Ženské problémy sú oveľa širším pojmom (božko, nejsom zvyknutá písať na tejto novej klávesnici, som teraz na fotrovom compe...viete šla som si niečo vytlačiť a skysla som tu, no normálka), než si všetci myslia. Krámy nejsú problémy, to je pliaga. ženské problémy sú napríklad to, že sa vám vyhodí impozantný jebák ktorý dominuje vášmu lícu práve keď sa chytáte na rande/pohovor/hocikam kde nie je nutné ísť s jebákom...takže vlastne hocikam. ženské problémy sú napríklad, že si nemáte čo obliecť na silvestra (ach, nechce sa mi to písať s veľkým s), napriek tomu že neváhate vyraziť podľa hesla "čím kratšia sukňa, tým dlhšia spoveď". Lebo to ešte stále nerieši tú podstatnejšiu časť, čo na vrch. (Martina má nejaké nové tričko a tvrdí, že má moc veľký výstrih aj na ňu. Pýtala som sa jej či teda vôbec nemá predný diel. Ale toto sa robí? Vaša kamoška má tričko s mega výstrihom, takzvaným kolosálnym a vy nič? Jak ja mám zaujať toho silvestrovského muža???)
A dneska som prešla po Obchodnej, vyskúšala si asi tristo tričiek v Taco fashion (všetky vyzerali hrozne), obehla som New Yorker svetelnou rýchlosťou, aby som sa definitívne uistila, že som už fakt stará na tie veci (hrom do toho, ale nezarábam toľko, aby som sa mohla vyšantiť v Zare) a potom som odtiahla domov so štyrmi novými gaťkami (dala som za ne polku výplaty, chacha...viete, išla som práve z dočka). Chcela som pôvodne pohodlné bavlnené obrázkové, ale potom som videla čipkované a povedala som si, že bavlnené si môžem kupovať po zbytok svojho zadaného života a ne keď som v strehu a človek nikdy nevie a treba chodiť pripravený (no...tak je to, nikdy neviete a je lepšie poistiť sa vopred). Tak mám teraz fakt pekné spoďáre ale čo z toho, keď nič iné, no jedine že fakt pôjdem nahatá.
Potom som doma lelkovala a pozerala jeden fakt stupídny americký film, kým som varila a došla som na to, že jediný problém všetkých Američanov je podľa všetkého to, že nedokážu zapadnúť a potom ich nikto nepozve na maturitný ples a oni dokážu aj priateľov zapredať, len aby boli obľúbení. Nakoniec samozrejme dôjdu k rozumu, pochopia že sa chovali jak debili a ospravedlnia sa a celá škola pochopí čo sú pravé hodnoty a potom najkrajšia blondína školy začne randiť s tlstým černochom o dve hlavy nižším (obézne decko to bolo a fakt si nevymýšľam, kto by chcel presnejšie, volalo sa to Z nuly hrdinom, v origoši The Perfeckt Guy, či jak).
Potom som šla na ďalšie doučko, kde som najprv asi 20 minút prekecala (aj som sa hanbila) a potom som skoro zaspala, lebo na mňa došla brutálna únava (no čo chcete, vstávala som o nehoráznej deviatej hodine rannej). Cestou domov som premýšľala nad tým, o čo je lepšie sedieť v ľadovom aute a primrznúť k volantu, než čakať 20 minút na autobus v príjemných -8 stupňoch.
O dosť, milí moji.
A to som dneska ešte aj pustila bláznivé ženské cez prechod, aj keď mali červenú a ja zelenú, ale inak by nestihli bus a to sa mi zdalo také kruté a autá na mňa trúbili jak divé. Tsss...pritom som konala dobrý skutok, aby tie dobré ženy nepomrzli na zastávke pri Poluse.
OMFJ.
A viete čo? Ešte sa pochválim, teraz budem jaký macherko! Dostala som tričko HRC New York. Chacha. Škoda že nemá výstrih, mohla by som si ho na Silva obliecť.
streda 29. decembra 2010
utorok 28. decembra 2010
Ježiš, kto má vymýšľať toľko názvov
Hovorila som to, už som zdravá, Takmer. Ale cítim sa podstatne lepšejšie, asi to nebol bacilko, ale len nejaký vírusko a na Silvestra-ko už budem jak repa či ryba či čo. Hlavne zdravá aby som si mohla ruinovať pečeňu.
Už sa teším.
Už sa teším.
pondelok 27. decembra 2010
Chorí ľudia smrdia
Akurát hovorím, že aj by sa mi chcelo písať blog, ale nič sa nedeje keď som furt doma a chorá (!!! piči piči piči, slepačí výbor ide dnes nakupovať a ja musím drepeiť doma, lebo ak chcem byť do silvestra zdravá, rozum mi nahovára že sa nemám tralalákať po nákupných centrách, tak sedím tu a vynudzujem sa a mohla by som robiť aspoň niečo do školy...a to sa mi nechce). Jedine by som sa mohla sťažovať, ale veď komu sa to furt chce čítať, že. Lebo to sú také prvotriedne sťažnosti, na celý život, a okrem toho už o tom písala Chantal, tak si môžete prečítať, čo nás trápi.
A keď nemôžem ísť dnes nakupovať, nebudem si mať čo obliecť na silva a to je tragédia. TRAGÉDIA. Pôjdem holá a hotovo. Pfffffffffffff. (To som akože zlostne zafučala.)
Dobre, dobre aspoň som chorá teraz a ne na silvestra, čo by bolo ešte horšie, lebo keby som mala v ten večer sedieť sama doma (lebo aj naši idú žiť, veru tak), asi by ma jeblo a revala by som ako zmyslov zbavená a potom by som žrala a žrala, lebo keď som chorá, nemám chuť na chlast a pozerala by som chujoviny v telke a to by ste potom ešte videli, čo za depresívne chujády by som sem vyplodila. No ne? No áno. Dobre že som chorá dnes. Zajtra už nebudem, lebo už som bola chorá aj včera a viac ako dva dni to neznesiem, fakticky. Nemám chuť ani čas. Jaj, keby ma niekto teraz donútil (s hlavňou na mojom spánku asi len) porobiť tie školské veci. OMFJ.
A ešte k nadpisu. Chorí ľudia smrdia, lebo sa z nich vyparujú lieky, ale našťastie majú zapchatý nos, takže to necítia. No každopádne, ja som posadnutá vetraním aj keď som zdravá, ale keď som chorá, tak to je čistý konec. Nemôžem to béčko vyparujúce sa mi z kože ani cítiť.
Zbohom idem od vás, neublížil som, nikomu z vás...mama varí a ja cítim človečinu napriek upchatému nosu...
A keď nemôžem ísť dnes nakupovať, nebudem si mať čo obliecť na silva a to je tragédia. TRAGÉDIA. Pôjdem holá a hotovo. Pfffffffffffff. (To som akože zlostne zafučala.)
Dobre, dobre aspoň som chorá teraz a ne na silvestra, čo by bolo ešte horšie, lebo keby som mala v ten večer sedieť sama doma (lebo aj naši idú žiť, veru tak), asi by ma jeblo a revala by som ako zmyslov zbavená a potom by som žrala a žrala, lebo keď som chorá, nemám chuť na chlast a pozerala by som chujoviny v telke a to by ste potom ešte videli, čo za depresívne chujády by som sem vyplodila. No ne? No áno. Dobre že som chorá dnes. Zajtra už nebudem, lebo už som bola chorá aj včera a viac ako dva dni to neznesiem, fakticky. Nemám chuť ani čas. Jaj, keby ma niekto teraz donútil (s hlavňou na mojom spánku asi len) porobiť tie školské veci. OMFJ.
A ešte k nadpisu. Chorí ľudia smrdia, lebo sa z nich vyparujú lieky, ale našťastie majú zapchatý nos, takže to necítia. No každopádne, ja som posadnutá vetraním aj keď som zdravá, ale keď som chorá, tak to je čistý konec. Nemôžem to béčko vyparujúce sa mi z kože ani cítiť.
Zbohom idem od vás, neublížil som, nikomu z vás...mama varí a ja cítim človečinu napriek upchatému nosu...
sobota 25. decembra 2010
Naše Vianoce (Naša Patejdla???)
Deti, užite si sviatky. Radka, strašne som sa smiala, keď som čítala tvoj koment, chcela som ti napísať, že mi je to ľúto, ale predstava teba a misy...keď vezmem do úvahy že si predtým vôbec nepila. Smiešne. Mama a tato mi povedali že sa máme hanbiť a ne byť hrdé na to že sme ťa naučili piť, vraj si bola posledný človek čo ešte nepil a my sme ťa takto skazili. Haha.
A inak - naši sa velice tešili z leteniek, len najprv na to pozerali dosť dlho takí konsternovaní, až som sa začala báť že preboha, mala som radšej zostať pri kuchynských utierkach.
A inak - naši sa velice tešili z leteniek, len najprv na to pozerali dosť dlho takí konsternovaní, až som sa začala báť že preboha, mala som radšej zostať pri kuchynských utierkach.
štvrtok 23. decembra 2010
Vianočná besiedka
Chcela by som začať takou jednoduchou úvodnou informáciou - zatiaľ sa veľmi nehýbem a nerobím prudké pohyby a vlastne radšej vôbec nič, hlavne sa nepredkláňam. Zato rozmýšľam, ako som sa mohla tak opiť, z takého malého množstva alkoholu.
Teda šesť ginov. No, veď to JE málo, či? (Alebo mám aj tie dva rumy rátať?)
Opila som sa elegantne, až som skoro zaspala v Rockoku na stole (to bude určite tým že posledné dva dni som vstávala nehorázne skoro, o siedmej a o ôsmej a už som na to neni zvyknutá). Tak mi Triss zavolala taxík (ten chuj si vyúčtoval 6,40 za cestu ktorá vždy stojí 2,90!!!) a v posteli som už bola okolo druhej. Tuším.
Ráno som si skontrolovala make-up (tiene Yves Rocher môžem len odporúčať, rozmazali sa iba nepatrne, no fakt), odlíčila sa (a teraz vyzerám otrasne...ako keď idete spať opité a namaľované...tie days after by som zrušila, veď sa musím vyhýbať zrkadlu) a kým som vliezla do vane, celkom vážne som prehodnocovala možnosť vytyčkovať sa. Nestalo sa, vďakabohu (a foter bol doma a nemala som chuť takto trapošiť) a dokonca som už zvládla aj raňajky, to je výkon, čo.
Teraz sedím uprostred toho bordelu a píšem si blog, ale mala by som aspoň riady umyť...asi.
Na fejsi všetci šalejú s tými vianočnými fotkami a pozdravmi, či jak sa tomu nadáva (najhoršie sú hromadné správy, kde tristo ľudí, ktorých vôbec nepoznáte odpíše že ďakujem...no, ja ďakujem, že mi furt svieti tá červená pičovina tam hore na lište...oh dear) a vianočnými statusmi. (Bože, mne je zle.)
(Teda ne z tých statusov, aj keď možno trochu.)
Som doma sama, je tu bordel ako v tanku, nemáme nakúpený ani holý kokot a nikto sa netváril, že by sa voľačo chystalo. Ne že vianočná hojnosť, či čo, ledva som našla v chladničke voláke raňajočky...nehovorím o obede (našťastie mi je grcno, aspoň nebudem hladná).
Nemáme ani kapustu, ani vlastne nič (myslím že rybu máme, no aspoň dačo), koláče sa u nás nevedú (akože trošku sme piekli a ešte treba nejaký krém dorobiť, ale ja nejsom v stave, Chantal letí z Kodane až o ôsmej večer a mama je nevím kde). To je, čo?
A vianočné upratovanie sa u nás nepraktizuje, celkom mi uniká jeho zmysel. My upratujeme každý týždeň, nevidím dôvod to nejako meniť a pred Vianocami upratovať viac. (No, tie riady vidno až odtiaľto...uf.)
Z toho vyplýva, že jedinou mojou povinnosťou je učiť sa (chacha), ale ako som už povedala, nejsom v stave. Písať reflexie na jednu stranu o ničom. Nechápem ako som napísala bakalárku, keď sa neviem donútiť ani jednu úvahu (vlastne tri) vyplodiť. Božínku.
Ale inak včera bolo super (až kým som nezaspala, chacha) a tak vám týmto želám veselý Vánoc, vám, aj slepačiemu výboru.
Teda šesť ginov. No, veď to JE málo, či? (Alebo mám aj tie dva rumy rátať?)
Opila som sa elegantne, až som skoro zaspala v Rockoku na stole (to bude určite tým že posledné dva dni som vstávala nehorázne skoro, o siedmej a o ôsmej a už som na to neni zvyknutá). Tak mi Triss zavolala taxík (ten chuj si vyúčtoval 6,40 za cestu ktorá vždy stojí 2,90!!!) a v posteli som už bola okolo druhej. Tuším.
Ráno som si skontrolovala make-up (tiene Yves Rocher môžem len odporúčať, rozmazali sa iba nepatrne, no fakt), odlíčila sa (a teraz vyzerám otrasne...ako keď idete spať opité a namaľované...tie days after by som zrušila, veď sa musím vyhýbať zrkadlu) a kým som vliezla do vane, celkom vážne som prehodnocovala možnosť vytyčkovať sa. Nestalo sa, vďakabohu (a foter bol doma a nemala som chuť takto trapošiť) a dokonca som už zvládla aj raňajky, to je výkon, čo.
Teraz sedím uprostred toho bordelu a píšem si blog, ale mala by som aspoň riady umyť...asi.
Na fejsi všetci šalejú s tými vianočnými fotkami a pozdravmi, či jak sa tomu nadáva (najhoršie sú hromadné správy, kde tristo ľudí, ktorých vôbec nepoznáte odpíše že ďakujem...no, ja ďakujem, že mi furt svieti tá červená pičovina tam hore na lište...oh dear) a vianočnými statusmi. (Bože, mne je zle.)
(Teda ne z tých statusov, aj keď možno trochu.)
Som doma sama, je tu bordel ako v tanku, nemáme nakúpený ani holý kokot a nikto sa netváril, že by sa voľačo chystalo. Ne že vianočná hojnosť, či čo, ledva som našla v chladničke voláke raňajočky...nehovorím o obede (našťastie mi je grcno, aspoň nebudem hladná).
Nemáme ani kapustu, ani vlastne nič (myslím že rybu máme, no aspoň dačo), koláče sa u nás nevedú (akože trošku sme piekli a ešte treba nejaký krém dorobiť, ale ja nejsom v stave, Chantal letí z Kodane až o ôsmej večer a mama je nevím kde). To je, čo?
A vianočné upratovanie sa u nás nepraktizuje, celkom mi uniká jeho zmysel. My upratujeme každý týždeň, nevidím dôvod to nejako meniť a pred Vianocami upratovať viac. (No, tie riady vidno až odtiaľto...uf.)
Z toho vyplýva, že jedinou mojou povinnosťou je učiť sa (chacha), ale ako som už povedala, nejsom v stave. Písať reflexie na jednu stranu o ničom. Nechápem ako som napísala bakalárku, keď sa neviem donútiť ani jednu úvahu (vlastne tri) vyplodiť. Božínku.
Ale inak včera bolo super (až kým som nezaspala, chacha) a tak vám týmto želám veselý Vánoc, vám, aj slepačiemu výboru.
streda 22. decembra 2010
Postreh
Vôbec nemusím byť vtipná, teda nemusím sa snažiť, lebo mne stačí opisovať zážitky z práce (no, zo školy) a ľudia majú záchvaty smiechu. A ja tiež vlastne, ale väčšinou až potom, priamo na hodine mi nebýva až tak do smiechu...
pondelok 20. decembra 2010
Ako sa povie X-Box 360
Ďakujem za masívnu podporu vo veci stratených dát. No, už ich nezoženiem zrejme, ale už som sa s tým vyrovnala.
Viete čo, dneska ani v škole deti nedávali nijaké perly. Teda dobre, niečo aj hej, ale nemám toľko materiálu, ako inokedy.
Napríklad ich 40 minút bavilo vykrikovať "Dopi červené víno ty koko tyčinka" a "Dopi čínsky čaj" a ešte aj "Nasadni do koko taxíku". Boli veľmi tvoriví, lebo počas hodiny vymysleli ešte kopu iných variácií, ktoré síce stratili pôvodný význam, ale kým tam bolo počuť aspoň začiatok nejakej nadávky, robilo ich to šťastnými.
Potom mi povedali, že mali raz nejakú angličtinárku, ktorú vyhodili z práce, lebo raz sa neovládla a povedala "Kurva deti už buďte ticho!"
Musela som sa hovadsky ovládať aby som sa nesmiala a zároveň aby som im nepovedala, že koľkokrát už som si hryzla do jazyka, aby som im niečo podobné nepovedala aj ja. A neposlala ich aj na iné miesta. Z mesta Cottbus spravili Kokotbus (akože...?? Nechápem, prečo do učebníc dávajú také chujoviny, normálne Berlín by úplne stačilo, ne oni tam nadrbú niečo čo tie deti v živote nepočuli, nevedia prečítať a potom z toho vytvoria pičovinu.)
Potom padlo na hodine slovo kokotina, tak nahlas, že som to počula aj ja. (Oni inak nadávajú v kuse, ale dávajú si pozor, aby som ich nepočula.)
Tak som musela zasiahnuť a snažila som sa im dohovárať, aké to je nepekné (odo mňa to znie hovadsky morálne, však) a jeden z tých parchantov sa ma spýtal, či niekedy to slovo používam. Musela som sa otočiť k tabuli, aby nevidel ten úškrn (bože bože) a napadlo ma, že ja vlastne častejšie používam slovo pičovina. Povedala som mu, že to teraz nie je podstatné a nepatrí to na hodinu. (Safra, mala som povedať že samozrejme ne, ale to by zas bolo klamstvo...)
Zasa si nadávali do gayov, ako obyčajne a potom mi ešte jeden z nich povedal, že Dominik vraj povedal že som pekná a že sa do mňa zamiloval. (Neviem už, čo na to Dominik, ale mám pocit že sa bránil.) Inak Dominik je jedno z tých nepodarených dvojčiat, ktoré síce vkuse robia bordel, ale sú také zlaté, že sa na ne ani nasrať poriadne neviete. Tí dvaja chalani budú strašní jebači keď vyrastú a ja také väčšinou neviem posúdiť, ale toto fakt nemá obdobu. No a tie ich xichty keby ste videli, keď im idem vynadať...im proste ani nevynadáte, lebo oni nahodia taký ten svoj úsmev (jedného dňa budú všetky spolužiačky privádzať do šialenstva). Vlastne ich spolužiačky môžu byť radi, že sú to dvojčatá, lebo ich tam majú dvojmo a tým pádom sa baby môžu rozdeliť na dve časti, ne ako keď bol na škole len jediný jebač...veď viete. A hento decko nepodarené celú hodinu robí bordel a potom ke´d sa postavím k jeho lavici, on iba tak zdola ospravedlňujúco pozerá a škerí sa a ja si hovorím doprdele a jemu "Prestávaš ma už vážne baviť" ľadovým hlasom.
Dá sa to psychicky zvládnuť bez toho, aby ste im niekedy povedali "Kurva deti..."???
Druhá skupina ma dorazila svojimi vianočnými prianiami. Jeden extrém oznámil, že už má všetko a vlastne nič nepotrebuje (hm, ja som nikdy taká nebola) a z druhej strany triedy sa ozývali veci ako X-Box 360 (vraj herná konzola) a konečne svoj vlastný notebook (ten chlapec má deväť rokov).
No prosím. Povedala som im, že ani ja som nemala svoj vlastný notebook, až do minulého mesiaca, takže sa nemusia cítiť ošidení. Dostalo sa mi akurát veľavýznamného pohľadu - ale ty už si stará a to sa neráta, že si nemala notebook, keď v tvojom detstve také ani neexistovalo.
Nech sa páči.
Viete čo, dneska ani v škole deti nedávali nijaké perly. Teda dobre, niečo aj hej, ale nemám toľko materiálu, ako inokedy.
Napríklad ich 40 minút bavilo vykrikovať "Dopi červené víno ty koko tyčinka" a "Dopi čínsky čaj" a ešte aj "Nasadni do koko taxíku". Boli veľmi tvoriví, lebo počas hodiny vymysleli ešte kopu iných variácií, ktoré síce stratili pôvodný význam, ale kým tam bolo počuť aspoň začiatok nejakej nadávky, robilo ich to šťastnými.
Potom mi povedali, že mali raz nejakú angličtinárku, ktorú vyhodili z práce, lebo raz sa neovládla a povedala "Kurva deti už buďte ticho!"
Musela som sa hovadsky ovládať aby som sa nesmiala a zároveň aby som im nepovedala, že koľkokrát už som si hryzla do jazyka, aby som im niečo podobné nepovedala aj ja. A neposlala ich aj na iné miesta. Z mesta Cottbus spravili Kokotbus (akože...?? Nechápem, prečo do učebníc dávajú také chujoviny, normálne Berlín by úplne stačilo, ne oni tam nadrbú niečo čo tie deti v živote nepočuli, nevedia prečítať a potom z toho vytvoria pičovinu.)
Potom padlo na hodine slovo kokotina, tak nahlas, že som to počula aj ja. (Oni inak nadávajú v kuse, ale dávajú si pozor, aby som ich nepočula.)
Tak som musela zasiahnuť a snažila som sa im dohovárať, aké to je nepekné (odo mňa to znie hovadsky morálne, však) a jeden z tých parchantov sa ma spýtal, či niekedy to slovo používam. Musela som sa otočiť k tabuli, aby nevidel ten úškrn (bože bože) a napadlo ma, že ja vlastne častejšie používam slovo pičovina. Povedala som mu, že to teraz nie je podstatné a nepatrí to na hodinu. (Safra, mala som povedať že samozrejme ne, ale to by zas bolo klamstvo...)
Zasa si nadávali do gayov, ako obyčajne a potom mi ešte jeden z nich povedal, že Dominik vraj povedal že som pekná a že sa do mňa zamiloval. (Neviem už, čo na to Dominik, ale mám pocit že sa bránil.) Inak Dominik je jedno z tých nepodarených dvojčiat, ktoré síce vkuse robia bordel, ale sú také zlaté, že sa na ne ani nasrať poriadne neviete. Tí dvaja chalani budú strašní jebači keď vyrastú a ja také väčšinou neviem posúdiť, ale toto fakt nemá obdobu. No a tie ich xichty keby ste videli, keď im idem vynadať...im proste ani nevynadáte, lebo oni nahodia taký ten svoj úsmev (jedného dňa budú všetky spolužiačky privádzať do šialenstva). Vlastne ich spolužiačky môžu byť radi, že sú to dvojčatá, lebo ich tam majú dvojmo a tým pádom sa baby môžu rozdeliť na dve časti, ne ako keď bol na škole len jediný jebač...veď viete. A hento decko nepodarené celú hodinu robí bordel a potom ke´d sa postavím k jeho lavici, on iba tak zdola ospravedlňujúco pozerá a škerí sa a ja si hovorím doprdele a jemu "Prestávaš ma už vážne baviť" ľadovým hlasom.
Dá sa to psychicky zvládnuť bez toho, aby ste im niekedy povedali "Kurva deti..."???
Druhá skupina ma dorazila svojimi vianočnými prianiami. Jeden extrém oznámil, že už má všetko a vlastne nič nepotrebuje (hm, ja som nikdy taká nebola) a z druhej strany triedy sa ozývali veci ako X-Box 360 (vraj herná konzola) a konečne svoj vlastný notebook (ten chlapec má deväť rokov).
No prosím. Povedala som im, že ani ja som nemala svoj vlastný notebook, až do minulého mesiaca, takže sa nemusia cítiť ošidení. Dostalo sa mi akurát veľavýznamného pohľadu - ale ty už si stará a to sa neráta, že si nemala notebook, keď v tvojom detstve také ani neexistovalo.
Nech sa páči.
nedeľa 19. decembra 2010
Stále sme v hovne iba hĺbka sa mení
Keď sa niečo posere, tak sa to posere úplne. Takže som stratila všetky údaje z počítača. Seminárne práce, knihy, poznámky, podklady na štátnice, bakalárka, motivačné listy...proste všetko a čo mi chýba najviac, všetky podklady na doučko. A som kde? V RITI. Presne tak, najhlbšie kde sa len dá, nemám ani holý kokot a neviem čo budem zajtra na doučku robiť. Vďaka bohu že už budú Vianoce a všetky ostatné doučká mi zrušili, takže aspoň nemusím rozmýšľať čo tak narýchlo. Môžem potom bežkať do knižnice a všetko si znova kopírovať a scannovať, len keby som vedela čo všetko som tam mala za tie dva roky. Popiči. Mal niekto vôbec stres, kým sa používali len písacie stroje? Nemyslím. Takže som dnes asi pol hodinu revala za stratenou mladosťou a teraz už len rozmýšľam čo by som vedela zachrániť, keď si pozrem maily dva roky staré. Alebo tri. Vidíte? Internet je najbezpečnejšie miesto pre ukladanie dát. Odtiaľ to nezmizne ani keď chcete, kto by to bol povedal, že. A ja nikdy nemažem maily.
Bože, v piči je to celé. Nemám chuť teraz hľadať na nete. Kristabohamária!
Môj foter sa práve rozčuľuje nad ajťákmi. (Má novú tlačiareň a nový comp a vlastne to celé súvisí, lebo keď zapájali nový comp, tak moje údaje nikto nezálohoval.)
Ale mali by ste ho vidieť. Najprv napodobňoval ako taký ajťák pracuje (myslela som že spadnem zo stoličky, jak som sa smiala...hlavne pri tých divých výrazoch keď pozeral na obrazovku) a ťukal zbesilo do imaginárnej klávesnice. ("...no a takto sa pri tom tvári...jak kokot...")
A potom rozvinul teóriu ako zbaviť svet IT-technikov (nevhodnú pre slabšie povahy, takže ten, kto by si nedokázal pripiť na "úspechy na východe" s kamennou tvárou ale počuteľnou iróniou v hlase, nech radšej v tomto mieste prestane čítať.)
Začal tým, jak oni každú novú verziu drbnutého windowsu (naschvál to píšem s malým w, nezaslúžia si ani aby som ich napísala s veľkým písmenom) zmenia a potom ju nikto nechápe a musíte strácať čas tým kým sa naučíte čo kde presunuli a kde sú nastavenia ktoré predtým boli niekde a zrazu odtiaľ zmizli. ("Už len tým sú drbnutí, že sú to ajťáci, to je samo o sebe zlé.") A že oni vždy tvrdia že aké to je ľahké, proste samonavádzacie. (Pozor, tuto to začína, ešte máte možnosť kliknúť na červený krížik, ktorý pokiaľ viem je stále napravo, ale ktovie dokedy.)
"Všetkých by som ich samonaviedol do Osvienčimu a tam by som podkúril v peciach. Ale najprv by dostali poriadne zavírené compy, ktoré by museli opraviť a potom keď ich opravia, by zistili že im to aj tak bude prd platné a pekne by šli do plynu. Tým by som zredukoval množstvo ajťákov na zemi na únosnú mieru a vždy keď by začali volačo vymýšľať, pohrozil by som im že tam skončia všetci."
Bože, v piči je to celé. Nemám chuť teraz hľadať na nete. Kristabohamária!
Môj foter sa práve rozčuľuje nad ajťákmi. (Má novú tlačiareň a nový comp a vlastne to celé súvisí, lebo keď zapájali nový comp, tak moje údaje nikto nezálohoval.)
Ale mali by ste ho vidieť. Najprv napodobňoval ako taký ajťák pracuje (myslela som že spadnem zo stoličky, jak som sa smiala...hlavne pri tých divých výrazoch keď pozeral na obrazovku) a ťukal zbesilo do imaginárnej klávesnice. ("...no a takto sa pri tom tvári...jak kokot...")
A potom rozvinul teóriu ako zbaviť svet IT-technikov (nevhodnú pre slabšie povahy, takže ten, kto by si nedokázal pripiť na "úspechy na východe" s kamennou tvárou ale počuteľnou iróniou v hlase, nech radšej v tomto mieste prestane čítať.)
Začal tým, jak oni každú novú verziu drbnutého windowsu (naschvál to píšem s malým w, nezaslúžia si ani aby som ich napísala s veľkým písmenom) zmenia a potom ju nikto nechápe a musíte strácať čas tým kým sa naučíte čo kde presunuli a kde sú nastavenia ktoré predtým boli niekde a zrazu odtiaľ zmizli. ("Už len tým sú drbnutí, že sú to ajťáci, to je samo o sebe zlé.") A že oni vždy tvrdia že aké to je ľahké, proste samonavádzacie. (Pozor, tuto to začína, ešte máte možnosť kliknúť na červený krížik, ktorý pokiaľ viem je stále napravo, ale ktovie dokedy.)
"Všetkých by som ich samonaviedol do Osvienčimu a tam by som podkúril v peciach. Ale najprv by dostali poriadne zavírené compy, ktoré by museli opraviť a potom keď ich opravia, by zistili že im to aj tak bude prd platné a pekne by šli do plynu. Tým by som zredukoval množstvo ajťákov na zemi na únosnú mieru a vždy keď by začali volačo vymýšľať, pohrozil by som im že tam skončia všetci."
sobota 18. decembra 2010
Viva Las Vegas!
Stále sa ma niekto pýta, čo budem robiť na Silvestra a ja každému hovorím že idem do Vegas a že pozývam všetkých a všetko platím, Niektorí mi vôbec neveria, napriek tomu presvedčivému tónu. No neviem, či pôsbím na ľudí nedôveryhodne, asi by som nemala nikdy predávať poistenie.
Môj zásadný problém spočíva v tom, že si nemám čo obliecť. Malo by to byť extravagantné a ja som s hrôzou zistila, že moja skriňa neobsahuje toľko extravagantných vecí, koľko potrebujem. (V podstate žiadne.) (Ak vás to zaujíma, práve som zežrala celú Milka bonboniéru, ale ne veľmi veľkú, takú mini, také to srdénko, to neni až taký prehrešok, či?)
Takže čo si mám obliecť do Vegas? Niečo čipkované? Mám plnú riť čipkovaných vecí, ale všetky som už na sebe mala a nemám nijaký lesklý top (alebo čo sa teda nosí na Silvestra? Asi jedine lesklé topy s glitramia flitrami a kadečím.) a vôbec. Sukňa, čipkované pančuchy, korzet (???)...bože ja neviem. Neviem či nebudem mať tlstý deň a to si potom nebudem môcť dať korzet lebo by som sa nezniesla. Ale kúpila som si čelenku s pierkami a mašľou, fialovo-čiernu. Takú každý potrebuje. Aspoň dačo.
Nedávno som tak rozmýšľala (to sa stáva) nad tým oným...no neviem či to mám nazvať akcia, alebo ako, ale v podstate išlo o to (hehe), jak občas (hlavne v zahraničí to býva) niekde na námestí postávajú nezávisláci a tabuľami Free Hugs. A chcú vás objať. Alebo chcú aby ste vy objali ich. Nedošla som na to, aký to má vlastne význam, či posolstvo. No dobre, nebudem hrať blbaňu, asi chcú šíriť lásku alebo niečo také, ale to chceli aj hipisáci a vidíte jak dopadli a to mali oveľa lepšie lákadlá - sex bez kondómov, drogy a žiadna práca.
Zatiaľ čo títo chudáci a tam buď potia alebo trasú, podľa ročného obdobia a vlastne som nikdy nevidela nikoho kto by si bežal po horúce objatie. Ja sa teda nehrniem. Ne že by som sa nerada objímala. Dokonca aj s cudzími (a rada), ale to musí byť splnených niekoľko podmienok (tma, bar, promile, pekný muž, alebo ak príliš veľa promile tak akýkoľvek, čo nemá nejakú viditeľnú vadu - dobre dobre, Pečeňový sa neráta a vymažeme ho z pamäti, dobre?!). Ale s cudzími, navyše ženami, navyše za triezva...čo ja viem.
A ešte jedna vec ma dnes napadla...kks ja som skoro jak filozof (a po Vianociach aj budem podobná sudu). Každý vie, čo znamená obcovať. (Menej ľudí už, že čo znamené ovcovať, to je sex s ovcou.) A keď niekoho vyobcujú z cirkvi, prakticky by sa to v normálnom jazyku dalo povedať, že ho odtiaľ vyjebali. Či nie?
Môj zásadný problém spočíva v tom, že si nemám čo obliecť. Malo by to byť extravagantné a ja som s hrôzou zistila, že moja skriňa neobsahuje toľko extravagantných vecí, koľko potrebujem. (V podstate žiadne.) (Ak vás to zaujíma, práve som zežrala celú Milka bonboniéru, ale ne veľmi veľkú, takú mini, také to srdénko, to neni až taký prehrešok, či?)
Takže čo si mám obliecť do Vegas? Niečo čipkované? Mám plnú riť čipkovaných vecí, ale všetky som už na sebe mala a nemám nijaký lesklý top (alebo čo sa teda nosí na Silvestra? Asi jedine lesklé topy s glitramia flitrami a kadečím.) a vôbec. Sukňa, čipkované pančuchy, korzet (???)...bože ja neviem. Neviem či nebudem mať tlstý deň a to si potom nebudem môcť dať korzet lebo by som sa nezniesla. Ale kúpila som si čelenku s pierkami a mašľou, fialovo-čiernu. Takú každý potrebuje. Aspoň dačo.
Nedávno som tak rozmýšľala (to sa stáva) nad tým oným...no neviem či to mám nazvať akcia, alebo ako, ale v podstate išlo o to (hehe), jak občas (hlavne v zahraničí to býva) niekde na námestí postávajú nezávisláci a tabuľami Free Hugs. A chcú vás objať. Alebo chcú aby ste vy objali ich. Nedošla som na to, aký to má vlastne význam, či posolstvo. No dobre, nebudem hrať blbaňu, asi chcú šíriť lásku alebo niečo také, ale to chceli aj hipisáci a vidíte jak dopadli a to mali oveľa lepšie lákadlá - sex bez kondómov, drogy a žiadna práca.
Zatiaľ čo títo chudáci a tam buď potia alebo trasú, podľa ročného obdobia a vlastne som nikdy nevidela nikoho kto by si bežal po horúce objatie. Ja sa teda nehrniem. Ne že by som sa nerada objímala. Dokonca aj s cudzími (a rada), ale to musí byť splnených niekoľko podmienok (tma, bar, promile, pekný muž, alebo ak príliš veľa promile tak akýkoľvek, čo nemá nejakú viditeľnú vadu - dobre dobre, Pečeňový sa neráta a vymažeme ho z pamäti, dobre?!). Ale s cudzími, navyše ženami, navyše za triezva...čo ja viem.
A ešte jedna vec ma dnes napadla...kks ja som skoro jak filozof (a po Vianociach aj budem podobná sudu). Každý vie, čo znamená obcovať. (Menej ľudí už, že čo znamené ovcovať, to je sex s ovcou.) A keď niekoho vyobcujú z cirkvi, prakticky by sa to v normálnom jazyku dalo povedať, že ho odtiaľ vyjebali. Či nie?
štvrtok 16. decembra 2010
Roztrúsené myšlienky
Ako roztrúsená mozgo-miešna skleróza. Inak Triss, to je vlastne výborný nápad, že dojatý otec, dojatá mama, asi im fakt nakreslím niečo. Hehe.
Neverili by ste jaké skvosty dávajú na VH1. Akože Doors? Ale najvác ma dorazili Ärzte. Normálne v telke. To už je úroveň. I like.
Dneska som bola doučovať len jednu slečnu v STU, lebo Pán Petržalský to zrušil. Chcela som mu doniesť vianočnú básničku, jeho smola. Hlavne že mi to zaplatí, už ma ani nenasere keď to zruší. (Jaj dúfam že nečíta blogy, to by bol dobrý trapas...)
A z STU som išla domenkov pešom, peškom pešotom, lebo som si povedala že aj tak mám málo pohybu a aspoň sa prejdem. Kým som došla domov, treštila mi síce hlava (a to nosím klobúk), ale aj tak to bolo super. Taká 40 minútová prechádzka v mínus 5 stupňoch je nadmieru osviežujúca. Ani výčitky svedomia nemám, že som sa večer nažrala. (Alebo mám?)
Tak ma napadlo, keď som dnes čítala noviny, že ľudia sú načisto jebnutí. Ne že by to bol nejaký poznatok zo včera, no ale fakt. Totiž všade sa píše o fejsi a o tom Cukerburgovi (ako sme ho so Chantal nazvali) a že kvôli nemu ľudia strácajú súkromie na nete. Ktorý kokot môže také dačo vypustiť z huby? Alebo za vami osobne Cukerburg došiel, že ty počúvaj ma sem, keď nedáš na fejs svoje celé meno, svoju profilovú fotku, pár kde si najebaná, pár v plavkách alebo ešte lepšie hore bez a keď nebudeš každých 10 minút informovať o tom či práve sereš alebo žereš, tak uvidíš?
Ľudia by sa mali spamätať. Po prvé na fejsi nemusia byť a po druhé sa dá vypnúť a tvrdiť že to žere čas je fakt trápne, predtým žral čas telkáč (no ale dnes napríklad mám zapnutý aj telkáč AJ fejs, luxus, čo), alebo niečo iné, museli ste prať, lebo neboli automatické práčky, alebo vás macocha poslala v januári po jahody...no vždy sa našli veci pre ktoré sa nedalo učiť na skúšky. A napríklad hocikedy si namiesto učenia čítam, ale nikdy som nepočula také, že knihy žerú čas. No. Tak tak. Som múdra, však. Ale obviniť Cukerburga z toho že ľudia nemajú súkromie? Pche...a čo tí čo sa dobrovoľne nasťahovali k Mojsejovcom???
Neverili by ste jaké skvosty dávajú na VH1. Akože Doors? Ale najvác ma dorazili Ärzte. Normálne v telke. To už je úroveň. I like.
Dneska som bola doučovať len jednu slečnu v STU, lebo Pán Petržalský to zrušil. Chcela som mu doniesť vianočnú básničku, jeho smola. Hlavne že mi to zaplatí, už ma ani nenasere keď to zruší. (Jaj dúfam že nečíta blogy, to by bol dobrý trapas...)
A z STU som išla domenkov pešom, peškom pešotom, lebo som si povedala že aj tak mám málo pohybu a aspoň sa prejdem. Kým som došla domov, treštila mi síce hlava (a to nosím klobúk), ale aj tak to bolo super. Taká 40 minútová prechádzka v mínus 5 stupňoch je nadmieru osviežujúca. Ani výčitky svedomia nemám, že som sa večer nažrala. (Alebo mám?)
Tak ma napadlo, keď som dnes čítala noviny, že ľudia sú načisto jebnutí. Ne že by to bol nejaký poznatok zo včera, no ale fakt. Totiž všade sa píše o fejsi a o tom Cukerburgovi (ako sme ho so Chantal nazvali) a že kvôli nemu ľudia strácajú súkromie na nete. Ktorý kokot môže také dačo vypustiť z huby? Alebo za vami osobne Cukerburg došiel, že ty počúvaj ma sem, keď nedáš na fejs svoje celé meno, svoju profilovú fotku, pár kde si najebaná, pár v plavkách alebo ešte lepšie hore bez a keď nebudeš každých 10 minút informovať o tom či práve sereš alebo žereš, tak uvidíš?
Ľudia by sa mali spamätať. Po prvé na fejsi nemusia byť a po druhé sa dá vypnúť a tvrdiť že to žere čas je fakt trápne, predtým žral čas telkáč (no ale dnes napríklad mám zapnutý aj telkáč AJ fejs, luxus, čo), alebo niečo iné, museli ste prať, lebo neboli automatické práčky, alebo vás macocha poslala v januári po jahody...no vždy sa našli veci pre ktoré sa nedalo učiť na skúšky. A napríklad hocikedy si namiesto učenia čítam, ale nikdy som nepočula také, že knihy žerú čas. No. Tak tak. Som múdra, však. Ale obviniť Cukerburga z toho že ľudia nemajú súkromie? Pche...a čo tí čo sa dobrovoľne nasťahovali k Mojsejovcom???
Dear Ryan, go and fuck yourself please. Thank you. Yours sincerely, Wicked Lady
Samozrejme, že tá pesnička je vymakaná, inak by sme na ňu dávno zabudli...šak Martina mala už volakedy dobrý vkus, zdá sa. Hehe.
Btw Dreamgirl, normálne si ma dojala, keď si sama od seba použila OMFJ, to znamená že ten výraz sa dostáva do povedomia a za chvíľu zľudovie. Slzy sa mi derú do očú.
A Ryan? Mám napísať fax (!!!) neviem na jaký department či čo, po anglicky (haha...ešte že ten môj kamarát študuje anglinu takže mi aj chyby opraví, inak by som sa musela haMbiť) a poslať to do Írska, či kam vlastne. A vraj potom dostanem celú sumu naspátek.
To je fakticky beh na dlhé trate, pritom by stačilo, keby mi ponúkli zadarmo prebookovať mená a ja by som to spravila a šla by som tiež do Milána. Ale čo už s nimi, keď sú to kokoci.
A foter si kúpil nový comp, včera ho nainštaloval náš osobný PC doktor a dneska sme zistili že nefunguje tlačiareň. Lebo viete čo? Má už osem rokov a je nekompatibilná s novým programom. Takže keď má niečo osem rokov a funguje to, je vám to na holý chuj (presne tak), lebo software je nový a vy sa môžete ísť pojebať a kúpiť si nový stroj. Krásne, tento svet, fakt krásne.
A ja nemám ako vytlačiť tú nešťastnú letenku, takže neviem čo si naši nájdu pod tým stromom. Asi im niečo nakreslím.
Btw Dreamgirl, normálne si ma dojala, keď si sama od seba použila OMFJ, to znamená že ten výraz sa dostáva do povedomia a za chvíľu zľudovie. Slzy sa mi derú do očú.
A Ryan? Mám napísať fax (!!!) neviem na jaký department či čo, po anglicky (haha...ešte že ten môj kamarát študuje anglinu takže mi aj chyby opraví, inak by som sa musela haMbiť) a poslať to do Írska, či kam vlastne. A vraj potom dostanem celú sumu naspátek.
To je fakticky beh na dlhé trate, pritom by stačilo, keby mi ponúkli zadarmo prebookovať mená a ja by som to spravila a šla by som tiež do Milána. Ale čo už s nimi, keď sú to kokoci.
A foter si kúpil nový comp, včera ho nainštaloval náš osobný PC doktor a dneska sme zistili že nefunguje tlačiareň. Lebo viete čo? Má už osem rokov a je nekompatibilná s novým programom. Takže keď má niečo osem rokov a funguje to, je vám to na holý chuj (presne tak), lebo software je nový a vy sa môžete ísť pojebať a kúpiť si nový stroj. Krásne, tento svet, fakt krásne.
A ja nemám ako vytlačiť tú nešťastnú letenku, takže neviem čo si naši nájdu pod tým stromom. Asi im niečo nakreslím.
streda 15. decembra 2010
Cause I´m just the teenage dirtbag baby
To vám bola hitovica onehdy keď som ja bola adolescent pubertálny. Jujha.
Dneska sme sedeli so slepačím výborom u Shtoora a mrte sme sa kosili (inak už aj moja mama má takýto slovník, minule dala že sa mrte kosila a ja že to odkiaľ poznáš také výrazy a ona že od teba...no haha). Lebo sme hovadsky vtipné, fasa baby. Do pohody babenky, či ako sa to...no to je jedno.
Haha práve ma napadlo že Radka dnes opisovala volákeho soba či čeho a dala že to je taký jeleňko. No ppč slovo, že jeleňko, skoro som zemrela, ešte teraz sa smejem.
Sedeli sme tam a plánovali sme Silvestra. Triss idze volade na chatu a my s Martinou tu zestaneme na ocot. Navrhla som že pome do Vegas. Ale najprv do Milána nakupovať, lebo musíme byť na úrovni keď pojdeme do kasína.
Plus sme naplánovali Mini WG na sladký čas kedy naši poletia do Milána vo februári a ešte aj žúrku predvianočného charakteru na budúci týždeň. Teším sa, teším, ako taký jeleňko.
Dneska sme sedeli so slepačím výborom u Shtoora a mrte sme sa kosili (inak už aj moja mama má takýto slovník, minule dala že sa mrte kosila a ja že to odkiaľ poznáš také výrazy a ona že od teba...no haha). Lebo sme hovadsky vtipné, fasa baby. Do pohody babenky, či ako sa to...no to je jedno.
Haha práve ma napadlo že Radka dnes opisovala volákeho soba či čeho a dala že to je taký jeleňko. No ppč slovo, že jeleňko, skoro som zemrela, ešte teraz sa smejem.
Sedeli sme tam a plánovali sme Silvestra. Triss idze volade na chatu a my s Martinou tu zestaneme na ocot. Navrhla som že pome do Vegas. Ale najprv do Milána nakupovať, lebo musíme byť na úrovni keď pojdeme do kasína.
Plus sme naplánovali Mini WG na sladký čas kedy naši poletia do Milána vo februári a ešte aj žúrku predvianočného charakteru na budúci týždeň. Teším sa, teším, ako taký jeleňko.
pondelok 13. decembra 2010
Krátka informácia pre užívateľov
Akože, dneska mám meninky lóve tak mi môžete gratulovať, to len tak na okraj.
A čo sa týka leteniek. Spolužiak sa zatiaľ neozval, asi tam ešte nebol. Veď je len pondelok. Ale zato mi odpísala nejaká teta (čítať tvrdo) z info mailu, že to sa stornovať asi nedá, lebo že to sa neprekrýva (akože ja už končím tvoj Fero...) a stornovať sa smie len v prípade vážnej choroby (a čo tak psychické výkyvy spôsobené ich spoločnosťou???) ale že sa ešte opýta. Inak akože...dopiče načo je tam poistenie storna, keď to potom podmieňujú kadejakými pliagami, to musí človek dostať rakovinu aby mohol blbé letenky stornovať???
Som jej napísala, že to neni moja vina a že načo mne tam vyhaduje ze platba neprešla a spojenie sa nenadviazalo, keď sa nadviazalo... A najviac sa mi páčila veta, ktorú som začala formuláciou "V podstate išlo o to..."
Ona to síce nepochopí a možno jej to príde hlúpe, ale to je kultová hláška slepačieho výboru a ja som si ju nemohla odpoustiť. No deti, idem medzi deti. Držte mi palce, hm...mám si do fľaše namiesto vody naliať nejaký chlast? A keď začnú robiť to čo minule, tak si len sadnem a poriadne si lognem.
A čo sa týka leteniek. Spolužiak sa zatiaľ neozval, asi tam ešte nebol. Veď je len pondelok. Ale zato mi odpísala nejaká teta (čítať tvrdo) z info mailu, že to sa stornovať asi nedá, lebo že to sa neprekrýva (akože ja už končím tvoj Fero...) a stornovať sa smie len v prípade vážnej choroby (a čo tak psychické výkyvy spôsobené ich spoločnosťou???) ale že sa ešte opýta. Inak akože...dopiče načo je tam poistenie storna, keď to potom podmieňujú kadejakými pliagami, to musí človek dostať rakovinu aby mohol blbé letenky stornovať???
Som jej napísala, že to neni moja vina a že načo mne tam vyhaduje ze platba neprešla a spojenie sa nenadviazalo, keď sa nadviazalo... A najviac sa mi páčila veta, ktorú som začala formuláciou "V podstate išlo o to..."
Ona to síce nepochopí a možno jej to príde hlúpe, ale to je kultová hláška slepačieho výboru a ja som si ju nemohla odpoustiť. No deti, idem medzi deti. Držte mi palce, hm...mám si do fľaše namiesto vody naliať nejaký chlast? A keď začnú robiť to čo minule, tak si len sadnem a poriadne si lognem.
nedeľa 12. decembra 2010
Ukľudníme sa, ideme!
No dobre. Našťastie mám vplyvných priateľov na vhodných miestach. To znamená, že môj spolužiak brigáduje v call centre pre Ryanair, to znamená že mi vybaví reklamáciu a vraj dostanem naspátek plnú sumu. Juchuchú. Dúfam, že moja radosť nie je predčasná (ako výron semena, lebo to je dosť nepekná záležitosť). Takže som rada a som úplne kľudná, úplne vyrovnaná, jen mně sere když ptáci poránu řvou. (Ale dnes bol taký lejak, že ani ptáci neřvali.)
Neni to výborné? Je.
Okrem toho rozmýšľam nad vhodnými poznámkami do žiackej, lebo tie decká budú zajtra určite zasa vyvádzať. Napadlo ma také krátke a výstižné: "Váš syn je malý hnusný zmrd. To má po Vás?"
Neni to výborné? Je.
Okrem toho rozmýšľam nad vhodnými poznámkami do žiackej, lebo tie decká budú zajtra určite zasa vyvádzať. Napadlo ma také krátke a výstižné: "Váš syn je malý hnusný zmrd. To má po Vás?"
sobota 11. decembra 2010
Do PIČE!
Presne veru tak. Aby ste boli v obraze, nedala som si nijakú whisky. Kupovala som darček pre našich. Skvelý nápad som mala. Vlastne ani ne ja, ale to je teraz jedno, lebo ja som sa hneď pustila do toho ho zrealizovať. Letenky do Milána vo februári, super, ne?
Až na to že Ryanair je pojebaná neseriózna spoločnosť a teraz mám letenky ne dve ale štyri. Lebo pri platbe vám vyhodí že spojenie zlyhalo, tak to skúšate ešte raz, znovu vám "spojenie zlyhá" a potom si bum bác nájdete v schránke dva maily, že ďakujeme že ste si vybrali našu leteckú spoločnoť. Hovno s makom pod padákom a piču s ryžú, srnky sa lížu a ne ďakujeme, vy kurvy vyjebané. Takto ojebávať, to mi pripadá, ako keby to bola slovenská spoločnosť, ale zjavne aj iní majú dobré nápady.
Mojím zábleskom jasného rozumu bolo poistenie storna, takže sa teraz úfam, že mi jednu z nich preplatia naspäť. Prijmem aj len 80% ceny, ale som presvedčená, že mi patrí plná suma. Keď vám vypíšu že spojenie sa nedá nadviazať, hádam to nemáte pochopiť tak, že letenka bola úspešne zaplatená??? Alebo som blbá ja? Poviem vám, že keď som tam tie maily videla, oblial ma najprv studený a potom horúci pot (alebo možno naopak) a zamávala som 30 eurám na diaľku. Potom som si spomenula na storno pistenie a začala som na ich stránke hľadať, ako sa dá letenka stornovať. Myslíte, že to tam majú? Trt.
Napísala som mail a keď nič nevyriešia, zavolám do call centra a spravím tam bordel, aby si precvičili ako jednať s eskalovaným zákazníkom. Som zvedavá. Fakt.
Prinajhrošom (haha, pozrite čo som napísala, chcela som prirodzene prinajhoršom, ale hento je celkom smiešne) môžu ísť fotri do Milána dvakrát, lebo letenky nejsú v rovnakom dátume. To je, čo?
Neviem z akého dôvodu ma napadlo dať iný dátum. Božia prozreteľnosť. A ja som o 60 éčiek ľahšia. Do prasačej prdele aj s pojebaným Ryanairom. Nech skapú všetci, čo mali na starosti to internetové spojenie.
Až na to že Ryanair je pojebaná neseriózna spoločnosť a teraz mám letenky ne dve ale štyri. Lebo pri platbe vám vyhodí že spojenie zlyhalo, tak to skúšate ešte raz, znovu vám "spojenie zlyhá" a potom si bum bác nájdete v schránke dva maily, že ďakujeme že ste si vybrali našu leteckú spoločnoť. Hovno s makom pod padákom a piču s ryžú, srnky sa lížu a ne ďakujeme, vy kurvy vyjebané. Takto ojebávať, to mi pripadá, ako keby to bola slovenská spoločnosť, ale zjavne aj iní majú dobré nápady.
Mojím zábleskom jasného rozumu bolo poistenie storna, takže sa teraz úfam, že mi jednu z nich preplatia naspäť. Prijmem aj len 80% ceny, ale som presvedčená, že mi patrí plná suma. Keď vám vypíšu že spojenie sa nedá nadviazať, hádam to nemáte pochopiť tak, že letenka bola úspešne zaplatená??? Alebo som blbá ja? Poviem vám, že keď som tam tie maily videla, oblial ma najprv studený a potom horúci pot (alebo možno naopak) a zamávala som 30 eurám na diaľku. Potom som si spomenula na storno pistenie a začala som na ich stránke hľadať, ako sa dá letenka stornovať. Myslíte, že to tam majú? Trt.
Napísala som mail a keď nič nevyriešia, zavolám do call centra a spravím tam bordel, aby si precvičili ako jednať s eskalovaným zákazníkom. Som zvedavá. Fakt.
Prinajhrošom (haha, pozrite čo som napísala, chcela som prirodzene prinajhoršom, ale hento je celkom smiešne) môžu ísť fotri do Milána dvakrát, lebo letenky nejsú v rovnakom dátume. To je, čo?
Neviem z akého dôvodu ma napadlo dať iný dátum. Božia prozreteľnosť. A ja som o 60 éčiek ľahšia. Do prasačej prdele aj s pojebaným Ryanairom. Nech skapú všetci, čo mali na starosti to internetové spojenie.
Ooooh yeah, ooooh yeah
...sólo na bicích, posledný úder a gitara zabrnkala (ale nie melódiu bez chochmesu). Konec a ide nová pieseň. Ok, to je súčasný stav, púšťam si Zeppelin a pijem ohnivú vodu, ktorú mi sám otec rodiny nalial.
Mama má dole sešlost, nejaké kamošky, tak sme zase varili (už som sa etablovala ako osvedčená kuchárka, lebo sledujem blog o varení, vidíte ako málo stačí. Nosím stále nové recepty a skúšame všetko naostro, takže vlastne ani my, ani hostia nevieme ako by to malo vyzerať a chutiť ale zatiaľ sa nikto nesťažoval.)
Tato mi nalial whisky a tak si chlipkám, hovadsky na úrovni. V teplákoch. A rozmýšľam o živote a tak podobne, lebo pred chvíľou (no pred dobrou hodinou a pol) sa dole hovorilo o životnom postoji a že všetci stále hovoria ako sa majú nahovno a že potom sa fakt majú nahovno a že stačí si hovoriť, že nie je to také zlé (pre začiatok...možno pre pokročilých bude už aj "je mi super") a hneď je život iný. Veru neviem, či bude fakt život iný, ale celkový pocit rozhodne bude. Si myslím.
Ja som samoser a pôžitkársky hundroš, pičujem pre vlastné potešenie a zábavu. Na druhej strane sa vlastne nemám zle. Lebo mi nič nechýba. Chýba mi trochu akcie a preto čakám kedy skončím školu aby som mohla ujsť zo Slovenska, lebo sa nudím. Niektorí prudérni ľudia by určite povedali, že to preto sa nudím, lebo chcem všetko hneď a keď to dostanem tak už ma to prestane baviť a že rýchlym životným tempom vás ľahko môžu veci omrzieť a bohvie čo ešte by povedali, neviem, nie som prudérna a tak sa mi ťažko myslí ich spôsobom. Takým tým staropanensko-upjatým. Viete, nejde o to, či niekto naskutku je stará panna, ale o to, že niektorí žijú tým spôsobom života a proste celé to z nich vyžaruje a ešte sa aj tak nemožne obliekajú, že to celý staropanenský štýl len podčiarkne a zvýrazní. Blueeeh. Ale to není můj případ.
(Krátka pauzička, ktorú vy nemôžete postrehnúť, ale práve som dopila zvyšok svojej ohnivej vody a pôjdem si po ďalšiu, len čo dopíšem toto múdre pojednanie o...ehm, no to je jedno.)
Inak máte aj vy takú kapelu, ktorú keď počúvate, máte pocit, že na svete nemôže byť nič zlé? Neviem ten pocit opísať, ale ja to mám pri Led Zeppelin. (Inak fotrova obľúbená kapela.) Ja keď ich počúvam, mám pocit, že ak niekto dokázal zložiť niečo takéto, svet predsa len má zmysel a život tiež, už len preto aby ste to mohli počúvať. Vždy sa celkom uvoľním, myslím tak psychicky, a to aj keď len v buse v mp-drajke to počúvam a okolo prší a smrdia tam dôchodcovia ako mokré psy. A myslím na to, aké to muselo byť, vidieť ich za mlada (či zamlada? Ako sa to píše?) naživo a ako dokázali robiť takúto hudbu a cítim také zvláštne šťastie a ešte sa aj hovadsky teším, že nie som hluchá. Tuším by som bola radšej slepá. Aj keď je fakt ťažké rozhodnúť sa, o ktorý zmysel by bolo horšie prísť. Nechajme to, zatiaľ mi ani jedno nehrozí, i keď včera keď som rozpaľovala uhlík na fajku, vyletela mi do oka iskra (Chantal dala, že budem mať iskrivý pohľad) a fakt to bolelo.
No a teraz mi hrajú a ja sa teším a každý tón sa mi zdá dokonalý. Máte takú kapelu?
A keď človek počúva svoju kapelu a pije whisky, nemôže sa cítiť zle. To sú chvíle keď mám chuť len ležať a dívať sa do stropu. To nemôžem robiť moc často, z nedostatku času. Bohužiaľ. Niekedy to robievam cez skúškové, ale to nie je ono, lebo mám výčitky svedomia a to je blbé. Ja som svoje svedomie síce dokázala úspešne demotivovať (svojím celkovým životným štýlom), až zakrpatelo a zlenivelo, ale občas sa predsa len ozve. Ale len výnimočné prípady mu robia problémy, napríklad teda škola, aby som bola konkrétna a nie hmlistá a obšírna, ako keď som písala bakalárku. Mňach, keď si na to spomeniem, obchádza ma hrúza, lebo automaticky myslím na diplomovku. Fujha. A viete čo je horšie? Že potom už budem veľká a už nikdy nebudú žiadne študentské časy, žiadny blic cez nudnú prednášku, žiadne kaviarne cez pracovný čas, žiadne výlety v strede týždňa kam ma napadne...žiadne žúry v nedele a pondelky...
Ach, to mi bude fakt chýbať. Napriek tomu ako mi škola lezie na nervy, alebo ani ne tak škola, ako tá inštitúcia a to že sa nudím. Myslela som si, že stredná škola boli najlepšie roky môjho života, ale toto je tuším ešte lepšie. A to som si strednú fakt užívala. Nikdy som to nepreháňala s učením, jedine matika mi robila problémy, lebo tam sa nedalo podvádzať. Inak som všetko vykryla. Nejak. Vždy.
Vidíte, čo zo mňa vyrástlo? Že "tam sa nedalo podvádzať" a ani som sa nad tou vetou nezamyslela. Teda zamyslela, ale nie natoľko aby som ju vymazala, že preboha, to sa nepatrí. (Ale v mojom prípade je to už jedno, všakže...peklo mám isté haha a to je dobre, lebo ja som letný typ - víme, kto dával pozor tak si pamätá - a mám rada teplo.)
Dzeci moje, idzem si ja asi ešte pre whisky.
Mama má dole sešlost, nejaké kamošky, tak sme zase varili (už som sa etablovala ako osvedčená kuchárka, lebo sledujem blog o varení, vidíte ako málo stačí. Nosím stále nové recepty a skúšame všetko naostro, takže vlastne ani my, ani hostia nevieme ako by to malo vyzerať a chutiť ale zatiaľ sa nikto nesťažoval.)
Tato mi nalial whisky a tak si chlipkám, hovadsky na úrovni. V teplákoch. A rozmýšľam o živote a tak podobne, lebo pred chvíľou (no pred dobrou hodinou a pol) sa dole hovorilo o životnom postoji a že všetci stále hovoria ako sa majú nahovno a že potom sa fakt majú nahovno a že stačí si hovoriť, že nie je to také zlé (pre začiatok...možno pre pokročilých bude už aj "je mi super") a hneď je život iný. Veru neviem, či bude fakt život iný, ale celkový pocit rozhodne bude. Si myslím.
Ja som samoser a pôžitkársky hundroš, pičujem pre vlastné potešenie a zábavu. Na druhej strane sa vlastne nemám zle. Lebo mi nič nechýba. Chýba mi trochu akcie a preto čakám kedy skončím školu aby som mohla ujsť zo Slovenska, lebo sa nudím. Niektorí prudérni ľudia by určite povedali, že to preto sa nudím, lebo chcem všetko hneď a keď to dostanem tak už ma to prestane baviť a že rýchlym životným tempom vás ľahko môžu veci omrzieť a bohvie čo ešte by povedali, neviem, nie som prudérna a tak sa mi ťažko myslí ich spôsobom. Takým tým staropanensko-upjatým. Viete, nejde o to, či niekto naskutku je stará panna, ale o to, že niektorí žijú tým spôsobom života a proste celé to z nich vyžaruje a ešte sa aj tak nemožne obliekajú, že to celý staropanenský štýl len podčiarkne a zvýrazní. Blueeeh. Ale to není můj případ.
(Krátka pauzička, ktorú vy nemôžete postrehnúť, ale práve som dopila zvyšok svojej ohnivej vody a pôjdem si po ďalšiu, len čo dopíšem toto múdre pojednanie o...ehm, no to je jedno.)
Inak máte aj vy takú kapelu, ktorú keď počúvate, máte pocit, že na svete nemôže byť nič zlé? Neviem ten pocit opísať, ale ja to mám pri Led Zeppelin. (Inak fotrova obľúbená kapela.) Ja keď ich počúvam, mám pocit, že ak niekto dokázal zložiť niečo takéto, svet predsa len má zmysel a život tiež, už len preto aby ste to mohli počúvať. Vždy sa celkom uvoľním, myslím tak psychicky, a to aj keď len v buse v mp-drajke to počúvam a okolo prší a smrdia tam dôchodcovia ako mokré psy. A myslím na to, aké to muselo byť, vidieť ich za mlada (či zamlada? Ako sa to píše?) naživo a ako dokázali robiť takúto hudbu a cítim také zvláštne šťastie a ešte sa aj hovadsky teším, že nie som hluchá. Tuším by som bola radšej slepá. Aj keď je fakt ťažké rozhodnúť sa, o ktorý zmysel by bolo horšie prísť. Nechajme to, zatiaľ mi ani jedno nehrozí, i keď včera keď som rozpaľovala uhlík na fajku, vyletela mi do oka iskra (Chantal dala, že budem mať iskrivý pohľad) a fakt to bolelo.
No a teraz mi hrajú a ja sa teším a každý tón sa mi zdá dokonalý. Máte takú kapelu?
A keď človek počúva svoju kapelu a pije whisky, nemôže sa cítiť zle. To sú chvíle keď mám chuť len ležať a dívať sa do stropu. To nemôžem robiť moc často, z nedostatku času. Bohužiaľ. Niekedy to robievam cez skúškové, ale to nie je ono, lebo mám výčitky svedomia a to je blbé. Ja som svoje svedomie síce dokázala úspešne demotivovať (svojím celkovým životným štýlom), až zakrpatelo a zlenivelo, ale občas sa predsa len ozve. Ale len výnimočné prípady mu robia problémy, napríklad teda škola, aby som bola konkrétna a nie hmlistá a obšírna, ako keď som písala bakalárku. Mňach, keď si na to spomeniem, obchádza ma hrúza, lebo automaticky myslím na diplomovku. Fujha. A viete čo je horšie? Že potom už budem veľká a už nikdy nebudú žiadne študentské časy, žiadny blic cez nudnú prednášku, žiadne kaviarne cez pracovný čas, žiadne výlety v strede týždňa kam ma napadne...žiadne žúry v nedele a pondelky...
Ach, to mi bude fakt chýbať. Napriek tomu ako mi škola lezie na nervy, alebo ani ne tak škola, ako tá inštitúcia a to že sa nudím. Myslela som si, že stredná škola boli najlepšie roky môjho života, ale toto je tuším ešte lepšie. A to som si strednú fakt užívala. Nikdy som to nepreháňala s učením, jedine matika mi robila problémy, lebo tam sa nedalo podvádzať. Inak som všetko vykryla. Nejak. Vždy.
Vidíte, čo zo mňa vyrástlo? Že "tam sa nedalo podvádzať" a ani som sa nad tou vetou nezamyslela. Teda zamyslela, ale nie natoľko aby som ju vymazala, že preboha, to sa nepatrí. (Ale v mojom prípade je to už jedno, všakže...peklo mám isté haha a to je dobre, lebo ja som letný typ - víme, kto dával pozor tak si pamätá - a mám rada teplo.)
Dzeci moje, idzem si ja asi ešte pre whisky.
S ploskačkou do Viedne
Vo štvrtok sme zorganizovali trip do Viedne, my germanistky z pedagogickej fakulty. (To znie ako nejaký film, alebo tak, len teraz neviem aký.)
Začalo to vtipne, tým že sme bežali nadzvukovou rýchlosťou, zato s poriadnym ozvučením cez hlavnú stanicu, aby sme stihli vlak. Potom sme hľadali miesta pri sebe, čo sa zdalo ako nemožná misia, lebo bol plný (divné, inokedy býva prázdny), aby sme mohli trošku ploskaňu vytiahnuť a náladu si spraviť. Nikde voľné nebolo, až v prvom vagóne, viete v takom tom, kde je plno miesta, lebo tam sa môžu prevážať lyže a iné a sú tam také sklápacie sedadlá. Sedel tam nejaký divný chlapík (takzvaný čudák), ktorý začal pindovať už keď sme sa tam zozbierali. Sme taká veselá chasa, ale ešte sme neboli až také hlučné. A on za chvíľu vypadol. Zasmiali sme sa, že sme ho asi vyštvali a že sa to stáva často. Nám.
Za chvíľu dokvitol ujo konduktor (to slovo si vygooglite) a henten chlap sa vrátil. Očividne sa poznali, lebo sa chvíľu bavili a keď sme stáli na prvej zastávke, konduktor otvoril dvere a kukal von a chlap sa postavil k oknu a von z okna vyprával (nahlas, samozrejme sme ho počuli) - študentky sú tu, plný vlak ich je a hučia, sú prijebané. Nevieme komu to hovoril, ale dosť sme stíchli a kukali na seba že čo teraz urobí, lebo mal asi tak stopadesát kilo.
Každopádne sme sa potom uchechtávali a on v niektorej časti odišiel, tak sme sa mohli v kľude rozprávať, len už sme nestihli piť.
To sme dohnali na vianočných trhoch. Bola kurevská zima a mrzli sme, tak sme šli do trhového bekstejdžu (to akože za stánky) a tam sme vytiahli našu vodku. Muselo to vyzerať fakt smiešne, keď si šesť báb podávalo ploskaňu a za tým tonic a ešte ten náš prízvuk (určite si všetci mysleli že sme Rusi). Inak hneď jak sme vytiahli ten chlast, prechádzala okolo nás nejaká učiteľka aj s 20 škôlkarmi. Na hovado scénka. My sme skrývali fľašu a mali sme hrozné údrby. Na druhej strane to zaujalo takú rakúsku skupinku (mužskú), ktorá si nás fotila a došla sa s nami zoznámiť. Našťastie potom pochopili a odpáchli.
Keď sme dopili vodku, kúpili sme si punč (juj) a to už bolo výborné. Ja som bola originál nadrbaná a Daša natočila video, kde mám taký záchvat smiechu, že neviem stáť a prehýbam sa (aj s punčom v ruke) a ona do toho hovorí niečo o opitosti už pred dvanástou. No...
Keď sme dopili punč a vonku bolo asi mínus sto a v mojich topánkach tiež (a to som mala poriadne zimné boty, žiadne čižmičky vhodné akurát tak do madridskej zimy...), tak sme sa vybrali so sushi-arne. (Čítať sušiareň, chápeme sa?)
Bol to vlastne taký fastfood v nejakom nákupnom centre, za 9 evier. A bolo to all you can eat. No viete si predstaviť, ako sa chovajú Slováci v all you can eat. Asi ako Češi (nie, neuznávam slovo Česi). Sadli sme si, to sedíte pri takom páse a z neho si beriete čo chcete, to len okolo vás chodí jedlo, ako v raji. Tak sme chmátali a na stole sa nám kopili misky a cpali sme sa. Bolo to fakt dobré a hláška obeda bola "Chce niekto toto? - Čo to je? - Neviem. - Zober to, to sa ešte zíde."
Takže "zober to, to sa zíde" sme hovorili furt a nakoniec nám zostala miska aj úplne nedotknutá, lebo už nikto nevládal. Mali sme aj taký nápad že čo sme nezjedli, to si dáme zabaliť (haha, viete si predstaviť, ako by sme to niesli domov...), ale potom sme radšej zaplatili a (po dvoch hodinách) odišli. Ešte sme aj rozmýšľali, že tri z nás tam zostanú sedieť a tri si pôjdu pozreť obchody a potom sa vystriedame a začneme druhé kolo žrania. No, taký ruský štýl.
Po obedíku sme sa odgúľali na Máriahilferštráse pozreť obchody. Započala som tam nákupy vianočných darčekov a začala som tradične ako každý rok - sebou. Kúpila som si Converse tašku (ne že by som bola maniakálne zaťažená na túto značku, ale bola fakt pekná a mala rovnakú farbu ako moje amsterdamské kožené tenisky!!!) No nekupte to, když je to laciný. A laciný to teda vôbec nebolo, ale vyžobronila som si ju akože na moje pondelkové meniny (ach bože už zase som o rok staršia než minulý rok na meniny...). Mama sa síce najprv tvárila všelijak, ale potom povedala, že daj mi ju do izby. Dúfam že to znamená, že ju dostanem aj s peňázmi. Pohulíme, uvidíme.
A inak...akože super trip to bol. Ja vždy napríklad keď idem metrom, chytám hrozné údrby, neviem prečo (btw to čo je za spojenie že chytať údrby...) a neviem prestať, takže celý vagón o mne musí vedieť. Takže sme sa dosť nasmiali. A tú druhú ploskačku sme ani nepotrebovali.
Začalo to vtipne, tým že sme bežali nadzvukovou rýchlosťou, zato s poriadnym ozvučením cez hlavnú stanicu, aby sme stihli vlak. Potom sme hľadali miesta pri sebe, čo sa zdalo ako nemožná misia, lebo bol plný (divné, inokedy býva prázdny), aby sme mohli trošku ploskaňu vytiahnuť a náladu si spraviť. Nikde voľné nebolo, až v prvom vagóne, viete v takom tom, kde je plno miesta, lebo tam sa môžu prevážať lyže a iné a sú tam také sklápacie sedadlá. Sedel tam nejaký divný chlapík (takzvaný čudák), ktorý začal pindovať už keď sme sa tam zozbierali. Sme taká veselá chasa, ale ešte sme neboli až také hlučné. A on za chvíľu vypadol. Zasmiali sme sa, že sme ho asi vyštvali a že sa to stáva často. Nám.
Za chvíľu dokvitol ujo konduktor (to slovo si vygooglite) a henten chlap sa vrátil. Očividne sa poznali, lebo sa chvíľu bavili a keď sme stáli na prvej zastávke, konduktor otvoril dvere a kukal von a chlap sa postavil k oknu a von z okna vyprával (nahlas, samozrejme sme ho počuli) - študentky sú tu, plný vlak ich je a hučia, sú prijebané. Nevieme komu to hovoril, ale dosť sme stíchli a kukali na seba že čo teraz urobí, lebo mal asi tak stopadesát kilo.
Každopádne sme sa potom uchechtávali a on v niektorej časti odišiel, tak sme sa mohli v kľude rozprávať, len už sme nestihli piť.
To sme dohnali na vianočných trhoch. Bola kurevská zima a mrzli sme, tak sme šli do trhového bekstejdžu (to akože za stánky) a tam sme vytiahli našu vodku. Muselo to vyzerať fakt smiešne, keď si šesť báb podávalo ploskaňu a za tým tonic a ešte ten náš prízvuk (určite si všetci mysleli že sme Rusi). Inak hneď jak sme vytiahli ten chlast, prechádzala okolo nás nejaká učiteľka aj s 20 škôlkarmi. Na hovado scénka. My sme skrývali fľašu a mali sme hrozné údrby. Na druhej strane to zaujalo takú rakúsku skupinku (mužskú), ktorá si nás fotila a došla sa s nami zoznámiť. Našťastie potom pochopili a odpáchli.
Keď sme dopili vodku, kúpili sme si punč (juj) a to už bolo výborné. Ja som bola originál nadrbaná a Daša natočila video, kde mám taký záchvat smiechu, že neviem stáť a prehýbam sa (aj s punčom v ruke) a ona do toho hovorí niečo o opitosti už pred dvanástou. No...
Keď sme dopili punč a vonku bolo asi mínus sto a v mojich topánkach tiež (a to som mala poriadne zimné boty, žiadne čižmičky vhodné akurát tak do madridskej zimy...), tak sme sa vybrali so sushi-arne. (Čítať sušiareň, chápeme sa?)
Bol to vlastne taký fastfood v nejakom nákupnom centre, za 9 evier. A bolo to all you can eat. No viete si predstaviť, ako sa chovajú Slováci v all you can eat. Asi ako Češi (nie, neuznávam slovo Česi). Sadli sme si, to sedíte pri takom páse a z neho si beriete čo chcete, to len okolo vás chodí jedlo, ako v raji. Tak sme chmátali a na stole sa nám kopili misky a cpali sme sa. Bolo to fakt dobré a hláška obeda bola "Chce niekto toto? - Čo to je? - Neviem. - Zober to, to sa ešte zíde."
Takže "zober to, to sa zíde" sme hovorili furt a nakoniec nám zostala miska aj úplne nedotknutá, lebo už nikto nevládal. Mali sme aj taký nápad že čo sme nezjedli, to si dáme zabaliť (haha, viete si predstaviť, ako by sme to niesli domov...), ale potom sme radšej zaplatili a (po dvoch hodinách) odišli. Ešte sme aj rozmýšľali, že tri z nás tam zostanú sedieť a tri si pôjdu pozreť obchody a potom sa vystriedame a začneme druhé kolo žrania. No, taký ruský štýl.
Po obedíku sme sa odgúľali na Máriahilferštráse pozreť obchody. Započala som tam nákupy vianočných darčekov a začala som tradične ako každý rok - sebou. Kúpila som si Converse tašku (ne že by som bola maniakálne zaťažená na túto značku, ale bola fakt pekná a mala rovnakú farbu ako moje amsterdamské kožené tenisky!!!) No nekupte to, když je to laciný. A laciný to teda vôbec nebolo, ale vyžobronila som si ju akože na moje pondelkové meniny (ach bože už zase som o rok staršia než minulý rok na meniny...). Mama sa síce najprv tvárila všelijak, ale potom povedala, že daj mi ju do izby. Dúfam že to znamená, že ju dostanem aj s peňázmi. Pohulíme, uvidíme.
A inak...akože super trip to bol. Ja vždy napríklad keď idem metrom, chytám hrozné údrby, neviem prečo (btw to čo je za spojenie že chytať údrby...) a neviem prestať, takže celý vagón o mne musí vedieť. Takže sme sa dosť nasmiali. A tú druhú ploskačku sme ani nepotrebovali.
pondelok 6. decembra 2010
No I´m not drunk i´m just dancing
Kokos Chantal, keď už sa nezabudneš tristokrát pripomenúť, že jaký koment si mi nechala, tak napíš aspoň vác než len jednu vetu! Haha. Akože, vidíš, píšem o tebe, aby si mala viac tagov, ne aby si bola rada že máš viac než ten chuj lover, ale pindáš že máš menej ako...čo vlastne? Veď ti večne na fejsi píšem ako ti fandím a lajkujem celú tvoju stenu aj tvoju existenciu, ale proste človeku sa nezavďačíš...skončila som ako Fredy Špáršvajn, dočkala som sa vysokého nevďaku.
Inak milí moji, práve som odučila takú hodinu až haMba, proste toto keby mne niekto predviedol akože súkromné doučko a drzo by si vypýtal tú sumu ktorú ja beriem, tak by som ho dobre kopla do riti a ne že by som zaplatila ale chcela by som aby mne on zaplatil. Našťastie moji žiaci nejsú tak domýšľaví a inokedy sa zase snažím, ale viete, každý učiteľ je aj tak trochu psychológom niekedy sa chcete vyrozprávať a komu je to lepšie než učiteľovi? (Aj keď má 23 a vy 34, aj tak to platí.) Som ja ale pedagóg, jak sviňa.
A došla som domov a pozerám na fejsi že môj drahý bratranec svojím nezameniteľným štýlom (btw, zdravím!) absolútne zmiatol moju spolužiačku. Pýtala som sa totiž, kedy zajtra začína sociálno-pedagogický tréning a on tvrdil, že o deviatej a že stretol našu vyučujúcu a že ona mu to povedala a tváril sa tam tak presvedčivo, že tá chuderka si zrejme ešte trikrát musela skontrolovať časy na stránke. Pritom vôbec nechodí na moju fakultu. To sa robí? Ne. Ale smiala som sa jak hovado. Takto: chachacha. Čo už, keď máme vtipnosť v génoch. Hádam tam zajtra tá baba nedojde až na deviatu.
Teraz taká filozofická chvíľka. Neviem čo sa to tento mesiac deje s cyklom, ale je to nezvládnuteľné. A zjavne to postihuje aj iných v tomto geografickom pásme. Čo má znamenať keď PMS plynule prejde do nejakého nepomenovateľného stavu, kedy sa vaše nálady nezmenia, možno len k horšiemu? Potom to dávam za vinu decembru a masívnej vianočnej kampani. Síce sa jej úspešne vyhýbam, tým že trčím doma a pozerám HBO, kde nechodia reklamy (to je, čo...tieto vymoženosti), ale v duchu viem, že existuje, a to ma znepokojuje. Čím sa pomaly dostávame k téme Vianoce, ktorú dnes aj Triss rozoberala a cítila som sa oslovená (keď vyjadrila nepochopenie nenávisti k Vianociam). Áno, ja som totiž jeden z tých ľudí, čo tieto svátky nemusia. Ako ja som vždy mala rada Vianoce keď som bola malá a hlúpa a tak a nevedela som nič o svete. Ó ne, nemyslím na hladné deti v Afrike, až TAKý ALTRUIZMUS U MňA NEčAKAJTE. Dopiče aj s capsom...nechce sa mi to teraz prepisovať, tak si ho trošku užite, heh.
(Ideme, odsek.)
Nuž, ide v podstate o to, že mne by ani Vianoce samé o sebe nevadili, keby sa okolo toho nerobil taký humbuk. A trhy sú ok, keď zrovna nehrajú koledy. (Nemôžem si pomôcť...nemám rád koledy.)
Ale je zima a sneh a buď musím nosiť hnusné zimné boty, alebo mi načisto premoknú pekné čižmy. To ma dostáva do zúfalstva. Každopádne tento rok presne začína počasie ako má byť, som takto spokojná. Snežiť by malo každopádne v decembri, a v januári by sa to malo začať topiť. Vo februári by už malo byť na ľahký kabátik, v marci na koženú bundu, v apríli na ľahkú plátenú bundičku a baleríny, v máji by sa to ešte zlepšovalo a koncom mája už minisukne bez pančúch. Cez deň. Samozrejme, nemusí byť už také teplo aj v noci. Vidíte tú veľkorysosť? Vlastne od počasia až tak veľa nechcem!
A dôvod prečo by som Vianoce zrušila je, že proste je to hrozne nanútené a ja mám najväčšie nervy z toho keď sa cítim zahnaná do kúta. Neznášam kupovanie darov, lebo moja rodina (okrem Chantal) nie je schopná sformulovať svoje požiadavky, takže každoročne zostávam bezradná. To ma stresuje. Druhá vec je, že nemám bohvieaký rozpočet a to ma tiež stresuje lebo mi potom tie darčeky prídu o ničom. (Nehrám sa na také že "ale stejně, největší radost udělá dárek, který někdo vyrobil sám, z lásky". Ako by som mohla, keď sama som dostala laptop? No? Povedzte.)
To všetko sú ešte nepodstatnosti. Najhoršia je moja vianočná depresia. Jedného roku sa zjavila a odvtedy chodieva pravidelne. A zistila som že to nemám len ja, ale aj foter. Tak žeby to bolo temné rodinné tajomstvo?
Je to tým, že každý rok riešim nejakého jebnutého chlapa zrovna cez Vianoce. (Predpokladám, že u fotra to bude iný dôvod.) Napríklad minulý rok som si ukážkovo porevala na zemi na hajzli (hádajte kvôli komu) a minula som asi polku hajzláku keď som smrkala. Je to praktické revať na hajzli. Tento rok nebudem riešiť nikoho a možno ani nebudem depresívna, ale to len spôsobí, že zaujmem tento rok k Vianociam zmierlivý neutrálny postoj.
Lebo to už tak je. Nejsom negativista. Ale chápte ma, narodila som sa v lete. Milujem leto. A teplo. A páči sa mi aj keď je 40 stupňov, hej aj v meste. Akože jasné že sa potím jak prasa a to sa mi až tak nepáči ale keď si mám vybrať medzi mínus 20 a plus 40, tak hlasujem za trópy. Takže ja som bola jediná kto nadšene prijal tie tropické teploty, ktoré v júli oblažovali Bratislavčanov.
V lete je takmer nemožné mať depku. Keď svieti slnko. A je pekne. A keď si furt môžete chlípať mojito. Lebo nám na záhrade rastie mäta a to je už základ. naši kupujú Havanu a ja si doma furt miešam drinky a potom presviedčam aj našich, aby šli piť (aby to nevyzeralo že to celé vypijem sama), ale ja vypijem tak tri a oni po jednom, takže viete...
Jaj, dala by som si teraz také leto.
Hmmm...mám pocit že celý december mi bude v reprákoch hučať Faith No More. Tak pekne drsné. Aj Be Aggressive je od nich a spievajú tam refrén naozajské roztlieskavačky.
Aj ke´d zasa, v zime sa môžete nadrbať z čaju. Ne z tatranského, ani z Long Islandu, z normálneho, najobyčajnejšieho čaju. (S kvapkou rumu teda.) Veru, každé ročné obdobie má dačo do seba.
Inak milí moji, práve som odučila takú hodinu až haMba, proste toto keby mne niekto predviedol akože súkromné doučko a drzo by si vypýtal tú sumu ktorú ja beriem, tak by som ho dobre kopla do riti a ne že by som zaplatila ale chcela by som aby mne on zaplatil. Našťastie moji žiaci nejsú tak domýšľaví a inokedy sa zase snažím, ale viete, každý učiteľ je aj tak trochu psychológom niekedy sa chcete vyrozprávať a komu je to lepšie než učiteľovi? (Aj keď má 23 a vy 34, aj tak to platí.) Som ja ale pedagóg, jak sviňa.
A došla som domov a pozerám na fejsi že môj drahý bratranec svojím nezameniteľným štýlom (btw, zdravím!) absolútne zmiatol moju spolužiačku. Pýtala som sa totiž, kedy zajtra začína sociálno-pedagogický tréning a on tvrdil, že o deviatej a že stretol našu vyučujúcu a že ona mu to povedala a tváril sa tam tak presvedčivo, že tá chuderka si zrejme ešte trikrát musela skontrolovať časy na stránke. Pritom vôbec nechodí na moju fakultu. To sa robí? Ne. Ale smiala som sa jak hovado. Takto: chachacha. Čo už, keď máme vtipnosť v génoch. Hádam tam zajtra tá baba nedojde až na deviatu.
Teraz taká filozofická chvíľka. Neviem čo sa to tento mesiac deje s cyklom, ale je to nezvládnuteľné. A zjavne to postihuje aj iných v tomto geografickom pásme. Čo má znamenať keď PMS plynule prejde do nejakého nepomenovateľného stavu, kedy sa vaše nálady nezmenia, možno len k horšiemu? Potom to dávam za vinu decembru a masívnej vianočnej kampani. Síce sa jej úspešne vyhýbam, tým že trčím doma a pozerám HBO, kde nechodia reklamy (to je, čo...tieto vymoženosti), ale v duchu viem, že existuje, a to ma znepokojuje. Čím sa pomaly dostávame k téme Vianoce, ktorú dnes aj Triss rozoberala a cítila som sa oslovená (keď vyjadrila nepochopenie nenávisti k Vianociam). Áno, ja som totiž jeden z tých ľudí, čo tieto svátky nemusia. Ako ja som vždy mala rada Vianoce keď som bola malá a hlúpa a tak a nevedela som nič o svete. Ó ne, nemyslím na hladné deti v Afrike, až TAKý ALTRUIZMUS U MňA NEčAKAJTE. Dopiče aj s capsom...nechce sa mi to teraz prepisovať, tak si ho trošku užite, heh.
(Ideme, odsek.)
Nuž, ide v podstate o to, že mne by ani Vianoce samé o sebe nevadili, keby sa okolo toho nerobil taký humbuk. A trhy sú ok, keď zrovna nehrajú koledy. (Nemôžem si pomôcť...nemám rád koledy.)
Ale je zima a sneh a buď musím nosiť hnusné zimné boty, alebo mi načisto premoknú pekné čižmy. To ma dostáva do zúfalstva. Každopádne tento rok presne začína počasie ako má byť, som takto spokojná. Snežiť by malo každopádne v decembri, a v januári by sa to malo začať topiť. Vo februári by už malo byť na ľahký kabátik, v marci na koženú bundu, v apríli na ľahkú plátenú bundičku a baleríny, v máji by sa to ešte zlepšovalo a koncom mája už minisukne bez pančúch. Cez deň. Samozrejme, nemusí byť už také teplo aj v noci. Vidíte tú veľkorysosť? Vlastne od počasia až tak veľa nechcem!
A dôvod prečo by som Vianoce zrušila je, že proste je to hrozne nanútené a ja mám najväčšie nervy z toho keď sa cítim zahnaná do kúta. Neznášam kupovanie darov, lebo moja rodina (okrem Chantal) nie je schopná sformulovať svoje požiadavky, takže každoročne zostávam bezradná. To ma stresuje. Druhá vec je, že nemám bohvieaký rozpočet a to ma tiež stresuje lebo mi potom tie darčeky prídu o ničom. (Nehrám sa na také že "ale stejně, největší radost udělá dárek, který někdo vyrobil sám, z lásky". Ako by som mohla, keď sama som dostala laptop? No? Povedzte.)
To všetko sú ešte nepodstatnosti. Najhoršia je moja vianočná depresia. Jedného roku sa zjavila a odvtedy chodieva pravidelne. A zistila som že to nemám len ja, ale aj foter. Tak žeby to bolo temné rodinné tajomstvo?
Je to tým, že každý rok riešim nejakého jebnutého chlapa zrovna cez Vianoce. (Predpokladám, že u fotra to bude iný dôvod.) Napríklad minulý rok som si ukážkovo porevala na zemi na hajzli (hádajte kvôli komu) a minula som asi polku hajzláku keď som smrkala. Je to praktické revať na hajzli. Tento rok nebudem riešiť nikoho a možno ani nebudem depresívna, ale to len spôsobí, že zaujmem tento rok k Vianociam zmierlivý neutrálny postoj.
Lebo to už tak je. Nejsom negativista. Ale chápte ma, narodila som sa v lete. Milujem leto. A teplo. A páči sa mi aj keď je 40 stupňov, hej aj v meste. Akože jasné že sa potím jak prasa a to sa mi až tak nepáči ale keď si mám vybrať medzi mínus 20 a plus 40, tak hlasujem za trópy. Takže ja som bola jediná kto nadšene prijal tie tropické teploty, ktoré v júli oblažovali Bratislavčanov.
V lete je takmer nemožné mať depku. Keď svieti slnko. A je pekne. A keď si furt môžete chlípať mojito. Lebo nám na záhrade rastie mäta a to je už základ. naši kupujú Havanu a ja si doma furt miešam drinky a potom presviedčam aj našich, aby šli piť (aby to nevyzeralo že to celé vypijem sama), ale ja vypijem tak tri a oni po jednom, takže viete...
Jaj, dala by som si teraz také leto.
Hmmm...mám pocit že celý december mi bude v reprákoch hučať Faith No More. Tak pekne drsné. Aj Be Aggressive je od nich a spievajú tam refrén naozajské roztlieskavačky.
Aj ke´d zasa, v zime sa môžete nadrbať z čaju. Ne z tatranského, ani z Long Islandu, z normálneho, najobyčajnejšieho čaju. (S kvapkou rumu teda.) Veru, každé ročné obdobie má dačo do seba.
Fear of the dark
Školské vyučko (viac-menej) úspešne, taliančina celkom úspešne za mnou a ešte jedno doučko predo mnou a pondelok mám z krku. Tieto pondelky to je smrť. Zmrdi robia všetko čo je v ich silách, aby ma každý týždeň načisto zničili a pripravili o nervy, vždy inou formou zloby. Dnes som nechcela byť zlá, ale proste je Mikuláš a to je pre nich znak, že poďme sa hrať na mobile. No prosííím???
Na druhej strane mi pochválili vlasy (mám znova svoj prirodzený fialový odtieň, ktorý za mesiac odrastie a zmyje sa) a ešte mi aj povedali že som krajšia než kadejaký fajčiar (no, mali sme malú debatu o škodlivosti fajčenia, kde som mudrovala aké je to nepekné, keď deti fajčia...koniec koncov si to fakt myslím, ale aj tak som sa cítila čudne, lebo ešte donedávna som sa podobným rečiam vysmievala). A potom bola reč aj o feťákoch ("Bol tu pán policajt a hovoril že ten dealer je taký hnusný, modrý, zelený a má chrasty a je odporný a chudý..." "Dealer asi nie, to akôr ten feťák, či?" "Ale to hovoril pán policajt...") a o FB a ja som sa modlila, aby sa nepýtali, či pijem alkohol, lebo by som musela klamať a povedať že len príležitostne (vlastne je to naozaj tak, akurát, že by som musela zamlčať ako často mávam príležitosť). Lebo oni nejsú na fejsi, lebo "to je hovadina". To je dobré, neviem odkiaľ majú tieto názory, myslela som si že tam sú nastúpení všetci krpci v pozore...tak asi až od určitého veku ich to chytá. Čo je tiež dobre.
Na taliančine som nebola tak vymletá ako obyčajne a to som sa ešte furt poriadne neučila slovíčka, čo v preklade znamená že vlastne takmer vyhadzujem prachy von oknom a presne to neznášam na vlastných žiakoch...ale ja už začnem.
Najhoršia, alebo najdesivejšia alebo neviem aká vec je toto. Mala som hrozný sen. Zobudila som sa normálne vystresovaná, nevyspatá, proste od hrôzy, viete, ako keď sa vám sníva niečo fakt príšerné a keď sa zobudíte, chvíľu vám trvá, kým zistíte že fakt to bol len sen a môžete si vydýchnuť. Samo o sebe je to ale dosť zlé. Ten sen teda.
Snívalo sa mi totiž, že som mala dieťa. Neviem kde sme boli, ale bola som tam ja, mama a moje dieťa a neviem ani poradie týchto udalostí, ale aspoň vám vymenujem čo sa dialo. Tak za prvé, bola to dcéra, čomu som sa hrozne potešila (v tom sne akože), lebo ja chcem dcéru. No a proste to si pamätám, ten pocit (neviem či som vôbec niekedy v živote mala taký živý sen...), ako strašne mi odľahlo, že to neni syn. A chcela som ju pomenovať Koralina (to sa tiež zakladá na realite) a typicky samosersky som sa rozčuľovala dopredu, že ak mi to na matrike nedovolia, to ešte uvidia aký tam spravím cirkus.
A to dieťa bolo fakt krásne (to sú stále dojmy zo sna) a cítila som k nemu ohromnú lásku (hovorím si, že hádam keď budem mať vlastné deti, tak ich asi aj budem mať rada, ale inak deti nemusím a čím dlhšie učím na ZŠ, tým menej ich musím, priam až nemôžem). Bolo to ešte bábo, teda. No a teraz tá hrozná vec. Celý sen som pri ňom sedela a strašne som plakala, že som si zničila život a že už nič nebude ako predtým a ako som mohla byť taká sprostá (ehm, samozrejme to bolo nemanželské dieťa bohvie od koho...) a proste ten hrozný pocit, že celý môj život je už v piči a že nič dobré ma nečaká, to nezabudnem. Tak som sedela pri decku, revala som a ono keď ma videlo, tak revalo tiež a ja že ty neplač a ono plakalo ďalej ale potom prestalo.
A bolo smädné, tak som šla do kuchyne, kde bola moja mama (a myslím, že ani nepovedala nič v zmysle že "ja som ti hovorila") a nalievala som do poldecáka (!!!) vodu z vodovodu a to som dávala tomu decku piť a ono na to povedalo že ok. Neviem v ktorej časti som sa presne zobudila, ale chvíľu som rozmýšľala, že dopiče dopiče, čo som to spravila, veď ja nechcem deti. A potom som si uvedomila, že to bol len sen. A zostala som z neho dosť rozbabraná. Neviem totiž, čo to má znamenať a že či je horšie keby som mala decko, alebo to, akú hrôzu som mala zo samotného toho faktu. Lebo to bol tak intenzívny pocit strachu, aký mávam vo sne málokedy, napríklad naposledy, keď sa mi snívalo, že ma chytili esesáci. (Hej, aj také sa mi občas sníva...nemôže sa mi boháča aspoň občas snívať praobyčajný erotický sen??? Ako iným?? Mne sa musí snívať o deťoch a fašistoch??)
Nechápem to a doteraz mám ešte tak trochu strach, že by sa to fakt mohlo stať. Bože. Bože to ne.
Na druhej strane mi pochválili vlasy (mám znova svoj prirodzený fialový odtieň, ktorý za mesiac odrastie a zmyje sa) a ešte mi aj povedali že som krajšia než kadejaký fajčiar (no, mali sme malú debatu o škodlivosti fajčenia, kde som mudrovala aké je to nepekné, keď deti fajčia...koniec koncov si to fakt myslím, ale aj tak som sa cítila čudne, lebo ešte donedávna som sa podobným rečiam vysmievala). A potom bola reč aj o feťákoch ("Bol tu pán policajt a hovoril že ten dealer je taký hnusný, modrý, zelený a má chrasty a je odporný a chudý..." "Dealer asi nie, to akôr ten feťák, či?" "Ale to hovoril pán policajt...") a o FB a ja som sa modlila, aby sa nepýtali, či pijem alkohol, lebo by som musela klamať a povedať že len príležitostne (vlastne je to naozaj tak, akurát, že by som musela zamlčať ako často mávam príležitosť). Lebo oni nejsú na fejsi, lebo "to je hovadina". To je dobré, neviem odkiaľ majú tieto názory, myslela som si že tam sú nastúpení všetci krpci v pozore...tak asi až od určitého veku ich to chytá. Čo je tiež dobre.
Na taliančine som nebola tak vymletá ako obyčajne a to som sa ešte furt poriadne neučila slovíčka, čo v preklade znamená že vlastne takmer vyhadzujem prachy von oknom a presne to neznášam na vlastných žiakoch...ale ja už začnem.
Najhoršia, alebo najdesivejšia alebo neviem aká vec je toto. Mala som hrozný sen. Zobudila som sa normálne vystresovaná, nevyspatá, proste od hrôzy, viete, ako keď sa vám sníva niečo fakt príšerné a keď sa zobudíte, chvíľu vám trvá, kým zistíte že fakt to bol len sen a môžete si vydýchnuť. Samo o sebe je to ale dosť zlé. Ten sen teda.
Snívalo sa mi totiž, že som mala dieťa. Neviem kde sme boli, ale bola som tam ja, mama a moje dieťa a neviem ani poradie týchto udalostí, ale aspoň vám vymenujem čo sa dialo. Tak za prvé, bola to dcéra, čomu som sa hrozne potešila (v tom sne akože), lebo ja chcem dcéru. No a proste to si pamätám, ten pocit (neviem či som vôbec niekedy v živote mala taký živý sen...), ako strašne mi odľahlo, že to neni syn. A chcela som ju pomenovať Koralina (to sa tiež zakladá na realite) a typicky samosersky som sa rozčuľovala dopredu, že ak mi to na matrike nedovolia, to ešte uvidia aký tam spravím cirkus.
A to dieťa bolo fakt krásne (to sú stále dojmy zo sna) a cítila som k nemu ohromnú lásku (hovorím si, že hádam keď budem mať vlastné deti, tak ich asi aj budem mať rada, ale inak deti nemusím a čím dlhšie učím na ZŠ, tým menej ich musím, priam až nemôžem). Bolo to ešte bábo, teda. No a teraz tá hrozná vec. Celý sen som pri ňom sedela a strašne som plakala, že som si zničila život a že už nič nebude ako predtým a ako som mohla byť taká sprostá (ehm, samozrejme to bolo nemanželské dieťa bohvie od koho...) a proste ten hrozný pocit, že celý môj život je už v piči a že nič dobré ma nečaká, to nezabudnem. Tak som sedela pri decku, revala som a ono keď ma videlo, tak revalo tiež a ja že ty neplač a ono plakalo ďalej ale potom prestalo.
A bolo smädné, tak som šla do kuchyne, kde bola moja mama (a myslím, že ani nepovedala nič v zmysle že "ja som ti hovorila") a nalievala som do poldecáka (!!!) vodu z vodovodu a to som dávala tomu decku piť a ono na to povedalo že ok. Neviem v ktorej časti som sa presne zobudila, ale chvíľu som rozmýšľala, že dopiče dopiče, čo som to spravila, veď ja nechcem deti. A potom som si uvedomila, že to bol len sen. A zostala som z neho dosť rozbabraná. Neviem totiž, čo to má znamenať a že či je horšie keby som mala decko, alebo to, akú hrôzu som mala zo samotného toho faktu. Lebo to bol tak intenzívny pocit strachu, aký mávam vo sne málokedy, napríklad naposledy, keď sa mi snívalo, že ma chytili esesáci. (Hej, aj také sa mi občas sníva...nemôže sa mi boháča aspoň občas snívať praobyčajný erotický sen??? Ako iným?? Mne sa musí snívať o deťoch a fašistoch??)
Nechápem to a doteraz mám ešte tak trochu strach, že by sa to fakt mohlo stať. Bože. Bože to ne.
nedeľa 5. decembra 2010
Be aggressive!
Je tu nuda jak sviňa a na mňa došla jedna z tých ponurých nálad. Je to kvôli zime. Ja som v zime vždy nešťastná a všetko mi ide na nervy, proste to je tým že na mňa nesvící slunko a kombinovaný žiarič vôbec nepomáha. Ja neviem, mala by som sa odsťahovať do tepla, lebo zbesniem. A aj ostatní, zo mňa.
Vraj priveľa nadávam na fejsi. Mne sa ani nezdá, ale kto vie...a to tvrdia ľudia čo vôbec nečítajú tento blog. No.
Ale ja veľa nadávam všeobecne, lebo to je také pôžitkárske nadávanie a to ma baví. Zostávam nepochopená, ach smutné. Aj tak si myslím že som na tom lepšie než iní. Niektorí z môjho FB-zoznamu si tam vycapia svoje fotky v spodnom prádle, v plavkách hore bez, v tangáčoch a búhví čo ešte. Tak ja radšej zostanem pri svojich pičungoch. Jediný koho by to mohlo ohroziť je môj 14-ročný bratranec...a veru som presvedčená že on nadáva tiež, akurát pred nami si to ešte nedovolí, čomu sa dosť čudujem, keďže nás počúva.
A konec, idem kukať telku. Majte sa a nenadávajte, vraj sa to nehodí. Nechajte to mne, lebo môjmu imidžu už fakt nič neublíži, hlbšie už neklesnem. Chacha.
Vraj priveľa nadávam na fejsi. Mne sa ani nezdá, ale kto vie...a to tvrdia ľudia čo vôbec nečítajú tento blog. No.
Ale ja veľa nadávam všeobecne, lebo to je také pôžitkárske nadávanie a to ma baví. Zostávam nepochopená, ach smutné. Aj tak si myslím že som na tom lepšie než iní. Niektorí z môjho FB-zoznamu si tam vycapia svoje fotky v spodnom prádle, v plavkách hore bez, v tangáčoch a búhví čo ešte. Tak ja radšej zostanem pri svojich pičungoch. Jediný koho by to mohlo ohroziť je môj 14-ročný bratranec...a veru som presvedčená že on nadáva tiež, akurát pred nami si to ešte nedovolí, čomu sa dosť čudujem, keďže nás počúva.
A konec, idem kukať telku. Majte sa a nenadávajte, vraj sa to nehodí. Nechajte to mne, lebo môjmu imidžu už fakt nič neublíži, hlbšie už neklesnem. Chacha.
piatok 3. decembra 2010
Váš blogový príspevok sa úspešne publikoval!
Menštruujúca žena má právo povedať nie nejakému bezvýznamnému priebežnému testu. Však. Vôbec som tam nešla a tvárim sa že sa nič nedialo. On to nebral nikdy tragicky keď ste k nemu nedošli na test. Teda priebežný. Jebááááť.
Hlavne sa musím jebať pre nejaké sklo do našej chladničky lebo jedno sa nám rozbilo (voláka polička či čeho) a naše si spokojne odfrčali a mne nehali 5-eurofku na stole že "veľmi by si ma tým potešila, keby si tam zbehla". Oznámila som im že to je jasné citové vydieranie lebo teraz tam fakt musím ísť a boha, nechce sa mi v tej zime. Chce sa mi spať, musím si pred tým žúrom trochu oddýchnuť, keď som sa už včera do nociučila vysedávala na nete...
Hlavne sa musím jebať pre nejaké sklo do našej chladničky lebo jedno sa nám rozbilo (voláka polička či čeho) a naše si spokojne odfrčali a mne nehali 5-eurofku na stole že "veľmi by si ma tým potešila, keby si tam zbehla". Oznámila som im že to je jasné citové vydieranie lebo teraz tam fakt musím ísť a boha, nechce sa mi v tej zime. Chce sa mi spať, musím si pred tým žúrom trochu oddýchnuť, keď som sa už včera do noci
štvrtok 2. decembra 2010
Pre veľký úspech ešte raz
Je zábavné sledovať svoje štatistiky. Ak je to naozaj pravda, môj blog sa zobrazil za posledný mesiac keď ľudia zadali:
- co je dobre toho je malo
- daktr help (nerozumiem)
- ecka ecka koks koks (???)
- hovrime o kokot (treba sa o tom rozprávať...pravda)
- kde kupim lsd? (zase raz...)
- playboy uši (len oči otváram)
- playboy ušká
- sexe (kto hľadá info o sexe v tvare sexe???)
- som taky dojebani z robaty jak este nigdi (smejem sa)
- strašne tvrdá trtkačka (nekomentujem)
Kokociny, pučaciny a iné kľúčové slová
Ak ste si mysleli, že v tom medzičase som sa niečo naučila, tak omyl. Ani hovno. Prečítala som si tie trápne poznámky (ó áno, slová ako bytka, zahambujúca porážka a ranný novovek...ale nemám sa čo sťažovať, keď si sama nepíšema potom si musím poznámky kopírovať, tak mi treba). (Tie poznámky vypadajú ako kolektívna práca policajného zboru z Horného Sŕnia.)
Tak prečítala som si to raz, ale ešte predtým som zežrala válov krupičnej kaše (no, ne až tak veľa jak inokedy, možno pol válova) s kilom cukru (týmto sa zbavujem veškerej zodpovednosti, moje hormóny si robia čo chcú a keď raz chcú žrať...). Potom som si robila pedikúru (honosný názov, vlastne som sa špárala v nechtoch na nohách, mám taký jeden paznecht, čo mám už asi tak 4 roky a asi mi zostane - to keď sa trepete na hrad v lodičkách, veľká chyba a zaplatila som za ňu palcom na nohe. Hm... Každopádne neviem, načo je dobré si v zime pilníkovať nechty na nohách keď neni šanca že to niekto uvidí...ale je to lepšie než ranný novovek) a ešte som si písala denníček...ahá...to som chcela. Chcem sa s vami podeliť o dnešný záznam, lebo ten je taký všeobecný.
Spravila som taký malý zoznam (priam až mini) (no, len najzákladnejšie veci, je dobré ho ešte upgradovať) čo by mal mať chlap.
Ideálny muž:
Inak tohto chlapa keď stretnete, mu povedzte že ho čakám, ne že mi ho zbalíte! Hehe...
Tak prečítala som si to raz, ale ešte predtým som zežrala válov krupičnej kaše (no, ne až tak veľa jak inokedy, možno pol válova) s kilom cukru (týmto sa zbavujem veškerej zodpovednosti, moje hormóny si robia čo chcú a keď raz chcú žrať...). Potom som si robila pedikúru (honosný názov, vlastne som sa špárala v nechtoch na nohách, mám taký jeden paznecht, čo mám už asi tak 4 roky a asi mi zostane - to keď sa trepete na hrad v lodičkách, veľká chyba a zaplatila som za ňu palcom na nohe. Hm... Každopádne neviem, načo je dobré si v zime pilníkovať nechty na nohách keď neni šanca že to niekto uvidí...ale je to lepšie než ranný novovek) a ešte som si písala denníček...ahá...to som chcela. Chcem sa s vami podeliť o dnešný záznam, lebo ten je taký všeobecný.
Spravila som taký malý zoznam (priam až mini) (no, len najzákladnejšie veci, je dobré ho ešte upgradovať) čo by mal mať chlap.
Ideálny muž:
- je brutálny jebač (to bez debaty)
- je verný a spoľahlivý
- je zodpovedný ale nepreháňa to (lebo ja nejsom ani za mak...tak aspoň trochu by mohol byť)
- má dobrý vkus (ale to je jasné, ak s vami už chodí)
- je rozhľadený a inteligentný (a nemá IQ šumiacej trávy, mrazenej tresky, pána prezidenta SR, alebo voľačoho podobného)
- má ručnú prácu ako gitarista z populárnej skupiny (olala...ako Hamburger. To vám bylo něco)
- a jazykové schopnosti minimálne ako lover (čo už...týmto sa navždy zapísal do...no, do análov zrovna ne, ale chápeme sa)
- netrčí v práci 24/7
- rád cestuje a vezme vás niekam kde ste ešte neboli (furt čakám kedy ma niekto vezme do Brúg)
- robí pre vás prekvapenia (hocijakého druhu)
- vie ako vyzerá vysavač a neváha ho použiť
- delí sa s vami pri umývaní riadu
- vie variť (ne, nemyslím špagety a čaj)
- rád číta knihy
- vie niečo čo vy ne a čo by vás mohol naučiť
- a vie niečo umelecké, dajme tomu (akože fotenie alebo kreslenie alebo hrá na nástroj)
- nie je ajťák! (NE NE a NE)
- ale trochu sa v compoch vyzná, aby vám vedel poradiť, keď budete na nervy z kokotizmu Billa Gatesa
- občas sa s vami porádne sundá pod obraz
- niekedy vám spraví raňajky do postele
- nežiarli (fuj, je to nechutné)
- neni podpapučník a je rozhodný a chlapský (sem sa ráta aj primeraný egoizmus po akom každá tajne túžime - veď viete, keď má drzosť po sexe vám oznámiť že on vie že to bolo dobré :D)
- má taký TEN pohľad
- má zmysel pre nekorektný humor
- vie masírovať (alebo je aspoň ochotný to robiť)
Inak tohto chlapa keď stretnete, mu povedzte že ho čakám, ne že mi ho zbalíte! Hehe...
I just don´t know what to do with myself
Deti moje, nejaká som unavená a to sa ešte musím učiť na zajtrajší priebežný test (nevadí že je v posledný deň semestra, nevadííííííííííííííííííííí). Nechce sa mi ani kokot (a teraz vážne, keby sa vedľa mňa zjavil náruživý muž so žiadostivým pohľadom, asi by som ho poprosila o masáž a v strede by som zaspala) a ne učiť sa z cudzích poznámok o stredoeurópskom priestore v ranom novoveku (boha a neznášam keď niekto napíše ranný novovek, prosím vás, šak to bolo kedy...ešte aj študenti histórie ktorí si to zapísali majú s tým problémy...kks, a to si hovoria univerzitní študenti, kopať kanály by som to posielala...ani na študyjnom akože samozrejme študijnom...ale ja už som unavená...trapas! sa neštítia napísať ranný. Neviem kedy bol ranný novovek, ale viem, že z toho skúška určite nebude.)
A inak, dneska som sa jebala do mesta, aby som zistila že zlatíčko moja žiačka zabudla že máme nemčinu a stokrát sa mi síce ospravedlnila do telefónu ale pomóže toto mne??? Ne. Oznámila som jej že mi to každopádne zaplatí a odfučala som domov, kde sa už od asi takej šiestej zajebávam. Bože a som hladná, lebo som kvôli nej ani neobedovala, len chleba (to mne nerobí dobre na trávenie, také suché obedy a akurát z toho tlstnem a boh a ja vieme, že už som dosť tlstá. A vedia to aj iní...).
Druhý problém je že mám predkrámie a okrem žravosti sa ma chytá celý týždeň aj zlá nálada a vrčím a pindám. No ale kto ne, však, buďme úprimné. (Keď do toho príde ešte šesť odporných desaťročných harantov, viete si tú paseku predstaviť.)
Ale dneska som zasa našla článok od Vodnárky a od Dreamgirl hneď tri, lebo ona keď začne byť plodná, tak kurevsky a to ma teší, tak som sa hneď niekoľkokrát zasmiala (samozrejme nie na jej nešťastí...ale účastne) a spomenula som si na to, čo sa snívalo mne a síce, že som bola v kasíne (no jasné, ťažká pohoda...už dlho som sa chystala do kasína, vždy keď som švorc vlastne a chcela som hrať o tatovu obličku...chudák, nevie o tom. Vlastne to malo byť tak, že v Prahe sme chceli ísť do kasína a potom volať tatovi, že tati, koľko máš obličiek? (...) No, tak už len jednu...
Vlastne v tom sne som v kasíne vyhrala 80 euro v bankovkách. Z automatu.
Ale teraz odbáčam od témy bez smerovky, takže nič... (nejako sú tu tie tri bodky preexponované - btw to je moje nové obľúbené slovo, tak ho používam na všetko a stále, v štýle ženy Woodyho Allena v tom filme Darebáčikovia, neviem ako sa tie postavy volali, ale boli to takí extrémne blbí manželia...) (aha, zasa tri bodky, navyše už zas začínam preháňať so zátvorkami...) (ach, prisámpiču že toto je posledná zátvorka a už nedám tie bodky...) (nevyšlo).
Kde sme boli vlastne?
Jáááj, v podstate išlo o to, že mám už (AŽ!!!) osem čitateľov, vidíte, ja som to hneď na začiatku hovorila, že môj blog sa stane slávnym a že budem ako Matkin a všetci budú pátrať po mojej identite a každý si bude myslieť že ma pozná, ale nebude to tak. Ohohoooo. Tak, síce som to predpovedala do mesiaca a asi tak tisícku čitateľov, ale za pol roka osem, to už sa k tomu celkom blíži, myslím, že už môžem zaokrúhľovať. Chacha.
Šmarjááá, som strašne hladná. Čo si mám dať? Keď ja nevieeem, niečo čo sa dlho pripravuje, lebo potom už sa fakt musím ísť učiť.
A zajtra bude žúrec, ako to nazvala Daška, oslavujú sa narodky a ožereme sa. (Hihi.) Pedagogičky keď sa zlezú, potrebujú tri absolutky pre šesť ľudí, či koľko nás je...lebo výpočty boli že tri fľaše je 42 poldecákov, to bude tak akurát. No keď si spomeniem na oslavu Martininých menín a začiatku semestra u Daši, olala...dá sa povedať len "ty jsou, co". Vtedy sme mali dve fľaše a boli sme na ne štyri...či tak nejak. Haha, bože, tiež sme riešili kokoty a polohy a voľačo na ten štýl...veď ako sme sa tu svorne zhodli, to je aj tak najlepšia téma na svete keď sa zbehnú ženy a chlast. A "jeden natáča film a druhý píše knihu", ako hovorí Dreamgirl.
Zajtra tam budeme mať aj jedného chlapa, nuž, veru, dokonca aj nejakí zástupcovia mužského pohlavia sa vyskytujú na nemeckej katedre PdF UK (t.j. pridrbaná fakulta ujebaných kokotov).
Deti zlaté, už je osem...najradšej by som si ľahla a pozerala True Blood až do skonania sveta, lebo tí dvaja upíri sa mi celkom páčia. (Vidíte čo sa zo mňa stalo...cítim sa skoro ako 13-ročná, mám idoly!)
Dnes keď som šla padíkom domov, nastúpila jedna z mojich žiačok (zo základky) a mne bolo mrte zle z toho autobusového vzduchu, ale nechcela som sa tak xichtiť tak som sa usmievala a tak a potom som musela uznať, že pre ňu je asi fakt blbé cestovať s učkou, lebo o čom sa už len môžete baviť s trápnou učkou, neminárkou. Však. Ale musíte ju pozdraviť a nemôžete sa zdekovať do inej časti busu, aby si nemyslela že jej chcete zdrhnúť a tak. Tak aby ste vedeli, ani ja som nevedela ako sa mám tváriť, ani či mám udržiavať ľahkú konverzáciu, alebo račej ne (lebo aby som nevypadala jak učka vyzvedačka).
Je to na riť. Ale bolo to vtipné. A teraz idem jesť.
(Krupičná kaša?)
(Niečo uvarím?)
(Ježiši, šak máme šalát...) (Hmmm...ale tá kaša.)
(Zdá sa mi, že moje myslenie je do značnej miery inkoheretné. Či ne?)
A inak, dneska som sa jebala do mesta, aby som zistila že zlatíčko moja žiačka zabudla že máme nemčinu a stokrát sa mi síce ospravedlnila do telefónu ale pomóže toto mne??? Ne. Oznámila som jej že mi to každopádne zaplatí a odfučala som domov, kde sa už od asi takej šiestej zajebávam. Bože a som hladná, lebo som kvôli nej ani neobedovala, len chleba (to mne nerobí dobre na trávenie, také suché obedy a akurát z toho tlstnem a boh a ja vieme, že už som dosť tlstá. A vedia to aj iní...).
Druhý problém je že mám predkrámie a okrem žravosti sa ma chytá celý týždeň aj zlá nálada a vrčím a pindám. No ale kto ne, však, buďme úprimné. (Keď do toho príde ešte šesť odporných desaťročných harantov, viete si tú paseku predstaviť.)
Ale dneska som zasa našla článok od Vodnárky a od Dreamgirl hneď tri, lebo ona keď začne byť plodná, tak kurevsky a to ma teší, tak som sa hneď niekoľkokrát zasmiala (samozrejme nie na jej nešťastí...ale účastne) a spomenula som si na to, čo sa snívalo mne a síce, že som bola v kasíne (no jasné, ťažká pohoda...už dlho som sa chystala do kasína, vždy keď som švorc vlastne a chcela som hrať o tatovu obličku...chudák, nevie o tom. Vlastne to malo byť tak, že v Prahe sme chceli ísť do kasína a potom volať tatovi, že tati, koľko máš obličiek? (...) No, tak už len jednu...
Vlastne v tom sne som v kasíne vyhrala 80 euro v bankovkách. Z automatu.
Ale teraz odbáčam od témy bez smerovky, takže nič... (nejako sú tu tie tri bodky preexponované - btw to je moje nové obľúbené slovo, tak ho používam na všetko a stále, v štýle ženy Woodyho Allena v tom filme Darebáčikovia, neviem ako sa tie postavy volali, ale boli to takí extrémne blbí manželia...) (aha, zasa tri bodky, navyše už zas začínam preháňať so zátvorkami...) (ach, prisámpiču že toto je posledná zátvorka a už nedám tie bodky...) (nevyšlo).
Kde sme boli vlastne?
Jáááj, v podstate išlo o to, že mám už (AŽ!!!) osem čitateľov, vidíte, ja som to hneď na začiatku hovorila, že môj blog sa stane slávnym a že budem ako Matkin a všetci budú pátrať po mojej identite a každý si bude myslieť že ma pozná, ale nebude to tak. Ohohoooo. Tak, síce som to predpovedala do mesiaca a asi tak tisícku čitateľov, ale za pol roka osem, to už sa k tomu celkom blíži, myslím, že už môžem zaokrúhľovať. Chacha.
Šmarjááá, som strašne hladná. Čo si mám dať? Keď ja nevieeem, niečo čo sa dlho pripravuje, lebo potom už sa fakt musím ísť učiť.
A zajtra bude žúrec, ako to nazvala Daška, oslavujú sa narodky a ožereme sa. (Hihi.) Pedagogičky keď sa zlezú, potrebujú tri absolutky pre šesť ľudí, či koľko nás je...lebo výpočty boli že tri fľaše je 42 poldecákov, to bude tak akurát. No keď si spomeniem na oslavu Martininých menín a začiatku semestra u Daši, olala...dá sa povedať len "ty jsou, co". Vtedy sme mali dve fľaše a boli sme na ne štyri...či tak nejak. Haha, bože, tiež sme riešili kokoty a polohy a voľačo na ten štýl...veď ako sme sa tu svorne zhodli, to je aj tak najlepšia téma na svete keď sa zbehnú ženy a chlast. A "jeden natáča film a druhý píše knihu", ako hovorí Dreamgirl.
Zajtra tam budeme mať aj jedného chlapa, nuž, veru, dokonca aj nejakí zástupcovia mužského pohlavia sa vyskytujú na nemeckej katedre PdF UK (t.j. pridrbaná fakulta ujebaných kokotov).
Deti zlaté, už je osem...najradšej by som si ľahla a pozerala True Blood až do skonania sveta, lebo tí dvaja upíri sa mi celkom páčia. (Vidíte čo sa zo mňa stalo...cítim sa skoro ako 13-ročná, mám idoly!)
Dnes keď som šla padíkom domov, nastúpila jedna z mojich žiačok (zo základky) a mne bolo mrte zle z toho autobusového vzduchu, ale nechcela som sa tak xichtiť tak som sa usmievala a tak a potom som musela uznať, že pre ňu je asi fakt blbé cestovať s učkou, lebo o čom sa už len môžete baviť s trápnou učkou, neminárkou. Však. Ale musíte ju pozdraviť a nemôžete sa zdekovať do inej časti busu, aby si nemyslela že jej chcete zdrhnúť a tak. Tak aby ste vedeli, ani ja som nevedela ako sa mám tváriť, ani či mám udržiavať ľahkú konverzáciu, alebo račej ne (lebo aby som nevypadala jak učka vyzvedačka).
Je to na riť. Ale bolo to vtipné. A teraz idem jesť.
(Krupičná kaša?)
(Niečo uvarím?)
(Ježiši, šak máme šalát...) (Hmmm...ale tá kaša.)
(Zdá sa mi, že moje myslenie je do značnej miery inkoheretné. Či ne?)
utorok 30. novembra 2010
That´s the way I like it
Dámy, som veľmi potešená, ako ste sa všetky zapojili do debaty o kokotoch. Vidím, že to je téma čo hýbe svetom, chacha. A ešte je tu aj pestrosť názorov! Fantázia.
nedeľa 28. novembra 2010
Something in the way
Názov nič nevyjadruje, práve to spieval Kurt Cobain a už mu sklaplo, musím vstať a pustiť niečo nové. Ok, Nazareth, ktorý som tento rok nevidela, lebo...neviem, asi som nemala prachy a nejak som si nekúpila lístok, dopč. Ale teraz o inom. Btw, Chantal, surikaty sú fakt strašne zlaté...a je to strašne smiešne keď to napíšeš. Včera som pizúkala mame, že nech mi kúpi plyšového potkana v Ikey alebo živú surikatu. Nekúpila mi nič. Totiž, kúpila mi čižmy a potom si spomenula že už mi na ne dala prachy a že čo to má vlastne byť, ale ja som sa tvárila ako kocúr zo Shreka, lebo to ja viem a nakoniec to nechala tak. Inak moje oči sú veľká zbraň, mám niekoľko druhov pohľadov, podľa toho čo potrebujem a od koho. Aj muži mi to hovoria že mám úžasný pohľad a ja sa tvárim záhadne (nepoviem "ja viem") (no dobre, občas hej...). Lebo viete, hocikedy sa vám to zíde. Napríklad aj na fotra mám svoj pohľad a on mi raz povedal, že si týmto asi fakt u každého chlapa dosiahnem svoje a potom ma začal napodobňovať ale to bolo hrozne smiešne.
Tým by sme mali túto časť.
Ďalej by som chcela niečo povedať o kategóriách a zadeleniach, či čo to začala rozvíjať Dreamgirl. Lebo to bolo super a spomenula som si na naše kategorizácie penisov. No hej, my moc iné veci neriešime.
Ide o veľkosti, samozrejme, lebo...ó áno, na veľkosti záleží. Teda chápete, s malým Gašparkom veľké divadlo som síce zažila, ale povedzme si úprimne, keď chlap vytiahne z treniek voľačo neprehliadnuteľné, hneď je to iný pocit. (Olala...pocit...presne. Tu neplatí, že ser na pocit, ide o zážitok...teda nie celkom).
No, kde som to? Aha. Vzhľadom na to, že v momente očarenia veľkosťou väčšinou nemáte pri sebe pravítko, aby ste tú jeho pýchu zmerali a navyše by to možno bolo nevhodné (neviem...možno),musíme si tie dĺžky a hrúbky zreferovať inak. Problém je v tom, že človek rýchlo zabúda a toto sa ťažko pamätá, hlavne pri nepresných údajoch. A niektorí preháňajú. Možno.
Ja viem že už raz som to tu riešila, ale dnes sa chcem tejto problematike venovať obšírnejšie a plánujem aplikovať terminologický aparát. A hlavne asap. (Chacha.)
Takže už sme tu mali dva a pol Anticolu, lenže to bol odjedený Anticol a už nikto presne nezistí pravú veľkosť a Martina si vždy len pridáva a pridáva. Napríklad minule mi rozprávala Triss, že sedeli v bare a Martina jej tam na podpivníkoch chcela skonkretizovať predstavy, takže položila dva podpivníky na stôl a vraj dosť ďaleko od seba. Triss na to pozerala a hovorí - to neni možné a posunula ich bližšie. A Martina pokrútila hlavou a posunula ich naspäť do tých obludných vzdialeností. Keď mi hovorili túto historku, skoro som sa pošťala od smiechu, keď som si ich v tom bare predstavila.
Ja tvrdím, neverte Martine. Ne celkom. (Ona ma zdrbe keď si toto prečíta. Ajáj.)
Ona má totiž veľmi malé ruky. Také malé nežné ženské pästičky. Je to roztomilé, nepopieram, ale potom má pocit, že to čo drží v rukách je oveľa väčšie. Už som jej to aj povedala, keď som bola u nej a videla som ju umývať džbán, do ktorého ja som ruku nevopchala, ale ona hej. Tak hovorím - jasné že sa ti každý kokot zdá veľký, keď máš také malé ruky! A ona niečo v zmysle - ty teľa. Chacha. Úsmevné, dozaista. Príhoda zo života.
Ale dámy,pravda je inde. Moje ruky sú väčšie. Takže ťažko povedať. A Martina je ešte aj krátkozraká a ktovie čo vôbec videla. (Ejha, ona ma fakt zabije. Matiii, neboj sa, v pátek si pripijeme z tej veľkoobchodnej vodky na kokoty, ako to zvykneme...)
Ja meriam kokoty väčšinou na päste. (Preto taký úvod, aby ste to celé pochopili...ja mám totiž väčšie ruky, víme, však.)
Napríklad lover mal dve päste a kúsok a Hamburger mal dve päste a pol kúsku. Druhá varianta je plné ústa a jedna päsť, ale tiež sa ťažko určuje, že čo znamená plné ústa. Niektorí nemajú dáviaci reflex a potom to tak aj vyzerá...ale aby sme boli aspoň trochu exaktní, robíme so Chantal často rôzne merania. Napríklad onehdy tuším ešte na strednej...né, to už som bola v prvom ročníku na výške a učila som sa dejiny pedagogiky na skúšku (boha to boli časy...) a moja sestra sa učila voľačo do školy a vtedy som mala spásonosnú myšlienku, odmerajme si koľko dáme do papuľky. Nemohla som nájsť nijaké rozumné pravítko, len zelené trojuholníkové a verte že sa to meralo dosť na piču, ale výsledok bol 7cm. Hneď som to aj písala Martine a myslím že sa smiala. Chacha.
Ale napríklad takej soletky dám do huby viac, ale zasa, kokot v tvare soletky...no ďakujem pekne.
Každopádne...neviem koľko meria moja päsť. Mala by som spraviť nejaké merania a zapísať do protokolu, ako sme sa to učili na labákoch z fyziky...a minimálne desať meraní a potom to spriemerovať. Ale mňa nebavilo robiť desať meraní toho istého, takže som si vždy vymýšľala čísla do tabuľky, aby sme boli rýchlejšie hotoví.
Podľa mňa bude prelomovou udalosťou, keď niekto príde s výsledkom plné ústa a dve päste...ale zasa, to už by bolo trochu preexponované. (Čo si myslíte vy?)
Čo vás ešte zaujíma? Novinky z môjho sexuálneho života? Za novú informáciu ma Martina skoro prizabila v stredu na vianočných trhoch a ešte aj za to, že som s tým nevyliezla sama, ale dozvedela sa to náhodou. Keď si to slepačí výbor prečíta tu, zabije ma aj zvyšok... Ale teraz máme všetci tak málo času a veci sa dejú tak rýchlo...a ja som sa, priznávam, netrhala, aby som niekomu niečo oznamovala, takže prakticky to nevie skoro nikto.
V piatok som bola vo Viedni, zo školy. Išli sme na výstavu do Albertiny, blablabla...to vás nezaujíma, ja viem. Medzičasom mi napísal taký Viedenčan cez Chouchsurfing (ejha...toto nie je pre mňa bezpečná stránka, chacha) a tak nejak sme si začali písať a no viete ako to chodí...ehm.
Tak sme sa dohodli že sa v piatok stretneme. Nezabil ma ani ma nezamkol do pivnice, aj keď som chvíľu rozmýšľala, či je bezpečné stretnúť sa s ním vo voľákej riti Viedne, kam som z centra cestovala pol hodinu metrom (ono to ani nebola až taká riť...) a či ma zabije a znásilní, alebo znásilní a zabije.
Nespravil ani jedno.
A Faunovo popoludnie bolo ojóóój, čo si budeme rozprávať.
Potom mal ísť volakam na nejakú akciu a volal ma so sebou, ja som sa priečila ale nakoniec som išla (lebo viete, vlaky z Viedne nechodia tak ako vám to vyhovuje a nakoniec som si povedala a no a čo...). Išli sme k nejakému jeho kamoškovi (vraj moderátor rádia Viedeň...no nech sa páči - čítať tvrdo) a tam bolo ešte pár ľudí a on začal volajaký biznis s nejakým vitamínovým nápojom či čo a to tam nejak predstavoval, nepýtajte sa...chápete, Rakušania. My sme sedeli na schodoch a žrali sme jednohubky (fakt dobré) a Viedenčan mi vyprával o všelijakých žúroch čo sa tam konávali. A veru vám poviem, že to boli onakvejšie žúrky. Sex, drugs and rock´n´roll originál a nevymýšľam si. Možno nie až toľko drog. Potom došiel ten jeho kamoš za nami, že čo a ako, zoznámil sa so mnou a hned zisťoval či nemám nejakú kamošku (tvárila som sa indiferentne a milo som sa usmievala...) ale inak akože velice vtipný chlapík je to. Najvtipnejšie na tom bolo, že sa hneď ponúkli do trojky (akože oni dvaja a ja, samozrejme som odmietla), teda ne hneď tam na mieste, ale chápete. Btw, rozhovor jak z nejakého filmu.
A potom sme sa ponáhľali, lebo mi išiel vlak a keď sme došli na stanicu, zistili sme že vlak išiel už pred hodinou, lebo on si myslel že je o hodinu menej a ja že vlak ide o hodinu neskôr. Tú hodinu čo nám zostávala do posledného vlaku sme plne využili a tým pádom som mala svoj prvý sex v aute.
Do pohody, ani to nebolo veľké auto, zaujímavé ako málo miesta stačí.
Myslím, že sa ešte stretneme. Druhá vec je, že on sa tak nejak pýtal že čo bude s nami dvoma a neviem celkom ako to myslel. Ja som mu vysvetlila svoju momentálnu filozofiu, ktorú nemienim meniť minimálne do konca štúdia a to že hľadám len nezáväzný sex. Dúfam, že nebude mať nejaké ťahy. Aj keď to neočakávam...vzhľadom na jeho vek. Eheheheeeee...
(A teraz ma dajte na pranier, ohovárajte ma...alebo sa smejte. Ale nič mi nevyčítajte, aj pranierovať sa dá potíšku, či?)
Tým by sme mali túto časť.
Ďalej by som chcela niečo povedať o kategóriách a zadeleniach, či čo to začala rozvíjať Dreamgirl. Lebo to bolo super a spomenula som si na naše kategorizácie penisov. No hej, my moc iné veci neriešime.
Ide o veľkosti, samozrejme, lebo...ó áno, na veľkosti záleží. Teda chápete, s malým Gašparkom veľké divadlo som síce zažila, ale povedzme si úprimne, keď chlap vytiahne z treniek voľačo neprehliadnuteľné, hneď je to iný pocit. (Olala...pocit...presne. Tu neplatí, že ser na pocit, ide o zážitok...teda nie celkom).
No, kde som to? Aha. Vzhľadom na to, že v momente očarenia veľkosťou väčšinou nemáte pri sebe pravítko, aby ste tú jeho pýchu zmerali a navyše by to možno bolo nevhodné (neviem...možno),musíme si tie dĺžky a hrúbky zreferovať inak. Problém je v tom, že človek rýchlo zabúda a toto sa ťažko pamätá, hlavne pri nepresných údajoch. A niektorí preháňajú. Možno.
Ja viem že už raz som to tu riešila, ale dnes sa chcem tejto problematike venovať obšírnejšie a plánujem aplikovať terminologický aparát. A hlavne asap. (Chacha.)
Takže už sme tu mali dva a pol Anticolu, lenže to bol odjedený Anticol a už nikto presne nezistí pravú veľkosť a Martina si vždy len pridáva a pridáva. Napríklad minule mi rozprávala Triss, že sedeli v bare a Martina jej tam na podpivníkoch chcela skonkretizovať predstavy, takže položila dva podpivníky na stôl a vraj dosť ďaleko od seba. Triss na to pozerala a hovorí - to neni možné a posunula ich bližšie. A Martina pokrútila hlavou a posunula ich naspäť do tých obludných vzdialeností. Keď mi hovorili túto historku, skoro som sa pošťala od smiechu, keď som si ich v tom bare predstavila.
Ja tvrdím, neverte Martine. Ne celkom. (Ona ma zdrbe keď si toto prečíta. Ajáj.)
Ona má totiž veľmi malé ruky. Také malé nežné ženské pästičky. Je to roztomilé, nepopieram, ale potom má pocit, že to čo drží v rukách je oveľa väčšie. Už som jej to aj povedala, keď som bola u nej a videla som ju umývať džbán, do ktorého ja som ruku nevopchala, ale ona hej. Tak hovorím - jasné že sa ti každý kokot zdá veľký, keď máš také malé ruky! A ona niečo v zmysle - ty teľa. Chacha. Úsmevné, dozaista. Príhoda zo života.
Ale dámy,pravda je inde. Moje ruky sú väčšie. Takže ťažko povedať. A Martina je ešte aj krátkozraká a ktovie čo vôbec videla. (Ejha, ona ma fakt zabije. Matiii, neboj sa, v pátek si pripijeme z tej veľkoobchodnej vodky na kokoty, ako to zvykneme...)
Ja meriam kokoty väčšinou na päste. (Preto taký úvod, aby ste to celé pochopili...ja mám totiž väčšie ruky, víme, však.)
Napríklad lover mal dve päste a kúsok a Hamburger mal dve päste a pol kúsku. Druhá varianta je plné ústa a jedna päsť, ale tiež sa ťažko určuje, že čo znamená plné ústa. Niektorí nemajú dáviaci reflex a potom to tak aj vyzerá...ale aby sme boli aspoň trochu exaktní, robíme so Chantal často rôzne merania. Napríklad onehdy tuším ešte na strednej...né, to už som bola v prvom ročníku na výške a učila som sa dejiny pedagogiky na skúšku (boha to boli časy...) a moja sestra sa učila voľačo do školy a vtedy som mala spásonosnú myšlienku, odmerajme si koľko dáme do papuľky. Nemohla som nájsť nijaké rozumné pravítko, len zelené trojuholníkové a verte že sa to meralo dosť na piču, ale výsledok bol 7cm. Hneď som to aj písala Martine a myslím že sa smiala. Chacha.
Ale napríklad takej soletky dám do huby viac, ale zasa, kokot v tvare soletky...no ďakujem pekne.
Každopádne...neviem koľko meria moja päsť. Mala by som spraviť nejaké merania a zapísať do protokolu, ako sme sa to učili na labákoch z fyziky...a minimálne desať meraní a potom to spriemerovať. Ale mňa nebavilo robiť desať meraní toho istého, takže som si vždy vymýšľala čísla do tabuľky, aby sme boli rýchlejšie hotoví.
Podľa mňa bude prelomovou udalosťou, keď niekto príde s výsledkom plné ústa a dve päste...ale zasa, to už by bolo trochu preexponované. (Čo si myslíte vy?)
Čo vás ešte zaujíma? Novinky z môjho sexuálneho života? Za novú informáciu ma Martina skoro prizabila v stredu na vianočných trhoch a ešte aj za to, že som s tým nevyliezla sama, ale dozvedela sa to náhodou. Keď si to slepačí výbor prečíta tu, zabije ma aj zvyšok... Ale teraz máme všetci tak málo času a veci sa dejú tak rýchlo...a ja som sa, priznávam, netrhala, aby som niekomu niečo oznamovala, takže prakticky to nevie skoro nikto.
V piatok som bola vo Viedni, zo školy. Išli sme na výstavu do Albertiny, blablabla...to vás nezaujíma, ja viem. Medzičasom mi napísal taký Viedenčan cez Chouchsurfing (ejha...toto nie je pre mňa bezpečná stránka, chacha) a tak nejak sme si začali písať a no viete ako to chodí...ehm.
Tak sme sa dohodli že sa v piatok stretneme. Nezabil ma ani ma nezamkol do pivnice, aj keď som chvíľu rozmýšľala, či je bezpečné stretnúť sa s ním vo voľákej riti Viedne, kam som z centra cestovala pol hodinu metrom (ono to ani nebola až taká riť...) a či ma zabije a znásilní, alebo znásilní a zabije.
Nespravil ani jedno.
A Faunovo popoludnie bolo ojóóój, čo si budeme rozprávať.
Potom mal ísť volakam na nejakú akciu a volal ma so sebou, ja som sa priečila ale nakoniec som išla (lebo viete, vlaky z Viedne nechodia tak ako vám to vyhovuje a nakoniec som si povedala a no a čo...). Išli sme k nejakému jeho kamoškovi (vraj moderátor rádia Viedeň...no nech sa páči - čítať tvrdo) a tam bolo ešte pár ľudí a on začal volajaký biznis s nejakým vitamínovým nápojom či čo a to tam nejak predstavoval, nepýtajte sa...chápete, Rakušania. My sme sedeli na schodoch a žrali sme jednohubky (fakt dobré) a Viedenčan mi vyprával o všelijakých žúroch čo sa tam konávali. A veru vám poviem, že to boli onakvejšie žúrky. Sex, drugs and rock´n´roll originál a nevymýšľam si. Možno nie až toľko drog. Potom došiel ten jeho kamoš za nami, že čo a ako, zoznámil sa so mnou a hned zisťoval či nemám nejakú kamošku (tvárila som sa indiferentne a milo som sa usmievala...) ale inak akože velice vtipný chlapík je to. Najvtipnejšie na tom bolo, že sa hneď ponúkli do trojky (akože oni dvaja a ja, samozrejme som odmietla), teda ne hneď tam na mieste, ale chápete. Btw, rozhovor jak z nejakého filmu.
A potom sme sa ponáhľali, lebo mi išiel vlak a keď sme došli na stanicu, zistili sme že vlak išiel už pred hodinou, lebo on si myslel že je o hodinu menej a ja že vlak ide o hodinu neskôr. Tú hodinu čo nám zostávala do posledného vlaku sme plne využili a tým pádom som mala svoj prvý sex v aute.
Do pohody, ani to nebolo veľké auto, zaujímavé ako málo miesta stačí.
Myslím, že sa ešte stretneme. Druhá vec je, že on sa tak nejak pýtal že čo bude s nami dvoma a neviem celkom ako to myslel. Ja som mu vysvetlila svoju momentálnu filozofiu, ktorú nemienim meniť minimálne do konca štúdia a to že hľadám len nezáväzný sex. Dúfam, že nebude mať nejaké ťahy. Aj keď to neočakávam...vzhľadom na jeho vek. Eheheheeeee...
(A teraz ma dajte na pranier, ohovárajte ma...alebo sa smejte. Ale nič mi nevyčítajte, aj pranierovať sa dá potíšku, či?)
pondelok 22. novembra 2010
Jed na líšky
Doprdele. Zmokla som ako mokraď, nezohnala som lieky a ešte aj tí malí nevďační zmrdi dnes vyrušovali jak o preteky. Neviem čo im bolo, ale celý čas sa oflusávali cez verzatilky. No popiči zábava, fakt, keby aspoň pri tom tak neziapali. Asi tam vážne prídem o nervy. Ale najviac prídem o nervy z tej jebnutej knihy z ktorej ich učím, lebo to svet nevidel, tak pridrbanú učebnicu. No fakt. A od toho sa to celé odvíja, kniha je jebnutá, nič v nej neni, ako mám z toho učiť? A potom sa vynudzujú a ziapu lebo deti sa nevedia zjavne vynudzovať potichu, tak ako my na prednáškach... Ale počúvajte, fakt ma dnes nasral jeden taký krpo, bavil sa so mnou tónom, akým ja sa nebavím ani s bezďákmi...akože to už je sila a mala som chuť mu vlepiť pár výchovných, ale v dnešnom školstve vás už pripravili o všetku zábavu. Idem do preč...idem a dám si jed na líšky. Asi.
Vybíja sa mi miláčik totiž.
Vybíja sa mi miláčik totiž.
piatok 19. novembra 2010
Tá kurva píska!
To len tak na okraj...naozaj ten notebook píska. Ja si nevymýšľam. Bože ide mi to na nervy, ale strašne, je to také slabučké písanie (asi ako slabúčko hryzkaj) že to ledva počujete ale za pár dní vám začne hrabať a je po vás. Práve rozmýšľam, či sa niekedy živote začnem snažiť alebo či sa budem do smrti zajebávať. A mám otvorený dokument s robotu ale radšej sa tu zajebávam v zákutiach internetu. Oh dear! To nie je pre mňa, pracovať. Chantal je na nejakom mayskom jebinci, časť slepačého výboru je na stretávke zo strednej a ja som dnes plánovala ísť trošku ven ale nejak zlyhávajú plány tak sa aspoň snažím začať sprácou do školy...ale...ale...
štvrtok 18. novembra 2010
When you wake up in the morning
Teraz je taký deň že by som sa najradšej niekam položila s čokoládou a podliehala bezbrehej sebaľútosti alebo nekonečnej sebareflexii. Ale nemám sa kvôli čomu ľutovať (síce sa mi deje neprávosť - pokazila sa mi myšička myš, teda vybila sa v nej baterka, aby som bola presná, takže sa musím jebať s tou touch-pičovinou a to mi ide dosť pomaly) a nechce sa mi analyzovať moju nenormálnu dušu. Takže čo, pôjdem do plavárne? Začnem písať seminárku na literatúru? Neviem aká je šanca, že skúšku spravím, lebo dneska som nebola na veledôležitej prednáške akéhosi Nemca, ktorý sa podľa všetkého - teda podľa slov pani docentky - trepal cez polovicu sveta len aby nám mohol voľačo povyprávať zo života hmyzu, teda o literatúre. Musela som sa totiž drbať do Pétržky (ach, moje negatívne pocity z tejto časti sa znovu znásobili, keď som sa dostala ešte ďalej než obvykle a síce až po reštauráciu Alfa - neviete kde to je? Jasné, veď kto to má vedieť...je to na nejakej Ševčenkovej, teda minimálne dosť blízko. Keď som v útrobách Pétržky celkom sama, je mi otupno a zviera ma úzkosť. Ako v tej pesničke čo som počula na nejakom pohrebe - že už ma obkľúčili steny/či stony úzkosti a tak ďalej...už som zabudla). Tak šla som do Pétržky pre svoj posudok, ktorý mi asi bude na dve veci, ak ne na tri, lebo žiadna nemecká škola nejaví extrémny záujem a potešenie, že by ma tam chceli. Každopádne som precestovala pol dňa a inokedy sa to vybaviť nedalo, lebo on nemá inokedy čas. Ten profesor, ku ktorému domov som sa musela trepať. A ešte si zo mňa šecia robia srandu, že chodím k nemu domov. No nič, aspoň mám posudok, ale nervy pani docentky si viem predstaviť a aj ten kýbel sračiek čo sa vyleje na hlavu tým, čo sa nezúčastnili toho jebinca.
Tak som doma teraz, lebo som sa vrátila až okolo 12 a už na ďalšie prednášky sa rozhodne nechystám (už som spomínala, že tento semester nehorázne blicujem?) a mám kopu práce do ktorej sa mi nechce, tak nerobím nič. Radšej. Tá plaváreň ma celkom láka, len sa mi tam nechce ísť (bývam asi 5 minút peškom pešotom od Pasienkov). Ešte by som mohla robiť úlohy na didaktiku dejepisu (ale do utorka času ako maku, teda habadej - to je koľko vlastne, to habadej? Zjavne ne toľko koľko by bolo treba, lebo do utorka nám už toľko času neostáva.) alebo učiť sa talianske slovíčka, ale to sa mi též nechce (prosím čítať tvrdo).
Idzem teda plávať, aspoň je to zdravé...keď už nič iné. Btw, neviete niekto, koľko by sa mal nabíjať notebook? A je to v návode na použitie? A kde je ten návod? A co Jan Tleskač?
Tak som doma teraz, lebo som sa vrátila až okolo 12 a už na ďalšie prednášky sa rozhodne nechystám (už som spomínala, že tento semester nehorázne blicujem?) a mám kopu práce do ktorej sa mi nechce, tak nerobím nič. Radšej. Tá plaváreň ma celkom láka, len sa mi tam nechce ísť (bývam asi 5 minút peškom pešotom od Pasienkov). Ešte by som mohla robiť úlohy na didaktiku dejepisu (ale do utorka času ako maku, teda habadej - to je koľko vlastne, to habadej? Zjavne ne toľko koľko by bolo treba, lebo do utorka nám už toľko času neostáva.) alebo učiť sa talianske slovíčka, ale to sa mi též nechce (prosím čítať tvrdo).
Idzem teda plávať, aspoň je to zdravé...keď už nič iné. Btw, neviete niekto, koľko by sa mal nabíjať notebook? A je to v návode na použitie? A kde je ten návod? A co Jan Tleskač?
utorok 16. novembra 2010
Hahaha
Technik (ujo PC doktor) tu bol včera a tak som sa nachomietla do pracovne aby som mu položila pár debilných otázok. Sa zasmial a tak a potom som musela ísť učiť tak som ho nechala nech robí čo treba. Dobre tak, lebo toto fakt neni tak ťažké, myslím teda ovládať notebook. Viete, žila som v mylnej predstave že je, ale to preto že náš comp väčšinu času robí niečo iné než chcete a ešte mu to aj dlho trvá, ale tento poslušný trtko robí čo chcem ja a je rýchly. Tak sa mi to páči. No a najlepšie je to, že si môžme so Chantal písať na fejsi a byť naraz online (ťažko popiči, aj doteraz sme to niekedy robievali, keď nám mama požičala svoj comp a to bolo veru ešte lepšie lebo sme sedeli v jednej miestnosti a chatovali, no čo môže byť lepšie. Najlepšie boli teda tie újeby keď sme odoslali správu, čo s aozvali od druhého stola. Haha. Takto vyzerá komunikácia členov rodiny keď majú doma príliš veľa compov.)
nedeľa 14. novembra 2010
Teen Spirit
Viete čo smells like teen spirit?
Kopať do seba poldecáky a zapíjať pivom, alebo aspoň kopať so seba poldecáky a zapíjať ich bársčím. Minimálne, keď už nič iné, je to veľmi rýdze a írečité, proste slovenské. Ako som raz vysvetľovala jednému cudzincovi - drink borovička with beer, it´s very slovak, look at me!
(Paráda.)
Démon alkohol a démon súhlasu sú dobrí kamoškovia a preto mi príde vždy značne nevoľno, keď sa ráno preberiem z ťažkého spánku alkoholika (môj otec sa mi vždy vysmieva a hovorieva "ťažké sú opilcove rána") a nazriem do peňaženky. Proste do tej prázdnej peňaženky, kde sa ešte minulý večer vynímala nejaká tá bankovka nie celkom malej hodnoty.
Veru. A to som zrovna dosť schudobnelá šľachta a mala by som šetriť a ne sa ťahať po žúroch. Ale človek musí brať všetko ako príde, a keď príde na rad žúrovanie, nesmie sa vyhovárať len pre nedostatok peňazí a explicitnú chudobu zakryje nehoráznym rozhadzovaním.
No a potom sú tie opilcove rána fakt ťažké, naozajsky ťažké, ako z televízora.
Som schudobnelá, pretože málo zarábam (ale kto zarába veľa? Lenže ja zarábam fakt málo...) a veľa míňam, dobrá rovnica, či nerovnica, či čo, no ja nejsom dobrá v matike a teraz už vôbec ne lebo už štyri roky okolo mňa nijaký príklad ani neprebehol, ani zdiaľky som žiadny nevidela, bohvie či by som vôbec rozoznala matematický vzorec od fyzikálneho.
Plus som dostala svoj vianočný dar (hej hej, v predstihu, nie všetko čo je predčasné musí byť zlé, hehe) a to je notebook (strieborný!), ale problém je taký, že dohoda znela - zaplať si z neho aspoň časť. Čiže tristo euro v piči akoby sa nechumelilo (a vonku je 17 stupňov, takže tak skoro sa asi chumeliť nebude) a to vlastne zatiaľ len 230 a zvyšok musím došetriť a dať ich svojmu dobrotivému otcovi neskôr. Tak to vyzerá s mojimi financiami, triem biedu. To ma neodradí ísť chlastať dvakrát za víkend (a ešte k tomu jebem na povinnosti...ale ako hovoria všetci kompetentní - seminárka neutečie, nie je zajac). Na druhej strane, v piatok ma to vôbec nevyšlo draho. S Martinou sme išli do Randalu podporovať mladú hudbu, lebo Jurajko mal koncert. A boli hviezdy večera, ešte aj pečátku mali vlastnú, že NR, pekné a nálepky sme od neho dostali(vyžobronili) a najlepšie bolo to, že tam bol nejaký nepomer mužov a žien, lebo všetci členovia kapely tam zrovna nemali priateľky. Takže nám furt niekto niečo platil a boli k nám veľmi priateľskí. Veľmi.
Pekný večer, a to sme si nejak mysleli že o polnoci pôjdeme domov...došla som o piatej, nažrala som sa a šla som spať. Z postele som sa vykotila o štvrť na jednu, pri letmom pohľade na svoje popísané prsia a ruky som sa potuteľne usmievala a celý deň som sa nejak preflákala. Jasné, a kúpili sme ten notebook, nezabúdať. To nebol premárnený deň.
Večer sme zasa trčali v krčme (nemôžem za to, asi som krčmový typ, cítim sa v pohostinstvách dobre) a ja som si decentne popíjala pivo, až kým mi Triss nepovedala "netrapoš už s tým pivom a objednaj si konečne tvrdé" tak som kopla pár vodiek aby som netrhala partu (aha aha...tu sa mi derie do mysli verš z tej známej piesne - konečne maj sa už trochu rád a radšej facku vráť len niiikdyyyyy nezober drogu).
A potom sme išli do bordelu (hu). Prosím pekne, to akože do Harleya. Lebo Trissina babka nám objasnila, že ona s jej susedkami sa o tom rozprávali a je to jednoznačne bordel.
Bolo tam narváno a nikto ma nebalil. Ne veľmi najúspešnejší večer, ale bavila som sa dobre. Najlepšie sa v poslednej dobe bavíme na tom, že sledujeme ľudí tancujúcich na bare a ohovárame ich, napodobňujeme a vysmievame sa im. Škaredo. Potom si dáme symbolicky po facke a smejeme sa ďalej. Chacha.
Ejha, počujem zdola hlasy, sestra sa vrátila z Dánska.
A ak by vás to zaujímalo, toto ešte stále píšem na fotrovom compe. Lebo môj krásny strieborný miláčik treba spojazdniť a aj keď technici a takmer všetci tvrdia že je to antiblbé, my prozreteľne nechávame všetko na nášho osobného PC doktora, lebo my sme v tejto oblasti veľmi blbí a blbci sú ohromne vynaliezaví. Predsa nepokazíme hračku hneď jak ju rozbalíme. Takže on príde niekedy v priebehu týždňa, všetko nainštaluje a spustí (alebo čo sa s tým vlastne robí) a my tú krabicu budeme dovtedy obchádzať ako atómovú bombu.
Btw, aj myšičku myš mám striebornú!!! Krásne.
Kopať do seba poldecáky a zapíjať pivom, alebo aspoň kopať so seba poldecáky a zapíjať ich bársčím. Minimálne, keď už nič iné, je to veľmi rýdze a írečité, proste slovenské. Ako som raz vysvetľovala jednému cudzincovi - drink borovička with beer, it´s very slovak, look at me!
(Paráda.)
Démon alkohol a démon súhlasu sú dobrí kamoškovia a preto mi príde vždy značne nevoľno, keď sa ráno preberiem z ťažkého spánku alkoholika (môj otec sa mi vždy vysmieva a hovorieva "ťažké sú opilcove rána") a nazriem do peňaženky. Proste do tej prázdnej peňaženky, kde sa ešte minulý večer vynímala nejaká tá bankovka nie celkom malej hodnoty.
Veru. A to som zrovna dosť schudobnelá šľachta a mala by som šetriť a ne sa ťahať po žúroch. Ale človek musí brať všetko ako príde, a keď príde na rad žúrovanie, nesmie sa vyhovárať len pre nedostatok peňazí a explicitnú chudobu zakryje nehoráznym rozhadzovaním.
No a potom sú tie opilcove rána fakt ťažké, naozajsky ťažké, ako z televízora.
Som schudobnelá, pretože málo zarábam (ale kto zarába veľa? Lenže ja zarábam fakt málo...) a veľa míňam, dobrá rovnica, či nerovnica, či čo, no ja nejsom dobrá v matike a teraz už vôbec ne lebo už štyri roky okolo mňa nijaký príklad ani neprebehol, ani zdiaľky som žiadny nevidela, bohvie či by som vôbec rozoznala matematický vzorec od fyzikálneho.
Plus som dostala svoj vianočný dar (hej hej, v predstihu, nie všetko čo je predčasné musí byť zlé, hehe) a to je notebook (strieborný!), ale problém je taký, že dohoda znela - zaplať si z neho aspoň časť. Čiže tristo euro v piči akoby sa nechumelilo (a vonku je 17 stupňov, takže tak skoro sa asi chumeliť nebude) a to vlastne zatiaľ len 230 a zvyšok musím došetriť a dať ich svojmu dobrotivému otcovi neskôr. Tak to vyzerá s mojimi financiami, triem biedu. To ma neodradí ísť chlastať dvakrát za víkend (a ešte k tomu jebem na povinnosti...ale ako hovoria všetci kompetentní - seminárka neutečie, nie je zajac). Na druhej strane, v piatok ma to vôbec nevyšlo draho. S Martinou sme išli do Randalu podporovať mladú hudbu, lebo Jurajko mal koncert. A boli hviezdy večera, ešte aj pečátku mali vlastnú, že NR, pekné a nálepky sme od neho dostali
Pekný večer, a to sme si nejak mysleli že o polnoci pôjdeme domov...došla som o piatej, nažrala som sa a šla som spať. Z postele som sa vykotila o štvrť na jednu, pri letmom pohľade na svoje popísané prsia a ruky som sa potuteľne usmievala a celý deň som sa nejak preflákala. Jasné, a kúpili sme ten notebook, nezabúdať. To nebol premárnený deň.
Večer sme zasa trčali v krčme (nemôžem za to, asi som krčmový typ, cítim sa v pohostinstvách dobre) a ja som si decentne popíjala pivo, až kým mi Triss nepovedala "netrapoš už s tým pivom a objednaj si konečne tvrdé" tak som kopla pár vodiek aby som netrhala partu (aha aha...tu sa mi derie do mysli verš z tej známej piesne - konečne maj sa už trochu rád a radšej facku vráť len niiikdyyyyy nezober drogu).
A potom sme išli do bordelu (hu). Prosím pekne, to akože do Harleya. Lebo Trissina babka nám objasnila, že ona s jej susedkami sa o tom rozprávali a je to jednoznačne bordel.
Bolo tam narváno a nikto ma nebalil. Ne veľmi najúspešnejší večer, ale bavila som sa dobre. Najlepšie sa v poslednej dobe bavíme na tom, že sledujeme ľudí tancujúcich na bare a ohovárame ich, napodobňujeme a vysmievame sa im. Škaredo. Potom si dáme symbolicky po facke a smejeme sa ďalej. Chacha.
Ejha, počujem zdola hlasy, sestra sa vrátila z Dánska.
A ak by vás to zaujímalo, toto ešte stále píšem na fotrovom compe. Lebo môj krásny strieborný miláčik treba spojazdniť a aj keď technici a takmer všetci tvrdia že je to antiblbé, my prozreteľne nechávame všetko na nášho osobného PC doktora, lebo my sme v tejto oblasti veľmi blbí a blbci sú ohromne vynaliezaví. Predsa nepokazíme hračku hneď jak ju rozbalíme. Takže on príde niekedy v priebehu týždňa, všetko nainštaluje a spustí (alebo čo sa s tým vlastne robí) a my tú krabicu budeme dovtedy obchádzať ako atómovú bombu.
Btw, aj myšičku myš mám striebornú!!! Krásne.
štvrtok 11. novembra 2010
I wanna do bad things with you
Normálne sedím už pár hodín za pécečkom, a ľudia, nejsom na Fejsbuku!!! Chápete? No, aj to sa dá. teda akože som, ale ne primárne, takže sa nehrám super Maria ani neklikám na šťastný orech (taká nemecká aplikácia čo vám predpovedá budúcnosť, veľmi podnetné...), ale mám fejs len na lište, poprípade pičujem s kamoškou.
Už mám napísané všetky motiváky, bewerbungy a kadejakú kopu hnoja ešte a čakám kedy mi odpíšu z Nemecka. Ak to nestihnú, budem zúriť, lebo tomuto švindlu venujem všetok svoj čas a energiu. Ale aspoň mám dobrý pocit že konečne niečo robím. Tak tak. A napríklad som si napísala posudok. Sama sebe. Lebo prof to predsa nebude písať za mňa. je taký debilný a trošku mám divný pocit z toho že o sebe napíšem že mám výborné predpoklady pre štúdium v zahraničí...no ale...veď mám. A sú to jeho slová, hahaha.
Uvidíme. A pohuliť by sme mohli tiež.
Btw nechcem tu robiť zbytočný rozruch...ale ja počujem zo svojich reprákov hlasy. A nemyslím tým hudbu...proste dohrala pesnička a ja počujem nejaké hlasy. Čo to má byť?
Alebo odkiaľ to ide?
No nič.
Idem už do riti, fakt tu sedím pridlho a už ma všetko bolí, ale dneska si nezacvičím, lebo za A idem učiť a za B ma bolí koleno, ale hlavne idem učiť a vrátim sa až o štvrť na desať a to už sa mi nebude chcieť. Ako sa hovorí - "Kdo běhá a cvičí, klouby si ničí."
Adieu.
Dopiče, samozrejme som zabudla, čomu som sa chcela venovať keď som písala nadpis. Namotala som sa surovo na Tru Blood, no videli ste už toto??? Ja a foter sedíme v stredy v noci nalepení na telke, lebo je to mrte napínavé, keď to skončí nejednoznačnou scénkou. Veď jasné. namotávka je to a nič iné, ale páči sa mi ten chlap.
A tá pesnička úvodná tiež a ten text úplne najviac, lebo mi pripadá taký...pre mňa, chápete. :D To by som niekomu tak chcela povedať, že I wanna do bad things with you. ledva mi skončili krámy a už mám chuť sa rozmnožovať, človek si nestačí vydýchnuť a udrie naňho ovulácia v nevídanej sile. nemali by medzitým byť nejaké prestupy??? Ale keď u mňa sa tradične striedajú len obdobia škrabania stien s krámami...navyše predkrámie čo sa týka žrania u mňa pretrváva celoročne a preto som sa vyžrala a vypadám jak prasa...bojím sa zabíjačky. nie nie, na váhe nič nepribudlo, aj gate sú mi stále rovnaké...ale vyzerám aj tak otrasne.
Už mám napísané všetky motiváky, bewerbungy a kadejakú kopu hnoja ešte a čakám kedy mi odpíšu z Nemecka. Ak to nestihnú, budem zúriť, lebo tomuto švindlu venujem všetok svoj čas a energiu. Ale aspoň mám dobrý pocit že konečne niečo robím. Tak tak. A napríklad som si napísala posudok. Sama sebe. Lebo prof to predsa nebude písať za mňa. je taký debilný a trošku mám divný pocit z toho že o sebe napíšem že mám výborné predpoklady pre štúdium v zahraničí...no ale...veď mám. A sú to jeho slová, hahaha.
Uvidíme. A pohuliť by sme mohli tiež.
Btw nechcem tu robiť zbytočný rozruch...ale ja počujem zo svojich reprákov hlasy. A nemyslím tým hudbu...proste dohrala pesnička a ja počujem nejaké hlasy. Čo to má byť?
Alebo odkiaľ to ide?
No nič.
Idem už do riti, fakt tu sedím pridlho a už ma všetko bolí, ale dneska si nezacvičím, lebo za A idem učiť a za B ma bolí koleno, ale hlavne idem učiť a vrátim sa až o štvrť na desať a to už sa mi nebude chcieť. Ako sa hovorí - "Kdo běhá a cvičí, klouby si ničí."
Adieu.
Dopiče, samozrejme som zabudla, čomu som sa chcela venovať keď som písala nadpis. Namotala som sa surovo na Tru Blood, no videli ste už toto??? Ja a foter sedíme v stredy v noci nalepení na telke, lebo je to mrte napínavé, keď to skončí nejednoznačnou scénkou. Veď jasné. namotávka je to a nič iné, ale páči sa mi ten chlap.
A tá pesnička úvodná tiež a ten text úplne najviac, lebo mi pripadá taký...pre mňa, chápete. :D To by som niekomu tak chcela povedať, že I wanna do bad things with you. ledva mi skončili krámy a už mám chuť sa rozmnožovať, človek si nestačí vydýchnuť a udrie naňho ovulácia v nevídanej sile. nemali by medzitým byť nejaké prestupy??? Ale keď u mňa sa tradične striedajú len obdobia škrabania stien s krámami...navyše predkrámie čo sa týka žrania u mňa pretrváva celoročne a preto som sa vyžrala a vypadám jak prasa...bojím sa zabíjačky. nie nie, na váhe nič nepribudlo, aj gate sú mi stále rovnaké...ale vyzerám aj tak otrasne.
utorok 9. novembra 2010
Šajse!
Ženy, ďakujem vám za masívnu podporu, ktorú ste mi vyjadrili skrz toho neosobné médium. Veľmi som sa tešila. Táááákto.
Okrem toho že som mala kvôli uvedenej skutočnosti nervový záchvat a asi polhodinový plač (nárek že mi nikto nerozumie inclusive), je to vlastne ok. Už som v pohode.
Jebať ich do papule. Moja úžasná téma z textovej lingvistiky je vraj len v plienkach, von daher je to extrem spannend zu untersuchen...slová môjho školiteľa (mám iného teraz, miestny dívčí sen našej katedry, okrem iného manžel doktorky čo prednáša literatúru. Nebudem tu rozvádzať detaily...stačí keď na mňa spolužiačky hádžu veľavýznamné pohľady, keď oznámim že idem k nemu do kanclu. No haha. On je Slovák a tvári sa že je Rakušan, to len pre porádek. Ale je strašne milý. No dosť už o tom...neni mi zrovna ľahko na duši pri pomyslení na písanie diplomovky...ledva som jednu takú pučacinu dopísala a hneď ďalšiu??? A on sa tak tváril, že veď pozrite si to, doneste mi nejaký návrh a môžme na tom začať pracovať. Ech...myslela som si, to ako UŽ???? Ne až o rok? Dofrasa.)
A inak trávim dni v činorodom ruchu. Vysrala som sa dočasne na akékoľvek povinnosti a len sa tak loudám svetom, v mysli mám iba jediné...a nie je to sex! To je, čo? (Ty jsou, co?)
No, skrátka, potrebujem ísť do Nemecka...potrebujem. Okrem toho, že táto škola mi už prakticky nemá čo ponúknuť, ešte aj chcem vpadnúť z domu a proste byť v D-lande lebo ja mám k tej krajine vypestovaný taký chorobný vzťah. Nemecko je ako droga. (Ale teraz nás to chytá všetky, lebo hocikedy niekto pred/po prednáške začne chytať stavy a kňúkať "babyyyyyyyyyy ja musím ísť do Nemeckaaaaaaaaa". To je choroba germanistov. Dočista sme zgermánčili.
Tak si študujem stránky nemeckých unis a píšem motivačné listy (fakt to neznášam, moja jediná záchrana je že keď do svojho problému zainteresujem celé okolie, nikto ma nepošle do riti a všetci mi pomáhajú, tak to ide super...a okrem toho moja drahá matka sa živí písaním reklamných (a vlastne akýchkoľvek) textov...tak kdo je vác? To už by čo bolo, aby mi ona nevedela poradiť s motiváciou.
Okrem toho s nemeckými mi zas pomáhajú moji nemeckí kamoškovia (vidíte...všetko má svoj význam, aj pretrkať sa polkou Nemecka, chacha...ale né, mám aj takých, čo som s nimi nič nemala, nič neslušné teda...no dobre, ja viem že mi neveríte. Sa smejete, čo? Ale aj na vás raz dojde mráz a potom je lepšie...no, to je jedno.) takže všecko bude super. Každý deň narazím na nejaký nový problém a postupne ma to otupuje a keď všetko vybavím tak sa možno pójdem aj pomodliť, ešte som sa nerozhodla či využijem možnosť inštitucionalizovaného modlenia (teda skrátka či sa odjebem do kostola) alebo to zmáknem pohansky u seba doma...nakoniec by to malo byť jedno, či? Hlavne len dúfam a zúfam a úfam a také, lebo kto potrebuje ísť do D-landu? No? Dávali sme pozor? Presne. JA.
Ďalšá vec je, že v pondelok som mala nemčinu s mojimi harantami a oni boli napodiv veľmi dobrí!!! Normálne poslúchali a boli celkom milí a ešte si aj kopu zapamätali z predošlej hodiny a všetko vedeli a tak som im sľúbila Rammstein a oni skoro vyskočili z kože od radosti. A potom som bola pod paľbou otázok, taký malý kvíz na tému "čo počúva moja súdružka učka". A či poznám Slipknot a Horkýže a Eminema a či ho budeme počúvať, keby náhodou vydal nejaké nemecké CD (musela som ich sklamať, že to asi nehrozí...joj, ešte keď sa tie drahé deti dozvedia že aj Nemci majú svojho Rytmusa, ktorý je tiež hnusný a trápny a volá sa Sido...to bude).
Okrem toho že som mala kvôli uvedenej skutočnosti nervový záchvat a asi polhodinový plač (nárek že mi nikto nerozumie inclusive), je to vlastne ok. Už som v pohode.
Jebať ich do papule. Moja úžasná téma z textovej lingvistiky je vraj len v plienkach, von daher je to extrem spannend zu untersuchen...slová môjho školiteľa (mám iného teraz, miestny dívčí sen našej katedry, okrem iného manžel doktorky čo prednáša literatúru. Nebudem tu rozvádzať detaily...stačí keď na mňa spolužiačky hádžu veľavýznamné pohľady, keď oznámim že idem k nemu do kanclu. No haha. On je Slovák a tvári sa že je Rakušan, to len pre porádek. Ale je strašne milý. No dosť už o tom...neni mi zrovna ľahko na duši pri pomyslení na písanie diplomovky...ledva som jednu takú pučacinu dopísala a hneď ďalšiu??? A on sa tak tváril, že veď pozrite si to, doneste mi nejaký návrh a môžme na tom začať pracovať. Ech...myslela som si, to ako UŽ???? Ne až o rok? Dofrasa.)
A inak trávim dni v činorodom ruchu. Vysrala som sa dočasne na akékoľvek povinnosti a len sa tak loudám svetom, v mysli mám iba jediné...a nie je to sex! To je, čo? (Ty jsou, co?)
No, skrátka, potrebujem ísť do Nemecka...potrebujem. Okrem toho, že táto škola mi už prakticky nemá čo ponúknuť, ešte aj chcem vpadnúť z domu a proste byť v D-lande lebo ja mám k tej krajine vypestovaný taký chorobný vzťah. Nemecko je ako droga. (Ale teraz nás to chytá všetky, lebo hocikedy niekto pred/po prednáške začne chytať stavy a kňúkať "babyyyyyyyyyy ja musím ísť do Nemeckaaaaaaaaa". To je choroba germanistov. Dočista sme zgermánčili.
Tak si študujem stránky nemeckých unis a píšem motivačné listy (fakt to neznášam, moja jediná záchrana je že keď do svojho problému zainteresujem celé okolie, nikto ma nepošle do riti a všetci mi pomáhajú, tak to ide super...a okrem toho moja drahá matka sa živí písaním reklamných (a vlastne akýchkoľvek) textov...tak kdo je vác? To už by čo bolo, aby mi ona nevedela poradiť s motiváciou.
Okrem toho s nemeckými mi zas pomáhajú moji nemeckí kamoškovia (vidíte...všetko má svoj význam, aj pretrkať sa polkou Nemecka, chacha...ale né, mám aj takých, čo som s nimi nič nemala, nič neslušné teda...no dobre, ja viem že mi neveríte. Sa smejete, čo? Ale aj na vás raz dojde mráz a potom je lepšie...no, to je jedno.) takže všecko bude super. Každý deň narazím na nejaký nový problém a postupne ma to otupuje a keď všetko vybavím tak sa možno pójdem aj pomodliť, ešte som sa nerozhodla či využijem možnosť inštitucionalizovaného modlenia (teda skrátka či sa odjebem do kostola) alebo to zmáknem pohansky u seba doma...nakoniec by to malo byť jedno, či? Hlavne len dúfam a zúfam a úfam a také, lebo kto potrebuje ísť do D-landu? No? Dávali sme pozor? Presne. JA.
Ďalšá vec je, že v pondelok som mala nemčinu s mojimi harantami a oni boli napodiv veľmi dobrí!!! Normálne poslúchali a boli celkom milí a ešte si aj kopu zapamätali z predošlej hodiny a všetko vedeli a tak som im sľúbila Rammstein a oni skoro vyskočili z kože od radosti. A potom som bola pod paľbou otázok, taký malý kvíz na tému "čo počúva moja súdružka učka". A či poznám Slipknot a Horkýže a Eminema a či ho budeme počúvať, keby náhodou vydal nejaké nemecké CD (musela som ich sklamať, že to asi nehrozí...joj, ešte keď sa tie drahé deti dozvedia že aj Nemci majú svojho Rytmusa, ktorý je tiež hnusný a trápny a volá sa Sido...to bude).
pondelok 8. novembra 2010
Nástenkové tendre, nadštandardné vzťahy a "kto prv príde, ten prv melie"
Absolútne neprekvapujúca skutočnosť ma dnes vytočila do nepríčetnosti a čuduj sa svete, dokonca aj prekvapila. Ale viac nasrala, aby som bola exaktná.
Prosím pekne, načo máme noviny? Aby sme sa dozvedeli o svete. A keď sa tam niečo píše, je dobré si prečítať a potom si to aj zapamätať, čím lepšie, tým lepšie (ehm...no, dobre...) a úplne najlepšie by bolo vytiahnuť tie uložené informácie v pravý čas, aby ste chápali situáciu.
Hovorím o nástenkách. Už si začínam zvykať, že v tomto debilnom štáte (boha, patriot...) sa všetko rieši na nástenkách. O nástenkovom tendri všetci počuli, všakže. Tak presne taký systém funguje aj na PdF UK (skratka pre Ujebaní Kokoti). Lebo čo? Lebo témy na diplomové práce sa vyvesia skôr než po iné roky a kam? Presne, na nástenku. A najlepšei na tom je, že pri niektorých témach sú už dopísané mená, ale nie perom, ako to robia slušní študenti, že dojdem, pozrem a pripíšem sa pod tému, lebo tak to proste funguje a o nejakej efektivite nie je reč, ale o slušnosti. Prosím, pod niektorými témami sú mená už priamo vytlačené, počítačom...chápete čo chcem povedať? Že istí vyvolení vedeli o témach skôr a prihlásili sa na ne kým sme my ešte ani nechyrovali že sa to ide vyvesiť. A kde je na tomto svete spravodlivosť? Hej, práve šla okolo grcať, letmo som ju zazrela.
A pani doktorka nám oznámila, že kto prv príde, ten prv melie a toto sú externisti (tí vydrbaní externisti sa vždy o všetkom dozvedia skôr lebo dostanú mail) a táto za mnou bola už v septembri. Kto to kedy videl, v septemrbi kancle obchádzať a zisťovať najlepšiu tému aby som ju mohla vychmatnúť spolužiakom??? To je typická učiteľská vcírka.
Takže si môžme vybrať z toho čo zostalo. Fantázia. FANTÁZIA.
Prosím pekne, načo máme noviny? Aby sme sa dozvedeli o svete. A keď sa tam niečo píše, je dobré si prečítať a potom si to aj zapamätať, čím lepšie, tým lepšie (ehm...no, dobre...) a úplne najlepšie by bolo vytiahnuť tie uložené informácie v pravý čas, aby ste chápali situáciu.
Hovorím o nástenkách. Už si začínam zvykať, že v tomto debilnom štáte (boha, patriot...) sa všetko rieši na nástenkách. O nástenkovom tendri všetci počuli, všakže. Tak presne taký systém funguje aj na PdF UK (skratka pre Ujebaní Kokoti). Lebo čo? Lebo témy na diplomové práce sa vyvesia skôr než po iné roky a kam? Presne, na nástenku. A najlepšei na tom je, že pri niektorých témach sú už dopísané mená, ale nie perom, ako to robia slušní študenti, že dojdem, pozrem a pripíšem sa pod tému, lebo tak to proste funguje a o nejakej efektivite nie je reč, ale o slušnosti. Prosím, pod niektorými témami sú mená už priamo vytlačené, počítačom...chápete čo chcem povedať? Že istí vyvolení vedeli o témach skôr a prihlásili sa na ne kým sme my ešte ani nechyrovali že sa to ide vyvesiť. A kde je na tomto svete spravodlivosť? Hej, práve šla okolo grcať, letmo som ju zazrela.
A pani doktorka nám oznámila, že kto prv príde, ten prv melie a toto sú externisti (tí vydrbaní externisti sa vždy o všetkom dozvedia skôr lebo dostanú mail) a táto za mnou bola už v septembri. Kto to kedy videl, v septemrbi kancle obchádzať a zisťovať najlepšiu tému aby som ju mohla vychmatnúť spolužiakom??? To je typická učiteľská vcírka.
Takže si môžme vybrať z toho čo zostalo. Fantázia. FANTÁZIA.
sobota 30. októbra 2010
Gabi gibt ´ne Party
Neveríííím, že vás tu včera bolo 11.
No, tak aby som vás upokojila, včera sme presnorili Avion a hovno mali, jedine niečo staropanenské, takých vecí tam bolo plno. Ale nič extravagantné, hodné NÁS, nič do Harleya. Nič na Dušičky Reunion.
Takže predsa len mi zostane to čierne tielko. A všetko ostatné bude obligátne čierne, šak je svátek mŕtvych, tak čo chcete. Napäto očakávam plný bar svetielkujúcich rohov a niektorí budú iste mať aj vidly. Umelohmotné, hračkárske. Prisámpiču, že ak sa ma pokúsi baliť niekto z vidlami, tak ho s nimi poženiem kade-ľahšie.
Ja pôjdem pozérsky v čipkovaných veciach, ale nemám inú možnosť...tak teda trapáreň. Chlapom je to aj tak jedno. Ešte že si nikto nepamätá, čo som mala minule. Ani ja už poriadne nie, vlastne.
Aha, leopardie legíny. (A tie si teraz nemôžem dať keď chodím praxovať, lebo nedajbože by mala nejaká trinástka oblečené tie isté, čo je dosť možné lebo sú z New Yorkera.)
Aspoň že je čo piť, máme Vodku v takej fľaši, že socialistickej. Neviem čo ich to pochytilo, ale veľmi sa mi páčia tie štýlové Absolutky.
A kto by chcel aj detaily, 54 korún...a až zajtra.
No, tak aby som vás upokojila, včera sme presnorili Avion a hovno mali, jedine niečo staropanenské, takých vecí tam bolo plno. Ale nič extravagantné, hodné NÁS, nič do Harleya. Nič na Dušičky Reunion.
Takže predsa len mi zostane to čierne tielko. A všetko ostatné bude obligátne čierne, šak je svátek mŕtvych, tak čo chcete. Napäto očakávam plný bar svetielkujúcich rohov a niektorí budú iste mať aj vidly. Umelohmotné, hračkárske. Prisámpiču, že ak sa ma pokúsi baliť niekto z vidlami, tak ho s nimi poženiem kade-ľahšie.
Ja pôjdem pozérsky v čipkovaných veciach, ale nemám inú možnosť...tak teda trapáreň. Chlapom je to aj tak jedno. Ešte že si nikto nepamätá, čo som mala minule. Ani ja už poriadne nie, vlastne.
Aha, leopardie legíny. (A tie si teraz nemôžem dať keď chodím praxovať, lebo nedajbože by mala nejaká trinástka oblečené tie isté, čo je dosť možné lebo sú z New Yorkera.)
Aspoň že je čo piť, máme Vodku v takej fľaši, že socialistickej. Neviem čo ich to pochytilo, ale veľmi sa mi páčia tie štýlové Absolutky.
A kto by chcel aj detaily, 54 korún...a až zajtra.
piatok 29. októbra 2010
Chaos panika zhon, horor stres
Ja. Si. Nemám. Čo. Obliecť.
Ale fakt ne! Ako mám ísť do Harleya oslavovať dušičky reunion, keď nemám čo na seba? Pôjdem holá, ako holá veta? To nebude pekný pohľad. Ešte sa mi nepodarilo schudnúť tých 100 kíl.
Plus, potrebovala by som práveže niečo extravagantné, lebo veď Halloween, ale včera som bola v Auparku (bola som nakupovať sama - vyberte si, či ako socka, alebo ako pracujúca žena, ktorá po robote rýchlo skočí do potravín a jej jediná výhoda oproti predchodkyniam z minulého režimu je, že v dnešnej dobe sa potraviny nachádzajú v nákupných centrách takže cestou do Terna môže abchecknúť nejaké tie handrárne. Sama vám dám indíciu, nepracujem a včera som ani v škole nebola, lebo sa mi nechcelo...) a nemali ani HOLÝ KKT. Ne že by som sa po ňom zháňala, aj keď holý kkt nikdy nie je na škodu.
Hohohóóóó, teraz ma napadá, v nedeľu som večer volala s Martinou, ktorá chcela vedieť všetko, t.j. VŠETKO a ja som jej rozprávala detaily (kto by chcel aj detaily, 54 korún minúta hovoru...alebo si proste načítajte môj blog, však. Dnes sme zavalení informáciami o všetkom...) a potom to ona uzavrela (úplne vážnym hlasom, slovný prúd prerušovala rozmýšľacími pauzami - panebože ako sa to po slovensky správne povie?? Proste Denkpausen, hej?) slovami: "No...keď dáme dohromady všetky naše skúsenosti s Nemcami, akože aj moje aj tvoje, tak z toho vyplýva, že Nemci sú nadpriemerní."
A čo si z toho môžete zobrať vy? Napríklad že v našich kruhoch je celkom bežnou mierou "dva a pol Anticolu" (veľmi zavádzajúce, lebo to bol odjedený a nikto by hádam neveril že dva a pol neodjedeného Anticolu je vôbec fyzicky možné, pričom už nikto naozaj nevie, koľko z neho odjedené bolo...) alebo ešte dve päste a kúsok (prípadne teraz dve päste a pol kúsku).
Kam som sa zasa dostala od nakupovania (čo je celkom nevinná téma) až ku kokotom a to celkom konkrétnym (nie veľmi slušná téma).
Čo som to...aha. Tak som teda chodila po Auparku, počúvala som pesničky od Hamburgera (no...dobre dobre...dala som si ich do mp3-ky, hovorte si čo chcete) a nenašla som nič poriadne. Ani doplnky (ach trt, v Nexte mali nádherný náramok...za 17 euro. Potom už sa mi až tak nepáčil), ani tričko, ani proste nič, len kabát, ktorý som nehľadala, ale zas keď som ho videla, tak som vedela že to je ON.
Za 81 euro, s malou dušičkou som volala drahej matke a ponížene kňučala som do telefónu aby som si vypočula nasratým tónom, že si mám radšej vypratať skriňu a hneď budem mať čo nosiť (chodia sa tie hlášky učiť do nejakej školy, či čo???). Nakoniec mi bola prisľúbená polovica, tak som spokojne zložila a kúpila si ho. Je úchvatný. Fakt.
A ešte som si doniesla domov jedno čierne tielko za päť evri, v zmysle zákona že čiernych tielok nikdy nie je dosť, ale chcem si obliecť na duše do Harleya obyč čierne tielko??? Nechcem!!! To by chcelo voľačo nápaditejšie. Navyše mám otrasnú pleť (mama to volá že zrelá na vysexovanie, práve mi to povedala...a tvárila sa pri tom vševedúco, aj keď nemá čo odkiaľ tušiť, lenže ona prezieravo predpokladá, že spím s každým, ako správna matka) a na tú by mi pomohol možno tak divadelný make-up, že by som sa zmaľovala a vypadala potom ako tropický hmyz? Porozmýšľam.
Kažopádne to vôbec nerieši skriňovú otázku. Konečné riešenie skriňovej otázky...tak je to, toto by mal riešiť európsky parlament a ne kokociny ako zákaz makových koláčov. Ach.
Ale fakt ne! Ako mám ísť do Harleya oslavovať dušičky reunion, keď nemám čo na seba? Pôjdem holá, ako holá veta? To nebude pekný pohľad. Ešte sa mi nepodarilo schudnúť tých 100 kíl.
Plus, potrebovala by som práveže niečo extravagantné, lebo veď Halloween, ale včera som bola v Auparku (bola som nakupovať sama - vyberte si, či ako socka, alebo ako pracujúca žena, ktorá po robote rýchlo skočí do potravín a jej jediná výhoda oproti predchodkyniam z minulého režimu je, že v dnešnej dobe sa potraviny nachádzajú v nákupných centrách takže cestou do Terna môže abchecknúť nejaké tie handrárne. Sama vám dám indíciu, nepracujem a včera som ani v škole nebola, lebo sa mi nechcelo...) a nemali ani HOLÝ KKT. Ne že by som sa po ňom zháňala, aj keď holý kkt nikdy nie je na škodu.
Hohohóóóó, teraz ma napadá, v nedeľu som večer volala s Martinou, ktorá chcela vedieť všetko, t.j. VŠETKO a ja som jej rozprávala detaily (kto by chcel aj detaily, 54 korún minúta hovoru...alebo si proste načítajte môj blog, však. Dnes sme zavalení informáciami o všetkom...) a potom to ona uzavrela (úplne vážnym hlasom, slovný prúd prerušovala rozmýšľacími pauzami - panebože ako sa to po slovensky správne povie?? Proste Denkpausen, hej?) slovami: "No...keď dáme dohromady všetky naše skúsenosti s Nemcami, akože aj moje aj tvoje, tak z toho vyplýva, že Nemci sú nadpriemerní."
A čo si z toho môžete zobrať vy? Napríklad že v našich kruhoch je celkom bežnou mierou "dva a pol Anticolu" (veľmi zavádzajúce, lebo to bol odjedený a nikto by hádam neveril že dva a pol neodjedeného Anticolu je vôbec fyzicky možné, pričom už nikto naozaj nevie, koľko z neho odjedené bolo...) alebo ešte dve päste a kúsok (prípadne teraz dve päste a pol kúsku).
Kam som sa zasa dostala od nakupovania (čo je celkom nevinná téma) až ku kokotom a to celkom konkrétnym (nie veľmi slušná téma).
Čo som to...aha. Tak som teda chodila po Auparku, počúvala som pesničky od Hamburgera (no...dobre dobre...dala som si ich do mp3-ky, hovorte si čo chcete) a nenašla som nič poriadne. Ani doplnky (ach trt, v Nexte mali nádherný náramok...za 17 euro. Potom už sa mi až tak nepáčil), ani tričko, ani proste nič, len kabát, ktorý som nehľadala, ale zas keď som ho videla, tak som vedela že to je ON.
Za 81 euro, s malou dušičkou som volala drahej matke a ponížene kňučala som do telefónu aby som si vypočula nasratým tónom, že si mám radšej vypratať skriňu a hneď budem mať čo nosiť (chodia sa tie hlášky učiť do nejakej školy, či čo???). Nakoniec mi bola prisľúbená polovica, tak som spokojne zložila a kúpila si ho. Je úchvatný. Fakt.
A ešte som si doniesla domov jedno čierne tielko za päť evri, v zmysle zákona že čiernych tielok nikdy nie je dosť, ale chcem si obliecť na duše do Harleya obyč čierne tielko??? Nechcem!!! To by chcelo voľačo nápaditejšie. Navyše mám otrasnú pleť (mama to volá že zrelá na vysexovanie, práve mi to povedala...a tvárila sa pri tom vševedúco, aj keď nemá čo odkiaľ tušiť, lenže ona prezieravo predpokladá, že spím s každým, ako správna matka) a na tú by mi pomohol možno tak divadelný make-up, že by som sa zmaľovala a vypadala potom ako tropický hmyz? Porozmýšľam.
Kažopádne to vôbec nerieši skriňovú otázku. Konečné riešenie skriňovej otázky...tak je to, toto by mal riešiť európsky parlament a ne kokociny ako zákaz makových koláčov. Ach.
štvrtok 28. októbra 2010
O zlom svedomí a fantastickom sexe
Včera odišiel a ja si dnes robím voľno, lebo som tak strašne unavená, že nevládzem ani pozornosť predstierať na prednáške, ako každý týždeň. Nuž, nevadí. Nie, nemám kvôli tomu zlé svedomie.
Aby sme pristúpili k faktom. Hamburger pricestoval v nedeľu ráno, po prebdenej noci, lebo on je muzikant a v sobotu hral. Ja som spala o štyri hodiny dlhšie než on (t.j. presne štyri hodiny), takže som tiež nebola čerstvá (ako čŕstvej krvi žbrod) a to bolo dobre, lebo aspoň sme boli na podobnej vlne.
Najprv som sa trochu bála (teraz už móžem priznať), že o čom sa my dvaja budeme baviť, lebo sa vlastne skoro nepoznáme a okrem toho naše stretnutie v Hamburgu bolo také...ehm, no jazyky sme síce zapojili, ale nie na artikuláciu. Chápete. Ja viem že chápete.
Druhýkrát sme sa stretli v Kolíne takto asi pred rokom a to sme toho tiež veľa nenahovorili, lebo my sme boli celá perepúť (asi sedem báb, či tak nejak) a on nám potom hral na gitare.
A tak som si hovorila, čo preboha budeme robiť štyri dni.
Zbytočné obavy. Došla som ráno na Nivy a on tam už čakal, mal starú zodratú koženú bundu (omfj!), arafatku a dlhé ryšavé vlasy a ja som si hovorila - kks, na MŇA tu čaká taký jebač, ohohóóóó, na MŇA!
A bolo to skvelé. Mali sme aj o čom kecať a dokonca sme nestrávili celé dni len v posteli ako s mojou predošlou návštevou (chacha), ale poväčšine sme sa trepali po vonku. A on má úžasnú krásnu nemčinu, bez debilného prízvuku a je to zvodca a...no keď sme sa niekde usadili, všetky čašníčky sa mohli pretrhnúť a len sa tak ponad neho nakláňali (a my s Martinou sme na seba len kukali a hovorili si, tsss, jak sa snažia, ale je tu s nami! Cha.). A on je navyše talent na jazyky a za tie štyri dni sa naučil takmer dokonale vysloviť ďakujem a ešte aj na zdratie (náš bežný prípitok). Fonetika mu proste ide. Okrem toho má taký pohľad (a to je jedna z vecí ktorá vás absolútne dostane, lebo vlastne neni ani tak pekný, ako brutálne sexi), že sa mu nedokážete pozerať do očí, sedíte jak na ihlách a len si prekladáte nohy jednu cez druhú (keď už musím byť taká explicitná).
A navyše...ako som už spomenula, je to gitarista, veď viete na čo narážam. No popiči.
Menej popiči bolo, keď na tretí deň z neho vypadlo že on má vlastne priateľku. Povedala som mu že chlapi sú ale teda fakt svine a on že no asi hej a pobozkal ma. Čo na to povedať? Fakt sú. Necítila som sa kvôli nej zle, lebo to som fakt nevedela, a po druhé mi vlastne on napísal sám od seba že chce prísť do Bratislavy (a vraj keď to plánoval ešte spolu nechodili...no asi je pravda že ľudia priťahujú ľudí sebe podobných. Ale ja som aspoň nikoho nepodviedla, keď už budem vypočítavať všetky svoje hriechy pred nebeskou bránou).
Keď sme sa lúčili, vyjadril sa v zmysle že by rád ešte niekedy došiel (kks, títo chlapi) a že niekedy môžem dojsť do Hamburgu.
Hm. No.
A kurva, október v piči, zas nastane obdobie sucha a ja aby som konečne začala robiť niečo do školy, lebo za mesiac končí semester a ja si ešte budem vlasy trhať, že čo som sa doteraz toľko zajebávala.
To je vše přátelé, idem sa naraňajkovať.
Aby sme pristúpili k faktom. Hamburger pricestoval v nedeľu ráno, po prebdenej noci, lebo on je muzikant a v sobotu hral. Ja som spala o štyri hodiny dlhšie než on (t.j. presne štyri hodiny), takže som tiež nebola čerstvá (ako čŕstvej krvi žbrod) a to bolo dobre, lebo aspoň sme boli na podobnej vlne.
Najprv som sa trochu bála (teraz už móžem priznať), že o čom sa my dvaja budeme baviť, lebo sa vlastne skoro nepoznáme a okrem toho naše stretnutie v Hamburgu bolo také...ehm, no jazyky sme síce zapojili, ale nie na artikuláciu. Chápete. Ja viem že chápete.
Druhýkrát sme sa stretli v Kolíne takto asi pred rokom a to sme toho tiež veľa nenahovorili, lebo my sme boli celá perepúť (asi sedem báb, či tak nejak) a on nám potom hral na gitare.
A tak som si hovorila, čo preboha budeme robiť štyri dni.
Zbytočné obavy. Došla som ráno na Nivy a on tam už čakal, mal starú zodratú koženú bundu (omfj!), arafatku a dlhé ryšavé vlasy a ja som si hovorila - kks, na MŇA tu čaká taký jebač, ohohóóóó, na MŇA!
A bolo to skvelé. Mali sme aj o čom kecať a dokonca sme nestrávili celé dni len v posteli ako s mojou predošlou návštevou (chacha), ale poväčšine sme sa trepali po vonku. A on má úžasnú krásnu nemčinu, bez debilného prízvuku a je to zvodca a...no keď sme sa niekde usadili, všetky čašníčky sa mohli pretrhnúť a len sa tak ponad neho nakláňali (a my s Martinou sme na seba len kukali a hovorili si, tsss, jak sa snažia, ale je tu s nami! Cha.). A on je navyše talent na jazyky a za tie štyri dni sa naučil takmer dokonale vysloviť ďakujem a ešte aj na zdratie (náš bežný prípitok). Fonetika mu proste ide. Okrem toho má taký pohľad (a to je jedna z vecí ktorá vás absolútne dostane, lebo vlastne neni ani tak pekný, ako brutálne sexi), že sa mu nedokážete pozerať do očí, sedíte jak na ihlách a len si prekladáte nohy jednu cez druhú (keď už musím byť taká explicitná).
A navyše...ako som už spomenula, je to gitarista, veď viete na čo narážam. No popiči.
Menej popiči bolo, keď na tretí deň z neho vypadlo že on má vlastne priateľku. Povedala som mu že chlapi sú ale teda fakt svine a on že no asi hej a pobozkal ma. Čo na to povedať? Fakt sú. Necítila som sa kvôli nej zle, lebo to som fakt nevedela, a po druhé mi vlastne on napísal sám od seba že chce prísť do Bratislavy (a vraj keď to plánoval ešte spolu nechodili...no asi je pravda že ľudia priťahujú ľudí sebe podobných. Ale ja som aspoň nikoho nepodviedla, keď už budem vypočítavať všetky svoje hriechy pred nebeskou bránou).
Keď sme sa lúčili, vyjadril sa v zmysle že by rád ešte niekedy došiel (kks, títo chlapi) a že niekedy môžem dojsť do Hamburgu.
Hm. No.
A kurva, október v piči, zas nastane obdobie sucha a ja aby som konečne začala robiť niečo do školy, lebo za mesiac končí semester a ja si ešte budem vlasy trhať, že čo som sa doteraz toľko zajebávala.
To je vše přátelé, idem sa naraňajkovať.
pondelok 25. októbra 2010
Mesiac nemeckej kvality
Asi ste videli tie plagáty, či bilboardy, či čeho...no, môžem len potvrdiť, chacha.
Včera došiel Hamburger a veruže dobre bolo. Len akurvát že on býva v hosteli (vďakabohu ne v tom istom ako Felix, to by bol fakt trapas...pre mňa) a ja doma (lebo ako by som to doma vysvetlila našim? No, ťažko.) A dnes som išla do školy a ešte teraz pôjdem učiť harantov, tak som mu zatiaľ zariadila program s Martinou ale neviem čo budú robiť, keď tak kurevsky leje.
No každopádne je to zvodca (baby sa mi dnes v škole smiali že pred týždňom som tu mala jedného a teraz toto...lenže to nebolo pred týždňom, ale pred troma, tak pozor!) a je dosť vtipný a aby ste si nemysleli, včera sme boli skoro celý deň vonku!
A inak sa ešte pochválim, je to gitarista, na hovado prstoklad, chacha, hudobníkov môžem len odporúčiť. Chacha.
Včera došiel Hamburger a veruže dobre bolo. Len akurvát že on býva v hosteli (vďakabohu ne v tom istom ako Felix, to by bol fakt trapas...pre mňa) a ja doma (lebo ako by som to doma vysvetlila našim? No, ťažko.) A dnes som išla do školy a ešte teraz pôjdem učiť harantov, tak som mu zatiaľ zariadila program s Martinou ale neviem čo budú robiť, keď tak kurevsky leje.
No každopádne je to zvodca (baby sa mi dnes v škole smiali že pred týždňom som tu mala jedného a teraz toto...lenže to nebolo pred týždňom, ale pred troma, tak pozor!) a je dosť vtipný a aby ste si nemysleli, včera sme boli skoro celý deň vonku!
A inak sa ešte pochválim, je to gitarista, na hovado prstoklad, chacha, hudobníkov môžem len odporúčiť. Chacha.
piatok 22. októbra 2010
Prax
Deti zlaté, dneska som sa tak nasmiala. V dejepisárskom kabinete.
Kto hovorí že učky sú nudné, asi žiadnu poriadne nepozná. Naše pičungy na učiteľov sú o ničom, oproti tomu čo si oni hovoria o žiakoch. (Som chcela napísať o nás...ale akosi už asi to nejde.)
"Z inej planéty - mimozemšťania" a "on je proste debilátko" sú asi najlepšie hlody dnešného dňa, inak perlili aj ôsmaci, keď sa snažili predviesť akí su neskonale cool. Btw, debilátko je práve z tejto osmičky. Plus som mohla nahliadnuť do päťminútovky zo slovenčiny, ktorú písali deviataci a verte mi, nechceli by ste vidieť tie chyby. Fakt otras. Môže niekto napísať motíle??? Môže???
Kto hovorí že učky sú nudné, asi žiadnu poriadne nepozná. Naše pičungy na učiteľov sú o ničom, oproti tomu čo si oni hovoria o žiakoch. (Som chcela napísať o nás...ale akosi už asi to nejde.)
"Z inej planéty - mimozemšťania" a "on je proste debilátko" sú asi najlepšie hlody dnešného dňa, inak perlili aj ôsmaci, keď sa snažili predviesť akí su neskonale cool. Btw, debilátko je práve z tejto osmičky. Plus som mohla nahliadnuť do päťminútovky zo slovenčiny, ktorú písali deviataci a verte mi, nechceli by ste vidieť tie chyby. Fakt otras. Môže niekto napísať motíle??? Môže???
utorok 19. októbra 2010
There she goes, she goes and nobody knows
Nemám teraz čas, takže to dopíšem neskôr, lebo aj sobotná noc stojí za zreferovanie keď som si utriedila myšlienky a spomenula detaily...teda, hrubé obrysy.
A odpovede na vaše otázky - Samo má 11 rokov a proti návrhu ktorý v jeho mene vyslovil iný spolužiak sa vehementne bránil.
Dneska som sa mimochodom na to sťažovala v škole, svojim spolužiakom teda, aby bolo jasné a Braňo (ten z Čáčova) zahlásil: "Si sa mala vyzliecť, to by ho odradilo."
Tsss.
Deti moje, dokončím to tu, keď už som vás navnadila. Chacha.
Ale najprv trošku zapičujem, ako chalan od susedov. Lebo objednala som si knihy v tom pojebanom Eurobookse a oni vám posielajú SMS keď to príde, Väčšinou. Ale dobre sa na mňa vysrali, tak už som tam dnes išla, celá napenená, lebo to sú učebnice a potrebujem ich, lebo z čoho mám učiť tých malých kreténov, no?? Deti zlaté, som chcela povedať, ne kreténov.
A oni že nóóóó, ale to ešte neprišlo a to je v dotlači a to bude asi tak za dva mesiace. KKS, to mi nemohli napísať, že, lebo načo si asi tak pýtali môj mail a číslo, do zoznamky?? Pche. Bola som nasratá jak trpaslík, lebo neviem kde mám tie knihy zohnať a po druhé čo je toto, moja starosť, knihy do školy zháňať? Ešte k tomu tak drbnuté. Tak ich teraz skúsim hľadať na nete a keď to objednám cez Amazon a bude to stáť mrte, mne je to jedno, nech si to zaplatia. Vŕŕŕŕŕŕ.
Vtipnejšia, teda trt, ale milšia časť dňa chvalabohu nasledovala hneď za tým. Trepala som sa na svoju základku, kde budem praxovať z nemčiny, aby som si tam vybavila aj prax z dejáku. U svojej bývalej triednej. Ale ona tento rok neučí dejepis (škoda), ale vybavila mi to u inej, tá ma tuším učila etiku, ale bohvie, meno si pamätám, ale detaily mi alkohol rokmi vymyl z hlavy.
Tak som tam s ňou sedela v kabinete, dohodli sme si dni, popičovali na školstvo a ministerstvo, v neposlednom rade na harantov a zrejme som ju zdržala asi tak polku hodiny takže haranti mi boli určite neskonale vďační. Akurát že nevedeli, že to kvôli mne, takže ich vďaka vyšla len tak do vesmíru, ale vesmír neni kkt a pošle mi ju naspäť.
A teraz to, čo som chcela. Teda sobotňajšia noc. Saturday night fever, chacha. A sunday morning hangover. (Ne, tu už žiadne chacha nebude.)
Tak. Jedného pekného sobotňajšieho večera sme sa vybrali so slepačím výborom žiť a pribrali sme aj bratrancovu frajerku, lebo slepačí výbor získava na popularite. Juch.
Začali sme v krčme Trissinho drahého otca, lebo, ako už som možno spomenula, vyjadril nespokojnosť s tým, že ona nikdy nevodí kamarátov do jeho krčmy. Hovorila som to aj svojmu drahému fotrovi a on že presne, do rodinného podniku predsa musíte chodiť míňať prachy!
Velice sa mi tam páčilo a tie ceny sa mi páčili úplne najviac, lebo vodka za 1,70, uznajte.
Začať pivom a pokračovať vodkou, na to už si môj žalúdok a iné orgány zvykol. Ale zabiť to potom gin tonicom, to bolo zrejme pre chudáka žalúdka problém, lebo na druhý deň som si to hrozne vyžrala a myslela som že zemrem. Vlastne už aj neskôr v ten večer som pociťovala všelijaké tlaky nesprávnymi smermi.
Podgurážené sme sa vybrali do Harleya, bohužiaľ bez Oasisa. (Spomenula som tu už Oasisa? Martina ho číta Oeuzis, alebo tak nejak, po anglicky proste, ja Oasis - píš ako počuješ, Štúr ma naučil - a Triss ho nazvala Oázis.) Oasis je taký Vanglán vole, z couchsurfingu. (Btw, stretli sme sa potom neskôr v nedeľu, ale to sem teraz nepatrí.)
V Harleyi bolo príjemne, ako doma. Chvíľu sme tancovali na bare ale napiču hrali tak sme zliezli a chlastali, zasa vodku (chudáááák žalúdok). Keď bola rada na mne kupovať chlast, došla som k baru a zakecala s nejakým Iráncom (ja neviem prečo, ale ja keď sa zoznámim s cudzincami tak ja im vždy hovorím "Džííííz-s, that´s so cool, that you´re from ...." - sem doplniť krajinu). A on asi dúfal že niečo bude, lebo sa velice usmieval na mňa, ale potom (našťastie) došli baby a Triss sa dožadovala svojho drinku. A oni mi povedali "Prečo sa bavíš s Iráncom????" A vraj tam majú nejakých Rakušanov. Tak som nechala Iránca zmätene stáť pri bare a vytrielila som smerom k nášmu pôvodnému stanovisku. Martina mala nejakého vyhadzovača (no dobre, to tvrdím len ja...jeden z Österreicherov). Checkla som ostatných dvoch a jedného som si vybrala. Keď ma zabijete, nepoviem vám jak vypadal...nepamätám si. (Cha. No, jedno malé cha je namieste, či?)
On bol celkom easy-going, lebo ani ne za 5 minút sme sa bozkávali a potom mi kúpil drink (no, veď toto...ten posledný ma definitívne dorazil, ale ja neviem povedať ne. Ako mi povedala Chantal, že ja nemám problém len s Démonom Alkoholu, ale aj s Démonom Súhlasu. Zrejme. Asi, možno, zrejme, nuž hej. Nechajme to.) a ja som chlastala odušu. Potom nastal problém pre mňa typický - keď sa nadrbaná s niekým bozkávam, strašne sa mi začne točiť hlava a je konec. Tak to bolo. A on (jasné postranné úmysly) sa spýtal či chceme ísť na čerstvý vzduch. Ja (bez postranných úmyslov) som prikývla. Tak sme vyšli von a on (veľmi akčný chlapík toto) dal druhý návrh, či ideme do jeho auta sa trochu kuscheln (odmietam to preložiť, lebo po slovensky to znie debilne). A ja že ok. V skutočnosti som myslela na to, či sa vyšablím už teraz, alebo až doma, alebo poprípade vôbec. Samozrejme v jeho aute nič nebolo. Nejaké pokusy som stopla hneď v zárodku a potom som sa vytackala von, že mi je zle. (Ohromná spoločnosť som ja...)
A on bol veľmi gentlemanský, lebo sa tam o mňa staral, napriek tomu že som doňho hučala že prečo vlastne pomáha ožratej neznámej žene. (Keď pijem, prídem aj o posledné zvyšky zdvorilosti a potom to vyzerá že som nevďačná, ale to bola len čistá zvedavosť.)
A on dával voľačo v zmysle že aká som pekná a že on ma chce ešte niekedy vidieť a že ja si určite nebudem pamätať ráno jeho meno (??? Môže vám toto chlap povedať?) a pod. A ja že - ja budem asi grcať. (Chacha, teraz sa smejem, ale vtedy mi to moc vtipné neprišlo. Btw, táto romantická scénka sa odohrávala na parkovisku pred Harleyom, kde som sa držala z jednej strany jeho auta a z druhej nejakého cudzieho auta a a z jednej strany ma držal ešte aj on...hovadské to bolo.)
A on že strč si prsty do krku. (Fakt nechápem, kde to berú a čo ich k tomu vedie.) A ja že nikdy. A rozumejte, to si predstavujte tak komplexne, že všetky tieto veci sa tak premiešavali a jedna replika cez druhú, ne že porade. Medzito ešte dal voľačo o tom že som sexi a ja že ale určite ne (lebo veď taká ožratá...) a on že určite hej a ja že ale nebudem, ak budem grcať. (Kks tento štýl "a ja že a on že", to fakt móžem.)
A tak dokola a potom sme sa nejak znovu dostali k nemu do auta (hm, tuším mám fakt medzery, ale ja teraz neviem ako k tomu došlo) a ja som v tom aute zaspala (no, ne úplne, ale skoro) a potom som sa zrazu prebrala a on že nech mu dám svoje číslo. Nemohla som si spomenúť na svoje číslo!!!! A tobôž ne po nemecky. Ale nejak som to zvládla, lebo v nedeľu mi napísal. (Oh my fucking Jehova...neviem či je to dobre alebo zle.)
Potom nastúpili jeho kamoši a pýtali sa či ma majú odviezť domov. Strašne som sa potešila, že by ma niekto odviezol domov zadarmiko, lenže oni nemali ani tušenia kde sa nachádza moja ulica. A viete čo spravil môj Rakušan??? (Btw, to meno som si zapamätala. A ešte to, že brutálne bozkával a brutálne voňal.)
Vytiahol 15 euro, že na taxík. V takých situáciách sa vo mne vždy ozýva tá pojebaná slušnosť a poctivosť, tak som odmietla. On na tom trval, tak som si vzala aspoň desinu. (No, umlčala som poctivosť, lebo ku mne domov by to bolo max za 5 evri...)
Zavolala som si taxík a potom som im chvíľu nariekala že neviem aké auto vlastne pre mňa dojde a potom som nejak asi vystúpila a chvíľku som sa motala po tom parkovisku, asi tak 10 sekúnd. A narazila som na nejakú skupinku (baba a dvaja chalani) a oni ma presviedčali nech idem s nimi (neviem prečo). Tak som išla a vôbec som neplatila, lebo nechceli prachy. Svet je čudák.
Ale veď dobre. Peňáze od Rakušana si odložím na svoj notebook na ktorý tak krvopotne šetrím, že 10 euro za týždeň (prestaňte sa smiať!). A uvidíme, čo sa bude diať ďalej.
Inak, keby to niekoho zaujímalo, v nedeľu príde Hamburger do Bratislavy!
Nuž...radšej si idem pripravovať hodiny, aby som nenapísala ešte voľačo. lebo čo by ste si vy pomyslili! (Naschvál je tam pomyslili, ne že preklep.)
A odpovede na vaše otázky - Samo má 11 rokov a proti návrhu ktorý v jeho mene vyslovil iný spolužiak sa vehementne bránil.
Dneska som sa mimochodom na to sťažovala v škole, svojim spolužiakom teda, aby bolo jasné a Braňo (ten z Čáčova) zahlásil: "Si sa mala vyzliecť, to by ho odradilo."
Tsss.
Deti moje, dokončím to tu, keď už som vás navnadila. Chacha.
Ale najprv trošku zapičujem, ako chalan od susedov. Lebo objednala som si knihy v tom pojebanom Eurobookse a oni vám posielajú SMS keď to príde, Väčšinou. Ale dobre sa na mňa vysrali, tak už som tam dnes išla, celá napenená, lebo to sú učebnice a potrebujem ich, lebo z čoho mám učiť tých malých kreténov, no?? Deti zlaté, som chcela povedať, ne kreténov.
A oni že nóóóó, ale to ešte neprišlo a to je v dotlači a to bude asi tak za dva mesiace. KKS, to mi nemohli napísať, že, lebo načo si asi tak pýtali môj mail a číslo, do zoznamky?? Pche. Bola som nasratá jak trpaslík, lebo neviem kde mám tie knihy zohnať a po druhé čo je toto, moja starosť, knihy do školy zháňať? Ešte k tomu tak drbnuté. Tak ich teraz skúsim hľadať na nete a keď to objednám cez Amazon a bude to stáť mrte, mne je to jedno, nech si to zaplatia. Vŕŕŕŕŕŕ.
Vtipnejšia, teda trt, ale milšia časť dňa chvalabohu nasledovala hneď za tým. Trepala som sa na svoju základku, kde budem praxovať z nemčiny, aby som si tam vybavila aj prax z dejáku. U svojej bývalej triednej. Ale ona tento rok neučí dejepis (škoda), ale vybavila mi to u inej, tá ma tuším učila etiku, ale bohvie, meno si pamätám, ale detaily mi alkohol rokmi vymyl z hlavy.
Tak som tam s ňou sedela v kabinete, dohodli sme si dni, popičovali na školstvo a ministerstvo, v neposlednom rade na harantov a zrejme som ju zdržala asi tak polku hodiny takže haranti mi boli určite neskonale vďační. Akurát že nevedeli, že to kvôli mne, takže ich vďaka vyšla len tak do vesmíru, ale vesmír neni kkt a pošle mi ju naspäť.
A teraz to, čo som chcela. Teda sobotňajšia noc. Saturday night fever, chacha. A sunday morning hangover. (Ne, tu už žiadne chacha nebude.)
Tak. Jedného pekného sobotňajšieho večera sme sa vybrali so slepačím výborom žiť a pribrali sme aj bratrancovu frajerku, lebo slepačí výbor získava na popularite. Juch.
Začali sme v krčme Trissinho drahého otca, lebo, ako už som možno spomenula, vyjadril nespokojnosť s tým, že ona nikdy nevodí kamarátov do jeho krčmy. Hovorila som to aj svojmu drahému fotrovi a on že presne, do rodinného podniku predsa musíte chodiť míňať prachy!
Velice sa mi tam páčilo a tie ceny sa mi páčili úplne najviac, lebo vodka za 1,70, uznajte.
Začať pivom a pokračovať vodkou, na to už si môj žalúdok a iné orgány zvykol. Ale zabiť to potom gin tonicom, to bolo zrejme pre chudáka žalúdka problém, lebo na druhý deň som si to hrozne vyžrala a myslela som že zemrem. Vlastne už aj neskôr v ten večer som pociťovala všelijaké tlaky nesprávnymi smermi.
Podgurážené sme sa vybrali do Harleya, bohužiaľ bez Oasisa. (Spomenula som tu už Oasisa? Martina ho číta Oeuzis, alebo tak nejak, po anglicky proste, ja Oasis - píš ako počuješ, Štúr ma naučil - a Triss ho nazvala Oázis.) Oasis je taký Vanglán vole, z couchsurfingu. (Btw, stretli sme sa potom neskôr v nedeľu, ale to sem teraz nepatrí.)
V Harleyi bolo príjemne, ako doma. Chvíľu sme tancovali na bare ale napiču hrali tak sme zliezli a chlastali, zasa vodku (chudáááák žalúdok). Keď bola rada na mne kupovať chlast, došla som k baru a zakecala s nejakým Iráncom (ja neviem prečo, ale ja keď sa zoznámim s cudzincami tak ja im vždy hovorím "Džííííz-s, that´s so cool, that you´re from ...." - sem doplniť krajinu). A on asi dúfal že niečo bude, lebo sa velice usmieval na mňa, ale potom (našťastie) došli baby a Triss sa dožadovala svojho drinku. A oni mi povedali "Prečo sa bavíš s Iráncom????" A vraj tam majú nejakých Rakušanov. Tak som nechala Iránca zmätene stáť pri bare a vytrielila som smerom k nášmu pôvodnému stanovisku. Martina mala nejakého vyhadzovača (no dobre, to tvrdím len ja...jeden z Österreicherov). Checkla som ostatných dvoch a jedného som si vybrala. Keď ma zabijete, nepoviem vám jak vypadal...nepamätám si. (Cha. No, jedno malé cha je namieste, či?)
On bol celkom easy-going, lebo ani ne za 5 minút sme sa bozkávali a potom mi kúpil drink (no, veď toto...ten posledný ma definitívne dorazil, ale ja neviem povedať ne. Ako mi povedala Chantal, že ja nemám problém len s Démonom Alkoholu, ale aj s Démonom Súhlasu. Zrejme. Asi, možno, zrejme, nuž hej. Nechajme to.) a ja som chlastala odušu. Potom nastal problém pre mňa typický - keď sa nadrbaná s niekým bozkávam, strašne sa mi začne točiť hlava a je konec. Tak to bolo. A on (jasné postranné úmysly) sa spýtal či chceme ísť na čerstvý vzduch. Ja (bez postranných úmyslov) som prikývla. Tak sme vyšli von a on (veľmi akčný chlapík toto) dal druhý návrh, či ideme do jeho auta sa trochu kuscheln (odmietam to preložiť, lebo po slovensky to znie debilne). A ja že ok. V skutočnosti som myslela na to, či sa vyšablím už teraz, alebo až doma, alebo poprípade vôbec. Samozrejme v jeho aute nič nebolo. Nejaké pokusy som stopla hneď v zárodku a potom som sa vytackala von, že mi je zle. (Ohromná spoločnosť som ja...)
A on bol veľmi gentlemanský, lebo sa tam o mňa staral, napriek tomu že som doňho hučala že prečo vlastne pomáha ožratej neznámej žene. (Keď pijem, prídem aj o posledné zvyšky zdvorilosti a potom to vyzerá že som nevďačná, ale to bola len čistá zvedavosť.)
A on dával voľačo v zmysle že aká som pekná a že on ma chce ešte niekedy vidieť a že ja si určite nebudem pamätať ráno jeho meno (??? Môže vám toto chlap povedať?) a pod. A ja že - ja budem asi grcať. (Chacha, teraz sa smejem, ale vtedy mi to moc vtipné neprišlo. Btw, táto romantická scénka sa odohrávala na parkovisku pred Harleyom, kde som sa držala z jednej strany jeho auta a z druhej nejakého cudzieho auta a a z jednej strany ma držal ešte aj on...hovadské to bolo.)
A on že strč si prsty do krku. (Fakt nechápem, kde to berú a čo ich k tomu vedie.) A ja že nikdy. A rozumejte, to si predstavujte tak komplexne, že všetky tieto veci sa tak premiešavali a jedna replika cez druhú, ne že porade. Medzito ešte dal voľačo o tom že som sexi a ja že ale určite ne (lebo veď taká ožratá...) a on že určite hej a ja že ale nebudem, ak budem grcať. (Kks tento štýl "a ja že a on že", to fakt móžem.)
A tak dokola a potom sme sa nejak znovu dostali k nemu do auta (hm, tuším mám fakt medzery, ale ja teraz neviem ako k tomu došlo) a ja som v tom aute zaspala (no, ne úplne, ale skoro) a potom som sa zrazu prebrala a on že nech mu dám svoje číslo. Nemohla som si spomenúť na svoje číslo!!!! A tobôž ne po nemecky. Ale nejak som to zvládla, lebo v nedeľu mi napísal. (Oh my fucking Jehova...neviem či je to dobre alebo zle.)
Potom nastúpili jeho kamoši a pýtali sa či ma majú odviezť domov. Strašne som sa potešila, že by ma niekto odviezol domov zadarmiko, lenže oni nemali ani tušenia kde sa nachádza moja ulica. A viete čo spravil môj Rakušan??? (Btw, to meno som si zapamätala. A ešte to, že brutálne bozkával a brutálne voňal.)
Vytiahol 15 euro, že na taxík. V takých situáciách sa vo mne vždy ozýva tá pojebaná slušnosť a poctivosť, tak som odmietla. On na tom trval, tak som si vzala aspoň desinu. (No, umlčala som poctivosť, lebo ku mne domov by to bolo max za 5 evri...)
Zavolala som si taxík a potom som im chvíľu nariekala že neviem aké auto vlastne pre mňa dojde a potom som nejak asi vystúpila a chvíľku som sa motala po tom parkovisku, asi tak 10 sekúnd. A narazila som na nejakú skupinku (baba a dvaja chalani) a oni ma presviedčali nech idem s nimi (neviem prečo). Tak som išla a vôbec som neplatila, lebo nechceli prachy. Svet je čudák.
Ale veď dobre. Peňáze od Rakušana si odložím na svoj notebook na ktorý tak krvopotne šetrím, že 10 euro za týždeň (prestaňte sa smiať!). A uvidíme, čo sa bude diať ďalej.
Inak, keby to niekoho zaujímalo, v nedeľu príde Hamburger do Bratislavy!
Nuž...radšej si idem pripravovať hodiny, aby som nenapísala ešte voľačo. lebo čo by ste si vy pomyslili! (Naschvál je tam pomyslili, ne že preklep.)
pondelok 18. októbra 2010
Pančelka
Dnes som mala prvú ozajskú hodinu. Hneď dve za sebou. A už mám burnout, ako mi naznačili na fejsi, za ten zúfalý status.
Nebudem komentovať, nemám na to síl, ale dám vám nejaké tie perly.
"Pani učiteľka, musíme Vám vykať?"
"Pani učiteľka, Nemci sa tiež učia z týchto kníh?"
"Pani učiteľka, Rakušania by rozumeli tomu čo je na tabuli?"
"Pani učiteľka, koľko máte rokov?" (Skôr než som stihla odpovedať, spolužiak to vyriešil za mňa: "Ty debil, čo nevieš, že ženy sa nikdy nemáš pýtať na vek?")
"Pani učiteľka, on je dilino, jeho volajte dili."
"Pani učiteľka, môžem si menovku napísať znakmi?" (???)
"Pani učiteľka, Vy odkiaľ poznáte Rammstein? A vy ich počúvate??? A budeme ich počúvať na hodine?"
Najlepšie na koniec, hoci mi to povedali hneď na začiatku hodiny:
"Pani učiteľka, Samo chce mať s Vami intímny pomer!"
Nebudem komentovať, nemám na to síl, ale dám vám nejaké tie perly.
"Pani učiteľka, musíme Vám vykať?"
"Pani učiteľka, Nemci sa tiež učia z týchto kníh?"
"Pani učiteľka, Rakušania by rozumeli tomu čo je na tabuli?"
"Pani učiteľka, koľko máte rokov?" (Skôr než som stihla odpovedať, spolužiak to vyriešil za mňa: "Ty debil, čo nevieš, že ženy sa nikdy nemáš pýtať na vek?")
"Pani učiteľka, on je dilino, jeho volajte dili."
"Pani učiteľka, môžem si menovku napísať znakmi?" (???)
"Pani učiteľka, Vy odkiaľ poznáte Rammstein? A vy ich počúvate??? A budeme ich počúvať na hodine?"
Najlepšie na koniec, hoci mi to povedali hneď na začiatku hodiny:
"Pani učiteľka, Samo chce mať s Vami intímny pomer!"
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)