Seifenkistenrennen a horúčka sobotňajšej noci

Drahí moji, musím vám s ľútosťou oznámiť, že som sa na svojej saufenkiste (ako to nazvala Chantal) nedoviezla ani do polky trasy, lebo mi odletelo koleso, takže som skončila v kríčkoch. Smutné. V mojej vekovej kategórii som skončila napriek tomu na štvrtom mieste (lenže sme tam boli len štyria, tak neviem) a mám nejaký kvázi diplomík za účasť. Ale inak to bola vtipná akcia, celý deň na vzduchu, až sa mi slušne rozbehla alergia (ale som silná a neberiem tabletky, lebo som sa rozhodla, že chémiu nepotrebujem) (aspoň nie takú, z ktorej nemám blažené pocity) a trošku som sa aj opálila. 

Po 11 hodinách práce som sa dotrepala domov, osprchovala a tiahla žiť, lebo únava ma predsa nemôže zastaviť a očakávania na sobotňajšie noci sú vždy priam hyperbolizované. Akosi sme nemali šťastie. Všade kam sme došli, bola práve záverečná. Ale boli sme na bicykloch a tak nám presuny po meste netrvali dlho, akurát sme šli takým cik-cakom, ako sme postupne boli opitejší a opitejší. Skončili sme v Rosenkeller. Nebola som tam sto rokov. Ale bol to jediný podnik v Jene, ktorý bol v sobotu plný (asi polka mesta bola totiž v nejakej diere menom Kahla na protinacistickej demonštrácii). 

No a ja som pokračovala v započatom diele a to testovaní Martinových kamarátov. Postupne sa zoznámim asi s celou katedrou fyziky. Keďže Stefan je passé (bol tam s nejakou inou babou a ja som s uspokojením zistila, že som krajšia než ona a to mi stačí) a astrofyzik tiež (mám jeho číslo, ale nebudem mu volať, hoci jedno lákadlo v podobe chechtavých cigariet mi nedá spávať, ale to mi nestojí za to, že ho budem mať na krku), treba sa posunúť ďalej. V sobotu som sa celú noc vybavovala s nejakým Christianom. A viete čo? Som na seba extrémne hrdá, lebo sme sa ani nebozkávali, ani nič, ani som nič neskúšala ani som netrieskala pičoviny. Viedli sme originál intelektuálny rozhovor o spoločnosti, rasizme, nezamestnanosti, chudobe vo svete a kultúrnych rozdieloch. Niekoľko hodín, v krčme, kde všetci boli ožratí, ale to tomu len dodávalo čaro. A vlastne sme boli traja, bol tam ešte nejaký ďalší. 

Ale inak som sa v tú noc zoznámila s mega veľa ľuďmi (totiž chlapmi, samozrejme, ale to je vám asi jasné, že so ženami sa nevybavujem), napríklad cestou na WC a cestou z WC, lebo ma furt niekto oslovoval. A okrem toho mi traja chlapi (nezávisle od seba) tvrdili, že ma poznajú z nejakých iných party (lebo "na taký úsmev sa nedá zabudnúť" chacha, to vôbec neznie ako klišé) a ja teda neviem, ale ja som si nepamätala ani jedného z nich. (Jedného som sa spýtala, či sme sa bozkávali, lebo to bol zrovna taký žúr, kde som sa za večer bozkávala minimálne so štyrmi a s posledným som skončila uňho doma, ale tento tvrdil že ne a trochu prekvapene sa zasmial.) Okrem toho mi stále niekto kupoval chlast, lebo som vyvinula novú taktiku. Keď sa vás Nemec spýta, či chcete niečo piť, akosi čaká, že si to zaplatíte sami. Takže som sa vždy zatvárila smutne, že hej, ale keď ja už nemám peniaze...a oni sa vždy zľutovali. (Ráno som zistila, že som vlastne ani neklamala a naozaj som mala už asi len dve eurá, tak vidíte.)

No a Christian? Vymenili sme si čísla a včera som si trochu písali sms-ky a Aitana na to vždy hovorí len süüüüüüüüüüüüüüüüüß. Uvidíme. Aitana mi povedala, že sa o tom bavila s Martinom (ona s ním všeobecne rieši môj život, hlavne ten sexuálny): "Čo sa deje s mojimi kamoškami a tvojimi kamarátmi?" A Martin na to: "Ne, skôr čo sa deje s mojimi kamarátmi a Wicked!"

Haha. Neviem, ale ja som povedala, že mám ešte asi tri mesiace a to je čas spoznať všetkých fyzikov, takže žiadne obavy.