Štandard

Životné apdejty: mám nové tenisky. Sú biele, klasického strihu, Adidas, no viete, také ako sa nosili v 90-tych rokoch a majú fialové prúžky. Sú na skapanie. Milujem ich, lebo ešte k tomu sú aj biele. Chápete, akože biele tenisky som nemala už asi...ehm...20 rokov? A ten strih. Odteraz by moje nohy mali samé od seba neúnavne poskakovať na tréningu, proste bez námahy (zatiaľ tak činia len moje kozy, ktoré sa márne snažím udržať na mieste - aspoň približnom - pomocou 20-eurovej športovej podprsenky, iba čiastočne úspešne). Zajtra sa už chystám cvičiť, ak sa len budem vládať hýbať po opulentnom rodinnom obede, čím prechádzame plynule k bodu dva a to sú promócie. 

Tie nešťastné promócie, ktoré som najprv zaryto odmietala a potom v rámci zachovania dobrých rodinných vzťahov (ale teraz zas nebude koho ohovárať a keď prejde tá vlna "A to ste Chantal pustili samu do Thajska a nebojíte sa???", tak im začne nuda nudúca) som sa rozhodla ich absolvovať, v spoločenských šatách a topánkach. Spoločenské šaty nemôžem vystáť, ale tie moje som si vybrala sama a  našla som si k nim kladný vzťah (vlastne sú pekné, ale môj základný problém pramení v tom, že aby som vyzerala dobre v súčasnej móde, musela by som mať asi o 10kg menej a žiadne kozy a tak a proste to je všetko) a topánky sú úžasné, len škoda že sa na nič iné nehodia, iba na takéto akcie. A toto je prvá a posledná promócia ktorú absolvujem (keď za 30 rokov budú promovať moje deti - snáď - tie topánky už budú aj tak nemoderné...alebo možno budú zase moderné, človek nikdy nevie). A do baru by som si ich nedala, lebo boli moc drahé na to, aby mi ich niekto pošlapal, prípadne ošablil (to asi najskôr ja sama). No a tak. Plus si musím navliecť ten príšerný prsteň, čo som dostala od hypo-tety (rozhodla som sa, že sa patrí dať si ho aspoň raz v živote a teraz je na to akurátna príležitosť, lebo ma v ňom za prvé uvidia a za druhé ten prsteň už nemôže zhoršiť celú situáciu, kedy sa ja musím natiahnuť do hentakých handier a promenovať sa pred honorabilitami, ktoré v tých čapičkách nakrivo vyzerajú, akoby už mali riadne nakúpené a keď sa to skombinuje s tými ich neprítomnými pohľadmi, obraz je dokonalý).

Ale rebelantsky si ponechám festivalový náramok na ruke (aj tak sa nedá dať dole...totiž, keby som veľmi chcela, tak dá, ale NECHCEM), hohó. (Cítim sa trochu ako teenager.)

 

To je všetko. Nesťažujem sa, len konštatujem, ale hovorím vám, toto je poslednýkrát v živote, čo idem niekam len preto, že si všetci myslia že sa to patrí a konvencie a tak. Posledný. Hovorím vám. Lebo mňa už fakt nebaví robiť to, o čom si ostatní myslia že je to správne a navyše už mám dosť rokov aby som mohla odmietnuť (a zároveň prijať ich rozhorčenie, ale to mám piči, ako sa hovorí a ešte aj na lehátku, jak je libo).

A tamtá škola Ujebaných Kokotov ma tiež vidí naposledy. Hahá, viete čo? Na bratrancovej promócii tam rečnili a dali že "dúfame že aj vaše deti tu budú promovať" a vtedy som si pomyslela že "tak to ja teda dúfam v pravý opak, vy kurvy". Ok, tak bez tých kuriev, to som bola vtedy celkom pokojná, ale viete čo, za to, koľko nervov som na tej škole stratila, si zaslúžia aj ten prívlastok, nebuďme sentimentálni a spomeňme si, ako nás vždy nasrali na zápise, na študijnom, na katedrách a vlastne všade. Presne. Ak to bude v mojich silách, moje deti rozhodne nebudú promovať v aule Ujebaných Kokotov, ó, to veru nie. 

Čo ešte? Dneska som robila sushi a zjedol ho aj môj foter (a tvrdil že mu chutí!!!), to považujem za životný úspech. A kto hovorí, že sushi musí vyzerať tak ako na obrázkoch? Netradičné tvary môžu tiež pôsobiť lákavo.

V piatok sa navracia Chantal na rodnú hrudu, ale ja tu nebudem, lebo idem do Jiráskovho Hronova (s tým názvom mám dosť problémy, už vidím ako načnem túto tému, keď budem mať zopár poldecákov v krvi) na festival amatérskeho divadla. Tešíte sa? Ja hej. 

A inak nemám nič nové na svete, dáme si repete, ak nerátam obnovenie sexuálneho vzťahu s loverom, ale do toho vás nič.

Aha! V utorok idem podpísať papiere kvôli Jene!!! Juchúúúú, Nemecko sa blíži! Zasľúbená zem ma čaká s rozkročenou náručou určite, Nemci to je moje. (Ako minule zahlásila moja kamoška - germanistka, samozrejme - keď sú niekde Nemci, to je siedme nebo!)