Preboha, čo teraz??? Nebude mi v čiernom tričku teplo?
Ale keď skoro všetky moje veci sú čierne a keď nejsú čierne, buď sú prastaré, alebo v nich vyzerám hrozne, alebo majú nejakú inú závadu. Treba mi ísť nakupovať, ale viete, aj naposledy som si kúpila čierne tričko...ale čo mám robiť, keď som tučná, to už je mi predestinované, kupovať si čierne veci. Och ako rada by som si obliekla biele tielko. Ale viete ako, nesvedčí mi a preto nebudem v ňom behať po svete v klamnej predstave že to tak je, ako tie devy s riťou veľkosti parížskeho letiska čo sa promenádujú po Eurovei v legínach. Fuj.
Veríte že už trávim balením asi hodinu a pol a zatiaľ mám ledva vybraté a teraz to musím zase zmeniť, aby som sa neuvarila...to je nad moje sily. Myslím, že sa najprv pôjdem naobedovať. Plus si potrebujem odlakovať nechty a zase nalakovať, umyť hlavu a ... no, pripraviť ten referát, ktorý má každý na exkurzii predniesť (ale to mi bude trvať asi 5 minút, nie ako vyberanie vhodných tričiek) (btw ja sa neviem rozhodnúť, ani ktoré ponožky...). Aha a zavolať na technickú podporu (ale to ne kvôli Poľsku), lebo môj notebook píska, tak čudne, už odkedy ho mám a nefunguje mi tá hnusná malá myš, aj keď modrý zub sa tvári byť v porádečku.
Tak čo teraz? Ach, keby ma tak niekto zbalil, lebo toto je utrpenie. A za týždeň zasa, to na Novarock. Jaaaj, ale aj tak...keď ja by som si vzala všetko, ale kto to má potom nosiť na chrbte???
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)