Piči kurva kokot cecky jebať

Som chorá. Jeden deň pred mojimi narodeninami. Totiž, neumieram, len ma bolí hrdlo, ale ja viem že mojím štýlom si to stihnem ešte zhoršiť a nakoniec skončím s nejakou trojtýždňovou angínou jak minule. Ale poporade. Tak za prvé sa mi na koži spravila nejaká infekcia (odmietam si pripustiť súvislosť medzi kúpaním sa v nedávno rozvodnenej nechutne špinavej rieke a tým svinstvom, podľa mňa to je boží trest za moju ľahkovážnosť). Dostala som na to lieky v hodnote asi 80 euro (až mi prišlo ešte horšie, totiž môjmu účtu, ktovie, či ešte žije), pričom peňázu sa dočkám tak za tri mesiace, ak to pôjde dobre. Ak ne, tak možno za päť...ktovie čo tam tí Belgičania porábajú. Okrem všelijakých mastičiek mi doktorka (paní doktorko, vy ste doktorka?) dala antibiotiká. Ja to neznášam, lebo môj životný štýl to nesmierne obmedzuje. Jednak sa mi ešte od pondelka ani raz nepodarilo dať si ich načas (a teraz si, študenti medicíny, odpustite tie poznámky) a druhak som už dvakrát bola na pive, lebo to tak proste vyšlo. (Mám výčitky svedomia jak sviň a trochu sa bojím, navyše to nejak neprospieva môjmu žalúdku.) (Z tohto vlastne vyplýva, že to môj životný štýl nijak neobmedzuje...eh, ale vy viete ako to myslím.)

Okrem toho ma dnes začalo bolieť hrdielko, lebo sa tu kurva ochladilo. Takže dnes som do seba nahádzala všetky pilule, čo som doma našla a mohli by byť nápomocné a dúfam, že to prejde. Ale dosť bolo o mojom zdravotnom stave (ale vidíte, je toho relatívne veľa, to je tým že starnem, zdravie sa stáva mojou obľúbenou témou).

To, čo vás zaujíma, je istý muž. Škoda že mňa nezaujíma až tak ako ja jeho (alebo on vás, neviem). Ten Martinov kamarát, s ktorým som sa nedávno zoznámila v Rosenkeller a kecala s ním na intelektuálne témy a potom sa s ním kúpala v rieke. Stretli sme sa ešte v pondelok a včera. Také absolútne nevinné rande, na puberťákov - sedeli sme na lavičke v parku a bozkávali sa (mám vodojem, že preto som teraz chorá, môj organizmus na také podmienky neni zvyknutý). Je milý, zlatý, fajn a tak. Ale viete - nijaký feaver! (Alebo nijaká? Ako sa to skloňuje, podľa prekladu, alebo podľa koncovky?) Proste sa mi s ním dobre rozpráva, ale akože nejak ma netankuje a všeobecne...no neviem. Mám pocit, že jemu ide o viac. (No a keďže mne nejde o nič, ani mu nemusí ísť o tak veľa...) Čo mám robiť? Celé je to nejaké čudné. Čo chcem od života? (Skúsim to vygoogliť.) V posledných týždňoch som relatívne mimo, neviem sa pohnúť k nijakej poriadnej činnosti, nič ma nebaví a nič sa mi nechce. 

A inak včera Interkulturelles Büro, či ako sa oni volajú, usporiadali slovenský večer. Šla som sa tam pozrieť, lebo som si povedala, že jednak sa s niekým zoznámim a druhak sa najem (chacha) a treťak zistím, či ich prezentácia bola lepšia než moja. Nebola. Hahá! Moja bola popiči a oveľa zábavnejšia, moje publikum sa smialo a vyzeralo zaujato. A moja nemčina je tiež oveľa lepšia, čo by som sem vôbec neťahala, keby tie baby neštudovali germanistiku. Najprv som si totiž myslela, že študujú niečo iné a tak sa tu po nemecky len tak učia, ale potom z nich vyliezlo, že budúce učiteľky...no len som zalapala po dychu. Uf. Slovenské školstvo je na tom naozaj biedne. (Ale čo už, keď tí dobrí učiť nešli?) Ale jedlo bolo skvelé. A my ako dobrovoľníci, sme si drzo vzali dve porcie, no lebo viete ako...my sme jak mestská chudoba, jak je niečo zadarmo, sme ako kobylky.

Čo vlastne robíte vy celé dni? Ako lebo už od nedele sme o sebe nepočuli, viete ako... (Boha ja dávam štylistike celkom zabrať.)