On the road

V sobotu ráno sme vyrazili z Bratislavy - ja, tato a mama. Lebo naši sú drahouši a čo by pre mňa nespravili. ♥ Z cesty autom dám iba jednu perlu (útržok rozhovoru):

Ja: "...on bol taký dosť depresívny človek."

Mama: "Taký emu?"

Dotrepali sme sa asi o siedmej a nakoniec aj naša navigácia vedela kam presne (zaujímavé, že GPS v kritických chvíľach často zaryto mlčí). Nebudem vás nudiť kokotinami, začneme opisom izby (naposledy som opis písala na slohu v siedmej triede, tak majte strpenie). Moja izba je malá stredne veľká (akurát pre jedného) a má viac-menej lichobežníkový pôdorys. Možno ani nie lichobežníkový, ale taký nie celkom obdĺžnikový, lebo mám vyseknutý roh, no to je vám asi jedno. Steny mám zo sadrokartónu (tak to majster, tak to pardón, ešte dáme sadrokartón, do rohu sa skriňa opre, musí to byť kurva dobré), to je dôležitý údaj, lebo sa do toho parádne zapichujú pripináčiky.

No. Keď vojdete dverami, prvé čo uvidíte je moja skriňa. Naľavo. Vedľa mám botník (mám vlastný botník!!! Teda ne že by mi stačil na všetky tie topánky...a to som si zabudla doma balerínky.) a nad botníkom zrkadlo. Také vlnovkoidné, z Ikey, veď viete. Aspoň sa môžem skúmať či netlstnem. Ideme ďalej, postupujeme do vozidla, vedľa je písací stôl (mega veľký) (ne moc pekný). To už sme pri okne (mám modré záclony, len ich chcem vyprať lebo je na nich nejaký sajrajt). Okno má výhľad do záhrady, čo je obrovskou výhodou, lebo izby oproti sú síce väčšie ale majú okná do ulice a tam stále jazdia nákladné autá. Izbu pri autobusovej zastávke som už raz mala, v Eschi, tak teraz mám pokojný výhľad do dvora, och...na nezaplatenie! Vedľa okna je malý nočný stolík (to nemám ani doma, hach!) a posteľ. Pod posteľou mám ešte taký veľký šuflík a takú skrinku, proste najebaného nábytku v izbe celá kopa, neviem ako vedeli že prídem s celým svojím imaním. Konča postele (existuje vlastne také slovo?) (ne posteľ, ale konča) mám malý okrúhly stolík (yaaaay!) a prútené kresielko, v ktorom teraz práve sedím. No a za mnou už je stena s dverami. Máte približnú predstavu? Chcete fotku? Na dlážke je béžové linoleum (také jak bývalo v škole).

No a inak bývam v trojposchodovom dome, na každom poschodí jeden byt s tromi izbami. Takže mám dve spolubývajúce (z Lotyšska a Španielska), ale momentálne som sama, lebo dnes išli do Berlína na nejaký seminár a vrátia sa až za desať dní, alebo tak. Preto som sa rozhodla vygruntovať celý byt, lebo viete, špina je relatívny pojem a tu jej je relatívne dosť. Ne že by sa mi hnusilo chytiť niečoho, ale najradšej by som si dala savo do rozprašovača a celé to tu vystriekala. Dnes napríklad som začala svojou izbou. Najprv som povysávala - aj pod posteľou, čo moja predchodkyňa zjavne nespravila za celý rok (pre tých čo boli na chate na Spiši je jednoduché si to predstaviť), to by ste veru nechceli vidieť. Okrem prachu tam bol ešte aj nejaký obal a kadejaké somariny čo jej asi spadli a nečudujem sa že už ich tam nechcela hľadať. Následne som povysávala aj všetky spoločné priestory, veď keď už upratujem, neviem sa zastaviť. Potom som si napustila kýbel a minula celý zvyšok univerzálneho čističa (preto už nepokračujem v gruntovaní, najprv musím nakúpiť čistiace prostriedky a gumené rukavice). Umyla som dlážku u seba (tiež mám pocit že nebola umytá minimálne rok) a v kuchyni a na chodbe. Bože, tá voda bola tak čierna, že to neviem ani popísať. Moje spolubývajúce asi neupratujú ani len spôsobom čo je mokré, to je čisté. Ale čo čakať od ľudí, ktorí nechajú neumyté riady v dreze, keď odchádzajú na týždeň preč?

Inak sú tie baby veľmi milé a tak, ale asi poriadkumilovnosť nie je genetická záležitosť a teraz si spomínam na môjho otca ktorý občas prednášal o tom, ako sa upratuje na vojne. Možno by mohol natočiť nejaký tutoriál a hodiť to na youtube, a ja by som to potom dievčatám hodila na wall. No, popojedem. Ďalším bodom programu je kuchyňa a kúpeľňa, ale ako hovorím, najprv musím kúpiť Domestos. Aj tak si nie som istá, či ten hajzel je možné vyčistiť inak ako kladivom. (Ako môže niekto nechať zájsť špinu v hajzli až do takej miery??? Povedzte mi. Oproti tomuto by sa asi z nášho hajzla doma dalo aj žrať.) Vaňa a umývadlo sú čisté, napodiv. Ale aj tak ich vydrhnem, človek nikdy nevie, kde naňho číha mykóza. A kuchyňu si nechám ako bonus, lebo plánujem sa pustiť aj do rýchlovarnej konvice a kávovaru, a to musím nechať v noci odmočiť v octe, aby to zišlo dole. Ja mám veľké šťastie že sú hneď prvý týždeň preč, lebo to tu môžem dať do porádku (len keď dójdu, zas to zasvinia...ale horšie je že to po sebe neupracú) (dobre dobre, hodnotím ich skôr než som ich poriadne spoznala, ale tá špinavá dlážka v celom byte hovorí za všetko) (čo by spravili keby som vyvesila von ceduľu že sa majú vyzuť už vo dverách? Chacha.)

Nerada vysvetľujem ľudom základné veci. Podľa mňa by malo byť upratovanie samozrejmosťou. Už hovorím ako foter. Amen tma. Ale konečne ho chápem. Ja si na špinu zvyknúť neviem. A nechcem. A nebudem. 

Okrem toho je všetko super. Sme len tri na jednu kuchyňu a kúpeľňu, je to tu pekné a útulné a máme aj záhradu. Všetci sa hrozne tešia že mám shishu (nedostatkový tovar) a už sa hotujeme ako budeme vyhulovať. A hore býva jedna Turkyňa, ktorá má tiež kolieskové korčule, takže mám aj parťáčku. Jena je pekné malé mesto s bratislavskými cenami (hovorím teraz o reštauráciách, obchody sú samozrejme lacnejšie) (lacnejšie tu, ne u nás), napríklad koktaily sú okolo 4 eur, na študentskej party aj za tri. Jak doma. Všade sa dá dostať na bicykli a do centra to mám 12 minút pešo. Čo vás ešte zaujíma? Neni tu ani veľa cudzincov, takže všade okolo sú Nemci, NEMCI!!! Juch. Ked idem po ulici a všade počujem nemčinu, zažívam menšie duševné orgazmy. Splnený sen. Jaj deti, musím ísť, idem sa zaregistrovať na trvalý pobyt. Preklepy potom budem riešiť, dobre?