Anything goes

Sedím tu, čumím na obrazovku, na bielej ploche bliká kurzor (ešte nemám ani jednu vetu hotovú a klišé už z nej páchne jak naša kuchyňa) (to je niečo medzi plesnivým jedlom a mŕtvolou hlodavca a nevieme to už pár dní identifikovať) a neviem čo napísať a pritom mi hlava treští myšlienkami (ale možno iba myšami a lienkami, ktovie). Tak som zobrala aspoň handričku na okulár a vyčistila si monitor, lebo bol zasraný a aj klávesnica je nejaká zasraná, vôbec, celé by som to najradšej rozobrala, povysávala, vydezinfikovala a tak, ale už by som to nezložila. Ale toto tu vôbec nechcem riešiť. 

Je mi nejak otupno, clivo, rozpoltene, plačlivo, veselo a zvláštne. Predpokladám, že každý dobrovoľník si prechádza týmito pocitmi, ale aj tak sa z nich potrebujem vypísať a mohla by som to síce písať do denníka, ale ten mi neodpovie a vy mi tu dačo múdre zapičujete, to som si istá a už sa na to teším. Alebo mi aspoň zakliknte nech sa prosím ťa ukľudním. Aj to je fajn. Posledné dni trávim písaním záverečných správ, hodnotení, absolvovaním rozhovorov (chcela som povedať že reflexných, ale...eh...ako sa to správne povie? Veď vy viete čo myslím.) a myslením na trilión vecí, ktoré ešte musím urobiť (napríklad odhlásiť sa na miestnom úrade) (no dobre, to je len jedna vec, ale furt na to myslím).

Už mám kúpené lístky do Bratislavy (spiatočné, zachovajte paniku!), dohodnutý termín so zubošom, súhlas poisťovne, že mi ten špás zaplatia a dohodnuté kadejaké iné dôležité termíny. Napríklad (a teraz dúfam, že to týmto priznaním nepochovám a nezakríknem) dva pohovory hneď 2. septembra v Berlíne. Viac vám poviem, keď bude po nich, len mi držte palce, alebo aj ne, aj tak to nezáleží na vás a už by bolo dobre si to priznať, že karma je síce fajná vec, ale treba sa sám snažiť a ne alibisticky vyhovárať na fatalistický prístup k životu a podobne. (Zlý dojem dokážem urobiť aj sama, naposledy do telefónu, ešte teraz sa cítim trápne.)

Bývať budem u Aitany. T.j. u Aitaninej au-pair rodiny. Viete, niekedy sama neviem, ako som prišla k takému šťastiu, ale možno na tom fatalizme predsa len niečo bude, tak ho pre istotu zatiaľ nebudeme zavrhovať. V septembri aj s nimi (asi nás v tom byte jebne, ale je to lepšie než sa každých pár dní presúvať medzi známymi...a toľko ich ani nemám) a potom až do Vianoc budem mať byt pre seba za super cenu a na party-ulici. Môžem sa považovať za šťastného človeka. 

V sobotu sa koná naša rozlúčková party. Príde asi dosť veľa ľudí, máme päť DJ-ov (nepýtajte sa, proste sa to nejak vyvrbilo...chápete, jak v nejakom klube, možno by sme mali predávať lístky, chacha) a profi aparatúru (za ktorú ruším hlavou, lebo ju požičiam od nás z roboty) a miliardu plánov a dúfam že to dopadne dobre, ne jak moje narodeniny, ale keďže to neni len moja party, tak na ňu hádam neprenesiem svoju večnú smolu a nakoniec si nikto nebude nič pamätať a kto bude tvrdiť že hej, ten klame.

Iná vec, ktorá ma straší, je vykydať izbu. Keby ste videli, čo som za jeden rok nazvláčala, je to do plaču, keď si predstavím, že mám oholiť steny a zbaliť švestky a bude to tu jak v nemocnici, až kým nepríde niekto ďalší, kto si spraví z tejto izby hniezdo hriechu. Alebo nejakú svätú izbu, čo ja viem, kto sa sem nasťahuje. 

Vlastne som chcela trochu bilancovať o uplynulom roku, ale zdá sa mi to priskoro, hlavne pred tou poslednou žúrkou. Veď ma poznáte, ešte sa môže stať niečo výnimočné, hodné zaznamenania, alebo zabudnutia, alebo niečo o čom treba mlčať (nie po prvýkrát), tak v tom prípade vám to môže byť jedno, lebo to sem nenapíšem. Každopádne prídu istí ľudia, ktorých prítomnosť takmer garantuje nezverejniteľné zážitky. A čo považujem obzvlášť za vtipné, je zloženie chlapov - Serj, ktorý sa olizoval so mnou aj s Carol, Robert (so mnou a s Aitanou), Martin (Aitanin frajer), Alex (s Aitanou, Katerynou a skoro aj so mnou) a istý Artur (s Carolinou). Ehm. No veď viete - všetci sa zídeme, raz v jednej posteli. Andrea sa na tom hrozne smial a povedal, že mám pozvať aj Propera, keď už je to takto. Cha. To určite.

Viete čo, idem spať, kým natrieskam ešte ďalšie štyri odseky o ničom...a možno sa nikto nedostal až sem. Tak dobrú noc.