Ježišimária! Práve som spláchla dole potrubím takého nechutného obrovského pavúka, že sa bojím, aby neupchal výlevku. Na chvíľu mi prestalo biť srdce, keď som ho videla v tej vani. Vo vani!!! Chuj jeden chlpatý. Ale k veci.
Víkend som strávila cestovaním, lebo čo lepšie by sa tu dalo robiť? (Jasné, chlastať, ale za prvé sa pýtam čo lepšie a za druhé, celý erazmus som prechlastala, takže...eeehm.)
V sobotu som sa zbalila a vyštartovala k Paradies Bahnhof (no vážne, majú tu rajskú stanicu!), kde ma malo čakať auto. (Chápete, spolujazda.) Pre samú istotu som sa tam dotrepala o pol hodinu skôr, lebo som tam ešte nikdy nebola, tak aby som to našla a nestresovala sa a tak. Tam som zistila, že je to fakt maličké, aj to parkovisko má asi 15 miest, takže žiadna panika a ja teraz môžem 30 minút chytať lelky. Nuž...stáva sa. O desiatej nebolo nikde žiadneho auta, tak som vynervovane volala chlapíkovi, že či tam náhodou nejsú dve parkoviská. A on že - ale veď odchádzame až o pol 11. Fail. Samozrejme som mala v diári že o pol 11. Lenže som blbá. Nuž...tak som sa odtrepala do centra na hajzel (viete, tu je všetko čoby kameňom dohodil, takže to zabralo cakumpak asi tak 15 minút) a potom už to šlo rýchlo. Našťastie. Nemčúrov na diaľnici limituje tak akurát sila motora, takže o 12 sme boli v Drážďanoch (dobrý výkon, na Fabiu). Tam som sa stretla s kamoškou z Eurocampu a tá mala so sebou celú perepúť - svoju sestru a dve maďarské kamošky. No čo vám poviem. Strašne sme sa nasmiali. Vždy a stále sa presviedčam o tom, že Poliaci a Maďari sú nám jednoducho najbližší - lebo s kým iným už môžete poriešiť vaše mizerné nemocnice a školstvo, nízke platy, komunistickú architektúru a revolúciu? No. Presne, s nikým. Okrem toho ešte jazykové okienko a to nám stačilo na neprestajné rehotanie počas štvorhodinovej cesty vlakom. (Malý citát: "What the kurva fuck?!") Viete čo, vlastne som ani poriadne nevnímala tie Drážďany (aj tak už som tam raz bola), lebo sme si mali s Monikou toľko čo porozprávať (klebety z celého roka, odkedy sme sa nevideli), že by sme mohli sedieť bárskde na nejakej lavičke. Večer sme šli k nej do Magdeburgu. Teda viete, náš byt je super (až na tie hnusné pavúky) ale ten ich som fakt jej závidela. Mrte veľký, majú aj obývačku a jej izba je minimálne dvakrát väčšia než moja. Parádne.
Nedeľu (teda dnešok) sme si pekne naplánovali - poobede sa stretneme s Maďarkami (majú vlastný byt, lebo sú tam na nejakej stáži) a pôjdeme si pozrieť mesto a potom na piknik do nejakého slávneho magdeburského parku. A tak sme sa vytrepali, lenže sme mali smolu, lebo Monika si zabudla v električke ruksak. S peňaženkou a všetkými dokladmi. Bežala za ňou dve zastávky, ale vodič ju nepočkal, lebo Nemci musia dodržiavať plán a byť všade načas, takže neexistuje aby vás počkal ani pol minúty. Potom volala na centrálu a tam jej oznámili že vodič počas jazdy nič kontrolovať nebude, až keď príde na konečnú. Nakoniec ten ruksak našli, ale medzitým z neho niekto ukradol tú peňaženku. (Jedine mobil a foťák mala vo vrecku z nejakého dôvodu, tak to jej zostalo.) No, skazený deň. Netreba extra spomínať, že nemala už náladu na nič a vôbec ne na nejaký piknik. My sme teda šli do parku a ona na políciu a nakoniec sa k nám pripojila a ešte sme si pozreli také vedecké múzeum. Aká škoda, lebo bol dnes fakt krásny deň.
Ale aby ste nemali depku (lebo vy súcitíte, ja viem, so mnou a s mojimi kamarátmi tiež), ukážem vám nejaké fotky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára