Si, correcto!

Pamätáte sa ešte, ako som pičovala, že nechcem ísť na nijaký seminár? Ja už som skoro zabudla. Ten seminár bol tak perfektný, že sa to ťažko verí. Mám pocit, že žijem vo sne. Som vždy v správny čas na správnom mieste. To si zaslúžim? (Ale veď asi hej.)

Bolo nás 25 z rôznych európskych krajín a dokonca jedna baba z Grónska! (Volá sa Tukumminnguaq. Keď to povedala a videla tie zmätené pohľady, skrátila svoje meno na Tuku a to už sme zvládli.) Stále okolo nej všetci lietali a vypytovali sa na všetko možné, takú exotiku nemáte každý deň. A ona bola strašne zlatá a tešila sa, že sme my takí nadšení všetkým grónskym. (Jeden večer robila aj prezentáciu a najvtipnejším momentom bolo, keď sa objavil obrázok tuleňa vykúkajúceho z vody a všetci híkali že jeeej, aké zlaté a ona že - to je naše najobľúbenejšie jedlo.)

Za desať dní som toho toľko zažila, že ani neviem kde a ako začať a či sa všetko vprace na jeden bloger... Pri takýchto akciách (pozor, idem byť patetická) zažijete ten naozajstný pocit, že ste v Európe. A čo Európa znamená. A ten pocit je skvelý. Z každej strany sa ozýva iná reč, každý večer jete niečo špeciálne z inej krajiny a kultúrna výmena neprebieha iba v čase oficiálneho programu, ale 24 hodín denne. A tak sa dozviete že prečo Dáni na narodeniny vyvesia do okna svoje vlajky (a Švédi tiež) (len opakujú), že Katalánci majú nejakého vianočného (či narodeninového?) strýka, ktorý vykadí darček a ešte je k tomu aj pesnička a môžete ostatných maximálne šokovať, keď im oznámite, že u nás na Veľkú Noc chlapi vypráskajú svoje ženy a ešte za to dostanú sladkosti a chlast (poviem vám, ten úžas a údes v ich očiach bol na nezaplatenie). Okrem toho sa naučíte povedať "Milujem slimáky" po francúzsky (a ešte môžete Francúzom porozprávať vašu predstavu o ich krajine  - teda že typický Francúz ráno vstane, natiahne si pásikavé tričko, nasadí baret a raňajkuje croissant, na obed si dá žabacie stehienka a na večeru bagetu a vo voľnom čase štrajkuje). Naučíte sa nejaké nové hry (a nie iba drinking games) a chlastacie pesničky, zistíte že celý svet tancuje Danza Kuduro (ešte stále) a aj Michela Telo a samozrejme Macarenu. Okrem toho sa možno zadusíte pri raňajkách od smiechu, ale to len ak sedíte pri Švédovi a Fínovi, ktorí s úplne vážnym ksichtom rozprávajú jeden o druhom (Švéd: "Vo fínštine neexistuje slovo pre lásku, radosť, smiech... Najbližšie ako sa vo Fínsku dostanete k láske je vražda." Fín: "Vo Fínsku je láska. Je to ten vzťah, ktorý má muž k svôjmu nožu.")

Alebo ráno pozdravia Španielov slovami Buenos Aires. Alebo Švéd perfektne imituje hlas Tila Lindemanna a spieva Butter namiesto Mutter a potom ešte Dein Weizenmehl erregt mich so (to preto, lebo sme práve varili).

A niektorí ľudia sú absolútne úžasní a celé hodiny stojíte v kuchyni a rozprávate sa do noci o duchoch a nadprirodzených bytostiach (stojíte preto, lebo už ste dve hodiny na ceste do postele) a niektorí ľudia sú zvláštni a rozprávajú po poľsky na každého (postupne si všetci zvykli) bez ohľadu na to či mu rozumejú. A môžete na Maďara vykrikovať Maďar lofas a bazmeg do omrzenia a potom ho naučiť kurva kokot piča jebať cecky (v tomto poradí). A môžete sa spýtať Grónčanky (povie sa to tak?) či bývajú v iglu (ok, to bol samozrejme Fín) a či sa vozia v psích záprahoch (nebývajú v iglu a psie záprahy sú iba pre srandu, ale vraj psy hrozne prdia takže to neni nijaká romantika). A môžete sa spýtať Turkyne, ako je možné že neje bravčové, ale chlastá alkohol, ale odpovede sa nedočkáte, lebo to sama nevie. 

A napríklad môžete zistiť, že tí, čo sú vám kultúrne najbližšie vám vôbec povahovo nesadnú a nemáte si s nimi čo povedať. Boli tam dve Češky. Jedna nehorázny energetický vampír a také chudiatko, na ktoré je celý svet zlý a nespravodlivý (a ešte aj ten hlas mala taký bolestínsky, že som mala niekedy chuť jej prijebať). Kam došla, tam musela hovoriť o niečom negatívnom. Buď o svojich zážitkoch (a ťažko sa zdrhá keď počúvate historku o otrase mozgu, lebo to je dosť neslušné, ale druhým uchom počujete ako sa ostatní dobre bavia...), alebo niečo skritizovať. Aj keď skritizovať nie je úplne výstižné, ona proste len pokazila dojem. Napríklad ja som dostala sviečku (mali sme takú hru na secret friend, každý si niekoho vylosoval) a ona zahlásila že to je náhrobná a že to by si teda ona rozhodne nezapálila. Snažila som sa to nejak obrátiť na žart ale v jej prítomnosti to bolo nemožné, lebo len pokračovala s náhrobou témou. (Podľa mňa to nebola náhrobná sviečka, ale viete ako...) V iný deň som sedela a držala ako hluchý dvere, lebo Švéd mi masíroval krk a ona len utrúsila, že vraj počula, že krk by ste si nemali nechať masírovať od hocikoho, ale len od človeka ktorému absolútne dôverujete a že ona voľakedy tiež dovolila každému, aby jej masíroval krk ale teraz by to už rozhodne neurobila.  Prosím vás, čo je na toto správna odpoveď??? (A môžete si byť istí, že ju  Švéd rozhodne ani raz nemasíroval a on inak masíroval každú babu, čo sa okolo neho pohla.) (Jeho slovami - I didn´t learn it, I just do shit.) (Na to že mal len 19, to vedel sakramentsky dobre a okrem toho to bol vysoký blonďák a fakt pekný, takže zrejme mal v paprčiach už dosť materiálu, aby sa to naučil poriadne...) 

Druhej zase muselo byť všade plno a všetci ju museli počuť na kilometre (hlavne keď sa afektovane smiala). Mimochodom, tá afektovaná si vyhliadla jedného Francúza (taký fešák s blond vlasmi - mimochodom, asi o dve kategórie vyššie od nej) a potom ho prenasledovala celý čas, kam sa pohol, tam mu bola za pätami a samozrejme si to všimli úplne všetci a potom sa z toho smiali, lebo on chudák teda absolútne nemal záujem. Paradoxné je to, že práve kvôli tomu som sa s ním začala viac baviť ja (napríklad to o tých duchoch v kuchyni) (ne o duchoch v kuchyni, ale sme sa o nich v kuchyni bavili, chápete, nejste blbí) a potom som napríklad zistila že má rád AC/DC a v jedno poobedie sme boli uňho v izbe a pozerali klipy (ale ešte tam bol aj Maďar, aby ste si nemysleli že toto oné) a ona tam dokvitla (jaká to náhodička, akože ona ani nebývala v tej istej budove) a začala presviedčať Maďara aby jej natiahol nejaké fotky a jemu sa nechcelo a ona tam cirkusila a afektovala a presviedčala ho ale nič tým nedosiahla, lebo sme ju ukážkovo ignorovali a čumeli na monitor a ja som v duchu mala súkromný újeb, lebo ten jej výraz keď videla ako si ja s jej  Francúzom vymieňam koncertné historky o kapelách, o ktorých ona ani nechyruje, to stálo za to.

No poviem vám, dnes doobeda keď sme sa lúčili tak takmer všetci plakali. Tak dobre nám bolo.

A ešte sa mi stala jedna vec. Cestovala som vlakom domov a v jednej takej prdelke som prestupovala a chcela som si kúpiť vodu, ale v tomto Bundeslande majú dnes svátek (deň reformácie, viete, Maťko Luther) (NIE, nie Martin Luther King!!!!) a všetko je zavreté. A tak keď som sa dotrepala k supermarketu, len mi huba klapla na prázdno (a zapraskalo to, tak sucho som mala v papuli). Boli tam len dvaja cooleri na bicykloch približne v mojom veku čo sedeli na zábradlí a púšťali si hudbu z mobilu. jedného som sa spýtala, či tu nie je vôbec nič otvorené a on že iba pumpa ale tá je trocha ďalej a ja že to by som nestihla, lebo potom mi už šiel ďalší vlak. No tak som sa poďakovala a trepala sa späť na stanicu. A asi za tri minúty som počula za sebou "Hey!" a ten chalan došiel za mnou a povedal, že ak chcem, môžem si zobrať jeho pitie. Len som vyvalila oči, lebo viete, to sa mi ešte nestalo. Tak som sa potešila a vzala som si a on sa iba usmial a šiel späť. (A vy skôr než začnete horekovať že pijem po niekom koho vôbec nepoznám si uvedomte, že ste iba hypochondricky precitlivelí, lebo bárskedy sa aj olizujete s niekým v bare. Teda vy možno ne, ale ja áno, takže nejaká malinovka mi nemôže uškodiť.)

A cestou domov som celý čas musela myslieť na to, aký je môj život momentálne dokonalý. Všetko je tak, ako má byť a nič nie je tak ako nemá byť. A to je dobre.

Aha a chcete vedieť, čo znamená to si correcto? No...v podstate nič. Len taký insider, odpoveď na všetko. Fejkovať taliančinu nás bavilo.