Crazy city

O tom, že nájsť si izbu nie je také jednoduché tu už blábolím dlho, ale dnes by som sa chcela špeciálne venovať (nádejným) spolubývajúcim. Berlín je šialené mesto. Dnes som videla dve izby a mám z toho celkom dobrý pocit, ale všetci vieme, čo sa stalo, keď som sa naposledy spoliehala na svoje pocity. Každopádne - jedno WG je na konci sveta vo štvrti zvanej Pankow (to meno sa mi páči, myslím pritom na pankáčov). Veľa zelene a stromy a parky ale dostať sa hocikam trvá pol večnosti. A okrem toho je tam vstavaná vysoká posteľ, neviem prečo to Nemci tak milujú, má to skoro každá druhá izba, ktorú som videla, ale mňa to len otravuje, nemám chuť liezť každý deň po rebríku a tobôž ne, keď dojdem domov na padrť. Tí ľudia sú dosť milí. Z nejakého dôvodu radi žijú vo WG, hoci sú už starší (akože tým myslím nad 30) a zosobášení. (Nebudem to tu riešiť...každému čo jeho je. Majú veľký barák a rôznych obyvateľov.)

V druhom WG by som bývala s jedným chalanom. Veľmi milý, super izba s balkónom a aj dosť lacná a aj dobrá poloha, ale počkajte na háčik. Chlapec je nudista. Napísal to síce už do inzerátu, ale akosi som nečakala že je taký konsekventný, ale našťastie je dosť korektný na to, aby ma niekoľkokrát upozornil, že keď prídem, bude nahý. (Ja som v bytovej núdzi, odpísala som mu že mi to je jedno, ak nemusím aj ja doraziť nahá.) Moji kolegovia sa na tom ešte včera večer udrbávali a radili mi že čo mu mám povedať na privítanie ("Hej, to vyzerá ako penis, len menšie!"). A teraz mi povedzte, pre ktorú variantu by ste sa rozhodli. Stále si hovorím, že to je len o zvyku, aj keď neviem, kam pozerať, ale zato som mega trénovala vytrvalý pohľad do očí (má ich modré) (a je blond) (a inak nevyzerá zle, ale neni môj typ a dĺžku fakt neviem, hovorím, že mi bolo trápne ho tak checkovať) (ale riť má dobrú).

Och deti, práve mi napísal, že ak chcem, izba je moja. Myslím, že som sa práve rozhodla, naháč-nenaháč, potrebujem niekde bývať. Možno sa nechá presvedčiť, že keď dojdu naši na návštevu, natiahne si aspoň župan. Mehehe. (Btw má extra malú kúpeľňu, to ja keď si tam nasťahujem svoju kozmetiku, už sa tam nič nevojde.)

Výročná správa

Mám čas? Ne. A preto robím čo? Blogujem. Posledný týždeň bol všelijaký, len ne nudný. Stalo sa všetko - smiech, slzy, takmer nervové zrútenie a nejaké stretnutia.

Vy neviete, tak vám to porozprávam, ako mi niekto sfúkol pracne postavený domček z karát. V stredu ráno som si našla e-mail od Aitaninej au-pair mamy, že z ubytka nič nebude a môžem sa ísť pojebať (len to samozrejme zaobalila veľmi slušne a ospravedlňujúco). Nechce sa mi teraz zachádzať do detailov, lebo jej dôvody boli samé pičoviny (lepšie by som prijala "Proste ťa tu nechcem" ako kadejaké výhovorky, prečo sa to nedá a ona by rada, ale nedá sa) a poriadne som ani nerozumela, o čom hovorí, lebo to vysvetľovala dosť chaoticky, ale výsledok je ten, že nemám nijaké ubytovanie. Stredajšie ráno som prerevala a keď som si niekedy myslela že mám problémy, tak to som ešte nevedela, aké zúfalstvo môžete pocítiť keď máte všetko dohodnuté a zrazu nemáte strechu nad hlavou. Znie to trochu prehnane, ale viete - to sa robí? Keby mi to nenavrhla ona sama!!! Ja som ešte aj dosť váhala, či to prijmem a nakoniec z núdze som povedala že ok, samozrejme som vďačná, no ale zjavne sa nemôžete spoliehať na nikoho, okrem seba. Stretla som sa ešte v to ráno s našou koordinátorkou, rozrevala som sa u nej v kancli (síce som si opakovala "Nebuď hysterická" ale nevyšlo to) a ona mi hneď sľúbila pomoc. Ako nakoniec všetci moji kolegovia a známi, lebo každý má niekoho v Berlíne. To je zasa dobré, lebo skôr než si začnem myslieť, že ľuďom sa nedá veriť a ani sa na nich spoliehať, vždy sa nájde niekto kto vás z tých sračiek ťahá, alebo sa o to aspoň pokúša. Takže mám vyriešený nocľah na tri dni a dva termíny na novú izbu hneď v sobotu a už len dúfam a zvažujem aj modlenie, len keby to odo mňa nebolo pokrytecké...preto sa radšej nemodlím. Každopádne, nervy mám asi jak pred štátnicami (škoda že to u mňa nevyvoláva nechutenstvo, hneď by som mohla aj schudnúť).

Posledný týždeň sa stretávam so všetkými, plačem v robote a len sa lúčim a dostávam mega veľa pozitívneho feedbacku, aj od ľudí, kde som to nečakala a o to viac ma to teší. Hlavne od našich teenagerov, tvária sa dosť sklamane keď im hovorím, že už odchádzam a ešte k tomu do Berlína ("A to nemôžeš zostať tu v Jene???" "Ale tu nie je dosť práce." "No ja napríklad chodím pomáhať do útulku, aj ty by si tam mohla robiť, určite by sa dačo našlo!")

Včera sme mali s kolegami spoločný obed, čo varil náš druhý dobrovoľník (bolo to fantastické) a obaja sme dostali darčeky na rozlúčku (začínali sme spolu a on tiež teraz končí), obaja dačo špecifické pre nás. V mojej krabici boli: bedeker o Berlíne a mapa, sprej proti hipsterom (v skutočnosti repelent, ale oni odlepili pôvodnú nálepku a nalepili tam nápis "Hipster-Abwehr-Spray" lebo to budem vraj v Berlíne potrebovať ako soľ), 10 kondómov s logom nášho zastrešovateľa (skoro som umrela od smiechu, neviem prečo majú reklamné kondómy...asi to úzko súvisí so sociálnou prácou) - povedala som, že to mám na prvý týždeň, nejaký šnaps a dobrý čaj. Bolo to fakt zlaté, jak sme si to tam rozbaľovali a mládež sa motkala okolo a nakúkali do môjho balíčka a podozrievavo sa pýtali "A hento sú...kondómy?!" A my že ne, to sú balóny na vodnú bitku. Haha.

No a ešte jeden Ereignis sa udial tento týždeň. Mala som posledné dni pocit, že potrebujem všetko uzavrieť a preto sa musím stretnúť s Properom. Napísala som mu, stretli sme sa a myslím, že to bolo správne rozhodnutie. Bola som uňho a kecali sme celú noc a potom som chcela ísť domov, ale boli už asi tri hodiny a on mi navrhol, že tam môžem zostať spať. Najprv som váhala, ale viete, vlastne som chcela, tak som zostala. Bolo to zvláštne, trochu sentimentálne (aspoň pre mňa) a trochu napäté. No a ráno som chcela ísť domov, ale akosi...akosi sme potom ešte šukali (a preto som nakoniec meškala do práce) a bolo to fakt dobré. Viete, naposledy ma tak dobre vyšukal práve on (tí medzitým nestoja za starú belu). Takže po dvoch týždňoch, kedy som sa utápala v depke, že EVS skončilo, som sa včera vyškierala jak jačmenný pagáč na celý svet (poznáte ten vtip o usmievavom cyklistovi? Že má komáre medzi zubami?) a mala som kurevsky dobrú náladu. To je zaujímavý fenomén, že čo spraví taký orgazmus s vašou náladou, hoci máte budúcnosť viac než neistú. Mal by sa tým niekto hlbšie (chacha) (no dobre, to je fakt lacný vtip) zaoberať.

Každopádne, neľutujem to, viem že ešte stále k nemu niečo cítim (viac než by som mala, ale hey! Skúste si to sami.) ale teraz môžem odísť s pocitom, že som za sebou zamietla a sústrediť sa na iné veci.

Teraz sedím na hromade vecí a rozmýšľam, či sa môj majetok tak nehorázne rozrástol, alebo či sa moje kufre zmenšili, ale ani za boha tam všetko nenatrepem. Neviem veru, čo to bude a ešte sa s tými haraburdím sťahovať po Berlíne, no hlavne že neni nuda, však.

A vím ešte niečo

Dnes som sa dozvedela nejaké detaily o party, napríklad čo som porábala tak pomedzi tie akcie, čo si pamätám. Vraj som lietala po celom dome (to si inak aj pamätám) a vyrevovala z každého okna "Macht Party, ihr Fotzen!" Haha, pripadá mi to aj teraz celkom vtipné. (A vraj to s tým lízatkom bolo nechutné, ale podľa mňa aj vtipné, čo si myslíte vy? Keď sa na to nepozeráte tak upjato, v konečnom dôsledku je to oveľa menej nehygienické ako sa olizovať s kadekým na kadejakých party.) Ale hostia sa bavili, to je hlavné, nezáleží na tom, či na mne. A že tá pošahaná suseda, čo na nás zavolala polišov (mimochodom chodila pičovať uz od pol 11, jak taká puča) stála na chodníku ešte o pol tretej a vykrikovala "Tá party je na treťom, tam ľudia tancujú na stoloch!!!"

Chacha. Ako keby som nemohla u seba doma tancovať kde chcem. Mimochodom to videla mňa (nemáme na oknách závesy) ako stojím ne na stole, ale na stoličke a dávam zo seba to najlepšie pri jam session. Som nesmierne hrdá, že zrovna u mňa sa konala taká party. Lebo na také party ľudia najdlhšie spomínajú.

A ja si spievam - komm wir gehn, komm wir gehn, komm wir gehn zusammen den Bach runter...wollt ihr mit mir Drogen nehmen?

Já už vím!

Už vím, prečo som tak rýchlo podľahla tomu Danielovi (akože nebolo to jeho oslňujúcim vzhľadom, aj keď zas nebol až tak špatný). Mal voňavku Hugo Boss, z ktorej, prepáčte za ten nevkusný výraz - originál vlhnem.

A tu máte trochu nemeckej kultúry.

Tá party nebola cool

Tá party bola MEGA NAJVÁC POPIČI ÚŽASNÁ SUPER COOL. Bola to najlepšia party, akú sme kedy v tomto dome mali, jedna z najlepších house-partys ever, ktoré som ja kedy zažila a vôbec, ja som Miazga otec, poďme na detaily. Najprv vás ukľudním, nemali sme nakoniec nijaké drogy, lebo zásobovanie zlyhalo, ale myslím, že to bolo tak lepšie. (Jakože zelené šťastie sa samozrejme vyskytovalo, to aby ste si nemysleli, že sme nejakí suchári...)

Plánovaný začiatok bol o siedmej. Ja som celý čas hovorila, že to je priskoro, ale keď sa máte dohodnúť s niekým, kto chce začať už o šiestej, je aj sedem dobrý kompromis. Ja som celý deň varila a piekla, takže si môžete predstaviť, ako som bola pripravená...o siedmej som akurát vyliezla zo sprchy a keďže som nechcela vítať hostí v uteráku (hoci je to originálne), pokojne som sa ďalšiu hodinku chystala, machlila, krémikovala a šuchorila, aby som vypadala neodolateľne.

Začali sme ganz entspannt na záhradke, grilovalo sa, luďá jedli a pili a všetci chválili moje koláče (niektorí s prekvapením poznamenali "Ty vieš variť!" a ja že prirodzene...ľudí treba neustále presviedčať o samozrejmých veciach). Ja ako správny hostiteľ som tam neustále pobiehala, bavila sa zároveň so všetkými a s nikým poriadne, vykrikovala na Andreu "va fan culo" a on na mňa "pojeb sa ty kurva" (to my si tak prejavujeme sympatie) a pripravovala ambiente (hohohó) v podkroví, keď som sa snažila pripevniť červenú šatku na lampu, aby sme mali trošku bordeloidnú atmosféru. Vtedy došla Carol, vypleštila oči, keď videla ako rvem pripináčiky cez šatku do trámov a zvolala "To je šatka od mojej mamy!!!" Tak som to urýchlene dala dole, našťastie sa neroztrhla...(ja som tú šatku našla u nás v kúpeľni a tu sa často vyskytujú rôzne veci nepatriace nikomu, tak som to brala ako osud).

Nakoniec sme osvetlenie vyriešili vianočnými svetielkami. Mali sme dvoch DJ-ov, ktorí mali mega aparatúru (inak tým zosilovačom sa nič nestalo, vďakabohu) a dokonca dotiahli premietačku a tak bola aj svetelná show. Tak som začala naháňať ľudí, nech idú hore, lebo už je hudba a už pripitučká som ich organizovala slovami "Ja a Mussolini vás povedieme do podkrovia" (všade som vláčila so sebou tú fľašu) (inak niektorí sú takí prudérni, že to ani nechceli piť, ani keď som im navrhla, že tým zlikvidujú diktátora). Nepamätám si priebeh udalostí úplne presne, ale veľa som tancovala, veľa som sa smiala, pripíjala som si s hosťami a boli sme aj trochu smutní a trochu veselí zároveň a veľa som sa objímala s každým, kto sa zjavil. Serj mi doniesol dokonca darček (fľašu Prosecca, ktorá bola darčekovo zabalená a boli na nej dve lízatká a ešte také látkové zvieratko, prívesok na kľúče, že to mám pre šťastie v Berlíne) (neni to mega süüüüüüüüüüüüüüüüüüß???)

V tom momente keď došiel, som práve stála v kuchyni na stoličke a jamovala s Andreom a istým Danielom (pamätajte si, to je dôležité) a to tak, že Andrea improvizoval na gitare a my sme vrešťali "Mamaaaaaaa where have you been when I was drunk, oh mamaaaaa!" a ešte aj "Papaaaaa, I´m not drinking anymore, I´m taking drugs, oh papaaaa" a ešte aj starých rodičov sme do toho nejak zamontovali, no neviem, ale bolo veselo a Daniel najebaný jak činka bubnoval po stole. No a uznajte, že uprostred môjho vlastného performance som nemohla zísť z môjho provizórneho pódia (stoličky) a vítať sa so Serjom, takže dal tie darčeky Carol a ona došla za mnou (vlastne sa postupne v tej kuchyni nazbieralo celkom dosť ľudí, ktorí sa na nás dobre bavili), aby mi to odovzdala. Vtedy som zoskočila a ďalšiu asi hodinu som lietala po dome s tou fľašou v ruke, lebo som ju nechcela pustiť a hľadala som Serja, aby som sa mu poďakovala. Nakoniec som ho našla a chvíľu sme aj kecali, len keby som vedela o čom.

Sto rokov som už nežrala lízatká a tak som jedno hneď rozbalila (druhé som stratila cestou) a lízala som a všetkým som ho ponúkala ("Willst du das ablecken?") a viete koľko ľudí si fakt dalo? Takže polka hostí so mnou mala v hube moje lízatko (aj DJ´s) a vždy keď si lízli tak som im povedala "Dobré, že? Každému chutilo.." a to ste mali vidieť tie ksichty a hneď sa pýtali "A kto to ešte lízal?" A ja že "no ja, hentí chalani tam, DJ, moja kolegyňa a potom už si nepamätám...ale nebojte sa, všetci povedali že majú herpes len genitálny a nie na ústach."

Geniálne, hrozne som sa bavila.

Potom som ešte tancovala, fajčila, pila, rozplakala sa z shotu vodky (teda prskala som, slzila a myslela že ma jebne, jaké to bolo odporné...a nebrzdite vodou! Je to na nič.) a potom znova nahnala rozlezených ľudí hore, že bude prekvapenie. Asi čakali niečo brutálne (inak je to dobrý spôsob ako dostať ľudí na miesto kde ich chcete mať, lebo na prekvapenie všetci reagovali), ale vlastne to bola len pesnička na želanie. To je tá výhoda, keď máte vlastného DJ-a, že vám zahrá napríklad aj toto: 

Keď to začalo, všetci boli vyvalení, stáli a smiali sa a ja som pochodovala po celom podkroví vojenským krokom a niekoľkokrát som si poliala nohy červeným vínom (je dosť ťažké pochodovať s pohárom).

Teraz sa mi zdá, že toto bolo ešte pred jam session v kuchyni na tému rodičia a alkohol, ale veď to je jedno. 

Medzitým sa chodili sťažovať susedia (tí, ktorých som nezastihla doma a nemohla ich dopredu varovať) a pičovali, hlavne jedna ženská, že ona na druhý deň pracuje a ja som bola dosť opitá tak som len pískala že "Aleeeee to je naša rozlúčková partyyyyyyyyyyyyyy a my sa sťahujeme preeeeeč a chceme si len raz zažúrovaaaaať..." a ona že "Nemusíte sa odsťahovať, len vypnite tú hudbu!" a ja dokola to svoje. Vyhrážala sa že zavolá políciu. Šla som potom hore a hovorila to ostatným a aj som pridala svoj názor, že podľa mňa len má chuť na mužov v uniforme ale veď kto vlastne nie (a s jedným teplým kamarátom sme sa potom dohodli, že si policajtov rozdelíme fifty-fifty, lebo aj jemu sa páčia muži v uniforme) a moji nemeckí kamaráti (hlavne kolegyňa) mi radili že "To vieš, musíš jej povedať, že to je len jej latentná nenávisť k cudzincom a že má určite nejaké nacistické sklony!" (Najlepšia obrana je útok, to vie každý.)

Potom si už len pamätám, že hrali Doors a ja som sa knísala do rytmu Riders on the storm (v paprčiach ešte furt to Prosecco - neotvorené, moje zvieratko pre šťastie a v druhej ruke pohár vína) a vtedy sa na mňa začal lepiť opitý Daniel a ja že "Ale ja nemám kondómy". (Ako dobre no...asi nečakal až takú horlivú reakciu.) Potom som ešte zbehla do svojej izby a vrátila sa s takou krabičkou, čo som raz vyrobila v práci - je to fall-down-box, že keď zdvihnete vrchnák, steny spadnú a je tam nejaké prekvapko. Na mojej je na vrchnáku nápis In ist, was drin ist  a vnútri Lust auf Spaß?  a jeden kondóm (môj posledný, ani som nevedela, že tam nejaký ešte je) a všetkým to ukazovala a všetci boli nadšení z mojej kreativity až po strop.

No a potom som niekam položila Prosecco, krabičku, aj talizman a vyparila sa s Danielom do mojej izby. Takto vám poviem - sex nestál ani za starú belu, lebo bol ožratý na maderu (to je viac než na padrť), tak som ho stopla, že ma to nebaví a že nech ideme späť, lenže jemu došlo zle. Nuž... ehm. Tak som sa zahrala na Matku Terezu, doniesla mu kýbel a utešovala ho, kým šablil. A vysvetľovala mu, že ja som si svoju mladosť celú pregrcala a stále mi niekto pomáhal a často aj neznámi, takže to že si nepamätám jeho meno nič neznamená, aj tak s ním zostanem, lebo viem aké je napiču byť sám, keď vám je tak zle. (Nakoniec mi to meno prezradil, aj keď najprv nechcel a trepal že "Veď si ma chcela len ošukať, nač ti je moje meno" a ja že "A ako si ťa mám zaznačiť do zoznamu, prosím ťa...?") (To mi pripomína, že to ešte musím urobiť! Bože, ani z hlavy už neviem, aké má poradové číslo, vážne bieda.)

No a tak som tam sedela a hladkala ho po chrbte ale trvalo mu to tak dlho, že nakoniec som začala byť unavená a už sme zostali spať. (Vyparil sa dnes ráno, pekne po sebe upratal, vychovaný chlapec.)

Dnes poobede keď som sa vypotácala, spolubývajúci sa pýtali, kam som zmizla (dozvedela som sa, že Daniela vlastne pozvala Katja a on chcel ju, ale ona mala nejakého iného, či čo a on im ešte aj vletel do izby počas akcie, lebo tam mal ruksak) (hahaha, sorry, ale hahahaaaaaa) a ešte aj to, že nakoniec predsa len došla polícia. Vraj vytiahli kábel zo zásuvky a zrazu nastalo ticho. Hehe. Oni boli v pohode, tu v Jene to totiž je na týždennom poriadku, že každý víkend chodia na WG party kvôli hluku (vraj museli susedia volať viackrát, lebo istý čas boli všetci obsadení a úradovali inde) (umieram od smiechu pri tej predstave).

Tak dnes sme upratovali, umyla som asi tritisíc tanierov po 50 hosťoch (naozaj tu bolo mega veľa ľudí, väčšinu som vôbec nepoznala a tak som sa zoznamovala vetou "Ahoj, ja tu bývam a kto si ty?" len preto, že mi to pripadalo vtipné), vyzbierala špaky a rozbité sklo, vyhodila zvyšky jedla (chuťovečky, hlavne tie lietajúce osy) a už to tu zasa vyzerá ako u normálnych ľudí. Okrem toho som celý deň hľadala môj talizman, ale našla som iba fľašu od Prosecca (prázdnu) a moju kondómovú krabičku. Chodila som hore-dole, fňukala, pískala a nariekala, že predsa nemôžem stratiť talizman pre šťastie hneď v prvý večer, veď budem mať smolu. Nakoniec som ho našla, tak som ukľudnená. Je to opica. (Hm...aké príhodné...)

No a teraz...ani neviem. Ani nie je tak veľmi neskoro, žeby som si ešte zapálila?

Coole Party

Myslím, že existuje aj taký nemecký film o nejakej žúrke kam všetci šli a nakoniec to samozrejme dopadlo inak než čakali, ale pamätám si z toho len že sa tam veľa cestovalo (skoro celý film bol o tom jak tam rôzni ľudia idú), veľa chlastalo, húlilo a šablilo a nakoniec tuším nebol ani len sex, lebo to bol film od 12. No predstavte si to...

Čo sa týka našej party, na úvod by som spomenula citát z dnešného rána (reč bola o niektorých hosťoch):

"Ja myslím, že sú to fakt dobrí ľudia..."

"No...len...len sú na drogách."

"Ale inak sú predsa v pohode."

Takže naša party dosť pravdepodobne môže skončiť všelijak, ne len sexom. Nejaké čísla - máme dvoch DJ-ov (nakoniec...ale možno to je aj lepšie), za chlast a žrádlo sme už vycálovali vyše 60 euro (ale deleno troma...čo je podľa mňa aj tak hrozne veľa, keď uvážime, že zas AŽ tak veľa toho nemáme a to čo nám pomáhajú naši spolubývajúci v tom zarátané nie je) a zo 150 pozvaných hostí na fejsi potvrdilo 29, čo reálne znamená že tak okolo 10 z nich nepríde a prídu iní, ktorí fejsbuk ani nemajú, alebo nepotvrdili (o niektorých to totiž viem) a ešte si niekoho privedú, povedala by som že odhadovaný počet hostí je cca 50. Neviem, čo bude, ale už som bola povedať susedom, aby nevolali políciu. (Možno by sme mali rozdať nejaké štuple do uší.)

Ja osobne mám pre seba dve fľaše vína (na jednej je obrázok Mussoliniho). Deti moje, po tejto noci už nič nebude ako predtým.

(Hovadina, ale znie to dobre, či?)

Anything goes

Sedím tu, čumím na obrazovku, na bielej ploche bliká kurzor (ešte nemám ani jednu vetu hotovú a klišé už z nej páchne jak naša kuchyňa) (to je niečo medzi plesnivým jedlom a mŕtvolou hlodavca a nevieme to už pár dní identifikovať) a neviem čo napísať a pritom mi hlava treští myšlienkami (ale možno iba myšami a lienkami, ktovie). Tak som zobrala aspoň handričku na okulár a vyčistila si monitor, lebo bol zasraný a aj klávesnica je nejaká zasraná, vôbec, celé by som to najradšej rozobrala, povysávala, vydezinfikovala a tak, ale už by som to nezložila. Ale toto tu vôbec nechcem riešiť. 

Je mi nejak otupno, clivo, rozpoltene, plačlivo, veselo a zvláštne. Predpokladám, že každý dobrovoľník si prechádza týmito pocitmi, ale aj tak sa z nich potrebujem vypísať a mohla by som to síce písať do denníka, ale ten mi neodpovie a vy mi tu dačo múdre zapičujete, to som si istá a už sa na to teším. Alebo mi aspoň zakliknte nech sa prosím ťa ukľudním. Aj to je fajn. Posledné dni trávim písaním záverečných správ, hodnotení, absolvovaním rozhovorov (chcela som povedať že reflexných, ale...eh...ako sa to správne povie? Veď vy viete čo myslím.) a myslením na trilión vecí, ktoré ešte musím urobiť (napríklad odhlásiť sa na miestnom úrade) (no dobre, to je len jedna vec, ale furt na to myslím).

Už mám kúpené lístky do Bratislavy (spiatočné, zachovajte paniku!), dohodnutý termín so zubošom, súhlas poisťovne, že mi ten špás zaplatia a dohodnuté kadejaké iné dôležité termíny. Napríklad (a teraz dúfam, že to týmto priznaním nepochovám a nezakríknem) dva pohovory hneď 2. septembra v Berlíne. Viac vám poviem, keď bude po nich, len mi držte palce, alebo aj ne, aj tak to nezáleží na vás a už by bolo dobre si to priznať, že karma je síce fajná vec, ale treba sa sám snažiť a ne alibisticky vyhovárať na fatalistický prístup k životu a podobne. (Zlý dojem dokážem urobiť aj sama, naposledy do telefónu, ešte teraz sa cítim trápne.)

Bývať budem u Aitany. T.j. u Aitaninej au-pair rodiny. Viete, niekedy sama neviem, ako som prišla k takému šťastiu, ale možno na tom fatalizme predsa len niečo bude, tak ho pre istotu zatiaľ nebudeme zavrhovať. V septembri aj s nimi (asi nás v tom byte jebne, ale je to lepšie než sa každých pár dní presúvať medzi známymi...a toľko ich ani nemám) a potom až do Vianoc budem mať byt pre seba za super cenu a na party-ulici. Môžem sa považovať za šťastného človeka. 

V sobotu sa koná naša rozlúčková party. Príde asi dosť veľa ľudí, máme päť DJ-ov (nepýtajte sa, proste sa to nejak vyvrbilo...chápete, jak v nejakom klube, možno by sme mali predávať lístky, chacha) a profi aparatúru (za ktorú ruším hlavou, lebo ju požičiam od nás z roboty) a miliardu plánov a dúfam že to dopadne dobre, ne jak moje narodeniny, ale keďže to neni len moja party, tak na ňu hádam neprenesiem svoju večnú smolu a nakoniec si nikto nebude nič pamätať a kto bude tvrdiť že hej, ten klame.

Iná vec, ktorá ma straší, je vykydať izbu. Keby ste videli, čo som za jeden rok nazvláčala, je to do plaču, keď si predstavím, že mám oholiť steny a zbaliť švestky a bude to tu jak v nemocnici, až kým nepríde niekto ďalší, kto si spraví z tejto izby hniezdo hriechu. Alebo nejakú svätú izbu, čo ja viem, kto sa sem nasťahuje. 

Vlastne som chcela trochu bilancovať o uplynulom roku, ale zdá sa mi to priskoro, hlavne pred tou poslednou žúrkou. Veď ma poznáte, ešte sa môže stať niečo výnimočné, hodné zaznamenania, alebo zabudnutia, alebo niečo o čom treba mlčať (nie po prvýkrát), tak v tom prípade vám to môže byť jedno, lebo to sem nenapíšem. Každopádne prídu istí ľudia, ktorých prítomnosť takmer garantuje nezverejniteľné zážitky. A čo považujem obzvlášť za vtipné, je zloženie chlapov - Serj, ktorý sa olizoval so mnou aj s Carol, Robert (so mnou a s Aitanou), Martin (Aitanin frajer), Alex (s Aitanou, Katerynou a skoro aj so mnou) a istý Artur (s Carolinou). Ehm. No veď viete - všetci sa zídeme, raz v jednej posteli. Andrea sa na tom hrozne smial a povedal, že mám pozvať aj Propera, keď už je to takto. Cha. To určite.

Viete čo, idem spať, kým natrieskam ešte ďalšie štyri odseky o ničom...a možno sa nikto nedostal až sem. Tak dobrú noc.

Guten Morgen Sonnenschein

Je nedeľa a to už samo o sebe je vopruz, ale ešte musí aj pršať. Včerajšia Kassa bola taká nijaká, hudba dobrá, ale žiadni chlapi (nerátam troch Rumunov, ktorí okolo mňa orbitovali a ktorí mi kúpili kolu s niečím hnusným, keď som povedala že chcem pivo). Hral tam DJ, s ktorým som sa onehdy bozkávala na jednej party, ale napriek tomu z neho nebol žiaden osoh, lebo ma nedostal na guest list. Okrem toho som stretla Dealera, ktorý nič nemal. Ja naozaj neviem, či bol ten deň zakliaty alebo čo, ale uznajte, akosi sa všetko zosralo. Ne že by to bola nejaká katastrofa, ale šla som domov už o šiestej. Svišťala som prázdnymi ulicami na cajgli a myslela na to, aké to bude v Berlíne. Každopádne ne tak prázdne, čo je na druhej strane trochu aj škoda, lebo ráno sa nerada producírujem pred príliš veľa divákmi, keď vyzerám jak nejaká Crackhure...hoci včera som bola ozaj pri zmysloch. Celý čas. Čo je asi niekedy aj na škodu.

Dnes prší a ja som chcela ísť oberať černice. Je ich tu po kokot (či sa to píše pokokot?) a proste ich chcem, ale nemám Marušu, ktorú by som do toho nečasu poslala.

Uf

Som unavená a zničená a od včera ma kvári (to čumíte, že jakú mám slovnú zásobu čo? Ja viem aj iné než kokot-piča-kurva-jebať-cecky!) alergická reakcia na nejakú kvitnúcu burinu, takže prechodne dýcham ústami a nechcite vedieť, ako vyzerám, keď idem na bicykli do kopca. (Ale ja vám to poviem: ako taký fajčiar, čo dáva už 40 rokov dve-tri krabičky denne. A aj sa tak cítim.)

Nemám byt, ani robotu, aj dobrá nálada ma miestami opúšťa a nádej zomiera posledná, tak čakám na pohreb. (Aspoň bude kar, či?) Mám taký nejaký zúfalý stav, že tlačím jogurtovú Rittersportku (a cítim, že dnes nastane aj jej koniec) a kníšem sa do rytmu reggae. (Klamem. Vôbec sa nekníšem, nechce sa mi. Jediný pohyb je sánkou, jak žujem tú čokoládu. A potom keď sa naťahujem po ďalšiu kocku.)

Ale môj život nie je iba tristný! Slávim úspech na poli kuchárskeho blogovania!!! Kontaktovala ma nejaká stránka s receptami, že sa im páči blog Delicious Wicked a chceli by so mnou spolupracovať - t.j. uverejňovať moje recepty aj s linkom na blog na ich portáli. Som povedala že jasné bejby, ale štylistika zostane a oni že jasné bejby, ale my ti to trošku upravíme. Ja som vedela, že bez cenzúry to nepôjde, ale aj tak som chvíľu dúfala. Ale nevadí! Lebo teraz budem mega slávna, ale nebojte sa, ja si stále budem pamätať svojich verných pažrošov, čo sú so mnou od počiatkov a verne slintajú na svoje klávesnice. 

Ale naozaj, teraz cítim takú zodpovednosť, že treba zasa dačo variť-piecť a hlavne to aj odfotiť, lebo sa nesmiem strápniť hneď na začiatku! (Inak viete, kto je ešte hrozne trápny? Justin Bieber. Ale ne preto že si to myslím ja, ja si to myslím už dlho, lenže písali to v Brave, dnes som o tom čítala trojstranový článok, aký je MEGA trápny a čo na ňom Selena Gomez videla. Veru to neviem ani ja, keby som vyzerala jak ona, iné kusy by som okolo seba zhromažďovala...kks šak aj tak väčšina mojich chlapov vyzerala lepšie než Bieber, tak ani nemusím byť Selena.)

Tak je to a nie inak. A taký je život.

Vzťahové šachy

Foxy Roxy voľakedy v chvíľke jasnej mysle povedala, že vzťahy sú ako šach, občas proste niekoho vyjebete z políčka. Reč bola o preberaní partnerov a balení zadaných mužov. Vtedy sme sa veľmi nasmiali, lebo padla aj hláška, za ktorou si doteraz stojím: "Dobrý sex je lepší než dobré svedomie, ale je lepšie mať dobré svedomie, než zlý sex." Alebo tak nejak, už neviem. (Možno nesúhlasíte, ale ja sa vás na názor nepýtam, chachacha.)

Každopádne keď si naserete kýbel sračiek, musíte byť pripravený, že sa vám možno vyleje na hlavu a vtedy treba mať solídny parazól. Môj zatiaľ drží. Čo sa týka horúčky sobotňajšej noc, kedy všetci mali chuť na drogy alebo sex a nebolo naporúdzi ani jedno, veci sa majú takto: Včera som obšírne porozprávala historku mojej spolubývajúcej Carol a ona sa smiala a smiala. Nevyzeralo, že by jej vadila tá vec okolo Serja. V noci som si tak sedela na nete jak žaba na prameni a napísal mi Serj, že "nič sa nestalo, však". Tak som mu odpísala, že samozrejme sa nič nestalo a že odo mňa sa Carol určite nič nedozvie. (Ehm ehm...ja som jej to vlastne vôbec neplánovala hovoriť, ale ona sa na to spýtala sama a hneď a ja nerada klamem.) 

Potom si zasa vylieval dušu a ja som sa decentne snažila vykorčuľovať a povedala som, že z tohto nech ma radšej vynechá ale že nech si radšej nerobí zbytočné nádeje. Potom som rozmýšľala a začala som sa cítiť fakt trápne, lebo som ani poriadne nevedela, čo vlastne chce od neho Carol a vlastne on chce ju, ale v rauši mu prepína, presne tak ako nám všetkým (asi preto nás osud zviedol dohromady, keď už sa chováme jak zvery, tak aspoň k sebe navzájom, lebo to vieme pochopiť?) a preto mi strkal jazyk do huby a ruku pod tričko. Tak som napísala správu aj Carol, kde som sa pre zmenu vyhulákala ja, že neviem či jej to nevadilo a či sa na mňa hnevá a že ja by som sama nezačala a blablabla (inak ja by som fakt sama nezačala, ale čo by ste spravili, keby sa na vás začal lepiť chlap, ktorého by ste prejebali za najbližším rohom, hoci viete, že vlastne nechce vás ale vašu kamošku?) (to znie dosť čudne, či?)

Neodpísala mi celý deň a dnes už som si hovorila, že to je fakt v prdeli a nabudúce chlapa zastavím. No a dnes mi volala, že to vôbec nevadí a vlastne je to lepšie, lebo ona ho nechce a aspoň sa odpúta od nej, či čo to (a keď budem v Berlíne, kľudne mám s ním sexovať, keď bude príležitosť) (kvázi božie požehnanie, či?), tak sme sa kvalitne zasmiali v telefóne, zhrnuli celú vec do stručného "všetci sme takí a preto sme spolu" a problém je vyriešený. Výborné. To znamená, že môžem so vzťahmi naďalej šachovať, heh. Hoci momentálne som ani nič nespáchala, len som bola vtiahnutá do situácie! (Okrem toho, že som počas našej bozkávacej polhodinky na moste sľúbila Robertovi, že o tri týždne, keď budem v Berlíne, tak dačo možno bude...ojojoj.) (Safra a ešte som mu sľúbila, že keď príde na moju rozlúčkovú žúrku, môže spať kde len chce. Ech.)

Fucking Berlin

Napriek tomu, že som v sobotu vstala dostatočne skoro, musela som nakoniec bežať, aby som svoje auto stihla včas. Typické. Neviem čo sa dialo, ale nemecké diaľnice sú jedno veľké stavenisko a tak sme asi hodinu trčali v rôznych zápchach a ja som rozmýšľala, kde zoženiem tryskáč, aby som o druhej bola na Groninger Str. 5, kde som si chcela pozrieť prvý byt. Nakoniec ma ten chlapík zaviezol priamo tam, lebo aj tak mal cestu cez tú štvrť, čo bolo od neho hovadsky milé, lebo viete...Berlín neni Bratislava (víno ani káva) a nestačí vám polhodina, aby ste sa dostali kamkoľvek (neviem ako si na to zvyknem, lebo tu v Jene je to so mnou ešte horšie, tu je všetko tak blízko, že permanentne meškám, lebo mám pocit, že mám kopu času).

Potom som sa stretla s Aitanou a kým som na ňu čakala, vliezla som do nejakej kaviarne, že sa spýtam na cestu k tomu druhému WG. Videla som síce že je to nejaká arabáreň, ale viete, ja nad takými vecami moc nerozmýšľam a hlavne ako cudzinec vôbec nič neočakávam a nejak neriešim. Keď som vliezla dnu, boli tam samí chlapi (Arabi samozrejme) a všetci sa na mňa otočili s výrazom takého prekvapenia, že ma skoro primrazilo hneď vo dverách. Ale keď už som raz vošla dnu, odvážne a neohrozene som sa aj so svojím plánikom z google maps doplazila k baru a pípla som na barmana, či mi vie vysvetliť cestu. Hneď ich bolo okolo mňa asi päť a všetci ochotne vysvetľovali a vysvetľovali a ponúkali mi odvoz. Tak som sa poďakovala a prášila preč. (Neskôr mi jeden kamarát povedal "To predsa nemôžeš len tak, vliezť do arabskej kaviarne!" A ja že - "no, tak môžeš si byť istý, že už to asi nespravím...")

Druhé WG bolo úplne ppč. Tú izbu by som veľmi chcela, ale keď zohnať izbu v Berlíne je niekedy horšie než nájsť si prácu, lebo ľudia robia konkurzy na spolubývajúcich pre veľký záujem. Uvidíme.

Potom mi Aitana ukázala najmega party štvrť (vyzeralo to tam jak vo filmoch, industriálne budovy na kope, bordel, všade graffitti a ja už som od nadšenia ani nezvládala mať zavreté ústa. Brutááááálne.

Ona sama býva vo Friedrichshein, čo je vyhlásená party štvrť a je to mrte cool. Šli sme k nej, nachystali sa (to trvalo, ako vždy, hrozne dlho) a potom sme mali namierené na nejakú WG party, kam nás zavolal Robert a Serj (v skutočnosti sa volá inak, ale je napoli Alžírčan a vyzerá ako Serj Tankian). Bolo to cool. Doniesli sme rum a keď ma chalani videli si nalievať, Serj hovorí - Wicked, mach langsam, všetci vieme, ako to dopadlo naposledy. Pff, chacha...veď hej, naposledy som nezvládla cestu z lesa a niesol ma Robert (a v druhej ruke tlačil bicykel...) (a mne sa hrozne vyzúvali baleríny a oni si preto mysleli že neviem ani chodiť, lenže to bolo len napoli spôsobené alkoholom, mne sa tie sprosté boty fakt hrozne vyzúvali!)

Každopádne z "mach langsam" nebol ani holý kokot, lebo každý, kto si vedľa mňa sadol, mi dolieval, aby som nemala poloprázdny pohár a vedzte, že mi nedolievali colu! (A moje "nééé, nechaj, stačí!" sprevádzané opitým chichotom ich akosi nezastavilo...)

Niekedy po polnoci chlapi zavolali taxík pre šesť ľudí a naša časť sa oddelila a vyrazila do ulíc. Tá cesta taxíkom bola mega. Mali sme so sebou zvyšok chlastu, robili sme bordel a trvalo to hrozne dlho, takže to bola celkom zábava. Taxikár sa volal Ahmed a vždy keď išla nejaká dobrá pesnička, chalani revali "Ahmed, daj hlas!" a Ahmed to vypeckoval a my všetci ruky hore. 

Tá party, kam sme šli, sa volala "Fuck me now, love me later" a podľa toho to aj vyzeralo. Mali sme lístky kúpené dopredu a to bolo dobre, lebo tam bola asi dvojkilometrová rada (no fakt) a my sme na pánov šli dnu iným vchodom. Hehe. Bolo to obrovské, tri rôzne miestnosti s rôznou hudbou, pláž a bazén (ale ten už bol zavretý a sekuriťák sa nedal presvedčiť) (teda ja som sa nechcela kúpať, ale chlapi mali také šibnuté nápady, že aké by bolo super vliezť do vody) a trilión ľudí. A tá pláž! Ešte aj teraz mám plné topánky piesku...

Ja vám ani neviem, čo sa celý čas dialo, lebo sme chodili hore dolu, tancovali, chlastali a Aitana bola celý čas s Robertom a vždy keď som ich niekde videla, váľali sa v piesku a Aitana si sťahovala vyhrnutú sukňu. Vtipné to bolo veru. Okrem vstupu som neplatila nič a furt som mala v paprčiach nejaký chlast, lebo chlapi furt dačo kupovali a skôr než som stihla reagovať na otázky, čo pijem, niečo mi dali. Väčšinu času som sa bavila so Serjom a potom sme sa zrazu začali bozkávať, ani neviem ako a ja hovorím - ja som myslela, že sa ti páči Carolina (to je moja spolubývajúca, cez ktorú sa s ním vlastne poznáme) a on taký nešťastný že - veď hej, ale ja neviem čo mám robiť a blablabla a ja som sa pomedzi to, ako sme sa olizovali a on strkal ruku pod moje tričko (s odôvodnením "ale ja som chlap") snažila dať mu nejaké rady, ako by ju mohol zaujať. Fúúú, som ako poradňa.

Potom niekedy chlapi povedali že chcú jesť, tak sme vyšli von a našli nejakú kebabáreň. Tam sme sedeli, ale nakoniec nikto nejedol, takže mi unikal zmysel celého výjazdu, ale no čo. Sedela som Serjovi na kolenách, lebo nebolo dosť stoličiek a zrazu sa k nám nachomietol nejaký starší chlapík a hovorí - to je také pekné, keď sa na vás tak pozerám a na tebe vidím, ako ho miluješ... Skoro som sa mu z tých kolien zjebala. Hovorím - ale ja ho vôbec nemilujem. A Serj na to - čože?! Nemilujš ma?! Tak som ho začala uisťovať, že teda samozrejme, nikoho nemilujem viac, než jeho.

Henten chlapík dával ďalej - ja by som o vás chcel natočiť nejaký romantický film, ja som režisér. (Hovorila som už, že Berlín je crazy?)

My obaja sme doňho začali hučať, že áno, my chceme natočiť film, ale nech dá najprv prachy.

Potom sme sa nejak zdvihli, že ideme naspäť, lebo je ešte skoro na to aby sme šli domov a cestou bol Robert nejaký urazený, že Aitana stále hovorí o svojom frajerovi (napriek tomu, že sa celý večer olizovali) a povedal jej, že ho to už nebaví. Stáli sme na nejakom moste a vtedy sme sa zrazu akosi vymenili a keď tu zrazu avšak som sa začala bozkávať s Robertom a Serj s Aitanou šli ďalej. Neviem ako dlho sme stáli na tom moste, ale bolo to veľmi dlho a Robert chcel, aby som spala uňho a presviedčal ma asi 15 minút (napriek tomu že som mu stokrát povedala že a) mám všetky veci u Aitany a b) mám aj tak krámy (kks a vedia to všetci, lebo aj Serj mal nejaké návrhy, takže som to povedala aj jemu). Potom chcel ísť domov, ale ja som sa ohradila, že hádam ma nechce nechať niekde uprostred Berlína, keď ani neviem kde som a že teda ma láskavo vezme naspäť do klubu a potom môže robiť čo chce. Tak šiel, ale pindal jak chorá vrana, že je unavený. V klube nám vypičovali Serj s Aitanou, že nás hrozne dlho hľadali ale potom sme zasa šli všetci tancovať a Robert vôbec nešiel domov. Medzitým sme stratili Aitanu (kks to bolo jak straty a nálezy, ten večer) a chalani ju so mnou dosť dlho hľadali, ale nakoniec povedali že chcú ísť už domov, tak som zostala sama. Našťastie som ju našla asi za päť minút, ona sa rozčúlila, že ma nechali samu a hneď napísala Robertovi SMS-ku, že čo to má znamenať.

Vtedy sme si uvedomili, že sme vlastne celý čas počuli len jedného DJ-ja a že musíme checknúť tých ďalších a tak sme našli druhú miestnoť a tancovali ešte tam ale ja už som začala zaspávať postojačky.

O siedmej sme sa teda zbalili na odchod a verte, že tá party ešte nebola ani poloprázdna a pravdepodobne trvala ešte do nedele poobedia.

Už bolo samozrejme svetlo a ulice boli plné ľudí, čo sa vracali domov, raňajkovali, alebo šli na ďalšiu party. Cestou sa na nás nalepil nejaký černoch a s ním sme sa odfotili v takom tom automate (pred každým fotoautomatom bola rada, lebo všetci sa po žúrkach fotili!) a on nám všetky fotky nechal.

Domov sme sa dostali asi o ôsmej. A teraz, vážení a milí, plesniví a hnilí, mi povedzte, ako ja prežijem v tomto meste dlhšie než mesiac. Pre človeka ako ja je nebezpečná aj Orechová Potôň, lebo poznám ľudí, ktorí poznajú ľudí. A títo chalani sú presne tí ľudia. Uf. Už sa neviem dočkať, kedy sa tam presťahujem!

Brandt Brauer Frick

Včera som bola na parádnom koncerte. V rámci letnej akcie Kulturarena sa každý večer koná niečo super na námestí pred divadlom (ale ne že sadne krava na včeličku a pustí jej žihadlo, tým dobám už odzvonilo). Včera večer (za výdatného dažďa) vystupovali Brandt Brauer Frick Ensemble. Niečo medzi minmal, electro a jazzom, veľmi alternatívne a absolútne fascinujúce. Sedela som s vyvalenými očúmi a vrelo odporúčam, keď chcete počuť niečo experimentálne.

Z bežného života - ochladilo sa na 18 stupňov (kurva aj s takým letom), M. mi rozpráva ďalšie zabudnuté detaily zo svadby (vážne som perlila až hanba) a ja idem zajtra do Berlína. Pozriem si štyri byty, mám plný kalendár adries a čísiel a už som úplne durcheinander, ale hádam to nepopletiem a prídem v správnu hodinu na správne miesto. Večer ideme s Aitanou žiť jak za starých čias a ide aj Robert, istý chlapík, ktorý raz u mňa spal po tej alternatívnej ilegálnej žúrke v lese. Žije v Berlíne a s Aitanou sa zoznámil na nejakej party a ona už uňho tiež spala...takže máme ďalšiu spoločnú vec. Chacha. To bude, to vám už teraz hovorím, že tešte sa na ten report.

Is this beginning of the end or the end of the beginning?

Odomknem zámok, otočím bicykel, nasadnem a spúšťam sa z kopca. Svieti slnko, ale nie je príliš teplo, lebo odvčera sú prehánky a ráno bola búrka. Obchádzam mláky a prebehnem cez obrubník na cestu z mačacích hláv. Obchádzam ľudí, brzdím, ale nie je ich veľa, v auguste je mesto prázdne. Pozerám sa napravo na stoličky vyložené pred kaviarňami, aj tie sú zväčša neobsadené. Niekoľko ľudí raňajkuje v meste, ale väčšina odišla na prázdniny niekam do piče. Je to také smutné, niečo tu chýba. Výklady naľavo sa lesknú ako vždy, ako aj v januári, alebo v apríli. Bicykel hrkoce po mačacích hlavách a ja cítim ako sa mi natriasa sadlo a inštinktívne sťahujem brucho (myslím že to nepomáha, ale snaha by sa mala ceniť). Rozmýšľam nad tým, koľkokrát som asi prešla po tejto ceste hore a dole, keď som šla k Properovi a od neho. 

Pomaly prejdem na koniec barovej uličky a otáčam sa dozadu, aby som zistila, či idú z druhej strany autá a môžem bezpečne prejsť na druhú stranu. Idú tri, tak čakám a pritom sa zamyslene dívam na sushi reštauáriu na rohu. Prejdem pár metrov a zastanem na križovatke. Otáčam sa dozadu a vidím kaviareň, kde majú najlepšie (a najdrahšie) koláče a myslím na Propera, lebo on ich tam kupoval. Naskočí zelená, ja naskočím na bicykel a znova sa nechám viezť dole svahom. Že svahom, taký vŕšok to je, ale dosť na to aby ste si vytvorili slušnú rýchlosť a prevalcovali nejakých zblúdilých dôchodcov. Naľavo sú kebabárne a Rosenkeller, napravo sú schody, kde večne vysedávajú punkáči, ale aj tí sú doobeda niekde zalezení (asi grcajú Sternburg). Pri shisha obchode zabočím doľava, kľučkujem pomedzi nerozhodných chodcov a miestami zvažujem, že ich naozaj zrazím, ak budú tak nečakane poskakovať doľava-doprava. 

Nemusím veľa šľapať do pedálov, skoro celú cestu idem z kopca (ráno to bolo namáhavejšie), po ceste pre autá a nemusím mať strach o život. Pri knižnici sa obšmietajú nejakí študenti, neviem či zabudli, že už začali prázdniny.

Svištím dole najstrmšou častou cesty a užívam si rýchlosť (need for speed, cha), potom zabočím doprava a veziem sa mojou obľúbenou ulicou. Neviem ani ako sa volá, ale je to široká ulica so stromami v strede a je na nej krásny obchod s umeleckými kokotinami do záhrady (majú hlavne úžasné vtáčie búdky). Keď stojím na ďalšom semafore, vidím Cafe Melange, kde sme nikdy neboli, lebo dnu vás pustia, len ak máte nad 50. (Si aspoň myslím. Určite kontrolujú občianske.) 

 Prejdem podchodom, kde treba prudko brzdiť, lebo sú tam neprehľadné zákruty, hore vylezem na našej ulici, ktorá je teraz úplne nová (staveniska sme si užívali už pridlho). Pred domom zosadnem, priväzujem bicykel a do očí sa mi tlačia slzy.

Od včera ma bolí žalúdok a skoro celú noc som nemohla zaspať (a to som do postele išla o druhej). Je mi zle, psychicky, fyzicky a neviem ešte ako. Celé zle je myslím odborný výraz.

Keď prídem domov, púšťam si nahlas Clash a je mi úplne jedno, čo na to moja nová spolubývajúca, lebo odchádzam za tri týždne a mám piči. Viete, už si to môžem dovoliť. (Síce sa aj ja rada oháňam ohľaduplnosťou, ale čo sa týka hlasitosti hudby, neviem to dodržať. Ne že by som sa extra snažila.)

Dám variť čaj, otvorím editor a začnem písať tento článok...a popri tom mi tečú slzy a kvapkajú na tričko.

Tri týždne. Tri fucking týždne. (Vyzerá to čudne, čo?) Uvedomila som si to včera v noci, keď som telefonovala s Aitanou. Myslím už len na veci čo musím urobiť pred tým, než zdvihnem kotvy - hento zaplatiť, tamto odovzdať, hentam sa odhlásiť, hentam nahlásiť zmenu bydliska. Požičať si kufor. Zohnať si niekoho s autom, čo ma presťahuje. Dve rozlúčkové party a niekoľko neoficiálnych "len tak" party. Ukradnúť pohár z Wagnera už asi nestíham. A sama na to nemám chuť, chceli sme to urobiť s Aitanou. Teraz ma ospravedlňte, idem si dať svoj čaj a utreť si slzy.

A friend with weed is a friend indeed

Som hovadsky hrdá na to, aké vtipné slovné sračky dokážem sama vymyslieť a ešte v angličtine. (A ak to už niekto predo mnou povedal, vedzte, že o tom neviem a vymyslela som to naozaj sama, ale aj tento jav existuje a má to aj nejaký odborný názov, čo sme sa učili ale som ho samozrejme zabudla.) A viete kto je ten friend? Samozrejme ja. Lebo ja som si mladosť neprehýril zásoby neminula a mám z toho akurát to, že ich postupne asi rozdám. Hovorím si, že tým aspoň robím niečo pre svoje zdravie (a ja sa zas tiež nehanbím si vypýtať).

Eh, ale nechcela som tu riešiť svoje bylinkárstvo, ale návrat domov. Presne tak, domov. Už neviem kde ho mám. Keď som pred 10 dňami dorazila na Slovensko, bola som v rozpakoch snáď zo všetkého a liezla som svojmu okoliu na nervy rečami o Nemecku. (Kultúrny šok funguje obojstranne.) Potom som sa aklimatizovala a bolo mi super a teraz som naspäť doma (všimnite si to doma!)a zasa neviem čo od dobroty. Keď ma dnes ošpliechalo auto (dobre čítate, mali sme búrku, tak sú mláky, hahá, závidíte?), pičovala som po slovensky. Náhly obrat, lebo inak myslím anglicko-nemecky a to aj sama pre seba, bez nejakých vážnych problémov. A navyše Baiba je preč. Chápete, ja som na ňu síce permanentne pičovala, ale som v byte sama!!! No len dnes, lebo večer príde tá nová, do môjho bytu! Uznajte. So zadosťučinením som ale vyšmarila Baibine zvyšky z chladničky a z kúpeľne (to že to tu nechala len svedčí o jej povahe) a upratala. Ale upratala štýlom, ktorým by som ešte pred rokom opovrhovala - t.j. ten humus za práčkou (čo tam je už rok) tam zostal. Ale nikto vás nenúti sa tam dívať. Inak je to tu pekné.

Okrem toho som stihla všetky veci, čo robia samostatne žijúci ľudia, keď sa vrátia z dovolenky - nahádzať do práčky (toto slovné spojenie som nenávidela, keď to mama dokola omieľala, ale už ju asi chápem, keď to spravíte, máte akúsi potrebu o tom hovoriť, alebo to aspoň spomenúť a badám to u väčšiny nedávno osamostatnených...Ježišove magnólie, načisto sme dospeli!!!) a nakúpiť (aha a nedá mi - potraviny zdraželi!) (Potrebujete tam aj smajlíka, alebo chápete že to je irónia?)

Mám čudný pocit, že tu už budem bývať len mesiac a potom odtiahnem do hlavného mesta zasľúbenej zeme, aby som tam zazvonila na zvonček s menom Šťastie a ono mi otvorí a nenakope ma do riti, ale pozve ďalej. Vedia mi emigranti povedať, ako sa vyrovnávajú s tými zmiešanými pocitmi? Prejde to keď tu budem dlhšie? Či zostanem rozpoltená do konca života? Či nemám chodiť domov tak často? Čo?

Inak ešte k predslovu k Sodome a Gomore (tá svadba) by som rada dodala, že si zrejme nepamätám to osudné ráno úplne celé a musela som natrieskať kopu vecí, lebo M. sa ma dnes na voľačo pýtal a ja som si hovorila že ííííííííííííííha, kurva drát, toto čo, to ja? Nabudúce by sa mal pre dobro všetkých opiť on (ale to by som mala zlý pocit, že som ožrala neplnoletého, treba mu ísť dobrým príkladom a preto by sme vlastne my už spolu nikdy nemali žúrovať spolu).

Stay drunk all night

The Wedding. 

Krátka anotácia - s cigaretami sme chodili za dva rohy, aby nás nevideli mamy, pri dávaní pozor na mladšieho bratranca, nech sa neopije, som sa sama sťala jak hovado (z domácej slivky), mačku treba chytiť medzi nohami, aby sme zistili či je to kocúr (bol), polka rodiny ľutovala, že som nedoniesla trávu, lebo všetkým hrabalo z DJ-ja a dostala som dve ponuky na sex, obe od zadaných mužov. (S vďakou som odmietla.)

Taká svadba neni vôbec zlá žúrka. Nemusím moc také mega rodinné akcie, ale včera som sa fakt zabavila a niektoré veci som naozaj nečakala. Bolo tam 70 ľudí, ale väčšinou som sa bavila len s časťou rodiny, ktorú poznám, zato o to intenzívnejšie. Veľmi vtipné bolo, že všetci sa skrývali s cigaretami, aby ich nevideli ich rodičia, babky, dedkovia a podobne a bolo jedno, že sú vlastne všetci už dávno plnoletí. Tak aj ja som chodila s mojou tetou fajčiť za dva rohy, aby nás nevidela moja mama a babka. S ujom som chlastala domácu slivku a on potom zľahka nacenganý skúšal, či mačka neni kocúr ("Má vajčiská...plné.") a dedkovi som vysvetľovala, že ne všetko čo má basy je techno a že svadbový DJ určite techno hrať nebude. ("A čo je to teda, keď to neni techno? Veď to je taká technická hudba..." "Neviem, toto je podľa mňa odrhovačka.")

Celý večer som bola na víne a triezva, lebo sa tam neustále hemžila rodina. Okolo štvrtej šli spať aj naši, aj ujo s tetou a teta mi ešte hovorí - dávaj pozor na M. nech sa neopije. (M. má totiž čerstvých 17. Inak som sa celý večer bavila skoro len s ním a začalo to tým že za mnou došiel s iskričkou v očiach s otázkou "Počul som, že ty budeš mať zelenú svadbu. Na tráve a s trávou.")

Jak vytiahli päty, hovorím mu - M., naši spia, vaši spia, pome chlastať. A on že dobre. Musím inak povedať, že on sa vlastne ani tak nenajebal, ale ja. Lenže on nepil celý večer víno a začal až nadránom a ja už som sa tou slivkou dorazila a potom som mu dávala dobré rady do života ("Neber drogy") a prekladala to nadšeným "čo ti jebeee, ja si ťa pamätám takéhoto krpatého a teraz už konečne môžme spolu chlastať!!!".

On mi povedal že som bola vždy jeho vzorom v nezdravom životnom štýle. Uf. Ja som vedela že to bude mať následky, ak si ho pripojím na fejsi... Šak tie moje party fotky hovoria za všetko.

A tie dve ponuky na sex? Tak jedna prišla od nevestinho ženatého bratranca (jeho žena a deti už išli spať), ktorý mal síce promile, ale ešte bol v norme. Najprv ma balil a to som spolupracovala, lebo šak na tom neni nič zlé. Potom sa na rovinu spýtal, či si nezašukáme. Myslela som, že zle rozumiem. Ehm. Nuž. Vyvalila som naňho oči, že veď je ženatý a on kaleráboval a namotával, ale zasa aj ja mám nejaké zásady. Potom sa zdvihol, že "nechceš ma, tak idem" a šiel ešte chlastať a za nejakú pol hoďku už bol celkom slušne naliaty a neostýchal sa chytať ma za riť, pričom nás podľa mňa videlo celkom dosť ľudí (dúfam že naši ne). Jeho sestra to ukončila a odviedla ho spať a dobre urobila, lebo ja som mala v pláne ešte ho trošku provokovať a to by určite nerobilo dobrú krv. 

Druhá ponuka na sex prišla ráno (už svitalo) od ženíchovho kamaráta, ktorý nehorázne romantickým spôsobom vyhlásil, že by ma prejebal (alebo niečo podobné) a vystriekal sa mi na prsia (ja neviem čo majú všetci stále s mojimi prsiami) (mala som síce veľký výstrih, ale je leto, Ježišove magnólie!!! Človek si nemôže ani dôstojne vyložiť výklad bez toho, aby vzbudzoval erotické fantázie u polky svadobných hostí.), pričom M. sedel vedľa mňa. Chudák M. príde o ilúzie tak skoro...

Ja som najebane niečo hulákala o tom že je nevybúrený a keby bol býval mal toľko sexuálnych partnerov čo ja (uviedla som presné čísla a bolo to cca 5-krát viac než mal on...trapas), tak by sa ukľudnil a nemal nutkanie podvádzať svoju frajerku (ktorá už tiež o tom čase spala). Ehm. Chudák M. príde o tie ilúzie vďaka mne! 

Keď som sa zdvihla že idem spať, dobehol ma niekde za rohom a asi dve minúty sme sa bozkávali (bol inak dosť škaredý, ale viete, víno a slivka robia svoje), ale našťastie nás niekto vyrušil, tak som sa spakovala a bežkala na izbu. Spala som asi tak tri hodiny a keď som ráno došla na raňajky (ktorých som sa ani nedotkla), bola som ešte opitá. Ležala som na stole na supermana, našťastie si rodina myslela, že som len unavená (nechápem, že zo mňa necítili ten chlast...). Prvého Rómea som už videla jak nosí na rukách bábo a tvári sa že je zaneprázdnený (neviem, či si ma všimol, lebo tam bol dosť chaos a ja som bola tak mimo, že som nevládala mať ani oči otvorené, len som tak žmúrila). Možno sa ani netváril.

Každopádne...všeobecne je super ožrať sa s rodinou, ale teraz už sa môžem len spoliehať na to, že M. chápe význam slova mlčať.