I want it that way

Pamätáte si na Backstreet Boys? Ak ne, tak chytro zapnite youtube, lebo táto pesnička sa medzičasom stala hymnou erazmu a k tomuto príspevku je viac než vhodné si ju vypočuť. I keď Crazy Crazy Nights od Kiss tiež vhodne vyjadruje čo sa tu dialo, keď slepačí výbor vkročil na luxemburskú pôdu. Tak. Obrátili sme to tu hore nohami. Oslavovali sme štýlom po nás potopa.

Streda

Slepačí výbor dorazil do Luxeburgu. Večera na intráku a jedna fľaša rumu (ešte stále som chorá a šetrím sa na pátek a sobotu) v kuchyni, spolu s Mariusom (ktorého odteraz volám AJ - ako ten z Backstreet Boys), Francescou a Renatou. Príjemný pokojný večer. Jeden z posledných.

Štvrtok - Metz

Výlet do Frantíkova. To že ste vo Francúzsku spoznáte podľa toho, že nikde na okolí neni ani jedinej žaby, alebo slimáka. Proste pôjdete v protismere žiab a s istotou trafíte do krajiny Žabožrútov. Heh.
Pozreli sme si katedrálu a potom sme šli nakupovať - šak slépky.
Mne bola kurevská zima a tak som si obstarala vianočný darček, kožené čižmy za 130 euro. (Neskôr mi v potravinách nešlo zaplatiť, lebo na mojom účete bolo 24 euro. Ktoré som minula na whisky.)
Na konci sme nakúpili žrádlo a mašírovali domov. Uvarili sme čaj a sedeli v izbe, ale nuda nebola, aj keď sme nepili. Natáčali sme videá s plyšovou krysou (bola pokrstená na Hammela) - najlepšie je asi to s názvom "Nahríbovaný Hammel (Hammel on mushrooms)".

Pátek - Trier (ak chcete, Teriér, ako povedala Triss)
Vymotali sme sa z domu a dorazili do Nemcárne. Zase bola na programe katedrála (zaujímavé že sme v tých kostoloch nezhoreli na prach...no ale to asi preto že bordel sme začali robiť až v piatok večer) a obchody. A vianočné trhy. A nakoniec lacná nemecká kozmetika, keď už sme tam boli. To sa oplatí.
Cestou sme sa dohodli, že na Legendary party (to je naozaj oficoš názov, hoci my z každej party spravíme legendárnu) sa predsa len ide, napriek tomu že sme na smrť unavené, ale domov sa pôjde posledným vlakom o jednej. (Prvý ide o piatej, ako je známe.)

Dorazili sme domov, bez večere, v rekordnom čase sme sa namaľovali a prezliekli a aj s nemeckým pivom (každá sme si v Teriéri kúpili six pack a nikto sa so svojím nechcel deliť - nabudúce to bude asi bednička a potom pivný sud - a preto si Chantal s Radanou museli kúpiť Jelzina za pětku) sa dotrepali na poštu. (Pošta je intrák, alebo aj dom neresti po najnovšom.)
Tam som slečny zoznámila s ostatnými erazmákmi a keď sa čo to popilo, vyrazili sme do Luxemburgu. Vo vlaku AJ (btw vlastne ho voláme aj "Rímsky Legionár Gaius Minimus" - domyslite si prečo je tam ten Minimus) namotával a presviedčal, že rozhodne nikam nejdeme o jednej a pekne zostaneme do rána tak ako ostatní. (BTW, on namotáva, Afričania hustia...taký malý slovníček.)
No a party bola...legendary. Samozrejme sa nikam nešlo o jednej. Aby som to zhrnula. Ja som o dušu tancovala s každým černochom, lebo ma vždy drapli a nepustili. Vrana sa spustila s Rímskym Legionárom Minimusom, Triss bola - hm, netuším a Radana so Chantal zaspali na gauči.

Sobota

Pôvodný plán bol vstať a pozreť si už konečne Luxemburg-mesto. Ale nevydalo, lebo sme spali do obeda, potom varili a kým sme sa niekam vykokotili, bolo pol šiestej (a nešup ho na dvanástu) a tma. Tak sme aspoň kúpili jedlo a chlast (Janko Idzec - celým menom Johnny Walker) a vrátili sa do Eschu.
Narodeninová party sa konala v dome neresti na pošte. My sme sa vychystali s pokojom Angličana a dorazili o pol 11, keď práve začínala zábava. (Jasné, my sme doniesli zábavu...lebo sme kurvinec na kolečkách.)
No a z tejto party si toho nikto veľa nepamätá  a keďže ja som bola zrejme najtriezvejšia (sama neviem ako sa to stalo), dávala som dokopy puzzle tisícku, ale nemohla som byť na všetkých miestach naraz a preto niektoré kúsky sú asi navždy stratené. (Padli za oltár vlasti?)

Ale tak približne v prvom bode sme sa všetci zhodli:
Začalo sa chlastať. To ostatné nie je celkom zajedno so súslednosťou časov, ale aspoň informatívne...
Radana tancuje Lady Marmelade na prázdnom parkete (dosť explicitne, nič nepomáhajú jej výhovorky že to tak robí už od 11 rokov) a všetci čumia so spadnutou sánkou. Pripája sa k nej pár černochov a ostatní uznanlivo pokyvkávajú hlavou (ako osemdesiatnik na priedomí).
Všetky sa učíme danza kuduro (oioioi sa stáva heslom tripu).
Tancujeme, spievame, pijeme.
Chantal sedí a točí sa jej hlava, vediem ju na hajzel a cítim všetky tie pohľady zabodnuté do našich chrbtov.
Chantal grcá o poschodie nižšie, ja jej držím vlasy a dotrepú sa dvaja Afričania. Jeden z nich šikovne využije moment, kedy sa idem vycikať a natrepe sa jej do kabínky aby jej mohol vyprávať ako dobre vyzerá.
Ideme do kuchyne, kde Chantal oddychuje na gauči a zežereme tortily aj s dipom. (Hádam si ich tam nikto nenechal na ráno.)
Ideme naspäť hore do práčovne, kde sa odohráva celý ten cirkus.
Tancuje sa a pije.
Zrazu všetci hľadajú AJ-a a Triss, ktorí sa niekde vyparili (posledné slová čo si pamätám od Triss sú "Teraz som ja na rade").
Vrana posedáva na stoličke. Začne pátracia akcia po milostnom páriku a všetci uzatvárajú stávky, kde a kto ich nájde trtkať. Zdržiavam sa. Chantal sa vracia na parket. (Ale našťastie už nevracia.) Vrana medzitým vyleje pivo, lebo drží plechovku síce rovno a pevne, ale hore dnom. Všimne si to až keď je celý obsah na dlážke.
Ja tancujem s Kamerunčanom od nás z intráku, ktorý po mne ide jak po údenom (to už som vedela predtým, ale bol jediný muž na parkete tak čo som mala robiť?) a snaží sa ma pobozkať ale ja sa uhýbam jak úhor a tvárim sa že nechápem.
Stále všetci pátrajú po páriku. Sedím vedľa Vrany a vedľa si prisadá nejaký Afričan.
Odchádzam a posledné slová ktoré počujem od Vrany sú "On ma tak príjemne škrabká po chrbte". Keď sa vraciam na miesto, Vrana ani Afričan tam nie sú.

Nakoniec predsa len pozbieram všetky členky slepačieho výboru (aj milovníci sa objavili).
Ideme domov a pre dobro a česť všetkých vynechám tie reči ktoré sa viedli cestou.
Vo dverách Residence V. Huga stretávame Kamerunčana s AJ-om, ktorí idú späť na poštu, pre pivo.
Ja sa v momente rozhodnem že idem s nimi, Triss sa pridáva. AJ nechce ani jednu z nás, ale aj tak ideme, zbytok slépok ide hore. V polke cesty si Triss vytkne členok a AJ ju odnesie späť ku mne, ja s Kamerunčanom pokračujeme vo výprave za tromi plechovkami piva.
Vraciame sa a vidíme párik sedieť na schodoch, Triss v šoku že Vrana zmizla niekde s nejakým černochom a nikto nevie kde. Bežím hore do izby, samozrejme sú všetky tam. Vraciam sa dole a vysvitne, že to ne Vrana, ale ja som "zmizla" s černochom (to akože keď sme šli pre to pivo).

My štyria ideme do kuchyne. Ja kecám s Kamerunčanom, Triss píska (to sa ani nedá inak nazvať) na AJ-a. V istom bode ja a Kamerunčan radšej odchádzame spať (každý k sebe, jasné).
Ráno si nikto nepamätá, čo sa presne stalo a ja im to s radosťou opakujem celý deň aj s citátmi, ktoré ani jedna z nich nechce počuť. Haha. Samozrejme vstávame o pol jednej a kým sa dostaneme do mesta je už tma, ale Luxemburg je pekný aj za tmy. Však.

Konštatujeme že sme Slovensko uviedli v najlepšom svetle, že sme kurvinec na kolečkách (ako cirkus - proste putujeme) a že je najvyšší čas opustiť loď.
O polnoci slépky nasadnú na vlak a ja vyťahujem vysavač a dúfam že ma nikto nepríde zachloštiť že o pol jednej ešte buntoším, keď doteraz tu bol bordel a hluk.
Dnes som celý deň prespala, na školu som sa vyjebala. Večer som bola u Gaiusa Minimusa (lebo dneska som ja na rade...keď som doteraz bola na čakacej listine, že). Zajtra už do tej školy musím a už je zas pol druhej. Ja sa asi už nikdy nevyspím.
Kto z toho boja vyšiel víťazne? Rímsky Legionár, zrejme. Bol šťastný prešťastný, ako sa naňho všetky Slovenky lepili a najviac mu imponovali závistlivé pohľady Afričanov. (Asi sa v duchu pýtali, ako to ten Nemec robí. No, ono to robil v prvom rade Janko Idzec.)

Vírousová databáza

Potrebujem nejaké pluvátko, čo by som si dala vedľa postele. Lebo keď prehĺtam, pekelne to bolí. Aj keď neprehĺtam, ale tak viete. A tým nemyslím niečo teplé do hrdielka, ale moje vlastné sliny. Vrátil sa ten vyjebaný zápal a ani rozprávať nemôžem, viem, tak mi treba, ale je to utrpenie. (Krista.)
Trochu sa bojím o hlasivky lebo za dva týždne je premiéra a zajtra dojde slepačí výbor, takže sa nemám kedy liečiť. Doprdele. Inak už som nazháňala karimatky a deky, zburcovala som kvoli tomu polovicu krajiny, len aby si nemuseli dámy trepať spacáky, a teraz mám v izbe poľný lazaret...ale ešte len zajra to vypukne, že Ernesta jebne keď sa nedostane do kúpeľne tri hodiny, kým sa nás tam vystrieda päť.

Prečooooooooooooooo. Veď alkohol mal tú chorobu vypáliť, a ne zhoršiť!
Dnes som celé poobedie len spala, lebo včera som sa dostala do ríše snov až po druhej. Ne ne, netrtkala som, výnimočne (teda vlastne hej, ale iba do 11), ale pripravovala som si referát a dnes som ráno nemala hlas tak som už tŕpla ale potom sa dostavil tak som pekne porozprávala a vrátila sa kašľať do lavice. Miestami som netušila o čom hovorím a myslím že okrem Katky ma nikto nepočúval (no, ešte ujo učiteľ) a za 5 minút to bolo za mnou, lebo to vlastne ani nebol referát, ale také zhrnutie minulej hodiny. Napriek tomu som nad tým strávila hodiny, lebo keď čítate články ktorým nerozumiete a potom ich máte scucnúť, trochu to zaberie času... A boli o sovietskom revolučnom filme (no, hovorí vám niečo Krížnik Potemkin a tá slávna scénka s kočíkom? Tak presne také a bolo ich viac a poviem vám, že sú to nezrozumiteľné propagandistické žvásty, aj keď celkom zaujímavé, keď to konečne pochopíte...ale ne o druhej v noci keď vás bolí hrdlo a pred tým ste si strihli jedno číslo o dve poschodia nižšie...).

Ale prežila som a ešte aj povedal že som tam pekne na začiatku vystihla že to je propaganda, aj keď to slovo v texte nepadlo...no ale prosím vás, veď to už by ste museli byť blbí, aby ste nepochopili vetu, že "film má predovšetkým agitovať a ovplyvňovať diváka". To že som nepochopila druhú polku textu (a zhrnula ju asi do dvoch viet) nijak nekomentoval. Ale on je taký zlatý chlapík a žije svojím predmetom, ale treba uznať že je vždy fakt super pripravený a je to aj zaujímavé, len ja vačšinou zaspávam, lebo žiť život erazmáka je náročné...dosť náročné. (Veď už som chorá tri týždne a nemôžem ani do plavárne chodiť, tak len kysnem.)

Deti, asi sa trošku upravím a zlezem do kuchyne si uvariť teplý čaj. A dnes oddychujem, ne jak včera keď Marius tvrdil že sex pomáha na bolesť hrdla (v skutočnosti iba v momente kým ho máte, ale potom sa vrátila, sviňa jedna). Ale všetci dobre vieme, že muži vždy tvrdia že sex pomáha na každú možnú chorobu. (Ale ja mám choleru, ako dnes povedala Katka...lebo tuberu mám často a morom to všetko začalo. Ale možno to je čierny kašeľ? Inak, nemali by to mať len Afričania, ten čierny kašeľ? Chacha.)
Aj tak už som nakazila aj fešáka (ktorý má ešte stále teplotu, čo som ja ani nemala, chudák) a Marius dnes pokašliaval. Jaj, šírim vírus! Mal by ma nejaký antivírový program strčiť do karantény.

No...I don´t remember

Kde by som začala? Napríklad že takto nevyzdraviem ani do súdneho dňa. Tento týždeň bol party-party.
Vo štvrtok sme organizovali slovak evening, kde cez fejs 21 ľudí potvrdilo účasť, tušili sme že dojde asi tak 30, ale kuchyňa praskala vo švíkoch, nemám poňatia o počte. Každopádne, bol to vydarený večer, všetkým chutila kapustnica (okrem Afričanov, teda viem len o jednom, ale zas mne tiež nechutí všetok ich stuff, takže to neberiem osobne), aj mäsové taštičky (za tými sa len zaprášilo), aj špenátové taštičky, aj bryndzová nátierka (zežrali všetky jednohubky radostne) (vlastne nimi zajedali kapustnicu), aj tvarohový koláč. Takže päť hodín strávených nad hrncami sa oplatilo a všetci nás len chodili chváliť.

V piatok bol latvian national evening, kde sme tiež žrali, ale pre zmenu lotyšský stuff. Karbonátky a zemiakový šalát (ako u nás, heh) a medová torta, tú by som vedela zežrať celú. Fantastická! V pátek som sa už aj opila, boli tu chalani zo Slovenska, takže sme chlastali cuba libre a nakoniec sme spievali Macejka. (Nuž, záhoráci, čo vám poviem.) Nakoniec sa aj tancovalo a keďže som ho už mala, tak som sa tam vykrúcala jak divá. Aj s Mariusom. No...tak veru. S ktorým som potom tak trochu skončila v jeho posteli. Na tomto mieste je hádam načase oznámiť, že som znova single. Nerobí mi dobre byť vo vzťahu, to proste asi neni pre mňa, jedine že sa to niekedy zmení, v čo dúfam, lebo deti by som chcela jedného dňa. Takže teraz mám už iba aféru o dve poschodia nižšie, čo nám obom vyhovuje, lebo máme tak nejak rovnaké názory.
Kameňujte ma, ale nepomôžem si.

No a k včerajšku. Vám asi veľa nepoviem, lebo mám okno a to prosím také, že ani útržky, ani matne, ani vóbec nič, ani po tom ako mi porozprávali. Šla som do kómy a už si to nechcem zopakovať, ale veď to hovorím vždy.
Kúpili sme si dva Jägermeistery, pre štyroch akurvát. Ale bolo viac ľudí, a tu sa nesebčí, ale sa nalieva, takže padli rýchlo. Marius vytiahol tretiu fľašu, ale už načatú. Keď padla tá, rozhodli sme sa ísť do baru oproti aby sme si kúpili ešte. Lenže tam už nemali Jägera a teda the winner bola whisky, za 40 éčiek (Braňo tvrdil že teraz dobre zarába a tak to zatiahne, ktovie ako sa na to pozerá teraz...).
No a moja posledná spomienka je, ako otváram tú fľašu. Vážne. Následne si pamätám ako ma niekto ukladal do postele (do mojej), ako šablím na zem vedľa postele a potom v noci som si vyzliekla jeansy a dala dole náušnice.

Keď som sa zobudila, bola asi jedna hodina poobede. Okrem jeansov som bola oblečená (našťastie mi dali dole aspoň kabát), namaľovaná, čočky inclusive, jak vždycky. Bolo mi chvíľu čudne ale potom som vstala a normálne fungujem. Vedľa postele hrniec (už ho asi nepoužijem na varenie...ale nikomu o tom nepoviem, síce som ho umyla poriadne, ale viete ako to chodí) a v ňom tyčka, všade okolo toaleťák a vreckovky a keď som nadvihla hrnec, dvihol sa mi aj žalúdok lebo pod hrncom tiež tyčka a smrdelo to jak sviňa. Začínam byť vážne socka, ako dude Lebowski.
Aby som tromfla svoje vlastné zážitky, musela by som už len niekoho ogrcať asi...lebo taxík za 90 a kóma, to mám zatiaľ len ja na konte.
No.

Po zobudení som postla spýtavý status, ktorý mi lajklo 12 ľudí (vidíte? Všetkým sa páči keď sa zrušíte.) a šla som do kuchyne vyspovedať Mariusa (nechceli by ste vidieť ten újeb keď ma uvidel), že čo sa teda dialo. Tak prosím pekne, z tej whisky som vraj mala veľa a keď padla fľaša, padla som aj ja (asi za oltár vlasti). Vraj som nerobila nič trápne, iba som zaspávala na stoličke (otrava alkoholom jak delo) a nechcela som ani za boha spať u Katky (neviem prečo, ale keď sa opijem, som hrozne tvrdohlavá). Ale chodiť som už nevedela, tak ma Marius a Maurice (jeden Afričan) odniesli (jeden za ruky, jeden za nohy...vraj, ale o tom nič neviem) dole schodmi (baby ma predtým obliekli) a naložili do auta (???) od Kathy (koľké šťastie). Vraj som grcala aj z auta (hm...som zvedavá či to tam ešte zajtra bude keď pôjdem okolo) a potom ma odviezli tých 5 metrov domov, vyniesli hore schodmi (to musel byť pohľad inak), uložili do postele. Marius sa vraj pýtal či ešte budem grcať a ja vraj že v žiadnom prípade. Pre istotu šiel do kuchyne po hrniec (no...) a ja som medzitým šablila na zem. (Mrkvu a tak.) Potom aj do hrnčíčka. Potom chlapci zrejme odišli.

No a teraz už mám všetky puzzle z príbehu, asi tisíckusové.
Prasa som, prasa. Akože spievam si Hovadá od Slížov a sedí to na mrte. A okrem toho musím aktualizovať moju mapku, ktorej pracovný názov je asi Všetci moji muži.

Pičung

Včera som nespala celú noc. Alebo takmer. Najprv mi nedovolilo svedomie lebo som nejako včera zistila a dospela do bodu "dopiče toľko roboty a tak málo času". Ležala som v posteli a premietala si všetky seminárky ktoré mám tento semester napísať a je ich požehnane. Kokos. A viete čo? Písala som maily k nám do školy, lebo doteraz ma stále ignorovali. No a včera som sa dočkala odpovede, že "škoda že ste za mnou neboli na konci letného semestra, aby sme sa presnejšie dohodli na tej seminárnej práci". Mala som sto chutí jej napísať že "paní doktoroko, vy ste doktorka?" Ja že som za ňou nebola? Bola, to vám hovorím a potom som jej ešte aj písala, ale ona vždy len "ja vás budem priebežne informovať". Hovno a ne informovať. Bordel na kolečkách to je a ne univerzita. A keď aj môj diplomový školitel ma takto odjebe tak neviem. Lebo tomu som písala a tiež neodpísal. (Lenže za ním som naozaj nebola...)

Potom ma začalo znova dusiť ako tuberáckeho fajčiara a tak to šlo celú noc. Vodu som mala na okne, to znamená že bola ľadová ako horská bystrinka. Fuj.
A dnes som unavená a zničená a tučná. Tučná som bola už aj včera. Nejak som stučnela a neni to tukem iluzí, bohužel. Otras. Popri tom sa zasa cpem, teda obedujem koláčiky, ktoré som si napiekla. Ani nejsú moc dobré, lebo mi džem vytiekol z lístkového cesta a je lepkavý a nejaký...no proste neni domáci. Idem si ľahnúť, aby som do skúšky nazbierala síl. Mala by som si ísť radšej zabehať, ale je mínus triso stupňov a ja nenávidím behanie, takže si radšej pospím. Ak mi svedomie dovolí.

Možno mám ešte do rána čas

Pchám sa Merci čokoládkami, skladám hračky z Kinderka. (Btw vedeli ste že Nemci volajú kinderká Ü-Eier?? To akože skratka od Überraschungseier. To môžu len Nemci vymyslieť, tí si zo šeckého spravia skratku. Preto hovoria U-Bahn a S-Bahn, lebo sú hnilí vysloviť Unterbahn a Schnellbahn. Dokonca namiesto Straßenbahn - čo je električka - niektorí hovoria StraBa. No chápete toto??? A namiesto Zivildinest hovoria Zivi - čítať civi, ale to je teraz vedľajšie.)

Mi doniesol fešák minule. Teda tie kinderká a čokolády a kokotiny. (Chce ma vykŕmiť?) Človek sa potom cíti ešte horšie, lebo ho deň predtým tri hodiny riešil so Chantal...teda ten človek som ja, áno, zjednodušíme si to a nebudeme abstraktní. Lebo on do telefónu povie "Mám ťa rád" a ja na to že "Čau."
Potom som sa ešte pol hoďku cítila ako odporná striga... Aj ja mám svedomie, nebojte sa.
Hm. Hmmmmm hmmmmmm hmmmm. Čo ja viem. Kedy som začala byť taký egoista? (Či už vždy som bola? Je to vrodené?)

Inak som ešte stále chorá, nezlepšuje sa to, iba zhoršuje, alebo presnejšie - mení. Najprv ma všetko bolelo a soplila som a hrdlo ma bolelo úplne najviac. Potom som už len soplila a potom už mi bolo relatívne dobre tak som sa hneď vyteperila na skúšku (ale v podstate som nemala veľa iných možností, lebo všetci chodia na skúšku aj chorí, divadlo především, jednoducho show must go on). A teraz kašlem ako starý tuberák, takže zrejme nemám mor, ako som si pôvodne myslela, ale predsalen je to TBC, ako vždy. Mávam často tuberu a neznášam to, lebo si idem pľúca vykašľať a hrdlo ma z toho bolí a nemôžem zaspať, lebo ma dusí jak kokot. (Viete prečo...keď sa s nadšením dáte do fajčenia, môže sa vám ľahko stať, že vám zabehne. A netvárte sa že sa vám to ešte nestalo.)

Tak aj včera. Záchvaty kašľa muselo byť počuť až do domu oproti cez ulicu. (Chudák Ernest, ktorý býva hneď vedľa mňa. Ale to má za to, ako vstáva každý boží deň strašne skoro a púšťa si správy, prípadne tri hodiny NAHLAS telefonuje po africky.) Bolo to až také zlé, že mi slzy tiekli a potom som si poplakala, čo už som iné mohla robiť, je to úľava. Len je smola že čaj si musím variť sama, a nedójde mamička ma poľutovať. Škoda.

Preto som sa dnes rozhodla zostať doma, lebo som vlastne PN (to som aj inokedy, ale nesúvisí to so zdravotným stavom, ale s prístupom). Tak som sa aspoň vyspala (neviem prečo ma dusí len večer a ráno nikdy) a raňajkovala som praženicu so schwarzwaldskou šuňou (bola zlacnená!) o 12. I like. Teraz sa chystám do obchodu, lebo už nemám citróny a pomrdanče. Milujem pomrdanče, aj mrndarinky, ale pomrdanče viac. (Aj onanás by som si kúpila, ale celý sama nezjem a budem mať akurát rozodratú papuľku.)
A mám chuť na mäsové koláče a zrejme si ich aj upečiem, keď už som sa rozhodla tráviť tento semester poflakovaním. Lebo keď sa tak flákam, je jasné, že získať titul mi zase bude zaťažko a preto je vhodné myslieť na zadné dvierka a to je moja kaviareň (s kavárnou zestárnou, ti co v ní sedávaj - kultúrna vložka) alebo kieho anciáša (kerú Máriu...jáááj, mám rada tieto - ehm - slovné barličky?) kde budem ja vypekať a vyvárať. A mäsové koláče budú mojou špecialitou. Nebojte sa, kúpim si normálnu fašírku z bravča, nepoznám nijakého Sweeneyho Todda, ktorý by pre mňa zháňal flákotu. (Aj keď tu by som mohla robiť rôzne druhy koláčov - napríklad africké, európske, ázijské...bársjaké, tu je národností ako maku. A zasa sme pri Sweeney Toddovi. Skloňuje sa to vôbec?)

Sto rokov nudy

Chcela som napísať vlastne samoty. Lenže ja tu nijakú samotu  nemám, len nudu. V prvé dni môjho intrákového života ma šlo vyslovene poraziť z toho, že som sama, sama v izbe, sama v kuchyni, proste všade sama, nikto nikde. Lozila som tu hore dolu a neschvál pripravovala hoc aj chleba s maslom pol hodinu, len aby som niekoho v tej kuchyni stretla a mohla si pokecať.

Medzičasom som si zvykla, moja izba je môj chrám, kde si môžem schuti prdnúť (a už ma absolútne netrápi či je to počuť cez tie tenké steny - predpokladám že ne, lebo ja ostatných nikdy nepočujem, jedine že by Afričania neprdeli), púšťať si nahlas hudbu z notebooku (pivničný zvuk rulz), hádzať vreckovky na zem keď sa mi nechce ísť ku košu (jasné že to potom pozbieram, to len teraz keď som chorá) a kopiť oblečenie na stoličke (to vždy nekonečne rozčuľovalo moju mamu).

A keď idem do kuchyne, tajne dúfam že tam nikto nebude. Niekedy sa zadarí. Väčšinou ne. Ale zas je to občas celkom milé, nebyť tam sám. I keď...no dneska napríklad som tam bola ja, Alžírčan (ktorého meno si neviem zapamätať, ale myslím že je to niečo ako Hamza, Hamzed...no proste také) a Gustav (hm, hm...už som zabudla odkiaľ. Senegal? Ne. Kamerun? Bohvie...dosť možné, polka ich je z Kamerunu). Oni dvaja si vykecávali po francúzsky (Hamza nevie nijaký iný jazyk...typické, zdá sa že francúzske kolónie prebrali spolu s ich systémom aj francúzske maniere). Tak som počúvala tú spŕšku žabožrútštiny a hovorila som si, aký otrasný jazyk to je (sorry Chantal....) a ešte som si všimla jednu vec. Oni dvaja si proste rozumeli. Chápete, nemyslím tým, že by boli najlepší kamoši, ale to je ako keď ja sa stretnem v kuchyni s Francescou. No a ja osobne si myslím, že to preto, lebo obaja sú z Afriky. Ja viem že to znie tak hlúpo, ale fakt! Neviem si Mariusa (ktorý je Nemec, víme) predstaviť, že by sa s nimi hentak bavil. Akože všetci sme k sebe priateľskí, ale rezervovaní. Zaujímavé, že.

Inak ten Alžírčan vyzerá byť celkom milý, teda my sa vždy na seba len usmievame, keďže si nerozumieme (aj keď ja viem viac po francúzsky s mojim bon jour, merci a ešte asi tromi vetami, než on po anglicky). A dneska mi ponúkol taký alžírsky figový koláčik (chápete, ešte aj to som porozumela), ktorý piekla jeho mama. Keby tá videla jak on sa tu stravuje, určite by zalamovala rukami, lebo som ho nevidela variť ešte nič iné, okrem praženice na rôzne spôsoby (napríklad s hranolkami...áno, seriózne, aj Afričania to tak jedia, nechápem). Tak sa nečudujem že posiela koláčiky do zámoria.
No, idem ja upratovať. A ja si dnes spravím duseného bravča na šťave, s mrkvičkou a hráškom, aké zas robieva moja mama. Tá aspoň nemusí zalamovať rukami, že ako sa tu stravujem.

To everything there is a season

Najkrajšie sú tie malé radosti v živote. (Jéééj, aká KRÁSNA klišoidná veta.) Napríklad ste v potravinách a vidíte jogurt za 36 centov, tak ho chmatnete. Lebo vážení a milí (plesniví a hnilí), v tejto krajine sa veru 30-centové jogurty len tak nevidia. Hm, nepozrela som si dátum spotreby, ale verím že sa ešte na ňom netvorí pleseň.

Celkovo som dnes nakupovala výhodne - minimálne dve zlacnené veci pristáli v mojom košíku. Keď som sa ráno zobudila, ešte stále ma bolelo všetko možné, ale už som sa necítila ako keby ma prešiel ten valec na antukovú dráhu (viete aký, že? Bývalo to onehdy na základných školách, aspoň na našej) tak som sa vyterigala z postele a hybaj do Cactusu. A vliekla som 400 kíl žrádla hore kopcom, ale teraz si móžem vyvárať. Akurát som zistila, že sa tam budem museť trepať znova, lebo mi chýba cibuľa a vajčiská, ale to počká, hlavne že mám citróny, lebo čo? Lebo vitamín C obsiahnutý v šumivých tabletách Grippal zrejme nepostačuje. (Škoda že citróny neobsahujú 200mg paracetamolu, to by bolo!)

A život? Ide. A ja riešim s babami cez Skype, či som vypočítavá mrcha a medzitým flirtujem s Felixom na fejsi. Tak asi som, aj keď baby tvrdia že ne. Vrana to krásne prehľadne zhrnula do bodov a Triss tvrdí, že keď si je istá že je z nej niekto úplne paf, má tendenciu s ním trošku zametať.
A to je můj případ.

Zase ja

Toto ešte musím povedať... (Vy sa nesmejete lebo tá veta pre vás nič neznamená, ale to vždy hovorievala naša chemikárka na strednej, keď celú hodinu prekecala - a tá vám teda mala historky - a päť minút pred koncom zistila že sme neprebrali učivo, ale "toto ešte musím povedať...")

Dnes som sa dozvedela fantastické klebety. Kto s kým spáva. A spal. Slečna má v M-Clube aj tak každý večer iného (posledný, jej maybe future husband, lebo je členom special forces a to ju dáva, je nejaký Portugalec) ale dnes som dostala info s kým z našich Erazmákov to už stihla tiež. Vzhľadom na to, že s jedným (vraj) spáva  doteraz, usudzujem, že je lepší v posteli ako ten prvý. Mimojazdom, obaja sú Nemci.
Hovorte mi niečo o Nemcoch. V posteli sú to esá (aspoň podľa mojej štatistiky, ktorú môžem zhotoviť na základe troch kladných skúseností) a zrejme si to nemyslím len ja. Čo je na Nemcoch také rajcovné? Neviem ako pre iných, ale pre mňa nemčina. Vlastne by sa dalo povedať že germánske národy všeobecne sú nadaní milovníci (a teraz prosím vynechajme fakt, že dvaja z troch mojich Nemcov boli štyridsiatnici), keď to porovnám s inými. Španieli sa umiestnia vysoko, ale na špičku to majú ďaleko. Slováci bohužiaľ zaostávajú. A zvyšok si nepamätám. (Chacha.)

Inak ešte taká malá dilema. Keď je niekto Číňan z Londýna, ráta sa za Čínu, za Anglicko, alebo za oboje trošku? Keď je niekto Arménec z Kanady, rovnaká otázka.

Well the times are gettin' hard for you little girl

Cítim sa ako stroskotanec. Sedím za compom, žerem riedku krupicovú kašu z prášku (to je najlepšie čo sa tu dá zohnať a riedka je preto, lebo som liala mlieko bajočko...) a pozerám si fotky na fejsi - súťaž o najkrajší párik. (Možem byť ešte viac zúfalá a poľutovaniahodná?) (Už som ju dojedla a teraz mi je trochu zle lebo jej bolo priveľa, ale studená je hnusná.)
Sedím, soplím, bolí ma hrdielko a celkovo som na tom fyzicky biedne. Včera som sa chystala do plavárne, lebo som minulý týždeň nejak strašne stlstla. Som megera, za chvíľu sa nepretlačím cez dvere a prídu ma vyzdvihnúť žeriavom, ako toho ajťáka v Amerike, ktorý vážil okolo 250kg - nesrandujem, to nám hovoril náš známy doktor, ktorý pracuje v nemocnici v USA. Chlapík sa nevládal hýbať, lebo len sedel za compom a objednával si jedlo cez donáškové služby a potom dostal infarkt. By ma zaujímalo, ako taký človek ide na hajzel, veď sa pod ním musí prelomiť misa. Možno mal kovovú.

No a už som si aj veci zbalila, ale cítila som tú chorobu prichádzať tak som nakoniec nešla a dobre som urobila lebo do večera som bola originál chorá, s bolesťami hrdla a všetkými príjemnými príznakmi. Dnes je to ešte horšie, tak si len varím čaj (zo sáčku...ach jaj, neviem de je tu čajový obchod) a odvlečiem si ho v hrnci do svojej nory. A tu sa obklopujem zasoplenými kapesníkmi.
Včera bol fešák za mnou a doniesol mi citróny a mandarínky, no chápete, neni to zlaté?

Ale inak sa mám aj tak na piču. Nemóžem ísť do školy (to ma až tak nemrzí), ani na skúšku (to ma mrzí) a ani na taliansku party, ktorá je dnes večer (to ma mrzí úplne najvác).
Najradšej by som bola, keby mi niekto navaril slepačiu polievočku (ale naozajskú, ne z bujónu) a ešte niečo...dala by som si lečo napríklad, to som už dlho nemala. A varil by mi čaj a tak a potom by mi niečo rozprával. Aby som mohla zaspať a odpočívať v pokoji.

Inak som práve počula v rádiu (počúvam newyorské rádio na nete!) celkom dobrú piesňu a ten text je ešte lepší, taký hodiaci sa. Najviac sa hodí k mojej mapke milovníkov, ktorú som nedávno zhotovila. (Nezadarilo sa mi to s vlajočkami, ale tak som to inak vyriešila.)
Och, vážne by bolo vhodné sa zamilovať, aby som prestala vymýšľať. Neviete ako to docieliť?

You didn't know what rock-n-roll was
Until you met my drummer on a grey tour bus
I got there in the nick of time
Before he got his hands across your state line

(...)

Woman you're a mess gonna die in your sleep
There's blood on my amp and my Les Paul's beat
Can't keep you home you're messin' around
My best friend told me you're the best lick in town

I don't want to think back to the one thing that I know I should have done

Chcela som začať svoj príspevok slovom ja, ale potom som si pomyslela že je to trochu selfish, stále len začínať že ja hento a ja tamto (haha, "a ja že a on že" ... no nič, to s tým nesúvisí), ale potom som si spomenula, že je to môj blog takže si môžem začínať ako chcem a vlastne aj tak píšem o sebe. Takže:

Ja som taká nestála osoba. Neviem čo chcem a neviem kedy to chcem a keď už to mám tak to nechcem a na druhý deň si hovorím, veď vlastne to je fajn, vlastne to predsa len chcem. No neprijebali by ste mi jednu, keby ste boli môj chlap? Vlaste sa čudujem že to fešák tak trpezlivo znáša, lebo tie moje nálady aj mne idú občas na nervy.
Posledný týždeň som sa topila v neistote a tvárila som sa že som zmizla z povrchu zemského. Bol naštvaný, to som samozrejme tušila, ale akosi som nevedela nájsť ten Ausweg...viete (kto nerozumie, preložiť).
Včera sme sa stretli a bolo to super, všetko bolo super a ja som nemala pocit že preboha, chcem von, von, von z tohto života!

I don't want to think about it
I don't want to talk about it
When I kiss your lips
I want to sink down to the bottom
Of the sea

Dlho sme sa rozprávali v aute a ja som zo seba súkala všetky tie vety ktoré idú tak ťažko z mysle do úst a potom ešte aj hlasivky do toho zapojiť... Vôbec to nebolo ako vo filmoch, kde každý vie čo má povedať a ešte pri tom aj dobre vyzerajú a potom začne hudba a to nejak odľahčí napätie, nene, život vás všetko nechá vyžrať do trpkého konca. (Ježiši, to je hrozne patetické...ale nechce sa mi to už prepisovať.)

Nijaký trpký koniec sa včera nekonal. Hoci si nie som istá, čo bude ďalej ale tak to mám radšej. Mám radšej spontánny priebeh. Lebo ja som ako počasie (je to napiču, samozrejme). Niekedy by som bola radšej jedna z tých nudných osôb ktoré si už v 15 nájdu frajera a potom majú svadbu a deti a pohreb a das war´s a hotovo. Ale možno aj oni prekonávajú vnútorné krízy. Ale mne sa niekedy zdá že všetci ostatní majú o svojom živote a pocitoch jasnejšiu predstavu než ja. Preto som najradšej single, lebo tým ani nikomu neubližujem a mám pokoj a čas na svoje čierne myšlienky. Lenže momentálne už ani neviem. Lebo nechcem aby to skončilo ale ani nechcem aby to bolo vážne.
A on napriek tomu zostáva a má ma rád.

Here we go, here we go

Muži. Sú únavní a všetci rovnakí. Ja vieeeem, vieeem. Klišé a tak, ale prečo sa stále zas a znova musím stretávať s tým že rôzni ľudia jednajú rovnakým spôsobom? Je to únavné a nudné. Aj ženy sú rovnaké, aby ste sa necítili ukrivdené. Všetko sa dá prehľadne zoradiť do kategórií, onálepkovať a zaškatuľkovať.

Drakulov kamoš si nedá pokoj a keď sa nestretávame a nemôže na mňa tak úchylácky púliť oči (ako to len on dokáže a nikto iný na svete - chvalabohu), tak mi aspoň vypisuje na fejsi.
A viete s čím došiel? Že vraj kedy ho pozvem na čaj do Eschu. (On býva v meste.) Pre zmenu som púlila oči ja. Po krátkej konverzácii kde som ho naťahovala a chytala za slovíčka (verte mi, za nič iné by som ho chytať ani nechcela) som mu v krátkosti oznámila že chápem o čo mu ide a že odpoveď je ne a ešte aj že mám frajera. (Najprv som chcela napísať niečo ako "Môjmu priateľovi by sa to asi nepáčilo", čo je podľa mňa najbohovskejšia veta všetkých čias, odjeb par excellence, kde vysvetlíte hneď niekoľko vecí naraz.)
A on (samozrejme, dalo sa to čakať) odpísal že veď to nebol jeho zámer, ma zbaliť. (Bože, kde som to len počula, kde som to len počula...spýtajte sa Triss.) MOŽNO by som mu uverila, keby som bola naivná, 16-ročná, neskúsená žaba. A keby som nemala overené informácie že ma naozaj chcel zbaliť. Tak.

Na moju všetko-možné-znamenajúcu odpoveď maybe ešte neodpísal. A keď už nikdy neodpíše, bude to úplne najlepšie. Mimochodom, včera som už jedno pozvanie (King Africa) na kávu, či kam vlastne odignorovala, tým že som proste drzo neodpovedala a ani som sa nesnažila prepnúť na offline režim. Ja na svojom fejsbuku môžem robiť čo chcem a môžem byť pri tom bárs aj online. Tsss.