Pedagogička

Ak som si doteraz myslela, aké by bolo super byť učkou (odhliadnic od platových podmienok, o ktorých nemusíme diskutovať), tak po dnešnej praxi by som asi radšej predávala kebaby. Mala som štyri hodiny dejepisu so štyrmi najhoršími triedami školy a verím, že by boli ešte horší, keby vedeli, ako som sa ich v skutočnosti bála. (Bála som sa otočiť chrbtom, aby mi nezabodli kružidlo do chrbta...) Akože seriózne, sú to malí skurvení bastardi. Dúfam, že moje deti sa nebudú tak odrzlo vyškierať a trúsiť premúdrelé reči, lebo inak dostanú po papuli.

Od začiatku hodiny som myslela na zvonenie intenzívnejšie než tí frajeri v rozopätej košeli (jak Pedro, čo sám vám otvorí bránu showbiznisu, či bránu do raja...? Btw keď už sme pri Pedrovi, joooj, to bolo dááávno, keď som sa ešte stretávala s Pedrom, hehe. Ale nechajme to.)

A viete čo sa zmenilo? Za našich čias frajeri sedávali vzadu a tam sa venovali záslužným činnostiam ako pálenie pravítka, pílenie lavice alebo nevinné počúvanie (vtedy ešte) discmana. Dnes sedia vpredu, ruky založené jak minister, nohy na stole (skoro) (už viem, prečo v triedach nejsú lustre, deti by sa totiž na nich hojdali, alebo by si vykladali nohy) a s ironickým úsmevom a drzým tónom komentujú každé vaše slovo. Prípadne dodajú niečo len tak, aby reč nestála ("Šak hlavne že sme sa rozumeli, ne?").

Jama levova.