Celá pravda

Inak viete čo? Dnes ma posadol duch. Ale ne zlý (ani kolektívny, ten sa predsa vznáša nad masovým hrobom), lež športový. Mohol by aj častejšie. Som došla domov, hodila sa do gala a šla behať a potom mi nebolo dosť tak som šla ešte bicyklovať (šmarjááá, veríte že som seriózne napísala byciklovať? Určite neveríte...ale ja vám predsa nikdy neklamem, tak prečo mi neveríte? Nezaslúžim si ani kúska dôvery od vás?) (Nepekné.). Pekne do kopca, lebo voziť sa po rovinke mojím tempom nič neprináša, víme. Skoro som zdochla už v polke ale keďže šla aj moja spolubývajúca, hanba ma poháňala. Navyše som prvýkrát v živote okúsila výhody bicykla s prehadzovačkou (nie dextro-sinistrálnou, akú mal ten uškriekaný fúzkatý megaloman, ktorý spôsobil katastrofu svetových rozmerov a pocity hanby u Nemcov ešte na minimálne dve tisícročia, ale takou...no...reťazovou?)

Hoci som nepoučiteľný staromil, musím uznať, že to má niečo do seba, veru tak. Asi som posledný človek na planéte, ktorý také dačo zistil až teraz (no možno okrem toho afrického dieťaťa, čo má iba jednu nohu a na cajgli pedál na nesprávnej strane a musí na ňom chodiť po vodu do dediny vzdialenej 5km...ok, tak nič, to bol vlastne vtip, zabudnite na to) ale nevadí! (Nevadí...to mi vždy pripomenie hokej, inak nesvedčí to o niečom, že na našich hokejistov vykrikujeme "Nevadí?" To je jednoznačne implicitný indikátor neúspechu (škoda že neviem cudzie slovo na neúspech), keď je regulérne zaužívaná taká hláška...jasné že potom hrajú jak lamy.) (Ale ja sa do hokeja nerozumiem, zato do miešania rôznych druhov alkoholu.) (Ale to sem nepatrí, či?)

Inak viete čo ešte???? Kassablanca, ten super nočný club, v ktorom som zažila pár vecí, ktoré si nepamätám, sa nachádza na takom kopčeku a vedú k nemu schody (ako na lešenie, zvlášť v zime to bolo celkom zaujímavé, vytrepať sa hore na opätkoch). Totiž, viedli k nemu schody. Niekto ich rozobral a ujebal! Dnes postli na fejsi fotku a pod ňou bolo 25 rozhorčených a sklamaných komentov. Ale seriózne, kto rozmontuje celé železné schody? Neboli malé. Kokšo.

No ale ja som vám vlastne chcela povedať poslednú vec o Wilíkovi a ne o ujebaných schodoch (inak, neemigrovala pred časom zo Slovenska náhodou nejaká vlna spoluobčanov?)

Wilík mi včera napísal na fejsi (jasné, keby mi mal zavolať, asi by sa mu od nervozity triasol hlas). A viete čo mi napísal? Že "Chceš ma ešte vidieť?". Akože wtf???? To neni ani natoľko chlap, aby ma normálne zavolal von? (To bolo ešte pred tým, než mohol tušiť, že nechcem, aby sme si rozumeli.) Akože to už čo je. Napísala som mu že ne a on na to že "to je v poriadku". Božeeeee. Co je tohle za člověka????

Jebať na to. Musím sa už aj tak krotiť. V sobotu napríklad celý deň pracujem, takže budem v pátek pekne doma a ne že ruka hore, noha v torte a zasa v nejakom cudzom pelechu. Tak je to správne. (Čosi vo mne mi často hovorí, že čo je správne, ale vždy to viem nejak umlčať a urobím opak.) Idem si ľahnúť, aby som zajtra bola čerstvá, jak čŕstvej krvi žbrod. Hm.