Zuby mi trhá dentista, chce mít děti - optimista, atentát chystá terorista

Jako...nudím sa. Trochu. Mám dosť roboty, ale veď viete aká som..."mám tolik práce, že si raději lehnu".
Zas tolik jej nemám, ale dosť na to aby som si lehla.
Tak sa zajebávam na nete, lebo mala som ísť doučovať, ale babu pichá v hrudníku, či seklo v chrbte, či čo to...bolo ju zle počuť, tak si nejsom istá. Hlavne že to zistila pol hodinu pred začiatkom, takže ja už pomaly na ceste...prdele to je děs, prdele řiti.
(Ejha, mohla som ísť za školitelom diplomky...ale veď to počká.)
Tak si tu púšťam Wishbone Ash, keď už idem v piatok na ich koncert, aby som vedela že čo a ako a čo. Chacha.
A pozerám si svoje profily na kadejakých stránkach a upravujem, prepisujem, opravujem chyby a proste robím všetko možné, len nič osožné. Vlastne - bavím Triss. Píšem hovadiny, dneska som zedla vtipné jeblko (hej, to MÁ byť jEblko) a tak mi to ide.

Presviedčam sa o tom, že taktika "nepíš mu, on sa hneď ozve aj sám" platí v každom prípade.
Lebo chalan mi aj včera napísal, že prečo sa vždy tvárim tak čudne, keď sa stretneme. No to teda móže trikrát hádať...ale pravda je taká že neviem presne ako by som sa mala tváriť, každopádne nerobím naňho naschvál čudné xichty, to len on je domýšľavý. A naposledy keď ma videl v škole, práve v tej sekunde som sa dozvedela, že idem na Erasmus, takže som sa nezmohla ani na to, ho odzdraviť a asi som sa tvárila dosť čudne. A pozrime sa...on nad tým rozmýšľa. Chacha. Muži sú na smiech.

Chcete vidieť zoznam mojich obľúbených slov v poslednej dobe? (Ako mrte do toho nerátam...)
Jasné, že chcete!

• preexponovaný (hodí sa to na všetko, napríklad keď jete hamburger a vypadáva vám z neho šalát, je tiež preexponovaný)
• celá fráza "mój ty kokot!"
• kontinuálny transfunkcionér (móžete povedať napríklad "učím sa kontinuálne, ako transfunkcionér")
• predimenzovaný (ešte ho nepoužívam tak často, ale striehnem na príležitosť)
• outfit (keď idem nakupovať, dokážem to vyziapovať po celom Auparku aj dve hodiny v kuse, hlavne aby to bolo v každej vete)

Zápisnica

Teda ja sa síce vždy nechám poľutovať, ale na ten posledný príspevok som veru nečakala "Ty moje chudiatko". Šak oné...sa vedomte, to nedáva zmysel. To ne ja, to vy ste moje chudiatka, lebo ja idem a vy ne, chápete, však. (Dúfam že sa nikto neurazil.)

No a tak. Včera zasadal slepačí výbor a ja som ukážkovo vytuhla už o trištvrte na 11 a šli sme spať. A nepríjemné zistenie večera bolo, že nemáme koho ohovárať. Chantal tvrdí, že to znamená nedostatok sociálnych kontaktov. Asi hej. Ako je možné, že nám nikto nejde toliko na nervy, aby sme sa ním zaoberali aspoň pár hodín? Nerozumiem. (Kolegovia a ľudia ktorých doučujeme sa nerátajú...na tých môžete pičovať, ale to neni pravé ohováranie. Len výdatné ohováranie vás duševne uspokojí na takej úrovni aká vyhovuje kritériám slepačích výborov po celom svete.)

Veď viete na čo narážam. To nie je myslené zle, to nie je zlomyseľné ohováranie, ktoré by niekomu škodilo. To je ohováranie z čistého plezíru. Vlastne by som to radšej nazvala ujasňovanie faktov a vymenúvanie nedostatkov. Okrem toho som si istá, že som predmetom ujasňovania faktov minimálne u niekoľkých známych. Je to dobre, kým vás ohovárajú, ste v kurze a vlastne - o čom inom by sa mali ľudia vybavovať? O práci? Čo sme nejakí workoholici?

OMG záviďte!

Akože tuto sa učiť...to sa vám už normálne aj začne chceť!

Ty jsou, co?

Pozerám, že sa tu rozmohlo nostalgické spomínanie na minulosť, citovanie starých filmov a som nadšená, šťastná prešťastná (a to je vlastne tiež citát...no, síce z Multimilionára, to je taký Rytmusov počin z oných čias, ale aj tak).
A tiež pozerám, že Triss vás stihla informovať o mojom Erasme skôr než ja. Heh. No, teda tak sme my, moja Marína, ako tie kamene...idem do Luxemburgu!!!
Vôbec som nechcela, môj sen bol Kolín, ale viete, nebudete predsa ohŕňať nos nad Luxemburgom, že.

Vlastne je to možno aj lepšie, lebo kedy inokedy by som sa tam dostala? A už som si pozrela stránku univerzity (mrte je tam toho po francúzsky...do fucka) a škola je v budove bývalého zámku!!! A pred budovou je krásna fontánka. Tam si môžem počas posledných teplých jesenných dní sadnúť a zežrať svoju doma urobenú desiatu (chlieb s maslom ako mávali chudobné dievočky), lebo tam je draho. (Tak mne je drahý aj NÁŠ školský bufet...). (Tá naša PdF sídli v budove nejakého internátu evanjelického lýcea, či kerého svatého...tak len pre porovnanie.)
A drahý tato mi hneď vygooglil mapy a povedal - pozri v akej budeš krásnej zeleni!
Btw, každý člen rodiny to prijal vlastným štýlom...a potom že stereotypy sú pičovina. Drahá matka hneď po gratulácii pripomenula, že mám začať šetriť, tato bol od radosti bez slov (on najradšej googli mapy, je to zlaté =) a Chantal híkala ako námorník vlastne kôň že Luxemburg! Luxemburg!!
A babka povedala - treba sa zoznámiť s novými ľuďmi a nájsť si nejakých kamarátov. No ani sa nejdem pýtať akých mala na mysli. Moja babka je trochu nekonvenčná. Ona napríklad môjmu bratrancovi raz povedala (keď sme u nej ako decká boli na prázdninách a mali sme asi tak 10 rokov) - sadni si, nech ti nevisí.
A mňa učila neslušné básničky. Tak veru. Taká sme my rodina. Druhej babke callnem zajtra.
A tuším si fakt musím na fejsi pridať aplikáciu Learn french online - one word every day.

Dnes mi niekto v škole hovoril, že vraj v Luxembursku je daňový raj. No neviem, či je to pravda, ale ja zarábam tak málo, že mám daňový raj aj tu. Haha.

Může být i tma a zima. Konečně může být i trošku smutno, jen když je veselo.

Drahouši sa z Milána vrátia zajtra a my sa pomaly snažíme vytvoriť z tejto nory to útulné obydlie, ktoré tu bolo, než odišli. Stále to tu vyzerá ako po party, aj po dvoch dňoch, Nerozumiem, ako je to možné, veď už sme upratali. Možno kvôli detailom, ako sto balíkov čipsov a vodnej fajke a v obývačke sa povaľujú CD-čká a laky na nechty...no to sa netýka priamo party, že. Ale Triss u nás zostala cez víkend, a keď máme WG (pre ne-germanistov, WG znamená Wohngemeinschaft a je to vlastne systém spoločného bývania študentov v podnájme. Voláme to tak preto, že zakaždým, keď nejakí rodičia vytiahnu päty z domu, ešte ani dvere sa nezavrú a už je zvyšok slepačieho výboru nastúpený aj s cestovnými taškami u dotyčnej a býva u nej, kým sa nevrátia jej drahí sploditelia.), všade sa povaľujú laky na nechty a pilníky. Inokedy rozhodne netrávim toľko času úpravou nechtov...ale tak na WG.
Celý víkend sme sa povaľovali, žrali ("čo budeme robiť, keď nebudeme jesť?") a pozerali telku.
Samé pičoviny, chvalabohu za káblovku.
Ako hovorí Hannah Montana (ó áno, nežartujem, aj TOTO) - život je boj, ale stojí za to. My sme bojovali s tonami žrádla, viac-menej úspešne.
A dneska sme sa museli navrátiť do hnusnej studenej reality. V podstate by to nebolo také hnusné, keby už konečne bolo teplo.
Ale včera som so Chantal bola v kine a to bolo super, na Občanský průkaz. Popiči film, oveľa lepší než som čakala, bol podľa mňa úpne skvelý a dokonca som si aj poplakala. Ja, necitlivá neromantická osoba. No ale, nedalo sa inak. Vrelo odporúčam.

A takto my so Chantal nakupujeme domáce potreby:

"Aha, tento saponát stojí 1,50."

"Ale pozri, tento je ružový!!!"

(Ale pohoda-jahoda, aj ten ružový mal rovnakú cenu...=)

Jeden deň Wicked Lady

Dnes som mala šesť prednášok, čo v praxi znamená prísť do školy o 8:30 (no dobre, o deviatej, lebo nie som nikdy schopná dojsť včas) a odísť z nej o 17:30.
S jednou voľnou hodinou po ôsmich odsedených, ani sa to nedá nazvať obednou prestávkou, lebo je to poobede, ďaleko po obede.

Ale nevadí, popojedem. Dnes som sa nalietala, aspoň v prvej polovici dňa. To máte tak, keď meškáte, musíte sa ponáhľať (no až tak zas ne, lebo radšej dojdem neskoro, než spotená a zadýchaná, v mojom prípade totiž meškanie zvyčajne presahuje 10 minút a zastávam názor, že je jedno, či meškáte 15 alebo 30 minút...už tak je to veľa. Preto nakráčam do triedy dôstojne.) (Ale hovno, aj tak bežkám po schodoch vždy a cestou sa vyzliekam, rozopínam a potím jak prasa - zmena teplôt - a jednou rukou vypínam mp3-ku, potom sa dorútim do triedy a zahuhlem pardón, dobré ráno, alebo niekedy aj nič a prášim do zadných radov. Cestou očami zdravím spolužiakov a rozdávam úsmevy.) (Potom sa ešte - hlavne v zime - asi 10 minút vyzliekam, hniezdim, vypínam zvonenie a hľadám vhodnú polohu na tvrdej stoličke.)
(Potom sa začnem baviť s ostatnými, väčšinou začínam vetou "Čau, o čom je reč...?")

A kde sme to...? Zasa som odbočila od témy. No tak som najprv dofučala na Politické procesy v ČSR a tam som lelkovala (vlastne som lelkovala celý deň, lebo som nemala so sebou nijaké papiere, tak som si nemohla písať poznámky...zakladač so sebou v prvý semestrový týždeň zásadne nenosím), ale henten chlapík je aspoň zaujímavý.
Potom som mala seminár k didaktike dejepisu, kde nás je mrte málo (ach...už vidím ako sa budem museť zapojiť do diskusie aspoň niekoľkokrát za hodinu...bŕŕŕŕŕ...), ale našťastie som tam dlho nezostávala. Akosi sa stalo, že teta mi nezapísala predmet do AIS-u, tak som jej dala podpísať také oné, potvrdenie a bežkala s tým na študijné.

Cestou som sa zastavila na M107-ke, kde mali niektorí vyvolení metódy, či metodológiu či ako sa tá pičovina volá. Ten predmet je VUZ (akože všeobecný učiteľský základ...pedagogické chujoviny, ktoré majú povinné všetci bez rozdielu rasy a je to takmer vždy nuda a je tam nával, takže je o hubu dostať sa tam...). Presne ako sa dalo čakať (v zimnom ho neotvárali), bolo tam asi trilión ľudí, celých nedočkavých. Vlézla som dnu, aby som jej povedala, že ja chcem dojsť o13:30, nech s tým počíta (ona že dobre, dojdite...).

Keď som vošla do triedy, hádajte, koho som medzi triliónom ľudí uvidela ako prvého. Presne. Stál tam (práve ma napadlo "stál tam on a možno chcel byť mojím snom" a moje spolužiačky to v štvrtej triede ZŠ prerobili na "stál tam on so svojím veľkým schneemannom" proste srandy kopec), celý v čiernom, jebač jak sviňa a usmieval sa na mňa tým svojím namotávačským pohľadom. Kývla som mu na pozdrav a zas prášila preč. A ešte som si hovorila chacha, dneska dobre vyzeráma  ešte som aj namaľovaná, aspoň že to.

Bežala som na študijné - prosím pekne, cestovala etelinkou, lebo naša škola je rozlezená po meste jak rakovina - tam som si nechala zapísať predmet, vytlačiť nejaké pičoviny a mohla som ísť naspäť.
Cestou som počúvala Die Ärzte a oni majú super texty, tak som sa musela furt usmievať. Napriek mrholeniu a sychravu (sychravo som povýšila na podstatné meno, keď je teraz furt takto...).
Došla som spať a zaparkovala v bufete (môj luxusný obed pozostával z jednej predraženej bagety, v ktorej bolo všetkého málo, akurát masla tam bolo príliš...bleh), ale pani Bé (terminologický aparát používaný ešte na strednej - skratka pre pani bufeťáčku) šla na obed (do jedálne...som trdlo že ma to nenapadlo skôr než som si kúpila tú hnusnú bagetu), tak nás vykopla. Vytrepali sme sa na prvé poschodie a zistili, že naša prednáška je na prízemí, ale keď už sme tam boli, zostali sme tam chvíľu sedieť.
A zasa. On išiel po schodoch, kráčal si ako poloboh (som si istá, že by nesúhlasil s takým označením, lebo sa asi považuje minimálne za boha...to polo by nezodpovedalo veľkosti jeho...EGA) a znova mi venoval svoj zvodný úsmev (omg, na moju hanbu musím povedať, že fakticky zvodný, na sekundu som až zabudla že je to kokot, to preto, že u mňa zakrnel zmysel pre morálku).
Keď mi bol už chrbtom, vážne som sa zaksichtila, takže baby vyprskli do smiechu.

Neviem či vás nudiť opisom ostatných prednášok, ale hádam aj áno.
Literatúra bola ako vždy, teta rozprávala veľa a od veci ale jednu múdru vec povedala - že tento semester tu bude veľa utrpenia (samozrejme myslela obsah kníh, ale my vieme svoje).
Potom som sa dopravila na tú metodológiu, ktorá bola v ešte menšej miestnosti než tá doobeda a bolo tam asi rovnako veľa ľudí. Na starú pannu sme museli čakať asi tak 40 minút (kokóóós...a vraj má dieťa, ale to nič nemení na jej výzore starej panny, stále na tom trvám) aby nám oznámila "Nejako sa dohodnite, miestnosť máme malú a všetci tu zostať nemôžu."
Milujem tento ich prístup, že nejako sa dohodnite. Viete si predstaviť dohadovanie s 50-timi študentami, ktorých ani nepoznáte...
Oznámila som, že prídem budúci rok v zime a odplichtila som sa...našťastie je vždy v zálohe ešte iný predmet (keďže nám sa vkuse všetko prekrýva...aspoň nejakú výhodu to má). Budem chodiť s Dašou na religionistiku.
Kým sme tam čakali, začala som jej hovoriť o chalanovi. A ona že hej, všimla si ho v triede, vraj hrozný jebač. Ona ešte totiž nevedela celú story. Keď som jej dopovedala koniec príbehu, považovala ho za kkta. Veď tak to je.
Ale dnešný deň bol ako nejaký fantóm...

Máte pocit, že tento deň je nekonečný? To aj ja. Religionistika nie je posledný bod programu.
Po nej (ale nebojte, už sme vo finále) nasledujú dejiny niečoho (nie som si istá ani obdobím...ale myslím že ide o strednú Európu a nejaký novovek, či čo, proste jebte na to, celý čas som si aj tak čítala Posledný kabriolet...nie, nie je to povinné čítanie, to pre radosť).
Najprv som sa zamotala na katedru dejepisu, že či sa nestači len zapísať a vypadnúť, ako to u rozumných vyučujúcich na prvej prednáške chodí. (Ale ne, tento nudný patrón prednášal predčítaval a pri tom robil asi 5-minútové pauzy...na skapanie.)
Na katedre som stretla dve spolužiačky a tam sme vykecávali. Sedeli sme na takej lavičke oproti nástenke a tak som sa začítala do papierov. Visia tam zoznamy prednášok na ktoré sa môžte zapísať (veď viete, nástenkový systém u nás fičí, aj napriek tomu, že už dva roky univerzita funguje na AIS-e. Ale staré dobré zvyky netreba meniť, hlavne to nečakajte u historikov, tí ľpia na starých obyčajoch) a tak som kukala na stredajšie poobedia s Pannou Máriou (Sovietsky blok a Balkán, pohoda-jahoda, neviem sa dočkať kedy tá ježibaba začne na nás hulákať to svoje "Pani kolegynka!!!!"), že kto je tam zapísaný.
No, už to asi viete skôr, než sa vymáčknem. Chalan. Jeho meno tesne pod mojím, úha, aká blízkosť. Bože dobrotivý...štyri hodiny na prednáške kde je vás sedem dokopy...žúžo.

Asshole no more

Pre veľký ohlas musím doplniť nejaké to info o chalanovi. Lebo rozprávam to už každému a vždy mám pri tom záchvat smiechu a ostatní najprv neveriaco krútia hlavou a potom majú tiež záchvat. Smiechu.
Okrem toho, že je chalan egoista, má aj iné spomenutia hodné vlastnosti. Napríklad jeho ego. Neviem, či postačuje na to tak málo viet...lebo viete, jeho ego je samostatnou jednotkou. Je väčšie než vesmír a tuším sa ešte stále rozpína.
Asi najlepším príkladom bude jeho (čoskoro nepochybne) slávny výrok: Ja super šukám.
Keď ste nevyprskli na obrazovku teraz, už sa tak asi nestane, lebo lepšiu vec mi nepovedal. Chantal to okomentovala trefne - "To do piatich minút každá predstierala orgazmus?"
Moji milí, je to veta týždňa a dočista to zatienilo pocit chudery, ktorý sa vo mne snažil vyvolať, keď vyhlásil, že by bolo naivné myslieť si, že mu šlo o viac než iba o sex, veď sa predsa nepoznáme. Takže čo ja vlastne riešim. Každopádne už nič.
Mala by som si zistiť jeho adresu, aby som mu mohla poslať knižku Dost bylo kokotů (No More Asshole).

What love it brings

Asi sa nebudem vedieť zaradiť do pracovného procesu, keď dokončím štúdium. Jedine že sa zamestnám v holubníku, lebo na to som zvyknutá. Ale ako vydržím niekde, kde bude dobrá organizácia a všetko začne včas? (Ja nedokážem nikam dojsť včas...povolanie učky asi nie je pre mňa stvorené.)
Každopádne, dnes som z holubníku uletela, lebo sa nič poriadne nekonalo a konať sa bude možno až o tretej ale to mňa už tam nikto neuvidí, nebudem sa na päť minút trepať niekam aby som sa zapísala na zdrap. Hej, u nás fungujú papiere a nástenky...veď viete. No ale vzhľadom na to, ako to tam funguje, nikomu nebudem chýbať a už vôbec nie prednášajúcej, takže detaily až zajtra, pánové a dneska idem s Triss na pracovný obed. Och, ako dlho sme už neboli na pracovnom obede!!! Započali sme túto tradíciu hneď v prvom ročníku výšky a odvtedy už nikto nemal čas a hlavne mal každý iný rozvrh.

Ešte ku včerajšku - to neni zlý sviatok, tento Valenta, dostala som Raffaello (od mamy, samozrejme), ktoré milujem a dokonca som dostala aj kvetinku, a to som nečakala. Od mojich manželov, jeden červený tulipán. (Náhoda, ja milujem tulipány, to sú moje obľúbené kvety...ale ja kvety moc nepijem nedostávam, takže sa poteším hocijakým.)

A ešte volačo. Na fejsi mi vyskočilo že event invitation, tak som sa šla pozreť, čo zas. Predstavte si tú drzosť, poslal mi ju chalan-hajzel. (Ide o voláky koncert neviem kde...chápete toto???)

Povedz mi čo mám, čo mám s tým hajzlom spoločné?

Len toto...všetci muži sú rovnakí.
Hajzel je zadaný a mňa degradoval na púhy objekt svojej sexuálnej túžby, čo by samo o sebe nebolo také idiotské, ako to jeho nemiestne namotávanie.
Včera som sa Martiny asi štyristokrát spýtala "PREČO???" a dnes keď som sa zobudila, mala som náhle jasnú hlavu. Je to debil.
Ale viete čo? Keď chcel len sex, aj tak nerozumiem, načo toľko namotával...mohol ísť rovno na to, tie kecy si mohol ušetriť. Ale asi ho to baví. Ja som od včera kompletne vyliečená, lebo je to ešte schladzujúcejšie než ľadový dážď a zasa som spokojný single-egoista. No a čo...aspoň som single, čo sa nedá povedať o všetkých egoistoch.

Who do we think we are

Kým Chantal stihne vytrúbiť svetu ešte iné tajomstvo našich kúpeľnových rozhovorov, chcem všetkým dopredu oznámiť, že inak sme obe kompletné. Takmer.
Zasa sa musím posťažovať...no, nechcem povedať že nemôžem za to (lebo možno aj môžem), ale keď sa inak nedá, treba pičovať, a tu je to také, že...keď vás to nebaví, aj tak ma vypnete tak ani nemusím mať výčitky že som na vás vykydla tonu negatívnej energie.

(Mám nový header, pekný, že? Martina je iste nadšená, že už sú preč motýle. Ten predtým sa mi zdal málo sick...chápete.)
Tak dnes som stihla asi polovicu toho čo som si plánovala, navyše som sa u babky nasrala do vývrtky. Som samoser, o tom potom, ale moja rodina ma vie dostať do stavu beztiaže.
Uznávam, že som dneska preháňala (keby som aspoň bola nasratý teenager, dalo by sa to ospravedlniť, ale nejsom, na také výstupy už som pristará, no jedine že by som to zvalila na hormonálne zmeny po 23. roku života, ktoré, ako všetci vieme sú nesmierne...asi).
A išla som ostentatívne trucovať do zadnej izby. Po asi pol hodine došla babka ma akože zavolať naspäť a snažila sa mi dohovoriť.

Ale ona nechápe o čo mi ide (jasné že nechápe, keď som jej nepovedala, lenže to by nemalo význam, lebo by to nepochopila, proste sa narodila v inej dobe a to neni prázdna fráza, sračka, to je fakt).
Ona nechápe, ako by som mohla maž blbé obdobie. (Niekedy ani ja nechápem, ako ho môžem mať tak dlho.)
Totiž už som si myslela, že prestalo, ale ono sa, kurva jedna, vrátilo. A tak som ne len že unudená na smrť celou mojou tragickou existenciou (isteže preháňam a fabulujem, ale chcelo by sa vám čítať niečo čo znie príliš obyčajne??), ale ešte som aj nevyrovnaný singel. (Haha, hej, naschvál singel...veď viete, že som gramotná.) Vôbec sa mi nedarí nemyslieť na chalana. Keby aspoň nebol kompletne môj typ. Už vidím tie ubíjajúce hodiny strávené na jeho profile (vďakabohu to on nevidí, koľkokrát denne tam oxidujem, jedine že by mu teda Cukerburg zavolal), kým sa moja myseľ zmieri s neúspechom.

Yes oh yes

Znova sa dostávam do stavu vyrovnaného singla. To mi treba a to mi ide, nebudem sa stresovať kvôli nejakému chlapovi. (Nie a nie a nie! Ani keď mi ešte pred pár dňami vykladal o osude a podobne, proste NIE!)
Takže, prosím ťa, ukľudním sa. To že som včera zežrala v noci Twix (len tak, zo stavu zúfalstva), na to proste zabudneme, hrubá čiara a hádam sa do konca týždňa vrátim tam kde som bola v stredu ráno. Totiž do stavu sladkého egoizmu. (Na single živote je predsa najlepšie to, že môžete byť egoista!)

Takže dnes, v duchu zmysluplného trávenia voľného času, opravujem písomky. Len aby som sa dozvedela že tí krpatí zmrdi na mňa serú, ale veď keď uvidia tie známky, prejde ich smiech. Len aby som vás uviedla do deja - najlepšia známka je dvojka (75%). Stupnicu zmierniť nemôžem, ak teda nechcem známkovať štýlom pomocná škola. Teda pardón, C variant sa tomu hovorí, podľa nového školského zákona. Asi aby sa nikto nemohol urážať že aká pomocná. Pritom každý vie, že do C variantu chodia debilkovia. Teda pardón, duševne postihnutí.

Ešte by som si mala pripraviť nejaké hodiny, lebo s mojou chuťou pracovať to ide fakt z kopca a potom musím improvizovať a pomaly sa začínam báť, že si to moji žiaci všimnú (a asi sa im to nebude páčiť, keď si dajú do pomeru cenu a výkon).
No a ešte ísť k babke. Kks, znie to ako odškrtávanie povinností, ale nehnevajte sa...musí mať človek furt náladu na svoju rodinu? Podľa mňa ne...aspoň že ide aj Chantal, lebo inak by som sa zhrýzla od nudy. A táto strana rodiny je hrozne uhučaná (ja to mám asi po nich, teda uhučaná som určite, len že asi z tejto strany to vzišlo) a mňa tam vždy bolí hlava keď sa začne riešiť politika. Nechápem, prečo sa všetci nevedia zmieriť s tým že babkovci sú Ficovci a hotovo a nemá cenu presviedčať ich o tom, že je to pičovina. Načo???
Ak mi poviete že som nepoučiteľný pesimista, tak to teda som, hlavne v otázke zmeny politického názoru, nedávam tejto krajine nijakú nádej, ale presviedčať vlastnú babku je o nervy.

I just don´t know what to do with myself

Poviem vám, muži by toto nemali robiť. Najprv vás celý večer namotávať a potom sa tri dni poriadne neozvať. Viete čo chcem povedať...jednoducho je to o nervy.
V podstate ide o to...(ha) že: ja som šťastný a vyrovnaný single. Spokojný single, teda spokojný s tým, že je single, aby sme sa rozumeli. 23 rokov som sa ubíjala (no dobre, možno ne 23, lebo keď som bola decko, mala som nejakých mužov u piči...vlastne nemala, práve preto mi nechýbali, no nechajme to), že som sama a že nemám chlapa a že čo so mnou bude a tak všelijak a inak a podobne.

Pri ženských časopisoch a amerických filmoch človek získa nejaké tie mylné predstavy o živote. No a a keď sa s tým vyrovnám a zistím, že sa mi to páči, že to nechcem meniť a že je to najlepšia vec na svete (a som s tým názorom sama široko-ďaleko, som vlastne rarita, chránený druh, mali by ma všetci ofukovať!), tak dojde chlap a začne namotávať. A to poriadne. Navyše môj typ, kompletne môj typ, se vším všudy, počnúc farbou vlasov, hudobným vkusom, členstvom v kapele a končiac skutočnosťou že má rád True Blood (ok, je to blbosť, ale to je nepodstatné, však?).

A ani sa nespamätám a už ho mám v hlave, stále tam je a nejde preč a ja chodím kontrolovať správy jak šibnutá.
To nie je môj štýl, predsa. Ja som femme fatale.
A takto... chlap vás teda namotá a už vás má na udičke a vy o tom poviete všetkým kamoškám a on sa potom tri dni tvári že nič, no ako to vypadá? Vy akurát vyzeráte ako chudera, lebo sa vás každý stále pýta, že čo teda s ním. No, veď to, že nič. Och dopekla. To že som spokojný single ešte neznamená, že sa nenechám namotať. Keď ma nechce nech prestane! (Na to Chantal povedala "Veď prestal." Ale všetci dobre vieme, že som to myslela inak, však, dámy.)

Nezmar s kondičkou skacká na jednej nohe

Je to výborné, raz za čas zorganizovať zasadnutie slepačieho výboru. Chlastať v kuchyni víno a fajčiť šišu, foter opodiaľ...chudák. Ten si dnes vypočul viac než asi chcel. Ale my sme sa nasmiali.
Úroveň humoru suterénna, ba až mierne nižšia.
Prebralo sa všetko. (Táto veta znie tak odhodlane, ako keď píše autorka bestsellerov Urbaníková. Ííííha.)
Každá členka výboru musela pretriasť muža, pretože každý potrebuje druhých zhovadiť. Každý muž dostane hneď prezývku a vymyslí sa k nemu nejaký debilný príbeh. Aby sme sa mali na čom smiať.

Revízia srákov hokejového tímu!

To víš že se to může stát

On: I´m the vampire

Ona: Kusneš ma?

On: Tým to len začne...

Povedzte mi. Hovoria toto obyčajní muži? Ja vám pomôžem. NE! Odkial vie, že na takéto mňa namotá jak nič? Jak motúzik. Asi.
Po včerajšom 5-hodinovom chate už je mnohé takmer jednoznačné.
Chalan sa nesere a ide priamo na vec. Rovno si vypýtal moje fotky. (Dúfam že je tu každému jasné, že ne nejaké z rodinnej oslavy...)
Vytrvalo som odmietala (chápete, v podstate išlo o to, že som po celom dni vyzerala fakt hrozne, nemala som make-up a ešte furt som neschudla tých 500 kíl, čo mi chýba prebýva k hmotnosti modelky...a okrem iného som aj dobré dievča). On argumentoval tým, že keď je niečo osud, je jedno kedy mu pošlem polonahé fotky, lebo je to osud a hotovo. Jakub fatalista...
A inak? Hrá v kapele. Pozná sa s muzikantami (a ne s kapelami z Randalu...on bol na afterparty s Rammstein!). Miluje spln. Dokonca má rád True Blood (toto už čo má znamenať??).
Fasa chalan. Vtipný. A vysoký.
Dneska som sa celý deň debilne usmievala.
Dokelu. Práve v momente, keď si začnem užívať, že som single a teším sa z toho, proste práve v tom momente ma dojde niekto takto bezostyšne zbaliť?

Kde jsou ty hrady, anebo zůstaneme tady?

Keď vám chalan na mail odpovie "ďakujem pekne peknej slečne", môže to znamenať hocičo. Napríklad že to píše z pasie každej, lebo je namotávač a že takých chodí po planéte dosť.
Alebo že si myslí, že ste naozaj pekná slečna, ale nerieši, lebo...proste to sú chlapi.
Alebo si myslí že ste pekná a má nejaké úmysly, ktoré by nejedného katolíckeho kňaza dostali do rozpakov.

Môžete nad tým rozmýšľať celé poobedie, kým dospejete k záveru, že mu určite o nič nešlo.
Keď si večer nájdete ešte jeden mail, s otázkou či ste aj na FB, spektrum možností sa scucne.
A keď vám hneď po pripojení napíše na chate, aký máte super hudobný vkus, už takmer nepochybujete.
Uvidíme.

Edit:
Ejha, chalan hrá v kapele!!! Olalaaa...

"Ja nejsom rasista, ale pre bielych by mala chodiť biela sanitka a pre čiernych čierna"

Humanistická koncepcia vyučovania

"Učiteľ toleruje city, potreby, záujmy, chyby, svojský štýl učenia a správania sa žiaka, žiakove názory."
Žiak netoleruje nič.

Keď som išla včera učiť deti (pre tých čo nemajú jasno, to sú tí zmrdi), mala som šancu porovnať svoj pedagogický štýl s iným.
Idem vždy okolo školského dvora. Máme tu prvé teplé dni (klišééééééééééééé) a decká mali telesnú na dvorku. Boli tam niektorí z chalaov, čo chodia ku mne na nemčinu, piataci.
Vtom som počula ziapať učiteľku (na jedno z tých nepodarených dvojčiat, čo majú energie za 12-tich): "Keby som mohla, takú ti vrazím, že sa z toho posereš!!!!!!!"
A potom že moje metódy sú nepedagogické. S tou učiteľkou by som si chcela pokecať.

Noci dlouhý jsou plný touhy

Asi som práve objavila Ameriku, ale nevadí! Práve som sa pohrala s tým skvelým jednoduchým programom, ktorý je navyše aj online, tak si ho nemusím sťahovať (nemám rada sťahovanie, viem si stiahnuť akurát tak gate) a už vidím ako budem tráviť noci dlouhý. A je to fakt ľahké! To už keď pre mňa je to ľahké, tak 10-ročné deti by to určite zvládli tiež a kdejaký ajťák by sa mi asi vysmial a povedal by že to je škôlkárska úroveň. No ale nech.

Btw, nebolo by fajn robiť s hluchonemými deťmi? Tie moje strašne ziapu. Oni to asi tak nevnímajú, ale mňa vždy bolí hlava z toho ručania. Jelenia ruja je oproti nim šuviks (chacha, to sa fakt takto píše? A editor to nepodčiarkuje. Ja mu nerozumiem, každé normálne slovo podčiarkne ale šuviks a čurá nechá na pokoji...)

V stredu mám posledné dve skúšky. No, jedno z toho je seminár, ale ona z toho robí skúšku...bez komentára, na semináre predsa len odovzdávate práce, aspoň na každom slušnom seminári, ale táto teta chce práce a ešte vás aj podrobiť inkvizícii. Tie práce samozrejme nečíta, čo nikto neočakáva, ale k bontónu patrí tváriť sa, že ich čítala. Ona nerobí ani to. A tie práce si rozloží pred seba, trochu v nich listuje a pýta sa vás, čo ste do nich písali. Podotýkam, že to boli práce z celého semestra. Ona si fakt myslí, že si to každý pamätá? (Nepamätala by som si ani, keby som ich písala dnes...a dokonca v lete som raz niekomu chcela povedať tému mojej Bc. práce a nespomenula som si ani na to. To je síce hardcore, ale aspoň máte približnú predstavu o mojej pamäťovej schopnosti. Zlatá ryba je môj vzdialený príbuzný.)

A dnes už bolo vonku tak krásne! Neviem sa dočkať, ako budem sledovať jagavé (alebo je lepšie zlatavé? Hmmm...ktorý epiteton si mám vybrať?) lúče slnka cez špinavé okno prednáškovej sály. Bude to skvelé, keď budem pri východe slnka prichádzať do školy a pri západe z nej odchádzať.
No dobre...ale budem mať voľné piatky! Aj to je super. Ale keď sa to tak vezme, neni to až také terno. Viete, vo štvrtok budem mať 10 hodín. 12 aj s pauzou. A ja by som radšej mala aj v piatky prednášky. ja totiž, keď chcem mať voľno, tak si ho urobím. Preto som mala prakticky aj tento semester voľné piatky...no, okrem praxí. Ale na praxi bola niekedy haluz, hlavne keď som si čítala učebnicu náboženstva. Teda tie časti o pohlavnom súžití muža a muženy. Hohohooooo.
Myslím, že mužena je biblický výraz pre mužatku. Alebo možno pre hermafrodita. Skôr to druhé. Tomu sa hovorí prijímanie pod obojím.
Ok, končím tvoj Fero aj s výkladom Slova Božieho (či slovo sa nepíše s veľkým?), prenechám to Chantal. Keby medzi vami boli nejakí fanatici, tak...už asi prestali čítať a išli sa pomodliť. Hm, ale moja duša už tak či tak skončí v pekelnom ohni, to už nejde zhoršiť, takže nejaké pánbičkárenie ma z biedy nevytrhne.
Dneska ma dokonca deti drahé upozornili že som použila meno Božie nadarmo. (Ja na to že no a čo...eh...nepedagogické.)
Ale oni si zasa nadávajú do kokotov. Totiž väčšinou len do kokov. To T potom naznačia rukami, aby bolo každému jasné. A ešte aj dopi červené víno ty koko tyčinka. Zasa sme to mali dnes na programe. Keď som im oznámila, že to už aj my sme dávno pred nimi poznali, boli aj prekvapení. A povedala som im že si majú dávať pozor na slová. A oni že - veď koko tyčinka neni nadávka. A jeden zahlásil s vševedúcim úsmevom - "Pani učiteľka vie ako to myslíme!"
Vybavené.

Neznesiteľná ťažkosť bytia

(Kľudne mi povedzte že som hovado, ale napadlo ma k tomu hneď že blitia.)
Dnes vás tu bolo 13 a včera 18??? Neverííííííííím. Kokos, akože závratná návštevnosť, som dojatá. Že vás tak zaujímam, ja, chorá vec (tak ma nazvala Chantal).
Nuž...ne, vlastne nemám čo povedať. Šak už som dnes písala a tiež to bolo inkoherentné a zmysel ani okolo nešiel. A sťažujem sa...no ale niekto to robiť musí! Beriem to tak.
Ja fakt nemám rada tie poopičné depky. Veď to je ako boží trest (a možno aj je, vlastne to je logické).
Dneska som sa o deviatej nažrala (biele pečivo rulz, aj keď ne s Nutellou, ešte mám čo doháňať) a potom som mala záchvat sebaľútosti (našťastie som bola sama doma, tak aspoň to nebolo trápne. Teda bolo, ale nikto to nevidel.) a potom išiel môj seriál (ak vás to trápi, je to Mafia v Atlantic City...fakt super, 20´s chápete, Amerika, mafiáni v oblekoch, ppč, vtedy ešte mali štýl, ne jak teraz že nahodím tepláky a reťaz a na sedláka sa vyvážam v BMW či v čom.)
No a teraz by som mohla zaliezť a snažiť sa zaspať, ale keď ešte stále riešim v hlave pominuteľnosť bytia a je to dosť nechutná záležitosť.
Vergänglichkeit des Daseins.
To mi spôsobuje štúdium literatúry. Je to nezdravé. Mala by som byť radostný mladý človek ktorý hľadí do budúcnosti s úsmevom a nadšene buduje svetlé...toto. Aha, to už sme tu raz mali. A nasratí mladí muži, či ako si to nechali hovoriť...tí boli kedy vlastne? Teraz úprimne, fakt ma to zaujíma. Síce...mohla by som si to vygoogliť, že. Ale ja som človek z ľudu, tak sa pýtam vás, lebo vy ste ľudo.

Ale už si bohužel nepomůžou

Tak...aká som? No, nebudem sa chváliť cudzím perím, dneska som si písala s Triss a ona mi poradila že čo a ako a čo (zrejme som posledný človek na zemeguli, ktorý sa nauči pracovať s programami, ale nech). A teraz mám popiči header, ešte vyriešiť ako ho dostať do stredu, ale to ne dnes, lebo to neviem a nechce sa mi nad tým dumať. Vlastne Triss mi povedala že mám pozerať tutorials, keď už na tej stránke sú...dobrý nápad, ne?
No, tie motýle (Martina, ticho!) sa asi moc nehodia k názvu, ale nemohla som odolať, chápete! Dalo sa tam porobiť toľko pičovín, že som radšej sejvla čo som mala, aby som to nepreplácla (akože blikajúce a svetielkujúce písmenká a obrázky a podobne...mám novú zábavu. Je to oveľa lepšie ako písať kódy v HTML. Presne tak si predstavujem prácu s programom, že klikám na zrozumiteľne označené ikonky a potom to robí to čo má, a ne jak word, že vás iba zbytočne rozčuľuje. Mám niekde doma aj nervoguľu, ale kto ju má furt hľadať...

A tak. Včera som stretla kamošku zo strednej a bolo to super. (Ožrala som sa z vína a videla som dvojmo, hehe. Ale ten chlap na ktorého som pozerala, keď som si uvedomila svoje dvojité videnie, vôbec nebol pekný, čiže načo je človeku, že vidí veci dvojmo, keď neni poruke nijaká pastva pre oči???)

Ozaj, ešte taký problémik sa mi vyskytol, že spravila som header a mám na ňom názov, lenže názov treba udať aj do toho okienka v bloggeri a ja som tam dala len bodku (lebo niečo tam byť musí) aby som tam nemala názvy dva a tak, no a teraz ma napadlo že keď niekto bude sledovať môj blog, bude tam mať len bodku? Och dokelu. Predsa len nejsom taký macherko. Safra. Idem sa kuknúť čo sa dá v tejto veci urobiť. och bože, práve ma napadlo, že dnes mi asi opakujú seriál, ktorý som nestihla, musím zistiť kedy.
A mám poopičnú depku. Neznášam ju, celý deň myslím na pominuteľnosť bytia a na to že v budúcom semestri si musím zapísať asi 14 predmetov (budem v škole dňom i nocou, oh yes) a to skúškové si viem predstaviť už teraz (hlavne si viem predstaviť ako budem nekonečne cirkusiť).
Inak dnes je vonku úžasný vzduch, taký jarný, Triss, neni to fatamorgána, podľa mňa je to fakticky okúňajúca sa jar!!!

Everybody´s looking for something

Včera som sa chcela sťať pod obraz, ale v obchodnom dome Tesco mali iba malú vodku (totiž sedemdecku, ale už si prestávam byť istá či vôbec litrovka existuje...) a boli sme na ňu tri.
Ne že by som teda zostala triezva...mesiac abstinencie sa na mne podpísal a netrebalo mi toľko...a nepomohol by ani nápis "Seďte kľudne a nekolíšte sa". Sedela som asi kľudne ale za chôdze som sa kolísala celkom.
No, nevadí. Bola som tak akurátne daná (no, ako trojuholník) a...konečne.
Hučali sme na celé intráky (nevadíííí) a potom sme išli do Harleya, aj keď polka zradila a šla domenkov spinkať.
A akože celkovo hodnotím všetko pozitívne, len som dnes nejaká nevládna (žeby kvôli nedostatku spánku?) a večer mám zas naplánovaný pitný režim (a to som sa ešte vyhrážala kamoške, že nech sa neopováži dojsť autom, lebo sa už konečne musím opiť...a veru neviem, či nebudem za trapošku, keď po troch odpadnem. Ale nie, ja takýmto výzvam čelím nebojácne (ne ako skúškam, to sa kľudne nervovo zrútim na hajzli a vreštím, že v tej hnusnej škole ma už nikto neuvidí). (Foter to potom okomentoval slovami "aj som myslel, že sa od nešťastia spláchneš".)
No a inak? Nechce sa mi ani nechcieť. A mala by som volačo na práci, veru áno, napríklad pripraviť si hodinu pre zmrdov (keď odfláknem prípravu, skáču mi po hlave lebo postupujem nesystematicky...sú to zmrdi), spraviť si rozvrh na ďalší semester (no to sa mi už vóbec nechce, lebo pri tom sa pravidlene naserem, keď zistím, že sa mi povinné predmety prekrývajú...a to si vždy hovorím dopredu, že jeb na to, ale ono sa to nedá. Každosemestrálny rozvrhový stres mi nebude chýbať keď s tou školou skončím.) a čo ja viem, čítať volačo na literatúru, ktorú mi teta docentka zapíše až keď prídem s tým že som si dočítala tie romány (akože dva-tri osemstostranové a mala som na to čas od 21. januára...lebo som bola lenivá a nečitala cez semester).
A podobné chuťovky, a ešte povysávať, lebo je tu bordel ako v tanku (už vidím fotra mamku). Ale - stačí zajtra.
Inak myslíte, že to čo je vonku, je prichádzajúca jar, len sa ešte trošku okúňa?

Baby I got crazy

Deti...z tej nešťastnej nemeckej didaktiky mi dal A. Nechápem, neriešim. Teším sa. Trochu si myslím, že to nečítal, lebo som fakt nič nevedela a to nepreháňam. Alebo som mala prelomové nápady. Nuž...teraz už je naozaj dôvod najebať sa. Ach...ešte dve skúšky mám budúci týždeň, ale tie si nepripúšťam. Takže tak. Pripijem si aj na vás cez víkend. Zdravím!

Dancing days are here again

Je 22:49 a ja dlávim čipsy, Dnes nie zo zúfalstva ale od nadšenia...od stresu a adrenalínu a všetkého. Chudnem od zajtra. Idem aj do plavárne. (Ak sa zobudím pred obedom.)
Kým sme dnes čakali na frazu útrpných 5 hodín pred jeho kanclom (malé nedorozumenie), hrabalo nám, že by to vydalo na nejaký zábavný diel seriálu.
Rozprávali sme sa len vo frazeologizmoch a fňukali ako to nevieme.
Ale nebolo to tak hrozné nakoniec. Ale stres som mala riadny, vrátane hypnotického trasu, ľadových prstov, zovretého žalúdka a strašného chladu (nič som nejedla celý deň...to preto.)
A viete čo ma dnes napadlo? Jasné, typická ja...išla som v buse na doučko, počúvala mp3 po sto rokoch a myslela na to že nebudem aspoň pol roka používať mozog. A tešilo ma to. A vtedy ma napadlo - veď skúškové by sme mali brať ako skvelú príležitosť dozvedieť sa kopu zaujímavých informácií.
Keby mi to niekto povedal pred troma dňami, tak ho pošlem do piče že už by sa so mnou v živote nebavil. Viem viem. Taká som.
(Inak trošku som popracovala na tom layoute - teda Chantal ...no neni to síce celkom tak, ako si to predstavujem...ale prispôsobujem svoje predstavy realite.)
A dneska som sa tak strašne uvoľnila, že si to neviete ani predstaviť...ani ja si to neviem predstaviť. Toľko adrenalinu, čo som mala dnes v krvi, s tym by som vyhrala nejaký bežecký pretek...a večer už som bola ako mŕtvolka. Aj teraz som, ale ve´d už sa aj chystám spať, ale som si hovorila, že treba vám povedať že už som zasa ok, lebo hentie príspevky boli vážne hrozné... A fakt sa mi chcelo umreť, ale čo ja viem...aj sa celkom teším že som teda nakoniec nezemrela. I vy, nie je tak?
Och jasné...v pátek sa rozbijem na padrť.

Doprdele

je to vôbec normálne aby som si nedokázala spraviť layout podľa návodu??? Jebem to...

Pamäť sa vymazáva

Mááááám frazeológiu!!!! OMFJ...výmena mozgu...