Jiráskův Hronov

Keď sa chcete kvalitne najebať, musíte ísť na festival, bárs aj divadelný. V piatok som si zbalila švestky a vydala sa na strastiplnú cestu, ale to som ešte nevedela, AKO strastiplná bude. Vlak z Budapešti mal meškanie 70 minút a ja som kvasila na hnusnej bratislavskej stanici a nudila som sa. Zoznámila som sa s jednou českou hipisáčkou a nakoniec sme prekecali skoro celú cestu a vymenili si kontakt. 

V Brne vystúpila a pristúpil môj festivalový parťák Š., s ktorým som sa zoznámila na divadelnom kurze v Brne. Už som vám tu hovorila, že som sa obávala, ako to chlapec so mnou vydrží, lebo nie každý sa vie nastaviť na ten humor, ale Š. je asi moja česká verzia, lebo sme celý čas viedli jebnuté reči a rehotali sme sa jak sprostí, ako keby sme sa poznali už 10 rokov. Keďže ten pojebaný vlak (mmj Š. sa hrozne smial keď som nadávala, hlavne slovo jebať mu prišlo celkovo také smiešne) mal meškanie, nestihli sme naše naplánované spoje a cesta ktorá mala trvať asi 5 hodín, trvala 9 hodín. Hronov je totiž komunistický skanzen na severovýchode Čiech, kam sa z Pardubíc dostanete asi za hoďku ale s troma prestupmi. My sme nakoniec museli ísť busom, ktorý šiel viac-menej priamo (viac-menej znamená s jedným prestupom), ale trvalo mu to hrozne dlho a bolo tam teplo jak sviňa. Bolo už asi 10 hodín večer a celý autobus bol tichý, len my sme vzadu robili bordel (najprv kto bude kde sedieť a potom kto sa rozťahuje za svoju polku, ako v škôlke).

Kým sme sa ubytovali, bola noc hlboká. Totiž, ešte kým sme my vôbec našli tú ubytovňu (intrák to bol), tak sme blúdili po nočnom Hronove a poviem vám, to neni Londýn, takže stretnúť tam v piatok na ulici človeka je rarita. Pýtali sme sa takého páriku (Š. sa musel vždy pýtať, lebo ja som mu nakázala - som predsa v cudzine a nehovorím miestnym jazykom) a keď nám vysvetľovali, začala som hubovať do Š., že prečo si nevytlačil mapku a vtom dostali Češi mrte újeb (oni slovo tlačiť zjavne používajú iba v súvislosti so sraním) a ten chalan zahlásil že "Jo, Slováci jsou nejlepší". Nuž...

Von sme už potom nešli, lebo ja som bola hrozne unavená, ale chvíľu sme ešte hučali (ja ani neviem čo sme robili, ale vždy sme revali jak na lesy), ale asi v okolitých izbách nikto nebýval, lebo nám nedošli vypičovať. 

V sobotu sme pekne vstali (Š. ma dostal z postele hnusným klamstvom že už je 11 hodín, pritom bolo len deväť) a šli sme preskúmať Hronov. Neno tam nič, je to najväčšia piča na svete a keby sa tam nekonal ten festival, tak je to fakt zabité. Festival sa slávnostne otváral až poobede, takže dovtedy sme len tak lelkovali a Š. ma prinútil ísť do lesa (tí Češi by furt po tých lesoch lozili) ale ja som mala obuté žabky takže som rezolútne zamietla odbočiť do hustejšieho lesa (na lesnú cestu) a šli sme len po asfaltke. Potom sme pili pivo (nič iné sa tam robiť nedá), šli na obed (regulérny bod programu) a potom už konečne bol nejaká kultúra. 

Mali sme lístky na dve sobotné predstavenia. Najprv sme sa teda vrátili na intrák, vzali fľašu slivky a kúpili si brzdu (nájsť v sobotu v Hronove otvorený obchod je výzva) a šli do divadla. Bolo to detské predstavenie, ale celkom milé, hlavne sme sa potom odjebali niekam mimo ľudí, sadkali si na nejaké schody a stiahli pol slivky. Bola totiž hnusná a tak nám to šlo dosť pomaly, navyše bola teplá a zapíjali sme ju teplou kofolou. Takže...

Druhé predstavenie bolo velice vtipné a končilo až večer (neviem koľko bolo hodín, ale už bola tma). Zvyšok fľaše sme stiahli na hlavnom námestí (asi sa volalo Jiráskovo, ako všetko v tom meste dedine) a potom sme ešte dačo popili v provizórnom stánku čo tam mali postavený. Bol tam aj DJ, ktorý púšťal kadejaké hitovice a tam sme dali krátke tanečné predstavenie. Keď začala byť na námestí nuda, vydali sme sa hľadať bar. Predstavte si, v Hronove naozaj majú bar, dokonca so zrkadlami a ešte aj tyčou na tancovanie. Z baru si pamätám relatívne málo, v podstate sa tam nič nedialo, len sme sa ožrali a tancovali a nakoniec (kto by to bol povedal) sme sa začali bozkávať, tak sme sa rozhodli že môžme ísť odtiaľ do piče. A to som si ešte v sobotu poobede hovorila, že ako dobre mi to ide, že veď nemusím pri každej príležitosti šukať a že sa mi darí dodržiavať čo som si predsavzala - skrátka som sa tešila sama zo seba, že aká som zásadová. Ehm. (Naša predohra vyzerala asi tak že sme ležali vedľa seba, pozerali do stropu a ja som zahlásila "Asi sa pôjdem vygrcať". Ale nakoniec nebolo treba. Rovnako som nezistila, či naši susedia boli skutočne hluchí, alebo sme žiadnych nemali. 

Čo bolo v nedeľu? Aha, polku sme prespali (ja s miernou opicou) a potom ma Š. znova donútil ísť do lesa, ale zasa som mala žabky tak sme šli po asfaltke, lenže šmatlem a preto sa mi žaby roztrhli. Ako vždy, sú to šunty z New Yorkera, také tie slamené, viete, každý ich má a sú hrozne nekvalitné a už dvakrát som ich mala a rozdrbali sa mi, ale vždy v meste a vtedy som si mohla kúpiť nové, ale keď ste v lese, tak sa môžte akurát tak pojebať - vyzuť a ísť pešo. Bolelo to. Tak veru. Ale dalo sa to vydržať, len by ste po tých 5km nechceli vidieť ako vyzerali moje nohy. Keď sme šli cez mesto, ľudia na mňa čumeli, nechápem prečo, veď čo je na tom ísť bosý??? Pfff.

V nedeľu sme po divadle už nechlastali - ne že by sme nechceli, ale v Hronove zdochol pes, napriek tomu že bol plný návštevníkov festivalu. Hróza. 

A dnes ráno? No a tak.

Domov som sa dotrepala asi o pol piatej, smädná, hladná a spotená, lebo vo vlaku bolo 300 ľudí a nešla klíma. Teraz ma ospravedlňte, idem si zabodnúť vlajočku do Českej republiky.