Tell me where the hell I´m going

Po troch dňoch v domovine môžem konštatovať: chýbali mi moji priatelia. Nechýbali mi slovenskí ľudia, bratislavské bary a čudné existencie. A vôbec mi nechýbal Rockok, kam sme sa neviem prečo vybrali. Sedela som tam a cítila som sa rozpoltene. Trochu zúfalo. Jedna časť mala pocit, že veď odtiaľto pochádzam a druhá časť zúfalo myslela na to, čo sa asi práve deje v Jene. Neviem čo to má byť a ako sa s tým mám vysporiadať. Nemám vlastne vôbec chuť ísť tu ešte raz žiť. Mám chuť stretnúť ľudí a rozprávať sa s nimi, je to oslobodzujúce, keď môžete citovať a hláškovať v rodnom jazyku, na druhej strane mi občas ujde nejaká nemecká fráza alebo ma napadne niečo, čo neviem adekvátne preložiť do slovenčiny. A cítim sa hlúpo, neviem či si ľudia nemyslia, že sa len chcem predvádzať, viete, ako ľudia čo dlho žijú v cudzine a potom dojdu a hádžu zahraničné slovíčka. Naši majú jedného takého kamaráta čo žije v Kanade a mama sa o tom občas tak vyjadrila, že či si on myslí že je cool, keď občas povie niečo po anglicky a že predsa nezabudol svoju rodnú reč, tak nech sa nenaparuje. Vtedy som to nekomentovala, ale teraz viem, že nechce byť cool, ani nezabudol svoju rodnú reč, ale mozog pracuje inak keď denne rozprávate iným jazykom. Slová vás samé napadajú a neviete to ovplyvniť a niekedy sa to proste inak nedá. (Napríklad ja sa v obchode zakaždým nadýchnem, že poviem predavačke Hallo a potom sa zaseknem, lebo ma v tej sekunde napadne že to tak nefunguje a potom som taká vykoľajená, že sa nezmohnem pre istotu na nijaký pozdrav a keď odchádzam, hovorím čau, lebo to je aspoň internacionálne. A asi aj nezdvorilé...neviem.)

A party. Včera v meste som sa cítila tak cudzo a zároveň doma a bola som celkovo nejaká zmätená. Kultúrny šok funguje zjavne oboma smermi. Ja neviem čo chcem od života. Keď hovorím ľuďom, že tu nemôžem zostať, lebo by som tu nebola šťastná, väčšinou sa mňa len mlčky hľadia a ja celý čas zúfalo rozmýšľam, ako to berú. Či sa ich to osobne dotýka, akoby mali pocit že mi nie sú dosť dobrí. Lenže to s tým vôbec nesúvisí. Súvisí to s krajinou a s mestom a celkovým prostredím, z ktorého chcem uniknúť.

Prípadne, ak ide o moju rodinu, sa babka začne do toho angažovať v štýle "niečo si tu celý čas dostávala a teraz by bolo načase aj niečo vrátiť, nemyslíš?" Ehm. Nemyslím. Dostala som napríklad vzdelanie, ktoré mi je všade inde na holý kokot. Nemám teda pocit, že by som z vďaky mala odučiť päť rokov na nejakej škole. Ani sa nijak inak tomuto štátu revanšovať, napríklad platením daní. A keďže ja sa nemiešam do toho, čo si myslia ostatní (napríklad moji dedkovci volia Fica, čo spôsobuje permanentné hádky s celou ostatnou rodinou pri každej rodinnej oslave, ale ja si myslím, že nemáme šancu ich presvedčiť, že je to blbosť, rovnako ako oni nás nepresvedčia, že Fico tejto krajine pomôže. Panebože, sú to dedkovci...načo by som s nimi o tom hádala? Navyše každý má právo na svoj politický a akýkoľvek iný názor.), myslím si, že ani ostatní by mi nemali vysvetľovať, prečo sú moje rozhodnutia nesprávne. Pre mňa sú totiž správne.