Who am I and if yes how many?

Už týždeň jem iba do piatej. Nepokladala by som za také podstatné vás o tom informovať (veď koho už zaujíma môj 1452789451. pokus schudnúť), keby...no presne. Keby som to dnes kolosálne neporušila.
Po normálnom obede som spásla jablko a tvarohový koláčik. Zatiaľ pohoda, to bolo ešte o pol druhej (aj tak je to prežieranie, ale kým je pred piatou...). No a domov som došla presne o piatej tak si hovorím, že dám si ešte rýchlo niečo malé, aby som večer nemala hladové kŕče. (Potom sa cítim ako v hladovej doline.)

Viete ako vyzerá niečo malé? Takto: kyslá ryba s hriankou. Fidorka. Kura s ryžou (omg, napísané to vyzerá ešte horšie než v skutočnosti, ale...detská porcia!). Miňonky. Tým končím, je sedem hodín a mne je solídne zle. (Kto by sa čudoval.) Nie je to tehotenstvo, je to predkrámie.
Teraz mám výčitky svedomia. A aké. Chcela som to najprv zatajiť (Chantal to vie, ale ona by ma nebonzla, lebo my držíme spolu, sme nechutné sestry - to s tým síce teraz priamo nesúvisí...ale, možno. Nech. Obe sa vieme nechutne nažrať.)

Potom som si ale povedala že to nemá význam, aj tak by som to zajtra Martine priznala (máme spolu tento deal, že nežrať po piatej a večer sa nalievame čajom aby sme ojebali žalúdok).
Neviem totiž udržať tajomstvo, ani nemám pevnú vôľu a nechám sa presvedčiť na každý nápad (či blbý, alebo skvelý, je jedno). Tieto veci tiež priamo nesúvisia s mojím chudnutím, ale nepriamo spolu súvisí všetko. (Každý každého pozná a všetko so všetkým súvisí...poznáte to.)

To že neviem udržať tajomstvo (nazvať moje obžerské hody tajomstvom je prehnané, ale chápete ako to myslím) - teda nie vlastné, to sa prejavilo v nedeľu. Teda už v pátek, ale v nedeľu tak úplne (lebo v pátek som bola len s Martinou a stačilo mi jedno pivo, aby som to zo seba vyklopila a v nedeľu sme skypovali - slepačí výbor teda - a Martina sa spýtala učiteľským tónom "Nechceš nám niečo povedať, Wicked?")

Tajomstvo som teda tajila (chacha, to je mi štylistika) asi mesiac - neviem presne kedy bola naša slávna katedrálka (tá na ktorej som sa sťala pod obraz boží a ohodila celý hajzel v Machnáči štýlom, za aký by sa ani kdejaký motorkár tlstý nemusel hanbiť), tak odvtedy až do piatku.

To že sa nechám presvedčiť na všetko (a vážne netreba byť dobrý v argumentácii), súvisí s týmto katedrálkovým tajomstvom. (Ešte chápete, či už sa mi podarilo vás dokonale dopliesť?)
A že nemám pevnú vôľu? To zahŕňam tiež do bodu dva - teda nechám sa presvedčiť. Hocikým na hocičo. No, to zase nie, ale viete, niektorým proste neodoláte.
Chcete to vedieť, čo sa tam vlastne stalo? Podľa mňa je to už premlčané. Navyše...čo ak niekto z PdF číta môj blog? Mal by sa priznať, keď ma stretne.
(Ja sa budem chichotať a pýriť a mlžiť a zahovárať, to je taký môj štýl.)

A inak - moje deti ma včera vytočili tak, že ani sami nechápali. Jedného z nich som vyrazila z triedy, že už ho nechcem ani vidieť a to ich tak zneistilo, že ostatní už do konca hodiny ani nekŕkli. Tak im treba, len nech sa boja.
Ale chcela som o inom. Ich najlepšia hláška je: "Pani učiteľka, on robí tú neslušnú ved od 18!!! Čo sa začína na E. A pokračuje R - O - T - I - K - A. V preklade robenie detí."
Dobre že mi to takto vysvetlil.
Ten obvinený vlastne (aspoň podľa svojich slov) napodobňoval opicu. Mne sa zase zdalo že má nejaký autistický záchvat. Ale koľko ľudí, toľko názorov.