Jeden na ráno

Minule som sa sťažovala Triss na Mechanika. Že mu nestojí, a ako to súvisí so mnou, totiž hlavne - prečo práve ja??? A ona povedala, že pri tých číslach, kde sa pohybujem, je to už len prirodzený odpad, v podstate nepatrná štatistika. Chantal včera vypočítala, že to je 11%. Vlastne 11,1 periodických. Že tá jednotka symbolizuje toho ovisnutého chudáčika, ako sa to tiahne do nekonečna. A ja zas v tom vidím inú metaforu a síce, že keď mu nestojí, nemá šancu vás oplodniť a preto dostanete periódu. Ale toto iba tak na úvod, aby sme odľahčili situáciu, pred tým, čo vám teraz chcem naložiť. (Ako uhorky.)

Neverím na lásku na prvý pohľad. Párikom v mojom okolí sa notoricky vysmievam, že vedú nudný a usporiadaný život, v ktorom časom začne figurovať papučová kultúra. Som hrdá na to, ako dokážem zbaliť hocikoho a tiež na to, akú mám pozoruhodnú zbierku národností v playliste, lebo to znamená, že mi neodolá nikto - či Afričan, či Nemec, Arménec, alebo Číňan (ak ešte nemáte dosť tých narcistických kecov, ktoré sa v posledné dni objavili v našej malej blogovej komunite, pokračujte) a šťastne si vediem svoj úžasný, zaujímavý a napínavý single život. A potom, deti drahé, potom...(!!!) (stupňujem napätie)... sa zabuchnem do chlapa, ktorého poznám dva dni aj s cestou, počúvam jeho výklad o bio-chemických procesoch v organizme a popri tom si prezerám tú kalokagatiu (eh, ktovie že ako by vyzeralo vyučovanie biológie, keby váš pán učiteľ mal hentaké telo a dorazil by bez trička, myslím, že by si udržal maximálnu pozornosť celých 45 minút). A potom sa smejem na jeho historke, ako si jeho mama zlomila nohu, keď ho naháňala po záhrade, lebo si v prvý školský deň nechcel obuť poltopánky. 

A na druhý deň vypisujem Chantal a pičujem, že sa už 24 hodín neozval a pritom by sa mal, lebo muž sa má ozvať prvý (ale ako pravidelná odberateľka časopisu Dívka ročníkov 1999 až 2004 dobre viem, že má na ozvanie tri dni). Ale to hovoria aj všetky moje spolubývajúce (je nás tu osem žien, kurník jak hovado, ale aspoň máme stále čo riešiť). Okrem toho tvrdia že by sme sa k sebe veľmi hodili. A keď to tvrdí niekoľko žien, už to dačo znamená, či??? Posledné dve noci poriadne nespím, lebo ehm...ne že by som toľko myslela na prácu, chápete. A to je momentálne moja práca velice zaujímavá, lebo robím ten divadelný workshop, ale Kristabohamária...zaujíma niekoho nejaké divadlo, keď v okruhu 50km sa pohybuje Mr. Proper??? Ne. Ne a ne a ne. A dnes keď som sa zobudila, zamňaukal mi mobil. On. Samozrejme. (Tieto pocity by som si nemala dovoliť, lebo to nie som ja, femme fatale, lámačka srdcí, ktorá má ešte aj false colored eyes, čím sa náležite hrdila tri roky.) (Mám vlastne naozaj false colored eyes, lebo nosím farebné čočky, preto sa mi páči ako sa metafora prelína s realitou.) Ale tá sms je zo včerajšej noci, kde sa pýta, či náhodou nie som v nejakom bare, ktorý poznám len z počutia. Eh. No, nebola som. V tom čase som sa zrejme snažila vypudiť ho z mysli, aby som aspoň na pár hodín oka zažmúrila. A čo vlastne chcem povedať? Neviem. Len tak tliacham. Ale jedno vám poviem. On je prvý chlap za tri roky, o ktorom viem, že by som ho rada predstavila svojim kamoškám a nemám pri tom vzadu v hlave ten pocit že "omg, ale čo keď si budú myslieť že je niečím čudný".

O čom to doboha svedčí?