Posledný marcový oný

Marcové ídy nenávratne v prdeli, rovnako ako jarný sneh (ale bol nejaký?) a za chvíľu tu máme prvý apríl, kedy pár vtipných jedincov...no, každopádne dúfam že sa im vyhnem. Neholdujem tejto zábave. Radšej sa bohapusto opíjam, prípadne bohapusto šukám. V ostatných mesiacoch sa dostalo iba na to prvé a to sa mi tiež vždy nepodarí tak ako si to predstavujem. Nerozumiem, ako mi môže nič nebyť po ôsmych vodkách, keď inak to spoľahlivo zapríčiní ľahkosť bytia (ráno po niekedy aj neznesiteľnú, ale už nie ľahkosť), alebo dokonca aj blízke stretnutie tretieho druhu so záchodovou misou. Neslúži mi ku cti, koľko bratislavských záchodových mís v rôznych podnikoch som už vrúcne objímala, ale čo sa dá robiť.

Zasa som odbehla od témy, ako je to bežné, ale verím, že vás baví aj tliachanie o ničom. (Chcela som že o hovne, lež nemusím byť zakaždým vulgárna, zavše smiem i nejaký ten eufemizmus použiť, alebo?) (Hej, dnes som bola na káve v Shtoorovi.)
Chcela som o psychologickej konferencii v Olomouci. Neštudujem psychológiu a prednáške s názvom Edukačná psychológia (v utorky ráno) sa snažím vyhýbať (ale už nemôžem, lebo sa jej akosi nepáčilo že mám už tri absencie...to viete PdF UK) ako sa dá. Ale tá konfera bola skvelá. O psychológii zločinu. Pozrela som si obrázky ciel pre väzňov na doživotie (možno ma to čaká za niekoľkonásobnú vraždu malých zmrdov...ak sa budú aj nabudúce správať tak ako včera).
Včera keď som vošla do triedy, videla som krpcov ako sa mlátia na dlážke (hrali sa na kick box, myslím) a do toho hrá z mobilu pesnička, na ktorú som ešte v sobotu tancovala na stoličke v olomouckej krčme. Hm...
A včera som bola ešte načisto rozjebaná, lebo sa posúval čas (áno, presne preto a ne preto že sme celú sobotňajšiu noc chlastali a spali štyri hodiny!!) a oni ziapali a behali a hádzali vecami. OMG. Vlastne OMFG.

Ale ku konferencii. Začala v pátek, improvizačným divadlom, čo bolo skrátka mrte popiči (zostanem aj ja pri svojom bežnom štýle, aby ste si nemysleli že som chorá). Videla som také dačo prvýkrát v živote a fakt sa mi to páčilo, bola som unesená. Súťažili dva tímy hercov a neviem čo by som k tomu dodala, lebo to treba vidieť, ťažko opisovať improvizáciu na tému mliečny červ a agresívny kebab.
V piatok sme toho moc nepopili, lebo sme boli unavené a sedeli sme v krčme, kde bola nejaká uzavretá spoločnosť obstarožných tlstých Čechov, ktorí sa vyzliekali do pol pása a tancovali na stole. Nechutné.
Takže sobotňajšie prednášky som ako tak zvládala (ale keď sme sedeli vo filmovom sále, kde bolo prítmie, dobre ma bralo na spánok...).
V sobotu večer bol raut, oficoš žúrka pre účastníkov konfery, so žrádlom (málo, ale niečo sme ukoristili) a živou hudbou (skvelé!).
Pilo sa na otvorený účet a poviem vám...nič pre mňa. Ja sa neviem kontrolovať a preto som skončila ako vágus - prepila som všetky svoje prachy a v nedeľu mi baby kúpili jak raňajky, tak lístok na vlak do Bratislavy. Heh. Bolo mi to smiešne vtedy, v nedeľu ráno a ešte stále je...hm, poľutovaniahodné? Som nezodpovedná, heh. (Ja som viac-menej konvenčná, čo sa týka pravopisu, preto som rozhodnutá písať bodku aj za "heh".)

Aby som neklamala...zostalo mi presne 20 korún. (Na jogurtové mlieko.)
Okrem chlastu (posledné dve vodky som si musela kúpiť, lebo som si omylom kúpila džús navyše...chápete) a divokého tanca som sa zoznámila s dvoma Čechmi. Keď som doplachtila k nášmu stolu aj s tým nešťastným džúsom navyše, jeden z nich sedel na mojom mieste, tak som mu povedala že buď odíde, alebo si mu sadnem na kolená. On že fajn, nech si sadnem. Sedela som mu na kolenách asi ...no...dosť dlho (baby sa smiali, že som si hovela v jeho lone, chacha), bavila som sa väčšinu času s jeho kamošom a nikto nikoho nebalil. Potom sa náš mini spolok nejako rozišiel do všetkých strán a asi o pol hodinu som sa dozvedela, že chalan má priateľku, ktorá je prítomná. Teda, dosť čudné spôsoby...

Ja som si neodpustila jazykové okienko a skritizovala som mylých milých (edit: hej, už ste to videli, tak to nezmažem, ale prepíšem...len chcem aby ste vedeli že to bol preklep!!! :D) Čechov za to že nám málo rozumejú a nevedia hovoriť po slovensky. Aby som demonštrovala, o čo sme na tom lepšie, bavila som sa s nimi po česky a ešte som aj za každou vetou nezabudla na "vole". Strašne sa smiali (a povedali že oni nehovoria vole, že to len Pražáci) a povedali, že majú na škole nejakého Slováka (Bratislavčana) a ten vraj stále hovorí "no hej" a "ty kokos". Ja: "No hej, to my často hovorievame. Ty kokos."

Zvyšok dokončím neskôr, musím ísť nakupovať...zostaňte verní! Tak už som naspátek, ideme ďalej, dveře se zavírají.

Ešte si z toho rozhovoru pamätám, že ten, čo som mu nesedela na kolenách sa strašne smial, keď som o niekom povedala že je prijebaný. Teda smial sa na tom slove. Oni to asi nepoužívajú. Pozoruhodné.
Neviem kedy sme sa dostali naspäť do hostela, či ubytovne, či čo to vlastne bolo, ale mali sme o hodinu menej na zdravý spánok a to sa podpísalo na mojich kruhoch pod očami (až po bradu, ako sa raz vyjadrila Trsalka) a úbohej pleti, ktorá aj tak neni nič moc, ale v nedeľu to nezachránil ani darovaný make-up Chanel.
Raňajky mi kúpila Martina (ja len to jogurtové mlieko, stálo presne dvadsať korún) a mašírovali sme na prednášky, samozrejme neskoro, ale nevadí. Tam sme sa ešte tlačili nejakými chlebíčkami (baby nechceli míňať za ďalší obed a ja som už nemala čo míňať, ha) a keksíkmi, dali sme si kávu (žiadny účinok) a ja som napoli prespala tú prednášku o doživotných väzňoch. To ma fakt sralo, lebo tie momenty, ktoré som bola ako tak pri zmysloch (keď som si masírovala viečka a triasla hlavou v snahe prebrať sa) boli dosť zaujímavé.
Cestou domov som musela odpovedať celými vetami na otázky "Aké sú tvoje dojmy z prvej konferencie?". Prišla som o svoje konferenčné panenstvo!

Inak som bola zvolená za hlavného kolokviátora, lebo som sa celý čas snažila primäť ostatných k tomu aby sa vyjadrovali na nejaké závažné spoločenské témy. Akurát že sa nám to podarilo iba v piatok večer, keď sme viedli diskusiu, ako by mala vyzerať tvoja sex male doll. (Na základe článku v Elle.)
No, zhodli sme sa na tom, že by mala mať niekoľko rôznych hláv, ktoré by sme si vymieňali podľa chuti, ale vlastne by nikto takú doll nechcel. Tak neviem.
Ďalšie kolokvium na úrovni sa nám už usporiadať nepodarilo, v dôsledku nedostatku vhodných tém.

Nuda

A už je to tu, toľko sme sa jej báli, záverečná...
Ale trt, vlastne je tu niečo, čoho sa neviete dočkať, len sa trasete, kedy to už uverejním. Hohóóóó...presne vy plesne, pojednanie o nudných ľuďoch.
(Je to lepšie než baliť si saky paky - kto tvrdí že to nepozná, má obmedzenú slovnú zásobu. A keby vás to zaujímalo, pochádza to z nemčiny.)
Inak, trochu sa bojím, aby ten článok nebol nudný...predsa len, čo už môžete povedať o nudných ľuďoch zaujímavého? Na nich nie je nič zaujímavé.
Môžete mi povedať že som namyslená, ale...ha, presne - nemôžete mi napľuť do tváre a znechutene odkráčať (teda to môžte, ale nikto vás neuvidí, keď sa znechutíte pred vlastným monitorom), lebo sa skrývam vo svojej anonymite (Girl, ticho!) (Ona ma sleduje po Auparku, chápete...)

Nudní ľudia majú ku mne rôzny postoj, Niektorí by chceli byť ako ja (no dobre dobre...to si len ja myslím). (Ale prepáčte, vždy som to chcela niekam napísať, tak tu hádam smiem. Viem, že ma neberiete vážne, lebo nobody does. Btw, tento tvar mi v slovenčine dosť chýba.)
Tak ešte raz a pomaly. Pozerajú na mňa ako na zvieratko v ZOO (pche, nemyslite si že som vás neprekukla), alebo zvrchu. Tí čo ma považujú za iný druh, tí sú nudný as hell. (No, ne len mňa, hocikoho z vás, kto nejste nudní, ale nechceme zovšeobecňovať, lebo to nerobí dobrotu, víme.)
Oni sami majú tak nudní život, že vy im pripadáte zvláštny, iný, čudný, pozorovania hodný. Alebo možno aj vhodný na pokusy. Minimálne psychologické a sociologické.

Oni majú nudné štúdium, nudnú prácu, nudné okolie (ó, to vlastne nemusí byť tak...v ich okolí môžem byť napr. aj ja, chacha) a proste všetky aspekty ich bežného života sú príliš ... bežné. To sa dosť ťažko vysvetľuje. Ne že by nikdy nerobili nič nenudné, alebo vzrušujúce. Ale oni sú nudní vo svojej podstate, chcú a žijú svoj konvenčný život a väčšinou nerozumejú, keď sa im snažíte vysvetliť, čo vás na vašom živote nebaví. (No hej, to som ja, ten čo ho nič nebaví. Ale momentálne moja sínusoida stúpa, lebo som spokojná. To je vedľajšie.)
Oni sú takí...no viete - dlhodobý vzťah, úspešné štúdium a nejaká práca kde sú od svitu do mrku a zdá sa im to asi aj dobré a potom manželstvo a deti. Cha. A potom smrť, ale o tom už nikto nehovorí, len cynici ako ja.
Jasné, že oni vám to takto nepovedia. Jáj, zabudla som na auto, dom a psa, alebo inú blcháreň na štyroch nohách.
OMG. (Len sa priznajte, kto sa teraz spoznal a má chuť mi pár vylepiť! Hehe.)
Viete čoho sa bojím najviac? Že budem žiť konvenčný život. To je horšie než vojna a výbuch kadečoho (btw, nech ten rádioaktívny oblak kľudne dorazí aj sem, my čo nás pán doktor Janota onoho času posielal na röntgen každého pol roka sa nemáme čoho báť) (ani teraz mi nikto nechce vylepiť?).

Sú zviazaní svojím náboženstvom, výchovou, spoločnosťou alebo čo ja viem.
Niekedy si uvedomím, ako veľmi ma ovplyvňuje prostredie v ktorom som vyrástla  a vidím prečo konám a myslím tak ako konám a myslím (už chápete, prečo nám chýba pomocné sloveso do?) a je mi z toho zle. Lebo sa mi to ani nepáči a ani to nechcem, ale niektoré veci prídu tak automaticky, tak nebadane, proste ich robíte a hovoríte a ste o nich presvedčení a vlastne za to nemôžete, tak ako Nemci nemohli za to že ich fúzkatý zmanipuloval a tak ako bojovník za Jihad (btw čo je to za pičovinu, ako môže dať niekto do spojenia vojna a svätá....to je čistý oxymoron, ale o tom inokedy) nemôže za to, že sa chce vyhodiť do vzduchu v nákupnom centre. Chápete ma? No možno za to môže(me), ale kto to určí? Môžete za determináciu prostredím? Nejsom psychológ, Martina, vyjadri sa prosím.
Som zmätená. (Hlavne zasa trepem o inom, ale tí nudní ľudia sa mi vymkli z rúk, to som nečakala.)
Ako má byť človek indivualitou, keď sme vlastne masa? (Hmm...to by bol maturitný sloh...napíšem ministrovi.)

No tak sa radšej vrátim k nudným.
Lebo som to neklasifikovala, iba tak šlendriánsky naznačila. Hentí vyššie spomínaní sú latentní nudní ľudia, lebo to na nich nevidno.
Našťastie sú aj takí na ktorých to vidno, tých môžete potom rovno obchádzať oblúkom, takže sú úplne neškodní, lebo vás neotravujú.
To sú také tie...voláme ich "to je taká milá baba". Ako sa raz vyjadrila Odpor, to sú baby, ktoré sú tak nudné, že o nich nikto nevie povedať nič, iba že je to milá baba a to už svedčí samo o sebe.
Nosia roláky zemitých farieb a čudné gate, alebo keď ne roláky, tak iné čudné pulóvriky čudných farieb, veľmi neutrálnych, ku všetkému sa hodiacich. Nosia okuliare s čudnými škaredými rámami (a pritom je toľko pekných rámov! Bože...a ani ne drahých.) a nemaľujú sa (veď načo), dokonca ani na fotku na maturitné tablo ("načo sa budem maľovať, veď to potom nebudem vyzerať prirodzene ako každý deň" - no čo na to môžete povedať???). Vlasy nosia do copu, alebo nedajbože rozpustené, ale sú len rovno strihané, nefarbené a čudné. Proste strih sa absolútne nehodí k ich typu tváre. Sedia v prvej lavici a nevyrušujú, píšu si vždy poznámky, aj keď je to nuda a nikdy sa nevyparia skôr z hodiny, len aby mohli ísť klebetiť do kaviarne. (Teraz tu propagujem svoj životný štýl kaviarenského povaľača, správne.)
No máte chuť s takými ľuďmi baviť? Odpoviem si za vás, ne. Lebo sú tak nudní, že kým vám rozprávajú niečo nezáživné, rozmýšľate o inom, alebo uvažujete, aký majú život. Či aj iní si myslia že sú nudní, alebo len vy ste kritický egoista.
Ale možno ich iba determinuje prostredie a nemôžu za to. Mali by sme to preskúmať hlbšie.

Z rožku párok

No, ako som povedala, už sa vynáram, ako ten párok.
Ja len že už sa mám oveľa lepšie než pred pár hodinami (ne ešte furt som to nedostala a práve rozmýšľam že zežerem trošku klobásky) (veď len máličko).
Ale išla som do školy na bicykli a je to super! Och super, proste super. Napriek tomu že cestou späť ma jeden odrzlý chodec poslal na cestu. No čo je, čo je. Šak nech si kúpia prilby, keď sa boja...ja jazdím pomály. Heh. Inak Girl, keď je heh ako samostatná veta, malo by za ním byť druhé heh? Akože: heh heh
No...čo ja viem...?

O chvíľu sa zas vynorím ako z rožku párok

(Ak chcete počuť môj názor, je to dosť čudné prirovnanie.)
Dnes som nemala komu vynadať, tak sa spŕška sračiek zákonite musí vyliať sem.
Neberte to osobne, kľudne vypnite - teraz. Ak ste tak neurobili, trpte.
Slnko svieti, fakt krásne, lenže ja mám predkrámie a už trvá o dva dni dlhšie než by malo a už ma to sere, ne že by bol dôvod obávať sa, ale proste ma to sere, LEBO. Okrem toho idem v piatok do Olomouca a kto má chuť na študentskú kvapku krvi (aký to eufemizmus. Obyčajné krvavé sonety sú to.) zrovna na výlete? Nikto. Dopiče aj s cyklom.
Preto to dnes bude čisto v negatívnom duchu, asi ako cez skúškové. Zoznam toho čo neznášam. (Na druhej strane, v mnohom mi iste dáte za pravdu. A aby ste si nemysleli že furt iba pičujem - predsa ne furt, niekedy sa musím nadýchnuť - zvyšok týždňa si dám pauzu.)
Takže. Nenávidím:

• keď niekto v električke už ráno smrdí po cibuli/cesnaku (ktorý človek pri zmysloch žere ráno cibulu???), je mi z toho na grcanie
• keď musím v rannej električke počúvať tie ich kydy, našťastie nám boh dal mp3-ku
• keď sa mi baterka v mp3-ke vybije a mám pred sebou dlhú cestu bezútešnou Bratislavou
• keď sa dotrepem do školy ako chudera, ponáhľam sa (lebo samozrejme meškám) a zistím, že prednáška odpadá, ale nikto sa neunúval nám to dopredu oznámiť
• keď mi meškajú krámy (mhhhhhhhhhhhhhhhhwwwwwwwwwwwwwwwww)
• keď moderátori v rannej show rádia Viva neprekonateľne trapošia a sú bodrí už o pol siedmej (keď ja mám ešte noc)
• keď takmer prídem o živote pri prechádzaní na zelenú po prechode, lebo niektorí ignorujú zákaz odbočenia a ešte sa na mňa drzo smejú (ale nebojte, ukázala som im fakera a mračila som sa ako boh vojny)
• keď mi meškajú krámy
• keď mám neskutočne nudnú prednášku a akoby nestačilo, že nudný je obsah, musí byť nudný ako prof (či čeho on vlastne je, ale myslím že fakt prof) a rozpráva tak pomaly, že pri čakaní na ďalšie slovo zostarnete a úplne vnímate ako vám mladosť uniká pomedzi prsty a vidíte že život sa odohráva za oknami školy (navyše sa prechádza a vkuse sa na vás pozerá a chvíľami sa musíte prestať baviť, aby ste aspoň predstierali že dávate pozor a potom zabudnete čo ste vlastne hovorili...)
• keď sú ku mne predavačky oprsklé (neni môj problém že makajú ako predavačky, tak nech sa snažia...ja som sa tiež nexichtila na ľudí, to som si nechala až na čas, kedy sa mi otočili chrbtom)
• keď ma ľudia volajú bifla, na to som úplne alergická, neznášam to asi najviac zo všetkého, lebo nie som (veď vy viete ako to je, však), ja akurát len stresujem, ale to je, poviem vám, veliký rozdiel
• keď mi ľudia hovoria že som lenivec, lebo sa mi nechce ísť behať - tak po prvé, viem že som lenivec a po druhé neznášam behanie (mala by som mu venovať osobitný bod?), behávam každý rok len dva týždne (v rámci ošiaľu "už konene schudnem tých sto kíl nadváhy, ktoré som nabrala počas strednej neviem ako a odkiaľ"), lebo potom ma to prestane baviť - aby som bola presná, nebaví ma to nikdy ale po dvoch týždňoch buď nemám už čas, alebo chuť, alebo oboje. A vôbec, behanie je otravné a nudné, rovnako ako bicyklovať sa na stacionárnom bicykli (hej máme ho v obývačke a hej, vešiame naňho uteráky a iné veci, ktoré potrebujú dočasne uskladniť), nemá význam presviedčať sám seba že je to zábava, lebo nie je. (Mňa napríklad nebaví ani aerobic - a do toho zahŕňam všetko od klasického aerobicu až po skackanie s Fredym Aisim (píše sa to tak?), ale dokážem pochopiť, prečo to baví iných. Ale behanie?? Behanie je dobré len na chudnutie, na nič iné.)
• keď ma nenapadá ďalší bod do tohoto skvelého zoznamu...
• aha...už som hovorila že neznášam keď mi meškajú krámy???

There she goes, she goes and nobody knows

Hlavne nobody knows, že ... hovadzina. Už som na to predsa došla včera. Že majú (máte) tú hlavu zrejme len na orál. Byciglový mechanik (už tak vytrvalo píšem bycigel takto, že mi začína robiť problémy spomenúť si, ako to má byť správne) mi nezabudol štyridsaťsedemkrát naznačiť, ako rád by so mnou šiel na kávu, že budem najkrajšia cyklistka v meste a že (no povedzte) mám dlhé nohy (!!! a to ma ani nevidel v sukni), ale akosi pozabudol skontrolovať brzdu. A tá rozhodne nefunguje. Ešteže nejsom fan of predné brzdy. Vystačím si so zadnou. Rozhodne nemám v pláne tam zasa dojsť, už by si mohol mysleť že predsalen chcem ísť na tú kávu.
Ľudia boží...veď viem, hovorí sa "piči nerozkážeš", ale zasa ja často myslím hlavou. Ale toto? Hovadá božie, či ako sa to písalo v tej knižke, myslia len vtákom. (Musím už prestať, lebo od smiechu robím strašné preklepy.)
No nie nieee, ja si mužov naozaj vážim pre ich prínos...ehm, svetu. A tak. (Aby ste si nedajbože nezačali myslieť že som feministka, bože uchovaj, ja nemám tak rada ženy. - To preto že majú také ťahy ako ja. - Hohohooooo. Dokonca aj na tých malých odrzlých piatakov som milšia než na ich spolužiačky. Neviem si pomôcť.)

OMG. BEST. IDEA. EVER.

Dám si vyrobiť na bycigel (heh) nálepku wicked lady!!!! Ó Bože, som cool.

Never let them tell you that they're all the same

Ok, povedala som si, že si to fakt zaslúžite vedieť. Totiž, určite toho už viete kopu, ale ja vnášam do vecí poriadok a súvislosti. Niekedy. Tak teda.
Ešte mi zostávajú dva diely Twin Peaks. OMG, čo bude potom??? Chápete, žiadne ďalšie diely už nebudú. Dúfam že Lynch čoskoro natočí nejaký nový film, aby som zase mohla zabudnúť na Lýbiu, Fukushimu, Univerzitu Komenského a svetovú krízu a mohla sledovať nevysvetliteľné úmrtia, šialencov s dlhými hnusnými šedivými vlasmi menom Bob a sexi special agentov. Alebo nejaké zajace čo žehlia uprostred filmu o niečom úplne inom. (Ak nechápete, pozrite si Inland Empire.)

Ale aby sme sa dostali k veci. Nie každý muž pôsobí tak dokonale ako special agent Dale Cooper. (Ááále, nič nehovorte, kde-kto sa tu už vyznával zo svojej platonickej lásky k filmovým, seriálovým a iným hrdinom.)
Správne...nasleduje moja malá literárno-kritická rozprava o mužoch. Literárno-kritická, vlastne jazykovedno...no to je teraz jedno, to ma napadlo len kvôli tomu Hviezdoslavovi (ale...to asi nebol on, kto teda napísal tú onú o slovenských písmenách? Fándly? Nezdá sa mi, ten chlapík sa skôr zaoberal včelármi, zelinkármi a bojoval proti alkoholizmu...oh dear. Keď si spomeniete, dajte vedieť.)

Hlavne bude tá rozprava kritická a páni odpustia. (Alebo ma ráčia poslať do piče...ako uznajú za vhodné, ja sa neurazím. Teda možno.)
Kde začať? Je to ťažké...mohla by som tu hmlisto a obšírne polemizovať a vziať zavďak abstraktým pojmom, ale čo som? Autor brožúrky 100 otázok a odpovedí o ZSSR? (Vydavateľstvo APN, 1986, neskôr vydala PRÁCA, Bratislava, 1988).
Rozhodne nie. Prejdem k veci a hodlám svoje dohady a závery empiricky toto...no viete, podložiť. Alebo ako sa to hovorí. (Chcela som tomu dodať trošku vzletnejší ráz, ale ako vidíte, nejde mi to, asi preto že som minulý týždeň vynechala štylistiku. Mimochodm, pripomeňte mi, že vám ešte uverejním nejaké perly z môjho detstva...čo sa týka štylistiky.)

Tak najprv Super Mário. (Dobrá hra inak, čo?)
Super Mário (dúfam že ma nevygoogli) je najnamyslenejší a najegocentrickejší chlap na planéte. Alebo nie. Nebudem preháňať, už som párkrát mala česť stretnúť podobné exempláre a vždy som si myslela, že ich už nič neprekoná, ale potom prišiel ON.
Okrem toho že výborne šuká (chacha), nosí sa po škole ako páv (aké super prirovnanie) a rozdáva tie svoje podmanivo-zvodné úsmevy. Je to ten typ, ktorého keď vidíte, máte chuť zatiahnuť ho na tmavé miesto a ...(nechala som sa uniesť). A potom otvorí držku a máte chuť zatiahnuť ho na tmavé miesto a dať mu pár faciek. Aby som to kategorizovala, typ "Ty radšej buď pekný a potichu".
Nemci na to majú výborné slovo - Klugscheißer. Chodí po svete a trúsi múdrosti ako huba výtrusnica. Nemám teraz chuť to tu celé rozmazávať, koniec koncov vás pravidelne informujem. Bohužiaľ aj ja (ó áno, dokonca aj ja) zvádzam boj s vlastným libidom (zriedka sa mi podarí tak pekne patetická veta, len si ju užite). Preto som toho názoru, že by Super Mário rozhodne nemal pristupovať ku mne na blízkosť 10cm, hľadieť mi do očí a pýtať sa, čo sledujem za tým oknom. Lebo ja sa zmôžem iba na "A...hoj." A ešte aj priblblý úsmev. Ukameňujte ma...kto ste bez viny. (Cha.)

Druhý adept tu má dokonca aj vlastný tag. Prisahám, že už žiaden muž nedostane vlastný tag na nijakom mojom blogu, nezaslúžia si to, pekne ich budem zhŕňať do kolónky "chlapi", tam patria, neexistujú výnimky. Volajte to cynizmus. Ja volám cynizmom to, keď ma niekto označí za rasistu a ja odpoviem - "Blbosť, to nie je rasizmus, to je xenofóbia." (Ale dosť už o tom.)
Lover. Hm...hmmm hmmm, lover. To je tak dlhý príbeh (žiada sa mi povedať o láske a nenávisti...ale tuším už bolo dosť pátosu). Lover je jeden z dvoch mužov, ktorých som naozaj milovala (ak si pamätáte na jeden nedávny článok, práve tejto téme som sa venovala, akurát že bol o tom druhom...o tom čo momentálne čaká dieťa). Bohužiaľ, pre mňa. Bol aj posledným a asi na dlho bude. Zabil vo mne akékoľvek romantické predstavy, ak som nejaké mala. Odvtedy som sa spustila. Nuž...neviním ho za to, koniec koncov som si svoje spúšťanie veľmi užívala. Že.
Tak lover bola aféra trvajú s prestávkami asi deväť mesiacov (počujte, samo o sebe je to žalostné...keď vezmeme do úvahy že je to ďaleko dlhší čas, než trval akýkoľvek môj vzťah) a za ten čas ma dokázal dostať psychicky na dno. Keď som sa konečne oslobodila, bolo mi oveľa lepšie. Lover bol citový vydierač, kokot sladká panenka (podľa klasifikácie z knižky Dosť bylo kokotů) a mal bolestínske sklony. (Samé dobré vlastnosti.) A bol je schwanzgesteuert. (Ďalšie výborné nemecké slovo. Znamená to doslova "riadený kokotom". Kokot je ako strelka na kompase, len neukazuje sever, ale zase...kto z nich hľadá sever?!)
Vedel situáciu vždy interpretovať tak, aby z toho vyšiel ako chudáčik a bol v tom fakt dobrý...dokázal vás presvedčiť o svojej pravde a normálne vám ho prišlo úprimne ľúto. Aj teraz je mi ho ľúto, ale len preto, ako sa dokáže sám strápňovať. Keď v 43 rokoch niekto nedokáže prežrieť, že jeho "ex" (alebo nech už som čokoľvek) žije vlastným životom a nenarieka nad osamelsoťou, je to asi stratený prípad. Žiada sa mi povedať že je to najješitnejší muž, aký chodí po tejto planéte, ale už sme si sľúbili, že nebudeme hyperbolizovať. (Nakoniec, kto som ja, aby som stretla najješitnejšieho, najnamyslenejšieho a v nasledujúcom prípade uvidíte že aj najneotesanejšieho chlapa na svete?)

Po krátkom úvode k loverovej osobnosti si predstavíme konkrétnu situáciu. Prosím pekne, posledný (a veľmi rozpačitý) kontakt sme mali v apríli 2010. Ale nie je všetkým dňom koniec, lover sa prebral po 100 rokoch ako Šípková Ruženka a pred (cca) tromi týždňami mi napísal SMS-ku. Nemala som mu vôbec odpisovať, to je jasné...ale viete ako to chodí. A prosím, odpustite si tie káravé pohľady, úplne to cítim, nemajte obavy, Triss už mi vyhubovala. (Heh. =)
Jeho správa znela približne "spomenul som si na staré časy". Pcha.
Neviem už, čo som mu odpísala (hej, mohla by som sa teraz pozrieť, ale fakt sa mi nechce), ale bolo to v noci a vypla som telefón. Ráno keď som ho zapla, došli mi tri správy. Prvá neviem, druhá, či som v Aligáči a tretia "už viem, Aligáč zavreli".
Tak teda.
To bolo v sobotu, vymenili sme si ešte asi tri-štyri maily a ja som navrhla či chce ísť na kávu. (Viem, vieeeem.)
Lebo bol milý a normálny. Chvalabohu (!!!) že sa hneď na to pripomenul, aký je kokot, lebo viete, ktovie čo by sa ešte mohlo stať.
Ďalšia správa došla až o tri dni nato, že on nevie, radšej ani ne, že on čítal môj blog a zdá sa že mám zjavne dosť zábavy a blablabla a že on nechce byť jeden z mnohých.
Nevim, co říct.
Odpísala som mu polonasratý mail, že si hádam nemyslí, že bol posledný v mojom živote a ak mi chce niečo vyčítať, nech mi vôbec nepíše. Odpísal presne typicky vo svojom bolestínskom duchu - on nechce a nevie a nebude a prepáč a nevie čo by ešte napísal a kecy v kleci. Už som neodpísala. (Chacha som na seba hrdá.)
Dôvod, prečo mi napísal je jednoduchý. Na dvore neni koho jebať.

Ale popojedem, aby sme stihli aj tretieho skunka. Zostávam ešte stále bez slov, lebo na to niet čo dodať. Tak len sled udalostí a na konci si ešte trochu posypem popol na hlavu, kým sa odoberiem do postele.
Taký Škót. Mimojazdom, známy lovera. Občas si píšeme (asi by som to mala udať v minulom čase, lebo ja mu rozhodne už nikdy písať nemienim) a už dlho sme sa dohadovali, kedy sa stretneme.
Nakoniec sme to dali na jednu sobotu (inak tú, čo som bola potom s Martinou v Harleyi a balil nás zelovocár).

Prosím. On došiel najebaný jak činka. Mám k tomu povedať viac? Neviem, prečo som rovno neodišla preč, asi som bola tak konsternovaná, že som sa dve hodiny nezmohla na rozhodnutie. (Ja mám vždy plno rečí, ale keď mám konať, ide to pomaly...vždy sa bojím aby som niekoho neurazila. Ale úprimne - môžete uraziť niekoho kto je tak nadrbaný, že nevie rovno stáť?)
Chlastal predošlý večer a spal celý deň a keď sa zobudil, nebol o nič triezvejší (alebo možno bol ale v tom prípade si ani neviem predstaviť ten stav predtým), nevedel artikulovať, chodiť ani myslieť, štyrikrát sa ma pýtal rovnakú otázku (myslím tým štyrikrát v priebehu desiatich minút) a vždy zabudol odpoveď a vrcholom bolo, že nechápal, prečo som naštvaná. Nechápal!!!

Ja neviem, či to mal byť nejaký trest boží (Bože, ver že som sa v tej reštike cítila trápne jak nikdy v živote a výnimočne to nebolo kvôli mne), alebo či mi osud niečo naznačuje, alebo či mi vesmír prihráva to, čo sama vysielam...alebo? Je to teraz už fakt jedno. Ale ešte sa niekto bude čudovať, že ja chcem zostať single? Jasné že ne navždy, ani nejsom feministka...ale pri tom, čo sa okolo mňa hemží, nemám chuť na nijaký kontakt tretieho druhu. Muži sú na smiech. Niektorí sú do plaču. A sú vhodní na sex. Ale zatiaľ sa nepreukázali, že by z nich káplo niečo užitočné. Je to tak...buďme egoisti. Nakoniec, Super Mário to so svojím životným postojom celkom uhádol.

Jaj, skoro som zabudla na poučenie na záver. Muži nemajú hlavu na to, aby im nepršalo do krku, to je príliš krátkozraký názor. Majú ju na to, aby nám mohli robiť orálny sex. (Cha a teraz ma označte za cynika!)

Vtedy do mňa zapičoval chalan od susedov

Bola som Chantal vyzvaná, aby som aj ja zapičovala na blogu. Som si myslela, že vás nechám trochu vydýchnuť a pozrime sa...je tu istý dopyt. Lenže, drahí moji (a drahuše...nezabudnem pripomenúť, že je to MOJA hláška), neni toho moc čo povedať. Som chorá, včera moje telo hrdinsky bojovalo s vysokými teplotami a zmietala som sa v horúčkach (no dobre, asi 37 stupňov, ale preto som nemohla robiť práce do školy). Dnes už mám len plné dutiny (asi všetky čo v hlave mám a dobre vidím vás škodoradostníkov, ktorí sa teraz uškŕňate, že jasné, tých dutín máš v hlave veľa...pcha, len sa smejte, ja budem mlčať a len poznamenám "múdrejší ustúpi, krava sa utopí") a nemožem dýchať a mám zaľahnuté v ušiach... zaujíma vás to, však?
A inak - zajtra si idem pre ten bycigel a odveziem sa na ňom domov, neviem sa dočkať. Kedy presne sa bude konať akcia "Stříkej!" ešte nie je známe, lebo slepačí výbor je zamestatnaný a má nabitý program.

Vo štvrtok sme oslavovali dvoje narodky - my germanisti z pedagogickej fakulty (už viem, trochu mi to pripomína "my deti zo stanice ZOO" - no to je dosť blbé).
Na konci nás už zostalo len šesť a prisadli si k nám dvaja zúfalci. Ale nebolo to zlé... Boli totiž natoľko zúfalí, že nám zaplatili účet (viac než 100 euro), lebo dúfali, že s nimi ešte niekam pôjdeme, prípadne že si zašukajú.
No povedzte. Myslím, že tieto dva exempláre sa budú skvelo vynímať v jazykovedno-kritickej rozprave o mužoch, ktorú sa chystám napísať. Len neviem kedy, lebo teraz sa mi nechce, musím totiž pozerať Twin Peaks.

I want to ride my bicycle

Deti...ako mám z tohto...

 

...spraviť toto?

A doma je doma...

Mama: "Aj ja som raz bola na striptíze, ale všetci teplí sa tam nahrnuli dopredu a tlačili sa a ja som nevidela ani kulilinček penisu. Tak som sa na to vysrala a šla som si sadnúť."

Saturday night fever

To vám najlepšie vyliečia v Harleyi. Tam sa kde-kto rád zahrá na doktora a odborne vás prehmatá.
A Chantal dnes ide s nami! Konečne mám zasa príležitosť opiť svoju sestru. Drahou vodkou samozrejme. Aj keď ja prácu nemám a ona áno. Lebo ja svojou čiernou prácou okrádam štát...

V Aligáči sa nám páči(lo)

Mám ešte asi 40 minút a 23% kým môj krásny biely vypustí dušu a bude žobrať o kus elektrickej energie, tak som sa rozhodla začať najjednoduchším zo spomínaných článkov. Malá óda na malú krčmu.
Aligátor nám chýba a bude chýbať, ak sa nedajbože rozhodnú ho už nikdy neotvoriť, čo celkom hrozí. Neviem si predstaviť, čo iné by ešte mohlo vzniknúť v priestoroch, kde 20 rokov hučala rocková hudba a opíjali sa pupkáči v kožených zvrškoch (oboch pohlaví).

Keď myslím na Aligátor, vybaví sa mi hneď niekoľko obrazov. Tak napríklad. Praotec rocku. Praotca pozná každý, kto bol v Aligáči viac než trikrát. Bielovlasý starček nižšieho vzrastu a slušného vychovania, ktorý najradšej vykrúcal mladé baby na Rockin´ All Over The World.
Raz ma prišiel požiadať o tanec, lebo vraj som šumná. V skutočnosti som mala oblečené tričko s kolosálnym výstrihom (pojem "kolosálny výystrih" bol regulérne zaužívaný, to nie je nijaký okasionalizmus) a praotec mal moje prednosti práve vo výške očí. Neviete si predstaviť, čo mi dalo práce túto ponuku s vďakou odmietnuť (samozrejme s prísľubom "nabudúce už určite") a vytrhnúť svoje nežné zápästie z jeho železného zovretia. Na jeho vek mal celkom slušný stisk a sebadôveru k tomu.

A Bohuš. Bohuša stretávame v Harleyi, kde síce púšťa hudbu diametrálne odlišnú, ale tie jeho kecy sa nezmenili. Akurát už neziape do mikrofónu "všetky kurvy sa točia" alebo "všetko je napiču", ale povzbudzuje striptéra Sebastiana k tomu, aby vyzliekol slečnu, ktorú si vytiahol do ringu z publika.
No, časy sa menia. A čo sme sa na Bohuša napičovali! Potom bývali v Aligáči aj rôzni iní DJ´s a vtedy sme zistili, aký poklad sme v ňom mali. (Aj keď sme vedeli aká pesnička bude nasledovať. Napríklad svojho času chodievalo Šat tru d hárt, Hau ken vi dens ven d beds ár bŕnin a Ju giv lov e bed nejm v tomto poradí, vždy.)
(A už je to tu, už začal blikať ten magor, tak nič, budem ho musieť zasunúť, aby som vám mohla dopovedať tento dojemný príbeh plaza menom Aligátor.)

Chýba mi ísť sa pripiť do Kozla (tam ziapať na celú krčmu), potom neistým krokom doklopýtať k Aligáču, nezjebať sa dolu schodmi a pri vstupe opito pozdraviť SBS-kára.
Potom ladne preplávať napchatým Aligátorom dozadu k Hajzlovému Stolu (ak je ešte voľný) alebo zastať pri Učiteľskom Stĺpiku a tam si skontrolovať make-up. (Vysvetlenie: Učiteľský stĺpik je stĺp, kde bola reklama na Techaer´s Whisky, taká tabuľa - zrkadlo, kde ste sa perfektne videli a keď bola nuda, mohli ste checkovať ako vyzeráte.)
Tam si zavesiť bundy na vešiačik a už ide okolo čašníčka a pýta sa - dvojitú marhuľu štyrikrát? (Ani neviem, kedy som vlastne prestala piť ovocie, ale v tých časoch...)
Keď už sme boli povyzliekané zo všetkých zimných hovadín a mali sme v paprčiach svoje drinky, mohli sme začať checkovať okolie. A hlavne štamgastov. Štamgastov bolo mrte a viedli sme zoznamy. Vyzerali skoro ako zoznamy ŠtB, lebo sa tam vyskytovali vždy len prezývky. (No, nikdy sme nevedeli pravé mená...aj keď niekedy sme sa dopátrali aj k tým.)

Napríklad Jebač (neskôr Jebo), Okto, Znu, Tris, Pirát, Tarzan, Klobu, Biely (pardon, volajme ho celým menom - Papulka Biely), Žuvačkový, Neno, Morda (pôvodná - Chantal práve hovorí "ježiš tá, to bola pôvodná morda, tá pravá, originálna, pramatka všetkých mord, pravzor, archetyp!!!"), Vinea, Kamilko, Pečeňový s bratom, Peťko, Zadki, Kato s Polišom a ďalší.
Týmto snažne prosím Triss, Radanu a Martinu, aby mi pomohli doplniť zoznam, lebo si nemôžem spomenúť na všetkých, ale sľubujem, že všetko tu bude, aby to bolo úplné. A keď sme mali dostatok promile v krvi, ísť si zatrsať na Sweet Child O´Mine.
Tak čo? Dáme nejaký ten etymologický rozbor prezývok? Hádam aj hej.

Ale najskôr dáme odsek.
Tak aby ste vedeli, my sme extrémne tvorivé. V istom čase sme boli v Aligáči pečené varené, vkuse, minimálne dvakrát týždenne. Poznali sme všetkých štamgastov z videnia (a musím teraz priznať že sme tak trochu dúfali že sa s nimi zoznámime, lebo nejaké tie idoly fungovali veď viete...kto nemal idola na strednej, musel ho mať v Aligátore) a ku každému sme vymysleli príbeh. Neprestajne sme riešili ich osudy a ešte aj, čo im povieme po 20 rokoch manželstva (mlčte). Alebo že čo im dojdeme povedať len tak. Lebo my sme nelenili a pátrali po ich pravej identite - na unisteri napríklad.
Tak teda:

Jebač
Jebača sme nakoniec vypátrali tým najnepravdepodobnejším spôsobom, v nejakom slovenskom rockovom časopise bola správa veľkosti poštovej známky s ešte menšou fotkou, kde sa písalo že jeho kapela vydala Cd-čko.
Čo bolo predtým si veľmi nepamätám. Jebač tam bol často a páčil sa Triss (tuším?).
Bol inak mrte chudý a nakoniec sa už nepáčil nikomu, ale raz balil Radanu. Bol Jebač, lebo najskôr teda bol považovaný za jebača, ale neskôr z toho vznikla skratka Jebo a to mu zostalo. Vlastne sme ho nazývali familiárne Jebi. A strašne sme sa z neho smiali, že si smie sadnúť k nášmu stolu, aby to vyzeralo že aj on je obľúbený (len už si nepamätám súvislosti).

Okto

Okto bol celým menom Octavarius. Chalan, ktorý sa (no jasné) páčil Triss. Mal vtedy na sebe tričko Octavarius, tak mu to už zostalo. Videli sme ho všeho-všudy asi tak trikrát, ale témou večera bol asi tak miliónkrát. Uvediem len najväčšiu perlu: "Kokot Octavarius je jméno mé. Mám to aj v občianskom a rodnom liste."
Ako a kedy a hlavne prečo nám to mal dojsť oznámiť, je mi v týchto dňoch celkom nejasné.

Tris

(Nebojte, Znua som nevynechala, jeho dám na koniec ako čerešničku na torte.)
Tak Tris, vlastným menom Tristania (zasa tie kapelové tričká) bol onehdy Triss (aká náhoda) vyhlásený za novodobého jebača. Neviem ako k tomu došlo, lebo on rozhodne nebol to, čo by ste označili za jebača (no, možno po troch dvojitých marhuliach už aj áno). Tris, mimochodom, študuje na pedagogickej fakulte sociálnu prácu (myslím, že je v poslednom ročníku) a mám ho pripojeného na fejsi. Ako k tomu došlo, je dlhý príbeh.

Pirát

O Pirátovi nič neviem, len že nosil šatku. Toho objavili a ocejchovali baby, keď tam chodili častejšie než ja (v prvom ročníku som makala v butiku a keď ste 12 hodín na nohách a na druhý deň vás to čaká znova, chce sa vám všeličo ale ne ísť do krčmy). Myslím že k nemu patril istý Van Helsing, alebo sa mýlim?

Tarzan

Nudný diel v reťazi, proste vypadal jak Tarzan, popojedem.

Klobu

Chacha. Tak Klobu je celým menom Klobúkový. Je to Znuov kamarát a chodil na Tomášičku. (Dôležitý údaj.)
Klobu tam bol len raz, ale zapísal sa do análov. Bolo to niekedy cez týždeň, v Aligáči som bola len ja s Triss a hral tam Grexa (fail...). Bar bol poloprázdny a my sme stáli pri Učiteľskom Stĺpiku. Tak aj Znu a Klobu. Vtedy sme mimochodom prvýkrát videli aj Znua. Klobu ma začal baliť a strašne sa mu páčil môj klobúk (odtiaľ to krycie meno). Bol z neho doslova unesený a opakoval to niekoľkokrát za večer, že aký klobúk. Rovnako bol unesený z toho že sme chodili na rovnakú strednú a nadšene to oznamoval Znuovi, ktorý sa opieral o zábradlie a žužlal slamku z Viney. Vždy pil iba Vineu, ale o tom potom.
Ja som Klobu-ho odmietla a odvtedy sme sa už nikdy nestretli.

Biely (celým menom Papulka Biely)

Papulka Biely bol neuveriteľný jebač a ja som spravila kardinálnu chybu, že som ho nechala plávať, lebo on ma chcel. Ale v tom čase som si začala s loverom (hej, presne s tým kktom, čo som sa s ním potom toľko natrápila) a nejak som nemala chuť. O Bielom sme si najprv mysleli že je Angličan a nahlas sme komentovali jeho výzor (pozitívne), potom vysvitlo že nám celú dobu rozumel (trochu trapas), ale bral to športovo. Trošku sme sa bozkávali, vymenili sme si čísla a to bolo všetko. Odvtedy som mala niekoľkokrát nutkanie mu zas zavolať, ale uznajte, že by to vyznelo blbo. Škoda, lebo už sme ho tiež nikdy nestretli.
Mimochodom, to meno - mal biele tričko a mal nádhernú papulku. Taký chutný bol. (No, to slovo znie dosť zle...ale vážne je to výstižné!)

Žuvačkový

Bol Španiel a volal sa Pedro a patrí do môjho playlistu (všetci dúfam chápu, čo je to playlist), takže toto vám o ňom stačí. No, možno ešte jedna info - roztrhal mi sieťované pančuchy. Hmmm... Ne naschvál samozrejme.

Neno

Obrovský pupkatý chlap s dlhými vlasmi a bradou, raz balil Martinu ("poď sa baviť tam dopredu"). Prvýkrát sme ho poriadne zaregistrovali keď spieval Nenu deathovým hlasom. A raz sme ho videli v meste.

Morda

Podľa nej sme začali nzývať jej podobné ženy mordami. Inak bývalá môjho bývalého. Nerozumiem, čo s ním robila dva roky, ja som už za tri mesiace zistila, že nevie šukať.

Vinea

Tiež ju mám na fejsi. Kamoška môjho bývalého (aby bolo jasné, jeho som do tohto výberu nezaradila...), Mordy a tuším aj Nena.
Nosila obrovské výstrihy a mala OBROVSKÉ kozy. Všetky tričká mala vždy aspoň o štyri čísla menšie a tie jej prsiská sa nedali prehliadnuť. Bol to v podstate dosť nepríjemný pohľad. Raz som videla, ako si medzi kozy strčila fľašu s Vineou a tak pila. Nemusela ju držať rukami. Viete si to predstaviť? Chcete si to predstaviť? Počula som, že vraj to dokáže aj s pollitrovým pivom. Našťastie som to nevidela.

Kamilko

O Kamilkovi som tu už písala. Rovnako ho mám na fejsi. Bohužiaľ. Kamilko má totiž na mňa slabosť. Samozrejme mu neprekáža, že je zadaný. V tom aby mi občas napísal, keď má vypité. A keď má chuť "riešiť prsia" (nie, nepýtala som sa, čo presne tým myslí, tvárila som sa, že sa tá správa v mojom okne vôbec neobjavila).
Kamilka sme po prvý raz stretli niekedy v Aligáči a zoznámili sme sa s ním vo vlaku smerom do Bratislavy. S Triss sme boli v Prahe na Iron Maiden (trip na otočku, mrte ppč) a cestou späť sme sedeli v uličke, lebo vlak bol narvatý na prasknutie. Kamilko s nejakou partiou boli s nami (plus naši chlapci - to je tiež taká story, jeden z nich je tetér, alebo ako sa volá to povolanie keď niekto tetuje a tetoval mňa aj baby. Haluz, ne?) v tej uličke a tam sme rozvíjali absurdný humor (všetci takmer 24 hodín nespali, kompletne normálne).
Ale potom sme sa s Kamilkom bližšie zoznámili už ani neviem kde, či na MORe, alebo v Aligáči a odvtedy je šialene vtipný a šarmantný...ale moc mu to nejde. Baby ho nazvali Kamilko, lebo keď ho prvý raz videli, usúdili, že je to taký jebko, že mama ho volá na obed a hovorí mu "všetko spapaj". A k jebkovi sa jednoznačne hodí meno Kamilko.

Pečeňový a brat

Brat balil moju sestru.

Ach jaj...Pečeňového by som najradšej vynechala ale som si istá, že slepačí výbor by to nedopustil a pranieroval by ma. Tak teda. Bola raz jedna oslava Chantalinej 18-ky. Ja som sa ožrala jak doga (nič nové). A tento chalan za mnou začal loziť a jak už som bola na mol, tak som nejako dopustila, aby sme sa bozkávali. Fakt zlé, zlé, zlé. Bohužiaľ ho máme aj na fotkách a tuším som nikdy nič nemala so škaredším chlapom než on. No čo už.
Martinin brat neskôr vyhlásil, že s takými očami musí mať určite chorú pečeň, a odvtedy ho nikto nenazval inak, než Pečeňový. ("Pečeňový je len chodiaca pečeň s rukami, nohami a dredmi.")
To ale nie je koniec príbehu. Ono totiž Pečienka sa nám asi platonicky zamiloval na prvý pohľad. Už v ten večer som sa totiž spamätala a zdrhla mu a on potom sedel sám smutne v kúte a vraj nariekal, že mu určite na druhý deň nezavolám, aby sme šli na kávu. (OMFG)
Potom som ho tam ešte párkrát stretla a raz mi povedal - "dobre si ma vtedy ojebala".
Doteraz sme nedošli na to, v ktorom bode. Ale zrejme som mu zlomila pečeňové srdce. Chudák.

Zadki

Celým menom Zadkový. Kamarát Peťka a Jebača (dúfam, že som ho zaradila správne, ale nepatril k Znuovi, však?).
K nemu sa neviaže nijaká super historka. On mal akurát celkom dobrý zadok, aspoň sa mi tak zdalo, keď sme sa raz sťali na srčky (no, teda ja). Bola som povzbudzovaná niektorými z partie, aby som ho capla po riti, ale našťastie som sa ovládla (nechcem si predstaviť ten trapas). Potom mi došlo tradične zle a šla som sa hore vyšabliť. Mala som 9cm opätky a skoro som si nohy dolámala na mačacích hlavách, keď som sa potácala po Laurinskej k taxíku.

Peťko

Volá sa Peťko, lebo je to debilné meno. Informatik vo flanelovej košeli. (Prosím nezabúdajte, že všetky tieto fakty sa zakladajú na našej schopnosti dedukovať pravdu podľa výzoru!)
Neviem či nás niekedy chcel zbaliť (možné to je), ale viem, že v našom zápisníku je nasledovné: jebač mu mal vysvetliť, že na nás nemá, že my sme "iný level, Peťko". Level preto, lebo je informatik, tak aby pochopil.
A Peťko mal Jebačovi tuším povedať, že mu brní kokot (ne Peťkovi, Jebačovi...to je na tom také vtipné). A doplniť to slovami pre širšiu verejnosť: "Brní mu, brní mu!"
Prečo? Spýtajte sa, kto má ten zápisník a tam je to kompletné.

Kato a Poliš

Ach jaj. To tiež bolo. O nich dvoch sme dokonca aj básničku zložili. Takú krátku. (neviem ju presne, ale bolo tam Kato, kato, buď mojich detí tato, potom ešte pojeb ma ty hneď, aj keď vyzerám jak medveď a Poliš, Poliš, nejsi ty náhodou Daktr Lóve? Som ťa videla, keď som bola na love.)
To bol jeden nezabudnuteľný večer. Hrali Requiem a bar bol PLNÝ chlapov. Metlače, rockerov a šetkého. My sme došli a prvá veta bola "Aha, chlapi a veľa!"
Mala som vo vlasoch ihlice, ešte sme sa smiali, že tam bude aj Klobu a bude natešene extaticky vykrikovať "Ihlice, ihlice, panebože ihlice!!!" ale nebol tam.
Ja som zbalila Kata (tričko Kataklysm) - bolo z toho jedno rande, na ktorom som sa cítila ako podmanivý zvodca na rande s pannou, bol hrozne nesmelý a absolútne sa nevedel bozkávať. Hrôza.
Martina chcela Poliša.
Toto celé je vlastne o ničom, ale v zápisníku je o nich dvoch asi tak 500 strán. Kým sme čakali na Katov telefonát, vybájili sme si naše spoločné životy.

Najprv sme samozrejme riešili, čo je Poliš zač. Lebo z Aligáča odišiel skôr a Kato mi povedal, že musí vraj ísť na druhý deň do školy. Bolo to v septembri a my sme školu ešte nemali, preto sme usilovne premýšľali, komu už škola začala. Tak doktorom (najprv bol všetko možné, medzi iným aj Doktor, teda presnejšie Daktr lóve). Odhadom, ktorý sa nejak zaužíval bol nakoniec Poliš (doteraz si pamätám, ako som ráno vstala a cestou do kúpeľne som rozmýšľala, čo on je zač a vtedy ma to napadlo - vtrhla som babám do izby a zrevala som "Poliš je to, poliš!!!!").

Martina sa mala stať Pani Polišovou, mať s ním blonďaté kučeravé detičky a mali spolu chodievať na vojenské dovolenky, kde Poliš by na Martinu s deťmi hučal cez vyziapovák a oni by v daždi a vetre behali po buzerplaci. ("Lenivým zadkom Ježiško darčeky nenosí!!!")
Viem že v tom príbehu figuroval ešte niekto tretí, kto by im nosil vodu a uteráky...ale neviem kto to bol.
Ďalej by ste v zápisníku našli vyjadrenia typu "Poliš, poliš a nejsi ty náhodou Daktr Lóve?"
Ide o to, že vtedy (bolo to maďarské WG - hrozne sme sa v jeden večer ožrali, hučali na seba s maďarským prízvukom a počúvali Kiss - oni majú aj pesničku Dr. Love) sme sa nevedeli rozhodnúť, čo on vlastne je.
A stále sme čakali na ten Katov telefonát. Nariekali sme, že Kato má v rukách niekoľko (sexuálnych) životov (teda svoj, môj, Matin a Polišov - lebo oni sa mali dať dokopy nejako cez nás) a že "ľudia sú takí sebeckí".
To všetko bolo ešte pred tým tragickým rande. Viete si asi domyslieť, že sa nekonala nijaká Pani Katová, Pani Polišová, ani vojenské dovolenky.

Znu

Ach, samozrejme, Znu. To najlepšie na koniec. Znu patrí medzi to najlepšie, čo nám Aligáč poskytol a samozrejme je o ňom najviac dohadov a historiek. Keby som si tak pamätala na všetky.
Začnime menom. Znu je skratka od Znudený. Kamoš Klobúkového, ste v obraze?
Znu sa večne tváril znudene, pil Vineu slamkou a na ostatných sa pozeral zvrchu. Martinina platonická láska. (V tých časoch sme Maťu volali tetrov, chacha...)
Pamätám si, ako sme raz boli v Aligáči a bola hrozná nuda (dokonca sa mi zdá, že to bol ten istý večer, kedy ma Praotec požiadal o tanec), tak sme sa už chystali odísť, ale vtom sa zjavil Znu a Martina sa otočila na päte, že ostávame ("tetrov sa odmietol pohnúť z miesta").

Znu nás vždy sledoval pobaveným pohľadom, vlastne sme sa pár mesiacov navzájom checkovali. Nikdy sme nedošli na to, o čo mu šlo, alebo či si len všimol Martinine zbožné pohľady.
A teraz k Znuovmu životnému príbehu. Sú to samozrejme len fragmenty.
Na MORe sme ho mali stretnúť s neseserom (kozmetická taštička bežných rozmerov by mu nestačila) a mal srať vo vysokej tráve (alebo to Okto? Bože, už neviem.)
Hlavne sa ma nepýtajte, ako sme došli k sraniu vo vysokej tráve.
Ďalej - Znu bol v kňažskom seminári a doma oprašoval vypchaté lasice. Mal urobiť kázeň v Aligáči a zakončiť ju slovami "ovce mojééé, moje ovcééé".

Ďalej sme vymysleli tisíc spôsobov, ako má Maťa Znua zbaliť. ("Môžem žužlať tvoju slamku?") Vymysleli sme aj, aký bude Znu v posteli. Samozrejme že znudený, bude dole, jednu ruku za hlavou a v druhej flašu Vinei.
Znuovi sme mali dojsť povedať, že by mali v Aligáči hrať viac AC/DC. ("Veď vieš, elektrikári...hahahaha, ten bol dobrý, však?") A podobné záležitosti.

Iste si viete predstaviť, ako nám Aligátor chýba. Ak toto číta niekto kompetentný, vedzte, že my sme Aligáč milovali! Už nikdy nebudeme pičovať na škaredé hajzle, nefungujúcu klímu a vysoké ceny! Vráťte nám našu krčmu, prosím!

Never stop pretending that this is never ending

Blogger by mal poskytovať (nám blogerom, našej blogovej komunite...no haha) nejaký ten...neviem ako to presne nazvať. Povedzme že poznámkový blok, kam by sme mohli zapisovať nápady s cieľom neskôr ich využiť v blogovom príspevku. Lebo niekedy nemáte čas, chuť, alebo celkovú predstavu, ale máte nejaký jeden nápad, fragmenty, ktoré by ste si chceli poznačiť, aby ste nezabudli.

No jasné že mám, mám asi sto zápisníčkov rôznej veľkosti a farieb, kam si zapisujem všetko čo mi preletí hlavou, nosím ich v kabelke, povaľujú sa mi po stole, alebo prípadne tam kde ich zabudnem...ale to je iné. To je papier. Ale nač je mi niečo na papieri, keď je to 10 000 míľ vzdialené - no dobre, tak asi päť krokov odo mňa. Chcelo by to nejaký virtuálny zápisník. Neviem, na koho sa mám v tejto veci obrátiť. Na Billa? Na Marka asi ne, ten rieši iba problémy typu prečo dopč (všimli ste si že dopč je akronym v podstate hodný anglického wtf?) mi neustále padá chat na FB.

Hm, tak úvod by sme mali. V podstate išlo o to (áno, áno), že mám niekoľko tém, ktoré by som tu chcela rozobrať, len už som väčšinu zabudla, lebo ja som dôležitá osoba a musím myslieť na toľko vecí, že radšej nemyslím na nič a môj diár je narvaný (neviem kedy sa to stalo, nikdy som nemala prehnane veľa zápisov v diári...) a ja ho pre istotu neotváram, lebo niektoré z tých termínov už začnú hrýzť.

Ale každopádne si pamätám aspoň jednu vec - chystám sa na menšie kritické pojednanie o nudných ľuďoch. To je vám zaujímavá skupinka, chcelo by to nejaké vedomosti zo sociológie, aby to znelo erudovanejšie, ale bohužel...a na psychológii tiež často chýbam (raz som sa musela dať ostrihať a raz som zaspala a to už sú dve absencie, my oh my...už mi zostáva len jedna a musím si to rozumne premyslieť, kedy si ju vyčerpám), tak to bude len také. No viete...trochu wicked a trochu sick. Lenže nudní ľudia sú zaujímavá vzorka a hemžia sa po svete, je ich plno a na nás, čo nudní nie sme (haha) sa pozerajú trochu cez prsty, alebo so záujmom (ako na vtákopyska v ZOO - no povedzte, videli ste už vtákopyska? Videl už vôbec niekto niekedy vtákopyska? Podľa mňa ne, a z toho usudzujem, že možno ani neexistuje.)

A potom som chcela ešte jazykovedno-kritickú rozpravu o mužoch. Lenže ešte neviem presne čo všetko tam zahrniem. Keď sa mi nebude chcieť, tak ju nenapíšem vôbec, koniec-koncov si tu toho o mužoch môžete prečítať dosť...ale toto chce byť všeobecnejsie, lebo ja rada generalizujem a ironizujem a muži sú na to ako stvorení.

No jasnéééé, už viem čo bola tretia téma. Aligátor, náš beloved. Aligátoru venujem jeden post celkom určite.

Nevyžiadaná reklama

Chcem vám dnes podsunúť dve zaujímavé veci. Najprv súťaž. Iste všetci čítate aj blog Fragile Things of Triss. Ak nie, mali by ste, rozhodne by ste mali. Neodporúčam vám ju preto, že sme kamarátky nejakých tých 15 rokov, nie len preto.

Jej štýl nie je ako môj, povedala by som že je vymakanejší (koniec koncov Triss vždy bola dobrá v slohu a mne ich písala mama, vždy v nedeľu poobede - proste som sa dotiahla do kuchyne aj so slohovým zošitom a robila som psie oči a nariekala ako sloh nenávidím a že ho neviem napísať a mama hovorila - vymysli aspoň jednu vetu a ja len že hmmm a mama nakoniec tú vetu vymyslela a takto to šlo asi dve hodiny a nakoniec som mala plnú stranu maminých viet a šťastne som zmizla preč) a sofistikovanejší (nijaká napodobenina prúdu vedomia), aj večer v Harleyi by znel z jej pera (klávesnice?) uhladenejšie - žiadne mrte a popiči v každej druhej vete. (No viete, jej blog je skrátka mrte popiči.)

Aby som sa dostala k veci. Triss zmenila koncepciu blogu a musím povedať že to fakt lajkujem (vidíte? Presne o tomto hovorím, ten rozdiel v štilistike. A to ja študujem jazyk...) a chcem tu propagovať jednu skvelú vec ktorú vymyslela. Ide o Pošli to ďalej. Také rozdávanie darčekov, trošku.
Ak máte nejakú knižku, ktorú už nechcete, napíšte jej koment. Ak sa prihlási viac ľudí, bude v ponuke viac knižiek. Ide o to, že seba zbavíte knihy, ktorú nechcete a niekoho iného možno potešíte. Poštovné hradíte sami. Kto vám zaručí, že ak sa o niečo prihlásite, naozaj to dostanete? Pánbožko. Treba veriť v dobré úmysly, vypláca sa to. (Volajte si to naivita, ja tomu hovorím zákon vesmíru.)

Chcela som toto - pozrite si jej blog a zapojte sa do súťaže. Mimochodom, je tam aj jedna knižka odo mňa. A ja vám zaručujem že vám ju fakt pošlem. (Teda - jedine že to poštovné nebude drahšie než celá kniha, to by sa mi moc nevyplatilo, však.)

Druhá vec je takisto blog. Blog jednej Angličanky, sledujem ho asi len mesiac, ale tie články proste žerem. No prečítajte si sami, na ilustráciu snáď postačí krátky úryvok:

Remember what I've said about not juggling two guys at the same time? I take it back.

I have met the man of my dreams. Again. And he's not Kay, but I'm still probably going to sleep with him. And with Kay.

I know, I know, I'm hopeless. I should get a grip, settle down, grow up, blah blah blah. And it's also not likely this one will be the man of my life either, considering he'll leave the continent in like 3 months and The City in less than 3 weeks, but ohhhhh! I had so much fun last night! And oooh! I'm going to have so much fun in Vienna. Whatever am I supposed to do?

 

 

A Rock Chic At The Office

Pár slov o včerajšom večeri

Taká spontánna akcia v Harleyi.Ja s Martinou. Začali sme piť jak panie - Johnnieho Walkera. A založíme si mníšsky rád (som sestra Hortenzia a ona sestra Jolana), spovedať sa budeme na chlapských hajzloch v Harleyi, tomu milému chlapíkovi - zelovocárovi (pestuje hlavne kaleráby), čo nám kupoval dvojité whisky.

My sme strašne namyslené. Došli sme tam a každého sme ohovorili (ale keby ste ich videli! Mančaft, Lacný Kúzelník, baba v čudných gatiach čo jej zväčšovali zadok, dvaja tragici, niečo medzi pankáčom a depešákom, chalanko s kondómom na hlave a Arab čo ušiel pred Mubarakom a krútil panvou vo veľkom štýle), ale aspoň sme sa nasmiali. (Moje svedomie je čisté, aj nás určite niekto ohovoril.)

Zhodli sme sa na tom, že nás priťahujú najmä hajzli. To je hlavný dôvod, prečo sa mi napríklad nedarilo ostentatívne ignorovať (Girl, ostentatívne je fakt dosť nákazlivé slovo, zachvíľu bude na tomto blogu celkom preexponované používanie slova ostentatívne!) Mr. Šukača v ten osudný utorkový večer. Lebo dobrí chlapci sú nudní a ženy sa k nim chodia vyplakať, ako nás informovala aj skupina na FB. Nám sa páčia tí hajzli, aby sme mali kvôli komu plakať do vankúša, prípadne u tých dobrých chlapcov (vidíte chlapi...tuto to máte a je to čistá pravda). Lenže môžme my za to že hajzli sú sexi???
Preto často rozmýšľam, či je Mr. naozaj tak dobrý v posteli, ako o sebe tvrdí (popravde o tom pochybujem, ale viete ako to je... keď neviete, stále si môžete predstavovať).
Ale to nebolo celovečernou témou.

Dôležité zistenie napríklad bolo, že by sme dali Sebastiana. Neviete, kto je Sebastian? Nuž.
Každá návštevníčka Harley Clubu by vám to vedela vysvetliť, ale keby ho mala rozoznať na ulici, zrejme by ho nikto nespoznal. Sebastian je miestny striptér a musím uznať, že má čo ukázať (samozrejme nikdy neukáže všetko, ten svoj poklad si vždy starostlivo zakrýva rukou). Ale to telo! Tvár si vybaviť neviem, ale koho to zaujíma? Myslím ale, že neni moc pekný. Preto sme usúdili, že najlepšie by bolo, keby bol pri sexe dole (aby ste mali výhľad na to jeho brucho) a tvár by mal zakrytú svojím kovbojským klobúkom.

Vtipná časť večera nastala až nadránom, keď nás začal baliť taký chlapík. (Chlapík je najlepšie označenie, vyzeral presne ako niečo čo si predstavíte pod pojmom chlapík.)
Bol zrejme docela solventný, lebo sa nesral a kupoval nám tých vyššie spomínaných dvojitých Walkerov a to sme mu tvrdili, že sme rádové sestry, Saphir (Martinu jej nové meno Jolana napadlo až ráno) a Hortenzia, študujeme teológiu a nosíme bombiše. On nám tvrdil, že vyzeráme na 17 a sme herečky. Nechápal, ako sa nám celý čas darilo držať líniu, navyše všetky tie kecy sme vždy povedali naraz a rovnako. Nie vo všetkom sme sa zhodli síce - ja pestujem hortenzie a Martina banánay, ale inak ok. V Harleyi sme boli len preto, že sme z kláštora dostali vychádzku. Nechápal z nás.
(Hej, on je ten zelovocár.)
Ani si už nepamätám, čo sme mu všetko natrepali, ale celkom sa chytal a bol vtipný, vedel kontrovať a netváril sa ako vyoraná myš. Navyše nebol vlezlý a doterný. Takých by malo po Harleyi chodiť viac.

Rock is all you need

Neviem ako začať, lebo vám idem opísať niečo super a samozrejme sa mi zasekávajú myšlienky a tak začnem takto trápne. Nikdy nedosiahnem Goetheho úroveň s mojím prístupom. Och, trochu ma to aj mrzí. Ale keby Goethe začal ako blogger, ktovie ako by to dopadlo.

Piatok bol jeden z tých dní, na ktoré nikdy nezabudnete, ktoré vám život občas nadelí (ako Mikuláš) a vy si ich vychutnáte a keď všetko skončí, máte pocit, že to netrvalo ani päť minút a vôbec...niekto určite pretočil hodiny dopredu aby vás odrbal...
Ako som už spomínala (ale ako študentka pedagogiky som sa už naučila, že všetko treba donekonečna opakovať, lebo ľudia nepočúvajú, sedia si na ušiach - čo by mohlo byť zaujímavé číslo do cirkusu, nie? - alebo podobne), v piatok hrali v Bratislave Wishbone Ash. Ja ako dobre vychovaná rockerská dcéra som sa rozhodla, že sa treba hudobne dovzdelať a kúpila som si lístok na koncert, aj napriek tomu že som ich predtým veľmi nepoznala (no dobre dobre...vôbec som ich nepoznala, ale to znie tak hlúpo). Tatovo odporúčanie je spoľahlivé. Vždy.

Tak som išla v piatok večer na koncert s tatom a jeho tromi kamošmi. Hrali v MMC (bývalý Babylon), čo je malý klub a to mi už hneď bolo sympatické, lebo ja mám malé koncerty najradšej. Neviem odhadnúť koľko tam prišlo ľudí, lebo nie som dobrá v odhadoch (vôbec ale vôbec...), ale plné to rozhodne nebolo. Vekový priemer som znižovala asi na 50 rokov a patrila som k asi 10 osobám ženského pohlavia, ktoré boli prítomné.
Čo z toho vyplýva? Keď som sa motala po klube, všetci sa na mňa usmievali a zjavne som ich zaujala. (Ale nie je ťažké zaujať starých chlapov, že.)
Fotrovi kamoši sa najprv pýtali či máme lístky na sedenie (kupoval ich totiž foter), tak som im hneď oznámila, že hádam ešte nejsú takí starí, aby na rockovom koncerte sedeli a oni že ne, to ne (ale netvárili sa až tak presvedčivo, takže ktovie...) .

Postavili sme sa k výčapu (no...) a tam sme stáli počas celej predkapely. Ja som po dvoch pivách usúdila, že mi bude lepšie vpredu, tak som svoj doprovod zanechala ich osudu a ladne som sa premiestnila do davu. Haha, no...dav to bol hovadský, pekne som zaujala neohrozenú pozíciu v druhej rade a všade okolo bolo plno miesta. Keď dohrala predkapela, ešte sa to tam preriedilo, lebo starci si šli doplniť zásoby chmelu. Stála som tam sama a počúvala som troch chlapíkov. Bola tam s nimi aj taká mladá baba (dcéra jedného z nich) a keď na chvíľu odišla, hneď tí dvaja začali debatu o tom že takú dcéru by aj oni chceli mať (už mali vypité...čo vám poviem) a tak podobne a už si nepamätám čo to tam presne trepali, ale musela som sa hrozne smiať. Keď si všimli že sa kosím, hneď ma zavolali do družnej debaty (slečna sem a slečna tam, len sa predháňali v lichôtkach). Tak som s nimi kecala a strašne som sa bavila na tom, ako sa tí dvaja neotcovia snažia na mňa zapôsobiť. Och, tie kecy...to by trebalo nahrávať. A ja som mala dobrý deň, išlo mi to a bola som vtipná (no niekedy sa proste darí) a dávala som im celkom slušné odjeby (ale len v rámci srandy a vždy s nevinným úsmevom). (Ale povedzte mi lepšiu odpoveď než "Nihil nove sub sole" keď vám niekto vykladá volačo po latinsky, čomu pravdepodobne ani sám nerozumie a navyše to trochu pletie - pivá sa nezapreli.)

Najlepšie na tom bolo, že oni po každej mojej poznámke spustili taký smiech a navzájom sa zhadzovali, aby vynikli. Ja som to už povedala a hovorím to znova - muži sú proste na smiech a hotovo.
Slečna dcéra tam bola tiež a cítila sa asi trochu trápne - mala 16 a ja som ju ubezpečila, že fotrovi kamoši si z nej neprestanú robiť srandu ani po 23, lebo aj mňa stíha rovnaký osud.
Problém nastal, keď jeden z nich akosi neodhadol mieru srandy a doternosti a vkuse mi niečo húdol, čo ma do značnej miery otravovalo, lebo už aj kapela začala hrať. A on ne a ne prestať. A to som  mu aj pripomenula, že je predsa určite ženatý (sa zatváril a priznal že fakt je). Našťastie si jeho kamoši potom všimli čo tam vyvádza a spacifikovali si ho.

No a koncert samotný: famózny. Úžasný, skvelý, fantastický, neviem ešte aký, proste zážitok. Na to že som ani pesničky moc nepoznala (z rýchlokurzu na youtube som si zapamätala len pár), som sa výborne bavila a keďže ten klub je taký malý a ja som stála v druhej rade, všetko som super videla.
Hlavne som videla na basáka. Bol mi hneď sympatický, tak som sa naňho usmiala a on sa tiež na mňa usmial. (To som si ešte ani nebola istá, či to bolo na mňa, ale viete aká som domýšľavá.) A ja som sa potom naňho usmievala už celý zvyšok koncertu, ale to sa ani nedalo inak, on bol proste hrozne zlatý (jasné, má asi 60, ale to je jedno!). Navyše som bola jediná žena pod 50 v okruhu 50 míľ, okolo mňa kopa páprdov, žiadna konkurencia, samozrejme že si ma všimol.

Okrem tejto nepopierateľnej devízy som bola asi jediná, kto to tam poriadne roztočil. Väčšinou mám zábrany a dlho mi trvá kým sa uvoľním, ale v piatok som sa proste na všetko vykašlala a užila som si to. V publiku čo maximálne tak podupkávalo nohou do rytmu som ja skákala, tancovala, tlieskala a vykrikovala. Všimla si ma ne len kapela, ale aj ostatní fanúšikovia. Hehe.
No a samozrejme som sa krásne usmievala na svojho basáka a on na mňa. Ľudia sa začali dokonca postupne otáčať mojím smerom, lebo on sa fakt na mňa usmieval celý čas. Ku koncu sa už usmieval aj popri spievaní. Milé ne? (Ja som naňho čumela ešte aj počas bubeníkovho sóla - opačným smerom ako celé publikum, ale on sa tiež kukal. Ne na bubeníka, ale na mňa. No povedzte.)
Po prídavku som mu posielala vzdušné bozky (taká som ja osoba!) a on mi zakýval. Bola som nanajvýš polichotená. (On asi tiež, keď sa to tak vezme, predsa len, mohla by som v podstate byť jeho vnučka.)

Po koncerte som od roadieho dostala playlist, čo odtrhol z pódia (vlastne ho najprv podal takému chalanovi čo tam stál, a ja som sa asi musela zatváriť úplne strašne, len som vystrela ruky na prázdno, lebo ten chalan sa na mňa tak ľútostivo kukol a ten papier mi dal).

Potom som znova stretla svojich nápadníkov. Podnapito sa usmievali a opierali sa o zátarasy. Mala som na sebe tričko Def Leppard. Jeden z nich kuká na to tričko a hovorí: "Ty si takto úplne že Led Zeppelin?"
Ja: "Akože hej, ale inak je to Def Leppard."
A oni sa začali smiať a on zahlásil: "No heeej, ale ja už som opitýýý....!" (Bolo to strašne smiešne, lebo presne viem, že mám rovnaké ťahy, to je moja veta, aj s takým tým pripitým vyhehneným úsmevom.)
Ja: "No, tak čaute, ja idem hľadať svojho otca."
(Bože, keď to teraz píšem, strašne sa smejem.)

Otca som našla rýchlo a spolu sme čakali na kapelu. Ešte medzitým som si zbehla do šatne pre kabát. Keď som sa tak predierala pomedzi pamätníkov, zbadala som tretieho namotávača (toho otravného) ako sa opiera o stĺp so šťastným opitým úsmevom na perách. Hneď som zrýchlila krok, ale on si ma aj tak všimol a ešte za mnou volal "Wickeeeeed...!"
(Tak ešte raz - sú na smiech, na smiech, na smiech! :D )

Kapela sa poponáhľala, vôbec sme na nich nečakali dlho. Prvý vyšiel spevák a kým sa mi podpisoval na môj ukoristený playlist, pýtala som sa ho, či príde aj basák. On sa na mňa usmial a povedal: "He´s coming I promise!" A potom na mňa ešte žmurkol: "His name´s Bob."
Bob došiel za chvíľu a hneď sa vybral mojím smerom.(Jóóój toto moje nadšenie pre staré rockové hviezdy síce nikto nechápe, ale hádam si dokážete predstaviť tú eufóriu!)
Tak sme si podávali ruky a on ma tam furt objímal a pusy na líčka rozdával a ja som mu len opakovala že koncert bol just great a hovadziny (viete, vždy si plánujem, čo tým hudobníkom poviem a potom ma nenapadne nič okrem toho že to bolo fakt great a že I really enjoyed it). Odfotil sa so mnou a potom sa spýtal, či sa môžme odfotiť aj jeho mobilom. (Cha!) A ja že eheeee, jasné, no proste som len vyvalovala oči, že hudobník sa chce fotiť so mnou, omfg.

Potom som obehla aj ostatných členov kapely a zasa som sa vrátila k mójmu basákovi a on ma tam furt objímal a potom foter hovorí - she´s my daughter. A basák ma tak trochu pustil že ok, ok. Hovadská scénka, ja som sa smiala.
Na koniec sa ma spýtal či mám mail. (Skoro som tam odpadla.) Asi som nepreukázala dostatočnú reakciu, lebo povedal - "Tak ja ti dám svoj, dobre?"
Tak dámy, ja mám osobný mail rockovej hviezdy! (Nevadí, že je starý, hlavne že je rocker.)

Deň bez konca

To je pre mňa každý štvrtok. No len sa nebojte, nejdem vás zasa nudiť zabávať detailným opisom jedného dňa Wicked Lady, to si prečítajte niekde nižšie.
Dnes aspoň chalanko z Pétržky zrušil doučko, a tak som tu a nemusím sa tam trepať. Samozrejme to aj zaplatí, lebo moja kapitalistická časť osobnosti si to tak výhodne zariadila. A on to často ruší a vždy platí - hotové požehnanie.

Dnes som sa cítila o dosť lepšie než včera (aj keď posledná prednáška bola kultiváciou nudy, ale to on je vždy taký a ešte nás trestá tým, že dáva body za účasť, čiže pre ľudí ako som ja - t.j. takých čo sa im nechce veľa učiť - sa oplatí nazbierať aspoň tie), priam ako znovuzrodená. Ešte stále sa všetci bavili o katedrálke, bola to fakticky podarená akcia, okrem toho sa ma všetci pýtali či som bola ok a ako som došla domov. Kks, keď vám je TROŠKU zle, každý si to všimne.
Dokonca som stretla Pána Šukača dnes na chodbe a už sa na mňa zďaleka usmieval (ja si samozrejme nepamätám, čo som mu navykladala v utorok) a zatiahol "Wickeeed...! Tak čo, žiješ?" (No, samozrejme že nepovedal Wicked, ale chápete, šak nejste blbí, či ste?)

Potom sa ma (ale už asi tak štvrtýkrát) pýtal, čo je za predmet tá diagnostika a či je tam ešte miesto (tak ten predmet je povinný a on už aj tak predlžuje, čiže predpokladám že si ho zrejme zapíše) a či ja tam chodím.
A tie dva predmety z dejáku, kde bol zapísaný aj so mnou, tak tam sa ešte neukázal a ja potajme dúfam že tam chodiť nebude, lebo sú dosť zaujímavé (aj keď ostatní sa pri názvoch "Vznik, vývoj a zánik sovietskeho bloku" a "Národná otázka v dejinách Balkánu" tvária dosť čudne) a ja by som sa potom nemohla sústrediť. Teda mohla, ale ne na Balkán. A to samozrejme nikto nechce.

Učitelka, ale naprosto nepoučitelná

Taká katedrálka je dobrá vec, lebo sa stretnete s toľkými spolužiakmi naraz že je to až priveľa. Možno. Ale bola sranda. Len som sa zliala ako mužik a elegantne ako dáma som ošablila celý hajzel. Nuž...stáva sa.
Aspoň sa mi podarilo nestrápniť pred nejakým profákom (najhorší možný scenár...), takže som pokojná.
A inak? Bolo tam celé moje panoptikum. Došla som až o deviatej, takže ma privítali búrlivé ovácie prítomných (cítila som sa ako hviezda). V prvom rade (samozrejme) som si všimla Pána Super Šukám. Napriek tomu, že celý Machnáč sa hemžil miliardou dejepisárov, všimla som si ho ako prvého.
Prvú polku večera som ho ostentatívne ignorovala. (Druhú polku sa mi to už nedarilo ani za mak, ale o tom teraz radšej nie...)

Hneď si ku mne sadol Morrison, moja platonická láska z druhého či ktorého ročníka. Vyzerá ako Morrison, pochopiteľne. Vtedy, keď som ho šialene chcela (asi dva mesiace to trvalo a k ničomu nedošlo), sa rozhodne netváril tak družne, ani sa nám pod stolom nedotýkali kolená a podobné záležitosti. Ale teraz už ho nechcem, takže som sa v duchu zasmiala (takto: haha, irónia) a celkom som sa bavila. Sranda musí byť. Keď som v priebehu hodiny dobehla spolužiakov (stavom opitosti), už som si aj zatancovala (aj keď nie na Vyjebanú zlatokopku, to som prenechala pánom docentom).
No a keby mi potom nedošlo tak šialene zle (prišlo to tak náhle...musela som doslova vyletieť od stola, ostatní sa asi čudovali) zostala by som aj dlhšie. Možno. Na druhej strane, aj tak už sa to tam pomaly rozpúšťalo...

Ale dnešné ráno bolo extrémne kruté. Želala som si umrieť.