A je to!

Konečne nastal vytúžený pondelok a aj my s Katkou sa praceme kade ľahšie. Intrák vyľudnený, iba my dve sme cez víkend smrdeli v kuchyni a písali našu veleúžasnú seminárku na jiddiš. Hovorila som už že mi celý jiddiš ide nehorázne na nerv? (Vlastne na nervy, ne len na jeden nerv, na úplne všetky nervy!)
Teda, iba intrák na pošte je vyľudnený a to vlastne tiež iba európska chodba, chlapci zhora zostávajú (zrejme ani bohaté vrstvy nemajú na to aby sa furt premávali medzi Afrikou a Európou) a včera mali party takže v kuchyni nad nami dupali jak slony.
Môj intrák vyprataný neni, lebo ja som inside Africa (chodí taký program na CNN, to stále beží zapnuté v kuchyni a ja vždy len tú reklamu vidím a myslím na to, že ja veru už ani do Afriky nemusím ísť, lebo ja tu mám gazelie rite v hrncoch, prasačie nohy pohodené v mrazáku a kadejaké korene, ktoré oni nazývajú "kind of vegetable" na dennom porádku). Teda tých päť a pol Európana čo obývajú Vikyho Huga sa už odjebalo domov a ja som tu zostala sama zastupovať úniu a tak už sú aj chlapci volajakí družnejší. Neviem či to bude tými Vianocami, alebo čo, ale všetci by si ma len na fejsi pridávali a keď oznámim nadšene že už konečne idem domov, tak sa tvária posmutnele ako keby sme boli najlepší kamoši (pritom sa iba na schodoch zdravíme) a hneď sa uisťujú, či sa ešte v januári vrátim. Och moj boh. Viete čo, je to značne únavné, aj keď ich mám nejakým spôsobom celkom rada (ale ne všetkých a toho strašidelného hrôzu-naháňajúceho so skleneným okom vytesňujem z pamäti, lebo on vždy tak čudne pozerá. Asi preto že má jedno oko sklenené, ale z toho by jeden mal nočné mory...).
Idem pokračovať v balení, večer poslednýkrát v tomto roku nasadneme na vlak smerom do Luxemburg-Ville.