Funny Dublin

Čítať ako vidíte. Írska výslovnosť je ... smiešna. A teraz fakty.

Čo som vedela o Írsku (v bodoch):

• IRA
• kríza
• leprechauni
• PS: I love you (ráta sa to?)
• írska reč znie ako nejaký fantasy jazyk z Pána prsteňov
• Ryan Air (a tí teda Írsku moc dobrú reklamu nerobia)

Čo som o Írsku nevedela (v bodoch):

•  Íri sú neuveriteľne milí, otvorení a ochotní ľudia
• v Írsku vôbec nie je tak draho
• James Joyce bol Ír (ehm...hej, mám dosť medzery)
• aj Thin Lizzy (ktorí budú mmj hrať na Mastri) sú Íri
• Íri sa doma nevyzúvajú (tento nepekný zvyk majú z Ameriky, alebo si to Američania doniesli z Ostrovov???)
• írski chodci (našťastie ne aj vodiči) s pozoruhodnou radosťou prechádzajú na červenú, ale ešte radšej cez prostriedok cesty kde nijaký prechod nehrozí a potom kľučkujú pomedzi autá
• írske ženy sú strašne STRAŠNE škaredé 
• a snažia sa to zlepšiť make-upom (ale potom len vyzerajú že sa chystali na maškarný ples a je to ešte horšie)
• írski muži sú brutálni jebači!!! 
• a je ich tam veľa!

Čo som o Írsku mala/mohla vedieť alebo som zabudla (v bodoch):

• Íri nemajú normálne zástrčky a keď sa vám vybije mobil, potrebujete skurvený adaptér, ktorý stojí 8 euro (no way) takže potom nastupujú alternatívne riešenia (t.j. vyžobrať ho niekde inde)
• Íri nemajú ani normálne vodovodné kohútiky (tí Angličania to dohnojili všade kam sa dostali, ale našťastie sa tá kohútiková nákaza nerozšírila do celej Európy) a dokonca je dosť možné že vo vani neni ani sprchová hadica (wtf)
• Íri jazdia po zlej strane a je kurevsky ťažké si na to zvykať a sústrediť, napriek nápisom Look left, Look right na každom prechode (apropos prechody - oni nemajú zebru, iba nejaké čudné čiarky, takže niekedy je dosť ťažké ten prechod nájsť v spletitej križovatke)
• keď ste s Írmi ktorí tak radostne riskujú svoje životy v premávke, je dvojnásobne ťažké sledovať z ktorej strany vám vlastne hrozí smrť rozfašírovaním doubledeckerom

Teraz keď máme zhromaždené základné fakty (aktivovala som vaše Vorwissen, ako správna pedagogička), poďme na príbeh (denníkovou formou).

Day Zero (štvrtok)

Rozhodla som sa zahrnúť aj tento deň, hoci to je deň pred, lebo mal násedky na celý trip. Jedna rada (vlastná skúsenosť, lebo ako všetci vieme, hlúpi sa učia na vlastných chybách): keď je 40 stupňov a vy sa balíte niekam, kde má byť len 20 a dážď, snažte sa čo najlepšie zapojiťpredstavivovať a spomeňte si, aké to je keď je tak zima. Aby ste sa nedotrepali len s dvoma tenučkými tričkami a jednou jeansovou košeľou (môj prípad), alebo len s jedným párom topánok a bez dáždnika (prípad mojich kamošiek).

Day One (Piatok)

Meeting na bratislavskom letisku o 9:20 SEČ. Úspešne sme prešli check-inom, vystáli si radu a chytili si miesta vedľa seba v lietadle. 

O 8:55 miestneho času sme pristáli v Dubline. Ďážď (hnusný lejak!!!) a zima. Celé vytešené sa obzeráme po letisku, kde nás asi čaká Sam, náš kamarát, ktorého sme došli navštíviť. Nenájdeme ho, tak mu posielame SMS, asi sa zdržal. Za 5 minút zvoní telefón: Sam. Dopiči, dopiči, prečo volá, keď vie, že my zle rozumieme (v telefóne ešte horšie) a na letisku je hluk??? Po asi piatich telefonátoch (a 5 eurách z kreditu) (čo povedal? Neviem, nerozumela som.) sa dozvedáme, že Sam sa pomýlil a očakával nás až v sobotu, ale žiadna panika, máme ísť autobusom 16 na ... tu nastáva chaos, tristokrát vyspellovaný Dorset ja pochopím ako Bosret (ale uznajte že sa to podobá) (ja musím telefonovať, lebo som oficiálne vyhlásená za najlepšieho english speakera (to sme dopadli...) a my sa vydávame hľadať zastávku. Po krátkom chaosení ju nájdeme aj s rozpisom zastávok, mne docvakne chyba a rýchlo pochopíme že to je naozaj Dorset (ale až potom ako som tú skomoleninu povedala nejakému autobusárovi, ktorý zaryto tvrdil že on tam nejde - nechápala som prečo, keďže to bol vodič 16-ky!!!) a zoznamujeme sa s nejakým slovenským chalanom, ktorý v Írsku pracuje. Ide s nami autobusom a cestou nám vysvetľuje všetko potrebné aj nepotrebné. Je to veľmi poučné a my sa tešíme, aké máme šťastie.

Zároveň zisťujeme že Dorset Street má asi šesť zastávok a nasleduje ďalších sto telefonátov, kým pochopíme, na ktorej nás Sam bude čakať. Slovenský kamoš nám u vodiča vybaví, že keď tam budeme, zakričí nám (v dublinských autobusoch sú všetky zastávky na znamenie). Myslím, že nás má akurát tak po krk, lebo ešte pri nástupe sa nám nedarilo cvaknúť si lístok a keď mi ho ten automatík sedemkrát vypľul bez označenia, vodič zavrčal "you´re waisting time" a zobral mi ho.

Na zastávke sa zvítame so Samom (je mokrý, lebo nemá dáždnik - preto som presvedčená, že Íri sa rodia impregnovaní) a peškom ideme k nemu domov.

Tam vybalíme svoje dary (tristo miliónov slovenských sladkostí, tri magntky - to len z nedorozumenia a tričko) a Sam nám varí čaj. Po obede/večeri on ide na divadelnú skúšku, my sa ubytujeme v hosteli, prezlečieme a vyrážame na krátku obhliadku mesta v lejaku. Kým sa dostaneme do centra, máme mokré nohy, ruky a poniektorí aj vlasy (to tí bez dáždnika). Čvachtáme ulicami a už začínajú újeby (ale čo iné môžete v takom lejaku???). Hľadáme sochu Jamesa Joycea (neúspešne a postupne pri každej ďalšej soche čohokoľvek nasleduje otázka "A neni toto náhodou James Joyce?"), riešime Heineken Piss ("Veď vieš, tá socha v Bruseli") a nakoniec sa skoro poštíme od smiechu v Trinity College. 

Tam sa o desiatej stretávame so Samom a jeho kamarátom a postupne ideme po nejakých baroch (upozorňujem že ešte stále v daždi a vetre), kde vyzbierame ďalších írskych kamošov aby sme sa dostali do nejakej miestnej krčmy, kam turisti zjavne nikdy nepáchnu. Pivo tu stojí len 3,50 (pint) a celé osadentsvo na nás zíza ako sůvy z nudlí (nevieme či preto, lebo po celom dni vo vetre a lejaku vyzeráme hrozne, alebo sme celkom zjavne ne-Írky, lebo tie vyzerajú hrozne aj v peknom počasí a zas tak zlé to ani s nami nebolo).

Usadíme sa za nejaký stôl a nachomietne sa k nám taký čudný mladík (ktorého naši noví kamoši neznášajú - vraj si myslí že je next James Joyce) v obleku, s klobúkom a ryšavou bradou a lennonkami (vyzeral jak z minulého storočia a bol to hrozný pozér).

My ideme na WC, kde si ja prezliekam ponožky (kúpila som si nových 5 párov), staré a mokré nemám kam dať, tak ich vyhadzujem do koša na papierové utierky a popri tom ešte stíham slzavý záchvat smiechu opretá o stenu (spustil sa na mňa sušič rúk, keď som sa tam tak podopierala). Írky sú nahodené v šatách a štekloch, takže popri nich pôsobíme ako socky (ale ešte stále krajšie).

Potom pijeme (Guiness je skvelé pivo, oveľa lepšie než to presladené Leffe) a kecáme a nakoniec nás opúšťa James Joyce (vtedy chalani začali bujaro jasať a pripíjať si na jeho odchod). Potom sa aj my zdvihneme a ideme do Temple Bar, čo je party štvrť pre turistov. Chlapci cestou vyslopú zvyšok fľaše Pimms, ktorú majú z domu (čistý hnus, asi ako Jäger - fuj - ja sa dobrovoľne vzdávam svojho dielu) a už sa ledva držia na nohách. (Inak všetci sú mladši, majú 21-22.) Dotackáme sa do Temple Baru (are we going to pray now? yes, cause we have drunk too much) a tam už je pivo za 5, ale ešte si jedno doprajeme, keď už sme na dovolenke. Chlapci si dopriavajú viac a ja som pozvaná na vodku (neodmietam). Sam je za chvíľu na mol, tak hovorím jeho kamošovi (tiež Sam), že potrebuje nejakú vodu. Sam B. vezme Sama F. (Sam F. je náš kamoš, čo je tak na mol) niekam preč. Keď sa vrátia, má Sam F. úplne mokré vlasy, lebo henten expert ho namočil do úmyvadla. Asi vzal moju radu doslovne. Samovi F. to nepomáha a niekam sa vytratí. Po chvíli jeho kamaráti povedia že šiel domov, ale že oni nás potom odprevadia, takže no worry, žijeme ďalej. Ja po náročnom dni, pár pivách a jednej vodke začnem pociťovať nedostatok ľudského tepla a preto balím Sama B. (bol fakt strašne mladý, lebo potreboval suggestions, ale nakoniec pochopil) a bozkávame sa. 

Keď zatvoria Temple, vychádzame von a nájdeme pred barom sedieť v kútiku na zemi Sama F. ktorý vyzerá všelijak, len ne dobre. Po tom čo takmer hodí tyčku do davu (dav zdesene ustupoval), ho Sam B. berie domov taxíkom, my čakáme a potom keď sa vráti, ideme peškom domov. Asi hodinu, ranná prechádzka za svitania. S cikacou zastávkou v Burger Kingu. Na hajzli sa tesne pred nami zavreli dvaja chlapi, tak som im klopala a oni že "Yes?" tak im hovorím že pohnite sa a oni otvoria už s rozopnutými gaťami, že čo si to chcela? Keď ich tak vidím, napadne ma len jedno a pýtam sa: "Are you gonna have sex?", odpoveď znie "You wanna join?" Ja len že keby teda hej, nech ma pustia sa najprv vycikať. Keď som zdvorilo odmietla ponuku na sex v hamburgerárni, zavreli sa. Vyšli za chvíľku a pre našu radosť a pobavenie sa knísali dosť na široko a držali si rite. My so Z (kamoška) sa teda tiež natrepeme do toho hajzlu spolu a po niekoľkých rokoch zažívame spoločné cikanie v kabínke. (Bola to kabínka pre vozíčkarov, takže dosť miesta.)

Medzitým nám niekto trieska na dvere a reve "Baby, baby!" (akože bejby, ne akože my dve, chápete). To je nejaký ďalší čo už nevie vydržať. No, takéto veci sa vám proste doma nestanú.

Celú ďalšiu cestu domov už absolvujeme za svetla a za mojich podnapitých hlášok (Spire - taký vysoký oný, obelisk alebo čo, záchytný bod Dublinu, vyhlasujem za big Irish cock a ešte toho natrepem aj viac, ale našťastie nič iné sa neuchovalo v pamäti). Aha a so Samom B. sa držíme za ručičky. Milé.

Do hostela dorazíme asi o šiestej ráno, dokonca aj moje španielske spolubývajúce už spia (ha!) a ukladáme sa do postele.

Day two (Sobota)

(coming soon)