Girls are back in town

Dnes ideme do mesta (do MESTA, ne do Harleya!) a prosím pekne, to už je hodné aj poznamenania, lebo v MESTE sme neboli ani nepamätám (asi odkedy zrušili Aligáč) a svatá trojica ešte k tomu, že ja, Triss a Martina. Svatá, chacha, ale hlavne že trojica, aspoň to je pravda.
Už sa teším, lebo po prvé som nebola opitá asi tak mesiac (na Eurocampe sa mi to napriek každodennému žúrovaniu ani raz nevymklo z rúk...únava vás dorazí skôr než sa stihnete ožrať) a po druhé sme už dlho neboli v MESTE. Chápete. Chápete čo to znamená? Otvorili nejaký nový podnik, to bola jedna z prvých informácií, ktoré sa ku mne dostali po príchode z cudziny (chcela som že zo Západu, ale aký je už len východné Nemecko Západ?) a tak som sa potešila a ak ešte Boh dá a aj Aligátor znova otvoria, tak už sa svet bude točiť správnym smerom.

Teraz sa napríklad netočí, ne že by sa točil nesprávne, ale zdá sa mi že asi úplne zastal. Hlavne som ešte stále konsternovaná z náhleho návratu do vlasti, necítim sa tu doma a to som bola preč iba tri týždne a viete si predstaviť čo to pre mňa bude vrátiť sa po pol roku? Asi zemrem a budem odpočítavať dni, kedy zase budem môcť vypadnúť.
(A ešte som si nezvykla, teda už pomaly to ide, ale len pomaly, že mi tu každý rozumie a preto som minule Chantal nahlas povedala "Ešte som sa dnes nevysrala", na ulici, síce prázdnej, ale zrazu sa spoza rohu vynoril taký chlapík a to presne v tom momente, takže to určite počul a ja som len vyprskla do smiechu. To za to, že sme tri týždne riešili sranie každý deň...vidíte, človek si tak zvykne a potom si musí dávať pozor.)

A necítim sa tu doma, to už čo je? Ja som to hovorila vždy, že ja sem nepatrím, len všetka rodina a kamaráti fotrovcov to vždy obrátili na srandu žarty (treba si rozšíriť slovnú zásobu), že "kam by si už len chodila" a "doma je predsa najlepšie" a "aj tak ti tu bude všetko chýbať" (vtedy som si pomyslela "kam asi!" "to určite!" a "to vážne pochybujem" ale mlčala som, múdro.)
A teraz som už nadobro presvedčená, že pre mňa je svet a ne zaprdené Slovensko a sem mi stačí chodiť na návštevy ale ne tu stráviť celý drahocenný život (24 rokov je až dosť a ešte tu asi nejaký čas pobudnem...). Navyše už aj viem, čo by som v tom svete mohla robiť, takže moje sny naberajú konkrétne obrysy a ako vždy sa už predčasne teším a v duchu sa balím (nemôžem sa tohto zlozvyku zbaviť) a plánujem, aj keď ešte nemám nič poriadne zistené a už vôbec ne vybavené (to aby ste si nemysleli, zas až taká aktívna nejsom, ale mám ešte celý rok...).
A teraz tu budem ešte dva týždne ktoré plánujem vyplniť žúrovaním, návštevami babiek a asi by som mala vrátiť knihy do knižnice, ktoré už mám pol roka (možno že ani ne, iba asi päť mesiacov).
To je adekvátny program a potom zamávam na diaľku.

Viete čo? Strašne mi chýba Eurocamp. Je to také zvláštne ne? Ste zavretí niekde tri týždne a celé je to ako veľký psychologický experiment, lebo sa tam utvárajú vzťahy ako v skleníku, veľmi rýchlo, veľmi intenzívne a potom keď idete domov, tak plačete za ľuďmi, ktorých ste pred mesiacom videli iba na fotkách na oficiálnej webstránke organizácie a nevedeli ste si priradiť mená a tváre. A po troch týždňoch máte pocit, že opúšťate najlepších priateľov (a tí pritom čakajú na vás doma a už sa na vás tešia a neni to celé nejaké zvrátené?)

Predtým som si nevedela predstaviť, čo znamená Európa (teda, samozrejme som si myslela že si to viem predstaviť, ale po tom, ako som to zažila, má slovo Európa úplne iný význam) a teraz sa mi zdá, že jedna krajina nie je dosť na život. Príliš všedné, príliš nezaujímavé, príliš nudné, stále to isté a nikdy zmena a stereotypy a uzavretý priestor...och Bože, možno ma chápete, alebo možno ne, lebo niekedy mám pocit že ostatní nerozmýšľajú tak ako ja a preto vôbec nepochopia ako sa cítim, ale človek si zvykne (napríklad moja rodina ma nechápe a to viem na sto percent, možno otec, ale mama asi veľmi ne, alebo len sčasti a o babkovcoch ani nehovorím) (tety a podobne tu nespomínam z rovnakého dôvodu).
Napríklad moja babka, viete...to má ale asi každý, tento generačný rozdiel, je to neprekonateľné a pritom to bola kvetinová mládež, ale zavretá za ostnatým drátom a preto v nej udusili akékoľvek predstavy o slobode a navyše sú ešte aj presvedčení že tú slobodu majú a že v nej žijú a myslia. (Ak ste stratili niť, to nevadí, lebo aj ja už ju strácam, začína sa to tu nápadne podobať na Ulysses - píše sa to tak? - aj keď sa o tom zjavne nebudú deti v škole učiť.)

No a moja babka napríklad nechápe ako môžem mať zlý deň (alebo možno skôr nechápe ako to môžem dávať ostentatívne najavo a potom sa so všetkými pohádať - lenže oni provokovali - lebo ona bola vychovaná k poslušnosti, alebo ja neviem k čomu, proste pionieri a kokotiny) a nechápe ani prečo by som chcela odísť, lebo pre nich je prioritou dokončiť školu, vydať sa a mať deti a mne sa chce z tej predstavy vracať, naozaj, alebo niekedy plakať, ale rozhodne to neplánujem vo svojom živote, lebo ja nič neplánujem a ani s tým nezačnem (a budem rada ak sa mi podarí naplánovať tehotenstvo, ale dobre sa poznám, takže ktovie ako to nakoniec dopadne). Napríklad som celý život vedela že po škole nechcem ísť do práce (ale kto by chcel, chacha), teda viete, ne tak konvenčne, že (chcela som napísať zmaturujem) zoštátnicujem a zamestnám sa v úrade a budem každé ráno pochodovať s aktovkou a zapnem comp a o 12 na obed a o 4 domov (to by bolo, čo? Ísť domov už o 4...no, sweet dreams), ale viete čo tým chcem povedať? Moja mama celé roky chodila domov asi o siedmej a keď prišla za svetla a šla s nami do parku, bolo to prekvapenie, no neni to skurvený život? Tráviť ho v práci...či len ja som divná? Ale zjavne väčšina ľudí to tak chce, lebo to tak robia.
A teraz ma ospravedlňte, asi by som mala ísť upratovať (je sobota...vidíte, konvencie), dokončím to niekedy nabudúce, keď zase budem mať takú zamýšľavú chvíľku.