Sama sa čudujem že vôbec pociťujem hlad (poznáte ten vtip, že aj muži majú pocity, hlad napríklad? Chacha.), po tom čo som dneska spratala. Obed jak pre drevorubača, ak ne pre dvoch. Lebo normálna porcia mi pripadá malá. A keď nevládzem, tak to nechám a dotlačím sa hneď ako mi prestane byť zle. Môže niekto s takouto stravovacou morálkou schudnúť? Ani neodpovedajte, radšej. Znova ma chytila povestná depresia, lebo som si pozrela fotky, teda stále si pozerám fotky z Eurocampu, lebo každý nejaké pridáva a ja len čumím kto všetko stihol odfotiť moje obrovské brucho...ale zas, ťažko ho minúť, keď je tak veľké, že áno.
Inak sa pekelne nudím, vlastne ne až tak pekelne, ale neni čo napísať a ja napriek tomu píšem a potom mám pocit že sa nudím, lebo neni čo napísať (toto znie ako tá pesnička že "pes jitrničku sežral, v kuchyni maličkú", tiež sa to móže opakovať do aleluja). A tak a inak a všelijak podobne.
V pondelok sme si urobili so slepačím výborom rodinný výlet (my si občas také robíme, aby sme utužovali vzťahy aj inde než v krčme za pološera, prípadne u niekoho v kuchyni ale rovnako s fľašou a šišou a inými zdraviu prospešnými utenzíliami...tak niekedy nás je možno stretnúť na slniečku aj) do ZOO, aby sme pokukali zvery, napríklad surikaty (ako sme už poznamenali, sú STRAŠNE zlaté) a aby si niektorí osvojili základné znalosti o veľkosti zvierat (pozdravujem Triss, ktorá číta veľa, ale zrejme obchádza encyklopédie o zvieratkách oblúkom! Chacha.). (Znervózňuje ma, že sú tu dve bodky za sebou, teda oddelené zátvorkou prirodzene, ale aj tak, ale nejde to inak.)
No a potom sme spali u Martiny, pozreli si romantickú pičovinu a my s Maťou sme ešte boli chvíľu nostalgické (chytá nás to čoraz častejšie, vlastne sa mi zdá, že to už ani neprestáva, len vždy pokračujeme kde sme prestali...ojojoj.)
A viete čo? Idem si čítať ten Posledný kabriolet. Je to fakt dobré, aj keď je to o vojne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára