Oslava

Mám 30 čitateľkov! Och. Lepšie než mať 30 rokov, každopádne. Ale aj tak dôvod na oslavu. Takže len čo sa vytrepem na študijné dať si opečátkovať jeden papierik (neznášam byrokraciu a teraz vidím že naozaj prekvitá a to som nezamestnaná...alebo práve preto? Stále odo mňa každý chce kadejaké lajstrá, a čo som ja, aby som večne niekam lietala???), vrátim sa domov, vyložím nohy a otvorím Staropramen. U nás napríklad niekedy neni chleba ani maslo, ale nejaký ten Staropramen sa v chladničke vždy nájde. Nuž...

Okrem toho som sa dnes aj obdarila (a to som ani nevedela že nájdem 30. čitateľa u seba v compe...inak neviem zistiť, ktorý to je, nechcete sa mi priznať?) lebo od jedu, že lekárka má dovolenku (šli sme so Chantal spolu, taký výjazd), som napochodovala do Polusu a v Tally Weijl (boha, to kto vymslel to meno) som si kúpila tri tričká a legíny, všetko po 2 eurá. Viete, ja si uvedomujem že sú to handry a práve preto mám ten pocit zadosťučinenia a výhodného nákupu, že som za ne teraz zaplatila približne trikrát toľko ako je ich výrobná cena, takže ja som spokojná a aj výrobca ešte stále zarobil a nemohlo by to tak byť stále? Napríklad jedna z tých handier stála pôvodne 13 euro. Och, no, ten pocit kúpiť si ju za 1,99 stál za to. Ale o tom som nechcela, toto neni fashion blog. Ešte to tak.

Okrem toho mám nový foťák (hej, teraz sa chválim), lebo naši sú takí štedrí a to mám ešte za štátnice. Je červený! (Len sa smejte, otec sa mi už včera vysmial, že parametre sem, parametre tam, hlavne že má peknú farbu, ale takto sa vás spýtam - na čom v živote skutočne záleží? Neviem čo sú megapixely, jesť sa nedajú, ale o červenej farbe mám celkom jasnú predstavu.) (Jasné že viem čo sú megapixely, ale chcela som vytvoriť napätie a kontrast!)

A to je všetko. Ešte celý mesiac (august mám celkom rada, je to taký zvláštny mesiac kedy sa prázdniny prehupujú do piče druhej polky a je žatva a tak, ehm) a idem do zasľúbenej zeme. Som zvedavá, ako sa mi tá práca bude páčiť, už nemyslím na nič iné. (No, ešte na sex, ale to sa neráta, lebo to je konštantné.) Ok, idem do tej horúčavy, lebo pečátka bohužiaľ nedójde sama, musím ísť pre ňu ja. Keď sa mi nebude páčiť práca, ešte stále je to krajina plná Nemcov! Čo si môže človek viac želať, než pozorovať Nemcov pri ich každodennom živote. (Ja vám to poviem, NIČ!)