Girls are back in town

Dnes ideme do mesta (do MESTA, ne do Harleya!) a prosím pekne, to už je hodné aj poznamenania, lebo v MESTE sme neboli ani nepamätám (asi odkedy zrušili Aligáč) a svatá trojica ešte k tomu, že ja, Triss a Martina. Svatá, chacha, ale hlavne že trojica, aspoň to je pravda.
Už sa teším, lebo po prvé som nebola opitá asi tak mesiac (na Eurocampe sa mi to napriek každodennému žúrovaniu ani raz nevymklo z rúk...únava vás dorazí skôr než sa stihnete ožrať) a po druhé sme už dlho neboli v MESTE. Chápete. Chápete čo to znamená? Otvorili nejaký nový podnik, to bola jedna z prvých informácií, ktoré sa ku mne dostali po príchode z cudziny (chcela som že zo Západu, ale aký je už len východné Nemecko Západ?) a tak som sa potešila a ak ešte Boh dá a aj Aligátor znova otvoria, tak už sa svet bude točiť správnym smerom.

Teraz sa napríklad netočí, ne že by sa točil nesprávne, ale zdá sa mi že asi úplne zastal. Hlavne som ešte stále konsternovaná z náhleho návratu do vlasti, necítim sa tu doma a to som bola preč iba tri týždne a viete si predstaviť čo to pre mňa bude vrátiť sa po pol roku? Asi zemrem a budem odpočítavať dni, kedy zase budem môcť vypadnúť.
(A ešte som si nezvykla, teda už pomaly to ide, ale len pomaly, že mi tu každý rozumie a preto som minule Chantal nahlas povedala "Ešte som sa dnes nevysrala", na ulici, síce prázdnej, ale zrazu sa spoza rohu vynoril taký chlapík a to presne v tom momente, takže to určite počul a ja som len vyprskla do smiechu. To za to, že sme tri týždne riešili sranie každý deň...vidíte, človek si tak zvykne a potom si musí dávať pozor.)

A necítim sa tu doma, to už čo je? Ja som to hovorila vždy, že ja sem nepatrím, len všetka rodina a kamaráti fotrovcov to vždy obrátili na srandu žarty (treba si rozšíriť slovnú zásobu), že "kam by si už len chodila" a "doma je predsa najlepšie" a "aj tak ti tu bude všetko chýbať" (vtedy som si pomyslela "kam asi!" "to určite!" a "to vážne pochybujem" ale mlčala som, múdro.)
A teraz som už nadobro presvedčená, že pre mňa je svet a ne zaprdené Slovensko a sem mi stačí chodiť na návštevy ale ne tu stráviť celý drahocenný život (24 rokov je až dosť a ešte tu asi nejaký čas pobudnem...). Navyše už aj viem, čo by som v tom svete mohla robiť, takže moje sny naberajú konkrétne obrysy a ako vždy sa už predčasne teším a v duchu sa balím (nemôžem sa tohto zlozvyku zbaviť) a plánujem, aj keď ešte nemám nič poriadne zistené a už vôbec ne vybavené (to aby ste si nemysleli, zas až taká aktívna nejsom, ale mám ešte celý rok...).
A teraz tu budem ešte dva týždne ktoré plánujem vyplniť žúrovaním, návštevami babiek a asi by som mala vrátiť knihy do knižnice, ktoré už mám pol roka (možno že ani ne, iba asi päť mesiacov).
To je adekvátny program a potom zamávam na diaľku.

Viete čo? Strašne mi chýba Eurocamp. Je to také zvláštne ne? Ste zavretí niekde tri týždne a celé je to ako veľký psychologický experiment, lebo sa tam utvárajú vzťahy ako v skleníku, veľmi rýchlo, veľmi intenzívne a potom keď idete domov, tak plačete za ľuďmi, ktorých ste pred mesiacom videli iba na fotkách na oficiálnej webstránke organizácie a nevedeli ste si priradiť mená a tváre. A po troch týždňoch máte pocit, že opúšťate najlepších priateľov (a tí pritom čakajú na vás doma a už sa na vás tešia a neni to celé nejaké zvrátené?)

Predtým som si nevedela predstaviť, čo znamená Európa (teda, samozrejme som si myslela že si to viem predstaviť, ale po tom, ako som to zažila, má slovo Európa úplne iný význam) a teraz sa mi zdá, že jedna krajina nie je dosť na život. Príliš všedné, príliš nezaujímavé, príliš nudné, stále to isté a nikdy zmena a stereotypy a uzavretý priestor...och Bože, možno ma chápete, alebo možno ne, lebo niekedy mám pocit že ostatní nerozmýšľajú tak ako ja a preto vôbec nepochopia ako sa cítim, ale človek si zvykne (napríklad moja rodina ma nechápe a to viem na sto percent, možno otec, ale mama asi veľmi ne, alebo len sčasti a o babkovcoch ani nehovorím) (tety a podobne tu nespomínam z rovnakého dôvodu).
Napríklad moja babka, viete...to má ale asi každý, tento generačný rozdiel, je to neprekonateľné a pritom to bola kvetinová mládež, ale zavretá za ostnatým drátom a preto v nej udusili akékoľvek predstavy o slobode a navyše sú ešte aj presvedčení že tú slobodu majú a že v nej žijú a myslia. (Ak ste stratili niť, to nevadí, lebo aj ja už ju strácam, začína sa to tu nápadne podobať na Ulysses - píše sa to tak? - aj keď sa o tom zjavne nebudú deti v škole učiť.)

No a moja babka napríklad nechápe ako môžem mať zlý deň (alebo možno skôr nechápe ako to môžem dávať ostentatívne najavo a potom sa so všetkými pohádať - lenže oni provokovali - lebo ona bola vychovaná k poslušnosti, alebo ja neviem k čomu, proste pionieri a kokotiny) a nechápe ani prečo by som chcela odísť, lebo pre nich je prioritou dokončiť školu, vydať sa a mať deti a mne sa chce z tej predstavy vracať, naozaj, alebo niekedy plakať, ale rozhodne to neplánujem vo svojom živote, lebo ja nič neplánujem a ani s tým nezačnem (a budem rada ak sa mi podarí naplánovať tehotenstvo, ale dobre sa poznám, takže ktovie ako to nakoniec dopadne). Napríklad som celý život vedela že po škole nechcem ísť do práce (ale kto by chcel, chacha), teda viete, ne tak konvenčne, že (chcela som napísať zmaturujem) zoštátnicujem a zamestnám sa v úrade a budem každé ráno pochodovať s aktovkou a zapnem comp a o 12 na obed a o 4 domov (to by bolo, čo? Ísť domov už o 4...no, sweet dreams), ale viete čo tým chcem povedať? Moja mama celé roky chodila domov asi o siedmej a keď prišla za svetla a šla s nami do parku, bolo to prekvapenie, no neni to skurvený život? Tráviť ho v práci...či len ja som divná? Ale zjavne väčšina ľudí to tak chce, lebo to tak robia.
A teraz ma ospravedlňte, asi by som mala ísť upratovať (je sobota...vidíte, konvencie), dokončím to niekedy nabudúce, keď zase budem mať takú zamýšľavú chvíľku.

Hey hey heeey

Začínam sa cítiť bezpečne. V stredu som nabúrala a zdrhla, ale ešte stále nedošlo nijaké predvolanie na políciu, tak sa mi to asi prepečie. Zase. Už som raz odrala auto pred dvoma rokmi a tiež som ušla. Hm, keby to bolo náhodou vaše, tak ma to fakt mrzí! Ja som nechcela ujsť, len som bola v panike. (No dobre, chcela som ujsť, lebo som v tej chvíli nevedela, že to sa hradí z poistky a už som si predstavovala ako to splácam našim z učiteľského platu nasledujúce dve desaťročia.)

Snáď to tomu chudákovi pánboh oplatí na deťoch. (Ok, ok...už prestanem, ale viete...to nebolo naschvál predsa.) Keď si predstavím, ako musel pičovať... Verím na karmu a preto očakávam, že ak si raz v živote zadovážim auto, hneď v prvý týždeň mi niekto minimálne prevalí dvere. Alebo mi ukradnú bicykel, ale to bude až za dlho, lebo neviem kedy sa ešte pôjdem voziť v tomto počasí a potom odchádzam preč.
(Inak prvú noc som mala problém zaspať, tak som sa bála, že ma vymáknu. Vidíte, som ako tí vrahovia v base, ktorí chodia a hovoria že strašne ľutujú...ľutujú, že ich chytili.)

Inak všetko beží ako vždy, nuda v Brne, bolo by síce ppč bývať vo vlastnom byte ale ak aj tam by bolo tak clivo ako tu, tak neviem. Len periem a príležitostne varím (iba polievky...) a ani chleba nekupujem, lebo ho toľko nezjem a potom akurát tak tvrdne a čo s tvrdým chlebom...dala by som ho von vtákom, ale nemám vtáka, chacha, sme še pobavili...no chápete, keby tu aj nejaké vtáky boli, mačka ich už dávno zežrala. (Ale možno aj ne, už je stará a nejak nevládze. A kým bola mladá, bola tlstá a vyžraná a tiež nevládala, foter sa jej z okna vysmieval.)
Joj, verili by ste že práve ide v telke Rolling Stones? Ako vedia že pozerám?
Boháča, šak som chcela dať do pračky...čaute deti, ja mám robotu.

Zavrem oči, dupnem na plyn

Viete čo? Ja už som to asi spomínala, ale fakt...toto skúškové ide tak krásne, ubieha a ja skoro nič nerobím, iba ak otváram a zaspávam nad poznámkami a zatiaľ mám všetko, už len dve skúšky mi zostávajú. Teda tie najťažšie, ale aj tak...dve. DVE!

A všetko je nejaké super a ružové a krásne a svet sa usmieva a ja tiež, aj keď včera bola apokalypsa, ale dnes už nie je a ja dúfam že nám na Novarocku nebude pršať. A včera som oznámila tatovi že ideme autom (z praktických dôvodov som to našim dlho nechcela povedať, lebo si myslím že neveria mojim schopnostiam, totiž ja jediná viem šoférovať) a on že to je dobré, aspoň nemusíte ísť busom, pozri si trasu na google maps. No neni to popiči? No je.

A včera som bola v divadle, po sto rokoch sa treba trochu kultúre venovať a to bolo tiež super, Čudné popoludnie Zvonka Burkeho.

A na fejsi sú stále nové a nové fotky z Poľska, a tie si do omrzenia môžem pozerať, aj keď sú skoro všetky také isté, ale aj tak vždy nové, veď to poznáte. A zrazu sa tam zjavilo toľko fotiek mňa a Whiskeyho, vôbec si nepamätám, kto nás kedy fotil. Pod nimi sa len hromadia komenty, lebo všetci si zo mňa teraz robia srandu, ale to je len čistá závisť, priatelia, lebo ja som si dobre vybrala a chudák Pawel tam mal okolo seba furt roj báb a z toho jasne vyplýva, že ak by nechcel hárem, tak 99% z nich zostane odmietnutých. Pawel btw samozrejme nelenil, lebo s niekým tam niečo vraj riešil, ale povedzte mi, kto na tejto exkurzii nič neriešil?

Ach jaj. To sa mi páči, keď je život takýto. Keď sa neni na čo sťažovať, leda na počasie a povedzte, keď je váš najväčší problém počasie, v podstate je vám sveta žiť. (Bože, čo je vlastne toto za čudné spojenie, že sveta žiť? Kto žije sveta? Svet? Keď je vám blbě, tak je vám nesveta žiť?)
A Whisky mi napísal mail, že mu chýbam, hihihiiiiiii...vidíte, ja som femme fatale. Heh. Vlastne najvác heh, ako hovorí Dreamgirl.

Som abstinent aj keď nemusím

Jedna z hymien exkurzie a bohapusté klamstvo. Učím sa štylistiku...teda učila som sa doteraz, ale potom som si otvorila pívo (absťák z Poľska, málokedy mám takú akútnu chuť zrovna na pivo) a teraz som mierne pripitá a neche sa mi  nič, iba hybernovať. Viete čo? Dnešná skúška bola eňo-ňuňo. (Píše sa to tak?) (Jebáááááť.)
Pali dal taký test že dovidenia, bol strašne ľahký. Teda, keby ste si to aspoň dvakrát prečítali, máte s prehľadom áčko, ale ja len raz a preto som to akurát tak asi len prešla. A bolo 15 otázok a on zahlásil, že minimálne šesť treba mať na éčko. No neni tento Pali popiči? Šak taká stupnica už ani na základke neni...asi ho milujem. Ale len tak platonicky-univerzitne, chápete. (Bože, to robí to pivo, inak by som to ani v päte nemala, takéto písať.)

Sedel tam a keď sme si radili, tak len tak zazrel, aby sme prestali, ale inak pohoda jahoda. Nezabudol veru na tie prechlastané noci. (Už som sa aj chystala mu ísť povedať, že prečo taká atraktívna žena ako ja nedostane áčko...)
Potom som šla domov, pre zmenu som nezmokla jak zmok (včera...cez ten najväčší lejak, aj gaťky som mala mokré a veru od vzrušenia to nebolo).
A teraz predstieram učenie, ale hovorím, že po tom pive už ani predstierať neviem... Ejha.

Dnes sme sa na skúške zišli ako rodinka, aspoň väčšia časť z nás bola v Poľsku a len sme riešili a kecali a všeobecne to bolo také iné, ako predtým a strašne milé. Všetci sme teraz veľkí kamaráti. Lajkujem!
Bol tam aj Supermário, ale on na exkurzii nebol. Nebol, lebo je príliš fajnový na osemhodinovú cestu autobusom a celodenné šlapanie po meste, on je proste pozér a musí furt vypadať super a po ôsmych hodinách na slnku proste super nevypadáte, to je jasné.
No a on tam volačo ondil, lebo my sme sa bavili, ako sa nedalo učiť, keď sme si museli fotky na FB kukať a tak a on zatrepal že - celkovo nechápem ten element fotenia (no fakt, fakt povedal že element...pozér jeden, musí byť vkuse kurevsky erudovaný), keď sú všetci oblečení...
(DEBIL!)

Sedel za mnou a hneď sa ma začal vypytovať - Lucinka, ty ako sa máš vlastne? (Akože kedy my sme pokročili do štádia, že on ma volá Lucinka?? Chachachaaaa...skoro som zemrela.)
Ja hovorím že úplne najlepšie. Lebo je to pravda.
Potom sa ešte chvíľu riešilo, že čo ja a Whiskey, samozrejme Mário sa tváril že nič a potom povedal - Inak ty ideš na Novarock? (Btw, my už sme s ao tom bavili asi stokrát, takže to vie.)
A ja že jasné. A on že, no lebo ja mám jeden voľný pas do bekstejdža (odkiaľ to vlastne má???) a neviem koho by som vzal...
Chápete???!!!
Hovorím - samozrejme mňa, dúfam že nepochybuješ.
On - ale šak ty sa tam aj tak dostaneš...
(Och bodajby.)
A potom sa mi zadíval do očí a hovorí - ty máš takú zvláštnu farbu očí, to som si nikdy predtým nevšimol...
Ja: No to asi preto, že sa mi nikdy nepozeráš do očí.
On: No...musím priznať, že to je pravda...
Chacha. Mám farebné čočky, víme? Aj som mu to povedala potom, ale stále bol fascinovaný. A viete čo? Pri jeho hlbokom pohľade do očí som už nič nepociťovala. Skvelé, či?

Och ozaj...na fejsi si ma pridal ten poľský profesor. Ten, ktorý keď sa na mňa pozrel, povzdychol si, aké krásne devy sú Slovenky. OMFJ, práve mi píše na FB chate! Skaping!!!

Edit

Nesere sa s tým:
A ja zobacit veleme raz vase krasne sylvetky., Jakby ubylo 15 lat:)
Buia-tvar, po anglicine face, super perfektni nohy...nebo tez dobre duse:)

Dala baba hala-bala cukor na koláč a presladilo ho

Viete čo? Všetko sa na dobré obrátilo. Erasmus vyšiel. V lete pôjdem do D-landu okopávať (už som spomínala že v Bratislave by som ani prstom nepohla, aby toto mesto bolo čistejšie? Stále si myslím že stačí keď ja svoje odpadky hádžem do koša. Väčšinou teda. Lebo napríklad ohryzok môžem hodiť do kríkov, to je príroda. To ma naučila mama. Dokonca aj palička od nanuku je príroda - povedala mama a mamy majú vždy pravdu. A keď mám nejaký plast, a neni po ruke kôš, vždy je po ruke kanál - tak ma naučila mama. Takže - JA toto mesto neznečisťujem.) Ale k veci.

Slnko svieti a ja mám za sebou 4 skúšky, z toho tri na A. Oveľa lepšie ako zimné skúškové, kde som hneď z prvej skúšky vyletela jak mokrá handra.
A Triss znova bloguje!!! A dneska sa ideme na šrot opiť k Martine. Teda hehe...vypustiť Džina z fľaše. Už sme tak dlho nepili džin. Viete čo je zaujímavé? Keď sme u nás, počúvame napríklad Kiss (tá žúrka sa zapísala do análov) a u Mati vždy Petra Nagyho, proste to je tak. Aj keď dneska by sme mohli taký youtube-playlist zostaviť, kde by bol aj ten Grigorov, lebo "doživotne dám zbohom zásadám" som si pridelila ako osobné heslo. A hodí sa to na žúr.

Zajtra má byť vraj koniec sveta, preto je dobré si dnes užiť, opiť sa a zahulákať si. Tú seminárku, čo mám do nedele poslať, hádam ani začínať nebudem. (Či?)
A inak...nejaký ten recept sem ešte určite dám, lebo ja v poslednej dobe rada pečiem (šak to na mne vidno...kks včera som sa vážila a mám asi o sto kíl viac než minulý týždeň, tak dobre o 4...no keď mám byť úplne úprimná tak o 3, ale aj tak!) a sú to samé hovadské veci. Napríklad určite sa s vami podelím o červené pesto, to budeme robiť dnes a je to famózne. Vyžrala by som to aj samotné, bez ničoho.

A článok o statusoch...no, začnem zbierať materiál. Na druhej strane, to stačí len celý fejs skopírovať a materiálu je až dosť, lebo ja mám nejakým spôsobom švihnutý zoznam friendov. Skôr rozmýšľam nad tým, analyzovať niektoré indivíduá postupne a venovať im vlastné posty, lebo niektorí toho nadrístajú aj na dva články za deň. (Napríklad ja.) Aby ste nepovedali že len ohováram, môžem sem hodiť aj vlastné statusy. (Chacha, ale keďže je v moje moci vynechať všetko trápne a nevtipné, môžem zmanipulovať vašu mienku!)

Mlčanie jahniat

Chystáme sa na piknik! S veľkým piknikovým košom (ktorý nemáme) a s pohármi na stopkách (a také aké mám na mysli - viete, to čo mávajú Amíci vo filmoch - tiež nemáme).

Veľká noc je (nepíše sa to vlastne Noc?) u nás pokojná, nikto z našej rodiny sa neopováži nás vyšibať, lebo so Chantal sme robili taký cirkus, že už sa tej myšlienky vzdali. Som na nás hrdá.
Tak ale u nás sa veľkonočné zlozvyky nikdy nepestovali, náš foter sviatky ostentatívne ignoruje a tak sa nám to páči.
Ani veľa nežereme, včera sa na rodinnej zlezine vyskytol baran (mlčanie jahniat je to a nič iné! Ani nekŕkol, keď sme ho naporcovali.) a konec. Zaujímalo by ma, kedy sa bude piecť tradičný veľkonočný varan, ktorého so slepačím výborom už dva roky robievame. Tradícia už. A doteraz nikto nemal čas, budeme to musieť urobiť dodatočne, bárs aj v júli, ale toho varana by sme piecť mali, rovnako ako sa chodievame ožrať na Mikeša a na Vianoce.

A tajomstvo? Vidím že aspoň Girl to zaujalo, tak to teda poviem, veď už viete že svoje tajomstvo neudržím (aspoň že udržím moč a myšlienku - väčšinou) (teda moč vždy a myšlienku väčšinou).
Skrátka, určite si pamätáte že som písala o takej akcii dejepisárov. Bola tam celá katedra, aj  profáci (presne tam sme videli pána docenta tancovať na Vyjebanú zlatokopku v štýle "svadba v 70-tych rokoch"), aj bývalí členovia. Konalo sa to v Machnáči a ja som na konci nonšalantne ošablila hajzel.
Máte? Výborné.

No a bol tam istý nemenovaný alfasamec Supermário (bože keď ma niekto vygoogli, je to môj koniec, so svojím statusom váženej osoby sa môžem rozlúčiť).
Prvú polku večera som ho ignorovala a potom...som sa opila a povedala som si že ak niekoho ignorujete, síce to vyzerá cool a nestrácate hrdosť, ale moc si neužijete. A ja som ten typ, ktorý uprednostňuje zábavu. Viete. Však. (Som v našej skupine muž - nepamätám si narodeniny a meniny, neviem utešovať, nevšímam si náznaky a šukám kade chodím.)
No. Tak som sa teda bavila s alfasamcom (toto všetko som vám inak už povedala aj predtým, len v tomto bode som skončila) a trochu sa mi zlievajú detaily, tak to celé skrátim - on samozrejme provokoval, lebo je sebaistý jak ... no, niečo sebaisté. Rozhovor vyzeral asi takto:
"Keby som ti teraz povedal, poďme na záchod, tak so mnou nejdeš."
"Ako vieš?"
Zdvihli sme sa a ani sme sa nesnažili nenápadne odplížiť (ja som bola príliš opitá a on - nepamätám si, lebo som išla prvá).
Zamkli sme sa na chlapských hajzloch a... čo myslíte? Myslíte si zle.
Ja som nerobila nič, on ... ako by som to slušne...mal v tom prsty.
So weit, so gut, vtip je na konci (ako vždy). Bola som jak činka a ak viete kam tým mierim - so stúpajúcou hladinou chlastu je medzi mojou chuťou na sex a šancou na zdarný koniec nepriama úmera. Tak tak...nie len muži majú ten problém.
Keby som si len pamätala, čo vtedy povedal, celé by to malo teraz spád, ale keďže som zabudla, musím to len približne. Jeho poznámka bola v zmysle, že to bolo super a moja (a teraz sa pripravte):
"Čo? Že si ma nespravil?"
Tak, toto je ten slávny ster, na ktorom sa slepačí výbor zabáva odkedy som s tým vyšla na svetlo božie. Neviem, kde sa v mojej ožratej hlave zrodí taký nápad, ale viete čo? I like. Fakt mi tie stery idú v poslednej dobe. Ne žeby som tento konkrétny ešte túžila niekedy použiť, ale...tá predstava makes me laugh.

Nuda

A už je to tu, toľko sme sa jej báli, záverečná...
Ale trt, vlastne je tu niečo, čoho sa neviete dočkať, len sa trasete, kedy to už uverejním. Hohóóóó...presne vy plesne, pojednanie o nudných ľuďoch.
(Je to lepšie než baliť si saky paky - kto tvrdí že to nepozná, má obmedzenú slovnú zásobu. A keby vás to zaujímalo, pochádza to z nemčiny.)
Inak, trochu sa bojím, aby ten článok nebol nudný...predsa len, čo už môžete povedať o nudných ľuďoch zaujímavého? Na nich nie je nič zaujímavé.
Môžete mi povedať že som namyslená, ale...ha, presne - nemôžete mi napľuť do tváre a znechutene odkráčať (teda to môžte, ale nikto vás neuvidí, keď sa znechutíte pred vlastným monitorom), lebo sa skrývam vo svojej anonymite (Girl, ticho!) (Ona ma sleduje po Auparku, chápete...)

Nudní ľudia majú ku mne rôzny postoj, Niektorí by chceli byť ako ja (no dobre dobre...to si len ja myslím). (Ale prepáčte, vždy som to chcela niekam napísať, tak tu hádam smiem. Viem, že ma neberiete vážne, lebo nobody does. Btw, tento tvar mi v slovenčine dosť chýba.)
Tak ešte raz a pomaly. Pozerajú na mňa ako na zvieratko v ZOO (pche, nemyslite si že som vás neprekukla), alebo zvrchu. Tí čo ma považujú za iný druh, tí sú nudný as hell. (No, ne len mňa, hocikoho z vás, kto nejste nudní, ale nechceme zovšeobecňovať, lebo to nerobí dobrotu, víme.)
Oni sami majú tak nudní život, že vy im pripadáte zvláštny, iný, čudný, pozorovania hodný. Alebo možno aj vhodný na pokusy. Minimálne psychologické a sociologické.

Oni majú nudné štúdium, nudnú prácu, nudné okolie (ó, to vlastne nemusí byť tak...v ich okolí môžem byť napr. aj ja, chacha) a proste všetky aspekty ich bežného života sú príliš ... bežné. To sa dosť ťažko vysvetľuje. Ne že by nikdy nerobili nič nenudné, alebo vzrušujúce. Ale oni sú nudní vo svojej podstate, chcú a žijú svoj konvenčný život a väčšinou nerozumejú, keď sa im snažíte vysvetliť, čo vás na vašom živote nebaví. (No hej, to som ja, ten čo ho nič nebaví. Ale momentálne moja sínusoida stúpa, lebo som spokojná. To je vedľajšie.)
Oni sú takí...no viete - dlhodobý vzťah, úspešné štúdium a nejaká práca kde sú od svitu do mrku a zdá sa im to asi aj dobré a potom manželstvo a deti. Cha. A potom smrť, ale o tom už nikto nehovorí, len cynici ako ja.
Jasné, že oni vám to takto nepovedia. Jáj, zabudla som na auto, dom a psa, alebo inú blcháreň na štyroch nohách.
OMG. (Len sa priznajte, kto sa teraz spoznal a má chuť mi pár vylepiť! Hehe.)
Viete čoho sa bojím najviac? Že budem žiť konvenčný život. To je horšie než vojna a výbuch kadečoho (btw, nech ten rádioaktívny oblak kľudne dorazí aj sem, my čo nás pán doktor Janota onoho času posielal na röntgen každého pol roka sa nemáme čoho báť) (ani teraz mi nikto nechce vylepiť?).

Sú zviazaní svojím náboženstvom, výchovou, spoločnosťou alebo čo ja viem.
Niekedy si uvedomím, ako veľmi ma ovplyvňuje prostredie v ktorom som vyrástla  a vidím prečo konám a myslím tak ako konám a myslím (už chápete, prečo nám chýba pomocné sloveso do?) a je mi z toho zle. Lebo sa mi to ani nepáči a ani to nechcem, ale niektoré veci prídu tak automaticky, tak nebadane, proste ich robíte a hovoríte a ste o nich presvedčení a vlastne za to nemôžete, tak ako Nemci nemohli za to že ich fúzkatý zmanipuloval a tak ako bojovník za Jihad (btw čo je to za pičovinu, ako môže dať niekto do spojenia vojna a svätá....to je čistý oxymoron, ale o tom inokedy) nemôže za to, že sa chce vyhodiť do vzduchu v nákupnom centre. Chápete ma? No možno za to môže(me), ale kto to určí? Môžete za determináciu prostredím? Nejsom psychológ, Martina, vyjadri sa prosím.
Som zmätená. (Hlavne zasa trepem o inom, ale tí nudní ľudia sa mi vymkli z rúk, to som nečakala.)
Ako má byť človek indivualitou, keď sme vlastne masa? (Hmm...to by bol maturitný sloh...napíšem ministrovi.)

No tak sa radšej vrátim k nudným.
Lebo som to neklasifikovala, iba tak šlendriánsky naznačila. Hentí vyššie spomínaní sú latentní nudní ľudia, lebo to na nich nevidno.
Našťastie sú aj takí na ktorých to vidno, tých môžete potom rovno obchádzať oblúkom, takže sú úplne neškodní, lebo vás neotravujú.
To sú také tie...voláme ich "to je taká milá baba". Ako sa raz vyjadrila Odpor, to sú baby, ktoré sú tak nudné, že o nich nikto nevie povedať nič, iba že je to milá baba a to už svedčí samo o sebe.
Nosia roláky zemitých farieb a čudné gate, alebo keď ne roláky, tak iné čudné pulóvriky čudných farieb, veľmi neutrálnych, ku všetkému sa hodiacich. Nosia okuliare s čudnými škaredými rámami (a pritom je toľko pekných rámov! Bože...a ani ne drahých.) a nemaľujú sa (veď načo), dokonca ani na fotku na maturitné tablo ("načo sa budem maľovať, veď to potom nebudem vyzerať prirodzene ako každý deň" - no čo na to môžete povedať???). Vlasy nosia do copu, alebo nedajbože rozpustené, ale sú len rovno strihané, nefarbené a čudné. Proste strih sa absolútne nehodí k ich typu tváre. Sedia v prvej lavici a nevyrušujú, píšu si vždy poznámky, aj keď je to nuda a nikdy sa nevyparia skôr z hodiny, len aby mohli ísť klebetiť do kaviarne. (Teraz tu propagujem svoj životný štýl kaviarenského povaľača, správne.)
No máte chuť s takými ľuďmi baviť? Odpoviem si za vás, ne. Lebo sú tak nudní, že kým vám rozprávajú niečo nezáživné, rozmýšľate o inom, alebo uvažujete, aký majú život. Či aj iní si myslia že sú nudní, alebo len vy ste kritický egoista.
Ale možno ich iba determinuje prostredie a nemôžu za to. Mali by sme to preskúmať hlbšie.

Never stop pretending that this is never ending

Blogger by mal poskytovať (nám blogerom, našej blogovej komunite...no haha) nejaký ten...neviem ako to presne nazvať. Povedzme že poznámkový blok, kam by sme mohli zapisovať nápady s cieľom neskôr ich využiť v blogovom príspevku. Lebo niekedy nemáte čas, chuť, alebo celkovú predstavu, ale máte nejaký jeden nápad, fragmenty, ktoré by ste si chceli poznačiť, aby ste nezabudli.

No jasné že mám, mám asi sto zápisníčkov rôznej veľkosti a farieb, kam si zapisujem všetko čo mi preletí hlavou, nosím ich v kabelke, povaľujú sa mi po stole, alebo prípadne tam kde ich zabudnem...ale to je iné. To je papier. Ale nač je mi niečo na papieri, keď je to 10 000 míľ vzdialené - no dobre, tak asi päť krokov odo mňa. Chcelo by to nejaký virtuálny zápisník. Neviem, na koho sa mám v tejto veci obrátiť. Na Billa? Na Marka asi ne, ten rieši iba problémy typu prečo dopč (všimli ste si že dopč je akronym v podstate hodný anglického wtf?) mi neustále padá chat na FB.

Hm, tak úvod by sme mali. V podstate išlo o to (áno, áno), že mám niekoľko tém, ktoré by som tu chcela rozobrať, len už som väčšinu zabudla, lebo ja som dôležitá osoba a musím myslieť na toľko vecí, že radšej nemyslím na nič a môj diár je narvaný (neviem kedy sa to stalo, nikdy som nemala prehnane veľa zápisov v diári...) a ja ho pre istotu neotváram, lebo niektoré z tých termínov už začnú hrýzť.

Ale každopádne si pamätám aspoň jednu vec - chystám sa na menšie kritické pojednanie o nudných ľuďoch. To je vám zaujímavá skupinka, chcelo by to nejaké vedomosti zo sociológie, aby to znelo erudovanejšie, ale bohužel...a na psychológii tiež často chýbam (raz som sa musela dať ostrihať a raz som zaspala a to už sú dve absencie, my oh my...už mi zostáva len jedna a musím si to rozumne premyslieť, kedy si ju vyčerpám), tak to bude len také. No viete...trochu wicked a trochu sick. Lenže nudní ľudia sú zaujímavá vzorka a hemžia sa po svete, je ich plno a na nás, čo nudní nie sme (haha) sa pozerajú trochu cez prsty, alebo so záujmom (ako na vtákopyska v ZOO - no povedzte, videli ste už vtákopyska? Videl už vôbec niekto niekedy vtákopyska? Podľa mňa ne, a z toho usudzujem, že možno ani neexistuje.)

A potom som chcela ešte jazykovedno-kritickú rozpravu o mužoch. Lenže ešte neviem presne čo všetko tam zahrniem. Keď sa mi nebude chcieť, tak ju nenapíšem vôbec, koniec-koncov si tu toho o mužoch môžete prečítať dosť...ale toto chce byť všeobecnejsie, lebo ja rada generalizujem a ironizujem a muži sú na to ako stvorení.

No jasnéééé, už viem čo bola tretia téma. Aligátor, náš beloved. Aligátoru venujem jeden post celkom určite.

Zápisnica

Teda ja sa síce vždy nechám poľutovať, ale na ten posledný príspevok som veru nečakala "Ty moje chudiatko". Šak oné...sa vedomte, to nedáva zmysel. To ne ja, to vy ste moje chudiatka, lebo ja idem a vy ne, chápete, však. (Dúfam že sa nikto neurazil.)

No a tak. Včera zasadal slepačí výbor a ja som ukážkovo vytuhla už o trištvrte na 11 a šli sme spať. A nepríjemné zistenie večera bolo, že nemáme koho ohovárať. Chantal tvrdí, že to znamená nedostatok sociálnych kontaktov. Asi hej. Ako je možné, že nám nikto nejde toliko na nervy, aby sme sa ním zaoberali aspoň pár hodín? Nerozumiem. (Kolegovia a ľudia ktorých doučujeme sa nerátajú...na tých môžete pičovať, ale to neni pravé ohováranie. Len výdatné ohováranie vás duševne uspokojí na takej úrovni aká vyhovuje kritériám slepačích výborov po celom svete.)

Veď viete na čo narážam. To nie je myslené zle, to nie je zlomyseľné ohováranie, ktoré by niekomu škodilo. To je ohováranie z čistého plezíru. Vlastne by som to radšej nazvala ujasňovanie faktov a vymenúvanie nedostatkov. Okrem toho som si istá, že som predmetom ujasňovania faktov minimálne u niekoľkých známych. Je to dobre, kým vás ohovárajú, ste v kurze a vlastne - o čom inom by sa mali ľudia vybavovať? O práci? Čo sme nejakí workoholici?

Jeden deň Wicked Lady

Dnes som mala šesť prednášok, čo v praxi znamená prísť do školy o 8:30 (no dobre, o deviatej, lebo nie som nikdy schopná dojsť včas) a odísť z nej o 17:30.
S jednou voľnou hodinou po ôsmich odsedených, ani sa to nedá nazvať obednou prestávkou, lebo je to poobede, ďaleko po obede.

Ale nevadí, popojedem. Dnes som sa nalietala, aspoň v prvej polovici dňa. To máte tak, keď meškáte, musíte sa ponáhľať (no až tak zas ne, lebo radšej dojdem neskoro, než spotená a zadýchaná, v mojom prípade totiž meškanie zvyčajne presahuje 10 minút a zastávam názor, že je jedno, či meškáte 15 alebo 30 minút...už tak je to veľa. Preto nakráčam do triedy dôstojne.) (Ale hovno, aj tak bežkám po schodoch vždy a cestou sa vyzliekam, rozopínam a potím jak prasa - zmena teplôt - a jednou rukou vypínam mp3-ku, potom sa dorútim do triedy a zahuhlem pardón, dobré ráno, alebo niekedy aj nič a prášim do zadných radov. Cestou očami zdravím spolužiakov a rozdávam úsmevy.) (Potom sa ešte - hlavne v zime - asi 10 minút vyzliekam, hniezdim, vypínam zvonenie a hľadám vhodnú polohu na tvrdej stoličke.)
(Potom sa začnem baviť s ostatnými, väčšinou začínam vetou "Čau, o čom je reč...?")

A kde sme to...? Zasa som odbočila od témy. No tak som najprv dofučala na Politické procesy v ČSR a tam som lelkovala (vlastne som lelkovala celý deň, lebo som nemala so sebou nijaké papiere, tak som si nemohla písať poznámky...zakladač so sebou v prvý semestrový týždeň zásadne nenosím), ale henten chlapík je aspoň zaujímavý.
Potom som mala seminár k didaktike dejepisu, kde nás je mrte málo (ach...už vidím ako sa budem museť zapojiť do diskusie aspoň niekoľkokrát za hodinu...bŕŕŕŕŕ...), ale našťastie som tam dlho nezostávala. Akosi sa stalo, že teta mi nezapísala predmet do AIS-u, tak som jej dala podpísať také oné, potvrdenie a bežkala s tým na študijné.

Cestou som sa zastavila na M107-ke, kde mali niektorí vyvolení metódy, či metodológiu či ako sa tá pičovina volá. Ten predmet je VUZ (akože všeobecný učiteľský základ...pedagogické chujoviny, ktoré majú povinné všetci bez rozdielu rasy a je to takmer vždy nuda a je tam nával, takže je o hubu dostať sa tam...). Presne ako sa dalo čakať (v zimnom ho neotvárali), bolo tam asi trilión ľudí, celých nedočkavých. Vlézla som dnu, aby som jej povedala, že ja chcem dojsť o13:30, nech s tým počíta (ona že dobre, dojdite...).

Keď som vošla do triedy, hádajte, koho som medzi triliónom ľudí uvidela ako prvého. Presne. Stál tam (práve ma napadlo "stál tam on a možno chcel byť mojím snom" a moje spolužiačky to v štvrtej triede ZŠ prerobili na "stál tam on so svojím veľkým schneemannom" proste srandy kopec), celý v čiernom, jebač jak sviňa a usmieval sa na mňa tým svojím namotávačským pohľadom. Kývla som mu na pozdrav a zas prášila preč. A ešte som si hovorila chacha, dneska dobre vyzeráma  ešte som aj namaľovaná, aspoň že to.

Bežala som na študijné - prosím pekne, cestovala etelinkou, lebo naša škola je rozlezená po meste jak rakovina - tam som si nechala zapísať predmet, vytlačiť nejaké pičoviny a mohla som ísť naspäť.
Cestou som počúvala Die Ärzte a oni majú super texty, tak som sa musela furt usmievať. Napriek mrholeniu a sychravu (sychravo som povýšila na podstatné meno, keď je teraz furt takto...).
Došla som spať a zaparkovala v bufete (môj luxusný obed pozostával z jednej predraženej bagety, v ktorej bolo všetkého málo, akurát masla tam bolo príliš...bleh), ale pani Bé (terminologický aparát používaný ešte na strednej - skratka pre pani bufeťáčku) šla na obed (do jedálne...som trdlo že ma to nenapadlo skôr než som si kúpila tú hnusnú bagetu), tak nás vykopla. Vytrepali sme sa na prvé poschodie a zistili, že naša prednáška je na prízemí, ale keď už sme tam boli, zostali sme tam chvíľu sedieť.
A zasa. On išiel po schodoch, kráčal si ako poloboh (som si istá, že by nesúhlasil s takým označením, lebo sa asi považuje minimálne za boha...to polo by nezodpovedalo veľkosti jeho...EGA) a znova mi venoval svoj zvodný úsmev (omg, na moju hanbu musím povedať, že fakticky zvodný, na sekundu som až zabudla že je to kokot, to preto, že u mňa zakrnel zmysel pre morálku).
Keď mi bol už chrbtom, vážne som sa zaksichtila, takže baby vyprskli do smiechu.

Neviem či vás nudiť opisom ostatných prednášok, ale hádam aj áno.
Literatúra bola ako vždy, teta rozprávala veľa a od veci ale jednu múdru vec povedala - že tento semester tu bude veľa utrpenia (samozrejme myslela obsah kníh, ale my vieme svoje).
Potom som sa dopravila na tú metodológiu, ktorá bola v ešte menšej miestnosti než tá doobeda a bolo tam asi rovnako veľa ľudí. Na starú pannu sme museli čakať asi tak 40 minút (kokóóós...a vraj má dieťa, ale to nič nemení na jej výzore starej panny, stále na tom trvám) aby nám oznámila "Nejako sa dohodnite, miestnosť máme malú a všetci tu zostať nemôžu."
Milujem tento ich prístup, že nejako sa dohodnite. Viete si predstaviť dohadovanie s 50-timi študentami, ktorých ani nepoznáte...
Oznámila som, že prídem budúci rok v zime a odplichtila som sa...našťastie je vždy v zálohe ešte iný predmet (keďže nám sa vkuse všetko prekrýva...aspoň nejakú výhodu to má). Budem chodiť s Dašou na religionistiku.
Kým sme tam čakali, začala som jej hovoriť o chalanovi. A ona že hej, všimla si ho v triede, vraj hrozný jebač. Ona ešte totiž nevedela celú story. Keď som jej dopovedala koniec príbehu, považovala ho za kkta. Veď tak to je.
Ale dnešný deň bol ako nejaký fantóm...

Máte pocit, že tento deň je nekonečný? To aj ja. Religionistika nie je posledný bod programu.
Po nej (ale nebojte, už sme vo finále) nasledujú dejiny niečoho (nie som si istá ani obdobím...ale myslím že ide o strednú Európu a nejaký novovek, či čo, proste jebte na to, celý čas som si aj tak čítala Posledný kabriolet...nie, nie je to povinné čítanie, to pre radosť).
Najprv som sa zamotala na katedru dejepisu, že či sa nestači len zapísať a vypadnúť, ako to u rozumných vyučujúcich na prvej prednáške chodí. (Ale ne, tento nudný patrón prednášal predčítaval a pri tom robil asi 5-minútové pauzy...na skapanie.)
Na katedre som stretla dve spolužiačky a tam sme vykecávali. Sedeli sme na takej lavičke oproti nástenke a tak som sa začítala do papierov. Visia tam zoznamy prednášok na ktoré sa môžte zapísať (veď viete, nástenkový systém u nás fičí, aj napriek tomu, že už dva roky univerzita funguje na AIS-e. Ale staré dobré zvyky netreba meniť, hlavne to nečakajte u historikov, tí ľpia na starých obyčajoch) a tak som kukala na stredajšie poobedia s Pannou Máriou (Sovietsky blok a Balkán, pohoda-jahoda, neviem sa dočkať kedy tá ježibaba začne na nás hulákať to svoje "Pani kolegynka!!!!"), že kto je tam zapísaný.
No, už to asi viete skôr, než sa vymáčknem. Chalan. Jeho meno tesne pod mojím, úha, aká blízkosť. Bože dobrotivý...štyri hodiny na prednáške kde je vás sedem dokopy...žúžo.

Yes oh yes

Znova sa dostávam do stavu vyrovnaného singla. To mi treba a to mi ide, nebudem sa stresovať kvôli nejakému chlapovi. (Nie a nie a nie! Ani keď mi ešte pred pár dňami vykladal o osude a podobne, proste NIE!)
Takže, prosím ťa, ukľudním sa. To že som včera zežrala v noci Twix (len tak, zo stavu zúfalstva), na to proste zabudneme, hrubá čiara a hádam sa do konca týždňa vrátim tam kde som bola v stredu ráno. Totiž do stavu sladkého egoizmu. (Na single živote je predsa najlepšie to, že môžete byť egoista!)

Takže dnes, v duchu zmysluplného trávenia voľného času, opravujem písomky. Len aby som sa dozvedela že tí krpatí zmrdi na mňa serú, ale veď keď uvidia tie známky, prejde ich smiech. Len aby som vás uviedla do deja - najlepšia známka je dvojka (75%). Stupnicu zmierniť nemôžem, ak teda nechcem známkovať štýlom pomocná škola. Teda pardón, C variant sa tomu hovorí, podľa nového školského zákona. Asi aby sa nikto nemohol urážať že aká pomocná. Pritom každý vie, že do C variantu chodia debilkovia. Teda pardón, duševne postihnutí.

Ešte by som si mala pripraviť nejaké hodiny, lebo s mojou chuťou pracovať to ide fakt z kopca a potom musím improvizovať a pomaly sa začínam báť, že si to moji žiaci všimnú (a asi sa im to nebude páčiť, keď si dajú do pomeru cenu a výkon).
No a ešte ísť k babke. Kks, znie to ako odškrtávanie povinností, ale nehnevajte sa...musí mať človek furt náladu na svoju rodinu? Podľa mňa ne...aspoň že ide aj Chantal, lebo inak by som sa zhrýzla od nudy. A táto strana rodiny je hrozne uhučaná (ja to mám asi po nich, teda uhučaná som určite, len že asi z tejto strany to vzišlo) a mňa tam vždy bolí hlava keď sa začne riešiť politika. Nechápem, prečo sa všetci nevedia zmieriť s tým že babkovci sú Ficovci a hotovo a nemá cenu presviedčať ich o tom, že je to pičovina. Načo???
Ak mi poviete že som nepoučiteľný pesimista, tak to teda som, hlavne v otázke zmeny politického názoru, nedávam tejto krajine nijakú nádej, ale presviedčať vlastnú babku je o nervy.

Nezmar s kondičkou skacká na jednej nohe

Je to výborné, raz za čas zorganizovať zasadnutie slepačieho výboru. Chlastať v kuchyni víno a fajčiť šišu, foter opodiaľ...chudák. Ten si dnes vypočul viac než asi chcel. Ale my sme sa nasmiali.
Úroveň humoru suterénna, ba až mierne nižšia.
Prebralo sa všetko. (Táto veta znie tak odhodlane, ako keď píše autorka bestsellerov Urbaníková. Ííííha.)
Každá členka výboru musela pretriasť muža, pretože každý potrebuje druhých zhovadiť. Každý muž dostane hneď prezývku a vymyslí sa k nemu nejaký debilný príbeh. Aby sme sa mali na čom smiať.

Revízia srákov hokejového tímu!

Keď ja nechcem byť krysa, prosím ťa ukľudni sa

Volala mi Daša a vraj nemám stresovať. Tak nestresujem, o deviatej som s tým sekla, vydepilovala som si nohy (a neviem sa dočkať času, kedy depilácia nôh bude najnáročnejší program dňa a najnáročnejšou kognitívnou aktivitou bude rozhodnúť sa akou farbou si nalakovať nechty) a spravila som 10 klikov. To je tak...musím so sebou niečo robiť a keď sa mi fakt STRAŠNE nechce (to ako vždy), tak aspoň klikujem, lebo 10 klikov nie je masaker a viac aj tak nevládzem...zatiaľ.

A bycigel smutne stojí v obývačke a na ňom prevesené uteráky. Hanba mne, hanba mojej rodine, hanba mojej krave! Ale už fakt budem, budem, budem cvičiť, leto sa nezadržateľne blíži, stačí sa pozriež z okna na zasneženú záhradku a všetko je jasné.
No a budúci týždeň idem po polstoročí zas do plavárne, to mi treba.
No a teraz si celý večer len čítam blogy, vlastne jeden, Daily Whinge. Je to extrahované ...ehm, niečo. Metafory nie sú mojou parketou, aspoň teraz ne. Ale ten blog ma fascinuje a rozosmieva a všetko, som unesená štýlom aj celkovým dojmom. Presne. Človek má pocit, že to snáď ani nemôže byť pravda...ale kto vie.
Každopádne, odporúčam pozrieť.

Deti moje...definitívne by som mala prestať napchávať sa po večeroch čokoládovými vločkami, pretože po prvé sú samé (to aby som nemusela rozmýšľať, či sa píšu sami, alebo samy) o sebe dosť kalorické a po druhé je mi z mlieka kvalitne na tyčku, je to horšie než osem vodiek, tie zvládam s prehľadom. Vždy rozmýšľam, či je normálne, aby jedna ženská vypila bez problémov osem vodiek (alebo čohokoľvek so 40% koncentrovaného šťastia). No lebo...ja sa vôbec nejdem tváriť že je to nejak veľa a nad mieru, lebo iní vypijú viac, ale aj tak... keby som sa spýtala mamy, asi by odpadla, lebo ona za veľa považuje tak tri. Si myslím. Videla som totiž jej pohľad, keď som sa neopatrne spýtala jedného nášho známeho (doktora), koľko by som teoreticky mohla mať promile po 10 gin tonicoch. (Trištvrte fľaše šampanského som zamlčala.)
No. Iróniou osudu som ho na druhý deň stretla v Aligáči, nadrbaná jak činka. Bože, to tiež už bolo pred sto rokmi (asi minulé leto...?)
On žije v Amerike a bol tu vtedy na víkend.
Aj ja chcem žiť v Amerike a chodiť do tejto diery len na víkend. Či na týždeň, či na koľko sa sem vôbec oplatí lietať.
(Som hrozne smädná.)

Zajtra keď sa zobudím, moja prvá myšlienka bude (ako každý deň) "dopiče, ďalšie skurvené ráno" ale nenechajte sa zmiasť, každým dňom sme bližšie koncu (teda skúškového) a to ma teší. Len nemám rada rána. Rána bych zrušil... Jediný čas, kedy dokážem zniesť že je ráno, je keď niekam cestujem. (A ne električkou do školy.)
Už aby to tu bolo. Chystáme sa na krátky výlet. Niekam. Bude to ppč. Vysokoškolská partia, je to porád lepšie než na strednej.

Ešte mi povedzte, prečo v čase cholery (to ma len tak napadlo) musím myslieť na lovera. Prečo? A tie časy, kedy ma kvalitne sral, si pripomínam len násilím, lebo v tej mojej prázdnej gebuli samozrejme zostáva to pekné. Boha, život je nechutné klišé. A toto už je paródiou samé na seba. Idem radšej spať, aj tak mi vyblikáva comp, aby mi jemne nevtieravo oznámil, že zachvíľu skape. A nech skape...potom mu narvem do diery ten kábel a šup s ním do eletriky. A bude vymalováno.

Hovoriť striebro, mlčať zlato

Normálne sa tým neriadim, iba príležitostne na skúškach. Teraz sa učím frazeológiu, čo by bolo vlastne dosť vtipné, keby to nebola nuda. Teda ako frazeologizmy sú super, že áno, ale tá teória o nich, ktorej dosť dobre nerozumiem... (pre tých čo nepochopili uvediem príklad: iregularita ako transformačná defektivita) (ťažkopádny preklad, ale neviem ako by to bolo po slovensky lepšie, okrem toho presne takto tomu rozumiem, teda nijako...).

A teraz niečo úplne iné. (Kto pozná Monty Pythons, vie.)
Viete, niekedy rozmýšľam, prečo niektorí bloggeri píšu nezrozumiteľne, ich výplody sa potom čítajú ako Hviezdoslavova lyrika (tým nechcem priamo povedať že napiču...) a človek si nie je istý, či sa autor uchechtáva, aká mannovská (no sorry) irónia-paródia sa mu podarila, alebo to myslí smrteľne vážne. Ja naproti tomu píšem hmlisto a obšírne (a nehovorím priamo, že moje texty sa nečítajú napiču), ani sama niekedy nerozumiem, čo som pôvodne chcela a lakonický štýl si odpúšťam (znova...lakonicky odpovedám na skúškach, nemrhám slovami a svoje latentné vedomosti neprezentujem príliš okato) (okrem toho mám taký špeci úsmev, používam ho aj na ženy, ale už mi minule bolo povedané, že je koketný...teda nie od skúšajúcich, od spolužiačky).

A teraz niečo úplne iné. Muž s troma zadkami.
Včera sme pozerali Twin Peaks, tatík konečne kúpil ďalšiu sériu. Milujem Lyncha, lebo mám pri jeho filmoch pocit, že som v inom svete a že moje problémy sú nepodstatné (to je dosť dobrý pocit a u mňa ho dokáže vyvolať iba umenie, žiadne obrázky hladných detí v Afrike nezaberajú).
No a sovy nie sú tým, či sa zdajú. A nemyslite na to. Dokonca sa mi začína páčiť special agent Dale Cooper. Čo to so mnou je? Okrem toho som nejaká rozcitlivelá v poslednej dobe (ako nehádam, sa, môj cyklus si so mnou robí čo chce, ale začína to byť neúnosné) a idem sa rozplakať nad každou blbosťou. Napríklad nad nejakou pesničkou v rádiu (nebudem menovať konkrétne, lebo by ste na mňa zavolali dokyho s vkusnou kazajkou) alebo film, alebo proste čokoľvek. Tradične som sa samozrejme definitívne rozrevala až sama nad sebou, včera. A to tak intenzívne, že ma potom niekoľko hodín bolela hlava. Patril k tomu aj melodramatický cirkus o tom, že už v živote do školy nejdem a že tu nikto nechápe moje problémy (to iba tak na okraj, v mojom veku je už táto hláška trochu prežitá...no ale aj tak, asi mám druhú pubertu).

Idem sa vrátiť k fraze. Ale ešte prv (fakír padá na zem a valí sa krv)...si spravím nejaký šalát...noc bude dlhá, len ja a Harald Burger.

Všetko je napiču, všetko je nakokot, vyjebaný prezident, skurvený systém, chleba je drahý

A skurvená armáda tuším. To je celkom typické pre Slovákov, myslím že by to malo byť našou hymnou. Na ten nápad som samozrejme nedošla sama, bol to koment od nejakého poľského fanúšika Zóny A na youtube. Milé, akú máme povesť, čo? Ne že by som sa čudovala.
Spomenula som si na tú pesničku a k nej neodmysliteľne patrí Bohuš a vždy myslím na tie noci v Aligáči keď toho hralo a všetci do toho ziapali svoj hnev na svet. Spravidla to púšťal v jednom bloku s "Doktor Fico" a ešte nejakým ska, Haberom a "Dnes mám rande so svojím mestom". Skrátka slovenská tvorba v celej svojej škále prezentovatľnej Aligátoru.

Pred chvíľou som odporne zahrešila (NAHLAS), že dopiče, keď som jebla miskou o dvierka skrinky (nechtiac). Miske sa nič nestalo, ale viete, zvyk je železná košeľa. Komu sa zdá, že sa vyjadrujem hrubo, nech sa páči tam sú dvere. A komu sa zdá že som moc úprimná, nech táhne též. Tak, sme tu už len my? Fajn.
Oné, inak, totok a také...chcela som len, že vítam novú čitateľku na tejto ...ehm, ako to mám nazvať? V tejto výlevke všetkej mojej vnútornej špiny? Občas vypláva aj niečo pekné (aspoň dúfam.)
Tak, odkazujem len to, čo aj všetkým svojim spolužiakom, keď im posielam nejaké tie poznámky - HAVE FUN!

A teraz je to úprimnejšie, lebo chápete, ako by sa niekto mohol zabávať pri čítaní Žmegača? (Kto nevie, nech vygoogli.) (No dobre, ušetrím vám prácu, Viktor Žmegač je nejaký Chorvát, či čo, proste Juhoslovan, ktorý asi nemá priateľov ani rodinu, lebo napísal niekoľkozväzkové dejiny nemeckej literatúry. Nepýtajte sa ma, prečo by nejaký Chorvát chcel písať dejiny nemeckej literatúry. Od začiatku, to neviem teda kedy bolo, asi od stredoveku, až po súčasnosť.)

Tak ja som toho Žmegiho (ako som ho familiárne nazvala, veď som s ním strávila v posteli - v rôznych polohách - nepretržite dva týždne, iba čo som sa šla napiť, nažrať, vysrať alebo som zaspala od únavy) prepísala do zrozumiteľnejšej podoby, skrátka som tú jeho drbnutú nezrozumiteľnú knižku spoznámkovala, za čo mi ešte furt chodia všetci ďakovať (aj keď som niektoré časti odflákla). Ale nebola by som to ja, keby som medzi tie literárne fakty nedopísala rôzne moje postrehy, poväčšine vtipného charakteru. Potom je aj litika sranda. Jaj, že litika, to sme hovorievali na základke. A ešte aj vitika (výtvarná), prďák, nemina, anglina, slovina...a preto mi Chantal stále hovorí, že som neminárka.
A prečo ja tu vlastne hovorím o Žmegim???

Dneska som dala ďalšiu skúšku (na A, ak vás to zaujíma, ale nezaslúžené, takže nemám tie euforické pocity, ale veď to je jedno, spomienka vybledne a v indexe zostane áčko) a dávam si voraz, kým sa zajtra vrhnem na frazu. Išla som von s Triss, na chvíľku, pred (jej) tréningom a nažrala som sa v Mekáči. Lebo viete, dneska začalo to príjemné obdobie, ktoré ja nazývam eufemisticky krvavé sonety a celý deň mi bolo hrozne zle, tak som nejedla. Teraz na večer to statočne doháňam. Jedno kuracé menu pred šiestou, doma jedna Fidorka a teraz som zežrala misku müsli. (Hej, presne tou miskou som nechtiac jebla do tých dvierok na tej skrinke.) Ne obyčajných müsli, ale takých konc komplet čokoládových (majú určite aspoň miliardu kalórií) a tá miska bola kopcovito zaliata mliekom. Panebože, je mi už trochu zle (ale od prežratia). Nuž, som si istá, že počas krvotoku (čo chcete, biblický výraz, fakt, spýtajte sa Chantal, písalo sa to buď v Biblii, alebo v Tóre) si žena môže dovoliť nejaké menšie extrémy (ako válov cestovín a parenica veľkosti futbalovej lopty).

Teraz sedím v obývačke a čučím na VH1 Classic, dávajú program Smells like the 90´s. Príjemné.
Ja som vám inak pôvodne išla povedať niečo k veci a nemalo to byť ani nejaké hrozné pičovanie na život, len také všeobecné filozofovanie, ale prisámpiču som zabudla, čo to bolo. (Och, cítim, ako môj žalúdok rozkladá tie vločky, z ktorých by sibírski väzni v gulagoch prežili celú zimu.) (Neni to moc príjemné.)
(Krehnú mi prsty.)
Mám nový tentok, layout, teda lejaut (chacha), ako ste si určite všimli, jedine že by ste oslepli a mali teraz taký PC s brailovou klávesnicou, ale neviem či môže byť aj obrazovka v brailovom písme (nepíše sa to braillove?) tak fakt netuším, ako by ste si tento hodnotný príspevok prečítali. Jedine, že poprosíte mamičku, otecka, babičku, deduška...tety, strýkov, bratrancov, sesternice, susedov alebo miestneho farára. Božínku, radšej ne farára.

Jaj, chcela som povedať, že v podstate môžem nadávať koľko chcem, som nízkeho pôvodu. Viem to, lebo môj dedko z kratochvíle robil rodokmeň a dostal sa do 17. storočia. A zistil, že nijaká modrá krv nehrozí, boli sme sedlač, tak je to. No a sedlač nemá úroveň, right? Tam platí iba - chudobná chalúpka, ale čistá. Naša chalúpka neni ani veľmi chudobná, ani veľmi čistá, aspoň časti, ktoré mám ja na starosti ne. Viete, musela som zanedbať nejaké povinnosti kvôli učeniu a keďže my sa doma nehráme na také, že "on teraz nemôže, tak jeho prácu si rozdelíme my ostatní" tak zostal bordel. Júúúj, práve ide od Madonny Beautiful Stranger a klip s Austinom Powersom. Hehe.

Že haven´t you met beautiful stranger. No jasné, že som. Och, raz na jednom metalovom koncerte som sa znenadzajky začala objímať s neznámym jebačom a na konci sme sa aj bozkávali. Ani neviem ako sa volal. (A z koncertu si nepamätám ani kokot.) Ale bola to haluz. Inak irónia (hodná aj Thomasa Manna) je, že na ten koncert som mala ísť s frajerom, ale som sa s ním rozišla (v skratke: špatne šukal) a tak som tam bola len so sestrou a frajera-bývalého sme aj stretli. Asi nevidel (hádam) čo sa dialo s tým beautiful strangerom.
(Bože ten Austin Powers to je hrzone hnusný chlap :D) (It´s good to be me...skaping!)

Čo by vás ešte zaujímalo? Vás nič a mňa tiež nič...takže nič. (To raz povedal náš fyzikár na strednej, keď napísal na tabuľu nejaký príklad a otázkou "čo nás bude zaujímať" chcel docieliť, aby sa niekto chopil riešenia. Potom našťastie správne zhodnotil situáciu...zrejme nebol úplne senilný, aj keď sa tak rád prezentoval.)

Ozaj, dnes keď som ráno cestovala v električke, tak som stála nad takým starším chlapíkom, ktorý si ťukal do mobilu. Mal taký ten mobil s obrovským displejom a ťukal doňho takou tou maličkou tyčkou, ktorú k takému telefónu dostanete. A ja som si drzo čítala čo píše (robím to vždy, lenže voľakedy keď boli malé displeje, šlo to dosť ťažko, tak som čítala ľuďom cez plece iba Nový Čas) a on normálne písal báseň!!! Neni to haluz? Je.

Načo názov

Hej hej viem, mala by som sa učiť a ne tu pičovať a nemala by som sa toľko sťažovať, ale už som sa dlho ne (páči sa mi tento štylistický zvrat(ok), keď vynecháte polku vety, či čoho, že už dlho som sa ne. Môže to byť čokoľvek).
Včera som dala tú skúšku a chvíľu som bola v eufórii (a matka to považovala za dostatočný dôvod aby mi kúpila pančuchy - jasné že ne nejaké obyč silonky, ale hanbaté, ktoré boli zlacnené a pôvodne stáli nejakých 15 euro, tak si to predstavte, to už stojí za to) a tešila som sa. Dnes som si uvedomila, že už som štúdiu tento mesiac venovala presne toľko času, koľko ostatní, akurvát ja mám za sebou jednu poriadnu skúšku a oni už takmer všetky. Takže zrovna nejasám blahom.
A dneska som začala s dejinami ran(n)ého novoveku (akože musím, že ranný, keď je to aj v AIS-e tak zapísané a trištvrťka spolužiakov to tak píše do svojich poznámok...) a je to nuda a nechce sa mi. A mám to v pondelok a dneska sa chystám na stretávku zo ZŠ, ktorú som už odriekla (aj na Facebooku som zrušila event, dala som si že not attending, to viete, mám takú obsesiu, že keď sa niekde pridám a potom si to rozmyslím, musím to zrušiť, lebo by som pociťovla veľký vnútorný nepokoj) ale potom mi písala spolužiačka čo to organizuje a bola taká nešťastná a nasratá zároveň, že koľko ľudí sa na to vyjebalo (no hej, dala to doprostred skúškového...), že mi to došlo až ľúto a sľúbila som že sa zastavím. Ale ja sa najviac naučím večer, lebo cez deň sa neviem donútiť a večer už mi lepí a proste som taká nejaká...no neviem. A namiesto toho aby som s ateraz učila, tu vypisujem, ako by som sa mala učiť. Vidíte?
A okrem toho, učím sa to z cudzích poznámok (lebo ja žiadne nemám, keďže som tam nechodila...dokonca som nedošla ani na priebežný test, asi mi ho dá napísať v pondelok pred skúškou, on je taký dobrý. Teda dúfam že mi ho dá, lebo to je 80 bodov...strach pomysleť, keby som išla s mínus 80 bodmi na skúšku...och) a rozčuľujú ma tie pravopisné chyby a najviac ma rozčuľuje, že to je baba čo študuje slovenčinu a má hentaké chyby!! A strašne zle sa to číta, lebo hrozne škrabe. No ale darovanému koňovi sa na zuby nepozerá, že.
Takže sa mi nič nechce (už som spomínala?) a tá stretávka...no, keďže sa nechystám piť, mohla by som sa tam aspoň vypraviť autom, ak mi tato požičá, ale ktovie či nebude drndať a nebude mi veriť že fakt nechcem piť...Hm.

Deti drahé...móže ma škola tak nebaviť? Sama nechápem kedy a prečo to dospelo až sem. Nebaví ma nič a tá všeobjímajúca nuda je hrozne ubíjajúca. A aj predstava že by som nedajbože predlžovala štúdium, to som vyhlásila, že radšej by som so školou sekla, ako tu tvrdnúť (mama sa netešila moc), to ešte pred tou skúškou...ale ja musím mať priemer, viete, aby som sa dostala na Erazmus, a keď sa naňho nedostanem, tak ma bude okolie nanávidieť asi...(viete, komu by sa tiež chcelo ma ľutovať dlhšie než mesiac, že. Mne rozhodne ne.)
Ježiš, mala by som si umyť hlavu a opilníkovať nechty. Hlavu kvôli stretávke  z nechtov ma ide drbnúť, aké su hnusné už. Idem ja, prečítať si niečo o baroku, to je aspon zaujímavé. (Wikipedia, haha.)

Milenci v skrini a iné

Dnešným deťom napadajú pri slove škola asociácie vhodné akurát pre Freuda. Okrem trápnych "zákaz mobilov" a "zákaz fajčenia" je tu vec, ktorú v mometálnom stredoeurópskom čase lajkuje 11 ľudí (ten status je tam podľa Facebooku presne 17 minút).
A to prosím "veľké prsia". Nebudem ďalej komentovať, lebo fakt neviem ako.

A potom je tu jeden cudzí status ktorý ma dostal a vôbec by nemal, tomu verte, že by teda nemal, mala by som ho prejsť a ani si nepovšimnúť, lebo je od jedného muža, ktorému už pekne dlho nepatrí moja pozornosť a proste už som za tým a blablabla...ale dostal ma a teraz mám v hlave a hrudi taký čudný pocit a vôbec sa mi to nepáči. Bože musím to stihnúť, kým sa mi vybije notebook, tak popojedem.

V živote som milovala len dvoch mužov (to je bieda aký nepomer je medzi láskou psychickou a fyzickou v mojom prípade...). A ten prvý z nich bol anglický Číňan (nič nehovorte, ani si nemyslite, mamu skoro jeblo, bol z takej skupinky čo tu bola na stag party...no jo). Ale on nebol ten ženích (to prišlo až neskôr, že rovno ženícha baliť), no a ja - mladá a blbá, akurát v maturitnom ročníku (znamená maturita zrelosť???) som s ním trošku riešila pred Charliesom (omg, to boli doby) a vlastne ani nič nebolo, lebo vtedy som ešte bola také neviniatko. (Takmer.)

A ja som sa zamilovala na prvý pohľad, proste na šupu, nikdy predtým ani potom sa mi to nestalo. A hovorila som si že aká som trúba, lebo zamilovať sa do chlapa ktorý si s vami užije, lebo si programovo prišiel užiť, že to neni dobrý nápad. No ale my sme si písali každý deň na nete a neviem ako to, ale on potom tvrdil že ma miluje a ja som ho milovala, úplne najviac, strašne a zničujúco (teda pre mňa) (patetické, ale pravdivé).
A bol tu, dvakrát a náš "vzťah" (či čo) trval asi pol roka a väčšinu času z toho som bola nešťastná, lebo mi chýbal.

Potom sa zrazu prestal ozývať, neodpisoval, bol taký čudný a jedného dňa už neodpísal (samo o sebe to bolo dosť divné, lebo neodpísal na chate - chápete, keď neodpíše na mail, ale vyjebať sa na to priamo online na chate je husté) a neodpísal ani nikdy už. (OMFJ, vidím ten slovosled, ale nestíham teraz rozmýšľať nad štylistikou.)
A ja som sa ešte pár mesiacov ubíjala, trápila, revala do vankúša, preklínala ho a myslela na to aké to bolo keď sme boli spolu (super, a aj tak som presvedčená že ma miloval, lebo to vidíte na očiach...aspoň si myslím). A pointa? Ten chlap sa na mňa síce vydrbal, ale nevymazal ma z fejsu. A ja už dávno nechodievam na jeho profil, aj keď pred pol rokom asi som tam zablúdila, iba tak a všimla som si že výrazne zredukoval zoznam friendov (zo 400 asi na 200) ale mňa nevymazal. (Nerozumiem.) (Ne že by som z toho vyvodzovala nejaké dôsledky.)
A ten chlap si nikdy nedáva statusy. Až dnes, po asi 4 rokoch mal status, že sa mu v júli narodí dieťa.