Big City Life

Trochu sa bojím, koho dnes ešte stretnem v dopravnom prostriedku.
Rannou električkou sa hrnula horda dôchodcov, tristo aj s paličkami a dokonca jedna slepá žena. Na slepeckom mieste si totiž vysedávala jedna babka a keď nastúpila tá slepá aj so psom, bábi sa vôbec nechystala zdvihnúť a pustiť ju. (Rozmýšľala som, či ju vôbec napadlo, že tá žena ju nevidí...lebo babka sa tvárila nakvasene.)
Potom sa to vyriešilo, lebo iná babka pustila tú prvú na jej miesto a tak ju dostala z miesta pre slepcov. Keď skončila táto podívaná, zacítila som alkoholický dych nejakého miestneho bezďáka, čo stál dva metre odo mňa.
Hovorila som si, že už mám vyčerpanú cestovateľskú pestrosť na dnes. Ako som sa mýlila!
Poobede som v buse stála vedľa dvoch chlapíkov, ktorí vyzerali trochu čudne, ale nie natoľko, aby ste sa báli vedľa nich postaviť.
To potom vyplynulo z ich rečí.

"No, víš, dostal, ani nevedel od koho, ale vedel za čo..."
"To víš jako toto..."
"No víš."
(...)
"A to táto pojebaná republika, to nás chcú zatvárať za to, že kradneme aby sme prežili??!!"
"Ako mne chceli dať pol roka, chápeš, pol roka som tam sedel."
"Mne 18 mesiacov, som bol v Leopoldove, vedľa mňa tí doživoťáci. Som bol medzi tými najviac stráženými, hehe."
"Fakt?"
(spoločný smiech)
"No, šak tam je to pohodka."
(...)
"A on dostane len tak málo, lebo akože nehoda, či čo?!"
"To móžem radšej vraždiť a sa mi to oplatí vác, než toto, to aj ja spravím takú nehodu, kokot."
"Henten Nissan, to je strašné auto..."

A potom vystúpili. Och, ako som len tŕpla, či im cestou nenapdne vytrhnúť mi kabelku, aby prežili.