Chcela som napísať vlastne samoty. Lenže ja tu nijakú samotu nemám, len nudu. V prvé dni môjho intrákového života ma šlo vyslovene poraziť z toho, že som sama, sama v izbe, sama v kuchyni, proste všade sama, nikto nikde. Lozila som tu hore dolu a neschvál pripravovala hoc aj chleba s maslom pol hodinu, len aby som niekoho v tej kuchyni stretla a mohla si pokecať.
Medzičasom som si zvykla, moja izba je môj chrám, kde si môžem schuti prdnúť (a už ma absolútne netrápi či je to počuť cez tie tenké steny - predpokladám že ne, lebo ja ostatných nikdy nepočujem, jedine že by Afričania neprdeli), púšťať si nahlas hudbu z notebooku (pivničný zvuk rulz), hádzať vreckovky na zem keď sa mi nechce ísť ku košu (jasné že to potom pozbieram, to len teraz keď som chorá) a kopiť oblečenie na stoličke (to vždy nekonečne rozčuľovalo moju mamu).
A keď idem do kuchyne, tajne dúfam že tam nikto nebude. Niekedy sa zadarí. Väčšinou ne. Ale zas je to občas celkom milé, nebyť tam sám. I keď...no dneska napríklad som tam bola ja, Alžírčan (ktorého meno si neviem zapamätať, ale myslím že je to niečo ako Hamza, Hamzed...no proste také) a Gustav (hm, hm...už som zabudla odkiaľ. Senegal? Ne. Kamerun? Bohvie...dosť možné, polka ich je z Kamerunu). Oni dvaja si vykecávali po francúzsky (Hamza nevie nijaký iný jazyk...typické, zdá sa že francúzske kolónie prebrali spolu s ich systémom aj francúzske maniere). Tak som počúvala tú spŕšku žabožrútštiny a hovorila som si, aký otrasný jazyk to je (sorry Chantal....) a ešte som si všimla jednu vec. Oni dvaja si proste rozumeli. Chápete, nemyslím tým, že by boli najlepší kamoši, ale to je ako keď ja sa stretnem v kuchyni s Francescou. No a ja osobne si myslím, že to preto, lebo obaja sú z Afriky. Ja viem že to znie tak hlúpo, ale fakt! Neviem si Mariusa (ktorý je Nemec, víme) predstaviť, že by sa s nimi hentak bavil. Akože všetci sme k sebe priateľskí, ale rezervovaní. Zaujímavé, že.
Inak ten Alžírčan vyzerá byť celkom milý, teda my sa vždy na seba len usmievame, keďže si nerozumieme (aj keď ja viem viac po francúzsky s mojim bon jour, merci a ešte asi tromi vetami, než on po anglicky). A dneska mi ponúkol taký alžírsky figový koláčik (chápete, ešte aj to som porozumela), ktorý piekla jeho mama. Keby tá videla jak on sa tu stravuje, určite by zalamovala rukami, lebo som ho nevidela variť ešte nič iné, okrem praženice na rôzne spôsoby (napríklad s hranolkami...áno, seriózne, aj Afričania to tak jedia, nechápem). Tak sa nečudujem že posiela koláčiky do zámoria.
No, idem ja upratovať. A ja si dnes spravím duseného bravča na šťave, s mrkvičkou a hráškom, aké zas robieva moja mama. Tá aspoň nemusí zalamovať rukami, že ako sa tu stravujem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára