Dresden is always a good idea

Ojojoj. Deti moje. Neviem kedy sa vyspím, ale v tomto živote to asi nebude. Už tristo päťsto rokov vám chcem napísať, čo porábam, ale neni čas. Tento víkend som bola v Drážďanoch. Ministretko zo semináru - to znamená ja, Charlotte z Francúzska a Tuku z Grónska. Som si ešte myslela že oni sú také slušnejšie baby (víme, že ja sa vždy prispôsobím, ale čím väčšie zvery, tým radšej sa prispôsobujem a podľa toho občas dopadnem), ale viete ako...

Ale nepredbiehajme, začneme štvrtkom. Štvrtok mi začal u Propera, kedy ja som sa musela vykotiť z postele hneď ráno (a zle som si nastavila budík, takže som sa zobudila o 8:45 a o 9 som mala byť v centre, tak expresne som sa vychystala, že to svet nevidel - za osem minút), lebo som mala jeden termín v meste a on povedal, že vstane a keď budem hotová, nech dojdem späť, že si dáme raňajky. Keď som došla aj s jeho obľúbeným koláčom (no neni som popiči?) (som), samozrejme ešte spal. Tak som sa hneď nasúkala k nemu pod perinu, že dospím svoj deficit. Takže pol štvrtku som sa tak nejak váľala v pelechu (v dôsledku mojej ohromnej lenivosti som napríklad ešte stále nestihla ísť na poštu vyzdvihnúť si balíček, snáď to nepošlú naspátek) a potom som prášila domov, aby som sa stihla zbaliť, lebo o šiestej mi šlo auto (haha, to znie dosť smiešne). 

Cestovala som s českým intelektuálom (ktorý tu je na rok, aby v nejakom inštitúte pracoval na svojej knihe o československých dejinách) a ešte jednou slovenskou študentkou a celý čas sme diskutovali o knihách (trochu som sa hanbila, lebo ten chlapík sa v slovenskej literatúre vyznal lepšie než ja...ale to máte tak s intelektuálmi). Vyhodil nás na diaľničnom výjazde v riti sveta Drážďan, odkiaľ som sa drbala autobusom do Neustadt, kde sme bývali. Byt nám poskytla naša teamerka z onoho semináru (a bolo to od nej fakt milé, keď uvážime, že nás vlastne nepozná až tak dobre, ale nechala nás v tom byte tri dni samé a ona bola niekde unterwegs). Ja som sa dotrepala ako prvá, takže v prvú noc sme šli k jednej jej kamoške na večeru. Tá je spisovateľka a chystá sa vydať svoju prvú zbierku básní, niektoré z nich nám prečítala. Bolo to cool, aj ten byt bol brutálne umelecký (t.j. všade bol bordel, ktorý by som skôr nazvala chaosom, skrátka všade sa nachádzali nejaké knihy. Na poličkách, na okne, na zemi, na gauči, celý byt bol zavalený knihami a takmer všetko to boli nejakí klasici. V takom byte sa človek musí cítiť dobre).

Na druhý deň ráno šla Maria k zubárovi a odvtedy sme sa nevideli, čo je škoda. A ja som sa vybrala na stanicu počkať baby. 

V piatok mrzlo jak sviňa, ale napriek tomu sme hrdinsky pochodili staré mesto (ja po tretíkrát a zasa musím priznať, že som poriadne nevnímala kde sme, lebo sme sa celý čas rozprávali). Večer sme si navarili a kecali do noci, von sa nám nakoniec ani nechcelo ísť, lebo bolo mínus milión stupňov. 

Sobotu sme prespali. Totiž, ja som bola hore už od desiatej a od smrti unudením sa ma zachránilo jedine to, že dokážem byť extrémne pomalá v kúpeľni, takže som si slimačím tempom spravila vlasy aj make-up a potom som ich nemilosrdne zobudila (ale to už bola jedna hodina poobede!!!).

Kým sme doraňajkovali, boli asi tri, skrátka time management akosi zlyhal. Snežilo jak na severnom póle (Tuku sa tešila, lenže vážení - dobre je tomu, kto má čižmy z tulenej kože, a ne jak ja - pekné, drahé ale vhodné akurát do madridskej zimy, ak chápete čo tým myslím), takže sme sa rozhodli ísť nakupovať. (Nebudem tu rozpisovať, aká depresia ma chytila, keď som sa videla v zrkadle, musím so sebou seriózne začať dačo robiť.)

Na večeru sme si upiekli plnené baklažány (bolo tu brutáááálne dobré) a dali dobré víno (hláška večera bola "We have Niveau"). Potom sme chlastali pivo (ja ako skúsený alkoholik som mala právo výberu - preto víno bolo kalifornské a pivo české) a asi o polnoci sme sa spamätali, že by bolo dobré sa začať chystať, ak sa ešte niekam chceme dostať. Asi o druhej sme vyliezli a brodili sa závejmi v snahe nájsť nejakú party. V prvom bare, čo sme stretli, sme kopli poldecáka a keďže to bol dosť čudný bar a všetci na nás čumeli, pratali sme sa ďalej. Niekde cestou sme sa nalepili na troch týpkov (ako je možné, že mne sa toto stane zakaždým, nech som kdekoľvek a s kýmkoľvek?), ktorí tvrdili, že niekde v Neustadt je dobrá elektro party. Trepali sme sa tam mega dlho a keď sme boli konečne pred tým klubom, zistili sme, že jeden z nich sa cestou stratil. (Nepýtajte sa.) Ostatní dvaja na to povedali, že jebáááť, okrem toho bolo zjavné že sú nadšení našou spoločnosťou a rozhodne sa nehodlajú zaoberať strateným kamarátom ("veď on si nejak poradí"). (Inak boli dosť škaredí a to bola len hmlistá spomienka, ale keď som dnes videla fotky, zistila som, že boli ešte škaredší než som si pamätala.)

Vošli sme teda dnu, chlapi zaplatili 5 euro vstupné a teta šatniarka povedala, že už majú plno, takže kabáty si musíme vziať so sebou. Keď bol rad na nás s platením, ako na povel sme všetky tri vytasili svoje preukazy dobrovoľníkov s otázkou "A nedostaneme zľavu?!"

Chvíľu na nás pozerala a potom nám proste dala štempel, že môžme ísť dnu zadarmo. Pravdu povediac, to som nečakala. A ešte aj tie kabáty nám dala do šatne - zadarmo. Yaay!

Tak sme sa porozhliadli. Bol to fakt cool klub. V jednej časti bol elektro DJ (boli sme tam asi 5 minút, lebo sme boli triezve a tak sme sa presunuli k baru, odkiaľ sme sa už potom tak nejak vôbec nepohli) a v druhej sa hral old rock (je mi záhadou, ako je možné, že dva tak rozdielne štýly sa hrajú v jednu noc, ale tým lepšie).

No a potom si už nepamätám presne, ale tých 150 rovnakých fotiek, kde sa chlapci striedali v tom, kto koho oblápa (prípadne bozkáva na líce - bleeeeh, ako sme to mohli dopustiť?) dokazuje, že alkohol tiekol potokom. (Ostatne to dokazuje aj pohľad do mojej smutnej prázdnej peňaženky.) Niekde sme vysomrovali aj cigarety (sú dôkazy...načo vlastne beriem do baru foťák?) (aha, to bola dovolenka).

Domov sme šli per pazuch všetky tri, v závejoch a ešte zrejme dosť podnapité, lebo vôbec neviem ako a kadiaľ, ale domov sme sa dostali bezpečne. Ja som musela vstať už o 11 a skoro ma jeblo, bola som tak unavená, že som sa iba vliekla aj s tým backpackom na chrbte, vyzerala som zrejme hrozne, ale to bolo posledné čo ma trápilo. Keď som sedela v aute, napadlo ma, že vlastne ani neviem, či mám ešte prachy (našťastie som mala, lebo to by bol teda dobrý trapas) (už sa mi raz stalo, že som na jednom výlete, ehm...psychologickej konferencii, prechlastala všetky prachy a kamošky mi museli požičať na raňajky).

Ale sú aj horšie veci!