Zhon!!!

A je to tu. Začala som zvláčať. Veci, oblečenie, haraburdy a stres. Ja som neschopná, čo sa praktického života týka, lebo potrebujem veľa vecí. Teda nepotrebujem, ale keď už ich raz mám, musím ich so sebou rozvláčať kade tade. Chce ma niekto zbaliť? Nie, nie, nie, nestačí, keď mi kúpite tri vodky! Myslím seriózne balenie, pri ktorom ja vás budem komandovať a hovoriť čo, kam a ako (vhodné pre submisívnych mužov) a na konci budete vyčerpaní a zrejme budete mať chuť poslať ma do riti. Ale drahí moji, to je riziko povolania. (Ja budem medzitým na internete.)

Tak som dnes spravila mešiu revíziu handier a zistila som, že napriek tomu, že si nikdy nemám čo obliecť, mám nejak veľa vecí. Vyhrabala som zimné oblečenie (prehrabávať sa vo svetroch, keď je vonku treskúce leto feels weird) a teraz leží všetko nahádzané na kope a nechce sa to vytriediť. Lebo niektoré veci by som mohla nechať doma, nahovára mi podvedomie. Lenže moje podvedomie je nedôveryhodný zdroj, veď je neustále omamované kadejakými psychotropnými látkami! 

Ale buďme konkrétni, aby ste mi nevyčítali, že mystifikujem a vyjadrujem sa hmlisto a obšírne. No tak napríklad také rukavice. Mám jedny na jeseň a dvoje na zimu, ani jedných sa nehodlám vzdať, na druhej strane cítim, že preháňam. Našťastie svetre mám len dva. Ale mikiny tri. Och, keď ja neviem, rok je dlho! A to sú všetko nové veci, tak je malá pravdepodobnosť, že ich budem chcieť vyjebať. Inak vy mi moc nepomáhate, viete? Mali by ste písať konkrétne rady ("To fialové tričko z H&M je šmejd, nechaj ho doma" alebo "Samozrejme potrebuješ 400 párov topánok!!!") a ne sa tu chechtať že "ani ja by som nevedel" tralala...no, to môže povedať každý.

Aby sa mi lepšie balilo do krajiny večného...ehm, čo je v Nemecku večné? (Ja viem, ja viem, hanba za dve vojny! Ale to sa sem moc nehodí.) Tak aby sa mi skrátka lepšie balilo, púšťam si nemecký hip-hop. Chcem len upozorniť každého, že nepočúvam hip-hop. Nikdy, nijaký. A to CD mám z dávnych pubertálnych čias (dávno minulých a na akné už len spomínam a ďakujem bohu že foťáky v tej dobe neboli tak kvalitné), keď som sa na chvíľu preorientovala a doma mi príležitostne hučal okrem Massive Töne aj Názov stavby. (A je to vonku, uf.) Inak ten hip-hop deväťdesiatych rokov je svojím spôsobom strašne smiešny. A ešte aj - teraz, keď si to tu púšťam, rozumiem aj textom a sú presne tak stupídne, ako by sa dalo čakať. V 15-tich som iba počúvala tie nemecké pičungy a užívala si zvuk jazyka. Koniec lingvistického okienka, vráťme sa k problémom celosvetového významu (ako je napríklad aj koudel vo vlasoch Denní dávky ironie) - môjmu problému s balením. (Inak Massive Töne práve spievajú Junge scheiß drauf...znamenie???) 

Keby som mala zbaliť nejakého chlapa, už ho mám. Dopiči, iba raz v živote som bola na diskotéke odmietnutá, viete čo taký životný vývoj narobí s vaším sebavedomím? (Urobí to presne to, že vždy vplávate do podniku s namysleným úsmevom a po piatich minútach checkovania okolia si s kamoškami vymeníte chápavé pohľady so slovami "No...zasa sme tu najkrajšie.") Lenže baliť kufre neni mojou silnou stránkou. Zato o tom dokážem vypisovať na blog siahodlhé traktáty. Ako nejaký balivý filozof.

Čoho sa ešte nehodlám vzdať: kolieskové korčule (to že som tento rok ani raz nekorčuľovala teraz nerozpitvávajte, Jena je riť, samý les okolo a všelijaké cyklistické cestičky, tam začnem konečne viac športovať!) (Naozaj!) (Dúfam.), shisha (rok bez fajčenia??? Ste zbesneli??), cca 30 šatiek a šálikov (keď ja mám rada zmenu), 2 klobúky (ale každý je iný a ja klobúky milujem, tak mlčte), zatiaľ neurčitý počet búnd a kabátikov. 

Čo nechám doma a som nerozhodná: zimné korčule. Väčšinou sa totiž dajú požičať. Ale keď ja neviem.

A: knihy. Nejaké si beriem, čo som nestihla prečítať. Nehodlám žiť celý rok tak nekultúrne. To mi aj tak bude chýbať. A najvác mi bude chýbať hi-fi zostava. Hudba z notebooku znie ako z pivnice a je to utrpenie, ale repráky si nemôžem vziať.

Ježiši! Zabudla som tie kabelky! No, idem ja.