Čo nás bude zaujímať?

Obligátna otázka z učebnice fyziky, na ktorú som celé roky v duchu odpovedala "Mňa nič" (rovnako, ako keď sa učitelia pýtali kto chýba, pomyslela som si "Mne z mojich spolužiakov nikto").

Ale takto vám poviem. Mám nárok na podporu v nezamestnanosti, lebo Nemecko asi nevie kam strkať prachy, tak má ten popiči sociálny program Hartz 4. Jako ne že by som si to vytýčila za cieľ, ale dobre vedieť. Ehm. Okrem toho čo mám nové? Upchala sa nám výlevka v kuchyni. Ja som to celý čas vedela, že sa to raz stane. Tak som opatrnícky naznačila ostatným, že s tým treba dačo robiť (zodpovedná osoba, čo tam večne jebe zvyšky potravín sa tvárila akože si to nevšimla, čo mi nie je jasné, jedine že by - jasné, že by neumývala riady už dva dni??!!!) a že či mám zavolať domovníkovi. Na to zodpovedná osoba povedala, že to neni také ťažké, vie to opraviť a spraví to zajtra. Fúha, toľko konkrétnych informácií naraz! Ponúkla som sa že jej pomôžem (ale tým myslím hlavne duševnú asistenciu a podávanie šrobovákov, ne prplanie sa v tom humuse, ja konieckoncov nehádžem zvyšky potravín do výlevky!) a teda dohodnuté. Som hovadsky zvedavá.

Ozaj, dnes som bola v novinách!!! Fuck me, I´m famous!

Január je späť

Nie v podobe počasia, bože uchovaj, ale v podobe divokých žúrov, ktoré nemajú obdobu. Včera sa konal náš slávny preslávny festival dobrovoľníctva, ktorý sme všetci s takou bohovskou chuťou pripravovali. Pracovala som do 12 v noci a odtiaľ som sa v skurvenom pičúskom lejaku svinským krokom presunula do krčmy, s alkoholickým smädom a svietiacimi očami. Bolo nám najprv povedané, že na Inselplatz je party, ale to bola falošná informácia (žiaľ), tak sme sedeli vo Floweri. Tradične sa tam nič poriadne nedialo. Keď sme dopili, trepali sme sa do inej krčmy, o ktorej som už počula veľa. Volá sa Rocket a hrajú tam hlavne hardcore (keď dosť pijem, nevadí mi ani to grcanie do mikrofónu). Zišla sa zaujímavá partia, ktorá sľubovala, že noc bude grande. Ja, Aitana, Ana s chlapom (sú nudní, odkedy sú spolu, totiž Ana znudnela a už toľko nežúruje), Mauricio (ten čílsky srandista), Maritza, Janny a Peterlein. Oni sú taká zaujímavá skupina - všetko Juhoameričania a jeden Nemec (to je ten Peterlein, pre nechápavých) (a pre ešte menej chápavých, Peterlein je Peťko po nemecky, čo je strašne smiešne). (Aitana si ráno nemohla spomenúť, ako ho volajú a nazvala ho Petersilie) (zemírám ešte stále pri tom slove). 

Peterlein je celkom milý, lenže vždy to na mňa skúša. Ono my sme raz mali taký incident, že sme sa (vraj) bozkávali, lenže ja si to nepamätám. Preto mi ani potom nebolo trápne sa s ním baviť, lebo viete, nepamätám si. (Ale Peter, čo si nepamätáš?!) No. A keďže ani on, ani ja nevieme po španielsky, tak nejak prirodzene sme spolu veľa kecali. Keď nás vyhodili z Rocketu, trepali sme sa do Quirinusu, kde nám zas oznámili, že nám nalejú jedno pivo a potom dopijeme dofajčíme záverečná. Sedeli sme tam a dumali čo ďalej. Aitana zúrivo esemeskovala s Martinom, ktorý bol na nejakej WG party a náš cieľ bolo dostať sa tam. Nakoniec sa to nejak vyriešilo a predsa len sme sa tam dovliekli (asi o pol štvrtej, len tak aby ste mali predstavu) ale Martin a jeho kamoši šli domov a nás ostatní nechceli pustiť dnu, lebo nás nikto nepoznal. Ale nakoniec sme sa tam nejak vpašovali. Tieto nemecké žúrky, kokso, to je vám vec. Nechápem, ako je možné, že to tak funguje, lebo tam bol normálny DJ aj s nádobíčkom, hudba bola hovadsky nahlas (susedia nič?) a vraj tam už predtým obchendovala polícia. A bolo tam mega veľa ľudí, na to aká bola už pokročilá hodina. Ja som sa zasekla v kuchyni, kde boli chlapi v ženských šatách a s podprsenkou z kokosových orechov. Nejak som sa s nimi ťahala viac menej striedavo až do konca. Neviem o čom sme celý čas diskutovali, ale pár zábleskov zostalo.

"Ty si zo Španielska?"

"Mám podľa teba španielsky prízvuk?"

"Nie."

Ehm...nerozumiem otázke.

"Chceš ísť s nami do trojky?"

"Možno."

"My sme al dente."

Skúseným chmatom do rozkroku som to otestovala a vyhlásila:

"To teda rozhodne nie ste."

Peterlein to skúšal naďalej, hneď ako sa dostal do mojej blízkosti. Sápal sa a ja som predvádzala niečo na štýl Matrixu, jak som sa snažila uhýbať (keď som najebaná, moje ťažisko sa presunie nevedno kam a ustojím aj najšialenejšie pozície). Prípadne ma tam opieral o stenu a ja som vykrucovala krk, aby sa mu nepodarilo vraziť mi jazyk do papule a prakticky sa čudujem, že som sa cez tú stenu nepretlačila do susednej miestnosti...

A viete koho som tam ešte stretla? Toho chlapíka z Mikro Clubu!!!! Presne, posledný na zemi, koho by som v tom momente rada videla. To bol ten škaredý s pearcingom v jazyku, ktorého som síce dotiahla domov ale nakoniec nič nebolo, lebo som si to rozmyslela. A on včera vyzeral prešťastný že ma znova vidí (nechápem). Tiež sa na mňa lepil, ale takým spôsobom, že za ručičky ma držal (keď sa mu to podarilo) a prepletal si so mnou prsty a podobné záležitosti a ja som sa snažila uniknúť. (Lenže za druhým rohom zas číhal Petersilie...tak si vyberte.) Bolo mi to mega trápne že sa vidíme, ale on tvrdil, že nééé, neni to trápne, v pohodičke a či nejdeme tancovať a ja že eeeh, eeeh, no tak poďme, ale ten byt bol dosť veľký a vždy som sa niekam zašila. Tá dvojka z kuchyne (jeden v nejakom buzerantskom neónovom tielku a druhý s kokosovou podprdou) vyzerali dosť dobre (aspoň v mojom stave mi to tak pripadalo) ale k ničomu sa nemali. A ja som vďakabohu bola natoľko pri zmysloch, aby som sa na nich nevrhla, takže som sa nestrápnila (totiž ak nerátate to že som ich chytila oboch za gule, ale to neni moc trápne, čo si myslíte?) a ani nemám zlé svedomie, že som páchala dačo, čo som nechcela. Viem že jeden z nich mal 22 (tomu som hovorila, že "zlatko ale ty si pre mňa moc mladý" a on že "ale tie skúsenosti, čo mám!") a ten v neónovom tielku mal 32 a tomu som zas donekonečna opakovala "32? Fakt 32? Kokso, 32?" No proste...a keď došla za nami na chvíľu Aitana, tak som vyhŕkla "Aitana, guck mal, on má 32!" Eeeech.

Každopádne - toto mesto je pre mňa malé! Na každom rohu stretnem niekoho s kým som mala techtle-mechtle a potom sa musím cítiť trápne alebo skrývať. Mój ty kokot.

Domov sme odtiaľ mašírovali zaránky o siedmej, keď nás obyvatelia bytu doslova vyrazili, že party skončila. Doma sme raňajkovali nejaké zeleninové curry (hrozne pikantné) a riešili problém, ako za hodinku vstaneme. Ono totiž bolo treba ísť dnes ráno na desiatu do Polarisu upratať po tom včerajšom candrbáli. Hovorím Aitane - ja nejdem spať, to je ešte horšie keď spíš hodinu, ako keď nespíš vôbec. Ona - presne. Ale zaspala na gauči v kuchyni a ja na stole na supermana. Potom som šla na hajzel, kde som tiež zaspala a keď som sa prebrala a vyliezla, Aitana bola vo svojej izbe. Tak som sa natiahla na posteľ tak ako som bola (ale topánky som si vyzula). Za chvíľku nás došli ostatní vyhnať z postele, že treba ísť. Vstala som - oblečená a namaľovaná (výhoda toho keď sa na vyzliekanie a odličovanie vykašlete) a šli sme. Vlastne som vôbec nepriložila ruku k dielu, bola som na to príliš mimo. Len som sa tam ťahala z miestnosti do miestnosti a nakoniec som zmietla špinu na lopatku, to bola celá moja práca. (Lenže ja som už upratovala aj včera v noci!!! Zmotávala som káble a vláčila aparatúru, ešte dvakrát a môžem byť roadie. Hoci ja by som radšej bola groupie. V tom mám aj oveľa bohatšie skúsenosti.)

Potom sme zežrali zvyšok tiramisu (bolo mi už dosť zle, ale jebať) a šli domov. Spala som asi päť hodín alkoholickým spánkom (t.j. napiču) a teraz vyzerám a cítim sa ako ľudská troska (ale medzičasom aspoň osprchovaná a odlíčená). Mój ty kokot. Ani nechcem vedieť, koľko som včera prepila. Na to, aký je môj mesačný obnos, si žijem celkom nad pomery.

Spomienky na budúcnosť

Niekto tu nedávno spomínal Iné kafe a tak sa mi zdá, že sa tento úryvok z jedného ich istotne originálneho textu hodí ako môj nový nadpis. 

Za mesiac (za, za a ešte raz za! Som rebel, lebo jebem na správnu gramatiku.) odchádza Ana a Gala. Za dva mesiace Aitana. Bože, bože, naša španielsko-slovenská únia (tiež zvaná Spanischkei, lebo Spanien + Slowakei) sa navždy rozdelí. Je to smutné a my štyri sme čím ďalej tým teatrálnejšie (inak to je zaujímavý úkaz, to stupňovanie prídavných mien, v poslednej dobe som si totiž v rámci zjednodušenia jazyka zvykla hovoriť pekný - viac pekný - mega pekný a to v slovenčine, nemčine aj angličtine, hlavne si nenamáhať mozok (to je nový pravopis, neznepokojujte sa)).

Aitana by mohla hrať v divadle, hoci ona tvrdí že na také veci nemá vlohy. Ale keby ste videli ten obraz z predvčera, keď sme sa na seminári balili: "Za dva mesiace budem znova baliť, ale môj kufor nebude takýto malý, ale takýto. (Rozhodila rukami.)  A naše cesty sa rozdelia a ty pôjdeš jedným smerom a ja opačným. Och!"

Vy máte tú smolu, že ste ukrátení o jej srandovný prízvuk a nejaké tie chyby v nemčine a hlavne tú gestikuláciu a výraz - proste národné divadlo sa môže schovať. Ja som ležala na posteli a rehlila sa, lebo sa nedalo inak. Neskôr sme šli na stanicu a niekto povedal, že nabudúci rok sa musíme všetky znova stretnúť. Otázkou je kde? Hovorim - "predsa v Nemecku! V krajine, ktorá nás zviedla dohromady, v krajine nekonečných možnosti!"

Pre zmenu sa ujebávali oni. Lenže môžem niečo povedať? Nie je to vôbec smiešne!!! Je to tragické a dramatické. Gala sa vráti do Španielska, lebo tam má job (zrejme ako jedna z mála v tej krajine). Ana s Aitanou sa nedávno prebrali zo snenia a zistili že im prihára. Hľadajú si nejakú prácu, iný projekt, au-pair, proste hocičo, len aby mohli zostať. (Aitana zatiaľ dostala jedno odmietnutie a chodila tri dni so zvesenou hlavou a púšťala vety ako "Mein Leben liegt auf dem Boden.") (Aby ste si nemysleli, ona poslala len tú jednu Bewerbung, tak sme jej dohovárali, že to tak nefunguje a má posielať ďalej.)

Spolu dumáme, čo by bolo pre nás najlepšie. Ana musí ísť na sever, lebo jej chlap tam dostane prácu a my s Aitanou by sme radi bývali v jednom meste a v jednom WG (Leipzig alebo Drážďany, alebo proste niekde). Máme aj nejaké nápady. Napríklad FSJ Kultur (to je Freiwilliges soziales Jahr, tiež dobrovoľnícka služba) v Titty Twisteri. Lebo tam máte šport (veľa tancujete), je to aj kultúra - lebo tanec a hudba a tak a je to aj sociálne, lebo robíte kvázi službu verejnosti.

Pre mňa vymysleli že mám pracovať ako dievča na telefón, lebo viem veľmi úchylne vysloviť "grande" (ale ja viem úchylne vysloviť hocičo, keď mám náladu). Celkovo som ten nápad s hotline rozvinula do takej podoby, že to bude mať osoh hlavne pre mňa. Keďže to je také sedavé zamestnanie, upgrade by bol, mať tam bežiaci pás, aby som mohla počas práce aj športovať. Z toho by som bola zároveň zadýchaná, čo je v tejto branži viac než žiaduce, však a popri tom by sa mi celkom prirodzene dralo z úst "ešte chvíľu!" alebo "ešte kúsok!"

Čo si o tom myslíte? Ale ne že mi ukradnete túto obchodnú ideu! (Panebože, vyjadrujem sa ako hotentót, mala by som si zadovážiť nejakú literatúru v rodnej reči, aby som sa navrátila k jazykovej kultúre, ale ak si dobre spomínam, po slovensky som nič nečítala už dobré dva roky.)

Joder!!!

Chýbala som vám? Verím že áno. Dnes som sa vrátila z mid-term semináru. Môžem vám povedať len jedno - bola to nuda. Oproti tomu prvému, ktorý bol absolútne dokonalý, napriek tomu že som tam chytila brutálny alergický záchvat, mala nechutne bolestivé krámy a ochorela som, to bolo ničovité nič. Teameri boli ok, ale program bol viac-menej rovnaký, ale chápete - to je jasné, lebo to je večná diskusia o stereotypoch, Európe, kultúre a pičovinách kokotinách. Ono to je zábavné prvé dva razy, ale potom už ani ne. Okrem toho aj skupina bola taká o ničom, veľa tichých ľudí, viete - takí tí milí ľudia (sú milí ale neznesiteľne nudní). Zábavná strana ostrova boli Španieli a ja (niektorí si do polovice týždňa mysleli, že aj ja som zo Španielska, lebo moje mimikri je dokonalé, hlavne som furt pičovala po španielsky, joder sem, joder tam), Valerij z Ukrajiny a Anan z Izraelu (Izraela? Boha jeho, jak sa to skloňuje?)

Boli tam aj dve Slovenky (a tá upindaná Češka z prvého semináru, čo má všetky choroby sveta a všetci jej chcú zle, chuderke), ale akože katastrofa, celé zle. Jedna bola divná a druhá sa mega predvádzala a navyše trúsila poznámky proti Rómom (dosť hlúpe od nej, keď uvážite kde sa nachádzala, potom sa ma ľudia chodili pýtať či je na Slovensku veľa rasistov a ja som sa musela cítiť trápne, hoci vlastne je to tak, Slovensko sa rasistami len tak hemží).

Aha, ešte tam bol jeden celkom vtipný chalanko zo Slovinska, ktorý robil erazmus v Bratislave (a býval na priváte s dvoma chalanmi z Vrakune, tak si predstavte akú mal asi slovnú zásobu) (to bola samá pičovina, kokotina a jebať).

Ale akože inak, čo som sa naučila (prípadne si zopakovala, lebo opakovanie je matkou múdrosti) - Izraeliti nás všetkých prepijú a na druhý deň im nič neni (nová skúsenosť), brzdiť Bacardi pivom je dobrá kokotina (opakovanie). (Smiešny moment bol, keď Slovinec zahlásil že ide spať lebo "ja som už starý kokot". Okrem toho si celý týždeň pod chvíľou pospevoval "Všetko je napiču, všetko je na kokot".) (Inak asi dojde v lete do Bratislavy a zrovna v ten týždeň kedy sa tam chystám aj ja, chachá.)

Highlightom semináru bol asi nápravno-výchovný výlet do koncentračného tábora Buchenwald.

Chcete ešte dačo vedieť? Som smutná. (A som aj hrozne tučná, lebo som sa celý týždeň vyžierala, boli tam švédske stoly.) Som odporne hrozne mega smutná a cítim sa napiču (a chleba je drahý). Neviem čo by mi pomohlo. Diazepam?

Bez kategórie

The awkward moment, keď idete po ulici a oproti vám si vykračuje tak strašne škaredý párik, že sa celý čas neviete ani rozhodnúť, ktoré z toho je vlastne žena a potom zistíte, že sú to dve lesby. Ale už sa mi to nestáva, lebo si ich pamätám z cesty do Lidla a radšej pozerám iným smerom, aby som tak nezízala. Bože, ale strašne škaredé sú, chuderky.

Weekend 2

Napriek zložitým emocionálnym stavom, ktoré mnou lomcujú dňom i nocou, som sa rozhodla pokračovať vo svojej terapii, tiež aj po mohutnom povzbudzovaní od Chantal.

Včera sme oslavovali narodeniny nášho talianskeho spolubývajúceho. Keď sme sa sťali (aby sa so mnou vôbec niečo dialo, musela som zmiešať otca mater a na biely rum som si jebla pár pohárov šampanského), vyliezli sme do ulíc. Zakotvili sme vo Floweri, lebo sa akosi nikde nič poriadne nekonalo. Aby ste boli v obraze - ja a dva páriky. Ana má totiž teraz nemeckého chlapa a Aitana má vždy nejakého iného, ale tento sa celkom drží, lebo už ho vídame čosi vyše mesiaca (pomaly presluhuje). Jáj, šak vy viete - ten Martin. (Btw, Stefan neprišiel.) Keď som bola už jak činka, povedala som Martinovi že nejsom tak zúfalá, jak vypadám po tých Aitaniných rečiach o projekte Wicked. Pre istotu som mu to povedala asi 5-krát za večer, to keby náhodou zabudol. (Smial sa.) (Potom vraj povedal Aitane že som milá.) (A povedal mi že mám super nemčinu, tak som sa od pýchy nafúkla jak ropucha.)

Vo Floweri som svoju rozbujarenú myseľ podporovala pivom, aby som nedajbože nevytriezvela. Na chvíľu som zaspala, postojačky, s hlavou na Aitaninom ramene, ale ona spala tiež, s hlavou na mojom, vlastne sme sa tak vzájomne podopierali. Potom nás niekto zobudil. Hrali sme kicker s dvoma Nemcami. No a potom sa dva páriky odtafárili domov a ja som zostala s hentými dvoma.

Padlo rozhodnutie ísť niekam inam (pre dokreslenie obrazu - bolo asi 5 hodín ráno) a tak sme sa vytrepali von. Jeden z nich náhle zmizol a ja som zostala sama s Günterom. (Fakt sa volal Günter, neojebávam, ukázal mi aj občiansky, lebo som mu neverila a potom som ho kruto vysmiala, že to je jak ten čo spieva Oh you touch my tralala, my ding-ding-dong. Bol trochu nesvoj, chudák.) A teraz si sadnite - keď sa spýtal, že kam ideme, v mojej zahmlenej mysli sa zrodil fantastický nápad navštíviť (zrejme jediný) jenský striptíz klub menom Titty Twister. Súhlasil. Hahaha, bolo to jak vo filme, vchod do dvora, pred dverami veľký tlstý ochrankár (taký Edo Štartér) a vnútri hŕstka nadržancov čo pchali striptérkam bankovky do gatiek. Inak to tam má celkom štýl, tanečnice vypadajú celkom dobre a na každú pesničku sa natriasa iná, asi aby sa to tým slintošom tam neomrzelo. (Ale všimla som si, že ani jedna nemala väčšie kozy než ja. Chacha.) Bola som jak riť, takže som všetky videla dvojmo. Keď som sa snažila na jednu zaostriť, môj spoločník sa po chvíľke spýtal, či sa mi tie ženy páčia. Ja, úprimná ako vždy, som mu vysvetlila, že veru neviem, lebo sa mi rozdvojuje a že ma to tak trochu irituje, lebo takto naozaj neviem, či je pekná, alebo či je to len tým že je rozmazaná. (Ako keď som raz šla domov taxíkom, to ešte v Blave, a nejak došlo na to, že taxikára často balia baby. Ja som mu povedala - aj by som Vám povedala, či ste pekný, ale neviem teraz zaostriť. Mrte sa ujebával na mne a dal mi vizitku, nech si ho zavolám aj nabudúce.)

Takže tak, stripklub si môžem v zozname podnikov odškrtnúť. Keď som o tom rozprávala Španielkam, všetky najprv pleštili oči a potom začali kňúkať, že aj oni chcú vidieť ako vyzerá Titty Twister zvnútra. (Šla by som tam už len kvôli tej predstave, ako sa tam budú tváriť, keď sa do takého podniku dotiahne partia štyroch žien.)

Čo sa týka môjho včerajšieho úlovku (okrem toho že to meno ho absolútne znemožňuje) - vyzeral dobre, bol starší odo mňa, platil a bol milý. Odprevadil ma domov, hoci som mu celý čas hovorila, že nič nebude. Pozval sa na kávu (veď už bolo sedem), tak som povolila, že kávu môžme piť, ale nech zabudne na nejaký sex. Kávu sme nepili a sex bol. Lenže uprostred som sa dobre že nerozrevala od zúfalstva, že vlastne nechcem, lebo ešte stále niesom vyrovnaná s celou tou properovskou záležitosťou. Tak som ho stopla a začala si vylievať dušu. Myslím, že poriadne ľutoval, že ma zbalil, ale na druhej strane, sám sa mi nasáčkoval do postele! A inak, tiež mal pearcing v jazyku. Kokos, čo sa im robí, že si do ksichtu naondia toľko bordelu, šak to je absolútne nepraktické. Len sa s tým potom jebnuto hrajú a vyzerajú jak kokoti. Ale k veci - bol u mňa asi hodinku a potom keď pochopil, že naozaj nič nebude, odtiahol domov. Čísla sme si nevymenili, ani z jednej strany nevyvstal záujem. Každopádne som bola z toho v piči. Už zasa. Ale asi budem terapeuticky šukať aj naďalej, možno ma jedného dňa rána nejaký princ vyslobodí zo zakliatia. A teraz ma ospravedlňte, idem si spraviť update v playliste. Günter má číslo 21. Nepamätám si, koľký je Nemec, ale ak by vás to zaujímalo, môžem sa pohrabať v análoch.

Keď v chladničke rastú hríby

Možno si poviete, že aké super, aspoň netreba stále behať do supermarketu, keď chcete praženicu s hubami. Ale ehm, pŕŕŕ! Je to názov jednej super knižky, ktorú som si tu kúpila. Skutočné príbehy zo života vo WG. Keď som ich čítala, ďakovala som bohu, že môj najhorší problém je Baiba. Ale aby ste si nemysleli, že je to s ňou také ružové, tak vám zasa raz pripomeniem, aký je život s niekým, kto upratovanie nepokladá za dôležité. Je mi ľúto, ale musím povedať, že Baiba je jednoducho špindíra. Nič neprikrášľujem, všetko holé fakty!

Ak neodignoruje svoj upratovací deň (mimojazdom každý ho má raz za tri týždne, neviem čo je na tom také hrozné a už som tu hovorila že tento byt je jak poštová známka) a naozaj sa do toho pustí, postupuje podľa zvláštnej logiky. Napríklad kúpeľňa. Kúpeľňu umýva dôkladne, lenže raz som videla ako. Aby mohla umyť poličku nad umývadlom, všetky veci zhrnula dole. A teraz pozor. Dala ich do kýbla, ktorý sa používa na dlážku a bohvie ešte na čo (ja napríklad som už doňho šablila) a to vrátane zubných kefiek a všetkého čo proste máte na takej poličke (a rozhodne si neželáte aby sa vaša zubná kefka dotýkala takého kýbla!).

Dlážka. Máme tu linoleum. Zo zásady ignoruje vysavač (aj keď ho niekedy schválne nechám v ceste, ale nemá to zásadný vplyv) a dlážku len umýva. Akože fajn, lenže my máme taký drbnutý mop (viete, také tie franforce) a potom sa v ňom nazbiera miliarda vlasov a keď s ním chcete umyť dačo iné, tie vlasy vám zostávajú všade. Odporné. Alebo pozametá a špinu nechá v kúte, aj s metlou, v nejakom stand-by režime, akoby to čakalo na niekoho (mňa) kto to uprace. Keď dlážku umyje, vodu nechá v kýbli až kým ju nevylejem ja.

Kuchyňa. Špinavé riady sa množia geometrickým radom. Naučila som sa ich obchádzať. Ale viem, ako umýva riad, takže občas ich vydrhnem, len pre vlastné bezpečie (črevnú chrípku sme tu už raz mali, chvalabohu v čase keď som ja bola na lyžovačke). Väčšina hrncov je pripálená tak, že už ich pravdepodobne nikto nikdy nevyčistí (Baiba teda určite ne). Používam ich, lebo nemám na výber a vo všetkom zostáva ten hnusný horký Nachgeschmack. Chladnička je tiež dobre hnusná. Okrem toho že Aitane tam pravidlene zhnije niečo čo nestihne zjesť, z Baibinej poličky na moju kvapkajú rôzne veci ako jogurt alebo kečup. (Mám tú smolu že mám najspodnejšiu policu, hoci mám v nej najviac miesta.)

Baiba tiež necháva svoje jedlo na stole. Uvarené, aj neuvarené (príklady: hnusná kapustová polievka, viete, tá diétna, z ktorej smrdí celý byt - tri dni, mrazená zelenina - dva dni, mlieko - permanentne, 30 hrnčekov zo zvyškami kávy - jeden deň, lebo ich umývam, aby som sa mohla aj ja napiť).

Zvyšky ananásu, šupky z ovocia a zeleniny - neurčito. Stôl umývam len ja, keď sa chcem najesť, aby som sa nedogrcala. A rýchlovarná konvica je tak plná vodného kameňa, že sa čudujem, že sa do nej ešte zmestí voda. Najprv som ju občas čistila, ale viete, ja tú vec vlastne nikdy nepoužívam...a nejsom matka Tereza, takže už to jebem. Vechte a špongie sú vždy hodené v dreze, najlepšie vo vode, lebo to vechťom robí dobre, kuchyňa má potom svoju arómu.

Pranie. Všetky svoje veci perie na krátkom 30-minútovom programe. Bleh. Akože aj spodné prádlo aj uteráky, aj všetko, čo ja občas vyperiem na 60 (volajte ma paranoja...ale čo si myslíte vy?). Ozaj, jednu zubnú kefku mala vyše pol roka, dnes ju vyhodila a má novú, predpokladám, že do konca júla, kedy tu bude, ju určite nevymení.

Fuj. Končím, tvoj Fero.

I´m still in love with who I wish you were

Je krásne, teplo, slunko svící ale nejak mi to nepomáha. Ne že by som sa mala zle. Ale viete, ten úžasný pocit, čo som mala na začiatku, ma nejak opustil. Možno sa to zlepší. Zistila som že viem celkom obstojne robiť make-up, tak keby dačo, ešte si spravím Ausbildung ako maskérka a bude. (Inak to by nebolo odveci ako taký Nebenjob, maskérka v divadle, lenže to je zas tá moja predstava že hocičo v divadle je super...) (Ne, čistenie záchodov ne.)

No ale - krátky update. Aitana bola minule s Martinom a hádajte čo mu povedala. "Mám taký projekt. projekt Wicked. Musím jej niekoho nájsť." Keď mi to oznamovala, skoro som sa zviezla na zem popri mojej zárubni s kolosálnym facepalmom. Martin si podľa mňa musí myslieť že som absolútne zúfalá. Pýtala sa, že ako Stefan vyzerá a on, že má ryšavé vlasy. Aitana na to - no, tak to nič, to ho ani nemusíš pozývať v piatok, to nechceme. (Čiže to neni ten pekný dlhovlasý, čo mal fotku v námorníckej uniforme - Vrana vie o mojej úchylke na námorníkov, lebo ju spolu zdieľali.)

Aitana hneď na to skúmala ďalej - a čo Carsten? (Carsten je iný pekný kamoš, ktorého sme náhodou našli medzi jeho kamošmi na fejsi. Hlavne si nemyslite že sme stalkovali, alebo čo.) Ale Carsten je zadaný. Každopádne, teraz už ani neviem, ako sa pozriem Martinovi do očí. Spýtal sa Aitany, či viem o tejto jej akcii, ale našťastie mu povedala že nemám tucha. (Vďakabohu!!!) (Sčasti to je pravda, lebo to celé rozbehla skôr, než sa ma spýtala.)

A inak - mega klebeta! Naša Maďarka má dačo s naším ruským gotikom. Viete, on je taký...ehm, asexuálny. Aitana to vystihla celkom presne - neviem si ho predstaviť v akcii. (A hlavne ani nechcem!) Okrem toho, Maďarka má nad posteľou obraz Ježiša. Bohatstvo, viete si predstaviť šukačku pod Ježišovým láskavým pohľadom? Mám z toho husiu kožu a to je vonku vyše 20 stupňov.

Prvý Sonnenbrand

Som trochu oťapená, takže prejdeme na novinky zo života hmyzu bez zbytočných úvodov. Krátke zhrnutie posledných dní, aby ste vedeli čo také robím, keď sa nehrbím pred obrazovkou (čo neznášam a robím to častejšie než čokoľvek iné, lebo inak by som sa hrbila bez obrazovky a to je ešte väčšia nuda). 

V práci sa nedeje nič zaujímavé, odkedy je teplo, deti fajčia za garážami a k nám sa chodia len vyšťať, takže sedíme v kancli, pičujeme jak choré vrany (lebo nás nikto nepočuje, chachá) a ja hľadám pracovné ponuky a popri tom freneticky kontrolujem fejs. (Tragické.)

V piatok sme nežili, ale zostali sme doma v kuchyni, čo nebolo tak úplne verkehrt, taká domáca pohodička so šišou, aj sme si pokecali a tak. V sobotu bola tá toľko spomínaná narodeninová party. Nuž, čo vám poviem, bola to oslava 30-ky. Znova ma premkla hrôza zo starnutia. Všetci boli takí pokojní, sedeli a kecali, no ne že by bola nuda, ale s poslednou WG-party "ruka hore, noha v torte" sa to nedalo porovnať (s tou kde som demonštrovala slovenskú lásku k alkoholu tak ostentatívne, až mi slzy vyhŕkli, potom opito tancovala trikrát na tú istú pesničku, kde mi ponúkali tie huby a kde som Aitane nadránom ožratým hlasom neartikulovane odporúčila "Enjoy your life...Fuck!" a popri tom som poučne mávala prstom - učiteľka sa nezaprie).

V nedeľu som bola napriek tomu rozbitá jak cigánska hračka, lebo to že som netancovala na stole ešte neznamená, že by som menej pila. Nalievala som sa rumom s colou jak námorník (jóóóhóóóhóóó), takže mi celú nedeľu trošku dunelo v hlave a cítila som takú tú poopičnú horúčavu (mávate to aj vy?).

Poobede sme vyliezli von, lebo už je fakt pekné počasie a teraz si sadnite - mesto bolo plné! Normálne vám tí Nemci vyliezli a stáli rady na zmrzlinu, alebo hrali v parku volejbal (to je taký aktívny národ, všetci niečo hrali, alebo si grilovali a chlastali pívo ty píčo) (a tohle je u nás zakázaný). Aj my sme si dali zmrzku (nebola to moja prvá v tejto sezóne, ale rozhodne prvá, ktorú som nežrala zababušená do lyžiarskej bundy vyhýbajúc sa snehovým vločkám) a jebli sa na trávu (ja som pičovala, lebo zem je ešte mokrá a samozrejme som potom mala všetko zajebané od hliny, ale nikto ma nepočúval). Večer sme šli do Cafe Wagner, kde sa konalo improvizačné divadlo (posledné dva týždne som mega kultúrna). Okrem toho je tento týždeň v Jene festival krátkych filmov, kam som si tiež kúpila lístky (za tri bloky 14 euro, ale doteraz som to s kultúrou až tak nepreháňala, čiže sa to oplatí).

No a dnes a zajtra nejsom v robote, lebo doma natáčame videoklip. Totiž - lipdub. Ak viete čo to je. Ak ne, nájdite si to na youtube, ja som to nevedela a bola som skeptická (lenže ja som zakaždým principiálne skeptická), ale je to sranda. Totiž, hlavne sme príšerne neorganizovaní, nikto nevie čo má robiť a všetko nám trvá trikrát dlhšie. A stihli sme sa aj pohádať (teda ja ne, ja len robím ramená tu na blogu a nakoniec veci riešim diplomaticky, čo asi nie je na škodu). Takže dnes sme kvázi stačili len vyrobiť svoje národné vlajky a potom trochu nacvičiť choreografiu. (Popri tej bohumilej činnosti som si aj uhnala tie spálené ramená.)

Čo sa týky našej šialenej Maďarky, no čo vám poviem, nemám ani tak chuť o nej písať. To že si večne protirečí sa mi zaznamenávať nechce, aj keď ma to ešte stále neprestalo prekvapovať. Čo už s ňou keď je drbnutá. Napríklad najnovšie mi vykladala, že lístky domov ju stoja hovadsky málo, iba 115 euro (mňa 55, lenže ja nechodím cez Berlín, že áno) a že chce chodiť domov každý mesiac (keď sem prišla, vehementne vyhlasovala, že ona sa teda rozhodne tak skoro domov nepotrepe). A ja že no dobre, ale keď máš na mesiac 300, tak 115 zas tak málo neni. Ale s ňou sa nedá diskutovať. To zas iba začala krútiť hlavou a divo sa usmievať. Gala mi ešte hovorila, že sa cíti jak jej matka, lebo Maďarka sa pýta úplne na všetko - môžem toto vyprať (a keď vyperie, tak dojde so svojou bundou že "To je tvoja?") (môže si niekto nepoznať vlastné veci, ktoré pred dvoma hoďkami jebol do práčky? Že potom sa šla spýtať ešte aj ich mužského  spolubývajúceho, či to je jeho bunda. No comment.), môžem toto umyť, môžem toto položiť hentam...proste každú pičovinu. Dokonca keď varí niečo maďarské, tak dojde s otázkou, ako by to Gala (Španielka) urobila. Aspoň máme čo riešiť. Dnes sme sa na tom ujebávali dobrú pol hodinu a smiech je zdravý.

Čo sa týka mojej depky, no tak posledné dni som na ňu nemala moc čas, ale keď všade vidím tie NECHUTNÉ páriky, tak mi je smutno. Okrem toho riešime Stefana, ktorého sa mi Aitana snaží dohodiť. (Stefan pravdepodobne nevie ani o existencii Aitany, ne to ešte mňa, ale je to celé hrozne humorné.) Ukázala mi všetkých Stefanov v Martinovom friendliste a spolu sme sa pre jedného rozhodli (toho, čo najlepšie vyzerá, logo ty kokso, len sme óóókali a ááákali pred compom a Aitana preklikávala a hovorila "Guck mal, guck mal!") a Aitana má za úlohu pozvať Martina na našu piatkovú party a potom mu nenápadko hovádko povedať, že môže niekoho doniesť, napríklad Stefana. Ja som sa na tom hrozne smiala, lenže až teraz mi dochádza, že ona je naozaj schopná to tak naňho vybaliť a nakoniec to ešte bude vypadať tak, že som ju do tej akcie angažovala ja sama, pričom to bola jej vlastná iniciatíva a ja som o tom najprv vôbec nevedela! Ech. No, budem vás priebežne informovať, len sa netraste.

Po spíčenej zime dojde spíčená jar

Matematická logika. Či?

Je pekne a teplo, slunko svící (keď už žárovky nesvícá) a vzduch vonia jarou (ne čistiacim prostriedkom, ale ročným obdobím, vy ste ale, všetko vám treba hovoriť). Ale vo mne je tma. Som bez nálady. Sledujem chlapov - na ulici, v električke, v obchode. Nevedie to k ničomu. Niektorí vyzerajú dobre. Ale nič to so mnou nerobí. Nemám chuť hrať tú hru kto prvý uhne očami, ani sa usmievať. Tvárim sa jak keby mi uleteli včely (a to dopiče, som nijaké včely nemala!!!) a civím z okna. Počúvam šansóny a to je pre mňa hudba k dažďu. A predsa neprší! (Iba v duši mi prší.) (Chcelo to trošku klišé.)

Viete čo by som dokázala fetovať od rána do večera? Vôňu zeme po daždi. Opaľovacie mlieko. Kvalitnú kávu. Čokoládový čaj. Kokosový šampón. Čerstvé pečivo. V poslednej dobe sa mi začali ozývať ľudia, nechápem prečo. Totiž, nechápem prečo oni. Kadejakí známi odvšadiaľ, ktorí sa asi od nudy hrabali vo svojom chat-liste online friendov a našli mňa. Najviac ma rozčúli, keď im odpíšem a oni ma potom ignorujú. Načo to robia? Rovnako neznášam, keď mi niekto dáva nevyžiadané dobré rady do života a poučuje ma o tom, aká som a čo sa odo mňa dalo čakať. Piču! Nič, lebo ja sama neviem. Tak prečo si myslia, že to oni vedia lepšie, keď ma nevideli celú večnosť a navyše ma ani poriadne nepoznajú? Och. Idem si zabehať. Kurva, už som bola trikrát a ešte furt som neschudla. No chápete?

Ich habe keine Lust

Nemám chuť na nikoho a na nič. Trošku chodím za kultúrou (keď už ona nechodí za mnou) aby som sa aspoň chvíľu zaoberala problémami iných a ne svojimi. Ale akosi ma všetko obťažuje. Zasa mám chuť len ležať a hniť a analyzovať strop. (A dnes som zežrala balenie čokoládových zajacov, chápete, veľkonočné sladkosti sú zlacnené, to treba využiť, som ušetrila.)

Prší. Ale ak to má byť jarný dážď, nech len prší. Som trochu nostalgická. Nejaká čudná jar. Som zvedavá na sobotňajšiu party, kde je pravdepodobný vysoký výskyt single chlapov okolo 30-ky.

Weekend 1

Dovoľte mi, aby som sa venovala svojej novej víkendovej rubrike (naposledy uvádzanej ako "čo víkend to chlap").

Deti, nejde mi to. Je to v piči. Ale poporiadku.

Piatok

Aitana neni langsam, Aitana je ultralangsam. Nemyslela som si, že na svete existuje niekto pomalší než moja sestra (Chantal odpustí), ale hovadsky som sa mýlila. Kým Aitanu vykopem k nejakému výkonu (totiž, aby sme už konečne začali piť), trvá to nekonečne dlho. Takže tu pobieham a komandujem ju a ona potom pobieha a výska (ale museli by ste to zažiť, aby ste pochopili, ako to vypadá) a ja sa hádžem o steny (ale len tak decentne) a ostatní sa chodia na tom ujebávať. Takže aby sme mali vo veciach jasno - tento víkend sme žúrovali len my dve, lebo sme single, tak sa občas ľutujeme a potom si pripíjame na kadečo. Pili sme gin tonic a z domu sme sa vyteperili asi o pol jednej. Prvá zastávka bola vo Floweri, lebo sme tam už dlho neboli. To je taká stamm-krčma, viete, môžte tam ísť sami, lebo zaručene stretnete niekoho, koho poznáte (alebo kto pozná vás, aj keď vy by ste sa mu radšej vyhli).

Bol tam Properov kamoš (ne ten čo vždy, ktorému hovorievame že je langweilig, lebo sa zberá domov, keď my dorazíme, ale ešte iný) a hrali sme kicker. Proper tam našťastie nebol.

Bola tam Maritza a Mauricio aj s celou partiou (oni vždy vedia o najlepších žúroch), oni sú tiež takí že každý pes iná ves (rozumejte tomu tak že každý je z inej krajiny). Patrí k nim aj jeden Nemec, s ktorým som sa (vraj!!!) raz bozkávala, lenže pamätajú si to všetci okrem mňa, tak neviem, ako to bolo. A ja na to aj vždy zabudnem, takže keď sa s ním bavím, necítim sa trápne, lebo pre mňa je to ako historka niekoho iného, chápete. Nachomietli sa k nám potom aj nejakí Afričania a jeden z nich (z Mozambiku) mi dal svoju vizitku (ešte nikdy mi nikto nedal v bare vizitku) a trikrát sa presvedčil, že mu zavolám. Prikyvovala som ako besná (rozdávam ilúzie kade chodím, ale tak kúpil mi pivo, to sa patrí). Tú vizitku si nechám, lebo také dačo som ešte tiež nevidela. Chlapec je dipl. matematik, ale na vizitke má obrázok modrej lagúny a v rohu ešte svoju fotku tiež nápadne pripomínajúcu dovolenku. Prosím vás, to má niekto brať seriózne? Každopádne...je to veselé.

Potom sme šli do Theatercafé, ale tam to nebolo nič moc. Hrali hip hop (fuj, na to sa nikdy nenaučím, vážne) a neboli tam nijakí chlapi (aj keď Aitana mi stále niekoho ukazovala, či nechcem a potom zahlásila že "musíme tancovať s hentými černochmi" ale ani tí si nás nevšímali, to už kde sme???).

Napriek tomu sme tam vydržali mega dlho, lebo domov som došla o pol šiestej (akože v poslednej dobe keď ideme z party skôr, znamená to o piatej) (a keď plánujeme zostať iba kratučko, znamená to do tretej, ale to sa nám ešte nepodarilo).

Sobotu som strávila kráľovsky v posteli. Ležala som do tretej a vstala som iba preto, že som počula buchotať Aitanu v kuchyni, tak som sa chcela socializovať.

Ona nespala doma, ale u nejakého Martina (má niekoľko známostí v zálohe) a povedala mi, že sa ho spýtala či nemá nejakého kamoša pre mňa. Akoby to samo o sebe nebolo údesne trápne (krútila som sa pri výlevke jak červ, napoli od smiechu a napoli od pocitu trápnosti) (nie, ja nezačnem písať napolY s ypsilonom, nepáči sa mi to), oznámila mi, že mu nadiktovala aj podmienky. Že: musí byť vysoký, mať športovú postavu, vysokú školu, veľkú posteľ a byť z Lipska alebo Drážďan. Najlepšie na tom celom je, že Martin sa zamyslel a povedal - možno Stefan. No prosím. takže musíme checknúť Stefana. Ehm.

Sobota

Nemali sme chuť ani piť, ani žiť, ani vôbec nič, ale neísť v sobotu von je premárnený večer, takže ja som si dala kávu, Aitana šlofíka (na mini gaučíku v kuchyni s nohami v okne) a v rámci šetrenia tráviacich traktov sme sa rozhodli vzdať tvrdého a pili sme víno. Víno z Aldiho. Nepýtajte sa aké je. (Ja vám to aj tak poviem - HNUSNÉ.) Ale vypili sme každá svoju fľašu, spravili si fasádu a v rovnakých šatách ako v piatok (lebo sme šli do iného klubu...) sme sa vybrali von. Náhodou sme sa dozvedeli, že máme jeden dobrý klub tri minúty od baráku (nesmierne praktické), kde sa neplatí vstupné a v sobotu hrali techno. Tak sme sa tam porozhliadli a je to fakt dobré miesto. Ale ľudia sú tam úplne iní. Takí posh. (Mne sa moc nepáčili, všetci boli hrozne nahodení, v D-lande som si odvykla od takých manierov.) Okrem toho sa tam nesmie fajčiť (a techno party na ktorej necítim vo vzduchu trávu je trochu čudná). Ale aj tak tam plno ľudí fajčilo a mne trikrát vypičoval sekuriťák, že "tohle je u nás zakázaný" a mám sa pratať do fajčiarskej časti. Tak som teda stála vo dverách do fajčiarskej časti a fúkala dym do nefajčiarskej. (Mala som tam aj krátky rozhovor s nejakým mladíkom. "Odkiaľ si?" "Zo Slovenska." "Jááj, jasné, Čechy!" "Ne, ja som zo Slovenska." "Ale veď Československo..." "...už 20 rokov neexistuje." "Ja som bol v Prahe!" "Aj ja som tam raz bola." A tak nejak stále dokola. Bez komentára.)

Bolo tam málo žien a zoznámili sme sa asi s miliónom chlapov, ale mne prišli všetci čudní. Napríklad jeden z nich bol policajt (Aitana mu hneď osvetlila, že neznáša políciu - raz ju totiž pokutovali za dáku pičovinu). Okrem toho sa tam motali ešte ďalší, jeden nám kúpil Kirsch (malinovčička). Potom sme našli nejaký chill-out room, kde si Aitana 20 minút pospala a ja zapálila a potom došiel zasa ten jebnutý sekuriťák a nevedel od jedu, ktorú má skôr spičovať, či mňa za fajčenie, alebo ju za to že spí (aj to je tam zakázané - a ja som sa mu najprv snažila vysvetliť že ona si chcela len trošku zdriemnuť a nebrala nijaké drogy, takže sa zasa zobudí a ideme tancovať a on pindil a vtedy si všimol že fajčím a keby ste videli jak sa mi oči rozšírili do výrazu "to je ale drzosť, tieto dve", bolo to komické).

Nadránom som sa zoznámila s nejakým chlapom. Bol vlastne škaredý ale ja som bola v takom čudnom rozpoložení (a hlavne tam bola tma a furt púšťali ten dym, a to potom nevidíte dobre, lebo to AKO škaredý je, som zistila, až keď som sa ráno naňho pozerala z príliš blízka a zvažovala, ako ho poslať preč z mojej postele). A okrem toho mal pearcing v jazyku a ja som mala taký nápad, že chcem zistiť, či to robí nejaký rozdiel (nerobí a jediné, čo to robí je to, že je to mega nepohodlné a zavadzia to pri bozkávaní, lebo neviem čo si s tým počať).

Nakoniec som s ním aj tak nemala sex. Viete, bolo to vlastne absolútne tragické. Držal ma a ja som myslela na Propera. Povedala som mu, že nič nebude, lebo mám problém, ale nerozvádzal som to a on sa nepýtal. Vážne do plaču, je to oveľa horší pocit, než som si myslela. Takže ho ani nezaznačujem do playlistu. Je mi z toho celého nanič.

Dneska som našťastie (!) musela ísť do práce, takže som mala aj dôvod ho okolo obeda vyraziť (ku mne sme došli o pol siedmej ráno). A inak nič. Večer sme mali babský pokec v kuchyni, kde sme všetko a všetkých preriešili, to by sme mali robiť častejšie. A potom som šla ešte aj behať, lebo som frustrovaná zo svojich bokov. A teraz si smutním sama doma. Vyzerá to tak, že jar sa odvážila poslať zimu do piče, takže teraz môžem svoje osamelé večery tráviť v teplákoch na ceste a ne s čokoládou v hube pred compom. Myslite na mňa. Smrk.

Inak viete čo si kúpte? Bio mlieko! (Dočista sa germanizujem, lebo už lezem do bio obchodu, ale len šmejdiť, lebo je to moc drahé, ale hento mlieko som chcela ochutnať.) Pasterizované, ale nehomogenizované. Fakt chutí inak, oveľa lepšie. Len nie je trvanlivé. Ale nevadí, lebo je také dobré, že ho budete chcieť vyslopať na ex.

Slovné sračky

Všimli ste si niekedy, že deadline je krásna metafora pre lajnu, ktorá vás pošle do hrobu? (Dávajte si pozor, keď si budete myslieť že šnupete koks a bude to heroín, veď ste videli ako dopadla Mia Wallace! A kto by vám  vrazil do hrude adrenalínovú injekciu, há?) Veľmi sa mi to páči. Som trochu smutná, že neviem nemecky natoľko dobre, aby som z každého slova vedela spraviť dvojzmysel. Viete, celkom mi to ide, ale nie vždy viem byť taká hovadsky vtipná, ako vo svojej rodnej reči. (Hovorím tomu cudzinecká stigma.) (Ojojoj.)

 Inak sa tu učím len zlé veci a moja šéfka začala mládež opravovať keď trieskajú hovadiny a odôvodňuje im to tak, že som prítomná ja a predsa nechcú aby som sa naučila nesprávnu nemčinu (ale podľa ich výrazov ani ne že nechcú, ale majú piči). Je to celkom vtipné. Ale nie o tom som chcela.

Teším sa ako tešík z niekoľkých dôvodov. Za prvé sa mi celkom darí zvnútorniť si pocit, ze Proper bol proste kokot (už sa ním nejdem na blogu vôbec zaoberať, ale hneď ako si pred sebou samým priznáte niekoľko vecí, ktoré ste dlhý čas úspešne prehliadali, ľahšie sa vyrovnáte so všetkým). Za druhé (mimojazdom, za druhé je zasa nesprávna slovenčina a ja som si toho vedomá, ale čo? Mám piči, ako nemecká mládež.) (Inak všimli ste si spôsob akým nasadzujem do akcie čiarky? Presne tak - ako sa mi zachce!) (Ale v podstate ide o to, že chcem naznačiť medzeru, aby ten písaný jazyk trošku ožil.)

Ehm, takže za druhé je víkend (dnes ideme z práce na motokáry, robiť v mládežníckom centre má neskonalé výhody v tom, že máte pocit permanentnej dovolenky, ale trošku osprostievam a preto som sa vrátila k náročnejšej literatúre a čítam historickú faktografiu) a dnes aj zajtra sa plánujem spiť na maderu. (Keby som ešte vedela čo je madera, ale to je to isté ako keď sa spijem na padrť a padrť viem čo je. Hlavne sa nepýtajte.) Okrem tohto ľahko splniteľného plánu mám ešte iný, ktorý pracovne nazývam "čo víkend, to chlap" a uvidíme, ako sa mi podarí naplniť nastavené kvóty a či do konca augusta výjdem na psí tridsiatok (hahaaaa).

Za tretie som včera navštívila úrad práce, takže mám pocit, že so svojím životom niečo robím (hm, vidíte, ako to nakoniec je...) a okrem toho sa mi v hlave začína rozjasňovať a pomaly prichádzam na to, čo by som chcela robiť ďalej. Kde, to ešte nie je také jasné a môj problém je, že si vyberám mestá na základe skúseností. Skúseností s tým, že akú dobrú party som tam zažila. Preto mám na prvých miestach Leipzig a Dresden (ja si uvedomujem, že to nie sú vhodné kritériá na výber miesta pre budúci job, ale aj tak!) a potom neviem. Vynechávam mestá príliš drahé, príliš veľké, alebo príliš seriózne (hlavne sa nepýtajte podľa čoho si to v hlave rozdeľujem). Moja predstava je mesto veľké cca ako Bratislava, max však 1 milión obyvateľov, dobrá Szeneviertel (najlepšie niekde blízko môjho bydliska, hehe) a nie príliš drahé nájmy. Ehm...no a tak. Ale viete ako, hlavne keď budem mať kde bývať a čo do papule a ostatné už sa nejak vyrieši, lebo JA mám predsa VŽDY šťastie!!!

A dneska si na každého z vás jeden vypijem. Ehm...koľko vás tu je? 45? Ííííííííííííííííííííh...beriem späť. Nechcem umrieť ako Bonham zrovna v momente, kedy sa môj život znova zlepšuje. (Nechcem umrieť ako Bonham ani inokedy.)

Zúfalstvo

Okolo mňa sa povaľujú obaly od sladkostí a prázdne pivové fľaše a do toho božieho bordelu ešte stále ziape electro (stále čakám, či ma to prejde, ale od januára si fičím na inej vlne a nechce sa mi z nej dole, milujem ružové slony!).

Behanie neprichádza do úvahy, lebo vonku sú mínusové teploty.

Keď si jebnem hlavu o roh, môžem veľmi nahlas a veľmi vulgárne nadávať po slovensky, aj keď som v práci. A to je dobrý pocit.

Farebné kondómy sa vyrábajú na to, aby ste pri gang bangu mohli vytvárať tímy. To je poznatok dňa a zatiaľ to lajklo sedem ľudí (ale ešte je to tam len 32 minút).

Kolegyňa mi dnes povedala, že minulý týždeň videla Propera v Kassa. Zovrelo mi hrdlo. (Pravdupovediac som myslela, že už tie stavy prešli, ale pri zmienke o ňom, je mi ešte stále nevoľno.) Povedala aj, že ju vôbec nespoznal, idiot. A okrem toho že mala chuť ho kopnúť. To mi zasa uvoľnilo hrdlo. Povedala som jej, že to mala urobiť.

Zoznamujem sa s cudzími ľuďmi cez internet, lebo sa nudím. Kam to ešte dospeje?

Novinky zo života hmyzu

Minulý týždeň som bola na WG party. Moc si z nej nepamätám, lebo najprv som (ešte doma počas maľovania) v priebehu hodinky a pol do seba hodila cca päť gintonicov (mali sme sklz) a potom keď sme sa tam dotrepali, pila som všetko, čo mi prišlo do paprčí. (V rámci opitého chvastania som okrem iného live predvádzala, ako pijú Slováci a exla som príliš veľké množstvo príliš hnusného rumu, až mi slzy vyhŕkli.)

Pamätám si, že ma niekto pozdravil a spýtal sa ako sa volám. Povedala som mu a on sa so mnou prestal baviť. Tak som ho rozhorčene zdrapla za mikinu, že či to malo byť akože všetko. A on že - som nechcel hneď tak brutálne flirtovať. Vtedy sa do toho zamiešal jeho kamoš, žmurkol na mňa a povedal smerom k tomu chalanovi - ale chcel a smerom ku mne - počkaj, on je trošku spomalený, jasné že chcel. Ja som už bola dosť opitá na to, aby som na také dačo reagovala záchvatom smiechu (inak ja tu v Nemecku som si všeobecne zvykla reagovať smiechom, lebo niekedy nerozumiem a vtedy je najlepšie keď sa smejete, nech už si oni myslia čokoľvek).

Pamätám si že som tancovala jak divá na nejaké čudné pesničky. Pamätám si, že mi niekto ponúkal halucinogénne huby. Pamätám si, že mi niekto hovoril, že došla polícia. (Boli ste už na žúrke, kam zavolali políciu? Lebo ja už párkrát hej a to ma neskonale teší, lebo mám taký pocit výnimočnosti, že hááá, vidíte na aké party ja chodím. No dobre, ja viem, ja viem, ale aj tak.) Pamätám si, že som nadránom zožrala asi pol balíka čipsov na ex. (A nejaké chlebíčky - to mi dala odhryznúť nejaká baba, čo práve šla okolo.) Pamätám si, že za mnou došiel nejaký týpek a spýtal sa - chceš jebať? Povedala som mu - hej, ale ne s tebou.

Prišiel ešte asi trikrát.

Nepamätám si ale, ako som šla domov, teda viem že to bola strastiplná krížová cesta a skoro som prešvihla svoju odbočku. Pamätám si že som si líhala o pol šiestej, aby som sa pred cestou na lyžovačku vyspala aspoň dve hodiny.

Nemám čo robiť. Ale ešte stále je tu to sklo, čo treba vyniesť, tak možno dnes. Svieti slnko, ale sú mínus tri stupne. Píšem si na chate so spolubývajúcou, ktorá je vo vedľajšej izbe. How sick is that? (Nečudujem sa, že si múdre hlavy robia starosti, ako našu generáciu ovplyvňuje internet.) Ale na moje ospravedlnenie - posielala som jej moje playlisty, lebo z mojej izby sa už od božieho rána ozýva electro jak na nejakej drogovej party a ona si to pýtala. Dnes môžem celý deň sledovať tie rádoby nasraté statusy žien na fejsbuku, jak ich niekto zlial (ja sa zlejem aj sama, ale ne vodou, chachacha). Pritom by dobre nariekali, keby nikto nedošiel. Zato ja ne. Neznášam slovenské veľkonočné zlozvyky a u nás doma sa nikdy nepraktikovali. Preto sa necítim na ocot, keď nikto nepríde. A sem to majú aj tak ďaleko. Boha svieti mi slnko na krk a cítim sa jak v skleníku. Idem do piče.