Is this beginning of the end or the end of the beginning?

Odomknem zámok, otočím bicykel, nasadnem a spúšťam sa z kopca. Svieti slnko, ale nie je príliš teplo, lebo odvčera sú prehánky a ráno bola búrka. Obchádzam mláky a prebehnem cez obrubník na cestu z mačacích hláv. Obchádzam ľudí, brzdím, ale nie je ich veľa, v auguste je mesto prázdne. Pozerám sa napravo na stoličky vyložené pred kaviarňami, aj tie sú zväčša neobsadené. Niekoľko ľudí raňajkuje v meste, ale väčšina odišla na prázdniny niekam do piče. Je to také smutné, niečo tu chýba. Výklady naľavo sa lesknú ako vždy, ako aj v januári, alebo v apríli. Bicykel hrkoce po mačacích hlavách a ja cítim ako sa mi natriasa sadlo a inštinktívne sťahujem brucho (myslím že to nepomáha, ale snaha by sa mala ceniť). Rozmýšľam nad tým, koľkokrát som asi prešla po tejto ceste hore a dole, keď som šla k Properovi a od neho. 

Pomaly prejdem na koniec barovej uličky a otáčam sa dozadu, aby som zistila, či idú z druhej strany autá a môžem bezpečne prejsť na druhú stranu. Idú tri, tak čakám a pritom sa zamyslene dívam na sushi reštauáriu na rohu. Prejdem pár metrov a zastanem na križovatke. Otáčam sa dozadu a vidím kaviareň, kde majú najlepšie (a najdrahšie) koláče a myslím na Propera, lebo on ich tam kupoval. Naskočí zelená, ja naskočím na bicykel a znova sa nechám viezť dole svahom. Že svahom, taký vŕšok to je, ale dosť na to aby ste si vytvorili slušnú rýchlosť a prevalcovali nejakých zblúdilých dôchodcov. Naľavo sú kebabárne a Rosenkeller, napravo sú schody, kde večne vysedávajú punkáči, ale aj tí sú doobeda niekde zalezení (asi grcajú Sternburg). Pri shisha obchode zabočím doľava, kľučkujem pomedzi nerozhodných chodcov a miestami zvažujem, že ich naozaj zrazím, ak budú tak nečakane poskakovať doľava-doprava. 

Nemusím veľa šľapať do pedálov, skoro celú cestu idem z kopca (ráno to bolo namáhavejšie), po ceste pre autá a nemusím mať strach o život. Pri knižnici sa obšmietajú nejakí študenti, neviem či zabudli, že už začali prázdniny.

Svištím dole najstrmšou častou cesty a užívam si rýchlosť (need for speed, cha), potom zabočím doprava a veziem sa mojou obľúbenou ulicou. Neviem ani ako sa volá, ale je to široká ulica so stromami v strede a je na nej krásny obchod s umeleckými kokotinami do záhrady (majú hlavne úžasné vtáčie búdky). Keď stojím na ďalšom semafore, vidím Cafe Melange, kde sme nikdy neboli, lebo dnu vás pustia, len ak máte nad 50. (Si aspoň myslím. Určite kontrolujú občianske.) 

 Prejdem podchodom, kde treba prudko brzdiť, lebo sú tam neprehľadné zákruty, hore vylezem na našej ulici, ktorá je teraz úplne nová (staveniska sme si užívali už pridlho). Pred domom zosadnem, priväzujem bicykel a do očí sa mi tlačia slzy.

Od včera ma bolí žalúdok a skoro celú noc som nemohla zaspať (a to som do postele išla o druhej). Je mi zle, psychicky, fyzicky a neviem ešte ako. Celé zle je myslím odborný výraz.

Keď prídem domov, púšťam si nahlas Clash a je mi úplne jedno, čo na to moja nová spolubývajúca, lebo odchádzam za tri týždne a mám piči. Viete, už si to môžem dovoliť. (Síce sa aj ja rada oháňam ohľaduplnosťou, ale čo sa týka hlasitosti hudby, neviem to dodržať. Ne že by som sa extra snažila.)

Dám variť čaj, otvorím editor a začnem písať tento článok...a popri tom mi tečú slzy a kvapkajú na tričko.

Tri týždne. Tri fucking týždne. (Vyzerá to čudne, čo?) Uvedomila som si to včera v noci, keď som telefonovala s Aitanou. Myslím už len na veci čo musím urobiť pred tým, než zdvihnem kotvy - hento zaplatiť, tamto odovzdať, hentam sa odhlásiť, hentam nahlásiť zmenu bydliska. Požičať si kufor. Zohnať si niekoho s autom, čo ma presťahuje. Dve rozlúčkové party a niekoľko neoficiálnych "len tak" party. Ukradnúť pohár z Wagnera už asi nestíham. A sama na to nemám chuť, chceli sme to urobiť s Aitanou. Teraz ma ospravedlňte, idem si dať svoj čaj a utreť si slzy.