Trávim svoje ostatné dni v nečinnosti a nesťažujem sa. Trochu sa síce nudím, ale dá sa s tým bojovať a som úspešnejšia než v boji s nechuťou k učeniu a podobným bohumilým činnostiam. Vstanem, najem sa, pozerám telkáč, pečiem (!!!) a podobne. Nič prevratné.
A prechádzam sa sama po meste, keď k tomu príde, že som sama v meste. Inak to neni zlé, ísť sa sama prechádzať, vlastne je to celkom dobré, viac než celkom, lebo môžete rozmýšľať a môžete chodiť kým sa vám chce a potom ísť domov, bárs aj pešo. Celé dni počúvame Kabát, už asi mesiac (keby sme sa bavili nahlas, poviem mesác...), tak si stále spievam ich pesničky a musím sa smiať a ne len v duchu, ale kto by sa nesmial na takom texte o pani Vogelrauch, všakže.
Btw, som nejak zlenivela, lebo už nebyciglujem každý deň, len keď sa donútim, larva som hnusná a včera som žrala jak keby ma dnes mali odviezť do koncentráku. Bolo mi večer mrte zle, ani zaspať som nemohla (žeby ten koláč o pol desiatej? Či ten vlašák o desiatej...?). Ale definitívne končím s týmto životným štýlom, lebo sa vypasem, že ma ani na zápise spolužiaci nespoznajú. A zápis je budúci týždeň, ale týmto tempom sa poľahky vypasem, žiadna panika.
Tak teraz, keď toto dopíšem, tak presuniem tú svoju lenivú prdel na cajgel, zapnem Kabátov a odšlapem si svoju obligátnu hoďku. Ale hlavne by som mala prestať s mojimi stravovacími návykmi. No dobre dobre, ja viem že vás nebaví počúvať o mojej symptotickej (či akej...neviem, spýtajte sa na to slovo Chantal, ona to zadrela raz, ale kto si to má pamätať) tlstote. Ona si teraz došla z púte štíhla, no kto to kedy videl...zradila nás tlsťošky! Tak je to. Ale my sa nedáme. Aspoň že nezradila náš životný štýl a dala si včera o desiatej so mnou tresku. Rodina sa nezapre. Chvalabohu.
Inak nemám čo povedať, ale: mám STRAŠNÚ chuť na Tequillu. Strašnú, fakt. Normálne sa mi o tom aj snívalo, ale nemôžem povedať detaily sna, lebo sama som si hovorila, že preboha, to čo sa deje, že ten sa mi dostal do sna...nuž včera sme trošku spomenuli jeho meno, ale iba okrajovo a mne sa hneď sníva. Och. Trapas. Ale môžem já za svoje sny? No ne. Ale tá Tequilla v tom sne stála 17 eur, jeden poldecák. Chápete toto? No dobre, končím, tvoj Fero s týmito úvahami.
Dnes dojdu baby, vraj dojdu aj nejaké dary, sa teším a ja ich môžem pohostiť...nuž, doma toho moc neni, ale šišu im spravím a už mám aj normálne uhlíky, konečne a ne tie pridrbané, čo vás vydusia jak deep throat. Čo by som vám ešte? Asi si dám ešte ten posledný kúsok koláča, kým začnem s byciglom...ja potrebujem mať v krvi cukor, inak ma bolia nohy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára