Deutsche Bahn vám dokáže pokaziť každý dokonalý deň

V novembri sa chcem dotrepať domov, lebo moja drahá matka slávi narodeninky lóve. Akože určite by mi uši vytrhala za toto, ale slávi padíka a narieka že nechce byť stará, tak jej stále hovorím, že vyzerá len na 49. (Ale nebojte, nevyzerá, vyzerá mladšie.) 

Ale či sa ja niekam dostanem, je otázne, lebo DB (akože Deutsche Bahn) je jebnutá spoločnosť a zdá sa, že ak nie ste obyvateľom Nemecka a iných nemecky hovoriacich krajín (zas ten ich šovinizmus, pfff) a nevlastníte kreditnú kartu, môžete ísť do piče, ale leda peškom, lebo lístok na vlak si asi nekúpite. Hm, alebo sa tam budem musieť trepať osobne? Ako keby nestačilo, že ma celý ten špás vyjde asi stovku. Kokos, šak ja som chudera...a na Vianoce za čo pójdem domov? Ako voľakedy povedal jeden môj írsky kamarát (no hej, ten čo sme ho boli navštíviť v lete v Dubline) - Fuck you, Deutsche Bahn!!!

A teraz z iného súdka. CHUDNEM!!!! Padajú mi gate a konečne mi je znova dobrá jedna podprsenka, ktorú som si kúpila keď som nejak pochudla minulý rok (pochudla asi na mesiac a hneď sa trepala nakupovať, celá ja).

A áno, som doňho. OMG, ale jak. Takže sa ideme venovať tomu, čo vás všetkých zaujíma. Ozval sa, samozrejme, to už viete. Dohodli sme sa, že k nemu prídem večer a budeme variť. (Júúúj.) Tak som po workshope (ktorý sa mimochodom koná na konci sveta, vo štvrti menom Lobeda-Ost a ak vás to zaujíma, tí čo nie sú z Lobedy sa z toho nehorázne vysmievajú a sprevádzajú to slovo tým známym gestom, L na čele, ako keď niekomu ukazujete že je lúzer) (a Mechaniker bol z Lobedy, pf, to je úplne jasné) (Lobeda je taká Petržalka, samé paneláky)...kde sme boli vlastne? Tak...po workshope som prášila domov jak s nasolenou riťou, aby som sa dala do pucu a o ôsmej som bola nastúpená u Propera. Večera bola super a najlepšie bolo, ako sme potom riešili, čo nám vadí na iných ľuďoch. Viete, my máme zjavne absolútne rovnaké problémy. Napríklad keď varíme s niekým iným, musíme sa hrozne premáhať, aby sme nekritizovali spôsob, akým napríklad iní krájajú mrkvu. (A ja som si myslela, že túto vadu mám len ja.) Okrem toho sa všeobecne strašne veľa smejeme, najčastejšie na kokotinách, dokonca na takých, o akých sa bavím so Chantal. A jemu to príde smiešne. Ne že by som si teda vyberala chlapov podľa názorov svojej rodiny a kamarátok, ale vyberám. Lebo to ma uisťuje, že ... ó áno!

(...)

"Vieš...možno je to znamenie."

"Aké znamenie, čo za znamenie?"

"No...proste znamenie."

"Čo, v žiadnom prípade, na také znamenia ja neverím!!! Tie kondómy tu predsa niekde musia byť!"

Veru. Naposledy sme niekam zapatrošili kondómy a včera sme ich nevedeli nájsť. A to sme hľadali fakt usilovne. Potom som navrhla tri možnosti - dopozerať ten film, čo sme začali v nedeľu (neveriaco sa na mňa pozrel), diskutovať o svete a o Bohu (to už sa smial) alebo poprosiť spolubývajúcich, či nejaké nemajú. "To by som mohol, ale to je také blbé." "Ja viem že je to blbé, práve preto som rada že to musíš urobiť ty a ne ja."

Nakoniec predsa len zaklopal u kamoša. Počula som najprv len tlmené hlasy a potom strašný výbuch smiechu. To bol jeho spolubývajúci. Potom už len "Ďakujem." a "Čooo, celý balík???!!!"

Môj pôvodný plán bol, že v noci poputujem pekne domov, lebo som vedela, že on ráno vstáva a ja som chcela dneska konečne dačo stihnúť doma porobiť, napríklad aspoň oprať. Ale keď som sa priznala s tým nápadom, sklamane sa na mňa pozrel, že prečo chceš ísť domov? Chápete, sklamane!!! No vážne!!! Takže som nakoniec nikam nešla a znova strávila noc s make-upom a čočkami (bolí z toho hlava...teda ne z make-upu, ale z čočiek), ale aspoň som nebola sama vo svojej studenej posteli. A on ma celú noc objímal. OMG ja viem že to je moc detailov pre vás, ale viete...ja mám znova 17 a nezaujíma ma čo si o tom kto myslí, lalalááááá.