Absolútne suboptimálny deň

Kým začnem v štýle kurva-kokot-piča-jebať-cecky, ešte dačo - nefunguje mi vyjebané kúrenie! A doteraz to šlo, nechápem, čo sa deje, ale ak s tým niekto niečo nespraví, asi ma tu v zime jebne. Viete (a teraz to tu bude kurva úprimné), necítim sa tu síce doma (jediné čo milujem na tejto izbe je môj matrac), ale ten byt je ok, je v centre a spolubidlo (naschvál s I a ne s Y) je super. Inak tá izba páchne cigaretami, lebo sa tu fajčilo a je malá a celkovo nie je útulná, lebo nemám čas, ani peniaze s tým dačo robiť. (Tuším mám dokonca menej času ako peňazí, čo doteraz nikdy nebol môj prípad. A hovorím vám, že peňazí mám kurva málo. Zrovna tak na to, aby som si zaobstarala niečo, vďaka čomu cez víkend zabudnem.) Takže ako, to kúrenie ma vážne sere.

A teraz prejdime k ostatným sračkám, ktoré sa mi dnes od rána vylievajú na hlavu. Jednak už včera mi bolo akosi smutno, lebo viete ako, som síce v D-lande a tak, ale som relatívne sama. Nemám taký Netzwerk a preto som počas dlhým temných večerov sama doma, prípadne so spolubidlom si pokecám, ale chápete čo myslím. (Btw spolubidlo si kúpil vaporizátor za vyše dve kilá a vyrába čistý extrakt z trávy, ktorý fajčíme s nejakého igelitového vrecka, poviem vám len - nárez jak sviňa a koniec nezdravému tabaku.) A Robert tiež robí na smeny, takže nemá vždy vtedy čas keď ja a Aitana je späť v Erfurte. 

Teraz cez víkend som bola na EVS comeback seminári v Kolíne, ktorý bol úplne popiči, zoznámila som sa s kopou ľudí, aj z Berlína (založili sme Stammtisch, kam sa chystám pravidelne dokvitnúť, aby sa môj social life zdvihol z bahenného dna). Okrem toho tam bolo pár ľudí, čo robili EVS na Slovensku a v Čechách a tak som kecala s Nemcami v rodnom jazyku, oni ospevovali slovenčinu a moju rodnú zem (príjemné počúvať) a dokonca sme spievali Horkýže (Nazdááár, čo si ma nepamätáš a Hurá už mám 18, no na skapanie).

Bolo to úžasné, ako vrátiť sa v čase, všetci s tým istým zážitkom, istou post-traumou a chaosom v hlave. Kam vlastne patrím? Okrem toho som objavila celkom zaujímavé možnosti ďalšieho vzdelávania, síce je to všetko v rámci dobrovoľníctva, ale viete, semináre nikdy nie sú na škodu a ani pracovné skúsenosti, nech už robíte hoci zadarmo. Aspoň to vyváži moju naničovatú prácu. Čím sa dostávame plynulo k hlavnej téme večera. (Krehnú mi rybie prsty.) (To nie je hlavná téma, to je poznámka na Margo. Kurva, margo s malým m samozrejme, to už zas myslím na sladkosti a v hlave mám tyčinku Margot.)

Also. V robote som mala dnes absolútne pičúsky deň. Po tom, čo už mi to pár dní šlo lepšie a aj ma pochválili (hlavne za maily, to si pamätajte, to je dôležité), ma dnes celý deň počúval Olaf. Olaf je hrozne nudný patrón, čo nám robil teoretické školenie. Sám vôbec nerobí telefonistu (neviem čo je presne jeho úloha, ale to nie je podstatné, podstatné je to, že on síce ovláda teóriu, ale v praxi to nerobí). A je taký čudný a ja som z neho hrozne nervózna. Len sa tak divne pozerá a nič nehovorí, nedáva mi najavo či to robím dobre alebo zle a to ma doráža ešte viac. Viete, keď vás pri telefonovaní niekto počúva, automaticky sa viac pýtate na všetko, čo máte robiť, aby ste sa uistili. Všetci ostatní prikyvovali, alebo krútili hlavou, ale Olaf pozerá pred seba skleným pohľadom, ako v trolejbude a nedá mi šancu. 

Prípadne ma nechá niečo povedať a potom až krúti hlavou a potom to celé vyznie trápne, lebo sa musím zákazníkom ospravedlňovať a meniť výpovede a celé to znie hrozne amatérsky. Okrem toho som urobila miliardu chýb, ktoré už som medzičaom nerobila, len z nervozity. No a zlatý klinec do rakvy bol, keď mi skontroloval e-mail. Aby som vás uviedla do obrazu. Všetky tie floskuly čo sa píšu do oficoš mailov som odkukala od kolegov, ktorí nás trénujú. Viete, také tie drísty na úvod, na záver, určité slová, ktoré sa používajú v oficiálnej komunikácii. (Nebudem sa tváriť, že to pre mňa nie je ťažké, nemčina stále zostáva cudzím jazykom a ja som doma hlavne v slangu. Tak sa snažím pozerať, čo píšu iní a potom to aplikujem.) Sledoval ma ako píšem a zdrbal mi každú jednu vetu - načo píšeš toto slovo, to je zbytočné, len to znie príliš zložito. Načo píšeš tamto, to je len klišé a nič to neznamená. Hento je vata, to vynechaj. A prečo mu želáš einen schönen Tag? Myslíš že zajtra umrie? Želáš mu len jeden dobrý deň?

Pri tom poslednom som už musela silou vôle zatláčať slzy (nehovorím o tom, že posledných desať minút som sa hovadsky premáhala, aby som sa nerozrevala priamo tam pred ním), vypýtala som sa na prestávku a letela som na hajzel, kde som sa ledva stihla zamknúť, kým som vybuchla do hysterického záchvatu plaču. Samozrejme potichu, lebo vedľa niekto bol. Povolenú prestávku som pretiahla o dve minúty (ale mám to v piči, za celý deň mám právo mať 5 minút každú hodinu a toto bola vlastne moja jediná čo som mala) (okrem obednej, aby ste si nemysleli že nás vykorisťujú) a vrátila som sa s očami jak feťák. Našťastie sa ma nikto nič nepýtal, lebo asi by som zasa vybuchla do revu. (Cestou domov som revala v U-Bahne, až som si skoro vyplavila čočky...)

Doteraz nechápem, čo mu vadilo na tom želaní pekného dňa (viete, ja im to aj do telefónu hovorím, ale iba tým, čo sú na mňa milí a myslím to aj vážne, lebo ja sa do nich väčšinou tak vcítim, lebo viem, ako to chodí, len im nesmiem povedať, že čo si ja o tej firme myslím, lebo by ma samozrejme vyrazili) (dnes sa mi napríklad jeden vyhrážal, že na nás pošle právnika a že on ho neplatí, preto si to môže dovoliť a blablabla...ani som poriadne nepočúvala, lebo vlastne to bol len taký pičung). 

Všetci ostatní to píšu aj hovoria a tak som si najprv myslela, že asi som sa pomýlila a nemá tam byť člen. Tak som sa spýtala, či to nesmiem. On vôbec nevysvetlil, čo vlastne myslel, len sa zasmial, že to bolo od neho nemilé. (Teraz si začínam myslieť, že to bol asi pokus o vtip, ale on je taký suchár, že by ste ho mohli jesť ako diétne jedlo. Ak ste videli Pirátov na vlnách, tak približne ako ten minister.)

Ja mám u piči, čo on považuje za nemilé, ale prečo ma musel zdeptať hentakým spôsobom, navyše za niečo, čo ani nebola chyba??? Nemám chuť tam už nikdy ísť. Alebo teda - nemám chuť ho už nikdy stretnúť. Celý zvyšok ich tímu (došli tam totiž jak delegácia priamo z firmy, pre ktorú telefonujeme) je úplne v pohode, sú milí (aj keď poviete dačo zle a nemávajú vám ani pred očami papierom, kde sa známkujú všetky skills a neukazujú perom na päťku, aby vám bolo jasné, že váš prínos je nahovno) a snažia sa nám pomáhať. Lenže henten Olaf. (Ešte aj meno má blbé.) Kokos, Olaf mi bol hneď od prvého dňa nesympatický, a to som ešte nevedela, že je aj extra nudný (školenie bolo príšerné). Ale jednak ako osoba vzbudzuje moju absolútnu nedôveru a druhak pôsobí hinterhältig (preložte mi to niekto, teraz si nespomeniem). Keď si predstavím, že si zajtra zas vedľa mňa sadne, je mi zle. Napíšte mi niečo milé prosím. Dnes som mala chuť to tu zabaliť a ísť do Jeny a zamestnať sa hoci aj v Lidli. Berlín je také nehostinné miesto.

Okrem toho som si dnes spomenula, prečo nenávidím IT ako pojem a všetko čo s tým súvisí. Neviem za boha pochopiť, čo sú skurvené FTP protokoly, aj keď mi to už stokrát každý vysvetlil. A OutLook som videla iba z diaľky, ani ho dokonca nemáme, lebo nám založili nejaký ThunderBird (akože Mozilla sa prekonáva v tých názvoch, vážne), o ktorého existencii som doteraz ani netušila, ale veď ok, program jak každý iný, až na to, že osobne považujem googlemail za oveľa praktickejší, prehľadnejší a priateľskejší k užívateľovi...a ne, google ma neplatí, ale ja keď som raz niekde spokojná, tak nemusia už nič robiť) (najlepšie by bolo, keby aj s tými pojebanými apdejtami prestali, ale to je iný príbeh o starej platni).