Don´t let the blues get you down...

...hovorím si a pchám do seba lidlácku sladkosť (nugátovo-marcipánová čokoládová tyčinka, kalórií má v prepočte asi na 40km behu). Hlavne nerevať, hovorím si a zatláčam slzy. A popri tom píšem ufňukané správy kamoškám a mame a ufňukaný post na blogýsek.

Dnes bol úplne hnusný deň. Hnusné počasie, vyjebaný dážď a skurvený vietor. (A čoskoro nastane aj spíčená tma. Počas dňa teda.) A v práci som dosrala všetko čoho som sa chytila. Ne že by som tam dačo chytala, ale každý jeden call som nejakým spôsobom dojebala. Takmer celý tím už môže telefonovať na vlastnú päsť (a to mi veľa z nich prišlo hlúpejších odo mňa, ale sľubujem, že nabudúce sa zdržím posudzovania!), len ja ne. Ne že by som veľmi chcela. Aj tak som absolútne aufgeschmissen, hoci mentor sedí vedľa mňa a stále sa ho na všetko pýtam. Nedokážem si zapamätať všetky tie sprostosti, všetky funkcie našich tools (vidíte, ani neviem, ako to nazvať po slovensky) a zakaždým niečo dopletiem, poviem nesprávne alebo to poviem, pričom by som nemala. Na konci dňa bol ten chlapík ešte stále na mňa milý, ale myslím, že šiel po práci na pivo, lebo to čo si dnes musel vypočuť bol hardcore. Mne bolo už od tretej do revu a to som ešte mala pred sebou dve a pol hodiny. Želala som si, aby sa zázračne posunul čas, alebo aby sa podo mnou otvorilo peklo a vzalo si ma (aj tak tam podľa všetkého patrím).

 Cestou domov som sa nekukala napravo ani naľavo a hovorila som si, že keď ma ťukne nejaké auto, aspoň tam zajtra nebudem môsť ísť znova. Ale jedinú škodu, ktorú som si napáchala, bolo tých 3689 kalórií (zato mega dobrých).

Stále si pripomínam, že to bol iba druhý deň a že aj iní sa to naučili, ale aj tak som depresívna, lebo ako je možné, že ostatní si tie kokotiny pamätajú a ja ne? Je to preto, že nemusia hovoriť cudzím jazykom a tak im to v hlave zostáva dlhšie? Majú väčšiu operačnú pamäť? Mala by som prestať húliť? (Ale to je len rétorická otázka, navyše nehúlim moc často dlho.)

Ale naozaj. Najradšej by som sa zhúlila do klbka v mojej postieľočke na mojom matraci (ktorý sa mimochodom nejakým spôsobom niekomu podarilo obliať pivom hneď v prvý deň, ale o tom neskôr...), počúvala The Wall od Pink Floyd (lenže ten album nemám a na youtube neni, prípadne je tu zakázaný) a revala do vankúša. Na čokoládu už ani chuť nemám, lebo hento mi leží v žalúdku. Takže vážne. Prípadne by mi niekto mohol škrabkať chrbátik a aj viem kto, ale to sem radšej ani nenapíšem, lebo sa na mňa znesiete jak tona splaškov, že naňho nemám absolútne čo myslieť. Ale nepomôžem si.

Namiesto toho sa môžem zhúliť do klbka akurát s pracovnými materiálmi a snažiť sa naučiť naspamäť aspoň nejakú časť. Po dvoch týždňoch školenia mi zjavne v hlave nezostalo nič. Ešte že si pamätám meno firmy.

Och a inak, keby vás to zaujímalo, ľudia čo mi volali boli fakt milí a trpezliví a nikto na mňa neziapal a aj komunikáciu zvládam super. Forma bez obsahu, to presne som!