Nothing has changed

Otázky, ktoré ma nepretržite zamestnávajú: "What the fuck am I doing here?" a "Toto sme chceli, občania?"

Včera som napísala pár nechutne zúfalých a urevaných mailov, lebo som nevedela, ako to zo seba dostať a chcela som počuť pár teplých slov. Mame a Loverovi. Ak sa pýtate, prečo zrovna Loverovi, nedám vám asi nijakú uspokojivú odpoveď. Už je to raz tak, že s Loverom bola vždy rozumná reč, bez ohľadu na to, čím sme si prešli a občasne sme stále v kontakte. On je (sama nerozumiem prečo) jedna z osôb, ktorým dôverujem a som schopná sa im vyrevať na ramene, hoci máme za sebou dosť čudnú minulosť. Ale tá dôvera tam akosi zostala a viem, že on ma nebude bezdôvodne kritizovať a dokáže ma povzbudiť. Má na to nejaký talent.

Mama je jasná, mama vám vždy vie napísať, čo potrebujete počuť. Aj dvakrát. 

Tento týždeň je celý skurvený, chvalabohu je zajtra piatok (nebudem sa tu rozkvakovať o tom, že máme v práci test, už teraz je mi pri pomyslení na to akosi nevoľno) (alebo je to z tej mega porcie karfiolu, ktorú som zajedla plnenými perníčkami?) (myslím, že z toho testu).

V Berlíne nemajú nijaké sviatky, len Vianoce a Veľkú Noc (no a deň zjednotenia, ale inak asi furt pracujú, to kam som sa dostala???) a tak zatiaľ čo zvyšok Nemecka si váľal šunky dnes alebo zajtra, my sa tu ideme z kože zodrať.

Zlý Olaf ma dnes nechal na pokoji, hoci keď som ho ráno uvidela, úplne mi stiahlo vnútornosti. Celý deň sedel asi meter odo mňa (má tam nanešťastie svoj Arbeitsplatz) a prvé tri hovory som sa nedokázala sústrediť, lebo som mala pocit že tajne načúva. (Jasné že nenačúva, má dosť svojej roboty, ale viete ako.) Inak Zlý Olaf, to je skoro ako strýko Emil na čiernom aute, ktorý sa na vás v noci príde pozerať cez okno, keď budete neposlušní (písalo sa o tom v Knihe rozprávok pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov). Prípadne pre ešte neposlušnejších bola varianta, že ich strčia do rakvy k strýkovi Emilovi. Predstava, že ma strčia do rakvy k Zlému Olafovi, ma napĺňa nefalšovanou hrôzou, rovnako ako ten test.

A prečo je tento týždeň ešte skurvený? Napríklad kvôli daňovému úradu, aj keď to bola vlastne moja chyba, že som nič nevybavila (zato som bola odporná jak ráno po opici na tú tetku za prepážkou) (lenže to je zákon akcie a rekacie, na mňa tiež dennodenne občania vyziapujú za veci, ktorým ani len nerozumiem, ne to ešte aby som ich zapríčinila), ale na druhej strane to bol už len dôsledok toho, ako som nehorázne uštvaná z behania na jebnuté úrady, prosenia nadriadeného, aby ma kvôli tým úradom pustil skôr z roboty, kde musím inak trčať do pol šiestej (každý úrad je otvorený do šiestej len raz do týždňa, čo je vám v takom prípade aj tak na holý kokot) (keby aspoň na holý kokot) a celkovým nervom a depresii. 

A to ešte ani nezačala skurvená zima! Ešte stále je relatívne pekne, schladilo sa, ale neprší (stavím sa, že zajtra začne, len preto, že som to sem napísala, čas začať namiesto laku na vlasy používať impregnačný sprej). Ale napríklad včera som zaliezla a dosť skoro zaspala a dnes ráno som sa namaľovala, aby som predišla záchvatom plaču (zaujímavé, ako to dokáže pomôcť, keď nechcete mať rozmazaný make-up). Cestou do práce som počúvala jeden remix, ktorý som dokola omieľala v Jene a mám k nemu rôzne (zväčša nepublikovateľné) spomienky. A zasa mi bolo do revu. Ale nebola som schopná to prepnúť. keď už sebatrýzeň, tak poriadna. Zatláčala som slzy (revať ráno o pol deviatej je predsa len trapas) a sústredila sa na to, že...ehm...že...zajtra je piatok? Asi. A sledovala som ľudí v U-Bahne a rozmýšľala som, v akých sračkách sa asi topia oni. 

Vždy, keď mnou lomcujú nejaké extrémne pocity, sledujem ľudí v MHD a uvažujem, či sú tiež zrovna smutní, alebo šťastní, alebno či majú v piči, či je ich život taký, ako si predstavovali, keď to v prvom ročníku kreslili na výtvarnej, alebo či otehotneli v 16 a teraz žijú na podpore. Či ich zrovna v škole čaká písomka z matiky, na ktorú sa neučili, lebo sedeli do noci na fejsi, alebo či ich tam čaká frajer, s ktorým poobede prvýkrát v živote vyskúšajú halucinogénne huby.

Či ich bije manžel, alebo či ich podvádza žena. Väčšinou na nič neprídem, lebo vystúpim skôr, než stihnem v hlave rozvinúť celý príbeh niekoho iného. Mohla by som byť režisér, keby som na to mala nadanie. Alebo scenárista. 

Zasa som niekde inde. Vidíte, aj som na chvíľu zabudla, že zajtra sa ráno potrepem na daňový úrad, kvôli tomu budem meškať do práce a cítiť sa trápne a dúfať, že to bola posledná pičovina, čo mi stojí v ceste k úspešnému zaradeniu sa do spoločnosti. Alebo že aspoň nebudem riešiť sto pičovín tohto typu každý mesiac.