Nostalgia, literatúra, dejiny, tituly a pičungy

Ziape tu Selina Dion s jej titanicovou pesničkou, lebo Chantal chytá nostalgia za tábormi (ja si to dobre pamätám, toto bol naj slaďák a ja som vždy sedela s tými škaredými babami, ktoré nikto neprišiel požiadať o tanec a diskotékové svetlo sa mi odrážalo od fixného strojčeka na zuby...strašné časy, ešte že už sme preč z puberty). Ja som na dnes učenie vzdala, lebo si už toho začínam trocha pamätať a to ma znepokojuje, lebo ten pocit nepoznám. Nechcem tým povedať že stíham, lebo didaktiku som ešte ani nevidela, ani k nej vlastne nemám poriadne materiály a frazeológiu som sa ešte tiež neučila (a dobre si pamätám čo zahlásil pán profesor na konci semestra minulý rok, po tom čo sme sa celú hodinu vzadu bavili a ujebávali, a síce "Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie, to ma práve napadlo, keď sa na vás tak pozerám" ... a pozeral sa pri tom na mňa) (nemusím zdôrazňovať, jak mi zalepilo) a svetové dejiny len tak zbežne, mám tam isté medzery v poznámkach o Balkáne...tak teda, tak je to. Ale viem že čo napísal Thomas Mann (nevedel sa zastaviť a napísal 900 strán o nemeckých tuberákoch, čo by mohol byť celkom dobrý námet na takú dvestostranovú knižku, ale ne na taký opus, akého sa Tomáško dopustil).

Inak dejiny 20. storočia vo vás vyvolávajú takú vnútornú neistotu že neviete čo bude zajtra. A preto sa prežieram (lebo - v týchto dňoch, keď človek nevie, či sa dožije ďalšieho jedla, sa treba poriadne najesť vždy keď je príležitosť, lebo čo ak je to vaše posledné jedlo???), totiž, neprežieram, snažím sa ovládať, ale rozhodne nediétujem. To sa nedá, pri učení. Neni nad to čítať si totiž o koncentrákoch a pchať sa pri tom tatrankou. Ok, prestávam s tým cynizmom, ale ja nemám na výber, lebo všetko čo sa mám učiť je absolútne pesimistické. Ech. 

Inak, Georg Trakl patril do klubu 27! Škoda že o tom nikto nevie, ani on, ani nikto, lebo to som práve včera zistila, že on sa narodil v roku 1887, čiže môj ročník, len o sto rokov dozadu a zemrel v roku 1914. A Georg Heym už v roku 1912, to je ako keby som už ja tento rok otrčila bačkory. Vidíte, nič nedosiahli, napísali pár básničiek a už sa o nich treba učiť. Akože celkom dobré básničky to boli, vlastne keby som mala niekoho vynechať tak to nebudú títo dvaja ale kadejakí odkundesi z DDR a čudní ľudia, od ktorých ani nič netreba čítať, len sa máte naučiť telefónny zoznam, všetko čo stihli načmárať.

Viete čo, závidím tým čo už sú Mgr. My jak takí kokoti máme štátnice až v júni, to je napiču, lebo všetci už chlastajú a ja sa ešte učím (totiž, už sa učím) a nechce sa mi jak hovado. Jediné čím sa utešujem, že oni už musia makať a ja si budem vlastne dva mesiace kvázi váľať šunky, lebo nemám robotu a jakú by som si mohla tak hľadať na dva mesiace... A potom odchádzam do zasľúbenej zeme. Tak, no...ale aj tak. Aj ja už chcem mať diplom. Nemám si čím utierať zadok.

Ešte sa teším na koncert Ärzte, aj keď je presne v strede medzi mojimi skúškami, ale to bol životný sen! Štátne skúšky nejsú môj životný sen. Vlastne ani ten diplom ne. Ten je iba tak baj d vej na ceste k serióznemu  životu. To je dosť čudný pocit že my sme už akože dospelí. Akože fakt dospelí. Ja som si vždy myslela že vždy keď človek končí vysokú, tak už je taký...no, zrelý a múdry a vie čo chce a vie čo má robiť a hlavne ako to má robiť, že teda ovláda to čo vyštudoval a vyzná sa. A môže sa zamestnať a nemá ten pocit jak keď ste v škole, že by vám mal niekto hovoriť čo treba urobiť lebo sami nemáte ani tušenia. Ale hovno. Hovorila som to mame a ona sa smiala a povedala že si vždy hovorila, že "keď budem mať 30, to už budem mať čo to za sebou, to už zmúdriem...a vidíš, mám padíka na krku a furt to neprišlo". Takže. Urobme si sumarizáciu. Čo som sa naučila na vysokej škole?

• ojebávať
• chlastať druhú ligu (prvú chlastajú Rusi a niekedy aj Triss a Vrana...ja som v druhej celkom spokojná...na druhej strane, Erasmus ma tiež posunul na inú úroveň)
• variť a piecť (aby som sa nemusela stravovať v reštauračných zariadeniach...zároveň sa starám o stravovanie môjho drahého fotra, ktorý by bezo mňa ne že obedoval chleba, on by vlastne vôbec neobedoval a zežral by až nejaké vločky s mliekom pri večernom seriáli, nie je divu že je najštíhlejší z celej rodiny)
• ehm...jasné...som aj trochu múdrejšia z dejepisu a nemčiny

Už ma nič iné nenapadá. Lebo vlastne sa mi zdá, že hlavne sme chodili chlastať. Ale to sa tak menilo. Posledné roky všetci pracujú. A ja stále chlastám, len ne tak často. Poriadnu prácu nemám. Vidíte...som naozaj ten typ bufeťáka, kaviarenského povaľača, len teraz budem ešte aj diplomovaný povaľač. Poviem vám tajomstvo. Mne sa moc robiť nechce. Najradšej by som robila kadečo, ale nič veľmi seriózne... 

Och ozaj. Keď sa nedajbože rozhodnem že chcem žiť v Bratislave, po tom roku, viete, tak budem mať byt. Mám deal s mamou. Predsa je to najlepšia mať na svete. Nikdy by som nečakala že kúpi byt aby mi ho mohla prenajímať na lacný peňáz. My sme si vždy všetko museli zaslúžiť. (A to si dozaista nezaslúžim, veď keď len vezmeme do úvahy aká som leňochoda...)

Ešte čo sa týka skúšok - človek má vždy kopu času na veci, ktoré cez rok nestíha. Ako cvičiť, plávať, lakovať si nechty, vyvárať a vypekať a čítať. Keby som sa nemusela učiť, bolo by to vlastne super, to učenie na skúšky.