Now we play a very romantic song special for you. But please don´t kiss us because then we can´t sing.

Unavená som jak hovado, lebo neni čas na spánok, keď treba žiť. Veď to poznáte. Včera som po doučku rovno zostala v meste, stretla som sa so Chantal (väčšinou sme spolu v jednej izbe a na fejsi, ale sme sa rozhodli že pôjdeme sa trošku venčiť) a dali sme si opulentný obed. A potom ešte karamelové latte, lebo sme bezodné. Nakoniec sme polehávali v tej peknej chill-zóne vo dvore Národnej galérie (musíte sa tam ísť pozrieť, je to tam super!) v hojdacej sieti. 

Asi okolo trištvrte na desať mi zavolali moji noví španielski kamoši. Nehovorila som vám? Cestou domov z Hronova som vo vlaku stretla troch Španielov (v katalánskych kostýmoch, poviem vám len toľko, že boli zamatové, čierne a vyzerali že sú dosť hrubé, ale oni sa radšej potili a vyzerali cool), s ktorými som kecala a oni že idú do Bratislavy a tak slovo dalo slovo a vymenili sme si čísla. Šli sme spolu na Račko, vysvetlila som im tam cestu do centra a keď sa za nimi zavreli električkové dvere, uvedomila som si že som im povedala dobrú kokotinu, lebo sedeli v 5-ke a tá nestojí na Mariánskej, kde som im kázala vystúpiť. Hneď som im volala, že som sa pomýlila, ale smola, príjemný hlas mi oznámil, že volané číslo neexistuje. (Zabudli mi dať predvoľbu.) Tak som šla domov a dúfala som, že sa neodviezli až do piče do Dúbravky. A to ešte päť minút pred tým mi ďakovali so slovami "We would be lost without you." Ehm.

No a včera večer teda volali, či si ich pamätám a že sú v meste a či ideme von (inak typické, Španiel začína žiť najskôr o desiatej, keď my už sme sa pomaly zberali domov, veď ráno treba pracovať). A my že šak poďme. (Mimochodom, pýtala som sa ich a vraj sa naozaj odviezli až do Dúbravky, chudáci.)

Stretli sme sa na Hlavnom (spoznať ich bolo zďaleka podľa kostýmov a hudobných nástrojov) a oni nám oznámili že majú hrať v jednej krčme, lebo na ulici ich oslovil nejaký chlapík, že nech dojdu. A hádajte kde to bolo. U Dežmara! Haha. Tak sme tam došli, čašník nám došiel oznámiť že máme free drinks (a my tiež, lebo my sme boli s kapelou!) a hneď si ich chcel zajednať na budúci týždeň. Ale to oni už tu nebudú, tak bol sklamaný. Keď odišiel, jeden z nich mi hovorí: "Vieš, my nevieme moc hrať, my nie sme muzikanti, my sme študenti medicíny a hráme len tak na ulici. Ale to on nevie."

Ja hudobný sluch nemám, takže ak niečo neznie úplne napiču, aj tak to nerozoznám, navyše hrali samé španielske pesničky, poviem vám, podľa mňa to bolo super. Celá krčma šalela a všetci sa hrozne tešili a my so Chantal sme sa tešili najvác, lebo kapela tam bola s nami (!!!) a mne venovali špeci pesničku (za tú pomoc) a okrem toho stíhali s nami aj tancovať. Popiči to bolo. Nehrali až tak dlho a všetci chceli viac, oni na to (ale len tak potichu, pre nás), že oni ani viac pesničiek nevedia. 

Každopádne boli velice vtipní a milí a veľmi sa k nám mali (to hlavne) a chcete vedieť ako vyzerali? Neboli moc pekní - jeden krpatý, jeden ušatý a jeden tučný (vlastne ani nebol moc tučný, skôr zavalitý). Chcete vedieť, ako sme si ich rozdelili? Ja som mala krpatého a Chantal ušatého a toho tretieho nám bolo trochu ľúto, lebo zostal na ocot. 

Keď to v Dežmare vymrelo, šli sme do Infiniti (otrasný podnik, namôjdušu), lebo oni tam boli už v pondelok a vraj tam bola mrte žúrka a veľa ľudí. No tak v utorok nás tam bolo asi šesť, z toho piati sme boli my. Ale na olizovanie v tmavom kútiku to bolo jedno. (Ale no, trochu sme aj tancovali.)

Domov sme došli o štvrť na päť. (Viete si predstaviť aký výkon som dnes podala na doučku...)

Netreba chodiť ďaleko, aby ste stretli zaujímavých ľudí, niekedy je správne miesto práve preplnený vlak (úsek z Brna do Bratislavy) bez klímy.

Mimochodom, Španieli sú rodení namotávači-kalerábisti a fakt im to ide. (Mohli by občas poriadať medzinárodné konferencie, lebo niektorí sú v balení extrémne nemožní.)
Príklad:
"You both are like beautiful spring flowers..."
"No, no, they are more, they are like whole-year flowers!"
"Ok, so you are like beautiful whole-year flowers!"