Což takhle dát si špenát

Dnes som sa drbala tisíc kilometrov pešo s nákladom potravín, lebo som si uzmyslela že bezpodmienečne musím mať špenát. Takže som šla nakupovať do susednej dzedziny a vliekla som tašku so zemiakmi, múkou, ryžou a inými pochutinami ktoré mi sú treba (samozrejme ne všetky na špenát, ale keď už raz nakupujem...) a asi mi aj svaly narástli.

Chcem len poreferovať že prvý špenát ktorý som v živote varila bol vy-ni-ka-jí-cí a asi si kúpim vlastnú teflónovú panvicu (to na volské oko, ne na špenát) ktorú si budem zamykať v komnate (lebo ľudia sú necitliví a rozdrbali by mi ju nožom tak ako sa to stalo všetkým erárnym, ktoré sú teraz úplne na hovno). (A vôbec, v pátek ideme do Ikey, to som zvedavá čomu neodolám. Dnes som si napr. kúpila odšťavovač na citrón - POTREBUJEM! - a potom som jeden v kuchyni našla. Čo už.)

A celkovo som mala taký dobrý domáci obed, zemáky, špenát a volské oko...och. A viete čo som si ešte kúpila? Hrozno. Lebo keď už mám žiť život buržuja, treba aj hrozno, na orgie predsa. A dnes je celkovo dobrý deň, okrem toho že mrholí a som unavená ako...ehm, železničiar (železničiari sú určite unavení, napríklad taký konduktor chodí celý deň po vlaku a hovorí "Moien, merci, moien, merci, merci, merci, moien..." a tak dokola). Bola som v šicom obchode (akože s potrebami na šitie) a nite sú mrte drahé (to aj u nás?) a okrem toho tety vedia len po frnacúzsky a po portugalsky a ja len po nemecky a po anglicky, ale nakoniec sa mi predsa len podarilo posunkovou rečou vyvsvetliť že potrebujem jednu tmavozelenú niť a jednu gombíkovú (to bola výzva, tá gombíková) a potom som zistila že neberú karty a ja nemám dosť peňazí. Teda chýbalo mi deväť centov, ale aj tak...a ja že v dnešnom svete nič nedostanete zadarmo, ale predsa len, odpustila mi ich a ešte aj zaželala pekný deň. Milé, ne? (A tie nite stáli spolu viac než šesť...chápete, to už čo je, jedna niť za tri eurá.)

A potom som šla do optiky, kúpiť si puzdro na čočky, lebo tomu môjmu niečo je a jedna časť netesní a roztok vysychá (neverili by ste, ale fakt). A v optike bol taký milý chlapík, ktorý aj po anglicky vedel a dal mi to puzdro zadarmiko! No odišla som celá vytešená, ale nemohla som si poskočiť od radosti, lebo ma ťahala k zemi osemkilová taška s nákupom. A teraz by som najradšej po tom dobrom obede (hej, o pol štvrtej až som sa dostala k jedlu a potom mi nedalo a vyupratovala som kuchyňu, aj keď to neni moja vlastná, ale jedna žena sa nemôže pozerať na ten bordel...som zvedavá do kedy to tak vydrží) zaliezla do postieľočky a čítkala si, ale hovno, lebo mám o šiestej skúšku (nikdy sa mi tam nechce, ale vždy je sranda...ako voľakedy s tréningami).

Ani tá nepotrvá dlho, lebo sa dnes ide hromadne povinne do divadla. Je to síce po francúzsky ale mne povedali že aspoň sa môžem sústrediť na hru a techniku a okrem toho uvidím stage a to mi treba a hotovo a stojí to len osem euro tak nech sa netotočkujem. Povedala som si že dobre, kultúra jak kultúra, síce neporozumiem ani holý kokot (jedine že by tam padla tá slávna veta ktorú vie každý, že vulevu kuše avek moa, se soa), ale bude určite zaujímavé sledovať hru v cudzom jazyku. Tak idem.
A inak? Včera sme si blicli (sme nestíhali, začínali sme už o štvrtej poobede...to sa fakt nedá) a dnes som spala s otvorenými očami. Zajtra predpokladám ten istý scenár, akurvát že večer idem za fešákom. (Som vedela dobre že sa mi oplatí kúpiť si vo výpredaji hanbatú saténovú červenú nočnú košieľku.)

Tento článok zas obsahuje viac informácií než teleráno, ako by povedala Chantal, ale aspoň vidíte môj všedný deň, natvrdo a bez predohry, teda bez pretvárky som chcela povedať.