Girls are back in town

Dnes ideme do mesta (do MESTA, ne do Harleya!) a prosím pekne, to už je hodné aj poznamenania, lebo v MESTE sme neboli ani nepamätám (asi odkedy zrušili Aligáč) a svatá trojica ešte k tomu, že ja, Triss a Martina. Svatá, chacha, ale hlavne že trojica, aspoň to je pravda.
Už sa teším, lebo po prvé som nebola opitá asi tak mesiac (na Eurocampe sa mi to napriek každodennému žúrovaniu ani raz nevymklo z rúk...únava vás dorazí skôr než sa stihnete ožrať) a po druhé sme už dlho neboli v MESTE. Chápete. Chápete čo to znamená? Otvorili nejaký nový podnik, to bola jedna z prvých informácií, ktoré sa ku mne dostali po príchode z cudziny (chcela som že zo Západu, ale aký je už len východné Nemecko Západ?) a tak som sa potešila a ak ešte Boh dá a aj Aligátor znova otvoria, tak už sa svet bude točiť správnym smerom.

Teraz sa napríklad netočí, ne že by sa točil nesprávne, ale zdá sa mi že asi úplne zastal. Hlavne som ešte stále konsternovaná z náhleho návratu do vlasti, necítim sa tu doma a to som bola preč iba tri týždne a viete si predstaviť čo to pre mňa bude vrátiť sa po pol roku? Asi zemrem a budem odpočítavať dni, kedy zase budem môcť vypadnúť.
(A ešte som si nezvykla, teda už pomaly to ide, ale len pomaly, že mi tu každý rozumie a preto som minule Chantal nahlas povedala "Ešte som sa dnes nevysrala", na ulici, síce prázdnej, ale zrazu sa spoza rohu vynoril taký chlapík a to presne v tom momente, takže to určite počul a ja som len vyprskla do smiechu. To za to, že sme tri týždne riešili sranie každý deň...vidíte, človek si tak zvykne a potom si musí dávať pozor.)

A necítim sa tu doma, to už čo je? Ja som to hovorila vždy, že ja sem nepatrím, len všetka rodina a kamaráti fotrovcov to vždy obrátili na srandu žarty (treba si rozšíriť slovnú zásobu), že "kam by si už len chodila" a "doma je predsa najlepšie" a "aj tak ti tu bude všetko chýbať" (vtedy som si pomyslela "kam asi!" "to určite!" a "to vážne pochybujem" ale mlčala som, múdro.)
A teraz som už nadobro presvedčená, že pre mňa je svet a ne zaprdené Slovensko a sem mi stačí chodiť na návštevy ale ne tu stráviť celý drahocenný život (24 rokov je až dosť a ešte tu asi nejaký čas pobudnem...). Navyše už aj viem, čo by som v tom svete mohla robiť, takže moje sny naberajú konkrétne obrysy a ako vždy sa už predčasne teším a v duchu sa balím (nemôžem sa tohto zlozvyku zbaviť) a plánujem, aj keď ešte nemám nič poriadne zistené a už vôbec ne vybavené (to aby ste si nemysleli, zas až taká aktívna nejsom, ale mám ešte celý rok...).
A teraz tu budem ešte dva týždne ktoré plánujem vyplniť žúrovaním, návštevami babiek a asi by som mala vrátiť knihy do knižnice, ktoré už mám pol roka (možno že ani ne, iba asi päť mesiacov).
To je adekvátny program a potom zamávam na diaľku.

Viete čo? Strašne mi chýba Eurocamp. Je to také zvláštne ne? Ste zavretí niekde tri týždne a celé je to ako veľký psychologický experiment, lebo sa tam utvárajú vzťahy ako v skleníku, veľmi rýchlo, veľmi intenzívne a potom keď idete domov, tak plačete za ľuďmi, ktorých ste pred mesiacom videli iba na fotkách na oficiálnej webstránke organizácie a nevedeli ste si priradiť mená a tváre. A po troch týždňoch máte pocit, že opúšťate najlepších priateľov (a tí pritom čakajú na vás doma a už sa na vás tešia a neni to celé nejaké zvrátené?)

Predtým som si nevedela predstaviť, čo znamená Európa (teda, samozrejme som si myslela že si to viem predstaviť, ale po tom, ako som to zažila, má slovo Európa úplne iný význam) a teraz sa mi zdá, že jedna krajina nie je dosť na život. Príliš všedné, príliš nezaujímavé, príliš nudné, stále to isté a nikdy zmena a stereotypy a uzavretý priestor...och Bože, možno ma chápete, alebo možno ne, lebo niekedy mám pocit že ostatní nerozmýšľajú tak ako ja a preto vôbec nepochopia ako sa cítim, ale človek si zvykne (napríklad moja rodina ma nechápe a to viem na sto percent, možno otec, ale mama asi veľmi ne, alebo len sčasti a o babkovcoch ani nehovorím) (tety a podobne tu nespomínam z rovnakého dôvodu).
Napríklad moja babka, viete...to má ale asi každý, tento generačný rozdiel, je to neprekonateľné a pritom to bola kvetinová mládež, ale zavretá za ostnatým drátom a preto v nej udusili akékoľvek predstavy o slobode a navyše sú ešte aj presvedčení že tú slobodu majú a že v nej žijú a myslia. (Ak ste stratili niť, to nevadí, lebo aj ja už ju strácam, začína sa to tu nápadne podobať na Ulysses - píše sa to tak? - aj keď sa o tom zjavne nebudú deti v škole učiť.)

No a moja babka napríklad nechápe ako môžem mať zlý deň (alebo možno skôr nechápe ako to môžem dávať ostentatívne najavo a potom sa so všetkými pohádať - lenže oni provokovali - lebo ona bola vychovaná k poslušnosti, alebo ja neviem k čomu, proste pionieri a kokotiny) a nechápe ani prečo by som chcela odísť, lebo pre nich je prioritou dokončiť školu, vydať sa a mať deti a mne sa chce z tej predstavy vracať, naozaj, alebo niekedy plakať, ale rozhodne to neplánujem vo svojom živote, lebo ja nič neplánujem a ani s tým nezačnem (a budem rada ak sa mi podarí naplánovať tehotenstvo, ale dobre sa poznám, takže ktovie ako to nakoniec dopadne). Napríklad som celý život vedela že po škole nechcem ísť do práce (ale kto by chcel, chacha), teda viete, ne tak konvenčne, že (chcela som napísať zmaturujem) zoštátnicujem a zamestnám sa v úrade a budem každé ráno pochodovať s aktovkou a zapnem comp a o 12 na obed a o 4 domov (to by bolo, čo? Ísť domov už o 4...no, sweet dreams), ale viete čo tým chcem povedať? Moja mama celé roky chodila domov asi o siedmej a keď prišla za svetla a šla s nami do parku, bolo to prekvapenie, no neni to skurvený život? Tráviť ho v práci...či len ja som divná? Ale zjavne väčšina ľudí to tak chce, lebo to tak robia.
A teraz ma ospravedlňte, asi by som mala ísť upratovať (je sobota...vidíte, konvencie), dokončím to niekedy nabudúce, keď zase budem mať takú zamýšľavú chvíľku.

Hop prd tralala

Keď už tak spomíname (neviem ktorý z mojich dnešných úžasných dvoch článkov čítate ako prvý, ale ak je to tento, tak vedzte že som ho písala ako druhý a bežte na môj blog o varení, nech mi stúpa návštevnosť) na detstvo, viete taký vtip že hop prd tralala? Akože frčalo to v 90´s keď som mala asi tak 10 rokov a bola to pičovina jak mraky (mraky sú pičovina?) a nechápem, ako sme sa na tom mohli smiať vždy dve hodiny. Alebo aspoň dve minúty. Lebo teraz keby mi to niekto povedal tak by som sa len presvedčila, či nepotrebuje odbornú pomoc, a ak by mal tiež 10 rokov, tak by som sa silene usmiala. (Jasné, neviem to s deťmi...ale vôbec ma to netrápi, ja nemusím ich a oni mňa, vybavené.)

Inak mala som v hlave koncept celého tohto pokecu, ale úplne som ho zabudla, kým som vypisovala svoje skvelé recepty, ako polievku z bujónu napríklad (ale všetci nejako začíname a keď raz budem variť v telke, tak to bude humorný zážitok zo začiatkov).
Fakticky si vôbec nespomínam, čo som to chcela. Hm...dnes mi odpadlo doučko, ten dobrý chlapec mi zavolal 15 min pred začiatkom, keby som nesedela v aute ale v buse, tak asi dojdem tam a prerazím s ním vchodové dvere.

Mohla som ísť von s babami...ale potom som zistila že oni nikde neboli, lebo prší (katastrofa).
Musíme sa stretnúť, lebo ja a ešte dve ideme v nedeľu na tri týždne makať do D-landu ako dobrovoľníčky, no neni to super? Je to super. Budeme pracovať, dobrovoľne a s piesňou na perách (poznáte ten vtip s mačkou a horčicou? Ak ne, napíšte mi a ja ho zverejním. Nebojte, neni neslušný.)
Zo mňa si každý robí srandu že tam idem vyšukávať, ale prosím vás, to ne ja hľadám šukačku, to šukačka si vždy nájde mňa (to je podobný princíp ako s fackovaním hanby...po rokoch sa niektoré veci otočia). Ako keby som mohla za to, že raz za čas stretnem niekoho kto si priam žiada prejebať (eh, nešikovný slovný zvrat, žiada si to každý druhý, ale viete čo som tým myslela). A ja taký filantrop, häähää.

Včera som pozerala Boat That Rocked a ešte pred tým Almost Famous (najlepší film na svete). Ale aj Boat je najlepší, lebo to je film o rockeroch a ja milujem filmy o rock´n´rolle so skvelými soundtrackmi a jebačmi. Som si na konci aj poplakala, ne že by to končilo smutne, teda v istom zmysle aj hej, ale plakala som nad sebou (egoizmus?), že som sa narodila v dobe hnusných ajťákov, ktorých neznášam a ne v 60´s. V Amerike alebo v západnej Európe, to se rozumí samo sebou. To by bolo skvelé, bola by som groupie napríklad Led Zep (Robert Plant za mlada...OMFJ), alebo Rolling Stones (hovorte si čo chcete, Mick je škaredý jak noc, ale pretiahnuť by som sa nechala!) alebo alebo alebo...to je jedno.

A žila by som ako v Almost Famous. Presne tak si predstavujem svoj budúci život. Sú sny kvôli ktorým sa oplatí veriť na reinkarnáciu.
A vtedy všetci počúvali rock´n´roll, ne len päť a pol človeka, viete to bolo také iné a hudba mala úplne inú silu a význam, teraz už hudbu nikto nepočúva, trtkovia si sťahujú svoje elektronické sprostosti z internetu, kam sme to dospeli???
Je to na plač. A teraz si idem pozreť Samotárov. Už som aj zabudla o čom to je, len viem že jeden tam toľko húlil, že zabudol že má frajerku a začal chodiť s inou... Alebo Reqiuem za sen? Bože ale to nemôžem pozerať sama, šak sa budem báť.

Bože dočista som zabudla že dnes je výročie začiatku pvej svetovej vojny! (Zjem si za nich koláčik?)

O ajťákoch, právnikoch, učiteľoch a všeobjímajúcej jebnutosti

Neviem presne kde by som začala, tak sa chopím ajťákov, nakoniec o nich dokážem rozprávať aj dve hodiny vkuse. Áno...bohužiaľ, a ani sa neopakujem, až tak veľa ich poznám.
Dieťa je možno v mladosti normálne, ale potom sa niekde stane chyba a je z neho ajťák, bože uchovaj, aby sa to stalo aj mojim, ja mám k počítačom a technike všeobecne negatívny vzťah a záleží mi vlastne iba na dizajne, lebo ja tie ostatné veci vôbec nevyužívam.

Napríklad Martina má teraz nový mobil (ak boh dá, už aj ja dnes svoj dostanem - ružový, to je všetko čo o ňom potrebujete vedieť, lebo ani ja viac neviem) a hovorila, že sa tam dá nastaviť obrázok ku kontaktu. To sa dá inak aj na mojom starom...viem to náhodou, lebo keď bol ešte nový, tak som sa chvíľu zaoberala aj týmto (v ten prvý večer keď som ho dostala) a potom už ma to prestalo baviť. No a vždy ma to privedie k rozmýšľaniu nad tým, prečo ľudí vlastne nadchýnajú takéto veci? Neni dôležitejšie ako mobil vyzerá zvonka? (Keby ma teraz počul ajťák, tak sa bude smiať, že ani dizajn, ani obrázky ku kontaktom...ja viem, lenže my sme ženy a sme normálne, lebo nejsme ajťáčky. Vždy viac uznávam obrázky ku kontaktom, ako technické parametre. Čo sú vlastne tie parametre? Dajú sa jesť???)

Ale nechcela som ani o Martininom a mojom novom mobile, ale o ajťákoch, že. Ja totiž pár z nich doučujem a je to fakt na porazenie. Jeden je absolútne neschopný sa niečo naučiť (ten čo si myslí, že Guns ešte hrajú) a druhý...no, má 25 (či 26? To je jedno) a je to workoholik (neznášam to, je to ako alkoholizmus a oberá to rodiny o matky...). Navyše som presvedčená, že miluje ajťáctvo, a to je tiež podozrivé.
Viete on je taký...on proste myslí tým ich spôsobom, na niektoré témy sa s ním nedá baviť, lebo keď odpovedá, tak tam vidíte tú jeho schému.
Napríklad čítame článok a on sa pýta na slovíčko. Dajme tomu že...hmmm...bloß.

On: Čo to znamená?
Ja: Iba, len.
On: Ale čo potom znamená nur?
Ja: To isté...iba, len.
On: Načo sú im dve slová na to isté? (Načo nám je aj iba aj len???)
Ja: (stále pokojne, lebo toto sa opakuje každú božiu hodinu len s rôznymi slovami) Veď aj my máme synonymá. Vieš čo sú synonymá? (Kontrolná otázka, len pre istotu, viete...som zvyknutá na všeličo.)
On: Hej, hej, viem...ale aj tak, nestačí im jedno slovo?

Človek sa pýta, ako ho môže vôbec niečo také napadnúť...ty kks, predstavte si že na každý výraz je len jeden ekvivalent, to by som chcela potom vidieť Shakespearovu tvorbu. Aj keď možno na angličtinu to nevzťahuje, lebo tú má rád. (Z nepochopiteľného dôvodu ajťáci milujú angličtinu...)
A toto mám na programe stále. Okrem toho keď niečo prekladáme, musíme to robiť od slova do slova, presne, exaktne, proste uňho neprejdem s tým, že opíšem ten výraz po nemecky, aby ho pochopil. Naňho sa jednoducho nedajú moderné metódy uplatniť (čudné nie? Veď ajťáci milujú moderné technológie...len v normálnom živote sa správajú jak jedinci s Aspergerom.), najlepšie je prečítať, preložiť a slovíčka si samozrejme nepíše, lebo to sa mu nechce. Niekedy je s ním sranda (keď sa zajebávame a neučíme), ale často ma hrozne vytáčajú jeho spôsoby.

Plus. Zruší mi každú druhú hodinu. Musí ich všetky zaplatiť, ale chápete...on platí a platí a vôbec mu tých prachov neni ľúto? Ajťáci si nevážia peniaze. To je ďalšia vec. A nevážia si ani čas ostatných, lebo oni majú zrovna pohotovosť. Pohotovosť pre ajťákov??? Kde sme??? Čo je toto za svet pre Kristove rany? Pohotovosť majú predsa lekári. A keď má teda pohotovosť, prečo sa vôbec niečo doučuje? Prečo má vôbec sociálne kontakty s inými? Veď najdôležitejšia je na konci aj tak len jeho prijebaná ajťácka pohotovosť.
Okrem toho, včera som počula prípad, že chlapca ajťáka lákajú do práce na sladkosti, aby došiel načas. Nie, nemá 14. Chcete ešte nejaké iné dôkazy o tom, že sú načisto prijebaní?

A tí právnici? K nim nemám veľa, oni len zastupujú tú väčšinu asertívnych, komunikatívnych, priebojných, dravých, mladých (a ako hovorieva Triss hlavne asap) ľudí, ktorí dnes študujú pre titul a potom pohŕdajú inými povolaniami, hlavne tými, kde nezarobíte na dovolenku na Maledivách, na BMW a na časté večere v El Gaucho.
Je mi už z toho nanič, ako neustále musím zo všetkých strán počúvať, aká som chudera, lebo študujem na pedagogickej. Prosím??? Chudera??? Moji zlatí, aby ste neboli prekvapení, lebo po prvé budem učiť vaše deti a po druhé, keď celý tento svet dospeje do záhuby (kam aj smeruje, ale o tom inokedy...ako študentka histórie sa nepozerám na budúcnosť pozitívne), tak učiteľov bude treba vždy. Ale chcela by som vidieť, čo budú robiť bledí hráči počítačových hier, keď náhodou v dôsledku nejakej katastrofy prestane fungovať všetko, nijaká elektrina a nijaké počítače. Uplatnia svoje skúsenosti z Lara Croft?
(Ne, nepozerám priveľa katastrofických filmov, ja ich nemusím, ani netvrdím že to bude zajtra, ale prosím vás, pozrite sa na tento svet. Niektorí by bez počítača nezarobili ani cent! A je smutné, že ich je tak veľa.)
Končím tvoj Fero. Je mi z toho niekedy zle.

Klub sráčov a iné večierkové dobrôtky

Dnešný deň trávim v nečinnosti, len ne v takej uvoľnenej, lebo ešte mám vo štvrtok poslednú skúšku, tú najhoršiu, s náladovou tetou. Vóbec, ale vóbec sa mi nechce. STRAŠNE sa mi nechce. Je to literatúra 20. storočia a to ma nebaví, ani jednu knihu som neprečítala (ja viem, to ma zrovna nectí, ale nebol čas a mňa hentie spoločenské romány vytáčajú, lebo všetci hrdinovia sú idioti alebo nejakým spôsobom jebnutí...už si len vezmime toho trtka z Plechového bubienku (od Grassa), čo sa ako trojročný rozhodol že nikdy nezostárne (so mnou nikdy nezostááárneš, so mnou nikdy nezostááááárneš, so mno-o-ou nezostáááááááááááááááááááárneš, úúúúa...tak nejak) a zaobstaral si na to plechový bubienok (???) a potom sa po rokoch rozhodol že predsalen zostarne, tak zostarol...prosím vás...to mám čítať? Ne diky, stačí mi toto základné info.

Grass napísal ešte aj nejakú knihu (Katz und Maus), v ktorej hlavný hrdina bol nedobrovoľný outsider (lebo ten plechový kokot bol dobrovoľný, všimnite si ten rozdiel), lebo bol fyzicky abnormálny - mal priveľký ohryzok. Ešte raz  - ????? To myslel smrteľne vážne???

Plus sa to tam hemží všelijakými ospravedlňujúcimi sa dielami, chápete Nemci a židia... (keď si píšem poznámky, nikdy neviem, s akým Ž mám písať Židia/židia...lebo Nemci chceli vyhubiť asi oboje, či? Hm, no to je jedno. Aj keď asi s veľkým. Och, v nemčine je to oveľa jednoduchšie, tam sa proste všetky podstatné mená píšu s veľkým písmenom a je po probléme.)
A to ma tiež nebaví, lebo koho by to aj bavilo, furt dookola...skôr ma zaujíma tá história, ale príbehy? Ne diky. Okrem toho je to nuda a okrem toho sa mi zdá nudná celá židovská kultúra (tak a teraz ma ukameňujte). Bola som raz v takom ich múzeu (svinsky drahé, ale niekto nám to zaplatil, lebo to bolo zo školy) v Berlíne a skoro som tam skapala. Od nudy teda.
A kde som to...?

Jáj, akože sa mi nechce, svinsky nechce. A tá skúška je až vo štvrtok, to znamená, že sa musím učiť až do štvrtka. Plus mám predkrámie a viete čo to znamená? Žerem jak nezřízená, všetko čo mi príde pod ruku a furt mám chuť na sladké a potom zas na slané, človek by povedal že som asi tehotná (to brucho tomu už čochvíľa bude nasvedčovať), ale nie nie....v poslednej dobe sa veru nič také neudialo, čo by spôsobilo tehotenstvo (ehm...aha, vlastne hej...no, ale to už bolo hovadsky dávno, pred asi dvoma týždňami a okrem toho keď ste na mol, tak sa to neráta, lebo si to neužijete) (ale mohla som ja na to takto zabudnúť?) (prisámpiču si začnem robiť taký súkromný zoznam aj s menami, lebo už strácam prehľad) (hanba mi, viem).

Moja hnusná alergia nezmizla a strašne to svrbí a zajtra musím ísť voľky-nevoľky k dokyne...mój ty kokot, na to nemám čas, musím sa učiť (zajtra sa musím, keď som teraz tu, chápete).
A inak, práve som zapla fejs a vidím že môj krpatý bratranec (malý, šak bol ešte doteraz furt malé decko!!!), čo bude mať za mesiac 15 sa pridal do skupín Mama je len jedna a preto ju nadovšetko milujem a Skupina pro nadržené teenagery.
Nuž, neviem ako to vhodne okomentovať, ale napadá ma k tomu jedna hláška z toho sprostého filmu Klub sráčov, ktorý sme boli nútení sledovať v Poľsku v buse (veď viete, polovodičova pomsta). Neviem či ste to videli, ale tam sú dvaja strašne drbnutí puberťáci, ktorí sa hrajú na DJ-ov a ich pesnička (či ako sa tomu hovorí...ten mix) znie: "Ja bych šukal, až bych pukal!" A toto furt dokola a ten druhý do toho rytmicky vykrikuje "Kozy! Kozy!"
Jeeej, našla som to na youtube, tak si to môžte pozreť. Nebojte, má to len 51 sekúnd...aj to je asi moc, ale podstatná časť je hneď na začiatku.

Máj, chlastu čas

Nemám rada poopičné depky. Je to nechutný pocit a navyše to ani neni poriadna depka, taká že sa vyrevete a máte na to dôvod, je to len taký neurčitý divný pocit samoty a otupelosti, clivosti a pochmúrnosti. A otupnosti.
Mala som to včera, ako vždy keď sa opijem.
Celý deň som pozerala telku (televízne filmy...čo vám poviem, aj ten dabing bol v rovnakej kvalite ako tie filmy...), jebala na školu a žrala. Keď hovorím žrala, myslím tým ŽRALA a teraz mám výčitky svedomia. A piekla som koláč, ktorý som žrala dnes ráno a ešte je mi zle, lebo som si dala priveľa. (No, ráno, to ako asi pred hodinou.)

Ešte k tým filmom. Dúfala som, že na MTV czech pôjde Paris Hilton BFF contest (inak čo znamená BFF? Chantal tvrdí že best fucking friend. Asi hej, lebo to druhé F tam je mrte odveci.) alebo aspoň My super sweet 16 (nerozumiem, prečo sú tak na vetvy z toho že majú 16, keď aj tak ešte nesmú piť) ale išla len "hudba", tak som sa musela zmieriť s HBO. Najprv niečo o nejakom stroskotancovi (Mark Pease Experience tuším), ktorý na strednej patril do zboru a bol akože super a teraz už má 21 a ešte stále má pocit, že je super a chcel by nahrať demo a pičoviny kokotiny a nakoniec zistil že jeho frajerku (stredoškoláčku) mu šuká jeho bývalý učiteľ (učiteľ spevu a divadla) a tento Mark to zistil tak, že - z neznámeho dôvodu - upratoval bordel v izbe jeho slečny a našiel tam pásku "Mac singing" (Mac je tá jeho puča) a to si vzal a počúval to v aute a to bola nahrávka zo skúšky či čo, mac spievala, učiteľ jej hral na klavíri a na konci bolo niečo ako "Prečo sa smejeme?" "Neviem.", cmuk-cmuk-cmuk "Takto?" "Ooooh, áno, áno, presne takto. .... Au!"  "Prepáčte, to moje hodinky..." "Nevadí." "Tu?" "Ooooh, uuuh, ó bože, presne tam."
A také zvuky, ako keby ho ťahala za gule, alebo páriace sa mačky (imitujú detský nárek)...fakt otrasné, neviem aký bol originál, ale ten dabing bol PRÍŠERNÝ.

No a milý Mark takto zistil že mu ju jebe ten učiteľ (btw, učiteľa hral Ben Stiller a mal šediny, také dosť divné...to mu mohli aj prirodzenejšie urobiť) a dostal depku a vlastne tá baba vôbec nezistila že on má tú pásku. Nevidela som koniec, lebo som musela ísť na WC, takže fakt neviem, ale keď to budú opakovať, asi si to kuknem, lebo to bola kokotina jak traky.

Potom išlo Vychovávať Hope (nejaký HBO seriál, fakt hrozný, ani nekomentujem) a potom išla Vojna neviest...no tak to stojí za to. Popri tom som piekla, takže som to pozerala len tak jedným okom, ale tie scény sú neopísateľné. Neopísateľne debilný film. O dvoch najlepších kamoškách, ktoré sa rozhádali kvôli tomu, že obe chceli mať svadbu v júni v hoteli Plaza a bol iba jeden termín a tak si robili hrozne zle, ale nakoniec to dobre dopadlo (ale bola aj záverečná bitka pred oltárom v šatách a trhali si závoje), jedna sa vydala a druhá zistila, že vlastne si s tým svojím nerozumie a obaja sa zmenili a fňuk fňuk, rozišli sa priamo v kostole a ona si začala s bratom tej svojej kamošky.
(Moje nervy.)

Potom som stihla koniec Pretty Woman (aspoň niečo dobré) a zasmiala som sa na tých ich handrách.
Vlastne ešte niekedy medzitým išiel Otčim (tuším už som to raz videla), thriller, skrátka otčim bol vrah (vyzabíjal svoju rodinu, lebo mu išli na nervy, alebo tak nejak) a príbeh bol o tom, že matka troch deciek sa s ním zoznámila a samozrejme vtedy nevedeli že on je vrah ale bol podozrivý a šecko bolo podozrivé a susedka videla na nete nejakú fotku najhľadanejšieho zločinca a došla im povedať že sa naňho podobá a tak ju zabil a tak podobne. Nakonci veľká bojová scéna v interiéri ich obrovského baráku a sčasti na streche domu (pršalo a blýskalo sa, samozrejme), vrah ušiel, 18-ročný syn zostal v kóme a prebral sa po pol roku.
Film končil desivo a dramaticky scénkou, kde iná matka dvoch soplákov v supermarkete stretla nášho vraha a zoznámili sa. Titulky.

Potom som ešte pozerala nejaký film s Nicholasom Cageom, ktorý riešil nejakú misiu v Bangkoku. Ale nedávala som pozor, takže neviem o čom to bolo.
Vidíte, deň som strávila plodne. A dnes idem do Malaciek a kupujem si víno, lebo za a) moje telo nie je schopné sa vysporiadať s takým množstvom tvrdého chlastu a zostať potom ešte pojazdné (a ja zajtra učím) a za b) šetrím.
Na druhej strane - viem, že keď si vypijem svoju fľašu vína, už budem mať chuť dať si čokoľvek a nebude mi ani vadiť že miešam. To so mnou robí vínčisko. (Keby som pila tvrdé, nemiešala by som to s iným tvrdým...aspoň väčšinou,.) Ach, ja budem zajtra vyzerať...

Who am I and if yes how many?

Už týždeň jem iba do piatej. Nepokladala by som za také podstatné vás o tom informovať (veď koho už zaujíma môj 1452789451. pokus schudnúť), keby...no presne. Keby som to dnes kolosálne neporušila.
Po normálnom obede som spásla jablko a tvarohový koláčik. Zatiaľ pohoda, to bolo ešte o pol druhej (aj tak je to prežieranie, ale kým je pred piatou...). No a domov som došla presne o piatej tak si hovorím, že dám si ešte rýchlo niečo malé, aby som večer nemala hladové kŕče. (Potom sa cítim ako v hladovej doline.)

Viete ako vyzerá niečo malé? Takto: kyslá ryba s hriankou. Fidorka. Kura s ryžou (omg, napísané to vyzerá ešte horšie než v skutočnosti, ale...detská porcia!). Miňonky. Tým končím, je sedem hodín a mne je solídne zle. (Kto by sa čudoval.) Nie je to tehotenstvo, je to predkrámie.
Teraz mám výčitky svedomia. A aké. Chcela som to najprv zatajiť (Chantal to vie, ale ona by ma nebonzla, lebo my držíme spolu, sme nechutné sestry - to s tým síce teraz priamo nesúvisí...ale, možno. Nech. Obe sa vieme nechutne nažrať.)

Potom som si ale povedala že to nemá význam, aj tak by som to zajtra Martine priznala (máme spolu tento deal, že nežrať po piatej a večer sa nalievame čajom aby sme ojebali žalúdok).
Neviem totiž udržať tajomstvo, ani nemám pevnú vôľu a nechám sa presvedčiť na každý nápad (či blbý, alebo skvelý, je jedno). Tieto veci tiež priamo nesúvisia s mojím chudnutím, ale nepriamo spolu súvisí všetko. (Každý každého pozná a všetko so všetkým súvisí...poznáte to.)

To že neviem udržať tajomstvo (nazvať moje obžerské hody tajomstvom je prehnané, ale chápete ako to myslím) - teda nie vlastné, to sa prejavilo v nedeľu. Teda už v pátek, ale v nedeľu tak úplne (lebo v pátek som bola len s Martinou a stačilo mi jedno pivo, aby som to zo seba vyklopila a v nedeľu sme skypovali - slepačí výbor teda - a Martina sa spýtala učiteľským tónom "Nechceš nám niečo povedať, Wicked?")

Tajomstvo som teda tajila (chacha, to je mi štylistika) asi mesiac - neviem presne kedy bola naša slávna katedrálka (tá na ktorej som sa sťala pod obraz boží a ohodila celý hajzel v Machnáči štýlom, za aký by sa ani kdejaký motorkár tlstý nemusel hanbiť), tak odvtedy až do piatku.

To že sa nechám presvedčiť na všetko (a vážne netreba byť dobrý v argumentácii), súvisí s týmto katedrálkovým tajomstvom. (Ešte chápete, či už sa mi podarilo vás dokonale dopliesť?)
A že nemám pevnú vôľu? To zahŕňam tiež do bodu dva - teda nechám sa presvedčiť. Hocikým na hocičo. No, to zase nie, ale viete, niektorým proste neodoláte.
Chcete to vedieť, čo sa tam vlastne stalo? Podľa mňa je to už premlčané. Navyše...čo ak niekto z PdF číta môj blog? Mal by sa priznať, keď ma stretne.
(Ja sa budem chichotať a pýriť a mlžiť a zahovárať, to je taký môj štýl.)

A inak - moje deti ma včera vytočili tak, že ani sami nechápali. Jedného z nich som vyrazila z triedy, že už ho nechcem ani vidieť a to ich tak zneistilo, že ostatní už do konca hodiny ani nekŕkli. Tak im treba, len nech sa boja.
Ale chcela som o inom. Ich najlepšia hláška je: "Pani učiteľka, on robí tú neslušnú ved od 18!!! Čo sa začína na E. A pokračuje R - O - T - I - K - A. V preklade robenie detí."
Dobre že mi to takto vysvetlil.
Ten obvinený vlastne (aspoň podľa svojich slov) napodobňoval opicu. Mne sa zase zdalo že má nejaký autistický záchvat. Ale koľko ľudí, toľko názorov.

Nuda

A už je to tu, toľko sme sa jej báli, záverečná...
Ale trt, vlastne je tu niečo, čoho sa neviete dočkať, len sa trasete, kedy to už uverejním. Hohóóóó...presne vy plesne, pojednanie o nudných ľuďoch.
(Je to lepšie než baliť si saky paky - kto tvrdí že to nepozná, má obmedzenú slovnú zásobu. A keby vás to zaujímalo, pochádza to z nemčiny.)
Inak, trochu sa bojím, aby ten článok nebol nudný...predsa len, čo už môžete povedať o nudných ľuďoch zaujímavého? Na nich nie je nič zaujímavé.
Môžete mi povedať že som namyslená, ale...ha, presne - nemôžete mi napľuť do tváre a znechutene odkráčať (teda to môžte, ale nikto vás neuvidí, keď sa znechutíte pred vlastným monitorom), lebo sa skrývam vo svojej anonymite (Girl, ticho!) (Ona ma sleduje po Auparku, chápete...)

Nudní ľudia majú ku mne rôzny postoj, Niektorí by chceli byť ako ja (no dobre dobre...to si len ja myslím). (Ale prepáčte, vždy som to chcela niekam napísať, tak tu hádam smiem. Viem, že ma neberiete vážne, lebo nobody does. Btw, tento tvar mi v slovenčine dosť chýba.)
Tak ešte raz a pomaly. Pozerajú na mňa ako na zvieratko v ZOO (pche, nemyslite si že som vás neprekukla), alebo zvrchu. Tí čo ma považujú za iný druh, tí sú nudný as hell. (No, ne len mňa, hocikoho z vás, kto nejste nudní, ale nechceme zovšeobecňovať, lebo to nerobí dobrotu, víme.)
Oni sami majú tak nudní život, že vy im pripadáte zvláštny, iný, čudný, pozorovania hodný. Alebo možno aj vhodný na pokusy. Minimálne psychologické a sociologické.

Oni majú nudné štúdium, nudnú prácu, nudné okolie (ó, to vlastne nemusí byť tak...v ich okolí môžem byť napr. aj ja, chacha) a proste všetky aspekty ich bežného života sú príliš ... bežné. To sa dosť ťažko vysvetľuje. Ne že by nikdy nerobili nič nenudné, alebo vzrušujúce. Ale oni sú nudní vo svojej podstate, chcú a žijú svoj konvenčný život a väčšinou nerozumejú, keď sa im snažíte vysvetliť, čo vás na vašom živote nebaví. (No hej, to som ja, ten čo ho nič nebaví. Ale momentálne moja sínusoida stúpa, lebo som spokojná. To je vedľajšie.)
Oni sú takí...no viete - dlhodobý vzťah, úspešné štúdium a nejaká práca kde sú od svitu do mrku a zdá sa im to asi aj dobré a potom manželstvo a deti. Cha. A potom smrť, ale o tom už nikto nehovorí, len cynici ako ja.
Jasné, že oni vám to takto nepovedia. Jáj, zabudla som na auto, dom a psa, alebo inú blcháreň na štyroch nohách.
OMG. (Len sa priznajte, kto sa teraz spoznal a má chuť mi pár vylepiť! Hehe.)
Viete čoho sa bojím najviac? Že budem žiť konvenčný život. To je horšie než vojna a výbuch kadečoho (btw, nech ten rádioaktívny oblak kľudne dorazí aj sem, my čo nás pán doktor Janota onoho času posielal na röntgen každého pol roka sa nemáme čoho báť) (ani teraz mi nikto nechce vylepiť?).

Sú zviazaní svojím náboženstvom, výchovou, spoločnosťou alebo čo ja viem.
Niekedy si uvedomím, ako veľmi ma ovplyvňuje prostredie v ktorom som vyrástla  a vidím prečo konám a myslím tak ako konám a myslím (už chápete, prečo nám chýba pomocné sloveso do?) a je mi z toho zle. Lebo sa mi to ani nepáči a ani to nechcem, ale niektoré veci prídu tak automaticky, tak nebadane, proste ich robíte a hovoríte a ste o nich presvedčení a vlastne za to nemôžete, tak ako Nemci nemohli za to že ich fúzkatý zmanipuloval a tak ako bojovník za Jihad (btw čo je to za pičovinu, ako môže dať niekto do spojenia vojna a svätá....to je čistý oxymoron, ale o tom inokedy) nemôže za to, že sa chce vyhodiť do vzduchu v nákupnom centre. Chápete ma? No možno za to môže(me), ale kto to určí? Môžete za determináciu prostredím? Nejsom psychológ, Martina, vyjadri sa prosím.
Som zmätená. (Hlavne zasa trepem o inom, ale tí nudní ľudia sa mi vymkli z rúk, to som nečakala.)
Ako má byť človek indivualitou, keď sme vlastne masa? (Hmm...to by bol maturitný sloh...napíšem ministrovi.)

No tak sa radšej vrátim k nudným.
Lebo som to neklasifikovala, iba tak šlendriánsky naznačila. Hentí vyššie spomínaní sú latentní nudní ľudia, lebo to na nich nevidno.
Našťastie sú aj takí na ktorých to vidno, tých môžete potom rovno obchádzať oblúkom, takže sú úplne neškodní, lebo vás neotravujú.
To sú také tie...voláme ich "to je taká milá baba". Ako sa raz vyjadrila Odpor, to sú baby, ktoré sú tak nudné, že o nich nikto nevie povedať nič, iba že je to milá baba a to už svedčí samo o sebe.
Nosia roláky zemitých farieb a čudné gate, alebo keď ne roláky, tak iné čudné pulóvriky čudných farieb, veľmi neutrálnych, ku všetkému sa hodiacich. Nosia okuliare s čudnými škaredými rámami (a pritom je toľko pekných rámov! Bože...a ani ne drahých.) a nemaľujú sa (veď načo), dokonca ani na fotku na maturitné tablo ("načo sa budem maľovať, veď to potom nebudem vyzerať prirodzene ako každý deň" - no čo na to môžete povedať???). Vlasy nosia do copu, alebo nedajbože rozpustené, ale sú len rovno strihané, nefarbené a čudné. Proste strih sa absolútne nehodí k ich typu tváre. Sedia v prvej lavici a nevyrušujú, píšu si vždy poznámky, aj keď je to nuda a nikdy sa nevyparia skôr z hodiny, len aby mohli ísť klebetiť do kaviarne. (Teraz tu propagujem svoj životný štýl kaviarenského povaľača, správne.)
No máte chuť s takými ľuďmi baviť? Odpoviem si za vás, ne. Lebo sú tak nudní, že kým vám rozprávajú niečo nezáživné, rozmýšľate o inom, alebo uvažujete, aký majú život. Či aj iní si myslia že sú nudní, alebo len vy ste kritický egoista.
Ale možno ich iba determinuje prostredie a nemôžu za to. Mali by sme to preskúmať hlbšie.

Never stop pretending that this is never ending

Blogger by mal poskytovať (nám blogerom, našej blogovej komunite...no haha) nejaký ten...neviem ako to presne nazvať. Povedzme že poznámkový blok, kam by sme mohli zapisovať nápady s cieľom neskôr ich využiť v blogovom príspevku. Lebo niekedy nemáte čas, chuť, alebo celkovú predstavu, ale máte nejaký jeden nápad, fragmenty, ktoré by ste si chceli poznačiť, aby ste nezabudli.

No jasné že mám, mám asi sto zápisníčkov rôznej veľkosti a farieb, kam si zapisujem všetko čo mi preletí hlavou, nosím ich v kabelke, povaľujú sa mi po stole, alebo prípadne tam kde ich zabudnem...ale to je iné. To je papier. Ale nač je mi niečo na papieri, keď je to 10 000 míľ vzdialené - no dobre, tak asi päť krokov odo mňa. Chcelo by to nejaký virtuálny zápisník. Neviem, na koho sa mám v tejto veci obrátiť. Na Billa? Na Marka asi ne, ten rieši iba problémy typu prečo dopč (všimli ste si že dopč je akronym v podstate hodný anglického wtf?) mi neustále padá chat na FB.

Hm, tak úvod by sme mali. V podstate išlo o to (áno, áno), že mám niekoľko tém, ktoré by som tu chcela rozobrať, len už som väčšinu zabudla, lebo ja som dôležitá osoba a musím myslieť na toľko vecí, že radšej nemyslím na nič a môj diár je narvaný (neviem kedy sa to stalo, nikdy som nemala prehnane veľa zápisov v diári...) a ja ho pre istotu neotváram, lebo niektoré z tých termínov už začnú hrýzť.

Ale každopádne si pamätám aspoň jednu vec - chystám sa na menšie kritické pojednanie o nudných ľuďoch. To je vám zaujímavá skupinka, chcelo by to nejaké vedomosti zo sociológie, aby to znelo erudovanejšie, ale bohužel...a na psychológii tiež často chýbam (raz som sa musela dať ostrihať a raz som zaspala a to už sú dve absencie, my oh my...už mi zostáva len jedna a musím si to rozumne premyslieť, kedy si ju vyčerpám), tak to bude len také. No viete...trochu wicked a trochu sick. Lenže nudní ľudia sú zaujímavá vzorka a hemžia sa po svete, je ich plno a na nás, čo nudní nie sme (haha) sa pozerajú trochu cez prsty, alebo so záujmom (ako na vtákopyska v ZOO - no povedzte, videli ste už vtákopyska? Videl už vôbec niekto niekedy vtákopyska? Podľa mňa ne, a z toho usudzujem, že možno ani neexistuje.)

A potom som chcela ešte jazykovedno-kritickú rozpravu o mužoch. Lenže ešte neviem presne čo všetko tam zahrniem. Keď sa mi nebude chcieť, tak ju nenapíšem vôbec, koniec-koncov si tu toho o mužoch môžete prečítať dosť...ale toto chce byť všeobecnejsie, lebo ja rada generalizujem a ironizujem a muži sú na to ako stvorení.

No jasnéééé, už viem čo bola tretia téma. Aligátor, náš beloved. Aligátoru venujem jeden post celkom určite.

Yes oh yes

Znova sa dostávam do stavu vyrovnaného singla. To mi treba a to mi ide, nebudem sa stresovať kvôli nejakému chlapovi. (Nie a nie a nie! Ani keď mi ešte pred pár dňami vykladal o osude a podobne, proste NIE!)
Takže, prosím ťa, ukľudním sa. To že som včera zežrala v noci Twix (len tak, zo stavu zúfalstva), na to proste zabudneme, hrubá čiara a hádam sa do konca týždňa vrátim tam kde som bola v stredu ráno. Totiž do stavu sladkého egoizmu. (Na single živote je predsa najlepšie to, že môžete byť egoista!)

Takže dnes, v duchu zmysluplného trávenia voľného času, opravujem písomky. Len aby som sa dozvedela že tí krpatí zmrdi na mňa serú, ale veď keď uvidia tie známky, prejde ich smiech. Len aby som vás uviedla do deja - najlepšia známka je dvojka (75%). Stupnicu zmierniť nemôžem, ak teda nechcem známkovať štýlom pomocná škola. Teda pardón, C variant sa tomu hovorí, podľa nového školského zákona. Asi aby sa nikto nemohol urážať že aká pomocná. Pritom každý vie, že do C variantu chodia debilkovia. Teda pardón, duševne postihnutí.

Ešte by som si mala pripraviť nejaké hodiny, lebo s mojou chuťou pracovať to ide fakt z kopca a potom musím improvizovať a pomaly sa začínam báť, že si to moji žiaci všimnú (a asi sa im to nebude páčiť, keď si dajú do pomeru cenu a výkon).
No a ešte ísť k babke. Kks, znie to ako odškrtávanie povinností, ale nehnevajte sa...musí mať človek furt náladu na svoju rodinu? Podľa mňa ne...aspoň že ide aj Chantal, lebo inak by som sa zhrýzla od nudy. A táto strana rodiny je hrozne uhučaná (ja to mám asi po nich, teda uhučaná som určite, len že asi z tejto strany to vzišlo) a mňa tam vždy bolí hlava keď sa začne riešiť politika. Nechápem, prečo sa všetci nevedia zmieriť s tým že babkovci sú Ficovci a hotovo a nemá cenu presviedčať ich o tom, že je to pičovina. Načo???
Ak mi poviete že som nepoučiteľný pesimista, tak to teda som, hlavne v otázke zmeny politického názoru, nedávam tejto krajine nijakú nádej, ale presviedčať vlastnú babku je o nervy.

Noci dlouhý jsou plný touhy

Asi som práve objavila Ameriku, ale nevadí! Práve som sa pohrala s tým skvelým jednoduchým programom, ktorý je navyše aj online, tak si ho nemusím sťahovať (nemám rada sťahovanie, viem si stiahnuť akurát tak gate) a už vidím ako budem tráviť noci dlouhý. A je to fakt ľahké! To už keď pre mňa je to ľahké, tak 10-ročné deti by to určite zvládli tiež a kdejaký ajťák by sa mi asi vysmial a povedal by že to je škôlkárska úroveň. No ale nech.

Btw, nebolo by fajn robiť s hluchonemými deťmi? Tie moje strašne ziapu. Oni to asi tak nevnímajú, ale mňa vždy bolí hlava z toho ručania. Jelenia ruja je oproti nim šuviks (chacha, to sa fakt takto píše? A editor to nepodčiarkuje. Ja mu nerozumiem, každé normálne slovo podčiarkne ale šuviks a čurá nechá na pokoji...)

V stredu mám posledné dve skúšky. No, jedno z toho je seminár, ale ona z toho robí skúšku...bez komentára, na semináre predsa len odovzdávate práce, aspoň na každom slušnom seminári, ale táto teta chce práce a ešte vás aj podrobiť inkvizícii. Tie práce samozrejme nečíta, čo nikto neočakáva, ale k bontónu patrí tváriť sa, že ich čítala. Ona nerobí ani to. A tie práce si rozloží pred seba, trochu v nich listuje a pýta sa vás, čo ste do nich písali. Podotýkam, že to boli práce z celého semestra. Ona si fakt myslí, že si to každý pamätá? (Nepamätala by som si ani, keby som ich písala dnes...a dokonca v lete som raz niekomu chcela povedať tému mojej Bc. práce a nespomenula som si ani na to. To je síce hardcore, ale aspoň máte približnú predstavu o mojej pamäťovej schopnosti. Zlatá ryba je môj vzdialený príbuzný.)

A dnes už bolo vonku tak krásne! Neviem sa dočkať, ako budem sledovať jagavé (alebo je lepšie zlatavé? Hmmm...ktorý epiteton si mám vybrať?) lúče slnka cez špinavé okno prednáškovej sály. Bude to skvelé, keď budem pri východe slnka prichádzať do školy a pri západe z nej odchádzať.
No dobre...ale budem mať voľné piatky! Aj to je super. Ale keď sa to tak vezme, neni to až také terno. Viete, vo štvrtok budem mať 10 hodín. 12 aj s pauzou. A ja by som radšej mala aj v piatky prednášky. ja totiž, keď chcem mať voľno, tak si ho urobím. Preto som mala prakticky aj tento semester voľné piatky...no, okrem praxí. Ale na praxi bola niekedy haluz, hlavne keď som si čítala učebnicu náboženstva. Teda tie časti o pohlavnom súžití muža a muženy. Hohohooooo.
Myslím, že mužena je biblický výraz pre mužatku. Alebo možno pre hermafrodita. Skôr to druhé. Tomu sa hovorí prijímanie pod obojím.
Ok, končím tvoj Fero aj s výkladom Slova Božieho (či slovo sa nepíše s veľkým?), prenechám to Chantal. Keby medzi vami boli nejakí fanatici, tak...už asi prestali čítať a išli sa pomodliť. Hm, ale moja duša už tak či tak skončí v pekelnom ohni, to už nejde zhoršiť, takže nejaké pánbičkárenie ma z biedy nevytrhne.
Dneska ma dokonca deti drahé upozornili že som použila meno Božie nadarmo. (Ja na to že no a čo...eh...nepedagogické.)
Ale oni si zasa nadávajú do kokotov. Totiž väčšinou len do kokov. To T potom naznačia rukami, aby bolo každému jasné. A ešte aj dopi červené víno ty koko tyčinka. Zasa sme to mali dnes na programe. Keď som im oznámila, že to už aj my sme dávno pred nimi poznali, boli aj prekvapení. A povedala som im že si majú dávať pozor na slová. A oni že - veď koko tyčinka neni nadávka. A jeden zahlásil s vševedúcim úsmevom - "Pani učiteľka vie ako to myslíme!"
Vybavené.

Neznesiteľná ťažkosť bytia

(Kľudne mi povedzte že som hovado, ale napadlo ma k tomu hneď že blitia.)
Dnes vás tu bolo 13 a včera 18??? Neverííííííííím. Kokos, akože závratná návštevnosť, som dojatá. Že vás tak zaujímam, ja, chorá vec (tak ma nazvala Chantal).
Nuž...ne, vlastne nemám čo povedať. Šak už som dnes písala a tiež to bolo inkoherentné a zmysel ani okolo nešiel. A sťažujem sa...no ale niekto to robiť musí! Beriem to tak.
Ja fakt nemám rada tie poopičné depky. Veď to je ako boží trest (a možno aj je, vlastne to je logické).
Dneska som sa o deviatej nažrala (biele pečivo rulz, aj keď ne s Nutellou, ešte mám čo doháňať) a potom som mala záchvat sebaľútosti (našťastie som bola sama doma, tak aspoň to nebolo trápne. Teda bolo, ale nikto to nevidel.) a potom išiel môj seriál (ak vás to trápi, je to Mafia v Atlantic City...fakt super, 20´s chápete, Amerika, mafiáni v oblekoch, ppč, vtedy ešte mali štýl, ne jak teraz že nahodím tepláky a reťaz a na sedláka sa vyvážam v BMW či v čom.)
No a teraz by som mohla zaliezť a snažiť sa zaspať, ale keď ešte stále riešim v hlave pominuteľnosť bytia a je to dosť nechutná záležitosť.
Vergänglichkeit des Daseins.
To mi spôsobuje štúdium literatúry. Je to nezdravé. Mala by som byť radostný mladý človek ktorý hľadí do budúcnosti s úsmevom a nadšene buduje svetlé...toto. Aha, to už sme tu raz mali. A nasratí mladí muži, či ako si to nechali hovoriť...tí boli kedy vlastne? Teraz úprimne, fakt ma to zaujíma. Síce...mohla by som si to vygoogliť, že. Ale ja som človek z ľudu, tak sa pýtam vás, lebo vy ste ľudo.

Fyzika je všade okolo nás. Aj na záchode. (Či chémia to bola?)

"So svetlom sa dajú robiť oveľa zaujímavejšie veci ako ho merať. Napríklad stroboskop."

"Alebo ho zhasnúť a trtkať."

A teraz môžete hádať, ktorá časť citátu je moja a ktorá patrí Chantal. Inak. Mala by som si opakovať didaktiku, lebo tie pičoviny mi nejdú do hlavy...ale najprv toto. Nesmierne dôležité, zase vás zaspamovať, moji drahí.

Toto utrpenie menom skurv skúškové by už malo skončiť, lebo produkujem strašnú kopu chujovín. Už sa mi to samej prestáva páčiť. Asi si zaznačím, že som nemožná, len pre poriadok. A vlastne oné - pre tých čo nepochopili a mysleli si že som blbá ja alebo oni (ale vieme, že JA nejsom) (inak, ahoj, Mati =), tak tie kokociny, tie kocečky, či ako sa tomu odborne nadáva, kde môžte niečo zakliknúť (teda už vyššie menované, že som nemožná, ale ja nejsom...to predsa viete tiež), tak niektoré prehliadače to nezobrazujú. Napríklad taká Opera (a ešte aj meno má blbé, Operu nemôžem vystáť a hotovo a navyše nehorázne ignoruje neopomenuteľné prvky tejto úchvatnej blogovacej služby).

Takže vy mi môžete akurát tak do komentov osobne odkázať, ak si myslíte že som nemožná, ale chcem vidieť, kto by si voľačo také dovolil. (Chantal.)

A len tak na margo...ja dúfam, že na našom záchode fyzika nie je.

Keď ja nechcem byť krysa, prosím ťa ukľudni sa

Volala mi Daša a vraj nemám stresovať. Tak nestresujem, o deviatej som s tým sekla, vydepilovala som si nohy (a neviem sa dočkať času, kedy depilácia nôh bude najnáročnejší program dňa a najnáročnejšou kognitívnou aktivitou bude rozhodnúť sa akou farbou si nalakovať nechty) a spravila som 10 klikov. To je tak...musím so sebou niečo robiť a keď sa mi fakt STRAŠNE nechce (to ako vždy), tak aspoň klikujem, lebo 10 klikov nie je masaker a viac aj tak nevládzem...zatiaľ.

A bycigel smutne stojí v obývačke a na ňom prevesené uteráky. Hanba mne, hanba mojej rodine, hanba mojej krave! Ale už fakt budem, budem, budem cvičiť, leto sa nezadržateľne blíži, stačí sa pozriež z okna na zasneženú záhradku a všetko je jasné.
No a budúci týždeň idem po polstoročí zas do plavárne, to mi treba.
No a teraz si celý večer len čítam blogy, vlastne jeden, Daily Whinge. Je to extrahované ...ehm, niečo. Metafory nie sú mojou parketou, aspoň teraz ne. Ale ten blog ma fascinuje a rozosmieva a všetko, som unesená štýlom aj celkovým dojmom. Presne. Človek má pocit, že to snáď ani nemôže byť pravda...ale kto vie.
Každopádne, odporúčam pozrieť.

Deti moje...definitívne by som mala prestať napchávať sa po večeroch čokoládovými vločkami, pretože po prvé sú samé (to aby som nemusela rozmýšľať, či sa píšu sami, alebo samy) o sebe dosť kalorické a po druhé je mi z mlieka kvalitne na tyčku, je to horšie než osem vodiek, tie zvládam s prehľadom. Vždy rozmýšľam, či je normálne, aby jedna ženská vypila bez problémov osem vodiek (alebo čohokoľvek so 40% koncentrovaného šťastia). No lebo...ja sa vôbec nejdem tváriť že je to nejak veľa a nad mieru, lebo iní vypijú viac, ale aj tak... keby som sa spýtala mamy, asi by odpadla, lebo ona za veľa považuje tak tri. Si myslím. Videla som totiž jej pohľad, keď som sa neopatrne spýtala jedného nášho známeho (doktora), koľko by som teoreticky mohla mať promile po 10 gin tonicoch. (Trištvrte fľaše šampanského som zamlčala.)
No. Iróniou osudu som ho na druhý deň stretla v Aligáči, nadrbaná jak činka. Bože, to tiež už bolo pred sto rokmi (asi minulé leto...?)
On žije v Amerike a bol tu vtedy na víkend.
Aj ja chcem žiť v Amerike a chodiť do tejto diery len na víkend. Či na týždeň, či na koľko sa sem vôbec oplatí lietať.
(Som hrozne smädná.)

Zajtra keď sa zobudím, moja prvá myšlienka bude (ako každý deň) "dopiče, ďalšie skurvené ráno" ale nenechajte sa zmiasť, každým dňom sme bližšie koncu (teda skúškového) a to ma teší. Len nemám rada rána. Rána bych zrušil... Jediný čas, kedy dokážem zniesť že je ráno, je keď niekam cestujem. (A ne električkou do školy.)
Už aby to tu bolo. Chystáme sa na krátky výlet. Niekam. Bude to ppč. Vysokoškolská partia, je to porád lepšie než na strednej.

Ešte mi povedzte, prečo v čase cholery (to ma len tak napadlo) musím myslieť na lovera. Prečo? A tie časy, kedy ma kvalitne sral, si pripomínam len násilím, lebo v tej mojej prázdnej gebuli samozrejme zostáva to pekné. Boha, život je nechutné klišé. A toto už je paródiou samé na seba. Idem radšej spať, aj tak mi vyblikáva comp, aby mi jemne nevtieravo oznámil, že zachvíľu skape. A nech skape...potom mu narvem do diery ten kábel a šup s ním do eletriky. A bude vymalováno.

Hovoriť striebro, mlčať zlato

Normálne sa tým neriadim, iba príležitostne na skúškach. Teraz sa učím frazeológiu, čo by bolo vlastne dosť vtipné, keby to nebola nuda. Teda ako frazeologizmy sú super, že áno, ale tá teória o nich, ktorej dosť dobre nerozumiem... (pre tých čo nepochopili uvediem príklad: iregularita ako transformačná defektivita) (ťažkopádny preklad, ale neviem ako by to bolo po slovensky lepšie, okrem toho presne takto tomu rozumiem, teda nijako...).

A teraz niečo úplne iné. (Kto pozná Monty Pythons, vie.)
Viete, niekedy rozmýšľam, prečo niektorí bloggeri píšu nezrozumiteľne, ich výplody sa potom čítajú ako Hviezdoslavova lyrika (tým nechcem priamo povedať že napiču...) a človek si nie je istý, či sa autor uchechtáva, aká mannovská (no sorry) irónia-paródia sa mu podarila, alebo to myslí smrteľne vážne. Ja naproti tomu píšem hmlisto a obšírne (a nehovorím priamo, že moje texty sa nečítajú napiču), ani sama niekedy nerozumiem, čo som pôvodne chcela a lakonický štýl si odpúšťam (znova...lakonicky odpovedám na skúškach, nemrhám slovami a svoje latentné vedomosti neprezentujem príliš okato) (okrem toho mám taký špeci úsmev, používam ho aj na ženy, ale už mi minule bolo povedané, že je koketný...teda nie od skúšajúcich, od spolužiačky).

A teraz niečo úplne iné. Muž s troma zadkami.
Včera sme pozerali Twin Peaks, tatík konečne kúpil ďalšiu sériu. Milujem Lyncha, lebo mám pri jeho filmoch pocit, že som v inom svete a že moje problémy sú nepodstatné (to je dosť dobrý pocit a u mňa ho dokáže vyvolať iba umenie, žiadne obrázky hladných detí v Afrike nezaberajú).
No a sovy nie sú tým, či sa zdajú. A nemyslite na to. Dokonca sa mi začína páčiť special agent Dale Cooper. Čo to so mnou je? Okrem toho som nejaká rozcitlivelá v poslednej dobe (ako nehádam, sa, môj cyklus si so mnou robí čo chce, ale začína to byť neúnosné) a idem sa rozplakať nad každou blbosťou. Napríklad nad nejakou pesničkou v rádiu (nebudem menovať konkrétne, lebo by ste na mňa zavolali dokyho s vkusnou kazajkou) alebo film, alebo proste čokoľvek. Tradične som sa samozrejme definitívne rozrevala až sama nad sebou, včera. A to tak intenzívne, že ma potom niekoľko hodín bolela hlava. Patril k tomu aj melodramatický cirkus o tom, že už v živote do školy nejdem a že tu nikto nechápe moje problémy (to iba tak na okraj, v mojom veku je už táto hláška trochu prežitá...no ale aj tak, asi mám druhú pubertu).

Idem sa vrátiť k fraze. Ale ešte prv (fakír padá na zem a valí sa krv)...si spravím nejaký šalát...noc bude dlhá, len ja a Harald Burger.

Všetko je napiču, všetko je nakokot, vyjebaný prezident, skurvený systém, chleba je drahý

A skurvená armáda tuším. To je celkom typické pre Slovákov, myslím že by to malo byť našou hymnou. Na ten nápad som samozrejme nedošla sama, bol to koment od nejakého poľského fanúšika Zóny A na youtube. Milé, akú máme povesť, čo? Ne že by som sa čudovala.
Spomenula som si na tú pesničku a k nej neodmysliteľne patrí Bohuš a vždy myslím na tie noci v Aligáči keď toho hralo a všetci do toho ziapali svoj hnev na svet. Spravidla to púšťal v jednom bloku s "Doktor Fico" a ešte nejakým ska, Haberom a "Dnes mám rande so svojím mestom". Skrátka slovenská tvorba v celej svojej škále prezentovatľnej Aligátoru.

Pred chvíľou som odporne zahrešila (NAHLAS), že dopiče, keď som jebla miskou o dvierka skrinky (nechtiac). Miske sa nič nestalo, ale viete, zvyk je železná košeľa. Komu sa zdá, že sa vyjadrujem hrubo, nech sa páči tam sú dvere. A komu sa zdá že som moc úprimná, nech táhne též. Tak, sme tu už len my? Fajn.
Oné, inak, totok a také...chcela som len, že vítam novú čitateľku na tejto ...ehm, ako to mám nazvať? V tejto výlevke všetkej mojej vnútornej špiny? Občas vypláva aj niečo pekné (aspoň dúfam.)
Tak, odkazujem len to, čo aj všetkým svojim spolužiakom, keď im posielam nejaké tie poznámky - HAVE FUN!

A teraz je to úprimnejšie, lebo chápete, ako by sa niekto mohol zabávať pri čítaní Žmegača? (Kto nevie, nech vygoogli.) (No dobre, ušetrím vám prácu, Viktor Žmegač je nejaký Chorvát, či čo, proste Juhoslovan, ktorý asi nemá priateľov ani rodinu, lebo napísal niekoľkozväzkové dejiny nemeckej literatúry. Nepýtajte sa ma, prečo by nejaký Chorvát chcel písať dejiny nemeckej literatúry. Od začiatku, to neviem teda kedy bolo, asi od stredoveku, až po súčasnosť.)

Tak ja som toho Žmegiho (ako som ho familiárne nazvala, veď som s ním strávila v posteli - v rôznych polohách - nepretržite dva týždne, iba čo som sa šla napiť, nažrať, vysrať alebo som zaspala od únavy) prepísala do zrozumiteľnejšej podoby, skrátka som tú jeho drbnutú nezrozumiteľnú knižku spoznámkovala, za čo mi ešte furt chodia všetci ďakovať (aj keď som niektoré časti odflákla). Ale nebola by som to ja, keby som medzi tie literárne fakty nedopísala rôzne moje postrehy, poväčšine vtipného charakteru. Potom je aj litika sranda. Jaj, že litika, to sme hovorievali na základke. A ešte aj vitika (výtvarná), prďák, nemina, anglina, slovina...a preto mi Chantal stále hovorí, že som neminárka.
A prečo ja tu vlastne hovorím o Žmegim???

Dneska som dala ďalšiu skúšku (na A, ak vás to zaujíma, ale nezaslúžené, takže nemám tie euforické pocity, ale veď to je jedno, spomienka vybledne a v indexe zostane áčko) a dávam si voraz, kým sa zajtra vrhnem na frazu. Išla som von s Triss, na chvíľku, pred (jej) tréningom a nažrala som sa v Mekáči. Lebo viete, dneska začalo to príjemné obdobie, ktoré ja nazývam eufemisticky krvavé sonety a celý deň mi bolo hrozne zle, tak som nejedla. Teraz na večer to statočne doháňam. Jedno kuracé menu pred šiestou, doma jedna Fidorka a teraz som zežrala misku müsli. (Hej, presne tou miskou som nechtiac jebla do tých dvierok na tej skrinke.) Ne obyčajných müsli, ale takých konc komplet čokoládových (majú určite aspoň miliardu kalórií) a tá miska bola kopcovito zaliata mliekom. Panebože, je mi už trochu zle (ale od prežratia). Nuž, som si istá, že počas krvotoku (čo chcete, biblický výraz, fakt, spýtajte sa Chantal, písalo sa to buď v Biblii, alebo v Tóre) si žena môže dovoliť nejaké menšie extrémy (ako válov cestovín a parenica veľkosti futbalovej lopty).

Teraz sedím v obývačke a čučím na VH1 Classic, dávajú program Smells like the 90´s. Príjemné.
Ja som vám inak pôvodne išla povedať niečo k veci a nemalo to byť ani nejaké hrozné pičovanie na život, len také všeobecné filozofovanie, ale prisámpiču som zabudla, čo to bolo. (Och, cítim, ako môj žalúdok rozkladá tie vločky, z ktorých by sibírski väzni v gulagoch prežili celú zimu.) (Neni to moc príjemné.)
(Krehnú mi prsty.)
Mám nový tentok, layout, teda lejaut (chacha), ako ste si určite všimli, jedine že by ste oslepli a mali teraz taký PC s brailovou klávesnicou, ale neviem či môže byť aj obrazovka v brailovom písme (nepíše sa to braillove?) tak fakt netuším, ako by ste si tento hodnotný príspevok prečítali. Jedine, že poprosíte mamičku, otecka, babičku, deduška...tety, strýkov, bratrancov, sesternice, susedov alebo miestneho farára. Božínku, radšej ne farára.

Jaj, chcela som povedať, že v podstate môžem nadávať koľko chcem, som nízkeho pôvodu. Viem to, lebo môj dedko z kratochvíle robil rodokmeň a dostal sa do 17. storočia. A zistil, že nijaká modrá krv nehrozí, boli sme sedlač, tak je to. No a sedlač nemá úroveň, right? Tam platí iba - chudobná chalúpka, ale čistá. Naša chalúpka neni ani veľmi chudobná, ani veľmi čistá, aspoň časti, ktoré mám ja na starosti ne. Viete, musela som zanedbať nejaké povinnosti kvôli učeniu a keďže my sa doma nehráme na také, že "on teraz nemôže, tak jeho prácu si rozdelíme my ostatní" tak zostal bordel. Júúúj, práve ide od Madonny Beautiful Stranger a klip s Austinom Powersom. Hehe.

Že haven´t you met beautiful stranger. No jasné, že som. Och, raz na jednom metalovom koncerte som sa znenadzajky začala objímať s neznámym jebačom a na konci sme sa aj bozkávali. Ani neviem ako sa volal. (A z koncertu si nepamätám ani kokot.) Ale bola to haluz. Inak irónia (hodná aj Thomasa Manna) je, že na ten koncert som mala ísť s frajerom, ale som sa s ním rozišla (v skratke: špatne šukal) a tak som tam bola len so sestrou a frajera-bývalého sme aj stretli. Asi nevidel (hádam) čo sa dialo s tým beautiful strangerom.
(Bože ten Austin Powers to je hrzone hnusný chlap :D) (It´s good to be me...skaping!)

Čo by vás ešte zaujímalo? Vás nič a mňa tiež nič...takže nič. (To raz povedal náš fyzikár na strednej, keď napísal na tabuľu nejaký príklad a otázkou "čo nás bude zaujímať" chcel docieliť, aby sa niekto chopil riešenia. Potom našťastie správne zhodnotil situáciu...zrejme nebol úplne senilný, aj keď sa tak rád prezentoval.)

Ozaj, dnes keď som ráno cestovala v električke, tak som stála nad takým starším chlapíkom, ktorý si ťukal do mobilu. Mal taký ten mobil s obrovským displejom a ťukal doňho takou tou maličkou tyčkou, ktorú k takému telefónu dostanete. A ja som si drzo čítala čo píše (robím to vždy, lenže voľakedy keď boli malé displeje, šlo to dosť ťažko, tak som čítala ľuďom cez plece iba Nový Čas) a on normálne písal báseň!!! Neni to haluz? Je.

Načo názov

Hej hej viem, mala by som sa učiť a ne tu pičovať a nemala by som sa toľko sťažovať, ale už som sa dlho ne (páči sa mi tento štylistický zvrat(ok), keď vynecháte polku vety, či čoho, že už dlho som sa ne. Môže to byť čokoľvek).
Včera som dala tú skúšku a chvíľu som bola v eufórii (a matka to považovala za dostatočný dôvod aby mi kúpila pančuchy - jasné že ne nejaké obyč silonky, ale hanbaté, ktoré boli zlacnené a pôvodne stáli nejakých 15 euro, tak si to predstavte, to už stojí za to) a tešila som sa. Dnes som si uvedomila, že už som štúdiu tento mesiac venovala presne toľko času, koľko ostatní, akurvát ja mám za sebou jednu poriadnu skúšku a oni už takmer všetky. Takže zrovna nejasám blahom.
A dneska som začala s dejinami ran(n)ého novoveku (akože musím, že ranný, keď je to aj v AIS-e tak zapísané a trištvrťka spolužiakov to tak píše do svojich poznámok...) a je to nuda a nechce sa mi. A mám to v pondelok a dneska sa chystám na stretávku zo ZŠ, ktorú som už odriekla (aj na Facebooku som zrušila event, dala som si že not attending, to viete, mám takú obsesiu, že keď sa niekde pridám a potom si to rozmyslím, musím to zrušiť, lebo by som pociťovla veľký vnútorný nepokoj) ale potom mi písala spolužiačka čo to organizuje a bola taká nešťastná a nasratá zároveň, že koľko ľudí sa na to vyjebalo (no hej, dala to doprostred skúškového...), že mi to došlo až ľúto a sľúbila som že sa zastavím. Ale ja sa najviac naučím večer, lebo cez deň sa neviem donútiť a večer už mi lepí a proste som taká nejaká...no neviem. A namiesto toho aby som s ateraz učila, tu vypisujem, ako by som sa mala učiť. Vidíte?
A okrem toho, učím sa to z cudzích poznámok (lebo ja žiadne nemám, keďže som tam nechodila...dokonca som nedošla ani na priebežný test, asi mi ho dá napísať v pondelok pred skúškou, on je taký dobrý. Teda dúfam že mi ho dá, lebo to je 80 bodov...strach pomysleť, keby som išla s mínus 80 bodmi na skúšku...och) a rozčuľujú ma tie pravopisné chyby a najviac ma rozčuľuje, že to je baba čo študuje slovenčinu a má hentaké chyby!! A strašne zle sa to číta, lebo hrozne škrabe. No ale darovanému koňovi sa na zuby nepozerá, že.
Takže sa mi nič nechce (už som spomínala?) a tá stretávka...no, keďže sa nechystám piť, mohla by som sa tam aspoň vypraviť autom, ak mi tato požičá, ale ktovie či nebude drndať a nebude mi veriť že fakt nechcem piť...Hm.

Deti drahé...móže ma škola tak nebaviť? Sama nechápem kedy a prečo to dospelo až sem. Nebaví ma nič a tá všeobjímajúca nuda je hrozne ubíjajúca. A aj predstava že by som nedajbože predlžovala štúdium, to som vyhlásila, že radšej by som so školou sekla, ako tu tvrdnúť (mama sa netešila moc), to ešte pred tou skúškou...ale ja musím mať priemer, viete, aby som sa dostala na Erazmus, a keď sa naňho nedostanem, tak ma bude okolie nanávidieť asi...(viete, komu by sa tiež chcelo ma ľutovať dlhšie než mesiac, že. Mne rozhodne ne.)
Ježiš, mala by som si umyť hlavu a opilníkovať nechty. Hlavu kvôli stretávke  z nechtov ma ide drbnúť, aké su hnusné už. Idem ja, prečítať si niečo o baroku, to je aspon zaujímavé. (Wikipedia, haha.)

Ženské problémy

Ženské problémy sú oveľa širším pojmom (božko, nejsom zvyknutá písať na tejto novej klávesnici, som teraz na fotrovom compe...viete šla som si niečo vytlačiť a skysla som tu, no normálka), než si všetci myslia. Krámy nejsú problémy, to je pliaga. ženské problémy sú napríklad to, že sa vám vyhodí impozantný jebák ktorý dominuje vášmu lícu práve keď sa chytáte na rande/pohovor/hocikam kde nie je nutné ísť s jebákom...takže vlastne hocikam. ženské problémy sú napríklad, že si nemáte čo obliecť na silvestra (ach, nechce sa mi to písať s veľkým s), napriek tomu že neváhate vyraziť podľa hesla "čím kratšia sukňa, tým dlhšia spoveď". Lebo to ešte stále nerieši tú podstatnejšiu časť, čo na vrch. (Martina má nejaké nové tričko a tvrdí, že má moc veľký výstrih aj na ňu. Pýtala som sa jej či teda vôbec nemá predný diel. Ale toto sa robí? Vaša kamoška má tričko s mega výstrihom, takzvaným kolosálnym a vy nič? Jak ja mám zaujať toho silvestrovského muža???)
A dneska som prešla po Obchodnej, vyskúšala si asi tristo tričiek v Taco fashion (všetky vyzerali hrozne), obehla som New Yorker svetelnou rýchlosťou, aby som sa definitívne uistila, že som už fakt stará na tie veci (hrom do toho, ale nezarábam toľko, aby som sa mohla vyšantiť v Zare) a potom som odtiahla domov so štyrmi novými gaťkami (dala som za ne polku výplaty, chacha...viete, išla som práve z dočka). Chcela som pôvodne pohodlné bavlnené obrázkové, ale potom som videla čipkované a povedala som si, že bavlnené si môžem kupovať po zbytok svojho zadaného života a ne keď som v strehu a človek nikdy nevie a treba chodiť pripravený (no...tak je to, nikdy neviete a je lepšie poistiť sa vopred). Tak mám teraz fakt pekné spoďáre ale čo z toho, keď nič iné, no jedine že fakt pôjdem nahatá.
Potom som doma lelkovala a pozerala jeden fakt stupídny americký film, kým som varila a došla som na to, že jediný problém všetkých Američanov je podľa všetkého to, že nedokážu zapadnúť a potom ich nikto nepozve na maturitný ples a oni dokážu aj priateľov zapredať, len aby boli obľúbení. Nakoniec samozrejme dôjdu k rozumu, pochopia že sa chovali jak debili a ospravedlnia sa a celá škola pochopí čo sú pravé hodnoty a potom najkrajšia blondína školy začne randiť s tlstým černochom o dve hlavy nižším (obézne decko to bolo a fakt si nevymýšľam, kto by chcel presnejšie, volalo sa to Z nuly hrdinom, v origoši The Perfeckt Guy, či jak).
Potom som šla na ďalšie doučko, kde som najprv asi 20 minút prekecala (aj som sa hanbila) a potom som skoro zaspala, lebo na mňa došla brutálna únava (no čo chcete, vstávala som o nehoráznej deviatej hodine rannej). Cestou domov som premýšľala nad tým, o čo je lepšie sedieť v ľadovom aute a primrznúť k volantu, než čakať 20 minút na autobus v príjemných -8 stupňoch.
O dosť, milí moji.
A to som dneska ešte aj pustila bláznivé ženské cez prechod, aj keď mali červenú a ja zelenú, ale inak by nestihli bus a to sa mi zdalo také kruté a autá na mňa trúbili jak divé. Tsss...pritom som konala dobrý skutok, aby tie dobré ženy nepomrzli na zastávke pri Poluse.
OMFJ.
A viete čo? Ešte sa pochválim, teraz budem jaký macherko! Dostala som tričko HRC New York. Chacha. Škoda že nemá výstrih, mohla by som si ho na Silva obliecť.

Chorí ľudia smrdia

Akurát hovorím, že aj by sa mi chcelo písať blog, ale nič sa nedeje keď som furt doma a chorá (!!! piči piči piči, slepačí výbor ide dnes nakupovať a ja musím drepeiť doma, lebo ak chcem byť do silvestra zdravá, rozum mi nahovára že sa nemám tralalákať po nákupných centrách, tak sedím tu a vynudzujem sa a mohla by som robiť aspoň niečo do školy...a to sa mi nechce). Jedine by som sa mohla sťažovať, ale veď komu sa to furt chce čítať, že. Lebo to sú také prvotriedne sťažnosti, na celý život, a okrem toho už o tom písala Chantal, tak si môžete prečítať, čo nás trápi.
A keď nemôžem ísť dnes nakupovať, nebudem si mať čo obliecť na silva a to je tragédia. TRAGÉDIA. Pôjdem holá a hotovo. Pfffffffffffff. (To som akože zlostne zafučala.)
Dobre, dobre aspoň som chorá teraz a ne na silvestra, čo by bolo ešte horšie, lebo keby som mala v ten večer sedieť sama doma (lebo aj naši idú žiť, veru tak), asi by ma jeblo a revala by som ako zmyslov zbavená a potom by som žrala a žrala, lebo keď som chorá, nemám chuť na chlast a pozerala by som chujoviny v telke a to by ste potom ešte videli, čo za depresívne chujády by som sem vyplodila. No ne? No áno. Dobre že som chorá dnes. Zajtra už nebudem, lebo už som bola chorá aj včera a viac ako dva dni to neznesiem, fakticky. Nemám chuť ani čas. Jaj, keby ma niekto teraz donútil (s hlavňou na mojom spánku asi len) porobiť tie školské veci. OMFJ.
A ešte k nadpisu. Chorí ľudia smrdia, lebo sa z nich vyparujú lieky, ale našťastie majú zapchatý nos, takže to necítia. No každopádne, ja som posadnutá vetraním aj keď som zdravá, ale keď som chorá, tak to je čistý konec. Nemôžem to béčko vyparujúce sa mi z kože ani cítiť.
Zbohom idem od vás, neublížil som, nikomu z vás...mama varí a ja cítim človečinu napriek upchatému nosu...

Viva Las Vegas!

Stále sa ma niekto pýta, čo budem robiť na Silvestra a ja každému hovorím že idem do Vegas a že pozývam všetkých a všetko platím, Niektorí mi vôbec neveria, napriek tomu presvedčivému tónu. No neviem, či pôsbím na ľudí nedôveryhodne, asi by som nemala nikdy predávať poistenie.
Môj zásadný problém spočíva v tom, že si nemám čo obliecť. Malo by to byť extravagantné  a ja som s hrôzou zistila, že moja skriňa neobsahuje toľko extravagantných vecí, koľko potrebujem. (V podstate žiadne.) (Ak vás to zaujíma, práve som zežrala celú Milka bonboniéru, ale ne veľmi veľkú, takú mini, také to srdénko, to neni až taký prehrešok, či?)
Takže čo si mám obliecť do Vegas? Niečo čipkované? Mám plnú riť čipkovaných vecí, ale všetky som už na sebe mala a nemám nijaký lesklý top (alebo čo sa teda nosí na Silvestra? Asi jedine lesklé topy s glitramia  flitrami a kadečím.) a vôbec. Sukňa, čipkované pančuchy, korzet (???)...bože ja neviem. Neviem či nebudem mať tlstý deň a to si potom nebudem môcť dať korzet lebo by som sa nezniesla. Ale kúpila som si čelenku s pierkami a mašľou, fialovo-čiernu. Takú každý potrebuje. Aspoň dačo.

Nedávno som tak rozmýšľala (to sa stáva) nad tým oným...no neviem či to mám nazvať akcia, alebo ako, ale v podstate išlo o to (hehe), jak občas (hlavne v zahraničí to býva) niekde na námestí postávajú nezávisláci a tabuľami Free Hugs. A chcú vás objať. Alebo chcú aby ste vy objali ich. Nedošla som na to, aký to má vlastne význam, či posolstvo. No dobre, nebudem hrať blbaňu, asi chcú šíriť lásku alebo niečo také, ale to chceli aj hipisáci a vidíte jak dopadli a to mali oveľa lepšie lákadlá - sex bez kondómov, drogy a žiadna práca.
Zatiaľ čo títo chudáci a tam buď potia alebo trasú, podľa ročného obdobia a vlastne som nikdy nevidela nikoho kto by si bežal po horúce objatie. Ja sa teda nehrniem. Ne že by som sa nerada objímala. Dokonca aj s cudzími (a rada), ale to musí byť splnených niekoľko podmienok (tma, bar, promile, pekný muž, alebo ak príliš veľa promile tak akýkoľvek, čo nemá nejakú viditeľnú vadu - dobre dobre, Pečeňový sa neráta a vymažeme ho z pamäti, dobre?!). Ale s cudzími, navyše ženami, navyše za triezva...čo ja viem.

A ešte jedna vec ma dnes napadla...kks ja som skoro jak filozof (a po Vianociach aj budem podobná sudu). Každý vie, čo znamená obcovať. (Menej ľudí už, že čo znamené ovcovať, to je sex s ovcou.) A keď niekoho vyobcujú z cirkvi, prakticky by sa to v normálnom jazyku dalo povedať, že ho odtiaľ vyjebali. Či nie?

Roztrúsené myšlienky

Ako roztrúsená mozgo-miešna skleróza. Inak Triss, to je vlastne výborný nápad, že dojatý otec, dojatá mama, asi im fakt nakreslím niečo. Hehe.
Neverili by ste jaké skvosty dávajú na VH1. Akože Doors? Ale najvác ma dorazili Ärzte. Normálne v telke. To už je úroveň. I like.
Dneska som bola doučovať len jednu slečnu v STU, lebo Pán Petržalský to zrušil. Chcela som mu doniesť vianočnú básničku, jeho smola. Hlavne že mi to zaplatí, už ma ani nenasere keď to zruší. (Jaj dúfam že nečíta blogy, to by bol dobrý trapas...)
A z STU som išla domenkov pešom, peškom pešotom, lebo som si povedala že aj tak mám málo pohybu a aspoň sa prejdem. Kým som došla domov, treštila mi síce hlava (a to nosím klobúk), ale aj tak to bolo super. Taká 40 minútová prechádzka v mínus 5 stupňoch je nadmieru osviežujúca. Ani výčitky svedomia nemám, že som sa večer nažrala. (Alebo mám?)

Tak ma napadlo, keď som dnes čítala noviny, že ľudia sú načisto jebnutí. Ne že by to bol nejaký poznatok zo včera, no ale fakt. Totiž všade sa píše o fejsi a o tom Cukerburgovi (ako sme ho so Chantal nazvali) a že kvôli nemu ľudia strácajú súkromie na nete. Ktorý kokot môže také dačo vypustiť z huby? Alebo za vami osobne Cukerburg došiel, že ty počúvaj ma sem, keď nedáš na fejs svoje celé meno, svoju profilovú fotku, pár kde si najebaná, pár v plavkách alebo ešte lepšie hore bez a keď nebudeš každých 10 minút informovať o tom či práve sereš alebo žereš, tak uvidíš?
Ľudia by sa mali spamätať. Po prvé na fejsi nemusia byť a po druhé sa dá vypnúť a tvrdiť že to žere čas je fakt trápne, predtým žral čas telkáč (no ale dnes napríklad mám zapnutý aj telkáč AJ fejs, luxus, čo), alebo niečo iné, museli ste prať, lebo neboli automatické práčky, alebo vás macocha poslala v januári po jahody...no vždy sa našli veci pre ktoré sa nedalo učiť na skúšky. A napríklad hocikedy si namiesto učenia čítam, ale nikdy som nepočula také, že knihy žerú čas. No. Tak tak. Som múdra, však. Ale obviniť Cukerburga z toho že ľudia nemajú súkromie? Pche...a čo tí čo sa dobrovoľne nasťahovali k Mojsejovcom???