Funny Dublin II.

Day Two (Sobota)

Pre lepší prehľad rozložím príbeh do viacerých príspevkov. Tak. Plynulo sme prešli do soboty, keď sme šli spinkať za svitania. Moje spolubývajúce našťastie boli partymejkerky takže spali tiež až do druhej. Z a D bývali v inej izbe a nemali takú pohodu, lebo u nich každé ráno niekto buntošil. Poobede sme sa vytrtkali do mesta. Bolo krásne (bolo nám ľúto, že sme jediný nádherný slnečný deň v Írsku za rok prespali, ale čo už), slnko svícilo, teplo bolo a ľudia vylezení. Sam mal zase skúšku alebo dačo také (už ani neviem), tak sme sa motkali samé a prešli sme si nejaké zaujímavé ulice, popri rieke, nejaký parčík a tak, taká turistická sobotienka. 

Večer sme sa vrátili domenkov, osprchovali sa (tentokrát sme odmietli ísť žiť špinavé a strapaté) a o desiatej sme boli nastúpené u Sama na private party. Znova došli írski kamoši (s menšími obmenami, napríkla môj Sam tam nebol) a chlastali sme v obývačke. (My sme vlastne dotrepali liter bieleho rumu z duty free shopu, ale oni boli voči tomu nejakí podozrievaví, tak sme ho pili hlavne samé.) Čo je také zaujímavé? No...napríklad teplý Gavin (celý čas sme si mysleli že tie gestá sú typicky írske a ne homosexuálne, ťažko sa to odhaduje u cudzincov, aj keď mi bolo podozrivé, že poznal mätovú farbu), ktorý vyzeral ako z anglickej nedeľnej školy a najprv mal dosť blbé vtipy o Slovensku, ale nakoniec bol celkom humorný ("Baby musím vás sklamať, nemáte u mňa šancu, som na mužov" prišlo už v značne podnapitom stave, keď plietol angličtinu s írčinou a rozprával o svojej homosexualite, akurát že okrem tej írčiny ešte aj neartikuloval tak som polku nerozumela). 

Nakoniec sa vyšťal do záhradného kochlíka na dvore a Sam to okomentoval s pokojom Angličana prekvapným "Er pisst in die Blumen!". No, veď vlastne je napoli Angličan. Ale to bolo až keď sme sa vrátili z krčmy. Do krčmy sme sa vyterigali neskoro, takmer tesne pred záverečnou, vlastne to bola diskotéka a museli sme zjednať vstupné (7 euro je aj tak veľa, zvlášť keď už bude otvorené len asi hodinu a pol). Trošku sme si zatancovali a tento večer sa zas zabavila D - so Samovým kamarátom Oisinom (netuším či je to napísané správne, aj tak sa to číta úplne inak, tak to máte jedno). Nuž. Ukázali sme slovenskú pohostinnosť. A tak. 

Do postele sme sa dostali až nad ránom, asi okolo štvrtej. 

Day three (Nedeľa)

Ráno (ehm...ale mám pocit že sme sa vymotali už okolo obeda alebo dokonca skôr) bolo typicky írske - mrholilo a bolo chladno. Dáždniky sme už mali značne rozjebané, ale na hento počasie to stačilo, lebo vietor si dal pauzu. V nedeľu sme si naplánovali výlet na útesy do Howthu. Kým sme sa tam dostali, boli asi tri (nuž...ale lepšie než nikdy), obedovali sme šalát z Tesca vo vlaku. Vystúpime do kurevskej zimy (horšie než v Dubline, lebo toto je pobrežie) a kým sa stihneme rozkukať, zoznámi sa s nami chalan čo sedel vo vlaku vedľa nás (mysleli sme si že mu ideme dobre na nervy s našimi újebmi ale asi ne). Bol to Srb z Belehradu a presťahoval sa do Írska pracovať. Na výlet šiel sám, tak sa chcel pridať, aby nebola nuda. A veru dobre sme urobili, všetci. (Sam bol znova na skúške, takže sme boli len my tri.) 

Spolu sme boli na móle a potom sme si šli pozrieť nejaký kaštieľ a múzeum dopravy. Po dvoch prežúrovaných nociach sme boli hrozne spomalené a ja som si aj hovorila či chudák chlapec neľutuje že sa s nami ťahá, lebo nám všetko trvalo dve hodiny. Doslova. Keď sme boli v tom múzeu, písal Sam, že skúška skončila skôr a dojde do Howthu za nami. Po nejakom tom chaose (musí byť) sme sa nakoniec dohodli že my teda pôjdeme na tie útesy (už konečne) a on sa ozve keď dojde a spolu sa najeme. Poradil nám, že na začiatku je taká tabuľa kde sú popísané rôzne trasy a že môžme ísť nejakou kratšou, čo trvá len hodinku. Neboli sme ešte ani v polovici asfaltovej cesty keď Sam volal, že už je na stanici a či už sme sa vrátili. No haha. Nakoniec nás dobehol. Potom sme značne zrýchlili tempo, aby sme to vôbec stihli za svetla. Chceli sme vyjsť na útesy, pozrieť si to a vrátiť sa. Čím ďalej sme šli, tým bahnitejšia cestička (predstavte si túto trasu vo fajnových mestských teniskách a s dáždnikom - na skapanie) a tým viac sa šmýkalo, čo bolo asi najhoršie (keď sa už raz zmierite s tým že budete mať svoje najlepšie jeansy zajebané od bahna, obávate  sa už len, aby sa sa nezjebali do toho bahna celí, alebo prípadne dole z útesu, čo by rozhodne nebolo popiči...ale na skapanie možno hej).

Lenže keď sme navrhli zbabelý návrat (my a Nikola, náš nový srbský kamoš), Sam oznámil, že je to už kratšia cesta keď to prejdeme do konca (Nikola na to poznamenal že "Never trust the Irish", na čom sme sa celkom pobavili, kým sme nezistili že mal zrejme pravdu.) Ne že by on mal poriadne topánky. Íri sú, ako sme sa už naučili, impregnovaní, takže on chodí všade v plátenkách. 

Tak sme sa pechorili po útesoch aj s tými našimi parazólmi, ale viete čo? Nikto nakoniec neľutoval, lebo ten výhľad stál za všetko bahno sveta. Bolo tam krásne a skoro celý úsek bol po záveternej strane, no nádhera. Dole sme sa vrátili hladní a na múriku sme zjedli fish and chips (haháááá ako z anglickej učebnice) pod dohľadom vypasených čajok (boli VŠADE, striehli a pôsobili strašidelne. Nebola som jediná kto musel myslieť na Hitchcockov horor Vtáky.)

Na stanici sme zistili že sme zmeškali vlak, tak sme sa rozhodli ísť na jedno do írskej krčmy. (Irish pub sa môže strčiť, lebo hentá krčma bola presne to, čo si pod takým názvom viete predstaviť...a volala sa Bloody Stream.) Bolo tam prítmie, steny vyložené drevom a nábytok tiež z masívu. Všade sviečky a malo to atmosféru, akú som už dlho v žiadnej krčme nezažila (odkedy zavreli Aligáč, celkovo je to s atmosférou na pováženie). Pili sme írsku kávu a natriasali sa do rytmu live hudby. (Wheel chair dance.) My totiž sme mali celý čas šťastie na všetko - aká je pravdepodobnosť že prídete do dedinskej krčmy, lebo vám ušiel vlak a bude tam hrať kapela??? Dali sme si ešte pivo a nechali sme ujsť ďalších päť vlakov. 

Cestou späť sme vládli vo vagóne (boli sme tam sami) a počúvali hudbu z mobilu (a trošku tancovali pri tyči...). Keď sme museli vystúpiť, bolo nám smutno že Nikola nemôže ísť s nami ďalej žiť, lebo na druhý deň pracuje. Znova sme si presadili že skôr, než sa pôjde von, sa chceme ešte osprchovať, takže kým sme sa dostali na tú party, bolo už asi 12. Prosím pekne, to bolo. Konala sa u nejakého Matea. Jeho byt vyzeral (a vlastne skutočne bol) ako feťácke doupě. Holé steny, všetko špinavé a na dlážke pri dverách kopy fliaš, ktoré keby vrátil, kúpi sa dávky na pol roka dopredu. O kúpeľni sa nejdem zmieňovať, snáď len toľko, že nemal na hajzli dekel. Trochu sme pili, ale neboli sme tam dlho, lebo pán domáci sa vybral spať a jeho slečna tiež (aj ona vyzerala taká nemytá a nečesaná). Tentokrát tam bol Sam B. a chýbal Oisin. (Rozmýšľali sme, koľko príkázaných absencií každý z nich má.) Chalani potom umyli poháre a keď sme sa zberali na odchod, vyliezol Mateo a ešte s nimi voľačo riešil. Ja som nedávala pozor na to čo hovorí, lebo sme s babami rozoberali, či je naozaj feťák. Škrabal sa totiž ako pravý heroinista a neprítomný pohľad vybrúsil do dokonalosti. S koncentráciou mal tiež rather problems. Ale keby ste videli jak sa škrabal!!! A hlavne, vkuse mal ruku v gatiach a škrabal si gule a zjavne mu nevadilo že tam má asi 6 ľudí na návšteve, z toho tri (nás) ani nepozná. Keď sme odišli, Sam B. nešťastne zahlásil: "On mi podal ruku!!!" Spoločne sme sa otriasli. Áno, presne tú ruku. Pýtali sme sa na tie drogy a vraj heroinista to neni, ale minimálne alkoholik v druhej fáze a k tomu berie extázu. Vtedy sme si povedali, že keby sa už aj na tomto výlete absolútne nič nestalo, tak sme zažili viac než sme čakali.

Day four (Pondelok)

Vytrtošili sme sa extrémne skoro (už o 11) a tmolili sme sa po meste, až kým sme sa nestretli so Samom. On nám urobil prehliadku posledných turistických atrakcií (Dublin Castle a St. Patrick´s Church a Phoenix park a neviem čo ešte). A konečne sme našli sochu Jamesa Joycea!!! Po troch dňoch. Nakúpili sme si suveníry za posledné prachy a šli na večeru k Samovi domov, varil jeho otec. (Fantastické to bolo!)

V pondelok sme už mleli z posledného, takže sme ešte akurát stihli jedno pivo v jedinej krčme otvorenej aj v pondelky po polnoci (to osadenstvo!!).

Spali sme dve hodiny, let sme mali o 6:40 v utorok ráno. Teda dnes. Domov som došla asi o pol 12. A viete čo? Dublin je jedno z naujúžasnejších miest aké som doteraz videla. A určite sa tam ešte vrátim!