A friend with weed is a friend indeed

Som hovadsky hrdá na to, aké vtipné slovné sračky dokážem sama vymyslieť a ešte v angličtine. (A ak to už niekto predo mnou povedal, vedzte, že o tom neviem a vymyslela som to naozaj sama, ale aj tento jav existuje a má to aj nejaký odborný názov, čo sme sa učili ale som ho samozrejme zabudla.) A viete kto je ten friend? Samozrejme ja. Lebo ja som si mladosť neprehýril zásoby neminula a mám z toho akurát to, že ich postupne asi rozdám. Hovorím si, že tým aspoň robím niečo pre svoje zdravie (a ja sa zas tiež nehanbím si vypýtať).

Eh, ale nechcela som tu riešiť svoje bylinkárstvo, ale návrat domov. Presne tak, domov. Už neviem kde ho mám. Keď som pred 10 dňami dorazila na Slovensko, bola som v rozpakoch snáď zo všetkého a liezla som svojmu okoliu na nervy rečami o Nemecku. (Kultúrny šok funguje obojstranne.) Potom som sa aklimatizovala a bolo mi super a teraz som naspäť doma (všimnite si to doma!)a zasa neviem čo od dobroty. Keď ma dnes ošpliechalo auto (dobre čítate, mali sme búrku, tak sú mláky, hahá, závidíte?), pičovala som po slovensky. Náhly obrat, lebo inak myslím anglicko-nemecky a to aj sama pre seba, bez nejakých vážnych problémov. A navyše Baiba je preč. Chápete, ja som na ňu síce permanentne pičovala, ale som v byte sama!!! No len dnes, lebo večer príde tá nová, do môjho bytu! Uznajte. So zadosťučinením som ale vyšmarila Baibine zvyšky z chladničky a z kúpeľne (to že to tu nechala len svedčí o jej povahe) a upratala. Ale upratala štýlom, ktorým by som ešte pred rokom opovrhovala - t.j. ten humus za práčkou (čo tam je už rok) tam zostal. Ale nikto vás nenúti sa tam dívať. Inak je to tu pekné.

Okrem toho som stihla všetky veci, čo robia samostatne žijúci ľudia, keď sa vrátia z dovolenky - nahádzať do práčky (toto slovné spojenie som nenávidela, keď to mama dokola omieľala, ale už ju asi chápem, keď to spravíte, máte akúsi potrebu o tom hovoriť, alebo to aspoň spomenúť a badám to u väčšiny nedávno osamostatnených...Ježišove magnólie, načisto sme dospeli!!!) a nakúpiť (aha a nedá mi - potraviny zdraželi!) (Potrebujete tam aj smajlíka, alebo chápete že to je irónia?)

Mám čudný pocit, že tu už budem bývať len mesiac a potom odtiahnem do hlavného mesta zasľúbenej zeme, aby som tam zazvonila na zvonček s menom Šťastie a ono mi otvorí a nenakope ma do riti, ale pozve ďalej. Vedia mi emigranti povedať, ako sa vyrovnávajú s tými zmiešanými pocitmi? Prejde to keď tu budem dlhšie? Či zostanem rozpoltená do konca života? Či nemám chodiť domov tak často? Čo?

Inak ešte k predslovu k Sodome a Gomore (tá svadba) by som rada dodala, že si zrejme nepamätám to osudné ráno úplne celé a musela som natrieskať kopu vecí, lebo M. sa ma dnes na voľačo pýtal a ja som si hovorila že ííííííííííííííha, kurva drát, toto čo, to ja? Nabudúce by sa mal pre dobro všetkých opiť on (ale to by som mala zlý pocit, že som ožrala neplnoletého, treba mu ísť dobrým príkladom a preto by sme vlastne my už spolu nikdy nemali žúrovať spolu).